2 Obo 5/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu P. F., bytom U., zastúpeného JUDr. M. S., advokátom, X., proti žalovanému JUDr. Ľ. B., advokát, N.,
správca konkurznej podstaty P. D. U., U., IČO: X., o zaplatenie 13 801,07 Eur (415 770,92
Sk), na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa
19. decembra 2011, č. k. 4Cbi/2/2011-166, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa
19. decembra 2011, č. k. 4Cbi/2/2011-166 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 13 801,06 Eur (415 770,92 Sk) spolu s úrokom z omeškania vo výške
9% ročne zo sumy 194,28 Eur (5 853,-- Sk) od 15. 09. 2004 do zaplatenia, spolu s úrokom
z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 400,18 Eur (12 056,-- Sk) od 19. 11. 2004
do zaplatenia, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 400,18 Eur (12 056,--
Sk) od 23. 12. 2004 do zaplatenia, spolu s úrokom z omeškania vo výške 6% ročne zo sumy
800,40 Eur (24 112,92 Sk) od 16. 04. 2005 do zaplatenia, spolu s úrokom z omeškania
vo výške 6% ročne zo sumy 1 200,59 Eur (36 169,-- Sk) od 16. 04. 2005 do zaplatenia, spolu
s úrokom z omeškania vo výške 6% ročne zo sumy 3 601,81 Eur (108 508,-- Sk)
od 19. 01. 2006 do zaplatenia, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy
4 802,39 Eur (144 677,-- Sk) od 01. 02. 2007 do zaplatenia, spolu s úrokom z omeškania
vo výške 8,5% ročne zo sumy 2 401,21 Eur (72 339,-- Sk) od 20. 07. 2007 do zaplatenia
a nahradiť trovy konania 825,70 Eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Žalovanému
ďalej uložil povinnosť zaplatiť na účet Krajského súdu v Košiciach súdny poplatok z návrhu
na začatie konania vo výške 827,50 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa návrhom domáhal, aby súd zaviazal
žalovaného na zaplatenie sumy 415 770,92 Sk s príslušenstvom a na úhradu trov konania.
Vo svojom návrhu uviedol, že žalobca uzavrel so žalovaným dňa 07. 01. 1999 zmluvu
o nájme nebytových priestorov č. 1/32387342, spolu s dodatkom k zmluve s účinnosťou
od 01. 01. 2002 a dodatkom k zmluve s účinnosťou od 01. 08. 2002. Predmetom zmluvy
o nájme nebytových priestorov bola časť nebytových priestorov na hospodárskom dvore U.
Napriek tomu, že žalovaný riadne prenajaté nebytové priestory užíval, a to aj v čase podania
návrhu, nájomné za nebytové priestory neplatí. Žalovaný neuhradil faktúry za nebytové
priestory č. 31082004 zo dňa 31. 08. 2004 vo výške 5 853,-- Sk, č. 04102004 zo dňa
04. 10. 2004 vo výške 12 056,-- Sk, č. 08112004 zo dňa 08. 11. 2004, č. 31032005
zo dňa 31. 03. 2005 vo výške 24 112,92 Sk, č. 31032005 zo dňa 31. 03. 2005 vo výške
36 169,-- Sk, č. 4/1/2006 zo dňa 04. 01. 2006 vo výške 108 508,-- Sk, č. 16012007 zo dňa
16. 01. 2007 vo výške 144 677,-- Sk, č. 04072007 zo dňa 04. 07. 2007 vo výške 72 339,-- Sk.
Súd prvého stupňa poukázal na ust. § 3 a § 7 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme
nebytových priestorov a mal za preukázané, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá
zmluva č. 1/32387342 zo dňa 07. 01. 1999, predmetom ktorej bola časť nebytových
priestorov na hospodárskom dvore P. D. U. a rovnako bolo touto zmluvou dohodnuté
nájomné za predmetné nebytové priestory. Žalobca listom zo dňa 31. 05. 2007 dal
žalovanému výpoveď z nájmu nebytových priestorov. Taktiež mal súd za preukázané, že
zo strany žalovaného nedošlo k úhrade faktúr č. 31082004 zo dňa 31. 08. 2004 vo výške
5 853,-- Sk, č. 04102004 zo dňa 04. 10. 2004 vo výške 12 056,-- Sk, č. 08112004 zo dňa
08. 11. 2004, č. 31032005 zo dňa 31. 03. 2005 vo výške 24 112,92 Sk, č. 31032005 zo dňa
31. 03. 2005 vo výške 36 169,-- Sk, č. 4/1/2006 zo dňa 04. 01. 2006 vo výške 108 508,-- Sk,
č. 16012007 zo dňa 16. 01. 2007 vo výške 144 677,-- Sk, č. 04072007 zo dňa 04. 07. 2007
vo výške 72 339,-- Sk. Skutočnosť, že tieto faktúry neboli uhradené potvrdil aj žalovaný
nielen v priebehu konania, ale aj pred začatím konania oznámením žalobcovi, že jeho
pohľadávku eviduje, ale nemá dostatok finančných prostriedkov na úhradu tejto pohľadávky.
Na pojednávaní konanom dňa 12. 12. 2011 žalovaný uviedol, že nárok žalobcu v plnom
rozsahu uznáva, nie je však v stave nárok žalobcu uspokojiť z dôvodu nedostatku finančných
prostriedkov. Podľa ust. § 31 ods. 1 písm. f/ ZKV a ust. § 31 ods. 3 písm. c/ ZKV súd prvého
stupňa uviedol, že vzhľadom na uznanie pohľadávky správcom konkurznej podstaty, súd
návrhu vyhovel. S poukazom na ust. § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
súd uviedol, že v danom prípade je žalobca od platenia súdnych poplatkov oslobodený, preto
súdny poplatok je povinný podľa výsledku konania zaplatiť žalovaný.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie žalovaný, v ktorom uviedol, že
posledné pojednávanie bolo dňa 12. 12. 2011 a Krajský súd v Košiciach na základe vlastného
rozhodnutia vyhlásil rozsudok dňa 19. 12. 2011. V tej dobe už žalobca nebol aktívne
legitimovaný vystupovať vo veci ako žalobca, pretože ešte začiatkom decembra 2011
nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom nájomnej zmluvy, na základe ktorej požadoval žalobca
zaplatiť nájomné, žalobca predal obchodnej spoločnosti U., a. s., U. IČO: X. Túto skutočnosť
podľa žalovaného, žalobca súdu úmyselne zatajil. Žalovaný ďalej zdôraznil, že jeho sídlo
označené v rozhodnutí ako O., už nie je aktuálne. Žalovaný má ďalej za to, že žalobca ani
po výzve súdu nevysvetlil, akým spôsobom dospel k jednotlivým úrokovým sadzbám
z omeškania. Podľa odvolateľa je podstatnou vadou napadnutého rozhodnutia aj skutočnosť,
že žalovaný nárok ako správca konkurznej podstaty uznal a vo veci naďalej prebieha
konkurzné konanie. Preto navrhuje, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že
žalobu zamietne a uloží žalobcovi povinnosť náhrady trov konania.
Žalobca vo svojom stanovisku k odvolaniu sa stotožnil s rozsudkom súdu prvého
stupňa. Podľa žalobcu predaj majetku, namietaný žalovaným v odvolaní, nemá vplyv
na prebiehajúce súdne konanie. Uviedol, že majetok nadobudol kúpou ako súkromná osoba
v rámci konkurzného konania od JUDr. B., správcu konkurznej podstaty dňa
30. 11. 1998, s ktorým uzatvoril zmluvu podľa Občianskeho zákonníka. Pozemok, na ktorom
je nehnuteľnosť, nie je vysporiadaný a patrí vlastníkom R. C. U.. Žalobca ako vlastník
nehnuteľnosti prenajal časť objektov za odplatu správcovi konkurznej podstaty
na uskladnenie materiálu, hnuteľných vecí pojatých do konkurznej podstaty. Žalovaný porušil
nájomnú zmluvu tým, že prestal platiť nájom. Žalobca má za to, že nie je konkurzným
veriteľom, a preto neobstojí tvrdenie, že jeho pohľadávka bude uspokojená z výťažku
zo speňaženia konkurznej podstaty. Podľa žalobcu základom zmluvného vzťahu je právny
vzťah so žalovaným JUDr. Ľ. B. a skutočnosť, že v nájomnej zmluve bol uvedený ako
správca konkurznej podstaty nemôže meniť a spochybňovať postavenie dlžníka, meniť obsah
nájomnej zmluvy a mať vplyv na plnenie záväzkovej povinnosti žalovaného. Jeho tvrdenie
o nepotrebnosti napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že v predmetnej veci prebieha konkurzné
konanie je podľa žalobcu zavádzajúce. Z uvedených dôvodov navrhuje odvolaniu žalovaného
nevyhovieť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal odvolanie žalovaného podľa ust. § 212
ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. v medziach dôvodov odvolania a bez nariadenia pojednávania
a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.
Predmetom konania je právo žalobcu voči žalovanému na zaplatenie spornej čiastky
13 801,07 Eur z titulu nájomného za užívanie nebytových priestorov za obdobie od 04/2004
až 06/2007.
Žalobca svoje právo voči žalovanému vyvodzuje z nájomnej zmluvy č. 1/32387342 (č.
l. 16 spisu), ktorú uzavrel so žalovaným dňa 07. 01. 1999 a ktorou prenajal žalovanému
za dohodnuté nájomné do užívania časť nebytových priestorov na hospodárskom dvore U.
Súd prvého stupňa konštatoval, že pohľadávka žalobcu je pohľadávkou proti podstate,
ktorú možno uspokojiť kedykoľvek v priebehu konkurzu a po zistení, že žalovaný nezaplatil
faktúry, ktorými mu žalobca vyúčtoval nájomné, žalobe vyhovel.
Proti rozsudku žalovaný namieta jeho bezpredmetnosť, keďže vo veci naďalej
prebieha konkurzné konanie, nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu, nakoľko spornú
nehnuteľnosť previedol na tretiu osobu a nepreskúmateľnosť rozsudku do výšky priznaných
úrokov z omeškania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že
pohľadávka žalobcu je pohľadávkou proti podstate, ktorá môže byť uspokojená v priebehu
konkurzu.
Z obsahu spisu sa zisťuje, že uznesením Krajského súdu Košice č. k. K 563/9518
z 05. 11. 1997 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka P. D. U. v U.. Správcom konkurznej
podstaty bol ustanovený žalovaný.
V zmysle § 31 ods. 2 zák. č. 328/1991 Zb. v znení, ktorým sa tento konkurz spravuje,
pohľadávky proti podstate vzniknuté po vyhlásení konkurzu sú nároky na náhradu nákladov
spojených s udržiavaním a správou podstaty, vrátane nároku správcu na úhradu odmien
a výdavkov, dane, poplatky, clá a pohľadávky z realizovaných štátnych záruk, neoprávnene
použitých alebo zadržaných prostriedkov štátneho rozpočtu a rozpočtov štátnych fondov, ak
ich splatnosť nastala v priebehu konkurzného konania, a ďalej nároky veriteľov zo zmlúv
uzavretých správcom, ako aj nároky na vrátenie plnenia zo zmluvy, od ktorej sa odstúpilo
podľa § 14 ods. 3 písm. a/.
Predmetnú zmluvu žalovaný uzavrel po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu
za účelom uskladnenia vecí tvoriacich konkurznú podstatu, a preto pohľadávka žalobcu je
pohľadávkou proti podstate, ktorá môže a tiež nemusí byť uspokojená v priebehu konkurzu
do rozvrhového uznesenia (§ 31 ods. 1, § 32 ods. 1 zák. č. 328/1991 Zb.).
Pretože žalobcom uplatnená pohľadávka proti podstate sa nespravuje režimom §§ 23
a 24 zák. č. 328/1991 Zb., pričom správca na základe svojich vyjadrení túto pohľadávku
v konkurze bez pochybností neuznal (č. l. 58, 59 a č. l. 9 spisu), nemožno vyvodiť
bezdôvodnosť podanej žaloby tak, ako to namieta žalovaný.
Pre úplnosť sa však žiada uviesť, že pohľadávka proti podstate môže byť uspokojená
len postupom v konkurze, keď s poukazom na ust. § 14 zák. č. 328/1991 Zb. nie je možné
voči žalovanému ako povinnému exekúciu rozhodnutia vykonať.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Vyjadruje to aj znenie ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti
má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový
stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.
Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné.
Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám
logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické
hľadiská. Účelom odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť
rozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti
postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci.
Odôvodnenie rozsudku by malo účastníkom konania dovoľovať posúdiť, ako súd v ich veci
vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom
rozhodovaní vo veci samej (IV. ÚS 115/03).
Je potrebné prisvedčiť žalovanému, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je čo
do výšky pohľadávky a jej príslušenstva preskúmateľné, keď z jeho odôvodnenia nie je
zrejmé, z akého skutkového a právneho základu súd prvého stupňa vychádzal pri priznaní
výšky uplatneného nájomného a úrokov z omeškania. Týmto postupom tak súd prvého stupňa
obmedzil žalovaného v jeho práve na spravodlivé konanie, ako i pri podaní opravného
prostriedku k zákonom vymedzeným dôvodom, z ktorého dôvodu mu odňal možnosť konať
pred súdom.
Vzhľadom na uvedené skutkové a právne zistenia Najvyšší súd Slovenskej republiky
preto rozsudok Krajského súdu v Košiciach podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a ods. 2 O. s. p. zrušil
a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie, v ktorom s poukazom na ust. § 224 ods. 3 O. s. p.
rozhodne o trovách celého konania.
V ďalšom konaní sa súd prvého stupňa bude zaoberať a otázkou aktívnej legitimácie
žalobcu, ktorú žalovaný vzniesol v odvolacom konaní.
Pre Krajský súd v Košiciach, ktorému sa vec vracia na ďalšie konanie, je právny názor
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podľa § 226 O. s. p. záväzný.
Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 30. apríla 2012
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová