2 Obo 28/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa obnovy konania – žalovaného 2/ v pôvodnom konaní B.T., a. s., so sídlom V., IČO X., Č., zastúpeného JUDr. J.
Č., advokátom, D., proti žalobcovi v pôvodnom konaní S., štátny podnik, so sídlom R., IČO
X., zastúpenému JUDr. D. I., advokátom, AK H.., spol. s r. o., so sídlom N., IČO
X., a žalovanému 1/ S., a. s., so sídlom M., IČO 35 829 052, vo veci obnovy konania,
na odvolanie navrhovateľa obnovy konania – žalovaného 2/ v pôvodnom konaní proti
uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 13. februára 2013, č. k. 4Cb 1/2012-57, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave
z 13. februára 2013, č. k. 4Cb 1/2012-57 vo výroku o náhradu trov konania z r u š u j e
a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave uznesením z 13. februára 2013, č. k. 4Cb 1/2012-57 konanie
zastavil a žalovanému 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania a právneho
zastúpenia v sume 26 726,49 Eur na účet jeho právneho zástupcu.
Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že žalovaný 2/ v pôvodnom konaní podal návrh
na obnovu konania podľa § 228 a nasl. O. s. p. vo veci rozsudku Krajského súdu v Bratislave,
sp. zn. 38Cb 83/2001 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 0bo 259/2007, v súčasnosti vedenom pod sp. zn. l Obo 152/2010. Písomným podaním,
došlým konajúcemu súdu dňa 11. decembra 2012, zobral navrhovateľ obnovy konania –
žalovaný 2/ návrh na obnovu konania, vedený na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.
4Cb 1/2012 v celom rozsahu späť. Súčasne pri rozhodnutí o zastavení konania navrhol, aby
súd žiadnemu z účastníkov konania nepriznal náhradu trov. Svoj návrh odôvodnil navrhovateľ
obnovy konania, ako aj na pojednávaní tým, že podal návrh na obnovu konania z procesnej
opatrnosti. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. októbra 2012, sp.
zn. 1 Obo 41/2012 súd rozhodol, že zrušuje rozsudok a vec vracia súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Z dôvodu, že žalobca, S., š. p., podal na žalovaného 2/ - navrhovateľa
obnovy konania, návrh na výkon rozhodnutia (exekúciu), vedenú na Mestskom súde
Bratislava pod sp. zn. 96Nc 3139/2008 (poverený exekútor JUDr. J. P., PhD., P.), žalovaný 2/
bol nútený podať všetky riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré právny poriadok
Českej a Slovenskej republiky pripúšťa, vrátane návrhu na obnovu konania. V čase podania
návrhu na obnovu konania bol tento návrh oprávnený z dôvodu správania sa žalobcu, ktorý
nepočkal na definitívne meritórne ukončenie danej veci v celosti a podal návrh na výkon
exekúcie. Keďže pôvodne právoplatná časť rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.
38Cb 83/2001 bola po podaní návrhu na obnovu konania zrušená iným spôsobom (uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Obo 41/2012 zo dňa 24. októbra 2012)
nebol tu dôvod na obnovu konania. Písomným podaním zo dňa 20. decembra 2012 bol návrh
na späťvzatie návrhu na obnovu konania zaslaný ostatným účastníkom konania, a to
Slovenskému vodohospodárskemu podniku, š. p., zastúpenému JUDr. D. I., ktorý súhlasil,
aby konajúci súd Krajský súd v Bratislave predmetné konanie zastavil a aby zaviazal
navrhovateľa, t.j. žalovaného 2/, aby zaplatil na účet právneho zástupcu trovy právneho
zastúpenia advokátom, ktoré vyčíslil v písomnej špecifikácii v celkovej sume 26 726,-- Eur.
K návrhu žalovaného 2/, aby súd nepriznal trovy konania, právny zástupca žalobcu poukázal
na ustanovenie § 146 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého ak navrhovateľ zoberie návrh späť a nejde
o prípad druhej vety § 146 ods. 2 O. s. p., z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania,
a preto je povinný nahradiť trovy konania. Podľa žalobcu žalovaný 2/ podal úplne
nekvalifikovaný návrh na povolenie obnovy konania a okrem toho sám tvrdil, že ho nepodal
„vážne", ale „z opatrnosti" (R 49/1993). S poukazom na svoje písomné vyjadrenie zo dňa
27. apríla 2012 poukázal na fakt, že z návrhu na obnovu konania nebolo zrejmé, proti ktorým
častiam hore citovaných rozsudkov bol podaný návrh na obnovu konania. V petite návrhu
žalovaný 2/ uvádza rozsudok Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. 38Cb 83/2001,
v spojitosti s konaním vedeným na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 20bo
259/2007. Pritom podľa skutočného stavu, zrušujúca časť rozsudku Krajského súdu
v Bratislave, zo dňa 7. decembra 2004, sp. zn. 38Cb 83/2001 v znení doplňujúceho rozsudku
zo dňa 18. januára 2005 sp. zn. 38Cb 83/2001 nebola právoplatná a v ostatnej časti citovaný
rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu nadobudol
právoplatnosť dňa 2. mája 2008 a vykonateľnosť 6. mája 2008. Z vyššie uvedeného
vyplynulo, že v prípade prvej alternatívy návrh na obnovu konania neobstojí, nakoľko podľa
§ 228 ods. 1 O. s. p. môže účastník konania napadnúť návrhom na povolenie obnovy konania
iba právoplatný rozsudok a v prípade druhej alternatívy návrh na povolenie obnovy konania
bol podaný po uplynutí troch mesiacov, resp. 3 rokov podľa § 230 O. s. p., pričom navrátenie
lehoty na povolenie obnovy konania nie je prípustné. Žalovaný 1/, S., a. s. sa k späťvzatiu
návrhu vyjadrili písomným podaním zo dňa 23. januára 2013 stým, že žalovaný 1/
so späťvzatím návrhu na obnovu konania súhlasí. Vzhľadom k súhlasu oboch účastníkov
konania so späťvzatím návrhu na obnovu konania súd konanie vo veci návrhu na obnovu
konania zastavil v súlade s ust. § 96 ods. 1 a 2 O. s. p. a výrok o trovách konania oprel o ust.
§ 146 ods. 2, prvá veta O. s. p. Konajúci súd v tejto časti dospel k záveru, že k zastaveniu
konania došlo z viny navrhovateľa obnovy konania – žalovaného 2/, a preto zaviazal
žalovaného 2/ k zaplateniu trov konania a právneho zastúpenia žalobcovi na účet jeho
právneho zástupcu advokáta JUDr. D. I. v celkovej sume 26 726,49 Eur.
Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie v časti výroku o trovách konania navrhovateľ
obnovy konania – žalovaný 2/ v pôvodnom konaní. Žiadal, aby odvolací súd odvolaniu v časti
trov konania vyhovel a zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že žiaden z účastníkov
konania nemá právo na náhradu trov konania. Odvolateľ mal za to, že rozhodnutie súdu
prvého stupňa v otázke trov konania vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa
§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. Poukázal, že sa nemôže stotožniť s názorom súdu, že
k zastaveniu konania došlo z viny navrhovateľa obnovy konania, a že rozhodnutie súdu je
v tejto časti nepreskúmateľné, nakoľko absentuje bližšie zdôvodnenie, v čom kladie za vinu
zastavenie konania zo strany navrhovateľa obnovy konania. Rovnako v rozhodnutí súdu
prvého stupňa absentuje zdôvodnenie, prečo súd nerozhodol v zmysle návrhu navrhovateľa
obnovy konania, t. j. aby súd nepriznal nikomu náhradu trov konania (nález Ústavného súdu
Českej republiky, sp. zn. IV ÚS 129/06). Odvolateľ ďalej uviedol, že je síce pravdou, že
za normálnych okolností platí, že „procesne zavinil" zastavenie konania ten, kto urobil
procesný úkon v podobe späťvzatia žalobného návrhu, avšak ustanovenie § 146 ods. 2 O. s. p.
treba vykladať v celistvosti. Do úvahy podľa odvolateľa prichádza aplikácia § 146 ods. 2,
veta druhá O. s. p., t. j. ak navrhovateľ obnovy konania pre správanie odporcu vzal späť
návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca. Podotkol, že
navrhovateľ obnovy konania si nenárokoval z tohto titulu náhradu trov konania, ale v rámci
„spravodlivosti" a „férovosti" navrhol, aby žiadnemu z účastníkov konania nebola priznaná
náhrada trov konania (§ 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p.). Podľa odvolateľa v danom prípade
primárne zavinil zastavenie konania žalobca v základnom konaní (S., štátny podnik)
a sekundárne aj štát (Slovenská republika prostredníctvom súdov v základnom konaní).
Zavinenie žalobcu v základnom konaní videl v tom, že žalobca podal na žalovaného 21
neoprávnenú, nezákonnú a nekvalifikovanú žalobu a okrem procesných vád doteraz podľa
odvolateľa nepreukázal, resp. neuniesol vecnú legitimáciu vo vzťahu k žalovanému 2/. Svoj
právny vzťah odôvodnil len na základe od počiatku absolútne neplatnej zmluvy o pristúpení
k záväzku. Podľa odvolateľa žalobca ako štátny podnik namiesto toho, aby riešil svoj
zmluvný vzťah s ďalším účastníkom konania žalovaným 1/ štandardným obchodným
spôsobom postupoval nanajvýš neobvykle s podozrením na porušovanie povinnosti pri správe
cudzieho majetku zo strany vtedajších orgánov v riadiacej pôsobnosti. Žalobca ďalej podľa
odvolateľa zavinil, že voči žalovanému 2/ sa takmer 5 rokov viedla neoprávnene nezákonná
exekúcia na Mestskom súde v Brne pod sp. zn. 96Nc 3139/2008, ktorá bola zastavená až
uznesením MS Brno dňa 9. januára 2012, č. k. 96Nc 3139/2008-770, kedy exekučný súd
žiadnemu z účastníkov konania nepriznal náhradu trov konania, hoci z procesného hľadiska
zastavenie exekúcie zavinil žalobca, nakoľko exekúcia bola zastavená z dôvodu zrušenia
exekučného titulu. V dôsledku tejto exekúcie bol žalovaný 2/ nútený podať po vyčerpaní
opravných prostriedkov podľa českého Exekučného poriadku ďalšie právne prostriedky.
Žalobca napriek tomu, že bol upozorňovaný, resp. mal vedomosť o týchto konaniach odmietal
zastaviť exekúciu v ČR, či dať aspoň súhlas na povolenie odkladu do právoplatnosti
skončenia konania na území SR. Súdny exekútor v ČR bol vďaka týmto úkonom obmedzený
len na nevyhnutné úkony a nebyť toho, by žalovaný 2/ utrpel nenávratné škody. Odvolateľ
pripomenul, že v ČR platí rovnako ako v SR zákaz restitutio in integrum, takže prípadný
predaj podniku by bol nenávratný, i keby bol neskôr exekučný titul ako sa stalo v danom
prípade zrušený a exekúcia zastavená. Z daného prehľadu vyplynulo, že návrh na obnovu
konania bol potrebný (dôvodný), resp. splnil svoj účel, preto z procesného hľadiska zavinil
zastavenie obnovy konania žalobca a nie žalovaný 2/. Sekundárne zavinenie je i zo strany
postupu súdu (súdov) v dôsledku procesného postupu a vydania pôvodného prvostupňového
(sp. zn. 38Cb 83/2001) a druhostupňového rozsudku (2 0bo 259/200, napr. nedania výzvy
na odstránenie vád v podaní zo strany žalobcu s následkom prípadného zastavenia konania,
odňatie možnosti konať pred súdom - žalovaný 2/ nebol spočiatku riadne predvolaný, resp.
súd pri konaní s právnickou osobou konal neúčinne s osobou s protichodným záujmom - § 21
ods. 3, § 46 ods. 3 O. s. p., nezisťoval si skutkový stav, nesprávna právna kvalifikácia, vady
v konaní v dôsledku straty podaní zo súdneho spisu, neumožnenia nahliadnutia do spisu
účastníkovi konania, nevyporiadanie sa s námietkou rozhodcovskej doložky, prieťahy
v súdnom konaní atď., pričom súdne konanie v dôsledku vrátenia veci Najvyšším súdom
Slovenskej republiky po 12 rokoch sa vracia od počiatku na prvostupňové konanie). Analógiu
možno nájsť podľa odvolateľa napr. v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 27. januára 2011, sp. zn. 5Sžf 3/2011 (v danom prípade ide o správne súdnictvo),
ktorého závery sú plne aplikovateľné i na daný prípad. Zo súdneho spisuje teda nepochybné,
že navrhovateľ obnovy konania zobral návrh na obnovu konania späť nie zvláštnej viny, ale
z dôvodu správania sa žalobcu v základnom súdnom konaní (žalovaného v obnove konania),
resp. v dôsledku postupu súdu v základnom konaní (rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. l Obo 41/2012, ktorý vrátil celé konanie na súd prvého stupňa
a zrušil aj dovtedy právoplatnú časť). Súd v základnom konaní vyhovel žalovanému 2/, čím
odpadol i dôvod na obnovu konania, keďže došlo k zrušeniu právoplatného rozhodnutia iným
spôsobom. Súd tak mal podľa odvolateľa po správnosti priznať trovy konania navrhovateľovi
obnovy konania, pokiaľ by tieto trovy žiadal priznať, resp. vzhľadom na osobitosti prípadu
nemal priznať trovy žiadnemu z účastníkov konania (nakoľko sa konanie meritórne ani
nezačalo prejednávať). Súd rozhodol paradoxne presne opačne - trovy priznal žalovanému
z obnovy konania, ktorý procesné zavinil celé konanie. Neobstojí podľa odvolateľa
argumentácia žalobcu vo vyjadrení v otázke 3-ročnej objektívnej lehoty, kedy zabudol
na dikciu § 230 ods. 2 O. s. p., ktoré nemajú maximálnu objektívnu lehotu (a sú limitované
len v 3-mesačnou subjektívnou lehotou), resp. niektoré dôvody napríklad v ust. § 230 ods. 1
písm. f/ O. s. p. bolo možné uplatniť najskôr od 1. januára 2012 (po novelizácii O. s. p.). Súd
pri rozhodovaní o trovách zastaveného konania však z hľadiska zákona a konštantnej
judikatúry skúmal výlučne procesné zavinenie späťvzatia a nie dôvodnosť hmotnoprávnych
nárokov uvedených v návrhu, resp. neposudzoval výsledok žaloby „prejudikovaním"
úspešnosti sporu v merite veci (nález ÚS ČR, sp. zn. IÚS 315/2007) aj z tohto dôvodu bola
argumentácia žalobcu, ktorý žiadal o priznanie náhrady trov bezpredmetná. Navrhovateľ
obnovy konania uviedol v návrhu, aj na meritórnom pojednávaní, že v závislosti
od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky buď urobí späťvzatie návrhu alebo
bude trvať na pokračovaní obnovy konania. Paradoxom podľa odvolateľa je, že ak by
Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní nerozhodol v prospech žalovaného 2/, tak
žalovaný 2/ neurobí späťvzatie návrhu a súd prvého stupňa v tomto konaní by ho nemohol
„sankcionovať" priznaním trov konania žalobcovi v dôsledku procesného zavinenia -
späťvzatia návrhu. Odvolateľ poukázal, že nezavinil, že základné konanie presiahlo 12-ročnú
dĺžku a z toho 4-5 rokov trvalo, kým bol pôvodne exekučný titul Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zrušený. Rovnako nezavinil, že opätovné odvolacie konanie na NS SR
sa predĺžilo z objektívnych príčin na strane Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (v danej
veci odvolateľ podal i žiadosť o odstránenie prieťahov v konaní) a nebyť týchto prekážok
mohlo byť rozhodnutie o pol roka skôr a tým by nebolo nutné podať návrh na obnovu
konania, resp. k späťvzatiu by došlo bezodkladne po podaní návrhu. Odvolateľ namietol aj
samotné vyčíslenie trov a počet úkonov zo strany žalobcu, kedy nie je známe, z akej výšky
dospel súd, resp. žalobca k ich vyčísleniu. Samotný žalobca si podľa odvolateľa protirečil,
keď na jednej strane uviedol, že nevie, čo malo byť predmetom obnovy a na druhej strane
uviedol hodnotu tarifného úkonu, ktorý nekorešponduje s obnovou konania. Aj v tomto je
podľa odvolateľa rozhodnutie súdu nepreskúmateľné. Navyše výška tarify priznaná súdom je
podľa odvolateľa v rozpore s dobrými mravmi a atribútmi spravodlivého konania, nakoľko
pojednávanie bolo len meritórne, vyjadrenie žalobcu bolo nadbytočné - nehospodárne
a prevzatie a príprava, vrátane porady s klientom, boli takisto nadbytočné, keďže žalobca túto
prípravu poznal, resp. urobil ešte v základnom konaní. Odvolateľ má za to, že priznanie trov
konania žalobcovi v základnom konaní by nespĺňalo základné atribúty spravodlivosti v súlade
s čl. 46 Ústavy SR a základných zásad uvedených v § 1, § 2 a § 3 O. s. p. V opačnom prípade
by trval na tom, aby právoplatné rozhodnutie, ktorým sa žalobcovi priznajú trovy konania
automaticky postúpil Slovenskej republike - Ministerstvu spravodlivosti SR ako žiadosť
na prerokovanie nároku z titulu zodpovednosti štátu o zodpovednosti za škodu minimálne
vo výške priznaných trov spôsobených pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003
Z. z., súdmi v pôvodnom základnom konaní, ktoré vyústili do nezákonného exekučného
titulu.
K odvolaniu sa vyjadril žalobca podaním z 3. apríla 2013. Navrhol, aby odvolací súd
napadnutú časť uznesenia súdu prvého stupňa potvrdil a odvolateľa zaviazal zaplatiť
žalobcovi náhradu trov konania za právne zastúpenie advokátom v odvolacom konaní v sume
493,38 Eur na účet jeho právneho zástupcu. Uviedol, že dôvody odvolania sú nenáležité,
pretože sú v rozpore s so skutkovým stavom veci a právnou úpravou, ktorú treba vo veci
aplikovať. Poukázal na to, že súd pri rozhodovaní o trovách konania skúmal iba dôvodnosť
podaného návrhu na obnovu konania a zavinenie účastníkov na zastavení konania o obnove
konania, nie otázky týkajúce sa konania vo veci samej, čo potvrdzuje aj odvolateľ a dokonca
cituje v tejto súvislosti aj prameň judikatúry (nález Ústavného súdu ČR). Pri hodnotení
zákonnosti výroku napadnutého uznesenia sa podľa žalobcu treba zaoberať iba tým, či sú
naplnené podmienky podľa § 146 ods. 2 O. s. p., t. j., že ktorý z účastníkov zavinil, že
konanie sa muselo zastaviť, resp. či pre správanie odporcu vzal navrhovateľ späť návrh, ktorý
bol podaný dôvodne. Žalobca ďalej poukázal v tejto súvislosti na jeho vyjadrenia z 27. apríla
2012 k návrhu na obnovu konania a z 2. januára 2013 k späťvzatiu návrhu na obnovu
konania, zdôraznil, že žalovaným 2/ podaný návrh na obnovu konania je v rozpore
so zákonom, preto vôbec nemal byť podaný, ak by návrh na obnovu konania nevzal späť,
došlo by k jeho zamietnutiu. Žalovaný 2/ podal absolútne nekvalifikovaný návrh na obnovu
konania, pričom sám tvrdil, že ho nepodal „vážne", ale z „opatrnosti" a v návrhu na obnovu
konania neuviedol, proti ktorým výrokom rozsudku Krajského súdu v Bratislave
zo 7. decembra 2004, sp. zn. 38Cb 83/2001-286, v znení doplňujúceho rozsudku z 18. januára
2005, sp. zn. 38Cb 83/2001-299 (a v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 19. marca 2008, sp. zn. 20bo 259/2007, v znení doplňujúceho rozsudku
zo 16. apríla 2008, sp. zn. 20bo 259/2007) podal návrh, takže návrh podal aj proti
neprávoplatnej časti rozsudku krajského súdu, čo vylučuje úprava podľa § 238 ods. 1 O. s. p.
a tiež proti časti rozsudku krajského súdu, ktorý nadobudol právoplatnosť 2. mája 2008
a vykonateľnosť 6. mája 2008, taktiež bol podaný po uplynutí zákonných lehôt troch
mesiacov, resp. troch rokov. Je preto podľa žalobcu nezmyselné stanovisko odvolateľa, že
žalobca zavinil, že návrh na obnovu konania musel vziať späť pre správanie žalobcu, i to, že
nezavinil zastavenie konania. Pre objasnenie charakteru a účelu návrhu na obnovu konania
žalobca považoval za potrebné uviesť, že proti žalovanému 2/ viedol od 18. mája 2008
exekučné konanie na základe právoplatných a vykonateľných častí citovaného rozsudku
Krajského súdu v Bratislave v spojení s potvrdzujúcou časťou citovaného rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Súdny exekútor JUDr. J. P. so sídlom
v P. nevymohol od žalovaného 2/ žiadne finančné prostriedky, prispeli k tomu aj „obštrukcie",
ktoré vykonal žalovaný 2/ ako povinný. Od nariadenia exekúcie urobil množstvo procesných
úkonov a opatrení odďaľujúcich exekúciu. Podal návrhy na zastavenie alebo odloženie
exekúcie, návrh na zrušenie nariadenej exekúcie pre zmätočnosť, odvolania
a dovolania proti rozhodnutiam súdov o zamietnutí alebo odmietnutí jeho návrhov. Ani
v jednom prípade nebol na Mestskom súde v Brne, Krajskom súde v Brne a Najvyššom súde
Českej republiky úspešný. Za takýto účelovo urobený procesný postup žalobca považoval aj
konanie o návrhu na obnovu ohľadne exekučného titulu. V závere odvolania sa žalovaný 2/
zaoberal, bez akejkoľvek relevancie k veci aj dĺžkou základného konania na Krajskom súde
v Bratislave a Najvyššom súde Slovenskej republiky a zhodnotil aj príčiny prieťahov, avšak
v tejto súvislosti opomenul fakt, že žalovaný 1/ S., a. s., podal odvolanie proti poslednému
uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. októbra 2012, sp. zn. 1 Obo 41/2012,
o ktorom dovolací súd ešte nerozhodol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací prejednal vec podľa ust. § 212
ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p., bez nariadenia pojednávania v medziach dôvodov odvolania
a dospel k záveru, že odvolanie je opodstatnené a je daný zákonný dôvod na zrušenie výroku
uznesenia o náhrade trov konania.
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa rozhodol o povinnosti žalovaného 2/ -
navrhovateľa obnovy konania zaplatiť žalobcovi v pôvodnom konaní trovy právneho
zastúpenia a trovy konania vo výške 26 726,49 eur na účet advokáta do 3 dní
od právoplatnosti rozhodnutia.
Proti napadnutému uzneseniu podal odvolanie žalovaný 2/, ktorý namietal arbitrárnosť
rozhodnutia, nakoľko z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, na základe akých skutočností
a úvah súd rozhodol o náhrade trov konania podľa ustanovenia § 146 ods. 2 prvá veta O. s. p.
a v rozhodnutí tiež chýba odôvodnenie, prečo súd neprihliadol k žalovaným 2/ tvrdeným
skutočnostiam, odôvodňujúcim aplikáciu ustanovenia § 146 ods. 2 druhá veta O. s. p.
Odvolateľ tiež nesúhlasil s výškou tarifnej odmeny za úkon právnej služby, ani s priznaným
počtom úkonov právnej služby.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu,
ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných vád, ktoré mu Občiansky
súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Podľa § 169 ods. l O. s. p. v písomnom vyhotovení uznesenia sa uvedie, ktorý súd ho
vydal, ďalej označenie účastníkov a veci, výrok, odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň
a miesto vydania uznesenia. Ak Občiansky súdny poriadok nestanovuje inak, použijú sa
v zmysle ustanovenia § 167 ods. 2 O. s. p. na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku
(pre odôvodnenie uznesenia platí ustanovenie § 157 O. s. p.).
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky
zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)
zákonného rozhodnutia, pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné
(zásadné) otázky a námietky, spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných
a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu)
na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby
spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia).
Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04
vyslovil, „že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. l
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia".
Rozhodnutie súdu predpokladá jeho odôvodnenie, ktoré musí obsahovať výklad
opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Účelom
odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie musí byť
súčasne i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia, t. j. musí
byť preskúmateľné.
Súd prvého stupňa konanie zastavil, preto o náhrade trov konania rozhodol podľa
§ 146 O. s. p. Pri zastavení konania nemá zásadne žiaden z účastníkov právo na náhradu trov
konania podľa jeho výsledku. Za podmienok uvedených v ustanovení § 146 ods. 2 O. s. p.
však možno uložiť niektorému z účastníkov povinnosť hradiť druhému účastníkovi náklady
zastaveného konania. Pri postupe podľa § 146 ods. 2 O. s. p. súd skúma, či niektorý
z účastníkov zavinil zastavenie konania.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa rozhodol o náhrade žalobcom uplatnených
trov konania, pričom do odôvodnenia svojho rozhodnutia mechanicky prevzal časť podania
žalobcu, ktorým si uplatnil a vyčíslil trovy a uviedol, že v časti priznania trov vychádzal
z ustanovenia § 146 ods. 2 prvá veta O. s. p., lebo dospel k záveru, že k zastaveniu konania
došlo z viny žalovaného 2/. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je preto arbitrárne
a nepreskúmateľné, nakoľko v jeho odôvodnení sa neuvádza, akými úvahami sa riadil
pri aplikácií ustanovenia § 146 ods. 2 prvá veta O. s. p. (z čoho vyvodil zavinenie žalovaného
2/ a prečo neprihliadol k tvrdeniam žalovaného 2/.
Uvedeným postupom súd prvého stupňa preto obmedzil žalovaného 2/ v jeho práve
na spravodlivé konanie a pri podaní opravného prostriedku k zákonom vymedzeným
odvolacím dôvodom, v dôsledku čoho mu uprel právo na spravodlivý proces a odňal právo
konať pred súdom.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnuté
znesenie Krajského súdu v Bratislave v časti výroku o náhrade trov konania podľa ust. § 221
ods. l písm. f/ a ods. 2 O. s. p. zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie, v ktorom
s poukazom na ust. § 224 ods. 3 O. s. p. rozhodne o trovách celého konania.
Podľa ust. § 226 O. s. p. pre Krajský súd v Bratislave, ktorému sa vec vracia na ďalšie
konanie, je právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky záväzný.
Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 25. júla 2013
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová