Najvyšší súd     2 Obdo V 8/2014 Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: 1/ O. K., nar. X., bytom K., 2/ PhDr. D. K., nar. X., bytom K., obaja zastúpení JUDr. J. Č., advokátom, D., IČO: X., proti odporcovi: JUDr. A. T., M., správca konkurznej podstaty úpadcu S., M.,

IČO: X., o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty úpadcu, vedenej na Krajskom súde

v Bratislave pod. sp. zn. 11Cb 24/2004, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 26. septembra 2012, č. k. 4 Obo 5/2012-716, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalovaného   o d m i e t a.

Žalobcom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Trnave uznesením v Bratislave rozsudkom č. k. 11 Cbi 24/2004-663

zo 6. októbra 2011 uložil žalovanému povinnosť vylúčiť nehnuteľnosť - trojizbový byt č. 13

nachádzajúci sa na 2. poschodí K., súp. č. X., postavený na parcelách X., X., X., X. a X.

a spoluvlastnícky podiel 9708/591115, zapísané na liste vlastníctva č, X. obce B., katastrálne

územie K., zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu S., M., IČO: X., v konkurze vedenom

na Krajskom súde v Bratislave sp. zn. 4K 22/03 a nahradiť žalobcom trovy konania každému

po 322,45 eur. V odôvodnení uviedol, že podanou žalobou si žalobcovia na súde uplatnili

právo na vylúčenie uvedených nehnuteľnosti v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobcov

zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu - S., M., IČO: X. (ďalej len „S." alebo „úpadca")

s odôvodnením, že sú ich vlastníkmi a správca konkurznej podstaty ich zahrnul do súpisu

neoprávnene. Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobudli 23. 10. 2002 povolením jeho

vkladu do katastra na základe zmluvy uzatvorenej 11. 10. 2002 so spoločnosťou P. S., spol. s r. o., B.. Žalobcovia zaplatili za nehnuteľnosti cenu vo výške 2 500 000,-- Sk. 2 Obdo V 8/2014

V danom prípade byt nepatril dlžníkovi v deň vyhlásenia konkurzu, ani ho počas konkurzu

nenadobudol a nejedná sa ani o taký majetok, ktorým by dlžník zabezpečil svoj záväzok.

Súd prvého stupňa skonštatoval, že zmluva uzatvorená medzi úpadcom

a spoločnosťou A., spol. s r. o. dňa 03. 04. 2002, od neplatnosti ktorej odvodzoval žalovaný i

neplatnosť ďalších zmlúv, je zmluvou platnou a úpadcovi v čase zapísania nehnuteľnosti do

súpisu konkurznej podstaty nesvedčalo ani vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ani iné právo

oprávňujúce ho k zaradeniu do súpisu. Nie je možné prijať záver o neplatnosti zmluvy, ani z

dôvodu rozporu obsahu a účelu zmluvy s kogentnými ustanoveniami zákona, ich

obchádzania, ani z dôvodu rozporu s dobrými mravmi a za vyššie spomenutého zmluvného

riešenia - cedovania pohľadávok z prevodu práv a záväzkov na svojho veriteľa P., a. s.

a jednostranného uvoľnenia záložných práv záložným veriteľom nemohla byť súdom

konštatovaná nepoctivosť správania na vrub úpadcu. Žalobcovia ako vlastníci nehnuteľnosti

boli zároveň aktívne legitimovaní v konaní o ich nárokoch na vylúčenie nehnuteľností a ich

nárok je oprávnený. Súd prvého stupňa upustil od výsluchu navrhovaných svedkov z dôvodu

hospodárnosti konania, pretože rozhodnutie spočívalo v právnom posúdení skutočností

zistených z vykonaných dôkazov a závery súdu nebolo možné ovplyvniť ani dokazovaním

formou výsluchov svedkov. Rovnako súd nepovažoval za dôvodné zisťovať súhlas

predstavenstva, či členskej schôdze S. na A., s. r. o., pretože oprávnenie úpadcu k následným

prevodom obsahovala už samotná zmluva o výstavbe a interné predpisy nemôžu obmedziť

konanie štatutárneho orgánu navonok. Štatutárnym orgánom úpadcu bolo predstavenstvo

a oprávneným konať menom úpadcu v čase uzatvorenia zmlúv bol Ing. S. - predseda a JUDr.

Z. - podpredseda.

Rozhodujúc o odvolaní žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom

z 26. septembra 2012, sp. zn. 4 Obo 5/2012 uznesenie Krajského súdu v Bratislave

11 Cbi 24/2004-663 zo dňa 6. októbra 2011 potvrdil.

V odôvodnení rozsudku sa odvolací súd stotožnil s právnym záverom súdu prvého

stupňa, že právny úkon stavebníka 1 (úpadcu), ktorým postúpil časť práv a povinnosti

zo zmluvy o výstavbe na spoločnosť A., s. r. o., je dovoleným právnym úkonom, ktorý bol

urobený vážne a svojím obsahom a účelom neodporuje zákonu, neobchádza zákon, ani sa

neprieči dobrým mravom v zmysle ustanovení § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka. 2 Obdo V 8/2014

Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa nevyplynulo, že stavebník 1 neprejavil

vážnu vôľu previesť časť práv a povinností zo zmluvy o výstavbe na ďalšieho stavebníka

v súlade s touto zmluvou. Zmluva o výstavbe v čl. XI bod 10 obsahovala dohodu účastníkov

o ich práve postúpiť práva a povinnosti z tejto zmluvy alebo ich časť na tretie osoby

do právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia na stavbu, súčasťou ktorej boli aj predmetné

nehnuteľnosti. Zmluva neobsahovala ďalšie podmienky ani obmedzenia pre zmluvné strany

v súvislosti s postúpením práv a povinností zo zmluvy, okrem stanovenia písomnej formy

a spôsobu podpísania tohto právneho úkonu. Je nesporné, že kolaudačné rozhodnutie

nadobudlo právoplatnosť 07. 05. 2002. Z dokazovania je zrejmé, že zmluvy o postúpení časti

práv a povinností zo zmluvy o výstavbe, vzťahujúce sa aj na predmetné nehnuteľnosti, boli

uzavreté medzi stavebníkom 2 a stavebníkom 1 dňa 28. 03. 2002 a medzi stavebníkom 1

a stavebníkom 70 dňa 03. 04. 2002 do právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia na stavbu a vo forme dohodnutej v článku XI bod 10 zmluvy o výstavbe. Z uvedeného vyplýva, že

stavebník 1 rovnakou formou, ako nadobudol práva a povinnosti zo zmluvy o výstavbe

od stavebníka 2, prejavil vážnu vôľu tieto následne postúpiť na tretiu osobu a takýto právny

úkon v súlade so zmluvou a zákonom nemožno považovať za konanie v rozpore s dobrými

mravmi. V článku 3 bod 8 zmluvy o postúpení práv a povinností, uzavretej 03. 04. 2002, sa

zmluvné strany dohodli, že ku dňu podpísania zmluvy dlhuje stavebník 70 stavebníkovi 1

sumu 6 182 162,-- Sk, ktorú sa zaviazal zaplatiť stavebníkovi 1 do 15. 04. 2002. Z právneho

úkonu teda vyplýva aj povinnosť stavebníka 70, ktorý nadobudol časť práv a povinností

zo zmluvy zaplatiť stavebníkovi 1 dohodnutú sumu do 15. 04. 2002. Je potrebné zdôrazniť, že

z hľadiska posúdenia platnosti tejto zmluvy nie je podstatnou náležitosťou dohoda o odplate.

Skutočnosť, či odplata (a v akej výške) bola druhej zmluvnej strane zaplatená, je právne

významnou skutočnosťou pre posudzovanie odporovateľnosti právneho úkonu, nie

pre posudzovanie jeho platnosti. V súvislosti s námietkami neplatnosti ďalších právnych

úkonov je treba tiež uviesť, že predmetom konania nie je určenie vlastníckeho práva

k sporným nehnuteľnostiam, preto posudzovanie platnosti alebo neplatnosti právnych

úkonov, následne uzavretých spoločnosťou A., s. r. o., s ďalšími osobami, nie je dôvodné.

Pretože predmetom konania je vylúčenie veci z konkurznej podstaty v zmysle § 19 ods. 2

ZKV, súd prvého stupňa správne predbežne zisťoval, či úpadca je vlastníkom sporných

nehnuteľných vecí zapísaných do konkurznej podstaty. Súd prvého stupňa doplnil

dokazovanie v smere naznačenom odvolacím súdom v predchádzajúcom zrušujúcom

rozhodnutí a na základe dostatočne zisteného skutkového stavu dospel k správnemu 2 Obdo V 8/2014

právnemu záveru, že úpadca platne previedol práva a povinnosti zo zmluvy o výstavbe,

týkajúce sa predmetných nehnuteľností na spoločnosť A., s. r. o., v dôsledku čoho žalovaný

zaradil predmetné nehnuteľnosti do súpisu konkurznej podstaty úpadcu neoprávnene a nárok

žalobcov na ich vylúčenie z konkurznej podstaty v zmysle § 19 ods. 2 ZKV je oprávnený.

Súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa

pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne

posúdil. Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi, pre ktoré súd prvého stupňa nevykonal ďalšie

dokazovanie navrhované žalovaným a námietky odvolateľa v tomto smere považuje

za nedôvodné.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný, ktorý žiadal, aby

dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil tak, že zmení rozhodnutie súdu prvého

stupňa tak, že žalobu zamieta. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. f/

O. s. p., t. j., že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom

a ako dovolací dôvod uvádzal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 a rozhodnutie

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p.).

Odňatie možnosti konať pred súdom videl v tom, že odvolací súd svoje rozhodnutie

nedostatočne odôvodnil, keď sa obmedzil iba na konštatovanie, že sa na základe dostatočne

zisteného skutkového stavu stotožňuje s právnym záverom, ku ktorému dospel prvostupňový

súd a v celom rozsahu poukázal na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Dovolateľ ako dôvod dovolania uviedol, aj nesprávne právne posúdenie veci, k čomu

poznamenal, že úmyslom, vôľou a cieľom zúčastnených osôb nebolo odplatne previesť

nehnuteľnosti z úpadcu na A., ale úmyslom, vôľou a cieľom zúčastnených osôb bolo

darovanie nehnuteľností štyrom spoločnostiam, spôsobom tunelovania úpadcu cez nastrčenú

spoločnosť (fiktívnymi úkonmi, zhodným organizovaným konaním personálne prepojených

osôb). Išlo teda o „tunelovanie" úpadcu, bezodplatné nadobúdanie nehnuteľností

cez nastrčenú nemajetnú spoločnosť, s úmyslom poškodiť úpadcu a jeho veriteľov a profitovať z takto nepoctivo nadobudnutých nehnuteľností a zamedziť SKP uplatňovanie

pohľadávky na zaplatenie od skutočných nadobúdateľov nehnuteľností. Spôsob a okolnosti

týchto prevodov z vlastníctva úpadcu na tretie osoby dokonca nasvedčujú, že pri uvedenom 2 Obdo V 8/2014

došlo ku skutku závažnejšiemu, ako sú dobré mravy. Uskutočnenie prevodu nehnuteľností  

za sumu 35 miliónov Sk bez overenia si možnosti nadobúdateľa A. túto sumu zaplatiť, bez

akéhokoľvek zabezpečenia tohto záväzku a súčasné bezodkladné darovanie nehnuteľností za

35 miliónov ďalším subjektom, a to bez ohľadu na to, že A. odplatu nezaplatil a ani nemal z

čoho zaplatiť, je zjavným úmyselným tunelovaním úpadcu, pri ktorom nemožno

v žiadnom prípade hovoriť o nedbanlivosti, ale o priamom úmysle účastníkov. Prejav vôle

účastníkov zjavne vážny a slobodný nebol, pretože zjavne nebol vôbec záujem odplatne

previesť nehnuteľnosti, ale bezodplatne nadobudnutie nehnuteľností osobami podieľajúcimi

sa na tejto transakcii cez nastrčenú nemajetnú spoločnosť. Zároveň súdy nevykonali ďalšie

navrhnuté dôkazy, ktoré tieto skutočnosti preukazujú a nevykonali ani hodnotenie tých

dôkazov a skutočností, ktoré sú obsiahnuté v predmetnom súdnom spise. Absolútnu

neplatnosť nemožno zhojiť, nemôže sa konvalidovať. Takýto právny úkon nevyvoláva

od počiatku žiadne právne účinky. Takéto právne následky absolútnej neplatnosti právnych

úkonov by si preto vôbec nevyžadovali povinnosť tvrdenia, keďže vyplývajú zo zákona a mali

by byť súdu bez ďalšieho známe. Nemožno teda vôbec prijať záver súdu, že správca

konkurznej podstaty zaradil do súpisu konkurznej podstaty cudzí majetok.

Podľa názoru dovolateľa u absolútne neplatného právneho úkonu nemožno hovoriť

o odporovateľnosti právneho úkonu, pretože tá je na mieste vtedy, ak ide o platný právny

úkon. Vôbec nešlo len o úmysel poškodiť veriteľov, ale o úkony, ktoré boli v rozpore

s dobrými mravmi, pri ktorých došlo k úmyselnému nezákonnému zbaveniu úpadcu

vlastníctva k súboru nehnuteľností tunelovaním, a ktoré nasvedčujú, že došlo dokonca

ku skutku závažnejšiemu, ako sú dobré mravy, a to k podvodnému konaniu. Uvedené

vykazuje nedostatok slobodnej a vážnej vôle zúčastnených osôb a tiež nedostatok formálnej

zákonnej správnosti úkonov.

Žalobca sa k podanému dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), skúmal bez nariadenia

dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) najskôr to, či sa ním napadá rozhodnutie, proti ktorému je dovolanie prípustné.

2 Obdo V 8/2014

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol

rozsudkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

Podľa § 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozsudku, je prípustné

- proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci

samej (ods. 1),

- proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (ods. 2) a prípustné je aj

- proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa,

ako odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (ods. 3).

V prejednávanej veci nejde o žiaden z vymenovaných prípadov, preto prípustnosť

dovolania z § 238 O. s. p. nemožno vyvodiť.

Proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak rozhodnutie

odvolacieho súdu bolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených

v § 237 O. s. p. Jedným z dôvodov zakladajúcich vždy prípustnosť dovolania je aj prípad,

keď bola účastníkovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/

O. s. p.), ktorého sa dovoláva žalovaný. Pod odňatím možnosti pred súdom konať treba

rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho

procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia

a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Podľa dovolateľa, v konaní súdov došlo

k takémuto pochybeniu.

Dovolateľ videl odňatie možnosti konať pred súdom v tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo riadne odôvodnené.

2 Obdo V 8/2014

Vzhľadom na uvedenú námietku žalobcu bolo potrebné zaujať právny záver o tom, či

nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu konania v zmysle

§ 237 písm. f/ O. s. p., alebo či má za následok (len) procesnú vadu konania v zmysle § 241

ods. 2 písm. b/ O. s. p.  

Je potrebné uviesť, že vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p. znamená vždy

porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd (napr. II. ÚS 261/06). To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne

platil aj opak, teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje až

intenzitu vady konania v zmysle § 237 O. s. p.

Ústava Slovenskej republiky neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné

nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady

ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva

na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach

predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom

konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje

Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom

konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším

procesným vadám konania, ktorú sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p., pripisuje

Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť

zakladajúcu prípustnosť dovolania (§ 237 O. s. p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod

(§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania,

nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. pripisuje Občiansky

súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p., považuje síce za relevantný

dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), nie však za dôvod zakladajúci prípustnosť

dovolania.

  Uvedený záver je obsiahnutý už v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 111/1998 (časť právnej vety „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie 2 Obdo V 8/2014

vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne

neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“). Z tohto judikátu vychádza

dlhoročná ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá považuje

nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu za vadu konania, ktorá môže zakladať

dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť podľa § 237 ods. 1 O. s. p. O aktuálnosti

uvedeného judikátu svedčí okrem iných aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky

z 10. novembra 2011 sp. zn. IV ÚS 481/2011, podľa ktorého uvedený právny názor k výkladu

§ 237 písm. f/ O. s. p. považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný a neporušujúci

základné práva sťažovateľa.

Dovolací súd, vychádzajúc z uvedeného preto dospel k záveru, že na vytýkanú vadu

rozhodnutia odvolacieho súdu - nedostatočné odôvodnenie, by mohol prihliadnuť len vtedy,

ak by bolo dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu prípustné z iného dôvodu.

Zároveň je potrebné uviesť, že súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol, ktoré účastníkmi navrhnuté dôkazy vykonal, k akým skutkovými záverom došiel,

citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje

právne závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie návrhu zrozumiteľne

a v potrebnom rozsahu vysvetlil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia

odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv žalobcu.

Z obsahu žalobcom podaného dovolania napokon vyplýva, že žalobca tvrdí, že

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva   2 Obdo V 8/2014

na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny

predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Právnym posúdením veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O. s. p.

(iba výskyt ktorej v konaní na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť

prípustnosť dovolania žalobcu). Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací

dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241  

ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale

prípustnosť dovolania nezakladá (porovnaj tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho  

súdu Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn.   3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011 a sp. zn. 6 Cdo 41/2011).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania, tvrdených žalovaným (§ 237 písm. f/ O. s. p.), nevyšli najavo ani iné procesné vady

konania vymenované v § 237 O. s. p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva

z ustanovenia § 239 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie žalobcu

podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

V dovolacom konaní procesne úspešným žalobcom vzniklo právo na náhradu trov

konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1

O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Dovolací súd nepriznal žalobcom náhradu trov tohto konania,

lebo nepodali návrh na priznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 5 : 0.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. októbra 2014

JUDr. Katarína Pramuková, v. r. 2 Obdo V 8/2014

predsedníčka senátu  

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová