Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: A.. C., B., B., zast. advokátom M. F., advokát s. r. o., Ž., B., proti žalovanému: L. C. D., s. r. o., T., X. B.,
IČO: X., o určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy a o zaplatenie 1 180 000,-
Sk s prísl., o žiadosti žalobcu o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov na dovolanie
žalobcu proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Obo 55/2012 zo
dňa 19. júla 2012 jednomyseľne takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Bratislave, uznesením č. k. 35Cb 11/1995 - 619 zo dňa 05. marca 2012
rozhodol tak, že žalobcovi právo na oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal.
O odvolaní, proti tomuto uneseniu rozhodol ako súd odvolací, Najvyšší súd Slovenskej
republiky, uznesením sp. zn. 5Obo 55/2012 zo dňa 19. júla 2012 tak, že uznesenie Krajského
súdu v Bratislave č. k. 35Cb 11/1995-619 zo dňa 05. 03. 2012 potvrdil.
V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že dôvodom odvolania je nesúhlas žiadateľa -
žalobcu s rozhodnutím prvostupňového súdu, ktorým nebol účastník konania - žalobca
oslobodený od súdnych poplatkov- poplatku za podané dovolanie. 20bdoV/19/2012
Postup súdu prvého stupňa pri rozhodovaní o žiadostiach resp. návrhoch žalobcu
o oslobodenie od súdnych poplatkov, označil za správny, keď skúmal kumulatívne splnenie
dvoch podmienok stanovených v ustanovení § 138 O. s. p., vyžadovaných pre priznanie
právna na oslobodenie od súdnych poplatkov. Za rovnako správny odvolací súd označil
postup súdu prvého stupňa, keď výzvou žiadateľa požiadal predložiť priznanie jeho
majetkových pomerov k žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov. Z podania žalobcu,
doručeného súdom dňa 09. 01. 2012 /č. l. 614/, odvolací súd zistil, že žalobca znova požiadal
o oslobodenie od súdnych poplatkov a priložil k žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov
potvrdenie o osobných majetkových a zárobkových pomerov na oslobodenie od súdnych
poplatkov /č. l. 615/. Keďže odvolací súd, sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu, že toto potvrdenie nie je nijakým spôsobom verifikované, dospel k záveru, že súd prvého stupňa
správne konštatoval, že žalobca nepreukázal vyžadované skutočnosti, dané ustanovením
§ 138 O. s. p., ktoré sú rozhodujúce pri posudzovaní dôvodnosti žiadosti o oslobodenie od
súdnych poplatkov.
Z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5Obo 55/2012 zo dňa 19. júla 2012 je taktiež zrejme, že odvolací súd sa zaoberal aj žiadosťou
žalobcu podanou jeho právnym zástupcom, v ktorej sa odvoláva na skutočnosť, že je
chráneným svedkom v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. a stotožnil
sa s vysloveným právnym záverom súdu prvého stupňa, že skutočnosť byť chráneným
svedkom nezakladá automaticky právo na oslobodenie od súdnych poplatkov chráneného
svedka a konštatoval, že takáto povinnosť súdu, oslobodiť chráneného svedka od súdnych poplatkov, nevyplýva ani zo zákona č. 256/1998 Z. z. o ochrane svedka. V odôvodnení
uznesenia, sp. zn. 5Obo 55/2012, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, dospel
k záveru, že žalobca ani v odvolaní nedoložil žiadne relevantné dôkazy, ktoré by slúžili ako
podklad pre priznanie práva na oslobodenie od súdnych poplatkov. S vyhodnotením súdu
prvého stupňa sa stotožnil, napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne
potvrdil v zmysle ustanovenia § 219 O. s. p..
Proti tomuto uzneseniu, s vyznačenou právoplatnosťou /31.07.2012/, podal dovolanie
žalobca, podaním doručeným súdu 10. 08. 2012 v spojení s uznesením Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 05. 03. 2012 č. k. 35Cb 11/1995 - 619 /č. l. 641/. Vyslovený právny
názor, že skutočnosť zaradenia dovolateľa do programu na ochranu svedkov neodôvodňuje
jeho právo na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, a to ani vtedy ak žalobca sa
zdržiava v zahraničí označil za rozpor dvoch zákonov, /zákona č. 99/1963 Zb. O. s. p. a zákona č. 256/1998 Z. z. o ochrane svedkov. Dovolateľ, zároveň túto skutočnosť, označil
za rozpor s čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko napadnuté rozhodnutie obidvoch
súdov zasahuje neprimerane do práv dovolateľa na jeho súdnu ochranu pri domáhaní sa jeho
práv. Žalobca v dovolaní uviedol, že sa nestotožňuje, ani s odôvodnením odvolacieho súdu,
ohľadne konštatovania, že dodatočné tlačivo /č. l. 615/ nie je nikým verifikované.
Konštatoval, že v tlačive deklaroval, že nemá žiaden majetok a jeho príjmy mu neumožňujú
zaplatiť tento súdny poplatok. K odôvodneniu odvolacieho súdu dovolateľ namietal, že
pôvodne tlačivo bežne používané do 31. 12. 2011 si vyžadovalo vlastnoručný podpis a
overený podpis žiadateľa, a i keď sa pri zmene tlačiva judikatúra k tomuto ustanoveniu
nezmenila, súd napriek tomu, že o týchto problémoch vedel, nepripustil a ani túto náhradnú
možnosť zástupcom žalobcu neoznámil. Podľa dovolateľa, objektívny nedostatok finančných prostriedkov, resp. iného majetku, by nemal spôsobovať nemožnosť domôcť sa svojho práva
na súde. Skutočnosť, že toto nemohol preukázať listinnými dôkazmi, podľa neho, dostatočne
odôvodnil tým, že v zmysle zákona č. 256/1998 je zaradený na ochranu svedkov, ktorý
program toto neumožňuje, s ohľadom na bezpečnosť jeho a jeho mladej rodinky.
S vysloveným názorom prvostupňovým súdom, že súdny poplatok za dovolanie môže zaplatiť
jeho matka, ktorá ho pred súdom zastupuje, sa nestotožnil, nakoľko jeho matka je ťažko
postihnutá zdravotne, pripútaná na lôžko a nie je schopná z jej 200 eur dôchodku platiť súdny
poplatok za účelom ochrany základných ľudských práv dovolateľa, ktoré mu zaručuje Ústava
Slovenskej republiky. Dovolateľ prehlásil, že jeho majetkové a sociálne pomery mu
nedovoľujú zaplatiť súdny poplatok, na základe čoho navrhol rozhodnutie odvolacieho súdu
zrušiť a vrátiť vec na nové prejednanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky /§ 10a ods. 2 O. s. p./ prejednal dovolanie podľa
ustanovenia § 242 ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením § 243c O. s. p., ako podané
v zákonnej lehote /§240 O. s. p./, spĺňajúce náležitosti § 241 ods. 1 O. s. p., s tým, že
dovolateľ označil dovolanie za prípustné, z dôvodov uvedených v ustanovení § 241 ods. 2
písmeno a/ odňatím možnosti konania pred súdom vady uvedenej v § 237 písmeno f/ O. s. p.
Základnou otázkou, pre posúdenie dôvodnosti dovolania žalobcu je, či žalobcovi bola
postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, keď mu nebolo priznané právo na
oslobodenie od súdnych poplatkov /§ 138 O. s. p./ a teda či dovolateľ dôvodne odvodil
prípustnosť dovolania § 241 ods. 2 písmeno a/ O. s. p.
Súd môže na návrh účastníka, účastníkovi priznať celkom, alebo sčasti oslobodenie od
súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú, a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme
bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva /§ 138 ods. 1 O. s. p. Z ustanovenia § 138
ods. 2 O. s. p. vyplýva, čo musí byť v návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov účastníka
deklarované. Dovolateľ v jeho dovolaní sám uvádza, že tlačivo v zmysle ustanovenia § 138
ods. 2 O. s. p. predložil v takom rozsahu ako mu umožnil zákon o ochrane svedkov.
Z ustanovenia § 138 O. s. p. nevyplýva, že pomery účastníka v návrhu na oslobodenie od
súdnych poplatkov majú byť deklarované v inom rozsahu ako ukladá citované ustanovenia
v prípade keď, účastník konania, ktorý požaduje priznať právo na oslobodenie od súdnych
poplatkov je zaradený do programu na ochranu svedkov. S poukazom na uvedené, odvolací
súd sa správne stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že byť chráneným svedkom
nezakladá automaticky oslobodenie od súdnych poplatkov chráneného svedka, pričom takáto
povinnosť, nevyplýva ani zo zákona č. 256/1998 Z. z. o ochrane svedka.
Z ustanovenia § 20 zákona 256/1998 Z. z. vyplýva, že náklady spojené s ochranou
svedka ohrozenému svedkovi a chránenému svedkovi znáša štát. Z citovaného ustanovenia je
zrejme iba to, že náklady spojené s ochranou svedka znáša štát, ale nie právo na oslobodenie
od súdnych poplatkov bez ohľadu na splnenie povinnosti stanovenej v ustanovení § 138 O. s. p.. Ustanovenie § 20 zákona 256/1998 Z. z. a ani žiadne iné ustanovenie citovaného
zákona sa na preukázaní skutočností pre priznanie práva na oslobodenie od platenia súdnych
poplatkov podľa ustanovenia § 138 O. s. p. nevzťahuje. Tvrdenie dovolateľa, že ide o rozpor
dvoch zákonov je, preto nedôvodné a účelové.
Najvyšší súd Slovenskej republiky /§10a ods. 2 O. s. p./ dospel k záveru, že konajúce
súdy tým, že nepriznali žalobcovi právo na oslobodenie od súdnych poplatkov mu týmto
postupom neodňali možnosť konať pred súdom. Neoslobodenie od súdnych poplatkov
v súlade s ustanovením § 138 O. s. p. nie je v príkrom rozpore s čl. 46 Ústavy ako tvrdí
dovolal. Povinnosť platiť súdny poplatok vyplýva zo zákona o súdnych poplatkoch
a neoslobodenie od súdnych poplatkov v súlade s zákonom nie je neprimetaný zásah do
práva na súdnu ochranu pri domáhaní jeho práva. V danom prípade nejde o prípustné
dovolanie podľa ustanovenia § 239 O. s. p. a ani podľa ustanovenia § 237 písmeno f/ O. s. p. Na základe takto posúdeného skutkového a právneho stavu, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie žalobcu s poukazom na ustanovenie § 218 ods. 1 písmeno c/ O. s. p.
a § 234c O. s. p., ako neprípustné odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný žiadny opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 26. novembra 2013
JUDr. Jana Zemaníková, v. r. predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: H.