Najvyšší súd   2 Obdo V 12/2014 Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

  Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. F. L., CSc., N., proti

žalovanému B., spol. s r. o., M., IČO: X., zastúpený AK G. & P., s. r. o., L., o zaplatenie

91 266,68 Eur s príslušenstvom, o dovolaní žalovaného proti uzneseniu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. k. 4 Obo 21/2013-276 zo dňa 30. apríla 2014, takto

r o z h o d o l :

  Dovolanie   o d m i e t a.

  Žalobcovi trovy dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

  Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 24. júna 2011 č. k. 7Cbs/3/2007 konanie

v časti o 113 832,24 Eur zastavil a o náhrade trov rozhodne v konečnom rozhodnutí vo veci

samej. Uznesenie odôvodnil tým, že uznesením zo dňa 4. marca 2011 pripustil zmenu žaloby

a na tomto základe žalobcu vyzval na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý v určenej výške

žalobca nezaplatil. Zaplatil len 100,-- Eur. V podaní však žalobca presne nešpecifikoval sumu

ani nárok, na ktorý sa vzťahuje zaplatený poplatok 100,-- Eur. V dôsledku toho súd konanie

o zaplatenie sumy 113 832,24 Eur zastavil.

  Žalobca podal proti tomuto uzneseniu odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že mu bola

odňatá možnosť konať pred súdom, že v konaní rozhodoval vylúčený sudca a súd bol

nesprávne obsadený.

  Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu popísal úkony žalobcu v konaní a podľa jeho

názoru súd prvého stupňa postupoval správne, keď konanie zastavil pre nezaplatenie súdneho

poplatku. Poukázal na to, že žalobca rôznymi podaniami spôsobuje prieťahy v konaní, keďže

mení petity, berie žaloby v časti späť, následne rozširuje a zase berie späť, a to opakovane, 2 Obdo V 12/2014

čím vytvára chaotickú situáciu a snaží sa z procesnej stránky zneprehľadniť celé konanie.

Navrhol napadnuté uznesenie potvrdiť.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal vec

v rozsahu podľa § 212 ods. 1 bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel

k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

  Predmetom odvolacieho konania bolo napadnuté uznesenie č. k. 7Cbs/3/2007-138

z 24. júna 2011, ktorým súd prvého stupňa konanie o zaplatenie 113 832,24 Eur

pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavil.

V právnej veci žalobcu B., s. r. o., B., proti žalovanému Ing. F. L., B., o zaplatenie

1 013 500,-- Sk, vedenej na Krajskom súde v Bratislave, konajúci súd uznesením zo dňa

29. januára 2004 č. k. 28Cb/16/01-332 uplatnený vzájomný návrh žalovaného na peňažné

plnenie vo výške 3 766 433,-- Sk, vylúčil na samostatné konanie.

  Na vzájomný návrh sa použijú primerane ustanovenia o návrhu na začatie konania,

jeho zmene a späťvzatí (§ 97 ods. 3 O. s. p.), preto vznikla poplatková povinnosť podľa § 5

ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb.

Žalobca namietal nesprávnosť vyrubeného súdneho poplatku zo vzájomného návrhu

a s podaným odvolaním zaplatil súdny poplatok len 100,-- Eur a oznámil, že v časti istiny

prevyšujúcej ním zaplatený súdny poplatok, berie späť.

  Vo veci už rozhodol odvolací súd uznesením sp. zn. 5 Obo 71/2009, v ktorom

konštatoval, ak bol vzájomný návrh vylúčený na samostatné konanie, potom je povinnosť

súdny poplatok zaplatiť z tohto vzájomného návrhu.

Momentom podania vzájomného návrhu (v konaní 7Cbs/3/2007) vznikla poplatková

povinnosť z ceny predmetu poplatkového úkonu. V priebehu konania však žalobca podaniami

zo dňa 24. júna 2005, 12. decembra 2006, 18. augusta 2008 pohľadávku, po jej vylúčení

na samostatné konanie, čo do výšky, ako aj právnej kvalifikácie menil, v dôsledku čoho súd

pojednávanie zo dňa 9. februára 2011 odročil za účelom spresnenia petitu pohľadávky.

2 Obdo V 12/2014

Žalobca podal vzájomný návrh v sume 3 766 433,-- Sk na pojednávaní dňa 29. januára

2004, kedy zmenil pôvodný návrh z 20 januára 2003 znejúci na sumu 3 174 000,-- Sk, kedy

súd v tomto rozsahu vzájomný návrh vylúčil na samostatné konanie a výzva na zaplatenie

súdneho poplatku bola urobená až 4. marca 2011, t. j. po uplynutí stanovenej trojročnej lehoty

na vyrubenie súdneho poplatku (§ 13 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch). Nebol preto

dôvod na zastavenie konania podľa § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch.

  Súd námietku o nezákonnom sudcovi vyhodnotil ako nedôvodnú a námietky

a odvolania smerujúce proti jednotlivým výzvam súdu vyhodnotil ako irelevantné.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie.

  Žalovaný podal proti uzneseniu odvolacieho súdu v zákonnej lehote dovolanie

podaním zo dňa 22. apríla 2014 podľa § 237 písm. f/ O. s. p.

V dovolaní podrobne opisuje rozhodnutia a odôvodnenia súdov oboch stupňov, ako

i podania žalobcu, ktorý v konaní podával návrhy, bral ich v časti späť a následne rozširoval

návrhy. Poukázal na to, že žalobca zaplatil súdny poplatok 100,-- Eur a navrhol, aby súd

konal o jeho práve na vzájomnú pohľadávku v takej výške, aká je týmto poplatkom uhradená

a v prevyšujúcej časti vzal žalobu späť. Z tohto žalovaný vyvodzuje, že žalobca podaním

zo dňa 19. 02. 2009 vzal žalobu späť, okrem sumy 1 666,-- Eur, za ktorú zaplatil súdny

poplatok 100,-- Eur. Ďalej poukázal na účinky, ktoré vyvoláva úkon späťvzatia návrhu,

ktorým nárok nezaniká a môže byť uplatnený znova, ale takého podanie je potrebné

považovať za podanie nového návrhu. Dovolateľ zastáva názor, že súd prvého stupňa

rozhodol správne, keď vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku z rozšíreného návrhu

výzvou z 04. 03. 2011, ktorý si uplatnil 09. 02. 2011, lebo neuplynula trojročná lehota

na vyrubenie súdneho poplatku. Nie je možné opomenúť späťvzatie, ktoré žalobca vykonal

svojim podaním z 19. 06. 2009.

Dovolateľ uviedol, že odvolací súd svojim rozhodnutím, ktorým zrušil uznesenie o zastavení konania súdom prvého stupňa, mu odňal možnosť konať pred súdom.

Nezohľadnenie hmotnoprávnych úkonov žalobcu odvolacím súdom malo za následok 2 Obdo V 12/2014

obmedzenie práv žalovaného ako účastníka konania tým, že v rozpore so zákonnými

ustanoveniami, ako aj v rozpore s ustálenou judikatúrou všeobecných súdov, rozhodol

o zrušení uznesenia súdu prvého stupňa. Odvolací súd nebral do úvahy priebeh a jednotlivé

úkony žalobcu, s ktorými sú späté tak hmotnoprávne, ako aj procesnoprávne oprávnenia

žalovaného. V tejto súvislosti poukázal   na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, ustanovenie   čl. 46 ods. 1 ÚS SR, čl. 6 Dohovoru. Navrhol napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

  Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu (na l. č. 285) uviedol, že sa stotožňuje s postupom

a rozhodnutím odvolacieho súdu a navrhol dovolanie odmietnuť pre nesplnenie podmienok

dovolania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O. s. p.), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený advokátom (§ 241

ods. 1 O. s. p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.)

najskôr to, či sa ním napáda rozhodnutie, proti ktorému je dovolanie prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti

uzneseniu, ktorým bolo zrušené uznesenie súdu prvého stupňa a vec bola tomuto súdu vrátená

na ďalšie konanie.

Podľa § 239 O. s. p. platí, že ak bolo napadnuté rozhodnutie vydané v tejto procesnej

forme, je dovolanie proti nemu prípustné, ak je napadnuté zmeňujúce uznesenie, alebo ak

odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 O. s. p.). Dovolanie

je prípustné aj voči potvrdzujúcemu uzneseniu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého

stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide

o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho

vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 O. s. p.).

2 Obdo V 12/2014

  Uznesenie, proti ktorému žalovaný podal dovolanie, nie je vymedzené ako dovolací

dôvod v ust. § 239 ods. 1, 2 O. s. p., keďže ide o uznesenie, ktorým odvolací súd zrušil

rozhodnutie súdu prvého stupňa, preto z neho prípustnosť dovolania v prejednávanej veci

nemožno vyvodiť.

Proti každému rozhodnutiu súdu je však prípustné dovolanie z dôvodov

vymenovaných v ustanovení § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. Okrem iných, prípustnosť dovolania

zakladá aj postup súdu, ktorým bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom

(§ 237 písm. f/ O. s. p.). Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle tohto ustanovenia

rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých

jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho

práv a právom chránených záujmov.

Nie je tiež vylúčené, že samotným vydaním uznesenia, ktorým sa zrušuje rozhodnutie

súdu prvého stupňa, odvolací súd poruší procesné predpisy spôsobom, ktorého dôsledkom je

odňatie možnosti účastníka konať pred súdom. Je tomu tak, ak už nesprávny postup vedúci

ku vzniku rozhodnutia je porušením procesných predpisov. Napadnutému uzneseniu takýto

nedostatok však nemožno vytknúť. Skutočnosťou zakladajúcou prípustnosť dovolania podľa

§ 237 písm. f/ O. s. p. môže byť uvedená situácia, len ak je priamym výsledkom rozhodnutia

odvolacieho súdu. Z charakteru zrušujúceho rozhodnutia vyplýva, že   jeho výsledkom

nemôže byť právoplatné rozhodnutie, ale vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu síce tiež nadobúda formálnu aj materiálnu

právoplatnosť ( § 167 ods. 2 v spojení s § 159 O. s. p.), nie je však bez ďalšieho právoplatným

rozhodnutím o veci, ktorej sa týka. Zrušujúcim rozhodnutím v predmetnej veci odvolací súd

právoplatne zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa bez toho, aby ho nahradil novým

rozhodnutím (ako je to pri zmeňujúcich rozhodnutiach). Zrušujúce rozhodnutie navodzuje

stav, aký bol pred rozhodnutím súdu prvého stupňa, čo vylučuje možnosť, aby zrušujúcim

rozhodnutím odvolacieho súdu (s výnimkou už spomenutého prípadu nesprávnosti postupu

vedúceho k vzniku rozhodnutia) bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa teda rozumie taký postup súdu, ktorým účastníkovi

odňal možnosť realizovať tie procesné práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva

za účelom ochrany jeho práva a právom chránených záujmov. Skutočnosť, že súd posúdi vec a zaujme právny názor, samo osebe nie je porušením procesného postupu súdu, pretože len 2 Obdo V 12/2014

nesúhlas s právnym názorom vysloveným súdom z vecnej stránky, nie je bez ďalších

predpokladov, spôsobilým dovolacím dôvodom. Rozhodnutie vyjadruje nezávislé postavenie

súdu pri hodnotení dôkazov, ktoré vykonal, vrátane nezávislého rozhodovania o tom, ktoré

dôkazy vykoná. Podľa názoru dovolacieho súdu nedošlo pri rozhodovaní odvolacím súdom

k takým procesným vadám konania, ktoré by mali za následok vyslovenie, že účastníkovi

bola odňatá možnosť konať pred súdom tak, ako to predpokladá ust. § 237 písm. f/ O. s. p.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, pričom základné právo na súdnu ochranu

neznamená právo na úspech v konaní pred súdom (II. ÚS 4/94, I. ÚS 40/95). K porušeniu

ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivý proces by podľa

dohovoru mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, keby tento fakticky odňal

možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (II. ÚS 8/2001), ale aj tým, že súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho

rozhodnutia, alebo ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Naplnenie

uvedených skutočností však v predmetnej veci nebolo zistené. Odôvodnenie odvolacieho

rozsudku je jasné a zrozumiteľné, obsahuje vyhodnotenie výsledkov dokazovania

a vyslovenie právneho názoru s odôvodnením.

Dovolací súd vyslovil, že článok 6 ods. 1 dohovoru nemožno chápať tak, že vyžaduje

podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri rozhodovaní o odvolaní

môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku).

Pokiaľ sa odvolací súd po preskúmaní veci a napadnutého rozsudku stotožní s názorom

vysloveným prvostupňovým súdom bez toho, aby vytkol obsah odôvodnenia rozsudku,

nemožno ani túto skutočnosť považovať za vadu, ktorá by napĺňala predpoklady zákonom

stanoveného dovolacieho dôvodu len preto, že účastník s rozhodnutím nesúhlasí.

Zároveň dovolací súd tiež poukázal na to, že Ústava SR neupravuje dôsledky

jednotlivých procesných nesprávností, ku ktorým v praxi dochádza v súdnych konaniach, ani

nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Úpravu ústavne

garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ako aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní procesné nesprávnosti 2 Obdo V 12/2014

konania súdov nižších stupňov napraviť. Procesné vady taxatívne vymedzuje ust. § 237

O. s. p., ktoré zakladajú prípustnosť dovolania. Občiansky súdny poriadok považuje, okrem

procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p., aj iné vady, ktoré mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, za relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p.), avšak

vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú. Pri zvažovaní dôsledkov zistených

procesných nesprávností treba mať vždy na zreteli, že dovolanie je mimoriadny opravný

prostriedok smerujúci proti už právoplatnému rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti

a nezmeniteľnosti (§ 159 ods. 1 O. s. p.). Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní

v istom zmysle k stretu dvoch základných práv, resp. ústavných princípov. Jednak ide o právo

na spravodlivý proces a jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. I ústavy. Najvyšší súd musí dbať o zachovanie ústavnoprávne relevantnej rovnováhy medzi

týmto právom a ústavným princípom právnej istoty, ktorý bol vyjadrený rozsudkami súdov

nižších stupňov. Dovolací súd pri posudzovaní otázky prípustnosti dovolania nemohol nedať

prednosť ústavnému princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. I ods. 1

ústavy, ktorý do určitej miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,

preto je treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného

vzťahu oboch ustanovení. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá „inú vadu konania“

podľa § 241 ods. 2 O. s. p., nie však vadu procesnú podľa § 237 O. s. p. (III. ÚS 551/2012,

I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011), aj to len za predpokladu, že dovolanie je prípustné.

V preskúmavanej veci však ani nie je dôvod na vyslovenie, že uznesenie odvolacieho súdu je

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.  

Prípadné tzv. iné   vady konania síce môžu zakladať dôvodnosť dovolania, nie však

jeho prípustnosť. Neprípustnosť dovolania vylučuje, aby na takéto vady dovolací súd

prihliadal.

  Pokiaľ dovolateľ namietal, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci, treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. b/

O. s. p.) je prípustným dovolacím dôvodom vtedy, ak je dovolanie prípustné, samotné

nesprávne právne posúdenie veci však prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je podľa

ustanovení Občianskeho súdneho poriadku mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý

nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu a pokiaľ nie sú splnené 2 Obdo V 12/2014

podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému

preskúmavaniu.

Dovolací súd nemal za preukázané, že v konaní došlo k vade podľa § 237 písm. f/

O. s. p., teda dovolateľovi nebolo zabránené, resp. neumožnené využiť tie procesné práva,

ktoré mu zákon priznáva.

V predmetnej veci podal dovolanie žalovaný proti zrušujúcemu uzneseniu odvolacieho

súdu, teda dovolanie podľa § 239 O. s. p. nie je prípustné a z tohto dôvodu dovolací súd vec

posudzoval iba z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 237 O. s. p. a dospel k záveru, že

neboli splnené predpoklady prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedených dôvodov dovolanie podľa

§ 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. odmietol.

  Trovy dovolacieho konania podľa § 243b ods. 4 O. s. p. žalobcovi nepriznal, pretože si

žiadne neuplatnil.

  Toto rozhodnutie bolo prijaté dovolacím senátom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v pomere hlasov 5:0.

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 17. júna 2015

  JUDr. Ľubomíra Kúdelová, v. r.

  predsedníčka senátu  

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová