Najvyšší súd 2 Obdo V 1/2016 Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: P. a. s., so sídlom A., IČO: X., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. M. K., s. r. o., so sídlom K., IČO: X., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. M. K., proti žalovaným: 1/ Ing. F. M., nar. X., bytom: B., 2/ F. M., nar. X., zomr. X., naposledy bytom: B., 3/ V. M., nar. X., zomr. X., naposledy bytom: B.B., 4/ JUDr. E. P., so sídlom kancelárie R., správca konkurznej
podstaty úpadcu O., s. r. o., so sídlom: H., IČO: X., 5/ M.., s. r. o., so sídlom: A., IČO: X., 6/
P. M., nar. X., zomr. X., naposledy bytom: B., 7/ V. B., rod. M., nar. X., bytom: S., 8/ E.
K., rod. M., nar. X., bytom: B., 9/ K. A. M., nar. X., bytom: V., B., 10/ F. M., nar. X.,
bytom: B., žalovaní 1/, 7/, 8/, 9/ a 10/ zastúpení advokátkou JUDr. L. M. so sídlom R.,
o zaplatenie 216 356,80 eur (pôvodne 6 517 965,20 Sk) s príslušenstvom, vedenej
na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 22Cb 635/1998, o dovolaní žalovaných 1/, 7/, 8/, 9/
a 10/ proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júna 2015 č. k.
4 Obo 73/2013-1687 v spojení s opravným uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 23. mája 2016 4 Obo 73/2013-1855, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a .
Žalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Žiline ako súd prvého stupňa rozsudkom z 12. augusta 2013
č. k. 22Cb/635/1998-1596 uložil žalovaným 1/, 7/, 8/, 9/ a 10/ povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 216 356,80 eur spolu s 28% úrokom z omeškania zo sumy 212 158,82 eur
od 21. 06. 1998 až do zaplatenia tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu
poskytnutého plnenia povinnosť žalovaných s tým, že žalovaný 1/ je povinný zaplatiť
žalovanú sumu vo výške 216 356,80 eur spolu s 28% úrokom z omeškania zo sumy
212 158,82 eur od 21. 06. 1998 až do zaplatenia, žalovaná 7/ je povinná zaplatiť zo žalovanej 2 Obdo V 1/2016
sumy sumu 11 834,53 eur, žalovaná 8/ je povinná zaplatiť zo žalovanej sumy sumu 12 315,79
eur, žalovaná 9/ je povinná zaplatiť zo žalovanej sumy 6 662,10 eur a žalovaný 10/ je povinný
zaplatiť zo žalovanej sumy rovnako 6 662,10 eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Vo zvyšku súd návrh zamietol. Súčasne rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
podaný žalovanými 1/, 7/ a 8/ na pojednávaní dňa 12. 08. 2013. O náhrade trov konania
rozhodol tak, že žalovaným 1/, 7/, 8/, 9/ a 10/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi na účet jeho
právneho zástupcu trovy konania vo výške 40 392,77 eur do 3 dní od právoplatnosti
rozhodnutia.
Na základe dokazovania vykonaného výsluchom účastníkov, ich zástupcov,
oboznámením sa s obsahom pripojených dedičských spisov Okresného súdu Námestovo
sp. zn. D 310/98, Dnot 264/98 a D 40/2013, oboznámením sa s obsahom pripojeného spisu
RI 536/98, RIII 1250/92, č. l. 638 spisu, listinnými dôkazmi v spise, ako aj svedeckými
výpoveďami svedkýň Ing. M. J., Ing. M. M. a Ing. S. U., súd prvého stupňa zistil, že
úverovou zmluvou S. v B., pobočka D. č. X. zo dňa 22. 07. 1992 poskytla žalovanému
1/ úver vo výške 15 497 000,- Sk pri úrokovej sadzbe plus 2% nad základnú sadzbu. Tento
úver sa žalovaný 1/ zaviazal splatiť do 20. 06. 1998. V bode 9. písm. a/ úverovej zmluvy
účastníci dohodli, že pokiaľ žalovaný 1/ splátku v dohodnutom termíne neuhradí a nepožiada
o jej odloženie, sporiteľňa postupne zvýši úrokovú sadzbu zo sumy nezaplatenej splátky
až na 28%. Ďalej v bode 2. úverovej zmluvy účastníci dohodli, že žalovaný 1/ berie
na vedomie, že pri úvere alebo splátke nesplatenej v lehote, sporiteľňa pristúpi k zvýšeniu
úrokovej sadzby na 28% zo sumy úveru alebo splátky nesplatenej v lehote odo dňa
nasledujúceho po splatnosti úveru alebo splátky. Z obsahu bodu 2. úverovej zmluvy súd mal
preukázané, že žalovaný 1/ sa zaväzuje splatiť úver s úrokmi vrátane poplatkov, náhrady,
paušály náhrad za poskytnutý úver a za úkony vykonané v súvislosti so správou úveru podľa
sadzobníka poplatkov a náhrad vydaného S.. Súd mal ďalej preukázané, že dodatkom č. 1 k
úverovej zmluve sa účastníci zmluvy, t. j. S., Mestská pobočka v D. a žalovaný 1/ dohodli, že
v prípade, ak žalovaný v 1/ do 15 dní po skončení štvrťroka nebude mať dostatok zdrojov na
bežnom účte na inkaso úrokových nákladov, resp. úroky neuhradí inak, sporiteľňa zo sumy
nezaplateného úroku uplatní sankčný úrok vo výške 28%. Posledným dodatkom č. 8 z 19. 03.
1997 k úverovej zmluve sa jej účastníci dohodli, že zostatok úveru vo výške 7 337 000,-- Sk
sa bude splácať formou pravidelných mesačných splátok v roku 1998 za január až máj
po 200 000,-- Sk a v júni 4 437 000,-- Sk. Splácanie bolo presne špecifikované aj v roku
1997.
2 Obdo V 1/2016
Dňa 24. 08. 2002 S. v B., pobočka D. a žalovaný 1/ uzavreli zmluvu o zriadení
záložného práva k nehnuteľnostiam č. X., v ktorej bode 1. bolo zriadené záložné právo
na prevádzkovú jednotku potravín, široký sortiment súp. č. 1 postavenú na parc. č. X. a X. k.
ú. N., zapísaná na LV č. X., v tom čase v Stredisku geodézie Dolný Kubín, ktorých hodnota
podľa znaleckého posudku je 15 957 000,-- Sk. V bode 4. účastníci dohodli, že táto zmluva sa
uzatvára na zabezpečenie záväzku s príslušenstvom vo výške 15 497 000,-- Kčs z vyššie
uvedenej úverovej zmluvy. V záhlaví zmluvy o zriadení záložného práva bolo uvedené, že sa
zabezpečuje pohľadávka z úverovej zmluvy č. X. z 22. 07. 1992, ktorá bola uzavretá medzi
totožnými zmluvnými stranami. Z výpisu z katastra nehnuteľností k. ú. N. LV č. X. súd zistil,
že vlastníkom nehnuteľnosti označenej ako nehnuteľnosť súp. č. 1 postavená na parc. č. X.,
ako aj parcely č. X. o výmere 1 157 m2 a parcely č. X. o výmere 68 m2, je obchodná
spoločnosť M., s. r. o., N., v jednej polovici a obchodná spoločnosť O., s. r. o., N., tiež
v jednej polovici.
Z ručiteľského záväzku podpísaného žalovaným 2/ a žalovanou 3/, vyplýva, že sa
zaviazali ručiť za záväzok klienta Ing. F. M. – žalovaného 1/ titulom úverovej zmluvy č. X.
zo dňa 22. 07. 1992 vo výške 2 400 000,-- Kčs a v tejto výške preberá žalovaný 2/ ako ručiteľ
s manželkou V. – žalovanou 3/ ručenie.
V konaní nebolo preukázané, že by dlh vo výške 6 517 965,20 Sk, ktorého sa
domáhala S., a. s., ako dlhu z predmetnej úverovej zmluvy, zákonným spôsobom zanikol. Súd
prvého stupňa poukázal na ustanovenie § 151d ods. 2 OZ platného v roku 1997, ako aj v čase
vkladu vlastníckeho práva. Vzhľadom na to, že vlastnícke právo žalovaného 1/
k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. X., vedenej Správou katastra N., prešlo zo žalovaného 1/
na žalovaných 4/ a 5/ a následne podiel žalovaného 5/ prešiel na žalovaného 11/, mal súd
preukázané, že záložné právo pôsobí aj voči súčasným vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti.
V konaní nebolo preukázané, že by pôvodný veriteľ S., a. s., vyzval žalovaného 1/ ako
dlžníka na zaplatenie žalovanej istiny. V konaní boli preukázané výzvy na zaplatenie voči
ručiteľom – žalovaným 2/ a 3/, avšak vzhľadom na skutočnosť, že na majetok žalovaného 1/
bol vyhlásený konkurz, súd vyhodnotil túto skutočnosť v súlade s ustanovením § 306 ods. 1
Obchodného zákonníka majúc za to, že bola splnená aj hmotno-právna podmienka uplatnenia
nároku voči ručiteľom žalovaného 1/ v súlade s touto zákonnou úpravou.
2 Obdo V 1/2016
Vo vzťahu k námietke žalovaných 3/, 6/, 7/, 8/, 9/ a 10/ o aktívnej legitimácii žalobcu
v konaní súd prvého stupňa mal notárskymi zápisnicami preukázané, že žalovaná pohľadávka
na základe zmlúv o postúpení pohľadávok prechádzala postupne zo S., a. s., na S., a. s., a to
zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 28. 06. 2000 a notárskou zápisnicou N 498/00,
Nz 485/00 zo dňa 17. 11. 2000, ďalej notárskou zápisnicou N 26/2004, Nz 5704/2004 zo dňa
23. 01. 2004 pohľadávka prešla z postupcu S., a. s., na postupníka M., a. s., B., ďalej
notárskou zápisnicou N 107/2004, Nz 13460/2004 zo dňa 17. 02. 2004 pohľadávka prešla
z postupcu M., a. s., na V., C., ďalej notárskou zápisnicou N 173/2004, Nz 22985/2004 zo dňa
16. 03. 2004 pohľadávka prešla z postupcu V., C. na postupníka D., s. r. o., B. a notárskou
zápisnicou N 304/2004, Nz 27853/2004 zo dňa 31. 03. 2004 prešla pohľadávka z postupcu D.,
s. r. o., na R. a. s., R.. Poslednou zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 01. 10. 2009
pohľadávka prešla na P., a. s., R.
Vzhľadom na uvedené mal súd prvého stupňa za preukázané, že predmetná
pohľadávka prešla z pôvodného veriteľa S. v B. až na súčasného žalobcu. S poukazom na to
súd vyhodnotil námietku žalovaných, namietajúcich aktívnu legitimáciu žalobcu v konaní,
za nedôvodnú, poukazujúc na listinné dôkazy - zakladateľskú listinu S., a. s., ako aj výpis
z obchodného registra S., a. s., ako verejnej listiny, z ktorých mal súd preukázané, že
pohľadávka z predmetnej úverovej zmluvy prešla zo S. na S., a. s. a následne hmotno-
právnymi úkonmi - zmluvami o postúpení pohľadávky ju nadobudol žalobca vystupujúci v
konaní aj v čase vyhlásenia tohto rozsudku.
Súd prvého stupňa, vychádzajúc aj z právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, vysloveného v jeho rozhodnutí zo dňa 24. 06. 2009, k otázke účinnosti uzavretých
zmlúv o postúpení pohľadávok konštatoval, že žalobca má aktívnu legitimáciu
na uplatňovanie nároku z predmetnej úverovej zmluvy. V konaní mal jednoznačne
preukázané, že S., štátny peňažný ústav ako celok bola pretransformovaná do S., a. s., ktorá
následne zmluvami o postúpení pohľadávok pohľadávku z predmetnej úverovej zmluvy
prevádzala na konkrétne subjekty, v konečnom dôsledku až na žalobcu – P., a. s., R., vo
vzťahu ku ktorému súd aj rozhodol. Súd poukázal na listinné dôkazy, ktoré predložil žalobca
na pojednávaní dňa 12. 08. 2013, a to obsah Notárskej zápisnice N 56/94, Nz 57/94 zo dňa
15. 04. 1994 spísanej pred notárkou JUDr. H. H. so sídlom v B., ako aj na zakladaciu listinu
S., a. s., B., z ktorých vyplýva, že predmetná pohľadávka prešla na S., a. s. Osobitne súd
poukázal na článok 4 bod 3 zakladacej listiny S., a. s., z ktorého jednoznačne vyplýva, že S., 2 Obdo V 1/2016
a. s., preberá všetok majetok S., š. p. ú., a to aj všetky práva, povinnosti, záväzky i neznáme,
to znamená, aj tie záväzky, ktoré by neboli obsahom ani špecifikácie majetku, ktorá je
uvedená v schválenom privatizačnom projekte. Poukazujúc aj na právoplatné rozhodnutia
prvostupňového súdu, ktorými bola pripustená zmena v osobe účastníka konania na strane
žalobcu, má podľa názoru súdu žalobca, vo vzťahu ku ktorému konal a rozhodol – P., a. s., R.,
aktívnu legitimáciu v spore.
Na základe vyššie uvedených skutočností súd prvého stupňa dospel k záveru,
že žalobca má aktívnu legitimáciu, aby sa domáhal zaplatenia nárokov z úverovej zmluvy,
ktorá bola uzavretá medzi žalovaným 1/ a S., š. p. ú., pobočka D., č..X. zo dňa 22. 07. 1992.
Vo vzťahu k návrhu žalovaných 1/, 7/ a 8/ na prerušenie konania až do právoplatného
skončenia konania vedeného na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 5Cbi/22/2013, súd prvého
stupňa dospel k záveru, že návrh na prerušenie konania nie je dôvodný, pretože neboli splnené
podmienky stanovené § 109 ods. 1 a 2 O. s. p., preto návrh zamietol. Vyslovil názor,
že konanie Okresného súdu Žilina vedené pod sp. zn. 5Cbi/22/2013 nie je takým konaním,
v ktorom sa rieši zásadná otázka, ktorá by bola podstatná pre konanie 22Cb/635/1998, vedené
na Krajskom súde v Žiline., a súčasne že konanie vedené na Okresnom súde Žilina.
pod sp. zn. 5Cbi/22/2013 nerieši otázku, ktorú nie je v konaní 22Cb/635/1998 oprávnený
riešiť tunajší súd. Uviedol, že v konaní vedenom pod sp. zn. 5Cbi/22/2013 sa žalobca
domáha voči žalovanému 4/ nárokov, ktoré uplatnil aj v konaní 22Cb/635/1998, ktoré však
po vyhlásení konkurzu na žalovaného 4/ správca konkurznej podstaty označeného žalovaného
poprel. Vyhlásením konkurzu na pôvodného žalovaného 4/ O., s. r. o., preto žalobcovi
neostávalo nič iné, len realizovať postup v súlade s úpravou konkurzného práva a prihlásiť
pohľadávku z predmetnej úverovej zmluvy titulom plnenia záložného dlžníka proti úpadcovi
O., s. r. o., s tým, že vyhlásením konkurzu je konanie vo vzťahu k žalovanému 4/ zo zákona
prerušené. Všetky námietky týkajúce sa platnosti úverovej zmluvy, ručiteľských záväzkov
a záložných zmlúv, vo vzťahu ku ktorým si veriteľ uplatnil nárok z predmetnej úverovej
zmluvy, je však prvostupňový súd oprávnený riešiť v konaní 22Cb/635/1998. Ďalej uviedol,
že konanie na Okresnom súde Žilina sa síce týka zaplatenia rovnakej pohľadávky, aká sa rieši
v konaní 22Cb/635/1998, ide však o nárok P., a. s., R., vo vzťahu k správcovi konkurznej
podstaty O., s. r. o. (žalovaný 4/), ktorý vystupuje ako záložný dlžník.
2 Obdo V 1/2016
Vo vzťahu k námietke žalovaných 1/, 7/ a 8/, že žalovaní 9/ a 10 nie sú v konaní
riadne zastúpení, súd prvého stupňa konštatoval, že zástupcovia žalovaných 9/ a 10 faxovým
podaním zo dňa 12. 08. 2013 ospravedlnili svoju neúčasť na pojednávaní a požiadali
o zrušenie termínu z dôvodu, že v rovnaký deň, t. j. 12. 08. 2013 má JUDr. K. vytýčenú vec
na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 35T/172/2009 o 9.00 hod., o ktorej skutočnosti zaslal
v prílohe podania fotokópiu upovedomenia obhajcu. Ďalej uviedol, že pojednávania sa
nemôže zúčastniť ani JUDr. V. z dôvodu úmrtia jej otca. Súd prvého stupňa návrhu zástupcu
žalovaných 9/ a 10/ na odročenie pojednávania nevyhovel z dôvodu, že v prílohe faxového
podania nebola doručená listina, ktorá by preukazovala existenciu predvolania označenej
advokátskej kancelárie v trestnej veci na Okresnom súde Žilina 35T/172/2009. Rovnako súd
nemal preukázané, že predvolanie na toto pojednávanie bolo advokátskej kancelárii doručené
skôr, než termín pojednávania určený v konaní 22Cb/635/1998 na deň 12. 08. 2013. Zástupca
žalovaných 9/ a 10/ podľa názoru súdu nepreukázal existenciu vážneho dôvodu, pre ktorý sa
nemôže pojednávania zúčastniť, nepreukázal, že skutočne je predvolaný ako právny zástupca
na hlavné pojednávanie v konaní Okresného súdu Žilina 35T/172/2009, súčasne nepreukázal
ani to, že by mu toto predvolanie bolo doručené skôr, než mal doručené predvolanie
na pojednávanie vo veci 22Cb/635/1998. Zástupca žalovaných 9/ a 10/ až v prílohe podania
zo dňa 12. 08. 2013, doručeného súdu prvého stupňa dňa 13. 08. 2013, pripojil fotokópiu
upovedomenia obhajcu zo dňa 14. 05. 2013 v konaní Okresného súdu Žilina 35T/172/2009.
Prvostupňový súd dodal, že ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. K., JUDr. V.,
s. r. o., mohla zabezpečiť zastúpenie aj svojimi advokátskymi koncipientmi, resp.
prostredníctvom inej advokátskej kancelárie. Poukázal tiež na to, že účastníci v konaní
nenavrhli výsluch svedkov, vo vzťahu ku ktorým by bolo potrebné zabezpečiť účasť právneho
zástupcu žalovaných 9/ a 10/ v súvislosti s právom klásť svedkom otázky a vyjadriť sa k ich
výpovediam. Zástupcovi žalovaných 9/ a 10/ boli všetky písomné vyjadrenia účastníkov
konania doručované, bol s nimi riadne oboznámený, rovnako bol oboznámený aj s obsahom
všetkých listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou spisu. Podľa názoru prvostupňového súdu
neboli ani v tomto zmysle splnené podmienky na to, aby súd pojednávanie z dôvodu neúčasti
zástupcu žalovaných 9/ a 10/ odročil, majúc za to, že ich účasť nebola nutná, súčasne že ich
neúčasťou neboli poškodené práva žalovaných 9/ a 10/. Z uvedeného dôvodu súd prvého
stupňa konal a rozhodol v neprítomnosti žalovaných 9/ a 10/, rovnako v neprítomnosti ich
právneho zástupcu.
2 Obdo V 1/2016
Vo vzťahu k zastúpeniu žalovaných 9/ a 10/ súd prvého stupňa uviedol, že ich zákonná
zástupkyňa, matka Mgr. K. M., mala právo konať v mene maloletých detí a zvoliť im
právneho zástupcu v konaní. JUDr. P. K. bola účinne udelená plná moc na zastupovanie
žalovaných 9/ a 10/ v konaní. Z obsahu spisu súd nemal preukázané, že by túto generálnu
plnú moc zákonná zástupkyňa maloletých odvolala, resp. že by ju odvolali žalovaní 9/ a 10/
po dovŕšení plnoletosti, prípadne že by splnomocnili iného právneho zástupcu, ktorý by ich
namiesto advokáta JUDr. P. K. (následne Advokátska kancelária JUDr. K., JUDr. V., s. r. o.,
Ž.) v konaní zastupoval. Poukázaním na § 33b OZ, ktorý upravuje kogentné spôsoby zániku
plnomocenstva, prvostupňový súd vyslovil, že zákonodarca dovŕšenie plnoletosti osôb,
za ktorých zákonný zástupca v čase ich neplnoletosti udelil advokátovi plnú moc, neviaže
so skutočnosťou, ktorá by zakladala zo zákona zánik plnej moci.
Súd prvého stupňa poukázal aj na podanie matky žalovaných 9/ a 10 a plnú moc, ktorú
udelila splnomocnenému zástupcovi JUDr. A. T. Vo vzťahu k uvedenému však prvostupňový
súd zdôraznil, že v čase doručenia podania matky maloletých súdu (ku dňu 20. 08. 2010), ako
aj ku dňu udelenia plnej moci JUDr. A.. T. (26. 07. 2010), boli už žalovaní 9/ a 10/ plnoletí,
ktorá skutočnosť znamená, že podanie K. M. je pre posúdenie veci irelevantné, keďže K. M.
nebola účastníčkou konania a v čase doručenia predmetného podania súdu, ako aj udelenia
plnej moci JUDr. A. T., prestala byť zákonnou zástupkyňou žalovaných 9/ a 10/. Na základe
uvedeného súd prvého stupňa uzavrel, že žalovaní 9/ a 10/ boli v konaní riadne zastúpení
advokátom, pôvodne JUDr. K., následne Advokátskou kanceláriou JUDr. K., JUDr. V.,
s. r. o., Ž., ktorá so súdom komunikovala. Ani táto advokátska kancelária, ani priamo žalovaní
9/ a 10/ súdu neoznámili skutočnosti, z ktorých by bolo preukázané, že plná moc zanikla.
Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí skonštatoval správnosť vypočítanej výšky
žalovanej istiny. Poukázal na to, že žalovaní špecifikáciu a správnosť výpočtu uplatneného
peňažného nároku v konaní žiadnym skutkovým vymedzením ani dôkazmi nespochybnili.
Z tohto dôvodu mal súd za to, že uplatnená výška istiny ako nesplateného úveru 5 681 000,--
Sk, riadneho úroku vo výške 710 490,-- Sk, je v súlade s ustanoveniami úverovej zmluvy.
Poukázaním na list S. z 09. 01. 2004 a ďalšie pripojené listinné dôkazy mal súd preukázané,
že základná úroková sadzba bola stanovená s účinnosťou od 15. 04. 1992 na 12%, ďalej
s účinnosťou od 01. 09. 1992 na 11%, s účinnosťou od 01. 01. 1993 na 13% a s účinnosťou
od 15. 10. 1993 na 14,5%. Z tohto dôvodu uplatnená výška riadneho úroku tak, ako je
špecifikovaná v rozmedzí od 15 do 11,5%, je uplatnená v súlade s predmetnou úverovou 2 Obdo V 1/2016
zmluvou, kde bolo dohodnuté zvýšenie úrokovej sadzby nad základnú plus 2%.
Za správne preto súd považoval uplatnené príslušenstvo vo forme riadneho úroku v sume
710 496,60 Sk. Vo vzťahu k uplatnenému 28% sankčnému úroku súd uviedol, že tento bol
uplatnený v súlade s dodatkom č. l k úverovej zmluve, uzavretým dňa 04. 12. 1992, v ktorej
účastníci dohodli možnosť úročiť úroky, pokiaľ nebudú zaplatené, 28% sankčným úrokom,
pričom sankčný úrok bol dohodnutý na omeškané splátky v samotnej úverovej zmluve, a to
v bode 2. a 9. Z tohto dôvodu pokiaľ si žalobca uplatnil aj 28% úrok z omeškania zo sumy
6 391 496,60 Sk od 21. 06. 1998 až do zaplatenia, tento nárok mu vyplýva a je daný
z predmetnej úverovej zmluvy. Táto čiastka predstavuje súčet nezaplatenej istiny 5 681 000,--
Sk a nezaplateného riadneho úroku 710 496,60 Sk, vypočítaného do 20. 06. 1998, teda
do termínu splatnosti celého úveru. Po tomto termíne splatnosti si žalobca nemohol uplatniť
riadne úroky, ale mal nárok na úrok z omeškania, ktorý bol dohodnutý za oneskorenú úhradu
istiny, ako aj riadneho úroku, a to v bodoch 2. a 9. úverovej zmluvy a v dodatku č. l k tejto
úverovej zmluve vo výške 28% ročne. Zosumarizujúc uvedené súd dospel k záveru, že
z predmetnej úverovej zmluvy žalobcovi vznikol proti žalovanému 1/ ako dlžníkovi nárok
na zaplatenie žalovanej istiny v celkovej výške 6 517 965,20 Sk (216 356,80 eur) a 28%
úroku z omeškania zo sumy 6 391 496,60 Sk (212 158,82 eur) od 21. 06. 1998 až
do zaplatenia.
Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozsudku ďalej konštatoval, že v konaní bol
uplatnený nárok voči dlžníkovi ako účastníkovi úverovej zmluvy - žalovanému 1/, ako aj
nárok voči žalovaným 2/ a 3/ ako ručiteľom žalovaného 1/. V tomto smere sa súd zaoberal
platnosťou a účinnosťou ručiteľského vyhlásenia zo dňa 22. 07. 1992, ktoré žalovaní 2/ a 3/
podpísali. Súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že žalovaní 2/ a 3/ sa zaviazali za predmetný
úver ručiť, každý z nich vo výške 2 400 000,-- Kčs. Vychádzal z obsahu predloženého
ručiteľského vyhlásenia, ako aj svedeckých výpovedí bývalých pracovníčok S., Mestská
pobočka D., svedkýň J., U. a M., ktoré potvrdili, že prax v prípade vyhlásenia ručiteľského
záväzku, pokiaľ ručiteľmi boli manželia a nemali zrušené BSM, bola taká, že obaja manželia
sa za dlh dlžníka zaväzovali spoločne a nerozdielne do výšky, ktorá bola v predmetnom
ručiteľskom vyhlásení určená. Súd tak nemal preukázané tvrdenie žalobcu, že žalovaní 2/ a 3/
sa ako manželia, ručitelia, zaviazali každý dlžiť za záväzok dlžníka, žalovaného 1/, po 2 400
000,-- Kčs. Tieto skutočnosti nevyplývali ani z obsahu formulácie vyhlásenia ručiteľského
záväzku, v ktorej je uvedené, že záväzok vo výške 2 400 000,-- Kčs preberá ručiteľ F. M.
s manželkou V.. Aj z tejto formulácie súd vyvodil záver, že ručitelia – žalovaní 2/ a 3/ ručili 2 Obdo V 1/2016
za záväzok žalovaného 1/ spoločne a nerozdielne (nakoľko boli manželmi a nebolo zrušené
ich BSM), obaja vo výške 2 400 000,-- Kčs a nie každý vo výške po 2 400 000,- Kčs.
Žalovaná 3/ tak mohla ručiť sama za seba iba do výšky polovice tohto ručiteľského záväzku,
t. j. 1 200 000,-- Sk a jej manžel, toho času nebohý žalovaný 3/, tiež iba do výšky
1 200 000,-- Sk. Z tohto dôvodu potom predmetom dedičského konania po žalovanom 2/
z predmetného ručiteľského záväzku mohol byť dlh iba vo výške 1 200 000,-- Sk. Z obsahu
dedičského rozhodnutia mal súd preukázané, že dedičmi po žalovanom 2/ sú žalovaná 3/
(manželka) a žalovaní 6/, 7/ a 8/, po žalovanom 1/ dedili jeho deti – žalovaní 9/ a 10/.
Žalovaná 3/ titulom dedenia po žalovanom 2/ ako manželovi nadobudla aktíva vo výške
26 000,-- Sk, žalovaný 6/ nadobudol aktíva vo výške 245 477,32 Sk, žalovaná 7/ nadobudla
aktíva v hodnote 235 718,40 Sk (7 824,41 eur), žalovaná 8/ nadobudla aktíva v hodnote
246 372,40 Sk (8 178,-- eur), žalovaná 9/ nadobudla aktíva vo výške 200 702,50 Sk (6 662,--
eur) a žalovaný 10/ nadobudol aktíva tiež vo výške 200 702,50 Sk (6 662,-- eur). Súd
k takémuto záveru dospel súčtom hodnoty majetku aktív, ktoré zdedili žalovaní v 3/, 6/, 7/, 8/,
9/ a 10/ po žalovanom 2/ tak, ako sú tieto práva, hnuteľný a nehnuteľný majetok podrobne
špecifikované v osvedčení o dedičstve. Súd vychádzal z hodnoty, ktorá je buď hodnotou
dohodnutou medzi dedičmi, resp. stanovená znaleckými posudkami, ktoré boli vypracované
pre účely stanovenia hodnoty dedičstva po žalovanom 2/.
Žalovaná 3/ v priebehu konania zomrela, pričom v dedičskom konaní bolo
preukázané, že nezanechala žiaden majetok. Žalobca túto skutočnosť nespochybnil, resp.
nepreukázal opak skutkovým vymedzením a dôkazmi. Súd tak dospel k záveru, že právni
nástupcovia po žalovanej 3/, ktorými sú žalovaní 1/, 7/ a 8/, neprededili po nebohej žiaden
majetok, a teda na nich neprešli žiadne aktíva.
Žalovaný 6/ - P. M., nar. X., po svojom otcovi žalovanom 2/ prededil aktíva v sume
8 148,35 eur (245 477,32 Sk). V priebehu konania žalovaný 6/ zomrel. Z osvedčenia
o dedičstve Dnot 43/2007 zo dňa 22. 10. 2007, súd zistil, že aktíva po nebohom P. M.
predstavujú celkom 409 324,-- Sk (13 587,-- eur). Túto čistú hodnotu dedičstva nadobudli na
základe dohody žalované 7/ a 8/. Predmetom dohody boli nehnuteľnosti: rodinný dom č. 155
a pozemky KN X. a X. nachádzajúce sa v B., zapísané na LV č. X. na mene poručiteľa v 1/3
v hodnote 402 900,-- Sk. Tieto nehnuteľnosti nadobudli žalované 7/ a 8/, každá v jednej
polovici, teda každá nadobudla hodnotu aktív 201 450,-- Sk.
2 Obdo V 1/2016
Žalovaná 8/ ďalej nadobudla hnuteľnosť v hodnote 20 000,-- Sk, a teda aktíva, ktoré
spolu nadobudla, boli v sume 221 450,-- Sk (7 350,79 eur). Žalovaná 8/ prebrala aj pasíva
v celkovej sume 13 576,-- Sk, čo znamená, že čistá hodnota jej dedičstva predstavuje
207 874,-- Sk (6 900,16 eur). Z celkovej hodnoty dedičstva v sume 409 324,-- Sk tak
nadobudla 50,78%.
Žalovaná 7/ nadobudla polovicu predmetných nehnuteľností, t. j. aktíva v hodnote
201 450,-- Sk (6 686,90 eur), a teda dedičstvo po žalovanom 6/ nadobudla v pomere 49,22%
vo vzťahu k čistej hodnote dedičstva vo výške 409 324,-- Sk (13 587,-- eur). Dlh, ktorý
ku dňu smrti z predmetnej úverovej zmluvy pripadol na pôvodného žalovaného 6/,
predstavoval sumu 8 148,35 eur.
Vo vzťahu k percentuálnemu vyčísleniu získaného dedičstva žalovaných 7/ a 8/
po nebohom P. M., súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalovaná 7/ zodpovedá z dlhu
žalovaného 6/ (8 148,35 eur) do výšky 49,22%, čo predstavuje sumu 4 010,12 eur a žalovaná
8/ zodpovedá za dlh žalovaného 6/ vo výške 50,78%, čo zo sumy 8 148,35 eur predstavuje
4 137,73 eur. Celkový dlh, ktorý pripadá na žalovanú 7/ (dlh po pôvodnom žalovanom 2/
v sume 235 718,40 Sk, t. j. 7 824,41 eur + dlh po pôvodnom žalovanom 6/ v sume 4 010,12
eur), v súčte predstavuje sumu 11 834,53 eur.
Žalovaná 8/ po žalovanom 2/ nadobudla aktíva vo výške 246 372,40 Sk (8 178,06 eur)
a po žalovanom 6/ nadobudla aktíva vo výške 4 137,73 eur, spolu 12 315,79 eur.
Vzhľadom na uvedené súd zaviazal žalovaných 1/, 7/, 8/, 9/ a 10/ na zaplatenie sumy
216 356,80 eur spolu s 28% úrokom z omeškania zo sumy 212 158,82 eur od 21. 06. 1998 až
do zaplatenia, pričom plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia
povinnosť ostatných žalovaných s tým, že žalovaný 1/ je povinný zaplatiť zo žalovanej sumy
sumu 216.356,80 eur spolu s 28% úrokom z omeškania zo sumy 212 158,82 eur
od 21. 06. 1998 až do zaplatenia titulom obligačného dlžníka, ktorý uzavrel s predchodcom
žalobcu úverovú zmluvu a úver v zmysle dohodnutých úverových podmienok žalobcovi ako
veriteľovi nezaplatil. Žalovanú 7/ súd zaviazal na povinnosť zaplatiť zo žalovanej sumy sumu
11 834,53 eur a žalovanú v 8. rade zaviazal na zaplatenie sumy 12 315,79 eur. Žalovaných 9/
a 10/, každého z nich, zaviazal zaplatiť zo žalovanej sumy sumu 662,10 eur, ktorá zodpovedá 2 Obdo V 1/2016
rozsahu aktív nadobudnutých po žalovanom 2/. Vo zvyšku súd prvého stupňa žalobu ako
nedôvodnú zamietol.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a žalobcovi ako
úspešnému účastníkovi konania vo vzťahu k žalovaným 1/, 7/, 8/, 9/ a 10 priznal plnú výšku
náhrady trov konania spolu v sume 40 392,77 eur, z toho trovy právneho zastúpenia
12 243,50 eur vyčíslené v súlade s Vyhláškou č. 655/2004 Z. z. a trovy súdneho konania
28 149,27 eur, pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku za žalobu vrátane doplatku
pri rozšírení žaloby 15 161,02 eur, svedočného 6,97 eur a zaplateného súdneho poplatku
za podané odvolanie v sume 12 981,28 eur.
Na odvolanie žalovaných 1/, 7/, 8/, 9/ a 10/ Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozsudkom z 30. júna 2015 sp. zn. 4 Obo 73/2013 potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O. s. p.). Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania
nepriznal.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že aktívna legitimácia žalobcu je preukázaná
prioritne listinnými dôkazmi, konkrétne notárskou zápisnicou sp. zn. N 56/94 Nz 57/94,
napísanou dňa 15. 03. 1994 notárkou JUDr. H. H. so sídlom v B., osvedčujúcou založenie
akciovej spoločnosti S., a. s., ako aj Zakladateľskou listinou zo dňa 15. 03. 1994. Obe tieto
listiny preukazujú skutočnosti, že S., a. s., je právnym nástupcom S., š. p. Vecnou
legitimáciou sa rozumie hmotnoprávny vzťah účastníka konania k prejednávanej veci a má ju
iba ten, kto je subjektom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorom sa v konaní rozhoduje. Otázku, či
žalobca je v spore aktívne legitimovaný, t. j. či je nositeľom tvrdeného hmotného práva a či
správne označil osobu – nositeľa tvrdenej povinnosti, teda či ním označený žalovaný je
v spore naozaj pasívne legitimovaný, rieši súd až v samom závere konania. Až z meritórneho
rozhodnutia vyplynie autoritatívny záver o otázke vecnej legitimácie účastníkov konania.
Podľa čl. 4 bod 3 Zakladateľskej listiny zo dňa 15. 03. 1994, predmetom nepeňažného
vkladu zakladateľa je všetok majetok slúžiaci na prevádzkovanie š. p. S., ako i všetky práva,
povinnosti, záväzky (i neznáme), okrem práv podľa § 16 zákona č. 92/1991 Zb. Z tejto
skutočnosti vyplýva, že všetok majetok a všetky práva, povinnosti, záväzky, pohľadávky
menovaného štátneho peňažného ústavu (vrátane tej, ktorú si v konaní uplatnil pôvodný
žalobca) bol pretransformovaný do S., a. s. Táto žalovanú pohľadávku následne prevádzala 2 Obdo V 1/2016
jednotlivými hmotnoprávnymi úkonmi - zmluvami o postúpení pohľadávky na konkrétne
subjekty, až nakoniec bola právoplatne prevedená na súčasného žalobcu – obchodnú
spoločnosť P., a. s., R. (uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 22Cb 635/1998-1083 zo dňa
21. decembra 2009, právoplatným dňa 20. januára 2010). Odvolací súd mal za to, že zmluva
o postúpení pohľadávky zo dňa 28. 06. 2000 nemá žiadne také nedostatky, ktoré by
s prihliadnutím aj na vôľu účastníkov tejto zmluvy vzbudzovali dôvodné pochybnosti
o účastníkoch, predmete či účele predmetnej zmluvy, a to tak vo vzťahu k samotným jej
účastníkom (zmluvným stranám), ako aj vo vzťahu k osobám nezúčastneným na tomto
právnom úkone.
Nový žalobca ako nový veriteľ postúpených pohľadávok tak získal oprávnenie konať
vo vzťahu k uplatnenému nároku vo vlastnom mene, a teda sa právoplatne stal účastníkom
konania na strane žalobcu (t. j. aktívne legitimovaným subjektom). Rovnako tak tomu bolo aj
v prípade nasledujúcich zmlúv o postúpení pohľadávky, ktoré súd právoplatne vyhodnotil
za spôsobilý titul zmeny účastníka na strane žalobcu (pri postúpení žalovanej pohľadávky
obchodnej spoločnosti R., a. s., R., uznesením súdu prvého stupňa č. k. 22Cb/635/98-605 zo
dňa 6. júla 2004 na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 31. 03. 2004, následne
spoločnosti P., a. s., R., uznesením súdu prvého stupňa č. k. 22Cb/635/1998-1083 zo dňa
21. decembra 2009 na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 01. 10. 2009).
K námietke žalovaných 1/, 7/ a 8/ spočívajúcej v tvrdení o absolútnej neplatnosti
úverovej zmluvy č..X. zo dňa 22. 07. 1992 pre jej rozpor s § 40 ods. 1 OZ v spojení s § 39
OZ z dôvodu, že nebola podpísaná konajúcou osobou, odvolací súd uviedol, že je podstatná
skutočnosť, že S. uzavrela zmluvu prostredníctvom jej pobočky v D., zastúpenej jej
riaditeľkou Ing. S. U. Riaditeľ riadil činnosť pobočky a konal v mene S. vo veciach
týkajúcich sa pobočky v rozsahu určenom Organizačným poriadkom S. Táto skutočnosť však
nevylučovala, aby zmluvu podpísal iný pracovník vybavený oprávneniami konať
v stanovenom rozsahu v mene sporiteľne. Hoci ten, kto zmluvu fyzicky za Slovenskú štátnu
sporiteľňu podpísal, mal k svojmu podpisu uviesť meno a pripojiť funkciu, ktorá ho
na tento úkon oprávňovala, resp. že koná ako zástupca, nemožno tento nedostatok vyhodnotiť
ako taký, ktorý má za následok neplatnosť právneho úkonu. Odvolací súd mal preto za to, že
v danom prípade posudzovaná úverová zmluva bola uzatvorená platne, a teda pre zmluvné
strany z nej vyplývajú práva a povinnosti.
2 Obdo V 1/2016
Pokiaľ žalovaní 1/, 7/ a 8/ namietali absolútnu neplatnosť zmluvy o zriadení záložného
práva č. X. zo dňa 24. 08. 2002 tvrdiac, že je neplatná samotná úverová zmluva, súčasne pre
rozpor zmluvy o zriadení záložného práva s § 37 ods. 1 OZ z dôvodu jej neurčitosti (pretože
pozemok, na ktorom mala stáť budova so súp. č. 1 v k. ú. N., nie je identifikovaný v súlade so
zákonom), odvolací súd poukázal na vyššie konštatovanú platnosť úverovej zmluvy, ako aj
dostatočnú identifikáciu parciel tak v zmluve o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam č.
X. zo dňa 24. 08. 1992, ako aj v návrhu na registráciu tejto zmluvy. Parcelou sa rozumie
geometrické určenie a polohové určenie a zobrazenie pozemku v katastrálnej mape alebo
v geometrickom pláne s vyznačením jej parcelného čísla (§ 3 ods. 3 zákona č. 162/1995 Zb.
o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny
zákon). Identifikáciou parcely je porovnanie zápisu a zákresu totožnosti tej istej nehnuteľnosti
podľa súboru popisných a geodetických informácií katastrálneho operátu so zápisom
a zákresom vo verejných listinách alebo v iných listinách a v iných operátoch (§ 3 ods. 12
citovaného zákona). Namietané parcely sa nachádzajú na LV č. X. vedenom OÚ N., odbor
katastra nehnuteľností označené parcelnými číslami X., X., ktoré označenie sa zhoduje s ich
označením v namietaných zmluvách.
Vo vzťahu k námietke žalovaných 1/, 7/ a 8/ o nedostatku zastúpenia žalovaných 9/
a 10/ v konaní odvolací súd stotožňujúc sa s podrobným odôvodnením súdu prvého stupňa
k otázke ich zastúpenia v konaní doplnil, že Občiansky zákonník v žiadnom zo svojich
ustanovení dosiahnutie plnoletosti ako dôvod na zánik plnomocenstva udeleného tej ktorej
osobe počas jej maloletosti, skutočne neupravuje. Nemožno teda vyvodiť, že plné moci
udelené Mgr. K. M., matkou (zákonnou zástupkyňou) v tom čase maloletých žalovaných 9/
a 10/ advokátovi JUDr. P. K., dosiahnutím ich plnoletosti nejakým spôsobom zanikli
(vypovedaním splnomocneným advokátom alebo odvolaním žalovanými). Právne zastúpenie
žalovaných 9/ a 10/ po dosiahnutí ich plnoletosti preto naďalej v konaní platne a účinne
trvalo, a to osobou JUDr. P. K. s tým rozdielom, že po tom, ako zmenil spôsob výkonu
advokácie (z fyzickej osoby na obchodnú spoločnosť), označených žalovaných v konaní
zastupovala ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. K., s. r. o. Odvolací súd poukazal aj na
tú skutočnosť, že menovaná advokátska kancelária podala v mene žalovaných 9/ a 10/ proti
prvostupňovému rozsudku odvolanie, v ktorom síce poukazuje na nepodpísanie nových
plných mocí, nedoručenie predvolania na pojednávanie, ako aj zmeny žalobného petitu
samotným žalovaným, avšak zastupovanie ich osôb nijako nespochybnila.
2 Obdo V 1/2016
Pokiaľ ide o námietku žalovaných 9/ a 10/ v ich odvolaní týkajúcu sa toho, že súd
prvého stupňa neakceptoval ospravedlnenie ich právneho zástupcu z neúčasti na pojednávaní
nariadenom na deň 12. 08. 2013, vrátane žiadosti o jeho odročenie, odvolací súd poukazujúc
na dostatočne vysvetlené dôvody rozhodnutia prvostupňového súdu o nevyhovení predmetnej
žiadosti doplnil, že skutočne neboli splnené podmienky pre odročenie pojednávania
vyžadované ustanovením § 119 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého pojednávanie sa môže odročiť
len z dôležitých dôvodov. Dôležitý dôvod môže byť vyvodzovaný len zo skutočnosti, ktorá je
vo vzťahu k prebiehajúcemu súdnemu konaniu a nariadenému pojednávaniu so zreteľom
na všetky okolnosti vážna (svojou povahou znemožňujúca každému účastníkovi občianskeho
súdneho konania za rovnakých okolností účasť na súdnom pojednávaní), súčasne
ospravedlniteľná (všeobecne prijímaná ako odpustiteľná), nepredvídateľná (nepredvídaná
alebo neočakávaná), neodvrátiteľná (neumožňujúca účastníkovi prijať opatrenie
prekonávajúce príčinu neúčasti na pojednávaní) a náhla (vzhľadom na časové súvislosti
nedovoľujúca účastníkovi uskutočniť kroky vedúce k jeho účasti na pojednávaní). I keď
Občiansky súdny poriadok výslovne neupravuje povinnosť účastníka (jeho zástupcu) dôležitý
dôvod, pre ktorý pojednávanie žiada odročiť, aj preukázať, je hodnoverné preukázanie tohto
dôvodu nevyhnutným predpokladom toho, aby súd pojednávanie odročil. Pokiaľ reálna
existencia dôvodu odročenia pojednávania nie je v čase rozhodovania súdu o žiadosti
o odročenie hodnoverne preukázaná, zostáva takáto žiadosť len v rovine nepodložených
tvrdení.
Zo skutočností vyplývajúcich zo spisu bolo podľa odvolacieho súdu zrejmé, že právny
zástupca žalovaných 9/ a 10/ bol na pojednávanie konané dňa 12. 08. 2013 riadne predvolaný.
V čase pojednávania dňa 12. 08. 2013 o 10.00 hod. mal súd prvého stupňa k dispozícii len
faxové podanie právneho zástupcu žalovaných zo dňa 12. 08. 2013 s ospravedlnením neúčasti
na pojednávaní a žiadosťou o jeho odročenie bez akýchkoľvek príloh preukazujúcich v podaní
uvádzané tvrdenia (upovedomenie obhajcu o hlavnom pojednávaní na Okresnom súde Žilina
v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 35T/172/2009). Odvolací súd zdôraznil, že z prílohy
odvolania vyplýva len počet odfaxovaných hárkov (2), avšak ani z tohto údaja nemožno
vyvodiť, že druhým hárkom bolo skutočne predvolanie na menovaný okresný súd na hlavné
pojednávanie v označenej trestnej veci a už vôbec nie to, že toto predvolanie mu bolo
doručené skôr, ako predvolanie na Krajský súd v Žiline v konaní sp. zn. 22Cb/635/1998, t. j.
v prejednávanej občianskoprávnej veci.
2 Obdo V 1/2016
Za nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil aj námietku žalovaných 1/, 7/ a 8/, spočívajúcu
v tvrdení, že tým, že súd prvého stupňa na pojednávaní dňa 12. 08. 2013 nevyhovel ich
žiadosti o poskytnutie lehoty na vyjadrenie sa k listinným dôkazom predloženým právnym
zástupcom žalobcu na predmetnom pojednávaní, odňal im možnosť konať pred súdom.
Stotožňujúc sa s odôvodnením prvostupňového súdu v napadnutom rozsudku k namietanej
okolnosti mal odvolací súd za to, že pokiaľ súd prvého stupňa pojednávanie dňa 12. 08. 2013
za účelom poskytnutia lehoty žalovaným na vyjadrenie sa k predmetným listinným dôkazom
(notárskej zápisnici sp. zn. N 56/94, Nz 57/94 a zakladateľskej listine zo dňa 15. 03. 1994)
neodročil, pričom súd na ich žiadosť v rozhodnutí reagoval primeraným, zrozumiteľným
spôsobom, v súlade s platným procesným poriadkom, nemožno jeho postup, spočívajúci
v neposkytnutí lehoty na vyjadrenie sa, hodnotiť ako odňatie práva konať pred súdom
v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., a teda ani ako porušenie práv na spravodlivý proces
v zmysle § 48 ods. 2 Ústavy SR. Správne súd prvého stupňa poukázal na vyjadrenie
žalovaných zo dňa 13. 05. 2013, z obsahu ktorého možno vyvodiť, že žalovaní predmetnými
listinami v čase vypracovania svojho písomného vyjadrenia k veci disponovali (nielen mali
o ich existencii a označení listín vedomosť), keďže vo vyjadrení uviedli, že „Zakladateľská
listina... osvedčená notárskym spisom číslo N 56/94, Nz 57/94... však neobsahuje...“. Pokiaľ
by žalovaní skutočne mali len vedomosť o existencii a označení týchto listín, bez toho, že by
nimi disponovali (či už na dlhší alebo kratší čas formou nahliadnutia do nich), nevedeli by, čo
je alebo nie je ich obsahom.
Odvolací súd (totožne so súdom prvého stupňa) v napadnutom rozhodnutí zastával
názor, že v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina (pod sp. zn. 5Cbi/22/2013) sa nerieši
taká otázka, bez vyriešenia ktorej by súd v konaní Krajského súdu v Žiline nemohol posúdiť
dôvodnosť žalobcom uplatneného nároku. Vychádzajúc z návrhu žalovaných na prerušenie
konania mal odvolací súd za to, že tieto neobsahujú také skutočnosti, z ktorých by bolo
možné nesporne vyvodiť, že otázky posudzované v konaní Okresného súdu Žilina relevantne
ovplyvnia rozhodnutie Krajského súdu v Žiline v danej veci. Pokiaľ by sa vyskytli sporné
skutočnosti alebo otázky spochybňujúce určité skutočnosti, tieto si v prípade potreby môže
súd ako otázky predbežné vyriešiť sám. V neposlednom rade prerušenie konania by bolo aj
v rozpore so zásadou hospodárnosti konania (§ 100 ods. 1 veta prvá O. s. p.).
Vo vzťahu k odvolacej námietke, týkajúcej sa nepreskúmateľnosti rozsudku súdu
prvého stupňa, odvolací súd dospel k záveru, že tento kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí 2 Obdo V 1/2016
v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. spĺňa a zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia
rozhodnutia, pretože z neho vyplýva, čoho sa žalobca svojou žalobou domáha a z akých
dôvodov, aké je stanovisko (vyjadrenie) žalovaných k žalobe, aké relevantné dôkazy boli
súdom vykonané a aké skutočnosti z nich súd zistil, aký skutkový stav bol súdom ustálený
(zistený), aké konkrétne subjektívne práva a povinnosti vyvodil pre účastníkov konania a aké
právne závery vyplývajú zo zistených subjektívnych práv a povinností účastníkov konania
vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku. Vysvetlil a zosumarizoval, na základe akých
zistených a preukázaných skutočností (existujúcich právnych úkonov a vzťahov medzi
jednotlivými – pôvodnými i súčasnými účastníkmi konania) zaviazal žalovaných 1/, 7/, 8/, 9/
a 10/ na platenie, vysvetlil tiež skutočnosti vo vzťahu k žalovaným 2/, 3/, 4/, 5/ a 6/, z akého
dôvodu zamietol návrh žalovaných 1/, 7/ a 8/ na prerušenie konania, rovnako odôvodnil
vyčíslenie náhrady trov žalobcu. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv odvolateľov.
K odvolacej námietke žalovaných 1/, 7/ a 8/, týkajúcej sa nesprávneho právneho
posúdenia otázky existencie procesného spoločenstva na strane žalovaných majúc za to, že ich
procesné spoločenstvo má charakter nerozlučného procesného spoločenstva v zmysle § 91
ods. 2 O. s. p., odvolací súd uviedol, že žalobca sa svojho nároku domáhal z dvoch rôznych
titulov. Úverovou zmluvou o účelovom úvere na malú privatizáciu č. X. zo dňa
22. 07. 1992 bol založený právny vzťah medzi žalobcom ako poskytovateľom úveru,
veriteľom a žalovaným 1/ ako prijímateľom úveru, dlžníkom. Za včasné a úplné zaplatenie
úveru vrátane úrokov prevzali ručenie pôvodne žalovaní 2/ a 3/ (vyhlásenie o ručiteľskom
záväzku zo dňa 22. 07. 1992), čím bol založený vzťah medzi týmito účastníkmi z titulu
ručenia. Ďalší právny vzťah medzi žalobcom a žalovanými 4/ a 5/ bol založený zmluvou
o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam č. X. zo dňa 24. 08. 1992 na nehnuteľnosti
pôvodne vo vlastníctve žalovaného 1/, ktoré prešli do podielového spoluvlastníctva
žalovaných 4/ a 5/, v nadväznosti na ktorú skutočnosť súd prvého stupňa uznesením č. k.
22Cb/635/98-52 zo dňa 31. augusta 1998 pripustil rozšírenie okruhu účastníkov na strane
žalovaného o označených dvoch žalovaných. Z uvedeného je zrejmé, že dlžník a ručitelia
(vrátane záložných ručiteľov), ktorí vystupujú na žalovanej strane, majú postavenie
samostatných spoločníkov v spore podľa § 91 ods. 1 O. s. p. (rozhodnutie Najvyššieho súdu
Českej republiky sp. zn. 33Cdo/2630/2007). Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal odvolací
súd za to, že súd prvého stupňa posúdil procesné spoločenstvo na strane žalovaných (vrátane 2 Obdo V 1/2016
dedičov zomrelých žalovaných, ktorých postavenie v konaní vyplýva z výsledkov
jednotlivých dedičských konaní), správne.
Žalovaní 1/, 7/ a 8 v odvolaní namietli neplatnosť úverovej zmluvy č. X. zo dňa
22. 07. 1992 v časti upravujúcej možnosť veriteľa jednostranne zvýšiť úrokovú sadzbu až na
hodnotu 28% z dlžnej sumy, majúc za to, táto je v rozpore s poctivým obchodným stykom
a dobrými mravmi.
Odvolací súd uviedol, že otázku existencie nápadne nevýhodných podmienok
uzavretia zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu treba posudzovať vždy individuálne.
Nemožno paušalizovať, že takáto nevýhodnosť môže byť bez ďalšieho príčinou neplatnosti
právneho úkonu, ale je nutné vziať do úvahy subjektívny predpoklad, ktorý k uzavretiu takej
zmluvy viedol, ovplyvňujúci slobodu vôle ukráteného subjektu. Žalovaní však takéto
okolnosti v priebehu konania nepreukázali, naviac, túto námietku žalovaní v konaní
pred súdom neuplatnili, ale ju vzniesli až v konaní odvolacom (§ 205a ods. 1 O. s. p.).
V rámci odvolacieho konania skonštatoval odvolací súd, že neobstojí ani námietka
žalovaných, týkajúca sa premlčania žalobcom uplatneného nároku. Žalovaní prvostupňovému
súdu vytkli, že nesprávne vyhodnotil posledné podanie žalobcu zo dňa 16. 07. 2013
upresnenie návrhu namiesto toho, aby ho považoval za zmenu žaloby, o ktorej mal rozhodnúť
podľa § 95 O. s. p. a ku ktorej došlo po uplynutí premlčacej doby vo vzťahu k pohľadávke
vyplývajúcej z úverovej zmluvy č. X. zo dňa 22. 07. 1992. Súd prvého stupňa postupoval
správne, pokiaľ na toto podanie žalobcu prihliadal ako na upresnenie návrhu
po tom, ako zomrela žalovaná 3/. Prihliadajúc na jej úmrtie žalobca upravil žalobný petit
bez toho, že by menil výšku požadovaného plnenia od jednotlivých žalovaných a bez toho,
aby vôbec menil skutkové okolnosti, z ktorých odvodzuje žalobou uplatnený nárok. Výška
požadovaného peňažného plnenia na sumu 6 517 965,20 Sk s príslušenstvom bola žalobcom
uplatnená písomným podaní zo dňa 30. 03. 2000, doručeným súdu dňa 05. 04. 2000 a táto
suma bola aj súdom priznaná, t. j. 216 356,80 eur s príslušenstvom. Tento dispozičný úkon
účastníka konania bol voči súdu vykonaný v súlade s ustanovením § 397 Obchodného
zákonníka. Úprava účastníkov konania na strane žalovaných - pôvodne označených ručiteľov
a ich úmrtia počas konania (univerzálne nástupníctvo) nie je zmenou návrhu v zmysle § 95
ods. 1 O. s. p.
2 Obdo V 1/2016
Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaných 1/, 7/ a 8/, v ktorej namietali nedoručenie
opisu zápisnice z pojednávania konaného dňa 12. 08. 2013 ich právnemu zástupcovi,
v dôsledku ktorej skutočnosti im bola odňatá možnosť porovnať odôvodnenie rozsudku, ktoré
bolo vyhlásené na predmetnom pojednávaní s odôvodnením, a ktoré sa nachádza v písomnom
vyhotovení rozsudku, odvolací súd uviedol, že z obsahu zápisnice o pojednávaní na Krajskom
súde v Žiline dňa 12. 08. 2013 zistil, že Mgr. F. B., advokátsky koncipient JUDr. J. P.,
právneho zástupcu žalovaných 1/, 7/ a 8/, pred samotným prednesom k veci samej na
predmetnom pojednávaní skutočne požiadal o opis zápisnice z tohto pojednávania na
e-mailovú adresu: @. Aj keď v spise chýba úradný záznam o zaslaní žiadaného opisu,
prípadne aj samotný doklad potvrdzujúci odoslanie opisu zápisnice na nadiktovanú adresu,
napriek tomu odvolací súd skonštatoval, že nedoručením opisu zápisnice právnemu
zástupcovi žalovaných 1/, 7/ a 8/ súd prvého stupňa neodňal možnosť označených žalovaných
konať pred súdom, pretože súčasťou samotnej zápisnice nie je celé znenie odôvodnenia, ktoré
by účastník mohol porovnať s písomným vyhotovením odôvodnenia rozsudku. Náležitosti
zápisnice o súdnom pojednávaní (vrátane zápisnice o súdnom pojednávaní vyhotovenej
použitím diktafónu tak, ako tomu bolo v prejednávanej veci) ustanovujú § 52, § 56 Vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. s tým, že v zápisnici sa
uvedie spravidla podstatný obsah výpovedí a prednesov (§ 52 ods. 5 veta prvá Vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z.). Z dôvodu, že vo veci
konajúca sudkyňa do diktafónového záznamu nediktovala celé vyhotovenie rozsudku,
neobsahuje ani jeho prepis odôvodnenie ako jednu z náležitostí súdneho rozhodnutia
(posledná veta § 52 ods. 4 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.
543/2005 Z. z.), len konštatovanie v závere zápisnice, že „Rozsudok bol vyhlásený,
zdôvodnený, bolo dané poučenie o prípustnosti odvolania.“
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p.
v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. Žalobca bol v odvolacom konaní vo vzťahu k žalovaným
1/, 7/, 8/, 9/ a 10/ úspešný. Napriek písomnému vyjadreniu jeho právneho zástupcu
k odvolaniam žalovaných mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania,
pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vyčíslených v sume 1 039,13 eur nepriznal,
pretože trovy súvisiace s predmetným vyjadrením nepovažoval vzhľadom na jeho obsah
za účelné bránenie práva, lebo v porovnaní s jeho vyjadreniami v doterajšom konaní
neobsahovalo žiadne nové okolnosti, ani konkrétne námietky k odvolacím dôvodom
žalovaných.
2 Obdo V 1/2016
Opravným uznesením z 23. mája 2016 sp. zn. 4 Obo 73/2013 odvolací súd opravil
druhý výrok rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júna 2015 sp. zn.
4 Obo 73/2013 tak, že správne znie, že žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznáva.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podali žalovaní 1/, 7/, 8/, 9/ a 10/ dovolanie
z dôvodu, že postupom súdu im bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/
O. s. p.), že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Navrhli, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho
súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.
V dovolaní dovolatelia uviedli, že žalovaní 7/, 8/, 9/ a 10/ sa stali účastníkmi konania
v dôsledku úmrtia poručiteľa F. M., pôvodne označeného ako žalovaný 2/, ktorý zomrel
v priebehu konania. pôvodní žalovaní 2/ a 3/ boli žalobcom označení ako účastníci konania
z titulu ručiteľského vyhlásenia zo dňa 22. 07. 1992, ktorým žalovaný 2/ a jeho manželka
žalovaná 3/ prevzali ručenie za splateniu úveru podľa úverovej zmluvy č. X. zo dňa
22. 07. 1992 do výšky 2 400 000,-- Sk.
Žalovaní 9/ a 10/ sa vzhľadom na dátum úmrtia žalovaného 2/ a svoj vek v tom období
stali účastníkmi konania v čase neplnoletosti. Ich matka, Mgr. K. M., ako ich zákonný
zástupca, udelila v ich mene advokátovi JUDr. P. K. plnú moc na zastupovanie v konaní na
Krajskom súde v Žiline vedenom pod sp. zn. 22Cb/635/1998.
JUDr. K. už v konaní na súde prvého stupňa namietal, že nie je právne perfektným
zástupcom žalovaných 9/ a 10/, nakoľko jeho plná moc, ktorá mu bola udelená zákonnou
zástupkyňou maloletých, zanikla z dôvodu dovŕšenia plnoletosti účastníkov konania
a rovnako tiež zákonná zástupkyňa v roku 2010 udelila plnú moc na zastupovanie žalovaných
9/ a 10 inej osobe, JUDr. A. T. Súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd, napriek
prezentovaným námietkam priamo zo strany konajúceho advokáta JUDr. K., dospel k záveru,
že žalovaní 9/ a 10/ boli riadne zastúpení pôvodne advokátom JUDr. P. K., neskôr
spoločnosťou ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. K., JUDr. V., s. r. o., čo skonštatovali
konajúce súdy v odôvodnení rozsudkov. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že 2 Obdo V 1/2016
zastúpenie žalovaných 9/ a 10/ účinne trvá, a to osobou JUDr. P. K. s tým rozdielom, že
po zmene výkonu advokácie žalovaných zastupuje ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr.
K., s. r. o. a že táto advokátska kancelária zastupovanie osôb nijako nespochybnila, naviac
podaním odvolania konkludentným spôsobom potvrdila ich ďalšie zastupovanie v konaní.
Takýto záver podľa žalovaných nie je právne udržateľný, nakoľko nielenže odporuje
dôkazom, ale popiera zmysel a účel inštitútu zastúpenia, v ktorom sa prejavuje jedno zo
základných procesných práv každého účastníka konania, a to jeho právo zvoliť si v konaní
kvalifikovaného zástupcu a tohto zástupcu kedykoľvek podľa svojho rozhodnutia zmeniť.
Konajúce súdy sa podľa dovolateľov procesne súladným spôsobom nevysporiadali
s namietanými nedostatkami plnomocenstva, ktoré boli prezentované samotným advokátom
a absolútne tiež ignorovali dôsledky zmeny formy/spôsobu výkonu advokácie JUDr. K. na už
udelené plnomocenstvo.
Existujúci vzťah zastúpenia sa vo vzťahu k súdu/tretím osobám prezentuje formou
písomnej plnej moci, prípadne plnomocenstva udeleného účastníkom priamo do zápisnice
konajúceho súdu. Nedostatok preukázania plnomocenstva treba považovať za nedostatok
podmienky konania, ktorý možno odstrániť. Na odstránenie nedostatku preukázania
zastúpenia bude spravidla postačujúcim opatrením súdu výzva tomu, kto vystupuje ako
splnomocnenec, prípadne účastníkovi, aby v určenej lehote predložil plnomocenstvo, alebo
k udeleniu plnomocenstva došlo ústne do zápisnice. Konajúce súdy napriek tomu, že samotný
advokát upozornil na nedostatky zastúpenia, nevyzvali účastníkov konania, žalovaných 9/
a 10, aby sa vyjadrili k otázke udelenej plnej moci a svojho zastúpenia v konaní.
Nevyhnutnosť takejto výzvy súdu dotknutým účastníkom konania bola dôvodná o to viac, že
v konaní bola v roku 2010 predložená plná moc udelená ich zákonnou zástupkyňou úplne
inému subjektu – inej fyzickej osobe, nie však advokátovi, čím došlo k zmätočnému podaniu
odporujúcemu predchádzajúcemu plnomocenstvu. Taktiež súdy opomenuli právne dôsledky
zmeny formy/spôsobu výkonu advokácie JUDr. P. K.. Zákonná zástupkyňa maloletých
žalovaných 9/ a 10/ udelila plnú moc advokátovi – fyzickej osoby JUDr. P. K.. S účinnosťou
od 01. 11. 2007 JUDr. K. ako jeden zo spoločníkov novovzniknutej spoločnosti s ručením
obmedzeným vykonáva advokáciu inou formou – a to prostredníctvom právnickej osoby.
Podľa § 15 ods. 6 zákona o advokácii advokát vykonávajúci advokáciu ako konateľ
spoločnosti s ručením obmedzeným nemôže súčasne vykonávať advokáciu samostatne. Podľa
názoru dovolateľov plná moc udelená advokátovi – fyzickej osobe zanikla ex lege okamihom, 2 Obdo V 1/2016
kedy tento prestal vykonávať advokáciu samostatne a v súlade s požiadavkou § 24 O. s. p. je
nutné udelenie novej plnej moci novovzniknutému subjektu – spoločnosti s ručením
obmedzeným. Nemožno bez výslovného prejavu vôle účastníka konania považovať plnú moc
udelenú advokátovi ako fyzickej osobe za účinnú aj vo vzťahu k novému zástupcovi –
právnickej osobe.
Dovolatelia považujú za arbitrárne a právne nepodložené tvrdenie odvolacieho súdu
o tom, že advokátska kancelária podaním odvolania konkludentným spôsobom potvrdila
zastupovanie žalovaných 9/ a 10/ v konaní. Základným predpokladom, aby inak než výslovne
uskutočnený úkon mohol mať právne následky kvalifikovaného prejavu vôle, je, že nesmie
vzbudzovať pochybnosti o tom, čo účastník chcel prejaviť (§ 35 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Podané odvolanie však obsahovalo námietku nedostatku plnomocenstva
a zároveň absentuje akýkoľvek prejav vôle splnomocnencov o tom, že plnú moc skutočne
udelili. Žalovaní 9/ a 10/ nemali absolútne žiadnu vedomosť o prebiehajúcom konaní. Preto
tvrdenie súdu o konkludentnom potvrdení existencie zastúpenia nemôže obstáť.
Žalovaní 9/ a 10/, ktorí sa stali účastníkmi konania len ako procesní nástupcovia
svojho právneho predchodcu, pričom nedali svojim konaním dôvod na začatie konania, neboli
v priebehu súdneho sporu kvalifikovane zastúpení, neboli im doručované rozhodnutia súdu,
nemohli sa k veci samej vyjadriť, nemali vedomosť o pojednávaniach a neboli vo veci
vypočutí. Z tohto dôvodu nemali nepochybne možnosť reálne uplatňovať svoje základné
práva a postupom súdu im bola odňatá možnosť konať pred súdom, čo zakladá prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a zároveň napĺňa aj dovolací dôvod v zmysle
§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.
Naplnenie tohto dovolacieho dôvodu je podľa žalovaných podporené aj tou
skutočnosťou, že vo veci na prvom stupni bolo rozhodnuté dňa 12. 08. 2013 napriek tomu, že
právny zástupca žalovaných 9/ a 10/ žiadal z dôležitého dôvodu pojednávanie odročiť, tohto
pojednávania sa nezúčastnil a žalovaní 9/ a 10/ nemali o pojednávaní vedomosť. Na tomto
pojednávaní súd prvého stupňa v zmysle § 120 ods. 4 O. s. p. poučil účastníkov o možnosti
navrhovania dôkazov a procesných následkoch vyhlásenia dokazovania za skončené.
Z opísanej situácie však takéto poučenie vo vzťahu k žalovaným 9/ a 10 nemôže byť
považované za súladné so zákonom, nakoľko žalovaní 9/ a 10/ nemohli reálne obsah práva
na predkladanie dôkazov využiť sami. Súd zároveň týmto postupom účastníkom znemožnil, 2 Obdo V 1/2016
aby využili svoje právo vyplývajúce z § 118 ods. 4 O. s. p., t. j. zhrnúť svoje návrhy
a vyjadriť sa k dokazovaniu a právnej stránke veci. Dovolatelia pritom poukázali
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/6/98, podľa ktorého
účastníkovi konania, ktorému bolo odopreté právo na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy
a vyjadriť sa k dokazovaniu a právnej stránke veci, bola odňatá možnosť konať pred súdom
v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Dovolatelia v dovolaní namietali aj tú skutočnosť, že napriek kvantitatívnej obsiahlosti
rozsudkov súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho súdu, odôvodnenie rozhodnutí vo vzťahu
k žalovaným 7/, 8/, 9/ a 10/ nedostatočne napĺňa náležitosti vyžadované ustanovením § 157
ods. 2 O. s. p., najmä v rovine zrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia, tak vo veci samej, ako aj
vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania, pričom poukázali na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky R 111/1998. Uvedené rozhodnutie je podľa dovolateľov
aplikovateľné aj na rozhodovanú vec. Z odôvodnenia rozsudku nie je jasne a presvedčivo
vysvetlené, prečo sú žalovaní 7/, 8/, 9/ a 10/ zaviazaní v prvej vete výroku zaviazaní
na zaplatenie sumy 216 356,80 eur spolu s 28% úrokom z omeškania zo sumy 212 158,82 eur
od 21. 06. 1998 do zaplatenia tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu
poskytnutého plnenia povinnosť ostatných a prečo sú žalovaní 7/, 8/, 9/ a 10/ zaviazaní
na zaplatenie trov konania.
Podľa dovolateľov súdy rozhodli o povinnosti, t. j. o zodpovednosti všetkých
žalovaných za celý záväzok v objeme 216 356,80 eur s príslušenstvom, a to napriek tomu, že
ručiteľské vyhlásenie, ktoré má byť dôvodom na uloženie povinnosti žalovaným 7/, 8/, 9/
a 10/ plniť žalobcovi, bolo limitované na sumu 2 400 000,-- Sk, čo aj súd v odôvodnení
akceptoval. Za daného stavu je výrok rozsudku zaväzujúcich aj žalovaných 7/, 8/, 9/ a 10/
zaplatiť celú žalovanú sumu neudržateľný a v tejto rovine absolútne neodôvodnený.
Na uvedenom nemení nič ani skutočnosť, že v závere výroku je určená konkrétna suma, ktorú
majú z celkovej sumy uhradiť žalovaní 7/, 8/, 9/ a 10/, nakoľko úvodná časť výroku odporuje
hmotnému právu a zistenému skutkovému stavu, v zmysle ktorého ručitelia v posudzovanom
prípade zodpovedali len za časť záväzku.
Výrok rozsudku vo vzťahu k spoločnej povinnosti všetkých žalovaných zaplatiť celú
uplatnenú sumu je v rozpore s hmotným právom a zisteným skutkovým stavom, podľa
ktorého ručením možno zabezpečiť aj len časť záväzku a zároveň absencia odôvodnenia 2 Obdo V 1/2016
takéhoto rozhodnutia znamená inú vadu konania, majúcu za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci.
Výrok o trovách konania podľa dovolateľov nereflektuje priebeh konania
a skutočnosti, ktoré sú z hľadiska nároku na náhradu trov konania relevantné vo vzťahu
k žalovaným 7/, 8/, 9/ a 10/. Súd prvého stupňa nevyhodnotil dôsledky späťvzatia vo vzťahu
k náhrade trov konania, pričom z hľadiska kvantitatívnej stránky zobral žalobca žalobu späť
vo vzťahu voči žalovaným 7/, 8/, 9/ a 10/ v rozsahu prevyšujúcom sumu, na ktorú boli
zaviazaní. Okrem toho výrok o náhrade trov konania vo vzťahu k žalovaným 7/, 8/, 9/ a 10/
odporuje ustanoveniam hmotného práva o limitácii zodpovednosti dedičov za dlhy poručiteľa.
Podľa § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka dedič zodpovedá za dlhy poručiteľa do výšky
ceny nadobudnutého dedičstva. Hoci predmetné ustanovenie súd prvého stupňa aplikoval
pri rozhodovaní vo veci samej, opomenul ho aplikovať pri rozhodovaní o trovách konania.
Vzhľadom na špecifickosť situácie, kedy účastníkmi konania sú žalovaní 7/, 8/, 9/
a 10/, hoci svojim konaním nedali príčinu na podanie žaloby, do úvahy v rovine aplikácie trov
konania prichádzalo aj ustanovenie § 150 O. s. p. Nakoľko však v odôvodnení súdu absentuje
akékoľvek vysvetlenie v tomto smere, trpí rozsudok, resp. konanie, ktoré jeho vydaniu
predchádzalo, inou vadou konania, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie.
Dovolatelia v dovolaní namietali aj nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O. s. p.). Podľa dovolateľov konajúce súdy nesprávne aplikovali ustanovenia § 304
Obchodného zákonníka, § 470 Občianskeho zákonníka a § 142 O. s. p. na zistený skutkový
stav. Zároveň súdy nesprávne posúdili aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu. Podľa žalovaných
procesné rozhodnutie o pripustení zmeny účastníkov konania nie je možné stotožňovať s tým,
že takto označený subjekt je aj nositeľom práva, o ktorom sa v konaní rozhoduje z hľadiska
hmotného práva. Rozhodnutie o zmene účastníka konania nepredstavuje potvrdenie
existencie, pravosti, nespornosti, či výšky pohľadávky, o ktorej sa koná. Ak súd v odôvodnení
rozhodnutia vo veci samej stotožnil právoplatnosť rozhodnutí o zmene účastníka konania
na strane žalobcu s aktívnou legitimáciou žalobcu k uplatnenému nároku, jeho rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Uplatnená pohľadávka sa nikdy nestala majetkom spoločnosti S., a. s. a táto nebola
nikdy oprávnená s pohľadávkou ďalej disponovať. Podľa § 59 Obchodného zákonníka 2 Obdo V 1/2016
v znení účinnom ku dňu 15. 03. 1994 vkladom spoločníka je súhrn peňažných prostriedkov
a iných peniazmi oceniteľných hodnôt, ktoré sa spoločník zaväzuje vložiť do spoločnosti
a podieľať sa ním na výsledku podnikania spoločnosti. Nepeňažným vkladom sa rozumie aj
pohľadávka, a to bez ohľadu na to, či ide o peňažnú alebo nepeňažnú pohľadávku.
Zakladateľská listina F. zo dňa 15. 03. 1994 osvedčená notárskym zápisom číslo N 56/94, Nz
57/94, spísaná pred notárkou JUDr. H. H., ani privatizačný projekt podniku š. p. S.,
neobsahuje vyhlásenie spoločníka obchodnej spoločnosti o tom, že pohľadávku, ktorá tvorí
predmet sporu, vkladá ako nepeňažný vklad do novozaloženej obchodnej spoločnosti, hoci
takéto vyhlásenie je potrebné v zmysle ustanovenia § 60 Obchodného zákonníka, podľa
ktorého k nadobudnutiu vlastníckeho práva k nepeňažnému vkladu sa vyžaduje existencia
písomného vyhlásenia vkladateľa.
Žalovaní namietajú aj nesprávne právne posúdenie otázky platnosti zmluvy
o postúpení pohľadávok, ktorou mala S., a. s., previesť pohľadávku na S., a. s. Predmetná
zmluva je podľa § 37 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Z obsahu zmluvy
o postúpení pohľadávky zo dňa 28. 06. 2000, ani z jej príloh nemožno zistiť, čoho sa
prejavená vôľa právneho úkonu týka. Nie je možné identifikovať subjekt – dlžníka, nie je
možné bezpečne identifikovať ani právny dôvod vzniku pohľadávky, ktorá mala byť touto
zmluvou postúpená na postupníka, nakoľko predmet zmluvy nie je vyjadrený určito.
Odvolací súd sa podľa dovolateľov vôbec nevysporiadal ani s posúdením platnosti
úverovej zmluvy č. X. zo dňa 22. 07. 1992 z pohľadu ustanovenia § 40 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Absolútna neplatnosť právneho úkonu pôsobí priamo zo zákona od počiatku, bez
ohľadu na to, či sa tejto neplatnosti niekto dovolal. Subjektívne práva a povinnosti z absolútne
neplatného právneho úkonu nevzniknú. Súd prihliada k absolútnej neplatnosti právneho
úkonu z úradnej povinnosti. Podľa žalovaných je uvedená úverová zmluva absolútne
neplatná, nakoľko v zmluve je ako konajúca osoba označená Ing. S. U., riaditeľka pobočky S.
v D., ktorá však úverovú zmluvu nepodpísala, a podpísala ju iná zamestnankyňa, Ing. J.
Pritom platí, že ak za niektorú zmluvnú stranu uzaviera zmluvu na základe hmotnoprávneho
plnomocenstva zástupca, musí zo zmluvy vyplývať, že tento právny úkon robí ako zástupca
podľa § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak nie je splnená táto požiadavka, zmluva je
absolútne neplatná bez ohľadu na to, že konajúcej osobe bolo udelené plnomocenstvo.
Podpisom konajúcej právnickej osoby je výlučne podpis, resp. podpisy osôb, ktoré sú
oprávnené konať za právnickú osobu.
2 Obdo V 1/2016
Žalobca sa k dovolaniu žalovaných 1/, 7/, 8/, 9/ a 10/ písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 2 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.),
zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O. s. p.).
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno – v prípadoch
Občianskym súdnym poriadkom výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho
súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť
dovolania často vysvetľuje konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací
súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie
z akýchkoľvek hľadísk (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/113/2012,
2Cdo/132/2013, 3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012
a 7Cdo/92/2012). Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti, ktorá spolu s interpretačnou praxou dovolacieho súdu (tiež ústavného súdu
i Európskeho súdu pre ľudské práva) sleduje zachovanie jedného zo základných princípov
právneho štátu - princípu právnej istoty.
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je
nepochybne tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní
a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú
splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať
a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom,
vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné 2 Obdo V 1/2016
proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci
samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa
odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa
§ 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4
O. s. p.
Najvyšší súd so zreteľom na uvedené ustanovenia konštatuje, že žalovanými 1/, 7/, 8/,
9/ a 10/ podané dovolanie nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné. Neprípustnosť dovolania
v takom prípade znamená, že sa v podstatnej miere zužuje právna možnosť využitia zákonom
prezumovaných dovolacích dôvodov, a teda možnosť dovolateľov domáhať sa reparácie
prípadných nesprávnosti v súdom konaní, ktoré sa spájajú s tzv. inou vadou v konaní,
majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.)
a nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Dovolatelia zastúpení
kvalifikovaným zástupcom v dovolaní výslovne uplatňujú dovolacie dôvody v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p. (súdom vytýkajú nedostatky, týkajúce sa nedostatočného
odôvodnenia rozhodnutí a vyčítajú, že ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom
posúdení). K týmto argumentom dovolací súd odkazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa
ktorej k dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p. by bolo možné
prihliadať len v prípade procesne prípustného dovolania, čo však nie je tento prípad (viď napr.
R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011,
7Cdo/102/2012, 7Cdo/116/2013, a iné). Z uvedeného plynie, že na dovolateľmi uplatnené
dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p. (i keby boli prípadne
opodstatnené) dovolací súd nemôže v tomto konaní prihliadať.
Prípustnosť dovolania žalovaných 1/, 7/, 8/, 9/ a 10/ v danej veci prichádza do úvahy,
len ak v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej
v § 237 ods. 1 O. s. p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník 2 Obdo V 1/2016
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania
podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo
k niektorej z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O. s. p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia,
proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež
rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č.
23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
ods. 1 O. s. p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo
k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver)
dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolatelia procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, e/ a g/
O. s. p. netvrdili a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť ich
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali
dopustiť súdy, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či sa účastníkom konania postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.).
Odňatím možnosti pred súdom konať sa rozumie procesný postup súdu, ktorý
znemožnil účastníkovi občianskeho súdneho konania realizáciu jeho procesných práv, ktoré
mu priznáva právny poriadok. O zmätočnosť v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. ide pritom iba
vtedy, keď je dôsledkom procesného postupu, ktorý je nesprávny v tom zmysle, že pri ňom
nebola zachovaná právnym poriadkom stanovená procedúra prejednania veci. Nie každá
nesprávnosť, ku ktorej dôjde v občianskom súdnom konaní, je ale procesnou vadou (vadou
procedúry prejednania veci), prípadne procesnou vadou dosahujúcou (až) intenzitu, ktorú
považuje za relevantnú uvedené ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku.
Z obsahu dovolania vyplýva, že odňatie možnosti konať pred súdom namietajú
dovolatelia len vo vzťahu k žalovaným 9/ a 10/, ktorí nemali byť v priebehu súdneho konania 2 Obdo V 1/2016
riadne zastúpení a v dôsledku toho nemohli realizovať svoje procesné práva priznané
zákonom.
Plnomocenstvom zo dňa 03. 03. 2005 splnomocnila matka žalovaných 9/ a 10/ Mgr.
K. M. ako zákonná zástupkyňa advokáta JUDr. P. K. na zastupovanie žalovaného 10/ F. M.,
nar. X. v konaní vedenom na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 22Cb/635/1998 (č. l. 722
súdneho spisu).
Uvedeným plnomocenstvom udeleným matkou žalovaných 9/ a 10/ Mgr. K. M.
nedošlo k splnomocneniu JUDr. P. K. na zastupovanie žalovanej 9/, i keď podľa textu ním
malo dôjsť k splnomocneniu advokátovi na zastupovanie v konaní aj v mene žalovanej 9/,
nielen v mene žalovaného 10/. Žalovaná 9/ v tom čase (03. 03. 2005) už dovŕšila plnoletosť,
preto Mgr. K. M. nemohla konať ako zákonná zástupkyňa v mene žalovanej 9/.
Plnomocenstvo zo dňa 03. 03. 2005, podpísané Mgr. K. M., sa preto vzťahovalo len na
žalovaného 10/.
Z predloženého súdneho spisu mal však dovolací súd za preukázané, že žalovaná 9/
K. M., nar. X. (v súčasnosti K. A. M.) plnomocenstvom zo dňa 07. 03. 2005 osobne
splnomocnila na zastupovanie v konaní na Krajskom súde Žiline pod sp. zn. 22Cb/635/1998
advokáta JUDr. P. K. (č. l. 703 súdneho spisu).
Na základe uvedeného dovolací súd konštatuje, že žalovaná 9/ po dosiahnutí
plnoletosti riadne splnomocnila advokáta JUDr. P. K. na zastupovanie v konaní.
Na tomto závere nič nemení ani čestné vyhlásenie žalovanej 9/ zo dňa 11. 09. 2015, v ktorom
uviedla, že advokáta JUDr. P. K. nepozná, nikdy sa s ním nestretla a nikdy mu neudelila plnú
moc na zastupovanie v konaní. Preto túto dovolaciu námietku vyhodnotil najvyšší súd ako
neopodstatnenú.
Pokiaľ ide o tvrdenie, že dovŕšením plnoletosti žalovanými 9/ a 10/ zaniklo
plnomocenstvo na zastupovanie v konaní udelené advokátovi JUDr. P. K., toto je vo vzťahu
k žalovanej 9/ neopodstatnené, nakoľko plnomocenstvo JUDr. P. K. udelila žalovaná 9/ po
dosiahnutí jej plnoletosti. K údajnému zániku plnomocenstva na zastupovanie žalovaného 10/
JUDr. P. K. dosiahnutím plnoletosti žalovaného 10/ dovolací súd uvádza, zánik
plnomocenstva Občiansky súdny poriadok neupravuje, preto je potrebné pri posudzovaní 2 Obdo V 1/2016
otázky zániku plnomocenstva vychádzať z ustanovenia § 33b Občianskeho zákonníka.
Plnomocenstvo zanikne a/ vykonaním úkonu, na ktoré bolo obmedzené, b/ ak ho
splnomocniteľ odvolal, c/ ak ho vypovedal a d/ ak splnomocnenec zomrie (§ 33b ods. 1
Občianskeho zákonníka). Podľa ods. 2 § 33b Občianskeho zákonníka plnomocenstvo zaniká
smrťou splnomocniteľa, ak z jeho obsahu nevyplýva niečo iné. Zánikom právnickej osoby,
ktorá je splnomocnencom alebo splnomocniteľom, zaniká plnomocenstvo len vtedy, ak jej
práva a záväzky neprechádzajú na inú osobu. Jednotlivé dôvody zániku plnomocenstva sú v
zákone vymenované taxatívne.
Z tohto dôvodu dospel dovolací súd k záveru, že dosiahnutie plnoletosti nepredstavuje
zákonný dôvod zániku plnomocenstva. Žalovaný 10/ bol v konaní účinne zastúpený
advokátom JUDr. P. K. aj po dosiahnutí plnoletosti na základe plnomocenstva
zo dňa 03. 03. 2005, udeleného zákonnou zástupkyňou Mgr. K. M., na základe čoho mu bolo
v plnej miere umožnené realizovať svoje procesné práva priznané mu zákonom.
Najvyšší súd nemal za preukázané ani tvrdenie dovolateľov, že zákonná zástupkyňa
udelila v roku 2010 plnú moc na zastupovanie v konaní žalovaných 9/ a 10/ inej osobe, JUDr.
A. T., v dôsledku čoho malo dôjsť k zmätočnému podaniu odporujúcemu predchádzajúcemu
plnomocenstvu.
S otázkou plnej moci, udelenej matkou žalovaných 9/ a 10/ dňa 26. 07. 2010, sa
vysporiadal súd prvého stupňa vo svojom rozsudku na strane 19, kde uviedol, že podanie K.
M., nar. X. je pre posúdenie veci irelevantné, a to z dôvodu, že K. M., nar. X. nebola
účastníčkou konania a v čase, kedy doručila plnú moc splnomocnenému zástupcovi JUDr. A.
T., nebola zákonnou zástupkyňou žalovaných 9/ a 10, nakoľko ku dňu 26. 07. 2010 boli
žalovaní 9/ a 10/ už plnoletí.
Plná moc zo dňa 26. 07. 2010 udelená Mgr. K. M., nar. X. JUDr. A.. T., bola udelená
na zastupovanie splnomocniteľa (Mgr. K. M., nar. X.) a nie na zastupovanie K. M., nar.
X. a F. M., nar. X.. Mgr. K. M., nar. X. nebola účastníkom konania vedenom na Krajskom
súde v Žiline pod sp. zn. 22Cb/635/1998. Najvyšší súd má za to, že plnou mocou zo dňa
26. 07. 2010 nedošlo k zmätočnému udeleniu plnomocenstva, ktoré by odporovalo
plnomocenstvám na zastupovanie žalovaných 9/ a 10/ v konaní udeleným JUDr. P. K. Súd
prvého stupňa preto neodňal žalovaným 9/ a 10/ možnosť konať pred súdom, ak konal
s JUDr. P. K. ako s ich zástupcom.
2 Obdo V 1/2016
Pokiaľ ide o zmenu spôsobu výkonu advokácie JUDr. P. K., dovolací súd uvádza, ku
dňu 01. 11. 2007, odkedy JUDr. P. K. vykonáva advokáciu ako jeden zo spoločníkov
právnickej osoby, nedošlo k zániku plnomocenstiev na zastupovanie žalovaných 9/ a 10/
v konaní. Tým, že advokát JUDr. P. K. začal vykonávať po udelení plnomocenstva na
zastupovanie v konaní advokáciu ako spoločník v spoločnosti s ručením obmedzeným,
neprestal vykonávať advokáciu, ako subjekt práva uvedený advokát nezanikol, preto
plnomocenstvo na zastupovaní v konaní zaväzovalo JUDr. P. K. konať v mene žalovaných 9/
a 10/ aj po zmene spôsobu výkonu advokácie. Splnomocnený zástupca žalovaných 9/ a 10/ po
zmene spôsobu výkonu advokácie vykonával advokáciu ako osoba oprávnená konať v mene
právnickej osoby – advokátskej kancelárie (ako konateľ). Ako bolo uvedené už vyššie,
plnomocenstvo zaniká len z dôvodov taxatívne uvedených v ustanovení § 33b Občianskeho
zákonníka. Ak konajúce súdy vo svojich rozhodnutiach označovali za zástupcu žalovaných 9/
a 10/ ADVOKÁTSKU KANCELÁRIU JUDr. K., JUDr. V., s. r. o. (súd prvého stupňa), resp.
ADVOKÁTSKU KANCELÁRIU JUDr. K., s. r. o. (odvolací súd), tak len rešpektovali
právnu úpravu uvedenú v § 15 ods. 6 zákona o advokácii.
Žalovaní 9/ a 10/ boli v konaní pred súdom prvého stupňa aj v konaní pred odvolacím
súdom riadne zastúpení JUDr. P. K. ako advokátom – fyzickou osobou a po 01. 11. 2007 ako
advokátom – konateľom právnickej osoby poskytujúcej právne služby. Prostredníctvom
splnomocneného zástupcu mohli žalovaní 9/ a 10/ účinne realizovať svoje procesné
oprávnenia vyplývajúce im zo zákona.
Ako ďalší dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. uviedli
žalovaní 9/ a 10/, že súd prvého stupňa rozhodol na pojednávaní uskutočnenom dňa
12. 08. 2013 napriek tomu, že ich právny zástupca žiadal pojednávanie z dôležitého dôvodu
odročiť, tohto pojednávania sa nezúčastnil a žalovaní 9/ a 10/ nemali o tomto pojednávaní
vedomosť. Žalovaní 9/ a 10/ nemohli reálne využiť právo predložiť dôkazy a zo strany súdu
im nebolo umožnené podľa § 118 ods. 4 O. s. p. zhrnúť svoje návrhy, vyjadriť sa
k dokazovaniu a k právnej stránke veci.
Účastník sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí (§ 24 prvá veta
O. s. p.). Zmyslom tohto ustanovenia je poskytnúť procesným právam a povinnostiam
účastníka konania kvalifikovanú ochranu. Ak je účastník zastúpený advokátom s plným
procesným plnomocenstvom (§ 25 O. s. p.), jeho procesné práva a povinnosti vykonáva 2 Obdo V 1/2016
v konaní jeho zástupca. Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. sa vzťahuje na účastníka konania
i na jeho zástupcu.
Pojednávanie môže sa odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť
(§ 119 ods. 1 prvá veta O. s. p.).
Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník
nedostaví na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec
prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ
vykonané dôkazy (§ 101 ods. 2 O. s. p.).
Citované ustanovenie § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku určuje takto dve
podmienky, ktoré musia byť súčasne splnené, aby súd mohol vec prejednať v neprítomnosti
účastníka alebo jeho zástupcu: riadne predvolanie a absencia žiadosti o odročenie
pojednávania z dôležitého dôvodu.
Otázka kolízie pojednávaní účastníka konania, resp. jeho právneho zástupcu ako
„dôležitého dôvodu“ na odročenie pojednávania v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. bola už
opakovane riešená v judikatúre najvyššieho súdu, ako aj v rozhodovacej praxi Ústavného
súdu Slovenskej republiky.
Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. januára 1999 sp. zn.
I. ÚS 68/98 obsahom základného práva zaručujúceho právo každého, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom, nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek jeho žiadosti
na odročenie pojednávania. Kolízia dvoch pojednávaní toho istého účastníka v tom istom
termíne na rozdielnych súdoch nie je akceptovateľným predpokladom uznania existencie
„dôležitého dôvodu“ na odročenie riadne a včas vytýčeného pojednávania. Posúdenie
opodstatnenosti „dôležitého dôvodu“ (§ 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) v každom
konkrétnom prípade patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu (rovnako aj uznesenie
ústavného súdu z 30. marca 2005 sp. zn. III. ÚS 94/2005).
V zmysle rozhodnutia najvyššieho súdu R 41/2002 dôležitým dôvodom pre odročenie
pojednávania pred súdom môže byť aj kolízia s iným pojednávaním právneho zástupcu 2 Obdo V 1/2016
účastníka konania, ak od účastníka nemožno spravodlivo požadovať, aby si zvolil iného
zástupcu. Ak v takom prípade súd, napriek žiadosti o odročenie pojednávania, prejednal
a rozhodol vec v neprítomnosti účastníka a jeho právneho zástupcu, odňal účastníkovi
možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Z uvedených rozhodnutí vyplýva, že samotná kolízia pojednávaní právneho zástupcu
účastníka nie je bez ďalšieho dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania v zmysle § 101
ods. 2 O. s. p. (tiež aj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/77/2002).
I keď Občiansky súdny poriadok výslovne neupravuje povinnosť účastníka (jeho
zástupcu) dôležitý dôvod, pre ktorý pojednávanie žiada odročiť, aj preukázať, je hodnoverné
preukázanie tohto dôvodu nevyhnutným predpokladom toho, aby súd pojednávanie odročil.
Pokiaľ reálna existencia dôvodu odročenia pojednávania nie je v čase rozhodovania súdu
o žiadosti o odročenie hodnoverne preukázaná, zostáva takáto žiadosť len v rovine
nepodložených tvrdení (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 12/2013).
Predvolanie na pojednávanie nariadené dňa 12. 08. 2013 bolo právnemu zástupcovi
žalovaných 9/ a 10/ doručené dňa 04. 07. 2013. V čase pojednávania dňa 12. 08. 2013 o 10.00
hod. mal súd prvého stupňa k dispozícii len faxové podanie právneho zástupcu žalovaných 9/
a 10/ zo dňa 12. 08. 2013 s ospravedlnením neúčasti na pojednávaní a žiadosťou o jeho
odročenie z dôvodu kolízie pojednávaní, keďže v deň 12. 08. 2013 sa musel o 9.00 hod.
osobne zúčastniť pojednávania na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 35T/172/2009 s tým, že
kolegyňa zástupcu žalovaných 9/ a 10/ JUDr. V. sa nemôže zúčastniť nariadeného
pojednávania z dôvodu smrti jej otca. Na preukázanie v žiadosti uvádzaných tvrdení však
nepredložil žiadny relevantný dôkaz. Až po vyhlásení rozhodnutia vo veci samej dňa
13. 08. 2013 doručil právny zástupca žalovaných 9/ a 10/ originál žiadosti o odročenie
pojednávania spolu s upovedomením obhajcu o hlavnom zasadnutí uskutočnenom
na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 35T/172/2009 dňa 12. 08. 2013 o 9.00 hod. Uvedené
upovedomenie bolo právnemu zástupcovi žalovaných 9/ a 10/ doručené dňa 17. 05. 2013.
Ďalšie uvádzané skutočnosti nepreukázal právny zástupca žalovaných 9/ a 10/ ani
do rozhodnutia odvolacieho súdu.
Platí, že advokát je povinný využívať všetky zákonom pripustené prostriedky
a spôsoby poskytovania právnej pomoci účastníkovi, ktorého zastupuje (§ 25 ods. 2 O. s. p.) 2 Obdo V 1/2016
a je oprávnený dať sa zastupovať iným advokátom ako ďalším zástupcom, prípadne
advokátskym koncipientom, ktorého zamestnáva (§ 25 ods. 3 O. s. p.).
Z obsahu spisu je zrejmé, že zástupca žalovaných 9/ a 10/ vedel o kolízii pojednávaní
s väčším časovým odstupom, než v deň odoslania faxového podania (12. 08. 2013 o 8.54
hod.) prvostupňovému súdu. Bolo preto povinnosťou zástupcu žalovaných 9/ a 10/ ako
advokáta využiť všetky prostriedky, aby bolo možné vec prejednať, a to napr. substitučným
splnomocnením iného advokáta (advokátskeho koncipienta), upovedomenia žalovaných 9/
a 10/ o nariadenom termíne pojednávania, žiadosti adresovanej žalovaným 9/ a 10/, aby si
v súvislosti s pojednávaním uskutočneným dňa 12. 08. 2013 zvolili iného zástupcu.
Zo spisového materiálu pritom nevyplýva, že by zástupca žalovaných 9/ a 10/ uskutočnil
uvedené kroky. V žiadosti o odročenie pojednávania zo dňa 12. 08. 2013, ani v odvolaní
zástupca žalovaných 9/ a 10/ nepreukázal, žeby udelil svojej kolegyni JUDr. V. substitučné
plnomocenstvo na zastupovanie na pojednávaní uskutočnenom dňa 12. 08. 2013. Tvrdenie
o tom, že sa JUDr. V. nemohla zúčastniť uvedeného súdneho pojednávania, považuje
dovolací súd za nepodložené.
Preto, pokiaľ vo veci konajúci súd jeho žiadosti o odročenie pojednávania nevyhovel
a vec prejednal v jeho neprítomnosti, ako aj neprítomnosti žalovaných 9/ a 10/, ktorí svoju
neprítomnosť ani neospravedlnili a nežiadali o odročenie pojednávania, a odvolací súd
s týmto záverom prvostupňového súdu stotožnil, nedošlo k porušeniu žiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku a svojím postupom neodňali žalovaným 9/ a 10/ možnosť
konať pred súdom.
Zároveň súd prvého stupňa neodňal žalovaným 9/ a 10/ možnosť konať pred súdom
tým, že sa nemohli v súlade s ustanovením § 118 ods. 4 O. s. p. vyjadriť k vykonanému
dokazovaniu a právnej stránke veci.
Súd je povinný podľa § 118 ods. 4 O. s. p. pred skončením pojednávania vyzvať
účastníkov konania, aby zhrnuli svoje návrhy, vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke
veci. Uvedená povinnosť súdu sa však týka len tých účastníkov konania, ktorí sa
pojednávania zúčastnia. V danom prípade sa v súlade s ustanovením § 101 ods. 2 O. s. p.
pre neexistenciu dôležitého dôvodu na odročenie pojednávania uskutočnilo pojednávanie dňa
12. 08. 2013 v neprítomnosti zástupcu žalovaných 9/ a 10/. Preto nebolo možné, aby súd 2 Obdo V 1/2016
prvého stupňa vyzval osobitne žalovaných 9/ a 10/, aby zhrnuli svoje návrhy, vyjadrili sa
k dokazovaniu i k právnej stránke veci.
Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že konanie súdu prvého stupňa,
ako aj odvolacieho súdu nebolo postihnuté dovolateľmi namietanou vadou podľa § 237 ods. 1
písm. f/ O. s. p.
Pokiaľ ide dovolacie námietky žalovaných 1/, 7/, 8/, 9/ a 10/, smerujúce
k nedostatočnému odôvodneniu napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, judikatúra
najvyššieho súdu (viď R 111/1998) zastáva názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia
nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale (len) inú vadu
konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), ktorá však nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť
dovolania. Tento názor je plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod odkloniť
sa od tohto názoru. Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu ako
dôvodu zakladajúceho len tzv. inú vadu konania pritom vyplýva tiež z rozhodnutí ďalších
senátov najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. 1Cdo/140/2009, 1Cdo/181/2010,
2MCdo/18/2008, 2Cdo/83/2010, 4Cdo/310/2009, 5Cdo/290/2008, 5Cdo/216/2010,
6Cdo/25/2012, 7Cdo/52/2011, 7Cdo/109/2011).
Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti rozhodnutia a jej
dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam
najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad
rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011,
I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012,
IV. ÚS 90/2013, I. ÚS 287/2014). Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že ústavný súd
v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom
svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok
riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p.
(v súčasnosti § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. – pozn. dovolacieho súdu), ale len tzv. inú vadu
konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.“. Na doloženie aktuálnosti tohto právneho
náhľadu na danú problematiku dovolací súd uvádza, že ústavný súd v uznesení z 27. marca
2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014 zotrval „na opakovane vyslovenom závere (napr.
IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udržateľnosti názoru
najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním 2 Obdo V 1/2016
napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne
posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.“. V uznesení
z 28. októbra 2014 sp. zn. I. ÚS 606/2014 ústavný súd konštatoval, že najvyšší súd
v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/55/2014 (založenom na stotožnení sa s rozhodnutím R 111/1998)
dospel ústavne konformným spôsobom k záveru o neprípustnosti dovolania.
Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na Stanovisko občianskoprávneho kolégia
najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 (publikované v Zbierke Stanovísk a rozhodnutí
najvyššieho súdu pod R 2/2016), podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú
vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne,
keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných
pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa
§ 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.
V danom prípade nejde ani o výnimku uvedenú v stanovisku R 2/2016, keďže
rozhodnutie odvolacieho súdu obsahuje vysvetlenie dôvodov, pre ktoré vo veci rozhodol,
vrátane vysporiadania sa s podstatnými odvolacími námietkami žalovaných 1/, 7/, 8/, 9/ a 10/.
Skutočnosť, že sa dovolatelia nestotožňujú so závermi odvolacieho súdu, vyslovenými v jeho
rozhodnutí, neznamená, že im odvolací súd odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237
ods. 1 písm. f/ O. s. p.
Z týchto dôvodov dovolací súd uzatvára, že ak by aj (prípadne) bolo dovolaním
napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné, nezakladalo by to prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 ods. 1 O. s. p., nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná
nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu
v občianskom súdnom konaní. Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom,
ktorý možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne
došlo) ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda konanie, v ktorom bolo vydané
napadnuté rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/ O. s. p., nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania.
2 Obdo V 1/2016
Obsah dovolacích námietok žalovaných 1/, 7/, 8/, 9/ a 10/ smeroval tiež
k spochybneniu právneho posúdenia priznaného nároku odvolacím súdom (prípadne súdom
prvého stupňa) v napadnutom rozsudku (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi
konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (viď
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003).
Právne posúdenie veci (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) súdmi nižších stupňov je najvyšším
súdom považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne
prípustné dovolanie (v tejto veci sa však o takýto prípad nejedná), zároveň je ale zhodne
zastávaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov
nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., lebo (ani prípadným)
nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemožňuje realizáciu
žiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 1Cdo/62/2010, sp. zn. 2Cdo/97/2010, sp. zn. 3Cdo/53/2011, sp. zn. 4 Cdo/68/2011,
sp. zn. 5 Cdo/ 44/2011, sp. zn. 6 Cdo/ 41/2011 a sp. zn. 7Cdo/26/2010). I keby dovolacie
námietky, napádajúce správnosť právnych záverov konajúcich súdov, dovolateľmi vytýkané
okolnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale
prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 O. s. p.
Z obsahu dovolania žalovaných 1/, 7/, 8/, 9/ a 10/ vyplýva, že dovolatelia osobitne
namietajú aj nesprávnosť výroku o náhrade trov konania, keďže súd podľa ich názoru svoje
rozhodnutie nesprávne právne posúdil a zároveň žiadnym spôsobom neodôvodnil, prečo
na rozhodnutie o náhrade trov konania neaplikoval ustanovenie § 150 O. s. p.
Pokiaľ je dovolaním napadnutý výrok rozsudku o trovách konania, smeruje dovolanie
proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku, ale má charakter uznesenia a tento
charakter nestráca, i keď rozhodnutie o trovách s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí a je 2 Obdo V 1/2016
do neho pojaté (§ 167 ods. 1 O. s. p.). Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia o trovách
konania treba prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu o trovách konania posudzovať podľa
ustanovenia § 239 O. s. p. Ako je ale výslovne uvedené v § 239 ods. 3 O. s. p., ustanovenia
odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide (medziiným) o uznesenie o trovách konania. Ustanovenie
§ 239 ods. 3 O. s. p. teda pripúšťa možnosť podania dovolania proti rozhodnutiu o trovách
konania výlučne z dôvodu existencie vád zmätočnosti upravených v ustanovení § 237 ods. 1
O. s. p.
Dovolanie žalovaných 1/, 7/, 8/, 9/ a 10/ proti rozhodnutiu o trovách konania je
neprípustné, nakoľko ním napádajú závery rozhodnutia súdu prvého stupňa. Výrok rozsudku
súdu prvého stupňa o trovách konania nikto zo žalovaných osobitne nenapadol odvolaním.
Žalovaní 9/ a 10/ odvolanie voči výroku o náhrade trov konania nepodali vôbec, žalovaní 1/,
7/ a 8/ vo svojom odvolaní síce formálne označili, že odvolaním napádajú aj výrok
IV. rozsudku Krajského súdu v Žiline z 12. augusta 2013 č. k. 22Cb/635/1998-1596 (výrok
o náhrade trov konania), ale z jeho obsahu nevyplývajú dôvody, pre ktoré by považovali
výrok o náhrade trov konania za nesprávny. Odvolací súd je pritom viazaný rozsahom
a dôvodmi odvolania v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p. Preto nestačí, aby odvolateľ
len formálne uviedol, že podáva odvolanie aj voči výroku o náhrade trov konania. Je
nevyhnutné, aby odvolateľ uviedol aj rozsah a dôvody, pre ktoré považuje konkrétny výrok
rozhodnutia súdu za nesprávny. Ak výrok o trovách konania považovali žalovaní 1/, 7/, 8/, 9/
a 10/ za nesprávny, mali ho napadnúť odvolaním. To isté sa týka aj ich argumentácie
v dovolaní, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania mali súdy aplikovať ustanovenie § 150
O. s. p.
Pre záver o prípustnosti dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. je tiež
nevyhnutné posúdenie miery, do akej sa účastníkovi postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom. Podmienka prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je totiž
splnená, ak sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom len pre časť konania, resp.
do takej miery, že účastník mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania podaním
odvolania (R 39/1993). V prejednávanom prípade žalovaným 1/, 7/, 8/, 9/ a 10/ obrana ich
práv a oprávnených záujmov v rámci odvolacieho konania bezpochyby umožnená bola, avšak
túto možnosť nevyužili.
2 Obdo V 1/2016
Keďže prípustnosť dovolania žalovaných 1/, 7/, 8/, 9/ a 10/ nemožno vyvodiť
zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, najvyšší súd ho odmietol podľa
§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods.1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa
nezaoberal napadnutým rozhodnutím z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalovaným 1/, 7/, 8/, 9/ a 10/, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 4 O. s. p.
v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Žalobca nepodal návrh na rozhodnutie
o priznaní náhrady trov dovolacieho konania, preto mu ich náhradu dovolací súd nepriznal
(§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 5 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. mája 2016
JUDr. Katarína Pramuková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová