2ObdoV/1/2015

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. Miroslav Piskla, Nobelovo nám. 10, Bratislava, obchodné meno Ing. Miroslav Piskla - MPL, miesto podnikania Galvaniho 8, Bratislava, IČO: 11 819 472, zast. Advokátska kancelária JUDr. Ján Majling, s. r. o., Palárikova 14, Bratislava, IČO: 35 960 728, proti žalovanému Mgr. Peter Zvara, Timravina 9, Bratislava - správca konkurznej podstaty úpadcu Vodohospodárske stavby, a. s., Nitra, IČO: 314 114 87, o vylúčenie vecí zo súpisu konkurznej podstaty, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. septembra 2014 č. k. 5Obo/44/2013-614, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie o d m i e t a. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy dovolacieho konania vo výške 87,50 € na účet právneho zástupcu.

Odôvodnenie

Krajský súd Bratislava rozsudkom zo dňa 12. júna 2013 č. k. 6Cbi/31/2010-525 v znení opravného uznesenia zo dňa 12. júla 2013 č. k. 6Cbi/31/2010-542 uložil žalovanému povinnosť vylúčiť zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu Vodohospodárske stavby, a. s., Nitra, nehnuteľnosti: 1/ Pozemky parc.č. XXXX/X o výmere 1 241 m2, zast. plochy a nádvoria, parc. č. XXXX/X o výmere 1 780 m2, zast. plochy a nádvoria, 2/ Stavbu súp.č. XXXX postavenú na parcele č. XXXX/X. - dielňa, zapísané na LV XXXX, k. ú. K., obec Nitra. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania 779,25 Eur a súdu súdny poplatok 16,50 Eur.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobca si uplatnil právo na vylúčenie vo výroku špecifikovaných nehnuteľností z konkurznej podstaty úpadcu, ktoré má vo svojom vlastníctve. Žalobca, ako kupujúci, nadobudol predmetné nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 10. 12. 2009 s KOVOSPOLOM Nitra, s. r. o., ako predávajúcim. V čase uzatvorenia zmluvy ne nehnuteľnostiach neviazli žiadne ťarchy a žalobca bol dobromyseľným nadobúdateľom.

Žalovaný vo vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť z dôvodu, že špecifikované nehnuteľnosti boli do súpisu konkurznej podstaty úpadcu zaradené správne, pretože úpadca je nepretržite ich vlastníkom a k ich prevodu došlo na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Poukázal na privatizačnú zmluvu č. 48/12 zo dňa 27. 07. 1992, uzatvorenú medzi úpadcom ako kupujúcim a Fondom národného majetku SR ako predávajúcim, na základe ktorej nadobudol úpadca časť štátneho podniku Vodohospodárske stavby Bratislava, závod 2 Nitra, vrátane nehnuteľného majetku evidovaného na LV č. XXX k. ú. K.. Uviedol, že na tento prevod sa vzťahuje aj zákon č. 92/1991 Zb. v znení neskorších predpisov. Podľa § 19a tohto zákona účinného od 14. 09. 1995, ak kupujúci nevyužije výnos z predaja privatizovaného majetku na splatenie záväzkov voči FNM SR, právne úkony, ako aj nadväzujúce právne úkony sú neplatné zo zákona. Ďalej spresnil, že geometrickým plánom č. 127/2000 bola pôvodná parcela č. XXXX rozdelená na parcelu č. XXXX/X o výmere 1 509 m2 a zároveň sa rozšírila parcela č. XXXX/X z pôvodnej výmery 1 721 m2 na 1 780 m2. Uviedol, že nehnuteľnosti boli kúpnou zmluvou zo dňa 21. 02. 2001 úpadcom prevedené na s. r. o. KOVOSPOL NITRA za kúpnu cenu 11 801 460,-- Sk. V rovnaký deň bola podpísaná aj dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok medzi FNM SR, KOVOSPOL NITRA, s. r. o. a úpadcom, ktorú žalovaný považuje za neplatnú, pretože ust. § 29 zákona o veľkej privatizácii špecifikuje právne úkony, na ktoré je FNM SR oprávnený z titulu vykonávania svojej funkcie a v žiadnom z ustanovení nie je uvedené, že FNM SR môže nadobúdať pohľadávky a započítavať pohľadávky s inými subjektmi. Úpadca svoje záväzky voči FNM SR riadne nesplnil, o čom svedčí aj prihláška FNM SR v konkurznom konaní. Žalobca namietal, že použitím ustanovenia § 19a na tento právny vzťah by znamenalo uplatnenie retroaktivity, ktorá je neprípustná. Uviedol, že v čl. V ods. 1 písm. b/ privatizačnej zmluvy sa kupujúci zaviazal, že do piatich rokov odo dňa prevodu neprevedie práva k získaným nehnuteľnostiam a po piatich rokoch sa na ne obmedzenia FNM SR nevzťahujú. Uviedol tiež, že dohoda o započítaní nebola nijakým spôsobom spochybnená ani FNM SR.

Súd v novom konaní vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu i žalovaného, listinnými dôkazmi. Spornou zostala otázka použitia § 19a zákona č. 92/1991 Zb. novelizovaného zák. č. 190/1995 Z. z. účinného od 14. 09. 1995 na daný právny vzťah, ako aj otázka použitia úpadcom postúpením pohľadávky získaných prostriedkov na úhradu záväzkov voči FNM SR a zániku záväzku nadobúdateľa privatizovaného majetku z privatizačnej zmluvy v súvislosti s dohodou o započítaní zo dňa 21. 02. 2001.

V konaní bolo preukázané, že žalobca nadobudol nehnuteľnosti na základe zmluvy uzatvorenej so spoločnosťou KOVOSPOL NITRA, s. r. o., dňa 10. 12. 2009 za dohodnutú kúpnu cenu 444 000,-- Sk. Vklad vlastníckeho práva bol katastrom nehnuteľností povolený pod č. V-7692/09-244/10 a ide o časť nehnuteľností, ktoré boli predmetom privatizácie na základe privatizačnej zmluvy č. 48/92 zo dňa 27. 07. 1992 v znení dodatku č. 1 zo dňa 29. 09. 1994. Dňa 31. 08. 2000 udelil FNM SR súhlas s predajom a s uvoľnením záložných práv za podmienky, že výnos z predaja (podľa znaleckých posudkov ohodnotený vo výške 4,8 mil. Sk) použije kupujúci na úhradu svojich záväzkov voči FNM SR. Následne dňa 21. 02. 2002 úpadca ako predávajúci previedol kúpnou zmluvou na spoločnosť KOVOSPOL Nitra, s. r. o., časť sprivatizovaného majetku za kúpnu cenu 11 801 460,-- Sk. Kúpna cena nebola zaplatená, pretože toho istého dňa uzatvoril predávajúci (Vodohospodárske stavby, a. s.), kupujúci (s. r. o. KOVOSPOL Nitra) a Fond národného majetku SR dohodu o vzájomnom započítaní pohľadávok. Dňa 10. 12. 2009 s. r. o. KOVOSPOL Nitra ako predávajúci uzatvoril so žalobcom ako kupujúcim kúpnu zmluvu o prevode nehnuteľností za kúpnu cenu 444 000,-- Sk.

Na majetok úpadcu bol vyhlásený konkurz uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. 07. 2001 (6K/105/2001). Predmetné nehnuteľnosti boli zaradené do súpisu konkurznej podstaty. Následne žalobca podal predmetnú žalobu v lehote stanovenej súdom vo výzve.

V odôvodnení rozsudku súd poukázal na názor vyslovený odvolacím súdom v uznesení zo dňa 29. novembra 2012 (5 Obo 108/2001), ktorým odvolací súd ustálil, že zmluva č. 48/92 uzavretá medzi FNM SR a a. s. Vodohospodárske stavby Bratislava je platná, obsahujúca všetky podstatné náležitosti podľa zákona č. 92/1991 Zb. v platnom znení ku dňu uzavretia zmluvy, ďalej vyslovil názor, že dohoda o započítaní zo dňa 21. 02. 2001 je platná, nakoľko jej platnosť akceptovali všetci účastníci dohody, čovyplýva aj z následného správania po jej uzavretí. Úpadca, ktorý získal pohľadávku voči KOVOSPOL NITRA, s. r. o., na základe kúpnej zmluvy z 21. 02. 2001 ju postúpil na FNM SR, čím sa o túto sumu znížil záväzok úpadcu voči FNM SR (zo zmluvy č. 48/92). Podľa čl. III dohody o započítaní sa strany dohodli na tom, že špecifikované pohľadávky v čl. I, II sa započítavajú do výšky, v akej sa kryjú, t. j. 11 801 460,-- Sk. Úpadcovi bol na prevod privatizovaného majetku udelený súhlas FNM SR.

Ďalej sa súd v odôvodnení rozsudku zaoberal aj posudzovaním včasnosti podanej žaloby o vylúčenie nehnuteľností zo súpisu konkurznej podstaty a zistil, že bola podaná včas.

Súd zistil, že predaj dotknutého majetku bol vykonaný v exekučnom konaní, speňaženie však nebolo vykonané súdnou dražbou a schválením príklepu tak, ako to ukladajú ustanovenia Exekučného poriadku Predaj bol vykonaný samotným povinným kúpnou zmluvou zo dňa 21. 02. 2001 so súhlasom súdnej exekútorky. Exekučným poriadkom /na rozdiel od zákona č. 328/1991 Zb., § 14 ods. 1 písm. a/ však nie je upravený žiadny dôsledok porušenia zákazu nakladania s majetkom podliehajúcim exekúcii povinným (odkaz na rozsudok 4Cdo/107/2007). Z tohto dôvodu súd nemohol vidieť porušenie zákazu nakladať s majetkom počas exekúcie povinným ako dôvod absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Súd sa zaoberal aj námietkami v súvislosti s daňou z prevodu a prechodu nehnuteľností.

Záver ustálený Najvyšším súdom Slovenskej republiky, že kúpna cena zo dňa 21. 02. 2001 je určitá, zrozumiteľná, svojim obsahom ani účelom sa neodporuje zákonu, ani ho neobchádza, neprieči sa dobrým mravom, a preto je platným právnym úkonom, bol pre súd prvého stupňa záväzný. Rovnako i záver, že platnosť dohody o započítaní zo dňa 21. 02. 2001 akceptovali všetci účastníci dohody, čo vyplýva aj z následného správania po uzavretí zmluvy. Úpadca, ktorý získal pohľadávku voči s. r. o. KOVOSPOL NITRA na základe kúpnej zmluvy z 21. 02. 2001 ju postúpil FNM SR, čím znížil svoj záväzok voči FNM SR ku dňu 21. 02. 2001 o túto sumu, t. j. záväzok, ktorý mal úpadca zo zmluvy o predaji podniku č. 48/92. Najvyšší súd ustálil, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky úpadcom na FNM SR vo výške 11 801 460,-- Sk v súlade s § 524 a nasl. Obč. zák. Taktiež došlo k platnému započítaniu pohľadávok.

Na tomto základe súd prvého stupňa vyslovil, že žalobca je vlastníkom špecifikovaných nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX k. ú. K., obec Nitra a jeho právo na vylúčenie týchto nehnuteľností je dôvodné, preto žalobe vyhovel.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v prospech úspešného žalobcu. O povinnosti zaplatiť súdny poplatok za žalobu (žalobca bol od poplatkovej povinnosti oslobodený podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb.) rozhodol tak, že túto povinnosť uložil žalovanému.

Žalovaný podal proti rozsudku v zákonnej lehote odvolanie, ktoré odôvodnil nepreskúmateľnosťou rozsudku pre nedostatok odôvodnenia a namietal i nesprávne právne posúdenie. Navrhol napadnutý rozsudok z dôvodu nepreskúmateľnosti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, aby súd prvého stupňa zopakoval a doplnil dokazovanie, opakovane posúdil otázku uplatnenia sankcie neplatnosti právneho úkonu podľa § 19a zákona o veľkej privatizácii. Ďalej v dôvodoch odvolania poukazuje na posúdenie otázky prípustnosti retroaktivity ust. § 19a zákona o veľkej privatizácii, ako aj otázky posúdenia súhlasu zo dňa 31. 08. 2000 a otázky obmedzenia povinnosti úpadcu zaplatiť kúpnu cenu v prospech záväzkov voči FNM SR sumou 4,8 mil. Sk.

V súvislosti s námietkou nepreskúmateľnosti rozsudku poukázal na ust. § 157 O. s. p. s odkazom na rozhodnutia ÚS SR, z ktorých vyplývajú požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odvolateľ namietal, že súd zistený skutkový stav nesprávne právne posúdil, čo viedlo k nesprávnemu rozhodnutiu. Trval na tom, že na základe dohody nemohla byť započítaná preukázateľne existujúca pohľadávka FNM SR voči úpadcovi na zaplatenie kúpnej ceny z privatizačnej zmluvy s pohľadávkou úpadcu voči FNM SR, nakoľko žiadna odplata v dohode o započítaní uvedená nie je. Ak nedošlo k započítaniu pohľadávok medzi FNM SR a úpadcom pre absenciu vzájomnej pohľadávky, nemohla byť splnená podmienka § 19a zákona o veľkej privatizácii. Porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 19a jesankcionované neplatnosťou právneho úkonu, t. j. kúpna zmluva medzi úpadcom a KOVOSPOL NITRA je preto absolútne neplatná.

Ďalej namietal nesprávnosť postupu súdnej exekútorky, ktorá konala v rozpore s Exekučným poriadkom, ak v priebehu exekučného konania došlo k priamemu predaju nehnuteľností povinného.

Žalobca v podrobnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť z dôvodu jeho správnosti a priznať mu trovy odvolacieho konania vo výške 90,83 Eur.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal odvolanie žalovaného v rozsahu podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci prvostupňovým súdom, ktorý rozhodnutie aj dostatočne odôvodnil.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím dôvodom odvolací súd uviedol, že všeobecný súd vo svojom rozhodnutí nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Ani odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom (odvolacom) konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument (rozhodovacia činnosť ÚS SR). Odvolací súd vyslovil, že napadnutý rozsudok spĺňa kritériá požadované na jasné, zrozumiteľné a vyčerpávajúce /teda dostatočné/ odôvodnenie súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Odvolateľ namietal predovšetkým nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu č. k. 5 Obo 108/2011-236, ktorým bolo zrušené rozhodnutie súdu prvého stupňa č. k. 6Cbi/31/2010-188, pričom nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, nebol odvolací súd v tomto konaní oprávnený posudzovať

Ďalej z rozhodnutia vyplýva, že nemožno považovať za vadu napadnutého rozsudku, keď súd prvého stupňa vo svojom odôvodnení odkázal na záväzný právny názor uvedený v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu, pretože týmto názorom bol viazaný. K námietke odvolateľa o odlišných rozhodnutiach v obdobných veciach uviedol, že nejde o záväzné rozhodnutia, i keď v záujme princípu právnej istoty by totožné veci mali byť rovnako posúdené. Pri riešení prejudiciálnej otázky (napr. platnosti Dohody), by však pre súd boli záväzné také súdne rozhodnutia, ktoré by túto otázku právoplatne vyriešili vo výroku (§ 159 ods. 2 O. s. p.). Právoplatné rozhodnutie totiž zakladá stav právnej istoty, resp. odstraňuje stav právnej neistoty účastníkov konania, pričom dôsledok právoplatnosti súdneho rozhodnutia znamená, že rozhodnutie sa stáva pre účastníkov zásadne nezmeniteľným a záväzným, takéto rozhodnutie získava vynútiteľnosť a je pre súd v inom konaní tých istých účastníkov záväzné. V predmetnej veci však k vydaniu právoplatného rozhodnutia, ktorým by bola vo výroku vyriešená otázka platnosti postúpenia pohľadávok úpadcu a FNM SR, ako aj platnosti kúpnych zmlúv z 21. 02. 2001 (medzi úpadcom a KOVOSPOL NITRA) a z 10. 12. 2009 (medzi žalobcom a KOVOSPOL NITRA) nedošlo. Otázku platnosti Dohody o vzájomnom započítaní a kúpnych zmlúv súdy v tomto konaní posudzovali samostatne na základe vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa.

Odvolací súd poukázal na to, že žalovaný v odvolaní (str. 6) sám uvádza, že sa stotožnil so záverom odvolacieho súdu o platnosti dohody o započítaní pohľadávok, namieta však neexistenciu pohľadávky úpadcu voči FNM SR spôsobilej na započítanie.

Pri posudzovaní platnosti vzájomného započítania pohľadávok úpadcu a FNM SR zo dňa 21. 02. 2001, odvolací súd vychádzal z celkového obsahu tejto dohody, ako aj zo správania sa jej účastníkov, keď ani jedna zo zúčastnených strán jej platnosť nespochybňovala (§ 266 ods. 1, 3 Obch. zák.). Správca konkurznej podstaty tiež túto dohodu akceptoval. Podľa čl. I mal úpadca pohľadávku voči KOVOSPOL NITRA na kúpnu cenu 11 801 460,-- Sk z kúpnej zmluvy z 21. 02. 2001, ktorú postúpil na FNM SRbezodplatne. FNM SR mal pohľadávku voči úpadcovi zo zmluvy č. 42/1992 zo dňa 27. 07. 1992. V dohode došlo k zápočtu pohľadávky úpadcu voči FNM SR, vzniknutej za postúpenie pohľadávky úpadcu vo výške 11 801 460,-- Sk na kúpnu cenu zo zmluvy uzavretej medzi úpadcom a KOVOSPOL NITRA, oproti pohľadávke FNM SR voči úpadcovi na časť kúpnej ceny (z kúpnej ceny 24 954 000,-- Sk len časť vo výške 11 801 460,-- Sk) zo zmluvy o predaji podniku č. 42/1992. Úpadca mal pohľadávku voči KOVOSPOL NITRA, ktorú postúpil FNM SR, čím znížil svoj záväzok voči FNM SR o sumu 11 801 460,-- Sk (391 736,70 Eur). Podľa čl. II Dohody mal KOVOSPOL NITRA pohľadávku voči FNM SR vo výške 11 801 460,-- Sk titulom náhrady škody, ktorá vznikla neplatným odstúpením FNM SR od zmluvy o predaji podniku uzavretej medzi FNM SR a s. r. o. Oprea Nitra. Odvolací súd vyslovil, že Dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok spĺňa zákonom požadované náležitosti (§ 580 a nasl. Obč. zák.), je určitá a zrozumiteľná, neobchádza zákon, ani sa neprieči dobrým mravom a prejav vôle zúčastnených strán je možné s použitím výkladových pravidiel (§ 266 Obch. zák.) riadne (nepochybne) vyložiť.

Odvolací súd tiež vyslovil, že námietka týkajúca sa nezákonného priameho predaja v exekučnom konaní spoločnosti KOVOSPOL NITRA, ktorý sa vykonal v čase, keď bol majetok úpadcu blokovaný na základe príkazu súdnej exekútorky, pričom prevod nehnuteľností úpadcu bol uskutočnený so súhlasom samotných oprávnených v konaní (veriteľov PBK, FNM SR) a výťažok získaný z predaja nehnuteľností bol použitý na uspokojenie veriteľov.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal trovy odvolacieho konania vo výške 90,83 Eur za jeden úkon právnej služby, režijný paušál a 20% DPH.

Žalovaný podal proti rozsudku odvolacieho súdu v zákonnej lehote dovolanie podľa § 237 písm. f/ O. s. p. z dôvodu procesných vád, ktorými trpia rozhodnutia odvolacieho aj prvostupňového súdu a mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Dovolateľ poukazuje na nedostatok odôvodnenia a nepreskúmateľnosť napadnutých rozsudkov v časti posúdenia započítania pohľadávok dohodou. V dovolaní poukazuje na prvý rozsudok prvostupňového súdu (6Cbi 31/2010-18)/ a odvolací rozsudok (5 Obo 108/2011). Ďalej poukazuje na druhý rozsudok prvostupňového súdu (6Cbi/31/2010-525), ktorým súd vylúčil nehnuteľnosti z konkurznej podstaty úpadcu a rozhodol na základe záväzného právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v zrušujúcim uznesení a tento rozsudok považuje za nepreskúmateľný a zmätočný. Dovolateľ sa domnieva, že odvolací súd v potvrdzujúcom rozsudku nepostupoval v súlade s ústavou a s právom účastníka na riadne odôvodnenie rozsudku, čím je napadnutý rozsudok postihnutý vadou podľa § 237 písm. f/ O. s. p. v spojení s § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.

Ďalej v dovolaní poukázal na potrebu predvídateľnosti rozhodnutia a právnu istotu, že v rovnakých veciach súd rozhodne rovnako a poukázal na iné rozhodnutia v obdobných veciach a uviedol prehľad konaní, v ktorých právnu otázku započítania pohľadávok Dohodou posudzovali ostatné senáty NS SR odlišne. V tejto súvislosti odkázal na rozhodovaciu prax ÚS SR napr. PL ÚS 36/95, I.ÚS 87/93, PL.ÚS 16/95, II ÚS 80/99, PL.ÚS 21/00, PL.ÚS 6/04/.

Navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako i súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uplatnil si trovy dovolacieho konania v sume 322,69 Eur (súdny poplatok za podané dovolanie, jeden úkon právnej služby 61,87 Eur, paušálnu náhradu 8,04 Eur plus DPH).

Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že dovolanie proti rozsudku nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. procesne prípustné. Uviedol, že dovolanie by mohlo byť prípustné len vtedy, ak by konanie, vktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p., ktorého znenie odcitoval. V konaní podľa žalobcu k žiadne vade podľa § 237 O. s. p. nedošlo a nesprávne právne posúdenie veci samo osebe nespôsobuje vadu podľa § 237 O. s. p. K prípadnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. podľa žalovaného nedošlo, nakoľko podľa konštantnej judikatúry NS SR prípadná nepreskúmateľnosť rozhodnutia by bola tzv. inou vadou podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., ktorá však sama osebe prípustnosť dovolania nezakladá (R 111/1998). V tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia NS SR, ako i rozhodnutia ÚS SR (napr. III. ÚS 551/2012). Na tomto základe uviedol, že dovolanie nie je prípustné. K námietke, že odvolací súd nekonal v súlade s čl. 46 Ústavy SR, nakoľko iné senáty odvolacieho súdu v obdobnej veci rozhodli inak, odkázal na ust. čl. 144 ods. 1 Ústavy SR upravujúci nezávislosť sudcovskej funkcie pri rozhodovaní.

Navrhol dovolanie odmietnuť a priznať žalobcovi trovy dovolacieho konania za 1 úkon v celkovej výške 87,50 € (64,53 € za jeden úkon, paušálna náhrada 8,39 € a 20% DPH).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) vec preskúmal podľa § 242 ods. 1 a v súlade s ust. § 243b ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania. Po preskúmaní rozsudku odvolacieho súdu v rozsahu napadnutého dovolaním a konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné.

Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podmienky prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu upravujú ust. § 237 až § 239 O. s. p.

Z uvedených ustanovení vyplýva, že dovolanie sa za určitých podmienok pripúšťa jednak proti všetkým rozhodnutiam odvolacieho súdu a jednak len v prípadoch, ak sú rozhodnutia súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu rozdielne, ale pri potvrdzujúcom rozhodnutím odvolacím súdom dovolanie prípustné nie je, ak nebolo pripustené. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak dovolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

V predmetnej veci podal žalovaný dovolanie proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu. Prípustnosť dovolania vyvodzuje z nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku pre nedostatočné odôvodnenie, z čoho vyvodzuje splnenie predpokladov prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. a § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.

Ak je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým bol výrok rozsudku súdu prvého stupňa potvrdený, je dovolanie prípustné len vtedy, ak súd vyslovil prípustnosť dovolania, pričom v predmetnej veci dovolanie nebolo odvolacím súdom pripustené.

Podľa § 242 ods. 1 O. s. p. dovolací súd preskúma rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu napadnutého výroku, ktorý vymedzuje kvantitatívna stránka dovolania. Dovolací súd je teda viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i uplatneným dovolacím dôvodom.

Dovolací súd po preskúmaní veci zistil, že dovolanie podľa § 238 ods. 1, 3 O. s. p. nie je prípustné, pretože neboli splnené zákonné predpoklady.

Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým účastníkovi odňal možnosť realizovať tie procesné práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práva a právom chránených záujmov. Skutočnosť, že súd nevykoná účastníkmi navrhované dôkazy, ani takýto jeho postup nemožno hodnotiť ako odňatie práva konať pred súdom. Rozhodnutie vyjadruje nezávislé postavenie súdu pri hodnotení dôkazov, ktoré vykonal, vrátane nezávislého rozhodovania o tom, ktoré dôkazy vykoná. O takýto prípad by išlo však vtedy, ak by súd svojim procesným postupom odňal účastníkovi možnosť navrhnúť vykonanie dôkazov, čo v tomto prípade nebolo preukázané. Žalovaný mal možnosť podávať návrhy a navrhovať vykonanie dôkazov.

Dovolací súd nespochybňuje, že jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Na druhej strane ale treba mať na zreteli aj to, že vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv (III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08). Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (aj keď tento ich vníma ako relevantné), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (porovnaj IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva účastníka konania, ak si neosvojí ním navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07, II. ÚS 78/05, IV. ÚS 251/03, II. ÚS 3/97). V tejto súvislosti dovolací odkazuje aj na to, že ani článok 6 ods.1 dohovoru nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri rozhodovaní o odvolaní môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku). Pokiaľ sa odvolací súd po preskúmaní veci a napadnutého rozhodnutia stotožní s názorom vysloveným prvostupňovým súdom bez toho, aby vytkol obsah odôvodnenia rozsudku, nemožno ani túto skutočnosť považovať za vadu, ktorá by napĺňala predpoklady zákonom stanoveného dovolacieho dôvodu len preto, že účastník s rozhodnutím nesúhlasí.

Vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p. znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). To však (aj podľa názoru ústavného súdu - viď ďalej) neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil tiež opak, teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (až) vady konania v zmysle § 237 O. s. p.

Ústava neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní, v nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení § 237 O. s. p., pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný význam - vady tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď § 237 O. s. p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. pripisuje Občiansky súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. „iné vady“) považuje ale - na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p. - (len) zarelevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), pričom však vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú.

Pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vždy na zreteli, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti už právoplatnému rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159 ods. 1 O. s. p.). Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces (tiež v nadväznosti na požiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157 ods. 1 a 2 O. s. p.), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý do určitej miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (viď I. ÚS 252/05, resp. IV. ÚS 481/2011).

V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len žalovaným zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozhodnutiami súdov nižších stupňov. Dovolací súd pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty, lebo namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí nevykazoval znaky odňatia možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Dovolaním napadnuté rozhodnutie, odôvodnenie ktorého nemožno posudzovať izolovane od odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), lebo prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, uvádza v primeranom rozsahu skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, obsah odvolania, ako aj právne predpisy, z ktorých odvolací súd vyvodil svoje právne názory. Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného.

V preskúmavanej veci dovolateľ dôvodil v dovolaní existenciou procesnej vady konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. v spojení s § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p., ku ktorému názoru dovolací súd vyslovil, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvávali na právnych záveroch súladných s judikátom R 111/1998 (I. ÚS 184/2010, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, III. ÚS 184/2011, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, I. ÚS 418/2012, III. ÚS 551/2012, I. ÚS 14/2014).

Pokiaľ dovolateľ opiera svoje dovolanie, ktoré inak nie je prípustné, o ust. § 237 písm. f/ O. s. p., dovolací súd prijal názor, že procesné vady konania, ktoré by mali za následok splnenie predpokladov dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., neboli zistené. Postup odvolacieho súdu, ako i súdu prvého stupňa, dovolací súd vyhodnotil ako správny.

V dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád konania tvrdených dovolateľom a nevyšli najavo ani iné procesné vady vymenované v § 237 O. s. p. a prípustnosť dovolania nevyplýva ani z ust. § 238 O. s. p.

K námietke žalovaného, že v obdobných veciach rozhodli niektoré senáty inak, dovolací súd vyslovil názor, že rozdielne rozhodovanie v obdobných veciach o tom, ako je zásadná otázka (v tomto prípade posúdenie platnosti Dohody) riešená v iných rozhodnutiach len ako predbežná v konaní o vylúčenie nehnuteľností z konkurznej podstaty, nezakladá záväznosť vysloveného právneho názoru, ani prípustnosť dovolania, pričom nie je zanedbateľná ani skutočnosť, že právny názor na platnosť dohody vyslovený v niektorých rozhodnutiach, na ktoré sa odvoláva dovolateľ, bol vyslovený neskôr ako v najskoršom rozhodnutí v dovolateľom označených konaniach (sp. zn. 5 Obo 108/2011).

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného dovolanie podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol.

O trovách dovolacieho konania rozhodol podľa § 243 ods. 5 O. s. p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal trovy dovolacieho konania vo výške 87,50 € (jeden úkon právnej služby 64,53 €, paušálna náhrada 8,39 € a 20% DPH). Trovy dovolacieho konania priznal žalobcovi súd len za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k dovolaniu, ktorý vyhodnotil súd ako účelne vynaložený, nakoľko zástupca účastníka zastupoval už počas konania na súdoch nižšieho stupňa, preto nepriznal odmenu za prevzatie veci.

Toto rozhodnutie bolo prijaté dovolacím senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 5:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.