2 Obdo 9/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Č., a. s., M., IČO: X., proti žalovanému: 1/ J.   T., H., právne zastúpeného JUDr. J. K., A., G., žalovanej 2/ H. V., S.,

právne zastúpenej JUDr. R. M., PhD. – A.. s. r. o., J., v konaní o zaplatenie 8 421,51 eur

s príslušenstvom, na dovolanie žalovanej 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo

dňa 12. apríla 2012, č. k. 3Cob/166/2011-323, takto

r o z h o d o l :

  Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovanej 2/ o d m i e t a.

Žalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e :

  Okresný súd Košice - okolie rozsudkom zo dňa 18. 03. 2011, č. k. 12Cb 36/2005-284

uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 8 421,52

eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 15% zo sumy 7 615,34 eur od 20. 09. 2004

do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 15% zo sumy 506,09 eur od 20. 09. 2004

do zaplatenia, trovy konania v sume 421,56 eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti

s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého

žalovaného. Žalovanému 1/ súd prvého stupňa ďalej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi

i sumu 9,99 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 10,8 % z dlžnej sumy od 29. 08. 2004

do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti, pričom súd prvého stupňa svojim rozhodnutím

v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. V odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa sa

konštatuje, že právny vzťah medzi účastníkmi konania súd posúdil ako úverovú zmluvu podľa

§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka a tiež podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy. Z vykonaného dokazovania mal súd prvého

stupňa preukázané, že žalobca so žalovaným 1/ uzatvoril platnú zmluvu o bežnom účte

a spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému 1/ peňažné

prostriedky a žalovaný 1/ poskytnutý úver nesplácal v dohodnutých splátkach riadne a včas, dostal sa do omeškania s platením viac ako dvoch splátok, resp. jednej splátky po dobu dlhšiu

ako tri mesiace, a preto bol žalobca oprávnený úver zosplatniť. Úrok z omeškania súd prvého

stupňa posúdil podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a pokiaľ ide o úrok z omeškania

za debetný zostatok, súd prvého stupňa zdôraznil, že nemal za preukázanú platnú dohodu

o úroku z omeškania za nepovolený debetný zostatok, avšak z vlastnej činnosti mu bolo

známe, že úrokové sadzby za úvery poskytované bankami v čase uzavretia zmluvy sa

pohybovali vo výške 7,12% až 9,81% a preto priznal žalobcovi úrok z omeškania o 1%

vyššie, teda vo výške 10,81% zo sumy 9,99 eur a v prevyšujúcej časti tento úrok ako

nedôvodný zamietol. Ručiteľský záväzok žalovanej 2/ súd prvého stupňa posúdil podľa § 303

a § 304 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka a uviedol, že žalovaná 2/ platne prevzala na seba

ručiteľský záväzok a stala sa ručiteľom žalovaného 1/. Súd prvého stupňa v odôvodnení

svojho rozhodnutia zdôraznil, že ručiteľské vyhlásenie žalovanej 2/ vo vzťahu k žalobcovi, je

dvojstranným právnym úkonom medzi veriteľom a žalovaným 2/ a k zániku ručenia

žalovanou 2/ môže dôjsť len naplnením zákonných ustanovení § 303 až § 312 Obchodného

zákonníka. Podľa súdu prvého stupňa v konaní nebolo preukázané, že by záväzok žalovaného

1/ voči žalobcovi v žalovanej sume zanikol a na základe tohto súd prvého stupňa ustálil, že

žalovaná 2/ nemohla platne odstúpiť od ručiteľského záväzku, jej ručenie aj po odstúpení

naďalej trvá, a preto je jej námietka nedostatku pasívnej legitimácie nedôvodná. V odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa sa súd vysporiadal aj s námietkou žalovanej

2/, týkajúcej sa existencie nátlaku pri podpise ručiteľského vyhlásenia a omyle pri podpise,

ktoré námietky boli vyhodnotené ako účelové. Výrok o náhrade trov sa zakladá podľa § 142

ods. 3 O. s. p.

Na odvolanie žalovanej 2/ odvolací súd napadnutým rozhodnutím rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdil a účastníkom konania náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení

napadnutého rozhodnutia uviedol, že s poukazom na § 219 ods. 2 O. s. p. sa v plnom rozsahu

stotožňuje s právnym posúdením nároku žalobcu a obrany žalovanej 2/, uvedeným

v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa. K námietke žalovanej 2/, že žalobca

nedostatočne zistil majetkové pomery žalovaného 1/, odvolací súd uviedol, že ako vyplýva

zo zmluvy o úvere, žalobca so žalovaným 1/ uzavrel dohodu o zrážkach zo mzdy a iných

príjmov, pričom žalobca viazal poskytnutie úveru aj na prevzatie ručiteľského záväzku.

Žalovaná 2/ potrebné vyhlásenie urobila, čím podľa odvolacieho súdu sama umožnila, že

žalobca poskytol žalovanému 1/ úver. Odvolací súd ďalej zdôraznil, že v konaní nebolo

preukázané, že by žalobca ako veriteľ úmyselne vyvolal omyl spôsobujúci neplatnosť ručiteľského vyhlásenia žalovanej 2/, z ktorého dôvodu je odstúpenie žalovanej 2/

od ručiteľského vyhlásenia neplatné. Rovnako sa odvolací súd stotožnil aj s vyhodnotením

námietky súdom prvého stupňa týkajúcej sa nedostatku slobody vôle žalovanej 2/ pri podpise

ručiteľského vyhlásenia podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd v zhode

so súdom prvého stupňa taktiež uviedol, že v danom prípade je bez právneho významu, či

veriteľ využil všetky možnosti na to, aby dosiahol uspokojenie svojej pohľadávky proti

dlžníkovi, pretože podmienky na vznik povinnosti žalovanej 2/ splniť svoj ručiteľský záväzok

boli splnené. K tvrdeniu žalovanej 2/, že súd prvého stupňa spochybnil, že po odstúpení

žalovaného 1/ od kúpnej zmluvy na auto, mu vrátila kúpnu cenu, odvolací súd uviedol, že toto

nemá vplyv na konanie, keďže sa jedná o vzťah medzi žalovaným 1/ a žalovanou 2/, ktorý nie

je predmetom konania. Odvolací súd zároveň dodal, že ak žalovanej 2/ vznikla povinnosť

plniť svoj ručiteľský záväzok, nemožno takéto plnenie považovať za plnenie v rozpore

s dobrými mravmi. Výrok o trovách konania sa zakladá podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142

ods. 1 O. s. p.

  Proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná 2/ dovolanie

odôvodnené poukazom na ust. § 237 písm. f/ O. s. p. Dovolateľka ďalej uviedla, že odvolací

súd nesprávne právne posúdil vec, keď potvrdil zmätočné uznesenie súdu prvého stupňa.

Tento postup súdu nemá podľa žalovanej 2/ žiadnu oporu v platnom právnom poriadku, keď

bez ďalšieho nebolo opravnému prostriedku podanému žalovanou 2/ v zákonnej lehote

vyhovené, ak podľa dovolateľky zo súdneho spisu jednoznačne vyplýva odôvodnenosť

odvolania. Žalovaná 2/ zdôraznila, že nikdy nemala vôľu prevziať ručiteľský záväzok voči

žalobcovi a bez primeraného protiplnenia (keďže nedisponovala a nedisponuje finančnou

sumou na splatenie pôžičky) by tak nikdy neurobila. Dovolateľka dodala, že podpísala

záväzok po psychickom a fyzickom nátlaku zo strany jej manžela, pričom neplatnosť

ručiteľského záväzku je predmetom konania na Okresnom súde Košice II, ktoré do podania

dovolania nebolo ukončené. Podľa dovolateľky mal súd konanie o zaplatenie peňažnej sumy

prerušiť do vyriešenia predbežnej otázky platnosti ručiteľského záväzku, čo neurobil.

Z uvedeného dôvodu dovolateľka žiada, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, pričom dovolací súd rozhodne

o náhrade trov konania.

Žalobca vo svojom vyjadrení k podanému dovolaniu uviedol, že ho považuje

za právne nedôvodné, nakoľko nespĺňa podmienky dané § 236 a nasl. Občianskeho zákonníka. Z rozhodnutia Okresného súdu Košice – okolie, ako aj Krajského súdu

v Košiciach, ktorý potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, je podľa žalobcu právne

nespochybniteľné, že žalovanej 2/ ako účastníčke konania nebola nijakým spôsobom odňatá

možnosť konať pred súdom. Preto žalobca žiada, aby dovolací súd dovolanie žalovanej 2/

zamietol.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), riadne zastúpený (§ 241 ods.

1 O. s. p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.), a bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,

voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný.

  Dovolanie účastníka konania upravené v tretej hlave štvrtej časti Občianskeho

súdneho poriadku je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé

rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho

prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu len

v prípadoch, v ktorých to pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

  V preskúmavanej veci dovolateľ napadol dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu

vydané vo forme rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.

Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú

upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O. s. p.

Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O. s. p. neprichádza do úvahy.

Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom

by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, vysloveného v tejto veci,

pretože dovolací súd danú vec doposiaľ nerozhodoval.   Rovnako sa nejedná o rozsudok,

vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O. s. p.,

možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie

z hľadiska § 238 O. s. p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta

druhá O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané

v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p.,

dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto

zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,

spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

o prekážku veci právoplatne rozhodnutej, alebo už prv začatého konania, prípad absencie

návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti

účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom

nesprávne obsadeným.

Z hľadiska § 237 O. s. p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré

vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto

ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska

posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. ako dôvodu, ktorý

zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný

subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky

pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne

vymenovaných vád. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. v dovolaní

namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalovaného

preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania

podľa § 237 písm. f/ O. s. p., t. j., že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

pred ním konať.  

Pod odňatím možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie taký

závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných

práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov. Táto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka

súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.

  O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že odvolací

súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi

a žalovanej 2/ neznemožnil uplatniť procesné práva, priznané jej právnym poriadkom

na zabezpečenie jej práv a oprávnených záujmov.

  Procesnú nesprávnosť postupu odvolacieho súdu vyvodzuje dovolateľka z toho, že

odvolací súd neprerušil konanie do vyriešenia otázky neplatnosti ručiteľského záväzku, ktoré

konanie prebieha na Okresnom súde Košice II.

  Dovolací súd k tejto námietke poukazuje na § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., podľa

ktorého pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha

konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd

dal na takéto konanie podnet. Toto ustanovenie upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania,

to znamená prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Predmetné

ustanovenie dopadá na procesné situácie, v ktorých súd môže konanie prerušiť, no nemusí tak

urobiť. Prerušenie konania je tu na úvahe vec prejednávajúceho súdu a je upravené len ako

procesná možnosť tohto súdu, nie však jeho povinnosť. Súd má najskôr zvážiť možnosť iných

vhodných opatrení a až keď tieto zlyhajú, môže konanie prerušiť. Výber vhodného opatrenia

(napríklad spojenie veci, prerušenie konania, vyriešenie predbežnej otázky) slúžiaceho účelu

racionálnej organizácie postupu pri vedení príslušného konania má súd podriadiť aj zákonnej

požiadavke rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom konaní (§ 6 O. s. p.)

a spomedzi viacerých opatrení použiť to, ktorým sa ochrana práv účastníkov konania

zabezpečí čo najrýchlejšie a najúčinnejšie. Rozhodujúcim hľadiskom je hospodárnosť konania, s prihliadnutím na ktorú prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr

výnimku ako pravidlo.

  Prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. je procesný inštitút, ktorý sa

zvolí vtedy, ak je vhodné dočasne nepokračovať v konaní. Všeobecným účinkom prerušenia

konania je, že sa nekonajú pojednávania, neplynú lehoty (§ 111 O. s. p.) a účastníci (dočasne)

nevykonávajú procesné úkony inak spojené s konaním. Tak, ako nedochádza k vylúčeniu

účastníka konania z realizácie jeho procesných oprávnení postupom súdu, ktorý konanie

prerušil (viď napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

5 Cdo 209/2009), nedochádza k odňatiu možnosti pred súdom konať, bez ďalšieho, ani

procesným postupom súdu, ktorý konanie v zmysle § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. neprerušil,

teda návrh na prerušenie konania rozhodnutím zamietol (prvostupňové rozhodnutie č. l. 198,

rozhodnutie odvolacieho súdu č. l. 211 spisu, porovnaj aj rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 185/2009).

Pokiaľ preto v danom prípade odvolací súd neprerušil konanie v zmysle § 109 ods. 2

písm. c/ O. s. p., nemožno mu vytýkať, že dovolateľke odňal možnosť konať pred súdom

podľa § 237 písm. f/ O. s. p.

Žalovaná 2/ podané dovolanie odôvodnila ďalej tým, že napadnuté rozhodnutie

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle ust. § 237 O. s. p. a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia).

Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.

v prípade, ak je dovolanie procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.  

Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p.

neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

žalovanej 2/ v súlade s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal

sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalovanej 2/, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p v spojení s § 224 ods. 1

a § 142 ods. 1 O. s. p.). Žalobca v dovolacom konaní nepodal návrh na rozhodnutie o priznaní

náhrady trov dovolacieho konania, preto mu dovolací súd náhradu trov dovolacieho konania

nepriznal (§ 151 ods. 1 O. s. p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je opravný prostriedok prípustný.

V Bratislave 18. apríla 2013  

JUDr. Beata Miničová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová