2 Obdo 73/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: O., s.r.o., P., IČO: X., právne zastúpeného JUDr. M. B., advokátom, M., proti žalovaným: 1/ U., spol. s r. o., Č.,

IČO: X., 2/ E. I., s. r. o., B., IČO: X., právne zastúpeného JUDr. M. S., advokátkou, J., IČO:

X., o zaplatenie 24 020,73 Eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Spišská Nová

Ves pod sp. zn. 15Cb/133/2009, na dovolanie žalovaného v 2. rade proti rozsudku Krajského

súdu v Košiciach zo dňa 27. júna 2012, č. k. 4Cob/31/2012-192, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalovaného v 2. rade   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Spišská Nová Ves rozsudkom zo dňa 21. 12. 2011, č. k.

15Cb/133/2009-142 žalovanému v 2. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 24 020,73 Eur

s 9,75% ročným úrokom z omeškania od 06. 10. 2009 do zaplatenia a trovy konania vo výške

7 178,94 Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému v 2. rade uložil

povinnosť zaplatiť žalovanému v 1. rade sumu 1 441,-- Eur z titulu zaplateného súdneho

poplatku za odpor, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobu voči žalovanému v 1. rade

zamietol. Toto rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil tým, že v konaní bolo preukázané

tvrdenie žalobcu, že žalobca a žalovaný v 1. rade uzatvorili dňa 15. 05. 2008 zmluvu o dielo

č. 08-0097/OKNÁ, predmetom ktorej bola dodávka a montáž plastových výplní na stavbe

„Thermal park B." v rozsahu ponukového rozpočtu zhotoviteľa č. 08/0097. Na základe

požiadavky žalovaného v 1. rade žalobca vykalkuloval práce naviac, ktoré už neboli kryté

predmetnou zmluvou a zaslal ich žalovanému v 1. rade. Tieto práce naviac spočívali v dodaní

drahších výplní otvorov okienka to namiesto plastových okien, okná hliníkové. Rozdiel tejto

ceny je predmetná uplatnená pohľadávka.

Súd prvého stupňa vo veci rozhodol skorším rozsudkom zo dňa 25. 05. 2010, č. k.

15Cb/l33/2009-73, ktorým žalobu voči žalovanému v 1. rade zamietol. Na základe odvolania

žalobcu Krajský súd v Košiciach, ako odvolací súd uznesením zo dňa 23. 11. 2010, č. k.

4Cob/160/2010-98 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V tomto zrušujúcom uznesení odvolací súd uviedol, že úlohou súdu prvého stupňa bude

v ďalšom konaní zistiť, o aké práce naviac vo výške 5 605,89 Eur bez DPH ide, ktoré uhradil

investor - E. I., s. r. o., B., žalovanému v 1. rade, či nešlo o predmetné naviac práce za dielo,

týkajúce sa výplní otvorov okien a dverí, ktoré realizoval žalobca a či zaplatením týchto

naviac prác od investora - žalovaného v 2. rade, sa žalovaní neobohatili na úkor žalobcu a ak

za tieto naviac práce prijal žalovaný v 1. rade odplatu od investora - žalovaného v 2. rade

na úkor žalobcu, či nejde o bezdôvodné obohatenie podľa § 451 ods. 1 Občianskeho

zákonníka. Ďalej odvolací súd v tomto zrušujúcom uznesení uložil súdu prvého stupňa

zaoberať sa listinným dôkazom - dohodou o urovnaní z 18. 03. 2009, uzatvorenou medzi

žalovaným v 1. rade ako generálnym dodávateľom diela „Thermal park B."

a investorom, ktorý je súčasne majiteľom diela - žalovaným v 2. rade. Podľa čl. II/3.4. tejto

dohody z 18. 03. 2009 sa žalovaný v 2. rade zaviazal zaplatiť žalovanému v 1. rade naviac

práce vo výške 5 605,89 Eur bez DPH do 15. 04. 2009. Úlohou súdu prvého stupňa v ďalšom

konaní bude sa vysporiadať, aké práce naviac vo výške 5 605,89 Eur bez DPH uhradil

žalovaný v 2. rade ako investor žalovanému v 1. rade ako generálnemu dodávateľovi diela.

Súd prvého stupňa v ďalšom konaní na návrh žalobcu uznesením zo dňa 29. 03. 2011,

č. k. 15Cb/l33/09-104, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 21. 04. 2011 pripustil do konania

na strane žalovaného E. I., s. r. o., B., IČO: X., ako žalovaného v 2. rade.

Súd prvého stupňa vo veci vykonal ďalšie dokazovanie a zistil, že žalobca a žalovaný

v 1. rade trvali na svojich doterajších prednesoch podaných v konaní. Žalovaný v 2. rade

uviedol, že nie je v konaní pasívne legitimovaný, pretože so žalobcom nemal žiaden zmluvný

vzťah, bol objednávateľom a zároveň majiteľom diela a žalovaný v 1. rade bol generálnym

dodávateľom, a preto v zmluvnom vzťahu bol žalobca iba so žalovaným v 2. rade. Žalobca

bol subdodávateľom pre žalovaného v 2. rade, ale zmluvný vzťah existoval iba medzi

žalobcom a žalovaným v 1. rade. Bola medzi nimi uzatvorená zmluva o dielo, na základe

ktorej sa žalobca zaviazal dodať žalovanému v 1. rade predmetné okná a dvere a žalovaný v 1. rade sa zaviazal žalobcovi zaplatiť za túto dodávku. Žalovaný v 2. rade uviedol, že nikto

mu neoznámil, že v dôsledku zmeny použitého materiálu okien dôjde k zvýšeniu ceny

dodaných okien, preto nemá žiaden dôvod platiť žalobcovi naviac za tieto okná, pretože s ním

nemá žiaden zmluvný vzťah a všetky finančné záväzky, ktoré pre neho vyplývali

z predmetného diela má žalovaný v 2. rade uhradené.

Súd prvého stupňa zistil, že dňa 18. 03. 2009 bola medzi žalovaným v 1. rade

a žalovaným v 2. rade uzatvorená Dohoda o urovnaní, predmetom ktorej bola úprava

všetkých sporných práv a povinností vyplývajúcich zo záväzkového vzťahu založeného

zmluvou o diele č. 9/2007B/uzatvorenou dňa 05. 09. 2007 na predmet „Thermal park B. -

druhá etapa" v znení dodatkov č. 1 a č. 2. Z tejto dohody o urovnaní čl. 3 bod 3.4. vyplynulo,

že žalovaný v 2. rade sa zaviazal uhradiť žalovanému v 1. rade dlžnú časť ceny diela vo výške

13 149,39 Eur s DPH do 15. 04. 2009 a zároveň sa zaviazal zaplatiť uznané práce naviac vo

výške 5 605,89 eur bez DPH do 15. 04. 2009. Na túto sumu mal žalovaný

v 1. rade vystaviť pre žalovaného v 2. rade osobitnú faktúru. Súd prvého stupňa vec právne

posúdil tak, že medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade bola uzatvorená zmluva o dielo podľa

§ 536 Obchodného zákonníka.

Súd prvého stupňa zistil z listinných dôkazov predložených žalovaným v 2. rade, že

práce naviac vo výške 5 605,89 Eur bez DPH, ktorú žalovaný v 1. rade vyfakturoval

žalovanému v 2. rade faktúrou č. 29700128 z 12. 03. 2009 sa týkali realizácie striešky

nad vstupom - NP, VS - prečerpávanie vody a zábradlie - NP, oplotenie, doplnenie brány -

NP. Predmetnú sumu 5 605,89 Eur si žalovaný v 1. rade, so žalovaným v 2. rade vzájomne

započítali na svoje vzájomné pohľadávky. Faktúrou č. 1295/09 zo dňa 21. 09. 2009, ktorú

žalobca zaslal žalovanému v 1. rade, rozdiel ceny predmetných okien žalobca vyfakturoval

žalovanému v 1. rade ako generálnemu dodávateľovi stavby potom, keď sa žalobca

nedohodol so žalovaným v 2. rade na zmene ceny okien. Toto tvrdenie vyplynulo z textu

uvedeného vo faktúre, že žalobca si uplatňoval rozdiel ceny na oknách najprv voči

žalovanému v 2. rade, ktorý s preplatením ceny okien nesúhlasil a tak si následne žalobca

uplatnil tento rozdiel ceny u žalovaného v 1. rade.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka

došlo na strane žalovaného v 2. rade k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobcu, a to tým,

že žalobca na diele práce naviac vykonával, aj keď žalovaný v 1. rade dodatok k zmluve

o diele odmietol podpísať, pretože tieto drahšie okná by presahovali cenový rozpočet. Súd

prvého stupňa mal za preukázané z výpovede štatutárneho zástupcu žalovaného v 2. rade, že

zmenu materiálu zabudovaných okien sám odsúhlasil, a to z dôvodu lepšej kvality a odolnosti

proti poveternostným podmienkam. Keďže tieto okná sú súčasťou stavby žalovaného

v 2. rade, ktorý je nielen investorom stavby, ale aj majiteľom tejto stavby - „Thermal park B."

a žalovaný v 2. rade nespochybňuje zmenu použitého drahšieho materiálu

na zabudovaných oknách, preto súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalovaný v 2. rade sa

obohatil na úkor žalobcu, ktorý tieto okná dodal a zabudoval, a preto je povinný zaplatiť

žalobcovi žalovanú sumu 24 020,73 Eur, ktorá predstavuje rozdiel ceny okien, ktorú už

žalobcovi uhradil čiastočne žalovaný v 1. rade. Súd prvého stupňa preto zaviazal žalovaného

v 2. rade na zaplatenie tejto sumy, pretože plnením bez právneho dôvodu získal na úkor

žalobcu bezdôvodné obohatenie.

Pretože v konaní bolo preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade nedošlo

k uzavretiu dodatku k zmluve o dielo, súd prvého stupňa žalobu voči žalovanému v 1. rade

zamietol. Výrok o trovách konania sa zakladá podľa § 142 ods. 1 O. s. p.

Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom zo dňa 27. 06. 2012 č. k.

4Cob/31/2012-192 na odvolanie žalovaného v 2. rade rozhodnutie súdu prvého stupňa

vo výroku o povinnosti žalovaného v 2. rade zaplatiť žalobcovi 24 020,73 Eur s 9,75%

úrokom z omeškania ročne od 06. 10. 2009 do zaplatenia potvrdil a vo výroku o trovách

konania zrušil a v tejto časti vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. S poukazom

na § 219 ods. 2 O. s. p. odvolací súd konštatoval správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa,

pričom poukázal aj na ust. § 120 ods. 1 a § 132 ods. 1 O. s. p.

Pre posúdenie dôvodnosti nároku žalobcu na zaplatenie uplatnenej pohľadávky,

vzniknutej pri vykonávaní diela a pre jej právne posúdenie ako bezdôvodné obohatenie podľa

§ 451 Občianskeho zákonníka, odvolací súd považoval za potrebné ustáliť, či žalobca predmetné okná podľa zmluvy zo dňa 14. 05. 2008 pre žalovaného v 1. rade iba dodal a do diela - „Thermal park B. - druhá etapa" vo vlastníctve žalovaného v 2. rade, ich

zabudoval žalovaný v 1. rade, ako to tvrdí v odvolaní žalovaný v 2. rade, alebo či žalobca

tieto okná, okrem dodávky, aj do diela namontoval. Odvolací súd uviedol, že z obsahu

predmetnej zmluvy o dielo z jej článku III/3.1. vyplýva, že predmetom plnenia zo strany

žalobcu pre žalovaného v 1. rade je „dodávka a montáž plastových výplní otvorov na stavbe

Thermal park B.". Z článku IV/4.1. zmluvy o dielo vyplýva, že termín plnenia je - zahájenie

montáže - 22. týždeň roku 2008, doba montáže 10 pracovných dní. Podľa odvolacieho súdu to

znamená, že žalobca nedodal okná pre žalovaného v 1. rade bez montáže, pretože v tom

prípade by medzi nimi nevznikla zmluva o dielo podľa § 536 Obchodného zákonníka, ale

vznikla by kúpna zmluva podľa § 409 Občianskeho zákonníka, pre platnosť ktorej sa

predpokladá dodávka tovaru bez montáže. Keďže žalobca mal predmetné okná dodať a ich aj

namontovať na dielo, uzatvoril so žalovaným v 1. rade zmluvu o dielo podľa

§ 536 Obchodného zákonníka. Toto má podľa odvolacieho súdu podstatný význam

pre posúdenie, či bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu vzniklo žalovanému v 1. rade alebo

žalovanému v 2. rade. Ak by bol žalovaný v 1. rade kupujúcim týchto okien od žalobcu

a žalovaný v 1. rade by tieto okná do diela vo vlastníctve žalovaného v 2. rade namontoval,

bezdôvodné obohatenie súvisiace s dodaním okien z drahšieho materiálu, by podľa

odvolacieho súdu vzniklo žalovanému v 1. rade, ako kupujúcemu. Odvolací súd konštatoval,

že nakoľko medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade bol zmluvný vzťah zo zmluvy o dielo, nie

z kúpnej zmluvy, preto bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu mohlo vzniknúť žalovanému

v 1. rade, aj žalovanému v 2. rade.

Pri posudzovaní vecnej pasívnej legitimácie žalovaného v 1. rade alebo žalovaného

v 2. rade z bezdôvodného obohatenia v tomto konaní, odvolací súd poukázal na ustanovenia

§§ 536 až 565 Obchodného zákonníka, v ktorých je upravená zmluva o dielo a jednotlivé

práva a povinnosti zmluvných strán. Odvolací súd zdôraznil, že § 544 ods. 1 Obchodného

zákonníka upravuje spôsob vyporiadania bezdôvodného obohatenia medzi objednávateľom

diela a zhotoviteľom diela, ak objednávateľ diela je aj vlastníkom diela. Podľa tohto

zákonného ustanovenia je objednávateľ diela povinný uhradiť zhotoviteľovi to, o čo sa zhotoviteľ zhotovením veci obohatil, a to vtedy, ak zhotovenú vec - dielo, už nemožno

vzhľadom na jej povahu vrátiť zhotoviteľovi. Odvolací súd poukázal na to, že v prejednávanej

veci nastala obdobná situácia, že vlastník diela, ktorej subdodávky zhotovoval žalobca pre žalovaného v 1. rade, namontovanie hliníkových okien do stavby „Thermal park B. -

druhá etapa", nie je objednávateľom diela, ale investorom celého diela a tým subjektom je

žalovaný v 2. rade. Teda, ak žalobca namontoval drahšie okná do diela

vo vlastníctve žalovaného v 2. rade, žalovaný v 2. rade toto plnenie prijal a preukázateľne

za tieto drahšie okná nezaplatil ani žalovanému v 1. rade, ani žalobcovi, vzniklo podľa

odvolacieho súdu na strane žalovaného v 2. rade bezdôvodné obohatenie podľa § 451 ods. 2

Občianskeho zákonníka, pretože žalobca plnil z neplatného právneho úkonu, a to na základe

ústnej dohody medzi žalobcom, žalovaným v 1. rade a žalovaným v 2. rade. Odvolací súd

konštatoval, že išlo o neplatný právny úkon z toho dôvodu, že podľa dohody žalobcu

a žalovaného v 1. rade v článku 12/12.2 predmetnej zmluvy o dielo, uzatvorenej medzi

žalobcom a žalovaným v 2. rade (správne žalovaným v 1. rade), pre zmenu diela sa vyžadoval

písomný dodatok k zmluve o dielo, ktorý uzatvorený nebol. Znamená to, že zmena použitého

materiálu na okná na diele nastala iba na základe ústnej dohody všetkých troch účastníkov

konania, bez uzatvorenia riadneho písomného dodatku o dielo. Ústna dohoda o zmene

predmetného diela bola v konaní preukázaná z výpovedí konateľa žalovaného v 1. rade Ing.

M. H., Ing. J. J., ktorý bol stavbyvedúcim na stavbe a svedka Ing. D. Z., pracovníka

žalovaného v 2. rade, ako to vyplýva z ich výpovedí na pojednávaní dňa 04. 05. 2011 na súde

prvého stupňa. Podľa odvolacieho súdu to vyplynulo aj z výpovede štatutárneho zástupcu

žalovaného v 2. rade Dr. N. G. na pojednávaní na súde prvého stupňa dňa 07. 12. 2011.

Znamená to, že žalobca zmenu použitého materiálu na výrobu okien neuskutočnil svojvoľne,

ale so súhlasom žalovaného v 1. rade, aj žalovaného v 2. rade, po vzájomnej dohode týchto

troch účastníkov výstavby diela „Thermal park B. - druhá etapa".

Odvolací súd v odôvodnení uviedol, že analogicky ustanovenie § 544 ods. 1

Obchodného zákonníka aplikoval na bezdôvodné obohatenie zo strany vlastníka diela.

Na základe toho odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne posúdil, že

žalovaný v 2. rade ako vlastník stavby, prijatím plnenia - drahších okien ako bolo dohodnuté

v písomnej zmluve o diele, na základe ústnej dohody všetkých účastníkov konania, získal

bezdôvodné obohatenie. Získal ho na úkor žalobcu, pretože v konaní nebolo sporné, že

žalobcovi túto vyššiu cenu diela nezaplatil ani žalovaný v 1. rade, ani žalovaný v 2. rade

a taktiež žalovaný v 2. rade ju nezaplatil ani pre žalovaného v 1. rade, s ktorým bol

v zmluvnom vzťahu. Tým je podľa odvolacieho súdu daná vecná aktívna legitimácia žalobcu a vecná pasívna legitimácia žalovaného v 2. rade na zaplatenie bezdôvodného obohatenia

v tomto konaní. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôraznil, že výšku samotného bezdôvodného

obohatenia v tomto konaní na súde prvého stupňa, ani v odvolacom konaní žalovaný v 2. rade

nenamietal, preto odvolací súd, ktorý podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku bol

viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, a preto ani nepreskúmaval oprávnenosť

samotnej výšky uplatnenej pohľadávky.

K namietanému právnemu posúdeniu uplatneného nároku súdom prvého stupňa inak,

ako ho uplatnil žalobca v žalobe, odvolací súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že otázka

právneho posúdenia uplatneného nároku žalobcu v súdnom konaní je úlohou súdu a nie

účastníka konania, a preto nie je podľa odvolacieho súdu pre konanie rozhodujúce, ako

žalobca v žalobe právne posúdi uplatnenú peňažnú pohľadávku - či titulom doplatenia ceny

diela alebo titulom bezdôvodného obohatenia. Podstatné je, že žalobca v žalobe uplatnil

pohľadávku po skutkovej stránke, a to za nezaplatené dodané a namontované okná

z drahšieho materiálu, oproti dohodnutému materiálu v písomnej zmluve o diele. Odvolací

súd preto nepovažoval za dôvodné odvolanie žalovaného v 2. rade, že žalobca predmetnú

pohľadávku neuplatnil ako bezdôvodné obohatenie, a preto súd nemohol žalovaného

v 2. rade zaviazať zaplatiť žalobcovi 24 020,73 Eur titulom bezdôvodného obohatenia.

Odvolací súd ďalej napadnutým rozhodnutím podľa § 221 ods. 1 písm. f/, h/

Občianskeho súdneho poriadku zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách

konania, pretože súd prvého stupňa rozhodnutie o trovách konania nedostatočne odôvodnil,

jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné v tom, že vo výroku napadnutého rozsudku uložil

žalovanému v 2. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania 7 178,94 Eur, avšak

z odôvodnenia tohto výroku o trovách konania vyplýva, že súd priznal žalobcovi trovy

konania spolu vo výške 7 615,40 Eur, čiže v inej výške v akej tieto trovy súd prvého stupňa

priznal vo výroku napadnutého rozsudku. Taktiež z odôvodnenia tohto výroku nevyplýva,

ktorý z účastníkov konania je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania 1 141,90 Eur - súdny

poplatok za návrh a 1 441,90 Eur - súdny poplatok za odvolanie a trovy právneho zastúpenia

7 615,40 Eur.

Odvolací súd zrušil aj druhý výrok napadnutého rozsudku vo výroku o trovách

konania, ktorým uložil žalovanému v 2. rade povinnosť zaplatiť žalovanému v 1. rade

1 441,00 Eur z titulu zaplateného súdneho poplatku za odpor, pretože v tejto časti, súd prvého

stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil

správne ustanovenie právneho predpisu.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný v 2. rade dovolanie v zákonnej

lehote, ktoré odôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 237 písm. f/

O. s. p., pričom konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci a napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Dovolateľ má za to, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné. V tejto súvislosti

zdôraznil, že súd prvého stupňa aplikoval na daný prípad ust. § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho

zákonníka, pričom však neuviedol, ktorá zo skutkových podstát, uvedených v § 451 ods. 2

Občianskeho zákonníka, sa na daný prípad vzťahuje. Odhliadnuc od skutočnosti, že už súd

prvého stupňa podľa názoru žalovaného v 2. rade prípad nesprávne právne posúdil, bolo

podľa dovolateľa povinnosťou súdu prvého stupňa, svoje rozhodnutie, v súlade so zásadou

preskúmateľnosti, presvedčivosti a zrozumiteľnosti súdnych rozhodnutí, riadne a náležité

odôvodniť. Nakoľko už súd prvého stupňa sa nevysporiadal s obranou žalovaného v 2. rade

a ním tvrdenými skutočnosťami a nemožno z jeho rozhodnutia ani len vyvodiť, na základe

čoho zaviazal žalovaného v 2. rade ku zaplateniu (ktorá zo skutkových podstát bezdôvodného

obohatenia uvedených pod písmenami a/ až c/ ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka podľa

súdu prvého stupňa nastala), podľa dovolateľa už súd prvého stupňa zaťažil konanie vadou,

nakoľko jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné. Dovolateľ zdôraznil, že odvolací súd síce

uviedol, že len dopĺňa dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, z obsahu odôvodnenia

napadnutého rozsudku je však zrejmé, že odvolací súd na vec aplikoval (použil) ustanovenia

právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní neboli použité a sú zrejme/zjavne

pre rozhodnutie rozhodujúce (čo možno zo záverov odvolacieho súdu vyvodiť). V tejto

súvislosti dovolateľ poukázal na § 213 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého, ak je odvolací súd toho

názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom

rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov

konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili, pričom však odvolací súd v predmetnej veci nevyzval žalovaného v 2. rade, aby sa k možnému použitiu týchto

ustanovení vyjadril. Týmto podľa dovolateľa odvolací súd zaťažil konanie vadou v zmysle

§ 237 písm. f/ O. s. p., pričom je napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nepreskúmateľné,

nezrozumiteľné a zmätočné. Dovolateľ zároveň dodal, že nie je podstatné a právne významné,

či v konečnom dôsledku sú predmetné okná vo vlastníctve žalovaného v 2. rade. Podstatnou

otázkou, ktorá mala byť v predmetnej veci právne posúdená, podľa dovolateľa je, či žalobca

plnil žalovanému v 1. rade na základe právneho dôvodu alebo bez právneho dôvodu (resp.

na základe neplatného právneho úkonu). Preto podľa dovolateľa jedine žalovaný v 1. rade

prichádza v prejednávanej veci do úvahy ako pasívne vecne legitimovaný subjekt.

V podanom dovolaní dovolateľ poukázal na skutkový stav veci, na základe ktorého má

za to, že odvolací súd nesprávne právne posúdil vec, najmä preto, že zvýšenie ceny

dodávaných hliníkových okien absolútne nemožno oddeliť od tohto zmluvného vzťahu medzi

žalobcom a žalovaným v 1. rade. Rozhodujúcou skutočnosťou podľa dovolateľa je, že žalobca

si uplatňuje v tomto konaní len doplatok ceny diela, na ktorý mu vznikol tým, že žalovanému

v 1. rade dodal okná v inej (dohodnutej) kvalite. Zostatok do celkovej ceny týchto okien mu

už žalovaný v 1. rade zaplatil. Je teda podľa dovolateľa nepochybné, že aj zvýšenú cenu diela

musí uhradiť žalovaný v 1. rade, minimálne z titulu bezdôvodného obohatenia. Dovolateľ

zdôraznil, že žalobca plnil žalovanému v 1. rade (ten okná prevzal) a ten následne plnil

žalovanému v 2. rade. Vo vzťahu k žalovanému v 2. rade je podľa dovolateľa nerozhodné, či

žalobca plnil žalovanému v 1. rade na základe zmluvného alebo mimozmluvného vzťahu.

Na základe vyššie uvedených skutočností a právnych dôvodov žalovaný v 2. rade

navrhuje, aby dovolací súd v dovolaním napadnutom rozsahu zrušil napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu a tiež rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie.

Žalobca vo svojom vyjadrení k podanému dovolaniu poukázal na to, že žalovaný

v 2. rade ani v texte dovolania nespochybňuje nárok žalobcu na plnenie. Namieta len podľa

neho nesprávnu právnu kvalifikáciu, keď spochybňuje bezdôvodné obohatenie investora

a tvrdí, že ide o plnenie zo zmluvy o dielo. Za tohto stavu je teda podľa žalobcu nesporné, že

žalobca nárok na plnenie má. Z hľadiska žalobcu nie je rozhodujúce, či sa mu bude plniť z právneho dôvodu bezdôvodného obohatenia alebo zo zmluvy. Preto žalobca navrhuje, aby

dovolací súd dovolanie zamietol a priznal mu trovy dovolacieho konania.

Žalovaný v 1. rade vo svojom vyjadrení k podanému dovolaniu uviedol, že nemôže

súhlasiť s názorom dovolateľa, pretože jeho argumentácia je v rozpore s reálnym priebehom

výstavby stavebného diela, zmlúv a dohôd v rámci vykonaného diela, ale aj so samotným

správaním sa žalobcu a dovolateľa. Dodal, že podľa jeho názoru právna argumentácia

odvolacieho súdu nemení podstatu argumentácie rozhodnutia súdu prvého stupňa. Preto

žalovaný v 1. rade navrhuje, aby dovolací súd dovolanie žalovaného v 2. rade zamietol,

pričom zdôraznil, že dovolateľ voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa nepodal odvolanie,

ktorým rozhodnutím bola žaloba žalobcu voči žalovanému v 1. rade zamietnutá. Žalovaný

v 1. rade ďalej uviedol, že z hľadiska hmotného práva nemôže akceptovať argumentáciu

dovolateľa, keďže od začiatku konania namietal svoj nedostatok vecnej pasívnej legitimácie.

Žalovaný v 1. rade vo svojom vyjadrení k podanému dovolaniu poukázal aj na skutkový stav

veci, na základe ktorého má za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj rozhodnutie súdu

prvého stupňa, je vecne správne, jasné a zrozumiteľné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), riadne zastúpený (§ 241 ods.

1 O. s. p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.), a bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,

voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť.

Dovolanie účastníka konania upravené v tretej hlave štvrtej časti Občianskeho súdneho

poriadku je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie

súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu len v prípadoch,

v ktorých to pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V preskúmavanej veci dovolateľ napadol dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu

vydané vo forme rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.

Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú

upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O. s. p.

Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O. s. p. neprichádza do úvahy.

Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom

by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci,

pretože dovolací súd danú vec doposiaľ nerozhodoval. Rovnako sa nejedná o rozsudok,

vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O. s. p.,

možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie

z hľadiska § 238 O. s. p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta

druhá O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané

v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p.,

dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto

zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,

spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka,

o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie

návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti

účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom

nesprávne obsadeným.

Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O. s. p. sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až

g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.

Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. ako

dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je

pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté

niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalovaného preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania

podľa § 237 písm. f/ O. s. p., t. j., že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

pred ním konať.

Pod odňatím možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie taký

závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných

práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov. Táto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka

súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho

poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/

možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že odvolací súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi

a navrhovateľovi neznemožnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom

na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov. Procesnú nesprávnosť postupu

odvolacieho súdu vyvodzuje dovolateľ tým, že odvolací súd na vec aplikoval (použil)

ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní neboli použité, čím súd

nepostupoval podľa § 213 ods. 2 O. s. p.

Dovolací súd k tejto námietke poukazuje na § 213 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého, ak je

odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré

pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve

účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

Výzva odvolacieho súdu podľa § 213 ods. 2 O. s. p. je plnením osobitného druhu tzv.

manudukčnej povinnosti opravného súdu. Podstatou tejto poučovacej povinnosti je však

zabrániť odňatiu možnosti konať pred odvolacím súdom, a teda zabezpečiť riadny prístup

k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania, čo je súčasťou základného práva na súdnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Postup podľa vyššie citovaného ustanovenia však

neprichádza do úvahy, ak odvolací súd na doplnenie správnosti rozhodnutia súdu prvého

stupňa doplní rozhodnutie o ďalšie dôvody. Pokiaľ preto v danom prípade odvolací súd

potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, resp. doplnil jeho odôvodnenie, nemožno mu

vytýkať, že dovolateľovi odňal možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p.

Dovolací súd zároveň poukazuje na to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia

v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 211 ods. 2 O. s. p. obsahuje všetky

náležitosti kladené zákonom, z ktorého dôvodu nie je dôvodná ani námietka dovolateľa

spočívajúca v tom, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné.

Žalovaný v 2. rade dovolanie ďalej odôvodnil tým, že v odvolacom konaní došlo

podľa jeho názoru k vade, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pričom

rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (ust. § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p.).

Inou vadou konania podľa ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., na ktorú musí dovolací

súd prihliadať aj vtedy, ak nie je dovolaním namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel

od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej

dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení

upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale procesnú prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle ust. § 237 O. s. p. a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia).

Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení

veci, prípadne že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/, c/

O. s. p. v prípade, ak je dovolanie procesné prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Pre úplnosť považuje dovolací súd za potrebné zdôrazniť, že dovolateľ v podanom dovolaní

túto vadu nijako bližšie nekonkretizoval, iba tieto vady spojil do súvislosti s dovolacím

dôvodom podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p.

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady

konania tvrdenej dovolateľom (§ 237 písm. f/ O. s. p.), nevyšli najavo ani iné procesné vady

konania vymenované v § 237 O. s. p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva

z ustanovenia § 238 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie

žalovaného v 2. rade podľa ust. § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom

na dôvody odmietnutia dovolania (procesná neprípustnosť dovolania) sa dovolací súd

nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Vzhľadom na to, že odvolací súd napadnutým rozhodnutím zrušil rozhodnutie súdu

prvého stupňa v časti trov konania, súd prvého stupňa v novom rozhodnutí rozhodne aj

o trovách dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 v spojení s ust. § 224 ods. 1).

Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. septembra 2013

JUDr. Beata Miničová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová