2 Obdo 72/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. P. K., Ľ., proti žalovanému M., M., o zaplatenie 79 086,87 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom
súde v Trebišove pod sp. zn. 12Cb/25/2011, na dovolanie žalobcu proti uzneseniu Krajského
súdu v Košiciach č. k. 2Cob/69/2012-56 zo 6. júna 2012, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Cob/69/2012-56 zo 6. júna 2012 v časti výroku, ktorým nepriznal žalobcovi oslobodenie
od platenia súdnych poplatkov z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Košiciach napadnutým uznesením potvrdil uznesenie Okresného súde
v Trebišove č. k. 12Cb/25/2011-41 z 22. marca 2012 vo výroku, ktorým nebolo žalobcovi
priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Výrok o zastavení konania zrušil
a v tejto časti vec vrátil súdu na ďalšie konanie. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca si
uplatnil nárok na zaplatenie sumy 79 086,87 eur s 9% úrokom z omeškania od 5. decembra
2011 do zaplatenia na základe zmluvy o postúpení pohľadávky. Podaním návrhu na začatie
konania žalobcovi vznikla podľa zákona č. 71/1992 Zb. v platnom znení poplatková
povinnosť. Žalobca po vyzve na zaplatenie súdneho poplatku požiadal o oslobodenie
od platenia súdneho poplatku. Po odcitovaní ustanovenia § 138 ods. 1 O. s. p. odvolací súd
uviedol, že predpokladom oslobodenia účastníka od súdnych poplatkov v zmysle uvedeného
ustanovenia O. s. p. sú pomery účastníka, ktoré musí žiadateľ o oslobodenie nepochybne
preukázať. Skonštatoval, že v prejednávanom prípade sa stotožnil s názorom súdu prvého
stupňa, že údaje, poskytnuté žalobcom, nespĺňajú podmienky stanovené zákonom
na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Keďže súd prvého stupňa nepochybil, keď
na základe zistených skutočnosti oslobodenie od súdnych poplatkov žalobcovi nepriznal, napadnutý výrok, týkajúci sa nepriznania oslobodenia od platenia súdnych poplatkov,
potvrdil.
Výrok o zastavení konania zrušil, nakoľko súd prvého stupňa konanie zastavil
pred právoplatnosťou rozhodnutia o oslobodení od platenia súdneho poplatku.
Proti výroku uznesenia o nepriznaní oslobodenia od platenia súdneho poplatku podal
žalobca dovolanie z dôvodu, že mu v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. bola odňatá
možnosť konať pred súdom a bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 46
ústavy a čl. 6 Dohovoru o ľudských právach a základných slobôd, nakoľko rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené. Rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje
jeho vlastnú argumentáciu, na základe ktorej napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
potvrdil. Podľa žalobcu odvolací súd nerešpektoval znenie ustanovenia § 138 ods. 1 O. s. p.
a bez ďalšieho sa stotožnil s výsledkom preskúmavacej činnosti súdu prvého stupňa, ktorý
však neuviedol, v čom spočíva údajný rozpor v údajoch o príjmoch a výdavkoch žalobcu
so skutočnosťou. Poukázal, že predloženými dôkazmi, ako je evidencia na úrade práce,
exekúcie, odpojenie od plynu, upomienky, doložil neschopnosť platiť svoje záväzky. Súd tiež
nevzal do úvahy jeho dlhodobú nezamestnanosť a prerušenie podnikania. Navrhol uznesenie
odvolacieho súdu v napadnutej časti a uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť
na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) preskúmal
dovolanie žalobcu a zistil, že bolo podané účastníkom konania v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1
O. s. p.). Dovolanie preskúmal v zmysle ust. § 242 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia
pojednávania podľa ust. § 243a ods. 3 O. s. p. a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu len
v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu upravujú
ustanovenia § 237 až § 239 O. s. p.
Podľa ust. § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou zvád uvedených v ust. § 237 O. s. p., prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale i z úradnej povinnosti podľa
ust. § 241 ods. 1 O. s. p. V prípade, že dovolací súd zistí, že rozhodnutie odvolacieho súdu
trpí niektorou z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto
pochybenie nenamietal. Dovolací súd postupuje rovnako i v prípade, že dovolanie nie je
v zmysle ust. § 238 a § 239 O. s. p. prípustné.
Ďalej prípustnosť dovolania proti uzneseniu upravuje ust. § 239 O. s. p. Podľa ust. § 239
ods. 1 prvá veta O. s. p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak
a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (ust. § 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p.) na zaujatie stanoviska.
V zmysle ust. § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým
bolo uznesenie prvostupňového súdu vo výroku o nepriznaní oslobodenia od platenia súdnych
poplatkov potvrdené ako vecne správne rozhodnutie, pričom odvolací súd nevyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho uznesenia, že je dovolanie prípustné, z ktorého dôvodu
dovolanie podľa ustanovenia § 239 ods. 1 prvá veta a ods. 2 O. s. p. nie je prípustné.
Dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa ust. § 239
O. s. p., ale sa zaoberal tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v ust. § 237 O. s. p.
Dovolateľ vady konania v zmysle ust. § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. v dovolaní
nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť tohto
opravného prostriedku, preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd zameral aj na otázku
opodstatnenosti tvrdenia žalobcu, že mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať
pred súdom, čo zakladá dovolací dôvod podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p.
Podľa ustálenej judikatúry o postup odnímajúci účastníkovi možnosť konať
pred súdom ide tiež v prípade rozhodnutia, ktorého odôvodnenie nespĺňa zákonné náležitosti.
Dovolateľ v dovolaní namietal, že konanie je postihnuté práve takouto vadou,
založenou na nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (ust. § 157 ods. 2 O. s. p.)
Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu podľa dovolateľa nie je presvedčivé a chýba mu jasné
odôvodnenie, prečo nebolo prihliadnuté k jeho jednotlivým dôvodom odvolania. Podľa
dovolateľa, pri posudzovaní možnosti aplikácie ustanovenia § 138 O. s. p. súdy mali
posudzovať jeho pomery na základe skutočností, ktoré existujú v čase podania tohto návrhu,
k čomu doložil všetky potrebné doklady. Z rozhodnutí súdov najmä nie je zrejmé, v čom
spočíva rozpor v údajoch o príjmoch a výdavkoch žalobcu so skutočnosťou, na základe čoho
mu nebolo priznané oslobodenie.
Treba prisvedčiť dovolatelovi, že právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces a práva na súdnu ochranu
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej dohovor)
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (napr. II. ÚS 383/06).
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou,
že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko
z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).
Ustanovenia o rozsudku sa primerane použijú na uznesenie, ak O. s. p neustanovuje inak (§ 167 ods. 2 O. s. p.). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo
upravená v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný
obsah prednesov, stručne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie,
o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných
ustanovení, ktoré použil.
Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné.
Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám
logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické
hľadiská. Účelom odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť
rozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti
postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci.
Odôvodnenie rozhodnutia by malo účastníkom konania dovoľovať posúdiť, ako súd v ich
veci vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom
rozhodovaní vo veci samej.
Ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(II. ÚS 78/05). Avšak aj odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí účastníkov konania
jednoznačne presvedčiť o správnosti záverov súdu a rovnako v prípade kontroly správnosti
rozhodnutia musí odôvodnenie rozsudku slúžiť na objasnenie dôvodov konkrétneho
rozhodnutia súdu.
Vychádzajúc z vyššie uvedených aspektov, dospel dovolací súd k záveru, že právo
žalobcu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia v danom prípade porušené bolo. Žalobca
v konaní podal návrh o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Súd prvého stupňa jeho
návrhu nevyhovel odôvodnením, že údaje o jeho príjmoch a výdavkoch sú v zjavnom rozpore
a žalobca sa vyhol údajom o prijatej sume 61 000,-- eur v roku 2009.
V odvolacom konaní žalobca namietal, že pri aplikácií ustanovenia § 138 O. s. p.
nemali byť posudzované pomery jeho manželky, nakoľko došlo k rozdeleniu BZM, že sa
nevyhol údaju o prijatí sumy 61 000,-- eur (uvedená čiastka pri posudzovaní jeho návrhu
nemala byť vzatá do úvahy), že súdny poplatok nebol vyrubený v správnej výške, že súd
neposudzoval konkrétne doklady preukazujúce jeho platobnú neschopnosť (výzvy
a upomienky) a evidenciu na úrade práce.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval, že sa stotožnil s názorom súdu
prvého stupňa, že údaje poskytnuté žalobcom nespĺňajú podmienky stanovené zákonom
na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, pričom neuviedol žiadne primerané
argumenty, k dôvodom odvolania žalobcu, preto je jeho rozhodnutie arbitrárne. V tejto
súvislosti dovolací súd poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
III. ÚS 44/2011, podľa ktorého nestačí, aby všeobecný súd na argument účastníka konania iba
formálne zareagoval, ale musí sa s ním vyrovnať dostatočne a v prípade, ak tento argument
odmietne, musí dostatočným spôsobom uviesť, prečo ho považuje za nesprávny, t. j. musí ho
vyvrátiť. Keď sa konajúci súd rozhodujúci o opravnom prostriedku sťažovateľa nevysporiada
s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne, alebo
nekonštatuje irelevantnosť jeho právne j argumentácie, poruší základné právo na súdnu
ochranu garantované čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods.
1 dohovoru. Rovnaké stanovisko v obdobných prípadoch zaujal aj Európsky súd pre ľudské
práva, ktorý konštatoval, že pojem spravodlivého procesu vyžaduje, aby vnútroštátny súd, ktorý poskytol stručné dôvody pre svoje rozhodnutie, či už tým, že do neho
včlenil dôvody uvedené nižším súdom, alebo inak, sa skutočne zaoberal podstatnými
otázkami, ktoré mu boli predložené na posúdenie, a aby bez ďalšieho jednoducho neprevzal
závery, ku ktorým dospel nižší súd (Helle c.Fínsko v rozhodnutí zo dňa 19. decembra 1997,
Tatishvili c. Rusko v rozhodnutí zo dňa 22. februára 2007, Hirvisaari c. Fínsko v rozhodnutí
zo dňa 27. septembra 2010).
Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie
odvolacieho súdu je arbitrárne, nepreskúmateľné a zjavne neodôvodnené, čím došlo k odňatiu
možnosti žalobcu konať pred súdom a k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu
a spravodlivý súdny proces. Preto zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej časti a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O. s. p.).
Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p.,
dovolací súd nemohol posúdiť vecnú správnosť rozhodnutia.
Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je opravný prostriedok prípustný.
V Bratislave 24. júna 2013
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová