Najvyšší súd
2 Obdo 7/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa E. S. S., a. s., B., IČO: X., právne zast. JUDr. A. Č., advokátkou, Č. & H., K. proti odporcovi Ing. J. L., samostatne hospodáriaci roľník, H. právne zast. JUDr. Ľ. D., advokátom, H., o zaplatenie sumy
9 856,72 Eur s príslušenstvom, na dovolanie odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre
zo dňa 28. mája 2009, č. k. 26Cob 53/2009-391, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie odporcu o d m i e t a.
Navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Levice rozsudkom zo dňa 21. 05. 2008, č. k. 13Cb/267/1999-329
zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 296 943,40 Sk, úrok z omeškania vo výške
18% ročne z dlžnej sumy 293 393,40 Sk od 01. 12. 1995 do 26. 12. 1995 a z dlžnej sumy
166 923,10 Sk od 27. 12. 1995 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 17,6% ročne
z dlžnej sumy 109 620,-- Sk od 07. 05. 1999 do zaplatenia a z dlžnej sumy 20 400,-- Sk
od 08. 05. 1999 do zaplatenia a trovy konania v sume 87 961,-- Sk na účet právnej zástupkyne
navrhovateľa, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti návrh zamietol.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že
účastníci konania uzavreli v dňoch 30. 03. 1995 a 20. 04. 1995 konkludentným spôsobom dve
kúpne zmluvy v zmysle Obchodného zákonníka, na základe ktorých navrhovateľ dodal
odporcovi osivá a chemikálie v celkovej hodnote 293 393,72 Sk. Cenu dodaného tovaru
navrhovateľ vyúčtoval odporcovi faktúrami splatnými dňa 30. 11. 1995, ktoré odporca
neuhradil. Dňa 20. 11. 1995 navrhovateľ namiesto odporcu uhradil P. D. Š. cenu za vyoranie
cukrovej repy v sume 109 620,-- Sk, čím sa odporca na úkor navrhovateľa bezdôvodne
obohatil, a preto mu vznikla povinnosť vydať navrhovateľovi bezdôvodné obohatenie. Keďže
navrhovateľ evidoval voči odporcovi pohľadávku za dodané chemikálie a osivá v sume
293 393,70 Sk, ako aj pohľadávku za úhradu nákladov spojených s vyoraním repy v sume
109 620,-- Sk a odporca evidoval pohľadávku voči navrhovateľovi za dodanú cukrovú repu
v roku 1995 v sume 126 470,30 Sk, dohodou zmluvných strán zo dňa 12. 12. 1995, ktorá bola
súčasťou repného odpočtu v kampani 1995/1996, navrhovateľ a odporca realizovali vzájomné
započítanie svojich pohľadávok, výsledkom čoho bolo konštatovanie nedoplatku odporcu
v sume 276 543,40 Sk. Za účelom podpory pestovania cukrovej repy účastníci konania dňa
09. 11. 1995 uzavreli ústnou formou zmluvu o pôžičke, na základe ktorej navrhovateľ
poskytol odporcovi pôžičku v sume 20 400,-- Sk. Keďže odporca dobrovoľne pôžičku
navrhovateľovi nevrátil a neuhradil mu ani sumu 276 543,40 Sk, navrhovateľ si ich zaplatenie
v celkovej sume 296 943,40 Sk uplatnil proti odporcovi na súde návrhom na začatie konania.
Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že dňa 17. 11. 1997 odporca písomne uznal voči
navrhovateľovi svoj záväzok v sume 326 570,80 Sk. Súd sa nezaoberal námietkami odporcu
ohľadne neplatnosti tohto uznávacieho prejavu, pretože o vzájomnom návrhu odporcu
o určenie jeho neplatnosti (dohody o uznaní záväzku zo dňa 17. 11. 1997) už bolo právoplatne
rozhodnuté súdom v rozsudku zo dňa 25. 11. 2002, v ktorom súd vzájomný návrh o určenie
neplatnosti dohody o uznaní záväzku zo dňa 17. 11. 1997 zamietol. Vzhľadom na uznanie
záväzku odporcom dňa 17. 11. 1997 súd nepovažoval odporcom uplatnenú námietku
premlčania za dôvodnú a s poukazom na uvedené súd nepovažoval žiaden z navrhovateľom
uplatnených nárokov za premlčaný. Keďže nárok navrhovateľa bol v konaní dostatočne
preukázaný, súd zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 296 943,40 Sk, predstavujúcej rozdiel
medzi cenou dodaných chemikálií a osív, cenou za vyoranie repy a poskytnutej pôžičky
na strane jednej a cenou dodanej cukrovej repy na strane druhej (t. j. 423 413,70 Sk –
126 470,30 Sk). Pretože odporca bol v omeškaní so zaplatením kúpnej ceny tovaru, súd
odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi podľa ust. § 369 ods. 1 Obchodného
zákonníka úrok z omeškania vo výške 18% ročne zo sumy 293 393,40 Sk od 01. 12. 1995
do zaplatenia a zo sumy 166 923,10 Sk od 27. 12. 1995 do zaplatenia a ďalej tiež podľa ust.
§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka úrok z omeškania vo výške 17,6% ročne zo sumy
109 620,-- Sk (bezdôvodné obohatenie) od 07. 05. 1999 do zaplatenia a zo sumy 20 400,-- Sk
(pôžička) od 08. 05. 1999 do zaplatenia a vo zvyšnej časti uplatneného úroku z omeškania
vo výške 18% ročne zo sumy 109 620,-- Sk od 20. 11. 1995 do 06. 05. 1999, vo výške 0,4%
ročne zo sumy 109 620,-- Sk od 07. 05. 1999 do zaplatenia a zo sumy 20 400,-- Sk
od 08. 05. 1999 do zaplatenia súd návrh ako nedôvodný zamietol. O trovách konania
rozhodol podľa § 142 ods. 3 O. s. p.
Na odvolanie odporcu Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací, rozhodol rozsudkom
zo dňa 28. 05. 2009, č.k. 26 Cob 53/2009-391 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Odporcovi uložil povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania v sume
625,86 Eur na účet jeho právnej zástupkyne do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu
predchádzalo, dospel k záveru, že odvolaniu odporcu nie je možné vyhovieť. Uviedol, že sa
v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, preto sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia podľa ust. § 219 ods. 2 O. s. p. obmedzil len na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. O náhrade trov odvolacieho konania
rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal odporca v zákonnej lehote dovolanie, ktoré
odôvodnil tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci podľa ust.
§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 237 O. s. p., konanie
je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom podľa ust. § 237 písm. f/
O. s. p.
Dovolateľ uviedol, že vzájomným návrhom zo dňa 29.10.2002 žiadal, aby súd určil, že
dohoda o uznaní záväzku zo dňa 17. 11. 1997 je neplatná, pričom súd prvého stupňa
rozsudkom zo dňa 25. 11. 2002 zamietol jeho návrh v tejto časti. Závažnú procesnú chybu
súdu vidí v tom, že súd nemal jeho vzájomný návrh vylúčiť na samostatné konanie, keďže
priamo súvisel s prejednávanou vecou, a táto chyba mohla mať podstatný vplyv na výsledok
tohto sporu. Ďalej uviedol, že odvolací súd pochybil, keď v uznesení zo dňa 11. 11. 2005, č.
k. 15Cob 93/2005-243 konštatoval, že proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej
lehote odvolanie v časti, v ktorej bolo návrhu vyhovené. Pri extenzívnom výklade jeho
odvolania odvolací súd prehliadol skutočnosť, že v doplnení odvolania (na druhej strane
v druhom odseku) sa domáhal určenia neplatnosti právneho úkonu - uznania záväzku zo dňa
17. 11. 1997. Nemôže preto súhlasiť s názorom súdu prvého stupňa, že v časti určenia
neplatnosti právneho úkonu (tzv. dohody o uznaní záväzku ) už bolo vo veci právoplatne
rozhodnuté. Tým, že odvolací súd v časti vzájomného návrhu o určenie neplatnosti uznania
záväzku považoval túto časť za právoplatne rozhodnutú, týmto mu odňal možnosť konať
pred súdom a možnosť uplatniť procesné práva podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p.
Dovolateľ ďalej uviedol, že jedným zo spôsobov zániku záväzkov je nemožnosť
plnenia podľa ust. § 575 a nasl. Občianskeho zákonníka, čo v tomto konaní bolo jednoznačne
preukázané a na čo súd prvého stupňa a ani odvolací súd nevzal zreteľ. Táto nemožnosť
splnenia záväzku nastala udalosťou (záplavou) vis major dňa 30. 04. 1995, a preto záväzok
v dobe jeho uznania dňa 17. 11. 1997 platne neexistoval. Navrhovateľovi (Ing. B.) ihneď
po vzniku živelnej udalosti oznámil nemožnosť plnenia zmluvne zakontrahovaného množstva
cukrovej repy za rok 1995 a na základe uvedeného mal za to, že zánik záväzkov
z obchodnej zmluvy o dodávke cukrovej repy v roku 1995 nastal nezávisle od vôle
zmluvných strán pre nemožnosť plnenia podľa ust. § 575 až § 577 Občianskeho zákonníka
a podľa ust. § 352 až § 354 Obchodného zákonníka, podľa ktorého, ak sa plnenie stane
nemožným, povinnosť dlžníka plniť zanikne. Zástupca S. P. Ing. P. Č. v konaní potvrdil, že
vzniknutá škoda na porastoch cukrovej repy bola oveľa viac ako 50%, pričom poisťovňa
odporcovi uhradila 38,25% zo vzniknutej škody. Podľa jeho názoru súd sa dostatočne
nevysporiadal s otázkou nemožnosti plnenia a z neho vyplývajúceho zániku záväzku
v dôsledku živelnej udalosti, ktorá v tomto konaní bola jednoznačne preukázaná a na ktorú
súd nevzal zreteľ, ktorá však mala podstatný vplyv na výsledok tohto sporu. Zánikom
záväzku pre nemožnosť plnenia zanikol aj záväzok druhej zmluvnej strany, pričom v prípade,
ak druhá zmluvná strana svoj záväzok splnila (dodávka osív a chemikálií
zo strany navrhovateľa v rámci zmluvy o dodávke cukrovej repy na rok 1995), mala právo
na vrátenie tohto svojho plnenia (osivo a chemikálie). Bez dohody o dodávke osív
a chemikálií by nemohla vzniknúť zmluva o dodávke cukrovej repy medzi navrhovateľom
a odporcom. Nesúhlasil preto s názorom odvolacieho súdu, že v prípade osív a chemikálií sa
jednalo o samostatne uzavreté kúpne zmluvy na dodávku osív a chemikálií.
Z dôvodu nemožnosti plnenia odporcu v čase splatnosti záväzku, ako aj z dôvodu
neplatnosti uznania záväzku zo dňa 17. 11. 1997, odporca považuje navrhovateľom jednotlivo
uplatnené nároky za premlčané. Úprava premlčania pri neplatnej zmluve v zmysle ust. § 394
ods. 2 Obchodného zákonníka je špeciálnou úpravou. Premlčacia lehota pri práve na vrátenie
plnenia, uskutočňovaného podľa neplatnej zmluvy, začína plynúť odo dňa, keď k plneniu
došlo. Rozhodujúcou preto nie je vedomosť zmluvnej strany o neplatnosti zmluvy, ale
okamih, kedy k plneniu z neplatnej zmluvy skutočne došlo. Objektívne zistenie, že určitá
zmluva je neplatná, preto nemá vplyv na počiatok plynutia premlčacej lehoty (judikatúra NS
SR, rozhodnutie č. 34/2002 ZSR).
S poukazom na vyššie uvedené dovolateľ navrhol, aby dovolací súd napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil
náhradu trov dovolacieho konania.
K dovolaniu odporcu sa navrhovateľ písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.),
po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený
advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O. s. p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto
opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O. s. p.).
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu len
v prípadoch, v ktorých to pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Pokiaľ dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, je tento opravný
prostriedok prípustný, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého
stupňa vo veci samej (ust. § 238 ods. 1 O. s. p.) alebo proti rozsudku, v ktorom sa odvolací
súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (ust. § 238 ods. 2
O. s. p.) alebo proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak
odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že dovolanie je prípustné,
pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa ust. § 153 ods. 3 a 4 (ust. § 238 ods. 3 O. s. p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom, avšak rozsudok odvolacieho
súdu nevykazuje znaky rozsudku podľa ust. § 238 ods. 1 a ods. 3 O. s. p., pretože nejde
o zmenený rozsudok, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého však odvolací súd
nevyslovil, že dovolanie je proti nemu prípustné. Dovolanie nie je prípustné ani podľa ust.
§ 238 ods. 2 O. s. p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.
Prípustnosť dovolania proti tomuto rozsudku podľa ust. § 238 O. s. p. nie je daná.
Vzhľadom na uvedené, dovolanie navrhovateľa by bolo prípustné iba vtedy, ak by
konanie, v ktorom bol napadnutý rozsudok vydaný, bolo postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád uvedených v ust. § 237 O. s. p. Citované ustanovenie pripúšťa dovolanie proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak je konanie, v ktorom
bolo napadnuté rozhodnutie vydané, postihnuté niektorou z vád vymenovaných v písmenách
a/ až g/ tohto ustanovenia, t. j. ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/
ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/
účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Povinnosť skúmať, či konanie nie je
zaťažené niektorou z vyššie vymenovaných vád, vyplýva pre dovolací súd z ust. § 242 ods. l
O. s. p.
Odporca v dovolaní uplatnil dovolací dôvod podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p., t.j. že
mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že súd časť jeho vzájomného
návrhu o určenie neplatnosti dohody o uznaní záväzku považoval za právoplatne rozhodnutú.
Naplnenie znakov dovolateľ vidí v tom, že odvolací súd v uznesení zo dňa 11. 11. 2005, č. k.
15Cob/93/2005-243 konštatoval, že proti rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 25. 11. 2002, č.
k. 13 Cb 267/99-187 podal odporca v zákonnej lehote odvolanie len v časti, v ktorej bolo
návrhu na zaplatenie navrhovateľom uplatnenej pohľadávky vyhovené, hoci on podal
odvolanie proti celému rozsudku.
Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že uznesením zo dňa 11. 11. 2005, č. k.
15Cob 93/2005-243 Krajský súd v Nitre zrušil v napadnutej časti rozsudok Okresného súdu
v Leviciach zo dňa 25. 11. 2002, č. k. 13Cb 267/99-187 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie. Keďže odporca uznesenie odvolacieho súdu zo dňa 11. 11. 2005 nenapadol
dovolaním, toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť. Následne Okresný súd v Leviciach
vo veci ďalej konal a dňa 21. 05. 2008 rozhodol rozsudkom č. k. 13 Cb 267/1999-329, proti
ktorému podal odporca odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre ako súd odvolací
rozsudkom zo dňa 28. 05. 2009, č. k. 26 Cob 53/2009-391, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňa 15. 07. 2009. Proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu zo dňa 28. 05. 2009 podal
odporca v zákonnej lehote dovolanie a tento rozsudok odvolacieho súdu je predmetom
dovolacieho konania. Právoplatné uznesenie odvolacieho súdu zo dňa 11. 11. 2005, č. k.
15 Cob 93/2005-243, proti ktorému v zákonnej lehote nebolo podané účastníkom konania
dovolanie, nie je a ani nemôže byť predmetom tohto dovolacieho konania.
Pod odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle ust. § 237 písm. f/ O. s. p. treba
rozumieť taký vadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho
procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany
jeho práv a právom chránených záujmov. V zmysle § 18 O. s. p. účastníci majú v občianskom
súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti
na uplatnenie ich práv. Odvolací súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci na základe
odvolania odporcu zo dňa 17. 07. 2008 postupoval v súlade s právnymi predpismi a odporcovi
neznemožnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho
práv a oprávnených záujmov. Odporcom uplatnený dôvod dovolania tak vo vzťahu
k napadnutému rozsudku odvolacieho súdu zo dňa 28. 05. 2009 nenapĺňa pojmové znaky
vady konania podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p.
Ďalej odporca v dovolaní poukázal na závažnú procesnú vadu konania, ktorá podľa
neho mohla mať podstatný vplyv na výsledok sporu a za ktorú považoval to, že súd vylúčil
na samostatné konanie jeho vzájomný návrh v časti o určenie neplatnosti dohody o uznaní
záväzku zo dňa 17. 11. 1997.
Z obsahu spisu vyplýva, že odporca podal na okresnom súde dňa 29. 10. 2002
vzájomný návrh (založený v spise na č. l. 161), v ktorom žiadal, aby súd určil, že záväzok
odporcu vyplývajúci zo zmluvy o dodávke a odbere cukrovej repy uzavretej dňa 28. 3. 1995
medzi navrhovateľom a odporcom zanikol dňa 30. 04. 1995 v dôsledku živelnej udalosti –
poškodenia jednotlivcov cukrovej repy ľadovcom a záplavami, alebo určil, že zmluva
o dodávke cukrovej repy, uzavretá dňa 28. 03. 1995 medzi navrhovateľom a odporcom, sa
zrušuje dňom 30. 04. 1995 pre nemožnosť plnenia odporcom v dôsledku živelnej udalosti –
poškodenia jednotlivcov cukrovej repy ľadovcom a záplavami a ďalej tiež určil, že dohoda
o uznaní záväzku, uzavretá medzi navrhovateľom a odporcom dňa 17. 11. 1997, je neplatná.
Okresný súd v Leviciach uznesením zo dňa 21. 11. 2002 vylúčil na samostatné konanie
vzájomný návrh zo dňa 29. 10. 2002 v časti o určenie, že záväzok odporcu, vyplývajúci
zo zmluvy o dodávke cukrovej repy, uzavretej dňa 28. 03. 1995 medzi navrhovateľom
a odporcom, zanikol dňa 30. 04. 1995 v dôsledku živelnej udalosti - poškodenia jednotlivcov
cukrovej repy ľadovcom a záplavami alebo o určenie, že zmluva o dodávke cukrovej repy,
uzavretá dňa 28. 03. 1995 medzi navrhovateľom a odporcom, sa zrušuje dňom 30. 04. 1995
pre nemožnosť plnenia odporcom v dôsledku živelnej udalosti - poškodenia jednotlivcov
cukrovej repy ľadovcom a záplavami (č. l. spisu 185). O tejto časti vzájomného návrhu
doposiaľ v konaní rozhodnuté nebolo a bude predmetom konania na súde prvého stupňa.
O vzájomnom návrhu odporcu v časti o určenie neplatnosti dohody o uznaní záväzku zo dňa
17. 11. 1997 Okresný súd v Leviciach rozhodol v predmetnom konaní rozsudkom zo dňa
25. 11. 2002 tak, že ho zamietol. Teda, túto časť vzájomného návrhu súd prvého stupňa
nevylúčil na samostatné konanie, ale rozhodol o nej a tento výrok subsumoval do rozsudku
súdu prvého stupňa zo dňa 25. 11. 1995. Tento procesný postup súdu prvého stupňa
nevykazuje znaky vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (ust.
§ 242 ods. 1 O. s. p.), a to vo vzťahu k rozhodnutiu napadnutého dovolaním, ktorým je
rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 28. 05. 2009, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa zo dňa 21. 05. 2008. Dovolací súd opätovne poukazuje na to, že proti
predchádzajúcemu rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 25. 11. 2002 podal odporca
odvolanie, o ktorom rozhodol odvolací súd vyššie citovaným uznesením zo dňa 11. 11. 2005,
ktoré v prípade, ak ho odporca považoval za nesprávne, resp. zmätočné, mal napadnúť
v zákonnej lehote dovolaním, k čomu však nedošlo, ako to už vyššie konštatoval dovolací
súd, z dôvodu ktorého výrok rozsudku okresného súdu, týkajúci sa vzájomného návrhu,
subsumovaný v rozsudku Okresného súdu v Leviciach zo dňa 25. 11. 2002, nadobudol
právoplatnosť, pričom toto rozhodnutie nebolo v zákonnej lehote napadnuté dovolaním a nie
je predmetom tohto dovolacieho konania.
Pokiaľ ide o námietku odporcu spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu
veci, keďže odporca nesúhlasil s názorom odvolacieho súdu ohľadne posúdenia kúpnych
zmlúv na osivá a chemikálie a namietal, že súd sa dostatočne nevysporiadal s otázkou
nemožnosti plnenia a z neho vyplývajúceho zániku záväzku v dôsledku živelnej udalosti,
dovolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p. dôvodom dovolania
nemôže byť samo o sebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“
odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne
uvedených procesných vád (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p.) a hmotnoprávnych vád (§ 241
ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových
zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa a ani preskúmania nimi vykonaného
dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho
skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým
účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 O. s. p.).
Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať
akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových
zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho
dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože –
na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá možnosť podľa zásad ústnosti
a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé
z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2,
in fine O. s. p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).
Vzhľadom na vyššie uvedené možno zhrnúť, že v posudzovanom prípade prípustnosť
dovolania nemožno vyvodiť z ust. § 238 O. s. p. a vady konania podľa ust. § 237 O. s. p.,
resp. iné vady konania majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa ust. § 242
ods. 1 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené.
Najvyšší súd S. republiky ako súd dovolací preto dovolanie odporcu odmietol podľa
ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s ust. § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.
So zreteľom na odmietnutie dovolania pre jeho neprípustnosť sa dovolací súd nezaoberal
vecným posudzovaním dovolacieho dôvodu (nesprávne právne posúdenie veci), pretože by to
prichádzalo do úvahy len v prípade, ak by dovolanie bolo zo zákona prípustné.
Úspešným účastníkom v dovolacom konaní bol navrhovateľ, ktorému podľa ust.
§ 243b ods. 5 v spojení s ust. § 224 ods. l a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania. Vzhľadom na to však, že navrhovateľovi v dovolacom konaní žiadne
trovy nevznikli, dovolací súd mu ich náhradu nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. apríla 2011
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová