2 Obdo 67/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: M. H., R., právne zastúpený JUDr. J. D., DrSc., advokátom, K., proti žalovanému: Mgr. Ing. P. K., S., správca

konkurznej podstaty úpadcu T. R., s. r. o., N., IČO: X., právne zastúpenému Mgr. P. S., PhD.,

advokátom, N., o návrhu na vylúčenie pohľadávky zo súpisu, na dovolanie žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa 25. septembra 2012, č. k. 21CoKR/3/2012-100, takto

r o z h o d o l :

  Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu   o d m i e t a.

  Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov dovolacieho konania vo výške

3 129,60 Eur do troch dní k rukám právneho zástupcu žalovaného.

O d ô v o d n e n i e :

  Okresný súd Trnava rozsudkom zo dňa 29. 02. 2012 č. k. 25Cbi/15/2010-84 v časti

týkajúcej sa 50 495,39 Eur podľa § 96 ods. 1 O. s. p. z dôvodu späťvzatia návrhu žalobcom

konanie zastavil, vo zvyšku žalobu zamietol a žalobcu zaviazal k povinnosti zaplatiť

žalovanému trovy konania vo výške 4 680,70 Eur do troch dní. Rozhodol tak na základe

vykonaného dokazovania k návrhu, ktorým žalobca žiadal, aby súd vylúčil zo súpisu majetku

pohľadávku voči žalobcovi vo výške 486 015,33 Eur s poukazom na to, že dňa 26. 05. 2005

bola medzi žalobcom a úpadcom uzatvorená zmluva o pôžičke a dňa 30. 05. 2005 zmluva

o dielo. Súd prvého stupňa uviedol, že žalobca listom zo dňa 07. 06. 2010 započítal svoju

pohľadávku z pôžičky v celkovej výške 486 015,33 Eur voči pohľadávke úpadcu vo výške 435 519,94 Eur, keď úpadca doručil žalobcovi dňa 03. 06. 2010 faktúru, ktorou si účtoval

cenu za zhotovenie predmetu diela, ku ktorému sa podľa zmluvy o dielo uzatvorenej dňa

30. 05. 2005 zaviazal. Predchádzajúci správca konkurznej podstaty úpadcu ale pohľadávku

žalobcu ako premlčanú poprel a podstatu doplnil o zapísanie pohľadávky vo výške 435 519,94 Eur. Súd prvého stupňa konštatoval, že návrh žalobcu nie je dôvodný, pretože

súčasťou konkurznej podstaty sú i pohľadávky, ktoré má úpadca v právnej pozícii veriteľa

voči svojim dlžníkom a tieto je správca povinný vymáhať alebo ich môže speňažiť formou

odplatného uspokojenia. Predmetnú pohľadávku, o ktorej žalobca tvrdí, že nie je dôvodne

zapísaná do majetku úpadcu a žiada o jej vylúčenie, zahrnul správca do majetkovej podstaty,

keď konal s odbornou starostlivosťou, ktorú zákon správcovi konkurznej podstaty ukladá,

pričom doklady, predložené žalobcom k zániku jeho pohľadávky nebolo potrebné skúmať

vzhľadom na to, že žaloba, ktorou žalobca namietal existenciu dlhu voči úpadcovi, nemôže

byť úspešná, nakoľko žalobca vo vylučovacom konaní nepreukázal, že mu patrí subjektívne

právo k pohľadávke, ktorá bola zaradená do súpisu, ktorá skutočnosť jediná by vylučovala

zapísanie majetku do súpisu, pričom vylučovaciu žalobu môže podať len taká osoba, ktorá

tvrdí, že ona je veriteľom predmetnej pohľadávky a pohľadávka by patrila tejto osobe a nie

úpadcovi. Súd prvého stupňa zdôraznil, že takéto skutočnosti však žalobca v konaní netvrdil

a ani nepreukázal, že by mu patrilo právo k pohľadávke, ktorá skutočnosť by mala

za následok jej vylúčenie z majetku podstaty úpadcu. Súd prvého stupňa preto s poukazom

na to, že žalobca svoje tvrdenia, ktoré by zakladali dôvodnosť žaloby pri aplikovaní ust. § 78

ods. 3 ZKR nepreukázal, žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1

O. s. p. a v konaní neúspešného žalobcu zaviazal k povinnosti nahradiť žalovanému trovy

konania.

  Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Trnave ako súd odvolací napadnutým

rozhodnutím potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a žalobcu zaviazal k povinnosti zaplatiť

žalovanému náhradu trov odvolacieho konania vo výške 1 304,-- Eur. Odvolací súd

v napadnutom rozhodnutí poukázal na ust. § 219 ods. 2 O. s. p. i na uznesenie Ústavného

súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/2005 a zdôraznil, že dokazovanie v rozsahu vykonanom

prvostupňovým súdom odvolací súd považuje za dostatočné, keďže sa prvostupňový súd

podrobne zaoberal všetkými účastníkmi tvrdenými skutočnosťami a vznesenými námietkami,

tieto správne jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti vyhodnotil. Právny záver súdu prvého

stupňa, a to nepreukázanie zo strany žalobcu, že mu táto pohľadávka patrí, je podľa

odvolacieho súdu správny. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa

odvolací súd ďalej uviedol, že vylučovacia žaloba dlžníka, ktorý v nej argumentuje tvrdením,

že dlh dodatočne zanikol, nemôže byť úspešná. Ako skonštatoval i súd prvého stupňa, na tieto

skutkové okolnosti môže dlžník podľa odvolacieho súdu poukazovať až pri vymáhaní pohľadávky správcom. Odvolací súd taktiež uviedol, že existenciu pohľadávky, zapísanej

do súpisu dlžník - žalobca ani nespochybňuje, iba tvrdí, že ju započítal voči svojej

pohľadávke. Skutočnosť, že žalobca nie je osobou, ktorá by tvrdila, že ona je veriteľom

pohľadávky, ale podľa odvolacieho súdu znamená, že sa vylučovacou žalobou žalobca

nemôže domáhať práva na vylúčenie pohľadávky zo súpisu. Výrok o trovách konania sa

zakladá podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.

  Proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie

odôvodnené v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. Dovolateľ poukázal na skutkový stav

veci a uviedol, že Ústavný súd SR v postoji k odôvodneniu súdneho rozhodnutia ako

integrálneho prvku základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a ľudského práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru, nevytvoril vlastnú originálnu koncepciu, ale prevzal koncepciu z case-

law Európskeho súdu pre ľudské práva. Podľa dovolateľa to potvrdzuje výslovný odkaz

na rozsudok Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, § 26 v rozhodnutí Ústavného

súdu SR vo veci I. ÚS 230/04 (Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej

republiky 2004 — II. polrok, s. 1134), aj skôr vyslovené názory v case-law Európskeho súdu

pre ľudské práva v rade konaní. Dovolateľ zdôraznil, že jednou z požiadaviek článku 6

Dohovoru na vnútroštátne súdy je, aby sa zaoberali najdôležitejšími argumentmi vznesených

účastníkmi konania a aby uviedli dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov.

Hoci rozsah, v ktorom sú súdy povinné uviesť dôvody, sa môže meniť v závislosti

od okolností prípadu, opomenutie zaoberať sa podstatnými argumentmi alebo zjavne

svojvoľné (arbitrárne) zaoberanie sa takými argumentmi je nezlučiteľné s ideou spravodlivého

procesu. (Case of Vetrenko v. Moldova, rozsudok z 18. mája 2010).

Dovolateľ poukázal na to, že podľa case-law Európskeho súdu pre ľudské práva

vnútroštátny súd sa v odôvodnení rozhodnutia musí vysporiadať s argumentom, ktorý má dve

kumulatívne vlastnosti. Je to argument relevantný, podstatný, významný a týkajúci sa veci

a argument konkrétny (Case of Pronina v. Ukraine, § 25), formulovaný dostatočne jasným

a presným spôsobom (Case of Krasulya v. Russia, § 52; Hiro Balani v. Spain, § 28).

Dovolateľ zdôraznil, že relevantný argument je taký argument, ktorý musí súvisieť

s prejednávanou vecou, musí sa týkať otázky riešenej v danom prípade. Podľa dovolateľa

Ústavný súd SR vo viacerých rozhodnutiach bližšie konkretizoval, čo znamená vyrovnať sa s argumentmi, napr. vo veci sp. zn. IV. ÚS 296/09, III. ÚS 311/07, II. ÚS 193/06, II. ÚS 410/06, III. ÚS 153/07, III. ÚS 402/08, III. ÚS 44/2011. Vzhľadom na uvedené, podľa

dovolateľa z doterajšej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR v spojení s case-law

Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť, že „vyrovnať sa“ s argumentom účastníka

konania znamená uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov. Ak súd

argument odmietne, musí ho v odôvodnení rozhodnutia buď vyvrátiť, alebo spochybniť,

prípadne vysvetliť, z akého dôvodu uvedený argument nie je právne relevantný

v okolnostiach prípadu. Preto podľa dovolateľa nestačí, ak súd na argument účastníka konania

zareaguje, ale vyrovná sa s ním nedostatočne, „stručným konštatovaním“. Inak povedané,

nestačí formálne zaoberanie sa námietkou účastníka konania. Súd sa s argumentom musí

vyrovnať dostatočne. Ak argument odmietne, musí podľa dovolateľa súd dostatočným

spôsobom uviesť, z akého dôvodu (prečo) argument pokladá za nesprávny.

Argumenty súdu uvedené pre odmietnutie argumentov účastníka konania musia byt‘

zrozumiteľné, dostatočne konkrétne, aby naozaj vyvracali alebo spochybňovali argumenty

účastníka konania.

V okolnostiach prípadu dovolateľ namietol, že súd prvého stupňa bol povinný

pri kvalifikácii jeho právneho postavenia postupovať s využitím analógie pri výklade

a uplatnení zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Trnave sa podľa dovolateľa tejto otázky, ktorá v okolnostiach prípadu mala zásadný právny

význam, ani nedotkol. Odvolací súd podľa žalobcu o jeho odvolacom dôvode vôbec

neuvažoval. Uspokojil sa s formálnym odkazom na ust. § 219 ods. 2 O. s. p., ktorý údajne

uplatnil, keď sa stotožnil s odôvodnením rozsudku prvého stupňa. Odvolací súd sa „stotožnil“

s právnym názorom, ktorý súd prvého stupňa podľa dovolateľa vôbec nevyslovil.

  Dovolateľ má ďalej za to, že v okolnostiach tohto prípadu Krajský súd v Trnave tým,

že mu nezabezpečil ochranu procesných práv zapríčinil, že rozhodnutie odvolacieho súdu,

rovnako ako predtým rozhodnutie súdu prvého stupňa, nezabezpečilo ani ochranu

dovolateľových hmotných práv. Dovolateľ poukázal na ust. § 24 ods. 1 zákona o konkurze,

podľa ktorého účastníkmi konkurzného konania sú dlžník (úpadca), navrhovateľ a veritelia,

ktorí spôsobom ustanoveným týmto zákonom prihlásili svoje pohľadávky. Výklad pojmu

„veriteľ“ v ust. 24 ods. 1 zákona o konkurze nemožno podľa dovolateľa vytrhnúť z kontextu

relevantných ustanovení právneho poriadku Slovenskej republiky. Aj on podlieha generálnemu príkazu článku 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého výklad a uplatňovanie

ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byt‘

v súlade s touto ústavou. Dovolateľ uviedol, že interpretácia a aplikácia ustanovenia 24 ods. 1

zákona o konkurze založená na súdom uvažovanej metóde reštriktívneho výkladu nie je

v súlade s čl. 152 ods. 4, lebo porušuje rad ustanovení Ústavy SR o základných právach, ktoré

sa zaručujú dovolateľovi ako žalobcovi. V tejto súvislosti dovolateľ poukázal na to, že podľa

zákona o konkurze „dlžníkom“ je osoba, ktorá sa ocitne v osobitne kvalifikovanom právnom

postavení úpadcu. Pojem „veriteľ“ má podľa zákona o konkurze širší význam, ako má tento

pojem podľa základných predpisov súkromného práva, či už ide o Občiansky zákonník alebo

Obchodný zákonník. „Veriteľom“ podľa zákona o konkurze je každá osoba, ktorá má voči

úpadcovi akúkoľvek pohľadávku, ktorá spĺňa podmienky pre prihlásenie do konkurzu podľa

§ 28 a nasl. zákona o konkurze. Súd prvého stupňa tým, že neuplatnil analógiu v interpretácii

a aplikácii zákona o konkurze podľa dovolateľa zapríčinil porušenie jeho základných práv

súbežne s porušením jeho ľudských práv. Odvolací súd namiesto toho, aby toto porušenie

napravil, sa podľa dovolateľa vôbec nezaoberal jeho požiadavkou na uplatnenie analógie

v interpretácii a aplikácii zákona o konkurze v okolnostiach jeho prípadu, hoci uplatnenie

postupu per analogiam predstavovalo spôsob splnenia ústavnej povinnosti určenej obom

všeobecným súdom podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Dovolateľ dodal, že v okolnostiach

prípadu je v právnom postavení, v akom sa mu zaručujú nielen práva podľa kódexov

súkromného práva a podľa zákona o konkurze, ale aj rad základných práv a slobôd

priznaných Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými dohovormi o ľudských právach,

vrátane Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Dovolateľ v podanom dovolaní ďalej poukázal na jeho právo pokojne užívať svoj

majetok. Dodal, že je v prvom rade osobou, ktorej sa zaručuje ochrana vlastníctva podľa čl.

20 ods. 1 Ústavy SR v spojení s ľudským právom pokojne užívať svoj majetok tak, ako toto

právo zaručuje čl. 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Dovolateľ uviedol, že majetkom podliehajúcim

ochrane podľa čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru môžu byť „majetky existujúce“ alebo

„majetkové hodnoty vrátane pohľadávok, o ktorých sťažovateľ môže tvrdiť, že má aspoň

legitímnu nádej na ich zhmotnenie“. Naopak, za majetok podľa Protokolu č. 1 sa nepokladá

nádej na uznanie bývalého vlastníckeho práva, ktorého výkon už dlho nie je efektívny, ani

podmienečná pohľadávka, ktorá je premlčaná pre nesplnenie podmienky. Vzhľadom na uvedené, dovolateľ uviedol, že je chránenou osobou podľa čl. 1 Protokolu č. 1, lebo

uplatnil pohľadávku, pre ktorej zhmotnenie má legitímnu nádej. Legitímnu nádej mu zakladá

zákon o konkurze samou svojou existenciou, účelom konkurzného konania, jeho

inštitucionálnym zabezpečením, aj mechanizmom uplatnenia zákona o konkurze. Dovolateľ

dodal, že uplatnil pohľadávku, ktorá nebola premlčaná, a preto patrí do medzí majetku,

ktorému sa v režime Rady Európy zabezpečuje ochrana podľa Dohovoru a case-law

Európskeho súdu pre ľudské práva. Dovolateľ taktiež uviedol, že podľa Ústavného súdu SR

do pojmu majetok patria veci, práva a pohľadávky (II. ÚS 31/04. Zbierka nálezov a uznesení

Ústavného súdu Slovenskej republiky 2004 — II. polrok, s. 837). Dovolateľovi sa preto

zaručuje ochrana aj podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. Dovolateľ zdôraznil, že zásahy do práva

pokojne užívať svoj majetok sa podľa case-law súdu interpretujú a aplikujú v určitej logickej

postupnosti. Zásah do pokojného užívania majetku musí zachovávať spravodlivú rovnováhu

medzi potrebami verejného alebo všeobecného záujmu spoločnosti a požiadavkami ochrany

základných práv jednotlivcov. V okolnostiach prípadu vo fáze tvorby práva nebol podľa

dovolateľa identifikovaný verejný záujem, ktorý by oprávnil zákonodarcu na vylúčenie

dovolateľa spod ochrany zaručenej právom pokojne užívať svoj majetok v konkurznom

konaní. Podľa dovolateľa splnené neboli ani ďalšie podmienky legitimizujúce obmedzenie

dovolateľových vlastníckych práv, pričom v okolnostiach prípadu dovolateľ vôbec nie je

pozbavený svojho práva pokojne užívať svoj majetok zákonom. K jeho obmedzeniu podľa

dovolateľa došlo až vo fáze aplikácie práva reštriktívnou interpretáciou zákona o konkurze

orgánom verejnej moci (súdom).

K právu na prístup k súdu dovolateľ v podanom dovolaní uviedol, že ak zákon

o konkurze skutočne nepriznáva aktívnu legitimáciu subjektu, ktorý je zároveň veriteľom aj

dlžníkom úpadcu, lebo pojem „veriteľ“ sa musí interpretovať a aplikovať jedine doslovne

(ako to tvrdil súd prvého stupňa), potom ust. § 24 ods. 1 tohto zákona, ale aj naň nadväzujúce

ustanovenia zákona o konkurze, nie sú podľa dovolateľa v súlade s čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Dovolateľ má podľa jeho názoru

v okolnostiach prípadu právo na taký výklad pojmu „veriteľ“ pre potreby aplikácie zákona

o konkurze, ktorým sa mu v konkurznom konaní zaručí efektívna ochrana jeho práva pokojne

užívať svoj majetok. Osud tejto ochrany, jej dostupnosť alebo popretie závisí od toho, či má

právo stať sa účastníkom konkurzného konania ako veriteľ úpadcu, alebo nie.

Dovolateľ v dovolaní poukázal taktiež na to, že účelom čl. 12 ods. 2 Ústavy SR je

ochrana pred diskrimináciou. Diskrimináciou je hodnotenie ľudí nie podľa ich individuálnych

vlastností, ale podľa príslušnosti k určitej spoločenskej skupine. Európsky súd pre ľudské

práva k tejto problematike uviedol, že rozdielne zaobchádzanie s osobami v analogickom

alebo relevantne podobnom postavení je diskriminačné, ak nemá objektívne a rozumné

odôvodnenie, ktorým je ak nesleduje legitímny cieľ alebo ak neexistuje vzťah rozumnej

proporcionality medzi použitými prostriedkami a zámerom, ktorý sa má uskutočniť (Case of

Evans v. The United Kingdom. Application No. 6339/05, § 73). Základné právo na prístup

k súdu, ani ľudské právo na spravodlivý proces nemožno preto podľa dovolateľa objektívne

a rozumne obmedziť tým, že ochranu svojho vlastníckeho práva v záväzkovom právnom

vzťahu nepožíva veriteľ, ktorý je zároveň dlžníkom voči tej istej fyzickej alebo právnickej

osobe. Takým výkladom sa podľa dovolateľa porušuje procesnoprávna ochrana zaručená

vlastníkovi podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, aj dostupnosť jeho základného práva na súdnu

ochranu. Dovolateľ zdôraznil, že účelom základných práv a slobôd, zhodne s účelom

ľudských práv a základných slobôd je vytvoriť subjektom práva ochranu predovšetkým proti

štátu a jeho orgánom (PL. ÚS 19/09-115, s. 57). Zhodný právny názor na ochranu ľudských

práv a základných slobôd vyslovil Európsky súd pre ľudské práva napríklad vo veci Airey

(Airey case. Series A, č. 32, s. 12, § 24). S účelom ochrany práv veriteľa v konkurznom

konaní nie je podľa dovolateľa zlučiteľné vylúčenie ochrany toho veriteľa, ktorý je zároveň

dlžníkom úpadcu. Taká „sankcia“ nezachováva podstatu a zmysel procesných základných

práv (právo na súdnu ochranu), ani hmotných základných práv (právo pokojne užívať svoj

majetok).

Na základe uvedeného dovolateľ žiada, aby dovolací súd podľa ust. § 243 O. s. p.

odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku a o dovolaní podľa § 243b ods. 3 O. s. p.

rozhodol tak, že napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 25. 09. 2012

a rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 29. 02. 2012 č. k. 25Cbi 15/2010-84 zrušil

a priznal dovolateľovi náhradu trov dovolacieho konania.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalobcu uviedol, že v danom prípade je

dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie súdu prvého stupňa. Z tohto dôvodu nie je dovolanie prípustné. Keďže bez toho, aby dovolateľ výslovne uviedol,

akým dôvodom zmätočnosti podľa ust. § 237 O. s. p. trpí dovolaním napadnutý rozsudok, z obsahu dovolania sa dá podľa žalovaného vyvodiť, že dovolateľ pravdepodobne namieta

odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Žalovaný k výkladu pojmu

„veriteľ“ podľa ust. § 24 ods. 1 zákona o konkurze uviedol, že tento pojem a pojem „dlžník“

sú už odpradávna v právnej teórii i praxi precizované. Podľa žalovaného je bez akýchkoľvek

pochybností, že ak je niekto dlžníkom (má záväzok plniť pohľadávku veriteľa, t. j. je povinný

plniť svoj dlh), nie je zároveň v tomto záväzkovo-právnom vzťahu aj veriteľom. To opäť

bez akýchkoľvek pochybností podľa žalovaného neznamená, že vo vzťahu k inej pohľadávke

nemôže byť v právnom postavení veriteľa. Ak právna úprava spája účastníctvo v konkurznom

konaní s hmotno-právnym postavením veriteľa, podľa žalovaného to neznamená, že ten istý

subjekt nie je (nemôže byť) súčasne aj v inom hmotno-právnom postavení (napr. ak má

zároveň nielen pohľadávku voči úpadcovi, ale aj dlh voči úpadcovi). Keďže interpretácia

predmetných pojmov konajúcimi súdmi bola podľa žalovaného jasná a zrozumiteľná,

žalovanému nie je zrejmé, aké iné kontexty mal dovolateľ na mysli.

K tvrdeniu dovolateľa, že súd mal pri chýbajúcej právnej úprave použiť analógiu,

žalovaný uviedol, že podľa jeho právneho názoru tu žiadna právna úprava nechýba (ako sa

dovolateľ nesprávne domnieva), a preto nevznikla ani akákoľvek potreba použiť akúkoľvek

analógiu legis. Procesný inštitút vylučovacej (exindačnej) žaloby je v právnom poriadku SR

už dlhodobo inkorporovaný, používa sa bez väčších interpretačných komplikácií nielen

v konkurznom práve, ale napr. aj v exekučnom konaní (§ 55 Exekučného poriadku).

Základným účelom vylučovacích žalôb je poskytnúť procesnú ochranu cudziemu majetku

pred účinkami konania (konkurzného, exekučného) v prípadoch, ak tretiemu subjektu svedčí

právo, ktoré vylučuje, aby na tento majetok dopadali účinky tohto konania (typicky napr.

právo vlastnícke). Zo skutočnosti, že aktívnu vecnú legitimáciu na podanie vylučovacej

žaloby podľa ust. § 78 zákona o konkurze nemá dlžník pohľadávky, podľa žalovaného

neznamená, že dlžník je zbavený akejkoľvek právnej ochrany.

Žalovaný zdôraznil, že aj keby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu

s odôvodnením, že je potrebné vysporiadať sa ešte s právnou argumentáciou žalobcu

o potrebe aplikácie analógie, nie je právne možné (de lege lata), aby sa dlžník (žalobca)

s úspechom domohol vylúčenia pohľadávky tretej osoby (úpadcu) zo súpisu majetku podstát

s odôvodnením, že jeho záväzok (dlh) zanikol započítaním. Prípadné zrušenie rozsudku

odvolacieho súdu dovolacím súdom tak nemôže podľa žalovaného priniesť žalobcovi očakávaný úspech, ale bude v konečnom dôsledku znamenať len ďalšie trovy konania,

na ktorých úhradu bude zaviazaný neúspešný účastník konania.

K vyjadreniu dovolateľa o zásahu do práva pokojne užívať svoj majetok, žalovaný

dodal, že so závermi množstva rozhodnutí ESĽP a Ústavného súdu k otázke práva na pokojné

užívanie majetku uvedených dovolateľom, sa nemožno nestotožniť. Pokiaľ ide o pohľadávku

dovolateľa, ktorú si ako veriteľ úpadcu riadne a včas prihlásil prihláškou v konkurznom

konaní, táto bude uspokojovaná spôsobom upraveným v zákone o konkurze. Táto pohľadávka

dovolateľa však nie je predmetom tohto súdneho konania. Žalovanému nie je celkom zrejmé,

v akých súvislostiach právo pokojne užívať svoj majetok súvisí s dlhom dovolateľa

(dlh/pasívum nie je majetkom). Právny poriadok SR nič podobné ako právo pokojne užívať svoj dlh nepozná. Žalovaný v tejto súvislosti opätovne poukázal na základný účel vylučovacej

žaloby.

Žalovaný má za to, že žaloba žalobcu/dovolateľa o vylúčenie pohľadávky úpadcu

zo súpisu majetku úpadcu nebola zamietnutá preto, že by súd nepovažoval žalobcu za veriteľa

inej prihlásenej pohľadávky v prebiehajúcom konkurznom konaní. To, že si dovolateľ

prihlásil svoju pohľadávku v konkurze je podľa žalovaného nespochybniteľný fakt.

Dovolateľa je preto potrebné považovať za účastníka konania v procesnom postavení veriteľa

práve vo väzbe na pohľadávku, ktorú si riadne a včas prihlásil prihláškou (§ 24 ods. 1 ZoKR).

Žaloba žalobcu/dovolateľa o vylúčenie pohľadávky úpadcu zo súpisu majetku úpadcu bola

zamietnutá preto, že dovolateľ nie je veriteľom tej pohľadávky, ktorej vylúčenia zo súpisu sa

domáha (v tomto smere je podľa žalovaného absolútne bez právneho významu, či dovolateľ je

alebo nie je veriteľom akejkoľvek inej pohľadávky voči akémukoľvek dlžníkovi, t. j. aj

úpadcovi). Žalovaný dodal, že sám žalobca vo svojej žalobe uvádzal, že nie je veriteľom

uvedenej pohľadávky‚ a že v predmetnom záväzkovo-právnom vzťahu vystupuje v hmotno-

právnej pozícii dlžníka.

Na základe uvedených skutočností, keďže podľa žalovaného v konaní nedošlo

k žiadnym vadám podľa ust. § 237 O. s. p., a preto nie je pravdepodobné, že dovolaniu

dovolateľa bude môcť byť vyhovené, a keďže súčasne dovolateľovi nehrozí žiadna ani len

hypotetická ujma na akýchkoľvek jeho majetkových alebo osobnostných právach v súvislosti

s právoplatným a vykonateľným rozsudkom, podľa právneho názoru žalovaného neexistuje racionálny právny dôvod na odloženie vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia.

Žalovaný preto ďalej navrhuje, aby dovolací súd dovolanie žalobcu odmietol a priznal mu

povinnosť nahradiť trovy dovolacieho konania žalobcu vo výške 3 129,60 Eur.

K vyjadreniu žalovaného podal vyjadrenie žalobca, ktorý namietol vyjadrenie

žalovaného k dovolaniu žalobcu, a to jeho nesprávnu interpretáciu uplatneného predmetu

dovolania podaného žalobcom. Poukázal na to, že dovolateľ v dovolaní namietol, že

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241

ods. 2 písm. c/ O. s. p.) a v špecifikácii dôvodov pre podanie dovolania aj argumentáciu

o nesprávnosti rozhodnutia odvolacieho súdu odkázal v podrobnostiach na argumentáciu,

ktorú v dovolaní predložil súdu prvého stupňa dňa 29. 10. 2012.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), riadne zastúpený (§ 241 ods.

1 O. s. p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.), a bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,

voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný.

Dovolanie účastníka konania upravené v tretej hlave štvrtej časti Občianskeho

súdneho poriadku je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé

rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho

prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu len

v prípadoch, v ktorých to pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

  V preskúmavanej veci dovolateľ napadol dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu

vydané vo forme rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Podmienky

prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené

v ustanoveniach § 237 a § 238 O. s. p.

V zmysle ust. § 238 O. s. p. platí, že dovolanie proti rozhodnutiu vydanému v procesnej forme rozsudku, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238

ods. 1 O. s. p.), alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je

dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo

ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.).

Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania

nevyslovil, ani nejde o potvrdzujúci rozsudok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd

prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky), je nepochybné, že

prípustnosť dovolania žalobcu z § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. nemožno vyvodiť.

Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O. s. p.,

možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie

z hľadiska § 238 O. s. p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta

druhá O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané

v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p.,

dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto

zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,

spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie

návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti

účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom

nesprávne obsadeným.

  Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O. s. p. sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až

g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.

Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. ako

dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je

pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté

niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

  Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalovaného preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd zameral na otázku, či dovolateľovi

nebola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, čo zakladá dovolací dôvod podľa

ust. § 237 písm. f/ O. s. p.

Pod odňatím možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie taký

závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných

práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov. Táto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka

súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho

poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Odňatiu možnosti konať pred súdom ako dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové

znaky : 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo

v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.

Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie

možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je

potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania

realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym

súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

Podstatná časť dovolacích námietok žalobcu spočíva v odkazoch na prípady, podľa

ktorých argumenty súdov pre odmietnutie argumentov účastníka konania musia byť

zrozumiteľné, dostatočne konkrétne, aby naozaj vyvracali alebo spochybňovali argumenty

účastníka konania. Z uvedeného je preto zrejmé, že podľa dovolateľa odôvodnenie písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, resp. nedostatočné.

  Podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa

pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne

posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Dovolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia

v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21.

januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Higgins c.

Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán

výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993,

II. ÚS 410/06).

  Podľa ust. § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vyššie citované ustanovenie vedené ustanovenie bolo zavedené novelou Občianskeho

súdneho poriadku vykonanou zákonom č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.

99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov, a z dôvodovej správy k tomuto zákonu vyplýva, že zákonodarca ním

„reaguje na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa,

kedy odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním vecne správnych

dôvodov. V takých prípadoch rozhodnutia obsahujú účastníkom známe podania, známy

napadnutý rozsudok a v závere obsahujú už len stručné konštatovania o správnosti

a presvedčivosti napádaného rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje. Ide

o ustanovenie v rovine fakultatívnej a umožňuje odvolaciemu súdu sa sústrediť už len

na doplnenie presvedčivosti rozhodnutia a odvolacie súdy sa tak môžu sústrediť na judikatúru

a odbornú literatúru.

Ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je

podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne

nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.

Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však

nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že

ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd

prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj

čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia zo dňa 29. 02. 2012 č. k.

25Cbi/15/2010-84, uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh

konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného

dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých

vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.

  S odôvodnením súdu prvého stupňa sa stotožnil aj odvolací súd. Odvolací súd

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dodal, že vylučovacia žaloba dlžníka, ktorý v nej

argumentuje tvrdením, že dlh dodatočne zanikol, nemôže byť úspešná. Ako skonštatoval i súd

prvého stupňa, na tieto skutkové okolnosti môže podľa odvolacieho súdu dlžník poukazovať

až pri vymáhaní pohľadávky správcom. Odvolací súd ďalej uviedol, že existenciu pohľadávky

zapísanej do súpisu dlžník - žalobca ani nespochybňuje, iba tvrdí, že ju započítal voči svoje

pohľadávke. Skutočnosť, že žalobca nie je osobou, ktorá by tvrdila, že ona je veriteľom

pohľadávky ale podľa odvolacieho súdu znamená, že sa vylučovacou žalobou žalobca nemôže

domáhať práva na vylúčenie pohľadávky zo súpisu.

Dovolací súd k aplikácii ust. § 219 ods. 2 O. s. p. dodáva, že v prípade, ak odvolací

súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa (úplný alebo

čiastočný blanketový odkaz) stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné

skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci, pretože rozhodnutie odvolacieho

súdu v sebe zahŕňa po obsahovej stránke, aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa,

s ktorým tak tvorí jeden celok. Na základe uvedeného, rozhodnutie súdu prvého stupňa, ako aj

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, je potrebné považovať za jeden celok, ktorý vytvára

komplexné zhodnotenie skutkovej a právnej stránky posudzovaného vzťahu medzi účastníkmi konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky, a preto aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu ako jeden súvislý celok s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, s

poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. spĺňa parametre zákonného odôvodnenia

(§ 157 ods. 2 O. s. p.).

Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky v žiadnom prípade nemožno považovať ani to, že odvolací súd neodôvodnil

napadnuté rozhodnutie podľa predstáv žalobcu. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu,

iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu

(napr. I. ÚS 188/06).

Zákonodarcom upravenou fakultatívnou možnosťou odvolacieho súdu obmedziť sa

v odôvodnení potvrdzujúceho napadnutého rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti

dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa, preto vo svetle judikatúry Ústavného súdu

Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva, nedošlo v danom prípade

k porušeniu práva účastníka občianskeho súdneho konania (navrhovateľa) na riadne

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu.

Dovolací súd vzhľadom na zistené skutočnosti konštatuje, že žalobca nebol postupom

súdu prvého stupňa, ako ani odvolacieho súdu, vylúčený z realizácie procesných práv, daných

Občianskym súdnym poriadkom. Za týchto okolností je možné uzavrieť, že žalobcovi

postupom súdu nebola odňatá možnosť konať pred súdom.

  Dovolací súd ďalej uvádza, že žalobca podané dovolanie odôvodnil s poukazom

na tvrdenie, že súd prvého stupňa a odvolací súd v danom prípade nesprávne vec právne

posúdili. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne

posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis, alebo ak síce aplikoval

správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery.

  Dovolací súd so zreteľom na vyššie uvedené zdôrazňuje, že ust. § 237 písm. f/ O. s. p.

dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou procesnou

činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci. Právne posúdenie veci súdmi nižších

stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť procesne

prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); nesprávne právne posúdenie ale

prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho

poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti

dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani

zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

  Námietka dovolateľa, týkajúca sa aktívnej legitimácie a práva pokojne užívať svoj

majetok, z pohľadu osoby dotknutej, je otázkou právneho posúdenia, čo v súvislosti s vyššie

uvedeným, nezakladá procesnú prípustnosť dovolania.

  Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že nakoľko prípustnosť dovolania

v danom prípade nemožno vyvodiť z ust. § 238 O. s. p. a neboli zistené (ani tvrdené) vady

uvedené v ust. § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalobcu

podľa ust. § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,

odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým

rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

  V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení

s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky úspešnému

žalovanému priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania za dva úkon právnej služby

(prevzatie a príprava veci, vyjadrenie) po 1 296,37 Eur a 2x paušálnu náhradu po 7,63 Eur +

20 % DPH podľa ust. § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. b/, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, t. j.

trovy dovolacieho konania celkom vo výške 3 129,60 Eur.

Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 16. mája 2013  

JUDr. Beata Miničová, v. r.   predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová