UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne: H. S., rod. G. nar. X. M. XXXX, Hlavná XX/XXX, XXX XX I. E., zastúpená: JUDr. Danielom Adamčíkom, advokátom so sídlom ul. J. Kráľa, 079 01 Veľké Kapušany 4, proti žalovaným: 1. Daňový úrad Košice, Železničná 1, 041 90 Košice, 2. JUDr. V. X., správca konkurznej podstaty úpadcu Juraj Makkai, Žriedlová 3, 040 01 Košice - Staré mesto, zn. správcu: S1858, zastúpený: Advokátska kancelária bodnarlegal s.r.o., so sídlom Žriedlová 3, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 865 459, o vylúčenie majetku zo súpisu majetku úpadcu, v konaní o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 15. decembra 2020, č. k. 4CoKR/32/2020-346, takto
rozhodol:
I. Dovolanie žalobkyne o d m i e t a.
II. Žalovaní 1. a 2. majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Košice I (ďalej len,,okresný súd“ alebo,,súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa 22. januára 2020, č. k. 30Cbi/1/2019-163, rozhodol tak, že žalobu žalobkyne zamietol (prvý výrok) a priznal žalovanému v 1. rade (druhý výrok) a žalovanému v 2. rade (tretí výrok) nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 1.1. Z vecou súvisiaceho spisu vyplýva, že žalobkyňa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 1. marca 2019 navrhla, aby súd vylúčil zo súpisu všeobecnej konkurznej podstaty majetok - hnuteľnú vec, a to osobné motorové vozidlo VOLKSWAGEN JETTA 2,0 TDI, výrobné číslo (VIN) WvWZZZ16ZFM011923, EČV: TV 657 DN, rok výroby 2015 (ďalej len,,motorové vozidlo“ alebo,,automobil“). Žalobu odôvodnila tým, že Okresný súd Košice I uznesením zo dňa 5. novembra 2018, sp. zn.: 31OdK/454/2018, vyhlásil konkurz na majetok dlžníka: Z. S., narodený X. O. XXXX, bytom E. XX/XX, XXX X X V. a ustanovil za správcu podstaty: JUDr. Richard Lukáč, so sídlom kancelárie Žriedlová 3, 040 01 Košice, zn. správcu:S 1858, pričom žalobkyňa a dlžník sú manželia od 2. apríla 2012. Žalobkyňa ďalej uviedla, že keďže už dlhšiu dobu spolu nežijú, uzatvorili spolu dohodu o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len,,BSM“), ktorá nadobudla platnosť pred zánikom BSM a účinnosť ku dňu nadobudnutia uznesenia o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka. K zániku a vyporiadaniu BSM došlo k rovnakému časovému okamihu, a to ku dňu nadobudnutia účinnosti uznesenia o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka. Následne žalobkyňa zistila, že do súpisu majetku všeobecnej podstaty bolo správcom zahrnuté aj sporné motorové vozidlo, ktorého je výlučnou vlastníčkou a ktoré nadobudla na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 16. augusta 2018, za cenu 11.400,- eur, pričom finančné prostriedky na jeho kúpu si žalobkyňa zabezpečila a získala jednak z darovaných peňazí od svojich rodičov a čiastočne z finančných prostriedkov, ktoré nepatria do BSM, teda neboli spoločne nadobudnutými prostriedkami. Vychádzajúc z § 167j zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej iba „ZKR“) žalobkyňa uplatnila u správcu (podaním zo dňa 4. januára 2019) námietku, že do súpisu všeobecnej konkurznej podstaty predmetné motorové vozidlo nemalo byť zaradené a zároveň požiadala správcu, aby označený majetok zo súpisu vylúčil. Správca dňa 14. februára 2019 doručil žalobkyni list zn. 31OdK/454/2018 321-51 zo dňa 13. februára 2019, označený ako „Nesúhlas veriteľa Daňový úrad Košice s podanou námietkou“, kde správca oznámil žalobkyni, že mu bolo doručené zo strany veriteľa, Daňového úradu Košice, podanie zo dňa 7. februára 2019, v zmysle ktorého Daňový úrad Košice vyjadril nesúhlasné stanovisko s podanou námietkou žalobkyne a trval na zapísaní tohto majetku do súpisu všeobecnej podstaty. Správca žalobkyňu zároveň vyzval v súlade s ustanovením § 167j ods. 2 ZKR, aby bez zbytočného odkladu podala voči Daňovému úradu Košice žalobu o vylúčenie majetku zo súpisu a zároveň pripojil list Daňového úradu Košice č. 100404133/2019 zo dňa 7. februára 2019 „Nesúhlas veriteľa s podanou námietkou“, ktorý však ako uviedla žalobkyňa, nebol nikým podpísaný, chýba aj žiadosť veriteľa, aby správca žalobkyňu vyzval na podanie žaloby o vylúčenie veci voči Daňovému úradu Košice a keďže žiaden veriteľ prihlásenej pohľadávky právne relevantným spôsobom podľa § 167 ods. 2 ZKR, v lehote stanovenej zákonom nepostupoval, správca mal majetok zo súpisu vylúčiť. Z formy tohto listu zároveň nevyplýva, že by bol elektronickým podaním podľa zákona č. 305/2013 Z.z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a niektorých ďalších zákonov (zákon o e-Gouvernmente) keďže bol zaslaný formou riadneho e-mailu a nebol opatrený autorizovaným elektronickým podpisom, ktoré skutočnosti žalobkyňa zároveň namietala i správcovi. 1.2.Žalobkyňa sa v priebehu konania, podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 15. mája 2019, domáhala voči žalovaným určenia, že je výlučnou vlastníčkou sporného motorového vozidla. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 8. januára 2020, sp. zn. 30Cbi/1/2019, konanie o určenie vlastníckeho práva vylúčil na samostatné konanie. 1.3. Žalovaný v 2. rade navrhol súdu žalobu zamietnuť z dôvodov, že nie je pasívne legitimovaný, a to s poukazom na znenie ust. § 167j ods. 2 ZKR. Ďalej poukázal na úradný záznam zo dňa 22. novembra 2018, v zmysle ktorého úpadca sám uviedol, že BSM vzniklo dňom 2. apríla 2012, doposiaľ nezaniklo a nebolo vyporiadané. Dlžník zároveň čestne prehlásil že jeho manželka nedisponuje akýmkoľvek majetkom oceniteľným v peniazoch. Žalovaný v 2. rade zároveň vyjadril pochybnosti o samotnej pravdivosti prezentovaných tvrdení žalobkyne vo vzťahu k darovaným finančným prostriedkom zo strany jej rodičov, nakoľko samotná žalobkyňa za účasti úpadcu sa dostavila do kancelárie správcu za účelom poskytnutia informácii o motorovom vozidle patriacom do masy BSM, kde prejavili záujem o vykúpenie majetku z konkurznej podstaty v súlade s ustanovením § 167r ZKR. Žalovaný v 2. rade v podaní zo dňa 27. februára 2019 podrobne vysvetlil žalobkyni postup veriteľa - Daňového úradu Košice pri elektronickom podávaní nesúhlasného stanoviska s podanou námietkou žalobcu s kvalifikovaným elektronickým podpisom (vo formáte.xzep) zo strany príslušne konajúcich, resp. poverených osôb za Daňový úrad Košice ako veriteľa a rovnako poukázal na ustanovenie § 197a ods. 1 ZKR, v zmysle ktorého písomnosti určené správcovi možno podať elektronicky aj do elektronickej schránky správcu prostredníctvom na to určeného elektronického formulára.
1.4. Žalovaný v 1. rade navrhol žalobu zamietnuť a v zhode s tvrdením žalovaného v 2. rade poukázal, že ako veriteľ prihlásenej nezabezpečenej pohľadávky vo výške 6.691,88 eur doručil správcovi dňa 7. februára 2019 nesúhlas veriteľa s podanou námietkou žalobkyne, na základe ktorého podania správca vyzval listom zo dňa 13. februára 2019 žalobkyňu na podanie žaloby o vylúčenie majetku zo súpisu. K vyhláseniu rodičov žalobkyne o poskytnutí finančného daru vo výške 10.000,- eur dňa 3. augusta 2018 žalobkyni za účelom zabezpečenia a financovania kúpy osobného motorového vozidla uviedol, že toto bolo podpísané až dňa 12. decembra 2018, čiže až po vyhlásení konkurzu na majetok manžela žalobkyne, čo žalovaný v 2. rade nepovažuje za hodnoverný dôkaz toho, že peňažné prostriedky zo strany rodičov žalobkyne jej boli poskytnuté ešte v auguste 2018 a zároveň, keďže podľa kúpnej zmluvy bolo motorové vozidlo nadobudnuté za cenu 11.400,- eur, zvyšnú čiastku (vo výške 1.400,- eur), by žalobkyňa musela doplatiť, a teda ak žalobkyňa nepreukáže, že zvyšok finančných prostriedkov použitých na kúpu motorového vozidla nebol predmetom BSM, platí, že na túto kúpu boli poukázané prostriedky z BSM. Žalovaný v 1. rade považoval potvrdenie o dohode o vyporiadaní BSM zo dňa 3. mája 2018 za účelovo vypracované, pričom podpisy na tomto potvrdení nie sú úradne overené s dátumom ich podpisu, pričom dátum na potvrdení neosvedčuje, že k uzavretiu dohody aj v skutočnosti došlo v období pred vyhlásením konkurzu, vyporiadanie BSM pritom môže nastať až po jeho zániku. Žalovaný v 1. rade ďalej uviedol, že je orgánom verejnej moci a podanie „Nesúhlas veriteľa s podanou námietkou“ doručil správcovi v súlade s ustanoveniami zákona o e-Governmente a § 197a ZKR do elektronickej schránky správcu, spolu s uvedeným podaním doručil žalovaný v 1. rade poverenie, podpísané kvalifikovaným elektronickým podpisom, ktorým riaditeľ Daňového úradu Košice dňa 24. apríla 2018 poveril riaditeľku Odboru daňovej exekúcie, Ing. O. H. na podpisovanie: a) prihlášok pohľadávok do konkurzov, reštrukturalizácií a oddlžení, vyhlásených a povolených súdmi Slovenskej republiky; b) prihlášok pohľadávok do cezhraničných insolvenčných konaní obdobných konaniam podľa bodu a); c) ostatných písomností v konaniach podľa bodov a) a b) a tiež poverenie, podpísané kvalifikovaným elektronickým podpisom, ktorým riaditeľka odboru správy daní, Ing. V. K., poverená zastupovaním riaditeľa daňového úradu poverila dňa 1. februára 2019 JUDr. F. J., PhD., vedúcu oddelenia daňovej exekúcie 1 zastupovaním riaditeľky Odboru daňovej exekúcie, Ing. O. H. počas jej neprítomnosti v plnom rozsahu bez obmedzenia na podpisovanie všetkých elektronických dokumentov (EÚD) kvalifikovaným elektronickým podpisom (KEP) na základe prideleného mandátneho certifikátu. Riaditeľ Daňového úradu Košice, Ing. Y. V. poveril s účinnosťou od 31. januára 2019 na dobu neurčitú Ing. V. K., riaditeľku odboru správy daní zastupovaním počas svojej neprítomnosti v plnom rozsahu bez obmedzenia na všetky úlohy súvisiace s plnením úloh vyplývajúcich z funkcie riaditeľa daňového úradu a taktiež na v plnom rozsahu bez obmedzenia podpisovanie všetkých elektronických dokumentov (EÚD) kvalifikovaným elektronickým podpisom (KEP) na základe prideleného mandátneho certifikátu, čiže riaditeľka odboru správy daní zastupovala riaditeľa Daňového úradu Košice v danom čase v celom rozsahu a mala oprávnenie vystaviť poverenia pre ostatných štátnych zamestnancov.
2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 167a ods. 3, § 167h ods. 1, § 167i ods. 1, § 167j ZKR, ďalej § 39, § 143, § 149 ods. 1, § 150 Občianskeho zákonníka a žalobu voči žalovanému v 2. rade (správcovi podstaty) zamietol z dôvodu nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v spore, a to s poukazom na znenie § 167j ods. 2 zákona ZKR. 2.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno skutočnosti, že majetok, ktorý žiada vylúčiť, má vo svojom výlučnom vlastníctve, ktorý nie je predmetom BSM, resp. konkurzu. Okresný súd ďalej uviedol, že BSM žalobkyne a úpadcu vzniklo dňom vzniku manželstva, teda dňa 4. februára 2012 a nebolo vyporiadané. Manželstvo nezaniklo, aj keď manželia spolu nežijú v spoločnej domácnosti. Žalobkyňa taktiež nepredložila žiadnu dohodu manželov uzatvorenú v zmysle § 149a Občianskeho zákonníka, resp. rozhodnutie súdu o vyporiadaní BSM, resp. žalobkyňou doložená dohodao vyporiadaní BSM zo dňa 3. mája 2018 je podľa súdu prvej inštancie neplatným právnym úkonom pre rozpor s ust. § 149 Občianskeho zákonníka. Základným predpokladom pre vyporiadanie BSM je jeho predchádzajúci zánik, čo v posudzovanom spore nenastalo, nakoľko k zániku BSM došlo až vyhlásením konkurzu na manžela žalobkyne dňa 13. novembra 2018. Nie je preto možné, aby sa manželia platne dohodli na vyporiadaní BSM ešte pred jeho zánikom, takáto dohoda je absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka. 2.2. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa síce čestným prehlásením preukázala, že sumu 10.000,- eur nadobudla darom od rodičov, no kúpna cena vozidla bola 11.400,- eur a žalobkyňa nepreukázala z akých prostriedkov nadobudla zvyšok kúpnej ceny, sumu 1.400,- eur. Tieto teda patrili do BSM a preto sporné motorové vozidlo patrí do BSM manželov. Súd prvej inštancie poukázal na judikatúru (R 42/1972) podľa ktorej, ak bola nejaká vec získaná za trvania manželstva a bezpodielového spoluvlastníctva sčasti z prostriedkov patriacich iba jednému z manželov, patrí táto vec za podmienok uvedených v § 143 Občianskeho zákonníka do bezpodielového spoluvlastníctva. Pri jeho vyporiadaní je manžel, z ktorého prostriedkov bol tento náklad vynaložený, oprávnený len požadovať, aby mu bolo uhradené zo spoločného majetku to, čo takto vynaložil, teda žalobkyňa má zo speňaženia sporného motorového vozidla správcom nárok na 10.000,- eur, ktoré boli vynaložené z jej výlučných prostriedkov (darovaných od rodičov) na vec patriacu do BSM a to podľa § 150 Občianskeho zákonníka. 2.3. K námietke žalobkyne, ohľadom podania neoprávnenou osobou - žalovaným v 1. rade (Daňový úrad) - nesúhlas veriteľa s podanou námietkou (na č.l. 19 spisu) súd prvej inštancie uviedol, že postup žalovaného v 1. rade pri elektronickom podávaní nesúhlasného stanoviska s podanou námietkou žalobcu s kvalifikovaným elektronickým podpisom (vo formáte.xzep) zo strany príslušne konajúcich, resp. poverených osôb za veriteľa - Daňový úrad Košice bol podaný žalovanému v 2. rade v zmysle zákona o e-Governmente, a preto je námietka žalobkyne nedôvodná. Elektronické podanie a jeho prílohy musia byť podpísané zaručeným elektronickým podpisom osoby oprávnenej na podanie elektronického podania s odkazom na elektronické doručovanie elektronických podaní správcovi a rovnako ustanovený správca žalobkyni poukázal na ustanovenie § 197a ods. 1 ZKR, v zmysle ktorého písomnosti určené správcovi možno podať elektronicky aj do elektronickej schránky správcu prostredníctvom na to určeného elektronického formulára. 2.4. Z dôvodov vyššie uvedených súd prvej inštancie žalobu zamietol a priznal žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade náhradu trov konania v plnej výške, ktoré je povinná uhradiť žalobkyňa.
3. Proti rozsudku okresného súdu podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) a g) Civilného sporového poriadku (ďalej aj,,C. s. p.“), ktorým žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie. 3.1. Žalobkyňa v podanom odvolaní súhlasila s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaný v konaní o vylúčenie veci zo súpisu majetku pri oddlžení nemá pasívnu legitimáciu, avšak do právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o vylúčení konania o určenie vlastníckeho práva na samostatné konanie právnu subjektivitu mal. Zo ZKR podľa žalobkyne explicitne nevyplýva, že by správca podstaty v ojedinelých prípadoch nemohol byť pasívne legitimovaný v takomto konaní a tým, že správca pojal motorové vozidlo žalobkyne do súpisu podstaty, žalobkyňa žila v právnej neistote, keďže správca mal záujem za každú cenu motorové vozidlo speňažiť. 3.2. Žalobkyňa ďalej v podanom odvolaní zotrvala na svojej argumentácii, že z podania žalovaného v 1. rade zo dňa 7. februára 2019 označeného ako „Nesúhlas veriteľa s podanou námietkou“ nevyplýva, že bol elektronickým podaním podľa zákona o e-Governmente, keďže nebol autorizovaný a opatrený autorizovaným elektronickým podpisom, čo žalobkyňa namietala správcovi. Nesúhlas žalovaného v 1. rade nebol podaný elektronicky, keďže aj podľa prezenčnej pečiatky správcu bol podaný dňa 11. februára 2019. Zároveň neobsahuje žiaden údaj o elektronickom podaní a je bez elektronickej autorizácie. Dodatočne vyhotovené elektronické podanie sadostalo do spisu až v priebehu konania. Nakoľko to bol správca, kto vyvolal spor, keďže sa žalobkyni vyhrážal aj trestnoprávnymi následkami v podaní zo dňa 27. februára 2019, mali uvedené okolnosti podľa odvolateľky dopad aj na posúdenie nároku o trovách konania. Taktiež uviedla, že nesúhlas veriteľa s námietkou mala podpísať Ing. D. H. a v žiadnom prípade nie JUDr. F. J.. Poverením nie je možné nepriamo upraviť Organizačný poriadok daňového úradu a preniesť na niekoho viac práv než aké mala na základe poverenia zastupujúca riaditeľka Ing. O. H.. 3.3. Žalobkyňa v odvolaní ďalej namietala, že správcovi uviedla, že nesúhlas žalovaného v 1. rade neobsahuje,,žiadosť“ veriteľa na uplatnenie žaloby na súde podľa kogentného ustanovenia § 167j ods. 2 ZKR. Správca taktiež nesprávne a svojsky určil lehotu 15 dní na uplatnenie práva na súde. Dôvodnosť žaloby o vylúčenie veci je daná najmä tým, že právne účinky § 167j ods. 2 ZKR nenastali z viacerých dôvodov a správca preto vychádzajúc zo zákona mal vylúčiť majetok zo súpisu podstaty a ak ho nevylúčil, súd prvej inštancie mal žalobe vyhovieť. Žalobkyňa uviedla, že žalobu založila na tom, že nadobudla hnuteľnú vec na základe vlastných finančných prostriedkov, k čomu predložila dôkazy a predpokladala, že súd v tomto smere vykoná dokazovanie výsluchom osôb (príslušníkov rodiny), s ktorými žije spolu v jednej domácnosti. Zároveň žalovaný v 1. rade doposiaľ nepodal právne záväzný podnet (žiadosť) správcovi v zmysle § 167j ods. 2 ZKR, čo absentuje v liste žalovaného v 1. rade zo dňa 7. februára 2019. Z napadnutého rozsudku podľa žalobkyne nesporne vyplýva, že súd prvej inštancie túto podstatnú a rozhodujúcu otázku obišiel a ani sa nevysporiadal s právnou argumentáciou v tomto smere a nevykonal dokazovanie vo vzťahu k zapisovaným údajom v Obchodnom vestníku. Z týchto údajov pritom nesporne vyplýva, že žalovaný v 1. rade nie je prihláseným veriteľom, keďže v zákonom a správcom stanovenej lehote, spôsobom stanoveným v zákone doposiaľ svoju pohľadávku do konkurzného konania neprihlásil. Pritom ustanovenie § 167j ods. 2 ZKR umožňuje iba prihlásenému konkurznému veriteľovi trvať na zapísaní majetku do súpisu. Teda správca v rozpore so znením ustanovenia § 167j ods. 2 ZKR postupoval iniciatívne, v rozpore so zákonom a svojvoľne vniesol právnu neistotu do vzťahu žalobkyne, keď táto nemala iné východisko ako podať žalobu. Túto neistotu súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom neodstránil, ale ďalej prehĺbil, keď na podstatné dôvody žaloby neprihliadol. Všetky úkony neprihláseného veriteľa - žalovaného v 1. rade, nemajú pokiaľ ide o uvedenie majetku žalobkyne do súpisu, žiadne účinky a nie sú právne záväzné. Ide o neplatné alebo ničotné akty a neobstojí ani obrana žalovaného v 1. rade, že výslovne prejavil svoju vôľu tým, že uviedol, že nesúhlasí s podanou námietkou žalobkyne a zároveň uviedol aj príslušné ustanovenie § 167j ods. 2 ZKR. Vyslovenie nesúhlasu s podanou námietkou žalobkyne nie je výslovným prejavom svojej vôle k tomu aby správca vyzval toho kto podal námietku na podanie žaloby voči veriteľovi a k tomu nie je možné dospieť ani extenzívnym výkladom toho prejavu, o právnej istote ani nehovoriac. Takúto výslovnú žiadosť, ktorá je uplatnením práva veriteľa nie je podľa žalobkyne možné ponechať na výklad a úvahu najmä správcovi už minimálne aj z dôvodu, že § 167j ZKR je kogentným a nie dispozitívnym ustanovením zákona a výklad § 167j ZKR žalovaným v 1. rade je účelový a ide o špekulatívnu úvahu, ktorá vytvára možnosť na svojvôľu a nesvedčí o právnej istote, čo sa prejavilo v posudzovanom spore, keď správca bez požiadania na podanie výzvy, aby žalobkyňa ako namietajúca osoba súpisu podala voči veriteľovi žalobu, nahradil túto vôľu veriteľa a napriek absencii zákonnej žiadosti a bez jasného podnetu, nieže by bol podľa § 167j ods. 2 posledná veta majetok vylúčil zo súpisu, ale vyzval žalobkyňu na podanie žaloby a tým žalobkyňu bez riadneho podnetu dotlačil do súdneho sporu. 3.4. Žalobkyňa zotrvala na svojich tvrdeniach, že aj suma 1.400,- eur ako časť kúpnej ceny za predmetné motorové vozidlo bola jej vlastnou investíciou, na čo súd prvej inštancie dokazovanie nevykonal. Poukázala, že túto sumu mala ušetrenú z darovaných peňazí od svojej starej mamy, ktorá bývala v spoločnej domácnosti so žalobkyňou a jej rodičmi, no ani v tomto smere nebolo dokazovanie vykonané. Pokiaľ nie je vyriešená táto podstatná právna otázka, nie je možné vo veci náležite rozhodnúť, keďže sa zahmlieva podstata žaloby. 3.5. Súd prvej inštancie sa podľa odvolateľky nezaoberal ani otázkou podpisového práva na strane žalovaného v 1. rade, preto žalobkyňa zotrvala na obsahu svojho vyjadrenia zo dňa 19. septembra 2019. Žalobkyňa vyslovila súhlas so záverom okresného súdu,
že vyporiadanie BSM môže nastať až po jeho zániku. Ak by manželia uzatvorili dohodu o vyporiadaní BSM pred zánikom BSM a účinnosť by bola naviazaná na odkladaciu podmienku, nebolo by možné vynútiť jej plnenie. Ak by sa aj účastníci dohody po zániku manželstva takouto (neplatnou) dohodou spravovali išlo by a novú dohodu, ktorá bola uzatvorená konkludentne. Žalobkyňa v nadväznosti na to uviedla, že k rozvodu manželstva došlo ku dňu 19. júna 2016, pričom sa s bývalým manželom spravujú podľa pôvodnej dohody zo dňa 3. mája 2018. 4. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Uviedol, že z ustanovenia § 167j ods. 2 ZKR jednoznačne vyplýva, že osoba ustanoveného správcu, teda žalovaný v 2. rade nie je pasívne legitimovaný, nakoľko sa nejedná o veriteľa prihlásenej pohľadávky, ktorý trvá na zápise majetku do súpisu. Žalobkyňa až dňa 15. mája 2019 podala v rámci konania o vylúčenie veci z konkurznej podstaty žalobu o určenie vlastníckeho práva k hnuteľnej veci podľa § 137 písm. c) C. s. p., preto nemôže tvrdiť, že do právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie zo dňa 8. januára 2020, ktorým bolo rozhodnuté, že konanie o určenie vlastníckeho práva k predmetnému motorovému vozidlu sa vylučuje na samostatné konanie, bol žalovaný v 2. rade pasívne legitimovaný, nakoľko už prvotná žaloba o vylúčenie veci z konkurznej podstaty smerovala nesprávne aj voči správcovi konkurznej podstaty. Preto súd prvej inštancie v napádanom rozsudku správne žalobu voči žalovanému v 2. rade zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie. 4.1. Žalovaný v 1. rade opätovne poukázal, že je orgánom verejnej moci a podanie - Nesúhlas s podanou námietkou doručil správcovi konkurznej podstaty v súlade s ustanoveniami Zákon o e-Governmente a § 197a ZKR do elektronickej schránky správcu, pričom o tejto skutočnosti predložil súdu prvej inštancie všetky dôkazy. 4.2. Žalovaný v 1. rade zdôraznil, že hoc vo svojom nesúhlase s podanou námietkou nepoužil výslovnú formuláciu, že žiada od správcu, aby vyzval toho, kto podal námietku, aby podal voči žalovanému v 1. rade žalobu o vylúčenie majetku zo súpisu, prejavil svoju vôľu tým, že uviedol, že s podanou námietkou žalobkyne nesúhlasí a zároveň poukázal na ustanovenie zákona § 167j ods. 2 ZKR, z ktorého uvedená výzva vyplýva a následne tak žalovaný v 2. rade aj urobil a vyzval žalobkyňu na podanie predmetnej žaloby voči žalovanému v 1. rade. 4.3. Žalovaný v 1. rade ďalej nesúhlasil s vyjadrením žalobkyne, že motorové vozidlo nadobudla výlučne z vlastných finančných prostriedkov, o čom údajne predložila konajúcemu súdu dôkazy. Nestotožnil sa s tvrdením žalobkyne, že predpokladala, že súd vykoná dokazovanie výsluchom jej rodinných príslušníkov, nakoľko žalobkyňa ani vo svojich písomných podaniach ani na pojednávaní dňa 22. januára 2020 nenavrhovala súdu prvej inštancie, aby takýto dôkaz vykonal a súd prvej inštancie preto správne právne vyhodnotil, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno v konaní, že majetok, ktorý žiada vylúčiť má vo výlučnom vlastníctve a nemá byť predmetom BSM, resp. konkurzu. Žalobkyňa ani raz v žiadnych písomných podaniach a ani na pojednávaní dňa 22. januára 2020 neuvádzala pochybnosti, že by žalovaný v 1. rade nemal byť veriteľom prihlásenej pohľadávky, ani nenavrhla vykonanie dokazovania. 4.4. Žalovaný v 1. rade poukázal aj na to, že vyporiadanie BSM môže nastať až po jeho zániku. Zo znenia § 149 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že dohoda o vyporiadaní BSM sa môže týkať len bezpodielového spoluvlastníctva, ktoré zaniklo, preto je vylúčené, aby sa manželia, hoc nežijú spolu v jednej domácnosti dohodli na vyporiadaní BSM pred zánikom manželstva. Takáto dohoda by bola v rozpore s Občianskym zákonníkom a je teda je neplatná. 5. Žalovaný v 2. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Nesúhlasil s názorom žalobkyne, že v konaní o vylúčenie veci zo súpisu majetku v rámci konania o oddlžení je v každom prípade vecne legitimovaný aj správca podstaty. Ďalej žalovaný v 2. rade zásadne nesúhlasil so žalobkyňou tvrdenými skutočnosťami o snahe ustanoveného správcu speňažiť motorové vozidlo, o žalobkyňou tvrdenej telefonickej komunikácii zo dňa 25. februára 2019 či o akýchkoľvek vyhrážkach trestnoprávnymi následkami a takéto prezentované skutočnosti nenachádzajú ani oporu v samotných dôkazoch predložených žalobkyňou, teda je zrejmé, že ustanovený správca neuskutočnil akékoľvek kroky smerujúce k speňaženiu hnuteľných vecí v zmysle ustanovenia § 167pZKR. Ďalej žalovaný v 2. rade predložil súhrnnú prihlášku nezabezpečených pohľadávok veriteľa Slovenská republika - Daňový úrad, ktorá bola riadne a včas doručená v rámci základnej prihlasovacej lehoty od vyhlásenia konkurzu do elektronickej schránky ustanoveného správcu dňa 7. decembra 2018. Žalovaný v 2. rade zároveň poukázal, že vysvetlenia žalobkyne o nadobudnutí zvyšnej časti kúpnej ceny hnuteľnej veci - motorového vozidla vo výške 1.400,- eur od starej mamy žalobkyne, nespĺňa predpoklady prípustnej novoty podľa § 366 C. s. p., na ktorú nie je možné prihliadať. 6. Krajský súd v Košiciach (ďalej len ako,,odvolací súd“ alebo,,krajský súd“) ako súd odvolací rozsudkom zo dňa 15. decembra 2020, č.k. 4CoKR/32/2020-346, odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a zaviazal žalobkyňu uhradiť žalovaným v 1. a 2. rade náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. 6.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa v celom rozsahu stotožnil s odvolaním napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie, ktorý správne zistil skutkový stav, urobil správny právny záver, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil a odvolací súd naň v podrobnostiach odkázal. 6.2. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia prvoinštančného súdu i v spojení s odvolacími dôvodmi považoval odvolací súd za potrebné uviesť, že súd prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému v 2. rade, ktorý nedostatok svojej pasívnej legitimácie namietal od začiatku konania, rozhodol správne, ak voči nemu ako správcovi konkurznej podstaty žalobu zamietol práve z dôvodu nedostatku jeho pasívnej legitimácie, keďže súdne konanie o vylúčenie majetku v rámci konania o oddlžení nie je vedené proti správcovi, ako je to v likvidačnom konkurze, ale proti aktívnemu veriteľovi, ktorý trvá na zápise majetku v súpise. Na uvedenom závere nemení nič ani subjektívne stanovisko žalobkyne, ktoré nemá oporu v platnom právnom poriadku, že by správca podstaty v ojedinelých prípadoch mohol byť pasívne legitimovaný v takomto konaní. Ako nesprávne vyhodnotil aj závery žalobkyne, že žalovaný v 1. rade bol v konaní o excindačnej žalobe pasívne legitimovaný až do právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o vylúčení konania o určenie vlastníckeho práva k hnuteľnej veci na samostatné konanie, keďže je nevyhnutné dôsledne rozlišovať tieto konania, ktoré začali na základe samostatných žalôb žalobkyne a kde sa pasívna legitimácia žalovaných posudzuje taktiež samostatne vo vzťahu ku každému takémuto uplatnenému nároku. Napokon žaloba o určenie vlastníckeho práva bola podaná až v priebehu konania o excindačnej žalobe, preto tvrdenie žalovanej, že žalovanému v 2. rade svedčila pasívna legitimácia od začiatku konania o excindačnej žalobe sú nesprávne a podanie žaloby o určenie vlastníckeho práva nebolo spôsobilé žiadnym spôsobom zhojiť nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného v 2. rade v konaní o excindačnej žalobe. 6.3. K námietke žalobkyne, že nesúhlas žalovaného v 1. rade s podanou námietkou neobsahuje žiadosť veriteľa na uplatnenie žaloby na súde podľa § 167j ods. 2 ZKR, teda správca na takýto nesúhlas veriteľa nemal prihliadať a mal bez ďalšieho vylúčiť majetok z konkurznej podstaty a nevyzývať žalobkyňu na podanie excindačnej žaloby, odvolací súd uviedol, že z obsahu podania žalovaného v 1. rade zo dňa 7. februára 2019 vyplýva, že žalovaný v 1. rade v zmysle § 167j ods. 2 ZKR vyslovil nesúhlas s námietkou žalobkyne na vylúčenie veci z konkurznej podstaty a trval na zapísaní tohto majetku do súpisu všeobecnej podstaty. Z obsahu tohto podania je podľa krajského súdu dostatočne zrejmé, že žalovaný poukázal na predmetné ustanovenie § 167j ods. 2 ZKR, v ktorom je mimo iného inkorporovaná žiadosť správcovi, aby vyzval toho, kto podal námietku, aby podal voči veriteľovi, ktorý trvá na zapísaní majetku do súpisu žalobu o vylúčenie majetku zo súpisu, teda je nepochybné, že bola prejavená vôľa žalovaného v 1. rade voči správcovi na postup, ktorý je explicitne v tomto ustanovení § 167j ods. 2 ZKR uvedený. Z uvedeného dôvodu bol odvolací súd toho názoru, že v posudzovanom spore postačil aj odkaz práve na ustanovenie § 167j ods. 2 ZKR a tým bola jednoznačne prejavená aj vôľa žalovaného v 1. rade, ktorej súčasťou bola aj žiadosť, tak ako to uvádza práve § 167j ods. 2 ZKR, veta druhá. Na uvedenom nemení nič ani to, že žalovaný v 1. rade expressis verbis neformuloval znenie takejto žiadosti voči správcovi, keďže pri posudzovaní podania podľa jeho obsahu nemožno určitému podaniu dávať iný význam, než ktorý zodpovedá obsahu podania, jeho vnútornej skladbe, logike, zvolenej argumentácii, vpodaní použitým výrazovým prostriedkom a celkovému zmyslu podania. Napokon odvolací súd uviedol, že nie je možné prijať výlučne formalistický výklad § 167j ods. 2 ZKR, tak ako na ňom zotrvala žalobkyňa v priebehu celého konania, a to aj s poukazom na to, že ZKR nevyžaduje pre žiadosť veriteľa podľa § 167j ods. 2 vôbec písomnú formu. Ak teda žalovaný v 2. rade posúdil toto podanie žalovaného v 1. rade zo dňa 7. februára 2019 tak, že zodpovedá ustanoveniu § 167j ods. 2 ZKR a vyvodil z jeho obsahu právne následky v ňom uvedené, postupoval správne, keď vyzval žalobkyňu na podanie excindačnej žaloby a je rovnako bez právneho významu, že žalovaný v 2. rade určil žalobkyni na podanie takejto žaloby lehotu 15 dní, keďže žalobkyňa napokon takúto žalobu aj podala, pričom táto bola aj vecne prejednaná a súd prvej inštancie nedospel k záveru, že by nebola podaná včas a z tohto dôvodu podanú žalobu ani nezamietol. 6.4. K tvrdeniu žalobkyne, že podanie žalovaného v 1. rade zo dňa 7. februára 2019 označené ako „Nesúhlas veriteľa s podanou námietkou“ nebolo elektronickým podaním podľa Zákona o e- Governmente, keďže nebolo autorizované a opatrené autorizovaným elektronickým podpisom odvolací súd udal, že Zákon o e-Governmente chápe autorizáciu ako vyjadrenie súhlasu s obsahom právneho úkonu a s vykonaním tohto právneho úkonu v elektronickej podobe. Orgán verejnej moci vykonáva autorizáciu spravidla zaručeným elektronickým podpisom alebo zaručenou elektronickou pečaťou, ku ktorým zároveň pripoja časovú pečiatku, pričom Zákon o e-Governmente zároveň akceptuje použitie iného spôsobu autorizácie aj ak takýto spôsob definuje príslušný zákon v danom konaní. V konaní na súde prvej inštancie bolo podľa odvolacieho súdu žalovanými preukázané, že sa uvedené podanie riadne a včas dostalo do elektronickej schránky žalovaného v 2. rade v súlade s § 197a ods. 1 ZKR, teda do jeho dispozičnej sféry, keďže bolo podané elektronickými prostriedkami a podpísané zaručeným elektronickým podpisom (č.l. 34 - 38, resp. čl. 104 -105 spisu), pritom je bez právneho významu, že následne žalovaný v 2. rade toto elektronické podanie vytlačil, opatril evidenčnou pečiatkou došlej pošty a fotokópiu tohto podania doručoval žalobkyni s výzvou na podanie excindačnej žaloby, ktorá povinnosť správcu podstaty doručovať takéto podanie pre žalobkyňu zo ZKR ani nevyplýva a z uvedeného dôvodu námietky žalobkyne spochybňujúce samotnú komunikáciu medzi žalovanými označil odvolací súd za nedôvodné. 6.5. Odvolací súd vo svojom odôvodnení ďalej uviedol, že za žalovaného v 1. rade ako právnickú osobu podpisujú vždy na to oprávnené fyzické osoby. Z listinných dôkazov predložených žalovaným v 1. rade bolo preukázané oprávnenie zamestnanca žalovaného v 1. rade, JUDr. F. J., PhD. na opatrenie tohto podania svojim zaručeným elektronickým podpisom, čo vyplýva jednoznačne z predloženého poverenia zo dňa 29. januára 2019, zn. 60798/2018, ktorým riaditeľ Daňového úradu Košice poveril JUDr. F. J., PhD. zastupovaním počas neprítomnosti riaditeľky odboru Ing. H. (č.l. 107 spisu). Pritom z poverenia riaditeľa Daňového úradu Košice zo dňa 24. apríla 2018, zn. 74826/232489/2018 vyplýva, že Ing. O. H., riaditeľka Odboru daňovej exekúcie bola poverená na podpisovanie: a) prihlášok pohľadávok do konkurzov, reštrukturalizácii a oddlžení, b) prihlášok pohľadávok do cezhraničných insolvenčných konaní, c) ostatných písomností v konaniach podľa bodov a) a b). 6.6. Odvolací súd s odkazom na ust. § 167i ods. 1 ZKR ďalej uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že k zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov došlo až vyhlásením konkurzu na úpadcu, teda manžela žalobkyne. Žalobkyňa vylúčenie sporného motorového vozidla z podstaty úpadcu odôvodňovala tým, že ho síce nadobudla počas trvania manželstva a BSM, no túto hnuteľnú vec nadobudla z prostriedkov, ktoré nepatrili do BSM a zároveň s úpadcom uzavreli ešte pred vyhlásením konkurzu dohodu o vysporiadaní BSM, v znení uvedenom na liste označenom ako Potvrdenie o vysporiadaní BSM zo dňa 3. mája 2018, podľa ktorej hnuteľné veci, ktoré v čase uzatvorenia tejto dohody a zániku BSM patria do BSM prechádzajú k účinnosti tejto dohody do vlastníctva toho ktorého manžela, ktorý tieto veci užíva, alebo ktoré sa nachádzajú v byte manželky vo Veľkom Horeši a v byte manžela v obci Rad a ktoré netvoria výlučný majetok niektorého z nich nepatriaci do BSM. Odvolací súd k tejto dohode o vyporiadaní BSM udal, že dohodu o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov možno platne uzavrieť až po zániku BSM.Uzavretie dohody pred zánikom bezpodielového spoluvlastníctva manželov nie je prípustné, takáto dohoda je pre rozpor so zákonom absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Súdna prax možnosť uzavretia takýchto dohôd ešte pred zánikom bezpodielového spoluvlastníctva manželov odmietla (a to aj pre prípad, ak by takéto dohody boli uzavreté s odkladacou podmienkou nadobudnutia účinnosti až po zániku bezpodielového spoluvlastníctva), s poukazom na výslovné znenie zákonnej úpravy § 149 ods. 1 Občianskeho zákonníka, cieľ a zmysel vyporiadania BSM, skutočnosť, že pred jeho zánikom nie je známy presný rozsah spoločného majetku, ako aj obavy z možného obchádzania zákona či vynucovania súhlasu od druhého manžela s rozvodom manželstva v takýchto prípadoch. Súhlasil preto so súdom prvej inštancie, ktorý považoval takúto dohodu manželov za neplatný právny úkon, na ktorý neprihliadal. 6.7. K námietke žalobkyne o nedostatočne vykonanom dokazovaní zo strany súdu prvej inštancie odvolací súd uviedol, že okresný súd správne dospel k záveru, že žalobkyňa síce preukázala nadobudnutie sporného motorového vozidla z prostriedkov darovaných od rodičov žalobkyne vo výške 10.000,- eur na základe ich čestného vyhlásenia, no nepreukázala, že zvyšok kúpnej ceny vo výške 1.400,- eur bol financovaný z iných prostriedkov ako tých, čo tvorili BSM. K uvedenému v podaní, doručenom súdu prvej inštancie dňa 24. septembra 2019, žalobkyňa uviedla, že išlo tiež o vlastné ušetrené prostriedky žalobkyne, keďže býva v jednom dome so svojimi rodičmi a spolu s nimi bývala aj jej stará mama, ktorá jej ako vnučke pravidelne poskytovala svoj dôchodok ako dar. Žalobkyňa, zastúpená advokátom v priebehu celého konania nenavrhla vykonať výsluch svedkov tak ako to upravuje § 196 ods. 1 C. s. p. a § 197 C. s. p. a to s ohľadom na nový koncept prísne kontradiktórneho sporu, z ktorého dôvodu súd môže nariadiť výsluch svedka len na návrh. Zároveň právny zástupca žalobkyne na pojednávaní dňa 22. januára 2020 uviedol, že nemá ďalšie procesné návrhy. Preto súd prvej inštancie postupoval podľa odvolacieho súdu správne, ak vyhlásil uznesením dokazovanie za skončené a vo veci samej rozhodol a na uvedenom nemení nič ani to, že žalobkyňa iba uviedla, že súd zrejme vykoná dokazovanie výsluchom darcov, s ktorými žije v jednom rodinnom dome, keďže na svoje tvrdenie ohľadne sumy 1.400,- eur ani len nebol označený žiaden dôkaz, resp. nebolo navrhnuté žiadne dokazovanie tak, ako to predpokladá civilné sporové konanie a žalobkyňa tak v súlade s platnou právnou úpravou neuniesla dôkazné bremeno ňou tvrdených skutočností, čoho následkom bol jej neúspech v spore. 6.8. K ďalšej námietke žalobkyne, že žalovaný v 1. rade nie je prihláseným veriteľom, keďže doposiaľ svoju pohľadávku do konkurzu úpadcu neprihlásil, čo má podľa žalobkyne vyplývať z údajov v Obchodnom vestníku, odvolací súd uviedol, že v priebehu konania na súde prvej inštancie túto skutočnosť žalobkyňa nenamietala, uviedla ju až v podanom odvolaní, teda ide o tzv. novotu, na ktorej použitie neboli splnené podmienky podľa § 366 C.s.p. Ak žalobkyňa založila svoje tvrdenia o tom, že žalovaný v 1. rade si svoju pohľadávku do konkurzu neprihlásil iba s poukazom na oznam správcu zverejnený v obchodnom vestníku č. 102/2019 dňa 29. mája 2019, odvolací súd uviedol, že žalovaný v 1. rade tam síce nie je uvedený ako prihlásený veriteľ, ale pozornosti žalobkyne zrejme ušlo, že správca v uvedenom oznámení uviedol iba veriteľov, ktorý si prihlásili svoje pohľadávky až po uplynutí základnej prihlasovacej lehoty, teda nejde o všetkých prihlásených veriteľov. Napokon žalovaný v 1. rade v konaní uviedol, že si prihlásil pohľadávky vo výške 6.691,88 eur do konkurzného konania úpadcu, čo žalobkyňa v priebehu konania na súde prvej inštancie nepoprela a zároveň preukázal potvrdením zo dňa 10. decembra 2018, že správca zapísal jeho prihlásené pohľadávky do zoznamu pohľadávok (č.l. 230 - 231 spisu) a žalovaný v 2. rade predložil súhrnnú prihlášku nezabezpečených pohľadávok žalovaného v 1. rade, ktorá mu bola doručená dňa 7. decembra 2018 (č.l. 239 - 249 spisu). 6.9. K ďalšej polemike žalobkyne ohľadom správnosti prihlásenej pohľadávky žalovaného v 1. rade, resp. k tvrdenej nezákonnosti postupu žalovaných v konkurznom konaní úpadcu odvolací súd uviedol, že tieto námietky nie sú predmetom konania o excindačnej žalobe a preto sú v posudzovanom spore irelevantné. Len na okraj odvolací súd uviedol, že podľa § 84 ods. 1 písm. f) zákona č. 569/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinného do 31. decembra 2019, k zániku daňového nedoplatku síce dochádza dňom zverejnenia uznesenia súdu v Obchodnom vestníku o oddlžení dlžníka,ktorým je fyzická osoba, avšak iba v rozsahu neuspokojených prihlásených pohľadávok a neuspokojených pohľadávok proti podstate, ktoré zostali po zrušení konkurzu a ktoré neboli uspokojené ani počas skúšobného obdobia. Podľa § 47 ods. 2 ZKR, vyhlásením konkurzu sa neprerušuje konanie mimo iného ani daňové konanie. 6.10. K ďalšej námietke žalobkyne, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces odvolací súd uzavrel, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Z obsahu odvolania v zásade vyplynulo, že žalobkyňa vlastne nesúhlasí s právnymi závermi súdu prvej inštancie. Rovnako skutočnosť, že žalobkyňa mala na vec odlišný názor a že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo odôvodnené podľa jej predstáv, nie je dostačujúcou bázou pre tvrdenia o nepreskúmateľnosti napádaného rozhodnutia a existencii vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) C. s. p. 6.11. Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru o vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý žalobu z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie voči žalovanému v 2. rade a z dôvodu, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno o tom, že sporné motorové vozidlo, ktorého vylúčenia zo súpisu podstaty sa domáha, nepatrí do zaniknutého BSM a teda konkurznej podstaty úpadcu § 167i ods. 1 ZKR), keďže nepreukázala, že bolo zakúpené výlučne z iných prostriedkov ako tých, ktoré patrili do BSM žalobkyne a úpadcu, zamietol a preto podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny.
7. Proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu podala včas dovolanie žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) odôvodnené podľa § 420 písm. f/ a ust. § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. Zo strany 2 podaného dovolania, kde žalobkyňa vymedzila dovolacie dôvody vyplýva, že táto nie je pre vec relevantná, nakoľko sa týka iného konania, ktorého predmetom je zrejme právne posúdenie Zmluvy o dielo, kde stranou sporu je obec Zbehňov. 7.1. Dovolateľka v časti dovolania, ktorého prípustnosť (podľa obsahu dovolania) odvodzuje od ust. § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p. vytýka súdom oboch inštancií nesprávne právne posúdenie, nakoľko správne určenú právnu normu § 167j ods.2 ZKR nesprávne vyložili a na daný stav ju nesprávne aplikovali. Žalobkyňa je presvedčená, že svojou argumentáciu poukázala na nesprávny výklad konkrétneho ustanovenia (§ 167j ods. 2 ZKR), ktoré vzhľadom na prípadné začatie súdneho konania musí byť jasné, určité a zrozumiteľné a nedodržanie ktorého nie je možné odstrániť dodatočným výkladom. Úkon musí byť podľa dovolateľky podpísaný na to oprávnenou osobou a musí byť doručený podľa zákona o elektronických komunikáciách. 7.2. Z obsahu dovolania (str.3 a nasl.) vyplýva rekapitulácia už skôr namietaných argumentov žalobkyne v odvolacom konaní, týkajúcich sa tvrdenia, že žaloba je založená na dvoch podstatných dôvodoch, a to: a/ žalobkyňa nadobudla hnuteľnú vec z vlastných finančných prostriedkov a b/ veriteľ nepodal právne záväzný podnet (žiadosť) správcovi v zmysle ust. § 167j ods. 2 ZKR, aby vyzval toho, kto podal námietku, aby podal voči veriteľovi, ktorý trvá na zapísaní majetku do súpisu žalobu o vylúčenie majetku zo súpisu. 7.2.1. Vo vzťahu k prvému argumentu (a/) žalobkyňa uviedla, že predložila dôkazy, a teda predpokladala, že súd v tomto smere zrejme vykoná dokazovanie výsluchom osôb, s ktorými žalobkyňa žije v spoločnej domácnosti. 7.2.2. K druhému argumentu (b/) dovolateľka uviedla, že svoje tvrdenie opiera o list žalovaného v 1. rade zo dňa 07. februára 2019 (na č.l. 19, 70, 72, 79 spisu) a keďže žiaden veriteľ prihlásenej pohľadávky nepostupoval právne relevantným postupom v zmysle ust. § 167j ods. 2 ZKR, správca majetok zo súpisu mal vylúčiť a súd mal teda žalobe vyhovieť. Podľa žalobkyne je nesporné, že žalovaný v 1. rade ako neprihlásený veriteľ nemal právo postupovať podľa ust. § 167j ods. 2 ZKR, ale aj keby takéto právo mal, nepostupoval podľa kogentného ustanovenia zákona, keďže nežiadal správcu, aby vyzval toho, kto podal námietku, aby podal voči veriteľovi žalobu o vylúčenie majetku zo súpisu, resp. vyslovenie nesúhlasu s námietkami nie je implicitne ani explicitne žiadosťou v zmysle kogentného
ust. § 167j ods. 2 ZKR, ktoré je obligatórne. Žalovaný v 2. rade mal za tohto stavu podľa ust. § 167j ods. 3 ZKR namietanú vec jednoznačne zo súpisu podstaty vylúčiť. Odvolací súd podľa dovolateľky napadnutým rozsudkom túto právnu neistotu neodstránil, keďže na podstatné dôvody žaloby neprihliadol a teda nesprávne právne posúdil. Dovolateľka vyjadrila svoj nesúhlas s hodnotením a právnym názorom odvolacieho súdu v bode 34. odôvodnenia jeho rozhodnutia, o neprijatí formalistického výkladu ust. § 167j ods. 2 ZKR, ktoré je podľa žalobkyne ustanovením kogentným a vzťah, kde zákon jednoznačne upravuje a vysloví postup, nie je možné ponechať výkladu. Aplikujúc na predmetnú vec,,,vyslovenie nesúhlasu“ ešte neznamená vyjadrenie,,žiadosti“ a absenciu takej zákonom predpokladanej žiadosti dokonca neprihláseného veriteľa správca nemôže nahradiť vlastnou iniciatívnou výzvou.,,Vyslovenie nesúhlasu s podanou námietkou“ nie je podľa dovolateľky výslovným prejavom vôle k tomu, aby správca vyzval toho, kto podal námietku, na podanie žaloby voči veriteľovi, takýmto je iba výslovná a pomenovaná,,žiadosť“ prihláseného veriteľa na výzvu správcu o podanie žaloby. 7.3. Dovolateľka vytýka odvolaciemu súdu, že nezrušil rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu, že tento rozhodujúcu otázku (uvedenú v bode 7.2.1. tohto rozhodnutia) a namietanú už od začiatku konania obišiel a vôbec sa k otázke nevyjadril, čo už samo o sebe je porušením kontradiktórnosti konania a spravodlivého procesu a postačil na zrušenie odvolaním napadnutého rozhodnutia okresného súdu. 7.4. Pokiaľ ide o elektronické doručenie podania,,Nesúhlas veriteľa s podanou námietkou zo dňa 07. februára 2019“, žalobkyňa vyjadrila svoje pochybnosti so závermi odvolacieho súdu v bode 35. odôvodnenia jeho rozhodnutia a v podrobnostiach uviedla, že predmetný,,nesúhlas“ nebol nikým podpísaný, nebol predložený žiadny elektronicky overený podpis ani doložka o doručení, resp. táto sa objavila až v priebehu konania. Ďalším nedostatkom je podľa žalobkyne absencia doložky o autorizácii elektronického dokumentu s kvalifikovaným elektronickým podpisom a časovou pečiatkou. Odkázala na svoje tvrdenia v bodoch 7. až 11. odvolania spolu s prílohami. 7.5. Čo sa týka podpisového práva, dovolateľka považuje za mylný doteraz prezentovaný záver odvolacieho súdu (v bode 36. a 37. rozhodnutia) a v rozpore s predloženým Interným riadiacim aktom č. 7/2017,,Podpisový poriadok finančnej správy“ a trvá na svojom vyjadrení zo dňa 13. mája 2019, podľa ktorého uplatnenie práva v konkurznom konaní nemá charakter inej alebo ostatnej písomnosti (zaradenej do skupiny 3), preto aj tzv. nesúhlas veriteľa k námietkam mala podpísať Ing. D. H. a nie JUDr. F. J.. Taktiež zastáva názor, že poverením nie je možné nepriamo upraviť Organizačný poriadok Daňového úradu a preniesť na niekoho viac práv, než aké mala na základe poverenia zastupujúce riaditeľka Ing. Dana Kovačičová. 7.6. K námietke otázky vyporiadania BSM dovolateľka uviedla, že s manželom sa dohodli o vyporiadaní BSM s odkladacou účinnosťou, ktorým dňom mal byť okamih zániku BSM. K času zániku BSM dňa 12. novembra 2018 (vyhlásenie konkurzu), ale aj po rozvode manželstva, ku ktorému platne došlo ku dňu 19. júna 2019, sa ako manželia (bývalí) spravujú v rozsahu a za podmienok, ako podľa pôvodnej dohody, došlo k vyporiadaniu aktív a pasív tak, ako bolo predbežne dohodnuté, teda došlo k novej dohode v rozsahu a za podmienok dohody predbežnej. 7.7. Dovolateľka záverom vytýka súdom oboch inštancií, že tieto mali vykonať dokazovanie vzhľadom na žalobkyňou tvrdené skutočnosti o nadobudnutí finančných prostriedkov v časti 10.000 eur od rodičov a v časti 1.400 eur od starej matky, a to už aj z dôvodu, že žalovaný 2/ finančný dar v sume 10.000 eur spochybnil a navrhol vykonať v tomto smere dokazovanie. 7.8. V zmysle vyššieuvedeného navrhla žalobkyňa dovolaciemu súdu napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne zmeniť napadnuté rozhodnutie a žalobe vyhovieť podľa petitu. Navrhla taktiež dovolaciemu súdu odložiť právoplatnosť ako aj vykonateľnosť napadnutého rozsudku.
8. Žalovaný v 2. rade vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalobkyne vyjadril nesúhlasné stanovisko s irelevantne a nevecne použitou skutkovou i právnou argumentáciou žalobkyne, k dovolaciemu dôvodu vzmysle § 431 C. s. p. (§ 420 C. s.p.) uviedol, že žalobkyňa nesplnila základný predpoklad prípustnosti svojho dovolania, keďže neuviedla, v čom konkrétne mala spočívať vytýkaná vada konania, resp. žalobkyňa neuviedla jedinú skutočnosť, ktorá by znamenala znemožnenie ktorejkoľvek strane uskutočňovať jej procesné práva v takej miere, aby došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Vytýka žalobkyni, že vo svojom dovolaní neuviedla rozsah, v akom rozhodnutie odvolacieho súdu napáda v zmysle ust. § 428 C. s. p., žalobkyňa nedostatočným spôsobom identifikovala a právne odôvodnila dovolací dôvod, pričom zmätočnosť tvrdení a argumentácie žalobkyne zakladá ďalší nedostatok dovolania podľa ust. § 428 C.s.p. a dovolacie dôvody žalobkyňa taktiež nevymedzila spôsobom uvedeným v ust. § 431 - § 435 C. s. p. V súvislosti s uvedeným navrhol dovolaciemu súdu dovolanie žalobkyne odmietnuť ako neprípustné, alt. zamietnuť ako nedôvodné. 9. Žalobkyňa k vyjadreniu žalovaného v 2. rade uviedla, že z obsahu dovolania, najmä z jeho 2. odseku nesporne vyplýva, že smeruje proti celému výroku rozsudku súdu druhej inštancie a použitie konkrétnych dovolacích dôvodov vyplýva z rozsiahleho obsahu dovolania. Žalobkyňa následne rekapituluje svoje námietky uvedené v bode 7. odôvodnenia tohto rozhodnutia. 10. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“ alebo,,najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.), po zistení, že dovolanie podala včas žalobkyňa, zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 C. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C. s. p.) preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne treba odmietnuť.
11. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je nepochybne tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
12. Podľa ustanovenia § 419 C. s. p., proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C. s. p. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.
13. V posudzovanom prípade dovolateľka vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f/ a § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p., podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
Prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f/ C. s. p.
14. Dovolateľka vytýka súdu prvej inštancie ako aj odvolaciemu súdu, že tieto sa nesprávne vysporiadali so zásadnou argumentáciou žalobkyne, predostretou v konaní, resp. z obsahu dovolania žalobkyne možno dedukovať, že táto namieta zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím okresného súdu, spočívajúcu v nevykonaní a nesprávnom hodnotení dôkazov a následnom na to nadväzujúcom nesprávnom zistení a ustálení skutkového stavu zo strany súdov oboch inštancií. 14.1. Dovolateľka počas celého konania trvá na svojom tvrdení, že nadobudla automobil (špecifikovaný v bode 1.1. odôvodnenia tohto rozhodnutia) a vytýka súdom oboch inštancií, že tieto mali vykonaťdokazovanie vzhľadom na žalobkyňou tvrdené skutočnosti o nadobudnutí finančných prostriedkov na kúpu automobilu v časti 10.000 eur od rodičov a v časti 1.400 eur od starej matky, a to už aj z toho dôvodu, že žalovaný 2./ finančný dar v sume 10.000 eur spochybnil a navrhol vykonať v tomto smere dokazovanie. Dovolateľka nesúhlasí ani so záverom odvolacieho súdu, že len súd rozhodne, ktorý z označených dôkazov vykoná. 14.2. Z obsahu dovolania možno usúdiť, že dovolateľka namieta nesprávne hodnotenie dôkazov, ktorým súdy oboch inštancií dospeli k podľa nej nesprávnym skutkovým zisteniam týkajúcim sa podpisu, autorizácie podpisov a doručenia,,Nesúhlasu veriteľa s podanou námietkou zo dňa 07. februára 2019, ako aj k otázke platnosti dohody o vyporiadaní BSM. 14.3. Dovolateľka taktiež vytýka odvolaciemu súdu, že tento nezrušil rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu, že tento rozhodujúcu otázku (uvedenú v bode 7.1.2. tohto rozhodnutia) a namietanú už od začiatku konania obišiel a vôbec sa k otázke nevyjadril, čo už samo o sebe je porušením kontradiktórnosti konania a spravodlivého procesu a postačil na zrušenie odvolaním napadnutého rozhodnutia okresného súdu.
15. Podľa § 420 C. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
16. Podľa § 431 ods. 1 C. s. p., dovolanie prípustné podľa § 420 C. s. p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
17. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 C. s. p.). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 C. s. p.). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ C. s. p., je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 C. s. p. alebo § 421 C. s. p. v spojení s § 431 ods. 1 C. s. p. a § 432 ods. 1 C. s. p.). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 18. V posudzovanom prípade dovolateľka vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p., podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, a k súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 19. Relevantné znaky, ktoré charakterizujú procesnú vadu v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p. sú - zásah súdu do práva na spravodlivý súdny proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva. Právo na spravodlivý súdny proces predstavuje možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov. Vyššie citované ustanovenie § 420 písm. f/ C. s. p., zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu, nadobudla značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie nesprávny (vadný) procesný postup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré sa vymykajúzákonnému, ale aj ústavnému procesno-právnemu rámcu a ktorý tak zároveň znamená aj porušenie procesných práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky. 20. V zmysle konštantnej judikatúry najvyššieho súdu formovanej od roku 1992 sa nevykonanie stranou navrhnutých dôkazov jednotne nepovažuje za vadu zmätočnosti podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016 a ani za vadu uvedenú v ustanovení § 420 písm. f/ C. s. p. [k tomu viď predovšetkým judikáty publikované pod R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000]. Z doterajšej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyplýva, že nevykonanie niektorého z navrhovaných dôkazov bez ďalších relevantných skutočností nezakladá tzv. zmätočnostnú vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu. Súd totiž nie je viazaný návrhmi strán sporu na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie strán sporu. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky stranou sporu navrhnuté dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p., lebo týmto postupom súd neporušil právo strany sporu (v tomto prípade žalovaného) na spravodlivý proces. 20.1. Nad rámec uvedeného dovolací súd uvádza, že z priebehu konania vyplýva jednoznačný záver o dostatočnosti vykonaného dokazovania, ktoré napokon odvolací súd v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie i podrobne zhrnul v odôvodnení svojho rozhodnutia a z ktorého vyplynul jeho súhlas s jednoznačným záverom už okresného súdu, a síce že,,žalobkyňa preukázala nadobudnutie sporného motorového vozidla z prostriedkov darovaných od rodičov žalobkyne vo výške 10.000,- eur na základe ich čestného vyhlásenia, no nepreukázala, že zvyšok kúpnej ceny vo výške 1.400,- eur bol financovaný z iných prostriedkov ako tých, čo tvorili BSM“. Nie je preto relevantným tvrdenie žalobkyne, že súd prvej inštancie mal vykonať dokazovanie v časti nadobudnutia finančných prostriedkov vo výške 10.000 eur, nakoľko i žalovaný 2/ finančný dar v sume 10.000 eur spochybnil a navrhol vykonať v tomto smere dokazovanie. Otázka nadobudnutia finančných prostriedkov vo výške 10.000 eur ako dar pre žalobkyňu dokázaná bola. Ako vyplýva z rozhodnutia súdov oboch inštancií žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno v časti preukázania zvyšku príjmu - hotovosti vo výške 1.400 eur, ktoré boli podľa jej tvrdenia darom od starej matky. Dovolací súd nenachádza v predmetnom konaní porušenie zásady kontradiktórnosti v zmysle čl. 9 Základných princípov C. s. p. zo strany vo veci konajúcich súdov a nad rámec uvedeného dodáva, že v zmysle čl. 8 Základných princípov C. s. p., podľa ktorého sú strany povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť ich dôkazmi, postupovali i súdy pri svojom rozhodovaní, keď uzavreli, že žalobkyňa neuniesla svoje dôkazné bremeno tvrdených skutočností, nakoľko v priebehu celého konania nenavrhla vykonať výsluch svedkov (tak ako to upravuje § 196 ods. 1 C. s. p. a § 197 C. s. p.), a to s ohľadom na nový koncept prísne kontradiktórneho sporu, z ktorého dôvodu súd môže nariadiť výsluch svedka len na návrh, neopomenúc pritom fakt, že právny zástupca žalobkyne na pojednávaní dňa 22. januára 2020 uviedol, že nemá ďalšie procesné návrhy, z ktorého dôvodu súd prvej inštancie vyhlásil uznesením dokazovanie za skončené a vo veci samej rozhodol. Na uvedenom nemení nič domnienka žalobkyne, že súd zrejme vykoná dokazovanie výsluchom darcov, s ktorými žije v jednom rodinnom dome, keďže na svoje tvrdenie ohľadne sumy 1.400,- eur nebol označený žiaden dôkaz. 21. Nespôsobilou založiť prípustnosť dovolania je aj dovolacia námietka žalobkyne týkajúca sa prípadného nesprávneho hodnotenia vykonaných dôkazov, ktorým súdy oboch inštancií následne dospeli k podľa nej nesprávnym skutkovým zisteniam týkajúcim sa otázky podpisu, autorizácie podpisov a doručenia,,Nesúhlasu veriteľa s podanou námietkou zo dňa 07. februára 2019, ako aj otázky platnosti dohody o vyporiadaní BSM a ktorú tiež bez ďalších relevantných skutočností nemožno považovať za tzv. zmätočnostnú vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu, a to preto, že (i) hodnotenie dôkazov prislúcha zásadne len tomu súdu, ktorý ich vykonal, teda v tomto prípade súdu prvej inštancie a (ii) pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, ale táto skutočnosť sama osebe prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p. nezakladá.
22. V tejto súvislosti najvyšší súd pripomína, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok neslúži ani na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od prvoinštančného a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - viď ustanovenie § 442 C. s. p. („dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd“). Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04), a rovnako do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97). Takéto dovolacie námietky nepredstavujú zákonom spôsobilý spôsob vymedzenia dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 431 C. s. p. a z tohto dôvodu nemôžu predstavovať vadu zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP. Z obsahu dovolania je najvyššiemu súdu zrejmé, že žalobkyňa ním vyjadruje len svoj nesúhlas s neúspechom v spore. 23. Pokiaľ dovolateľka vytýka odvolaciemu súdu, že nezrušil rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu, že tento rozhodujúcu otázku (uvedenú v bode 7.2.1. tohto rozhodnutia) a namietanú už od začiatku konania obišiel a vôbec sa k otázke nevyjadril, čo už samo o sebe je podľa žalobkyne porušením kontradiktórnosti konania a spravodlivého procesu a ako dôvod postačil na zrušenie odvolaním napadnutého rozhodnutia okresného súdu, dovolací súd odkazuje na ust. § 387 ods. 3 C. s. p., v zmysle ktorého sa odvolací súd v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Ostáva bez významu pre vec, že okresný súd sa k otázke, či správca bol požiadaný (výslovnou žiadosťou) o podanie výzvy tak, aby žalobkyňa podala voči veriteľovi žalobu vo svojom rozhodnutí nevyjadril, nakoľko odvolací súd sa v bode 34. a nasl. odôvodnenia svojho rozhodnutia týmto ako aj celým ostatným odvolacím tvrdením žalobkyne zaoberal. 23.1. Z odôvodnenia rozhodnutí oboch inštancií je podľa dovolacieho súdu dostatočne zrejmé, čoho a z akých dôvodov sa žalobkyňa domáhala, čo navrhovala, z ktorých osvedčených skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil súd prvej inštancie, ako ich posudzoval odvolací súd a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu, s ktorým sa stotožnil. V odôvodnení napadnutého uznesenia odvolací súd citoval ustanovenia ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté rozhodnutie primerane vysvetlil. Je potrebné mať na zreteli, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí pritom jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú jednotu.
24. Na vyššieuvedených záveroch zotrváva rozhodujúci senát dovolacieho súdu aj v predmetnej veci, konanie pred odvolacím súdom tak v rozhodovanej veci nebolo postihnuté tvrdenou vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení § 420 písm. f/ C. s. p.
Prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.
25. V časti, v ktorej malo byť dovolanie žalobkyne prípustné podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p., dovolací súd uvádza, že podané dovolanie je absolútne neprejednateľné.
26. Z obsahu žalobkyňou podaného dovolania vyplýva, že jeho prípustnosť v zmysle ust. § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. založila na tvrdení, že dovolaním napádané rozhodnutie krajského súdu spočíva vnesprávnom právnom posúdení veci, nakoľko,,správne určenú právnu normu § 167j ods.2 ZKR nesprávne vyložil a na daný stav ju nesprávne aplikoval“. Žalobkyňa je presvedčená, že svojou argumentáciou poukázala na nesprávny výklad konkrétneho ustanovenia (§ 167j ods. 2 ZKR), ktoré vzhľadom na prípadné začatie súdneho konania musí byť jasné, určité a zrozumiteľné. Úkon musí byť podľa dovolateľky podpísaný na to oprávnenou osobou a musí byť doručený podľa zákona o elektronických komunikáciách. Svoju argumentáciu opiera o list žalovaného v 1. rade zo dňa 07. februára 2019 (na č.l. 19, 70, 72, 79 spisu) a tvrdí, že keďže žiaden veriteľ prihlásenej pohľadávky nepostupoval právne relevantným postupom v zmysle ust. § 167j ods. 2 ZKR, správca majetok zo súpisu mal vylúčiť a súd mal teda žalobe vyhovieť. Podľa žalobkyne je nesporné, že žalovaný v 1. rade ako neprihlásený veriteľ nemal právo postupovať podľa ust. § 167j ods. 2 ZKR, ale aj keby takéto právo mal, nepostupoval podľa ustanovenia zákona, keďže nežiadal správcu, aby vyzval toho, kto podal námietku, aby podal voči veriteľovi žalobu o vylúčenie majetku zo súpisu, resp. vyslovenie nesúhlasu s námietkami nie je implicitne ani explicitne žiadosťou v zmysle ust. § 167j ods. 2 ZKR. Odvolací súd podľa dovolateľky napadnutým rozsudkom túto právnu neistotu neodstránil, keďže na podstatné dôvody žaloby neprihliadol a teda nesprávne právne posúdil. Dovolateľka vyjadrila svoj nesúhlas s hodnotením a právnym názorom odvolacieho súdu v bode 34. odôvodnenia jeho rozhodnutia, o neprijatí formalistického výkladu ust. § 167j ods. 2 ZKR, ktoré je podľa žalobkyne ustanovením kogentným a vzťah, kde zákon jednoznačne upravuje a vysloví postup, nie je možné ponechať výkladu. Aplikujúc na predmetnú vec,,,vyslovenie nesúhlasu“ ešte neznamená vyjadrenie,,žiadosti“ a absencia takej zákonom predpokladanej žiadosti dokonca neprihláseného veriteľa správca nemôže nahradiť vlastnou iniciatívnou výzvou.,,Vyslovenie nesúhlasu s podanou námietkou“ nie je podľa dovolateľky výslovným prejavom vôle k tomu, aby správca vyzval toho, kto podal námietku, na podanie žaloby voči veriteľovi, takýmto je iba výslovná,,žiadosť“ prihláseného veriteľa na výzvu správcu o podanie žaloby. 26.1. Žalobkyňa namieta i náležitosti elektronického doručenia podania,,Nesúhlas veriteľa s podanou námietkou zo dňa 07. februára 2019“, vyjadrila svoje pochybnosti so závermi odvolacieho súdu v bode 35. odôvodnenia jeho rozhodnutia a v podrobnostiach uviedla, že predmetný,,nesúhlas“ nebol nikým podpísaný, nebol predložený žiadny elektronicky overený podpis ani doložka o doručení, resp. táto sa objavila až v priebehu konania. Ďalším nedostatkom je podľa žalobkyne absencia doložky o autorizácii elektronického dokumentu s kvalifikovaným elektronickým podpisom a časovou pečiatkou. Dovolateľka považuje i za mylný doteraz prezentovaný záver odvolacieho súdu (v bode 36. a 37. rozhodnutia) a v rozpore s predloženým Interným riadiacim aktom č. 7/2017 „Podpisový poriadok finančnej správy“ a trvá na svojom vyjadrení zo dňa 13. mája 2019, podľa ktorého uplatnenie práva v konkurznom konaní nemá charakter inej alebo ostatnej písomnosti (zaradenej do skupiny 3), preto aj tzv. nesúhlas veriteľa k námietkam mala podpísať Ing. D. H. a nie JUDr. F. J.. Taktiež zastáva názor, že poverením nie je možné nepriamo upraviť Organizačný poriadok Daňového úradu a preniesť na niekoho viac práv, než aké mala na základe poverenia zastupujúce riaditeľka Ing. Dana Kovačičová.
27. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (ust. § 440 C. s. p.). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj ust. § 428 C. s. p.). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa ust. § 447 písm. f/ C. s. p., je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (ust. § 421 C. s. p. v spojení s ust. § 432 ods. 1, 2 C. s. p.). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 28. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa ust. § 421 C. s. p., rozhoduje dovolací súd výlučne na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj ust. § 432 C. s. p.). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ust. § 421 C. s. p., má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (ust. § 440 C. s. p.) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí(konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky, a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie. 29. Dovolanie prípustné podľa § 421 C. s. p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (ust. § 432 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (ust. § 432 ods. 2 C. s. p.). Žalobkyňa prípustnosť dovolania opieral o ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p., avšak spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam § 432 až 435 C. s. p. dovolacie dôvody nevymedzila tak, ako to predpokladajú tieto ustanovenia. 30. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. by mal dovolateľ vysvetliť /a označením rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky doložiť/, v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená. Samotná polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky, nezodpovedá kritériu uvedenému v ust. § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. 31. Prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. sa vždy vzťahuje na právnu otázku, ktorej vyriešenie viedlo k záverom uvedeným v rozhodnutí odvolacieho súdu. Prípustnosť dovolania potom bude, vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (ustanovenie § 440 C. s. p.), závisieť od toho, či a ako dovolateľ vymedzil dovolaciu otázku zásadného právneho významu a či ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje príslušné zákonné ustanovenie. Povinnosťou dovolateľa kvalifikovane zastúpeného advokátom je teda uviesť právne posúdenie odvolacieho súdu, ktoré považuje za nesprávne a konkretizovať, ako podľa jeho názoru mal odvolací súd konkrétnu právnu otázku správne vyriešiť. Zároveň musí dovolateľ špecifikovať odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a musí ísť o takú právnu otázku, ktorá je pre rozhodnutie vo veci samej kľúčová. Iba ak sú všetky uvedené kumulatívne podmienky splnené, môže dovolací súd pristúpiť k uskutočneniu meritórneho dovolacieho prieskumu. Ak dovolanie nespĺňa predmetné podmienky, dovolací dôvod podľa § 432 C.s.p. nie je vymedzený spôsobom predpokladaným v ustanovení § 432 ods. 2 C.s.p., čo predstavuje zákonný dôvod pre odmietnutie dovolania podľa § 447 písm. f/ C.s.p.
32. Dovolací súd konštatuje, že dovolanie žalobkyne v časti, v ktorej namieta nesprávne právne posúdenie, predmetné náležitosti neobsahuje. 32.1. Všeobecne platí, že právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom rozhodnutí riešiť, musí byť rozhodujúca (kľúčová) pre rozhodnutie vo veci samej. To znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne rozhodnutie, a ani akademické otázky, ktoré nemajú vôbec súvis s rozhodovaným sporom. 32.2. Dovolací súd zdôrazňuje, že pre posúdenie - či ide o právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej - a teda aj pre posúdenie prípustnosti dovolania, nie je rozhodujúci subjektívny názor strany sporu, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale výlučne záver súdu rozhodujúceho o jej dovolaní.
33. V rozhodovanej veci dospel dovolací súd k záveru, že žalobkyňou nastolená právna otázka je otázkou hypotetickou, ktorá nie je rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej. Dôvodom pre rozhodnutie vo veci samej nebolo vyriešenie žalovanou sformulovanej právnej otázky nesprávneho výkladu ustanovenia § 167j ods. 2 ZKR zo strany odvolacieho súdu, nakoľko samotným predmetom sporu je vylúčenie majetku (motorového vozidla) zapísaného v súpise všeobecnej podstaty úpadcu. Podstatou sporného zápisu majetku je existencia skutočností, ktoré spochybňujú, či mal byť majetok zaradený do podstaty, v ktorej bol spísaný. Zapísanie určitého majetku do súpisu konkurznej podstaty umožňuje správcovi i jeho následné speňažovanie a právnym prostriedkom ochrany inej osoby (spravidla vlastníka) proti neoprávnenému zahrnutiu takéhoto majetku do súpisu konkurznej podstaty je práve vylučovacia (excindačná) žaloba,ktorá je žalobou procesnou, prostredníctvom ktorej sa pre dobu trvania konkurzu vymedzuje príslušnosť určitého majetku ku konkurznej podstate. V konaní sa zisťuje, či je daný dôvod na vylúčenie majetku zo súpisu, a to vo vzťahu k určitému vylučovateľovi, keďže tento preukáže, že k spornému majetku má tzv. lepšie právo. Vylučovacia žaloba môže byť úspešná, ak vec bola správcom konkurznej podstaty príslušného úpadcu vskutku zahrnutá do súpisu majetku konkurznej podstaty, v čase, keď súd rozhoduje o vylúčení veci (§ 154 ods. 1 OSP, resp. § 217 ods. 1 CSP), účinky konkurzu trvajú a vec je naďalej spísaná v konkurznej podstate (nebola medzičasom zo súpisu majetku konkurznej podstaty správcom vylúčená) a osoba, ktorá sa domáha vylúčenia veci zo súpisu, preukázala nielen to, že vec nemala byť do súpisu zaradená, ale aj to, že právo, ktoré vylučovalo zaradenie veci do súpisu majetku konkurznej podstaty, svedčí jej (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 30. mája 2002, sp. zn. 29 Cdo 2086/2000, Rc 27/2003). V čase konania o vylučovacej žalobe súd skúma oprávnenosť nároku žalobcu a pre posúdenie, či,majetok patrí/nepatrí do súpisu a následne jeho vylúčenie,prípadné zamietnutie žaloby, ostáva bez právneho významu skutočnosť, či podanie, ktoré predchádzalo žalobe (list zo dňa 07. februára 2019) spĺňa formálne náležitosti v zmysle ust. § 167j ods. 2 ZKR. Irelevantným ostáva aj tvrdenie žalobkyne, že ak by správca postupoval v zmysle ust. § 167j ods. 2 ZKR, správne mal majetok (automobil) zo súpisu podstaty vylúčiť a súd mal teda žalobe vyhovieť (bod 7.2.2. odôvodnenia tohto rozhodnutia), nakoľko ak by správca predmetný majetok zo súpisu vylúčil, k podaniu žaloby by nedošlo, keďže by bola bezpredmetná. Žalobkyňa však žalobu podala a ako vyplýva i z rozhodnutia odvolacieho súdu v bode 58. jeho odôvodnenia, v ktorom vyjadril záver o vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, tento žalobu zamietol, a to práve z dôvodu, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno o tom, že sporné motorové vozidlo, ktorého vylúčenia zo súpisu podstaty sa domáha, nepatrí do BSM, ergo pre rozhodnutie vo veci nebola kľúčovou otázka posúdenia podania s názvom,,Nesúhlas veriteľa s podanou námietkou zo dňa 07. februára 2019“ a s ňou súvisiaca otázka korektnej aplikácie ust. § 167j ods. 2 ZKR zo strany vo veci konajúcich súdov, resp. jej riešenie by ostalo bez významu pre rozhodnutie vo veci predmetného excindačného konania.
34. Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle uvedeného záverom uvádza, že prípustnosť dovolania žalobkyne ani podľa ust. § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p., nie je procesne daná, preto dospel k záveru, že dovolanie je v tejto časti potrebné odmietnuť podľa ustanovenia § 447 písm. f/ C. s. p.
35. Keďže vzhľadom na uvedené skutočnosti nie je dovolanie žalobkyne podľa ust. § 420 písm. f/ C. s. p. ani podľa ust. § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. prípustné, dovolací súd ho v súlade s ustanovením § 447 písm. c/ a f/ C. s. p. odmietol. Keďže dovolanie bolo odmietnuté, dovolací súd nerozhodoval o návrhu dovolateľky na odklad právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu v zmysle ust. § 444 C. s. p. 36. O trovách dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa ust. § 453 ods. 1 C. s. p. v spojení s ust. § 255 ods. 1 C. s. p.). O výške náhrady trov konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie (ust. § 262 ods. 2 C. s. p.). 37. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (ustanovenie § 451 ods. 2 v spojení s ustanovením § 393 ods. 2, druhá veta C. s. p. a ustanovením § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.