Najvyšší súd  

2 Obdo 55/2012

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu A., a. s. S., IČO: X., v zastúpení JUDr. J. V. D., T., IČO: X. a I. K., T., obaja právne zastúpení JUDr. M. B.,

advokátom, P., proti žalovaným 1/ V. Š., K. 2/ Ing. M. H., J., obaja právne zastúpení JUDr. J.

V., advokátom, N., o zaplatenie 489 891,70 € (14 758 477,50 Sk) s prísl. a 266 951,75 €

(8 042 188,40 Sk) s prísl., o dovolaní   žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo

dňa 16. januára 2008, č. k. 7Cob/53/2007-398, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa

16. januára 2008, č. k. 7Cob/53/2007-398   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   Krajskému súdu

v Prešove na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Humenné rozsudkom zo dňa 18. 05. 2007, č. k. 12Cb/113/2006-326

žalobu zamietol a uložil zástupcom žalobcu povinnosť zaplatiť žalovanému 1/ trovy konania

vo výške 885 504,-- Sk a žalovanému 2/ trovy konania vo výške 482 526,-- Sk na účet

zástupcu žalovaných v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa ďalej

rozhodol o odňatí zástupcovi žalobcu JUDr. J. V. priznania oslobodenia od platenia súdnych

poplatkov vo výške 50%. Po vykonanom dokazovaní mal súd prvého stupňa za preukázané,

že žalovaní 1/ a 2/ nadobudli kúpnou zmluvou zo dňa 02. 03. 1998, resp. zo dňa 20. 03. 1998

akcie emitenta spoločnosti A., a. s., S. v počte 68 700 ks, resp. 37 435 ks, ako kupujúci od

predávajúceho JUDr. J. T., správcu konkurznej podstaty úpadcu S., a. s., v konkurze s tým, že

predmetné zmluvy boli určené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 01. 07. 2002, č. k. 43Cb 15/98-473, za absolútne neplatné a zároveň bolo rozhodnuté o povinnosti vrátiť akcie

zo strany V. Š. v počte 68 700 ks JUDr. J. V. a zo strany Ing. M. H. v počte 37 436 ks Ing. I.

P. v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že rozsudok v tejto časti nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 23. 06. 2004. Nepochybnou skutočnosťou podľa súdu

prvého stupňa bolo aj to, že žalovaným 1/ a 2/ ako akcionárom spoločnosti A., a. s., S., bolo

na dividendách za roky 1998 až 2003 vyplatených 14 758 477,50 Sk, resp. 8 042 188,40 Sk.

Súd prvého stupňa zdôraznil, že zástupcovia žalobcu svoj nárok odôvodňovali s poukázaním

na ust. § 182 ods. 1 písm. e/ Obchodného zákonníka tak, ako to upresnili na pojednávaní dňa

18. 05. 2007 s odôvodnením, že žalovaní 1/ a 2/ neboli len akcionármi spoločnosti A., a. s.,

S., ale aj členovia predstavenstva a štatutárnymi zástupcami. Súd prvého stupňa bol toho

názoru, že zástupcovia žalobcu nemajú aktívnu legitimáciu na podanie takéhoto návrhu voči

žalovaným ako členom predstavenstva, pretože predmetom nároku je nárok na vrátenie

dividend, ktoré mali byť vyplatené žalovaným na základe neplatných kúpnych zmlúv s tým,

že je nepochybné, že nejde v predmetnom prípade o porušenie žiadnych povinností

žalovaných ako členov predstavenstva a z týchto dôvodov podľa súdu prvého stupňa nie je

namieste právne odôvodnenie nároku žaloby s poukázaním na ust. § 182 ods. 1 písm. e/

Obchodného zákonníka.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že aj keby žalobca

uplatnil svoj nárok iba v zmysle ust. § 179 Obchodného zákonníka, aj v tomto prípade by bolo

potrebné žalobu zamietnuť s odôvodnením, že žalovaní prijali dividendy za roky 1998 až

2002 dobromyseľne, pretože právny stav v tomto období jednoznačne svedčil v ich prospech

a v období rokov 1998 až 2002 žalovaní 1/ a 2/ vlastnili 68 700 ks akcií, resp. 37 436 ks

a skutočne až do právoplatného skončenia konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave

pod sp. zn. 43Cb 15/98, poberali dividendy dobromyseľne.

Ohľadom nároku žalobcu, resp. zástupcov žalobcu, uplatneného v zmysle ust. § 451

Občianskeho zákonníka, súd prvého stupňa zdôraznil, že žalovaní vzniesli námietku

premlčania s tým, že žalobca sa dozvedel už dňa 23. 06. 2004 o tom, že rozsudok Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. 43Cb 15/98 nadobudol právoplatnosť, a preto dvojročná premlčania

lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia začala plynúť počnúc dňom 24. 06. 2004

a uplynula dňa 24. 06. 2006. Zástupcovia žalobcu podali žalobu až dňa 11. 07. 2006 a súd

prvého stupňa dospel k záveru, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je premlčaný. Z týchto dôvodov súd prvého stupňa žalobu zamietol v celom rozsahu. Výrok o trovách

konania sa zakladá podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. V odôvodnení rozhodnutia súdu prvého

stupňa sa ďalej uvádza, že súd priznal zástupcovi žalobcu JUDr. J. V. oslobodenie od platenia súdnych poplatkov uznesením zo dňa 14. 07. 2006, č. k. 12Rob 237/2006-119, avšak

z dôvodu, že počas konania vyšli najavo nové skutočnosti, ktoré súdu neboli známe pri

priznaní oslobodenia od platenia súdnych poplatkov, súd odňal zástupcovi žalobcu JUDr. J.

V. priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov vo výške 50%.

Na odvolanie žalobcu, Krajský súd v Prešove ako súd odvolací napadnutým

rozhodnutím potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby

a vo výroku o odňatí oslobodenia od platenia súdnych poplatkov žalobcovi JUDr. V..

Odvolací súd potvrdil aj výrok súdu prvého stupňa o náhrade trov konania s upresnením, že

priznané náhrady trov konania sú povinní zaplatiť JUDr. J. V. a I. K. spoločne a nerozdielne.

Účastníkom konania odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že prejednával vec v neprítomnosti zástupcov žalobcu

a ich právneho zástupcu podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Uviedol, že dňa 15. 01. 2008 o 13.21

hod. bolo doručené faxové podanie zo strany zástupcov žalobcu, v ktorom sa ospravedlňovali

z dôvodu práceneschopnosti zástupca žalobcu 1/ a z dôvodu choroby maloletých detí

zástupkyňa žalobcu 2/. Odvolací súd zdôraznil, že doklad o práceneschopnosti a doklad

o potvrdení choroby maloletých detí do začatia pojednávania zo strany zástupcov žalobcu

súdu nebol doručený. Ako ďalší dôvod neprítomnosti na súdnom pojednávaní sa odôvodňoval

kolíziou súdnych pojednávaní s pojednávaním 3Co 41/2007. Odvolací súd konštatoval, že

na základe predvolania zo dňa 19. 12. 2007, ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi

žalobcov dňa 21. 12. 2007, súd zástupcov žalobcu na odvolacie konanie nepredvolával. Títo

sú zastúpení právnym zástupcom, ktorý predvolanie na súdne pojednávanie prevzal dňa

21. 12. 2007, svoju neúčasť na súdnom pojednávaní neospravedlnil a zástupcovia žalobcu

vierohodným dokladom nepreukázali dôvodnosť neprítomnosti v tomto súdnom konaní do

začatia pojednávania a kolízia pojednávaní bola namietaná aj v konaní

3Co 41/2007. Odvolací súd preto konal v neprítomnosti zástupcov žalobcu a má za to, že

zástupcom žalobcu nebola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože títo boli zastúpení

právnym zástupcom, pričom právny zástupca svoju neprítomnosť na súdnom pojednávaní

neospravedlnil z ospravedlniteľného dôvodu.

Odvolací súd ďalej konštatoval, že zástupcovia žalobcu sú minoritnými akcionármi,

ktorí vlastnia akcie cez 5% a žiadali dozornú radu, aby v mene žalobcu uplatnila nároky, ktoré

tvoria predmet tohto sporu. Nakoľko bola dozorná rada nečinná, minoritní akcionári uplatnili svoj nárok podľa odvolacieho súdu oprávnene. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd

prvého stupňa nesprávne právne posúdil vecnú legitimáciu na podanie žaloby. Odvolací súd

mal taktiež za to, že akcionári, ktorým boli vyplatené dividendy, boli nedobromyseľní

a z uvedeného dôvodu vznikol právny nárok na ich vrátenie, ak by nebola vznesená námietka

premlčania zo strany žalovaných. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd

uviedol, že posledná splatnosť nároku je uplatnená od 30. 04. 2002, žaloba bola podaná

na Okresnom súde Humenné. dňa 11. 07. 2006. Vzhľadom na to, že ide o obchodnoprávny

vzťah, na ktorý sa vzťahuje Obchodný zákonník, premlčacia lehota je štyri roky a lehota

začína v zmysle ust. § 394 ods. 2 Obchodného zákonníka plynúť od plnenia. Odvolací súd má

preto za to, že celý uplatnený nárok je premlčaný.

Vo veci odňatia oslobodenia od súdnych poplatkov žalobcovi JUDr. J. V., odvolací

súd konštatoval, že súd prvého stupňa neodnímal oslobodenie od súdneho poplatku

so spätnou účinnosťou, preto konal správne, keď uznesenie o priznaní oslobodenia nezrušil.

Odvolací súd poukázal na to, že JUDr. J. V. pred vyšetrovateľom uviedol, že má dostatok

majetku, ktorý je možné ohodnotiť na niekoľko miliónov korún, preto nespĺňa zákonné

podmienky, aby mu bolo priznané plné oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Podľa

odvolacieho súdu JUDr. V. je sám podnikateľským subjektom, a preto musí okrem iného, aj

znášať riziko neúspechu v podnikaní a nepreukázal, že by sa dostal do ťaživej situácie. Preto

by v prípade ponechania úplného oslobodenia od súdnych poplatkov došlo k prenosu

podnikateľského rizika na štát. Vzhľadom na výšku hodnoty tohto sporu, považuje odvolací

súd za dostačujúce odňatie oslobodenia v rozsahu 50%. Výrok o trovách konania sa zakladá

podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Žalovaným náhradu trov

odvolacieho konania Krajský súd v Prešove nepriznal, nakoľko títo si neuplatnili náhradu trov

odvolacieho konania.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie odôvodnené v zmysle ust.

§ 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O. s. p. Dovolateľ má za to, že mu bola postupom súdov odňatá

možnosť konať pred súdom, pretože ak účastník konania z dôležitého a existujúceho dôvodu

požiadal o odročenie pojednávania, a súd napriek tomu vec prejednal a rozhodol v jeho

neprítomnosti, je zrejmé, že povinnosť poskytnúť mu možnosť, aby bola vec prejednaná v jeho prítomnosti, nesplnil. V dovolaní sa zdôrazňuje, že zástupcovia spoločnosti žalobcu

JUDr. J. V. a I. K., požiadali a navrhli odročenie pojednávania z dôvodu práceneschopnosti a žiadali odvolací súd, aby nepojednával počas ich neprítomnosti na pojednávaní. JUDr. J. V.

žiadal o odročenie pojednávania aj z dôvodu kolízie pojednávaní. Podľa dovolateľa, choroba

účastníka konania, preukázaná lekársky uznanou práceneschopnosťou, je dôležitým dôvodom

v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Ak účastník konania včas požiadal o odročenie

pojednávania, prejednanie veci v jeho neprítomnosti je potrebné podľa dovolateľa

kvalifikovať ako odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom v zmysle ust. § 237 písm. f/

O. s. p. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. 08. 1994, sp. zn.

5 Cdo 66/94). Zástupcovia žalobcu poukázali na to, že odvolací súd vykonal odvolacie

pojednávanie v ich neprítomnosti a vyniesol rozsudok vo veci samej, tento postup bol podľa

ich názoru v rozpore s ust. § 101 ods. 2 druhá veta O. s. p. Týmto žalobcovi nebolo umožnené

uplatniť konkrétne procesné práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva, z ktorých

bol postupom súdu vylúčený. JUDr. J. V. dodal, že odňatá možnosť konať pred súdom mu

bola na Krajskom súde v Prešove aj v konaní vedenom pod sp. zn. 3Co 41/2007, kde bolo

pojednávanie vytýčené v ten istý deň, aj hodinu.

V dovolaní sa upriamila pozornosť aj na postup odvolacieho súdu v prípade JUDr. J.

Vrbu, advokáta žalovaných, ktorý advokát požiadal o ospravedlnenie neúčasti

na nariadenom pojednávaní dňa 18. 12. 2007 a žiadal o odročenie pojednávania. Faxové

podanie tohto advokáta súdu napadlo 17. 12. 2007, riadne bolo súdu doručené 19. 12. 2007,

pričom nie je advokátom podpísané a dôvod ospravedlnenia – práceneschopnosť, nie je

preukázaný dokladom o práceneschopnosti. Vzhľadom na uvedené má žalobca za to, že

odvolací súd nepostupuje rovnako pre priamych účastníkov konania pri posudzovaní návrhu

a žiadostí o odročenie pojednávania a nariadenia náhradného termínu pojednávania.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je podľa dovolateľa zrejmé, že odvolací súd

potvrdil argumentáciu a tvrdenia zástupcov žalobcu v otázke   preukázania aktívnej žalobnej

legitimácie a nedobromyseľnosti žalovaných akcionárov, že vznikol právny nárok na vrátenie

vyplatených dividend, ak by zo strany žalovaných nebola vznesená námietka premlčania.

Žalobca v podanom dovolaní ďalej uviedol, že odvolací súd sa nevysporiadal s opravným uznesením rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. 08. 2007, č. k.

43Cb 15/98-829 v spojitosti so začatím plynutia premlčacej lehoty. Začiatok plynutia

premlčacej lehoty u zástupcu žalobcu 2/ I. K. podľa dovolateľa nastal po nadobudnutí výlučného vlastníckeho práva k CP emitenta A., a. s., S., t. j. dňom 14. 02.

2005. Z týchto dôvodov má za to, že odvolací súd pri posúdení začiatku plynutia premlčacích

lehôt tak, ako to odôvodnil v napadnutom rozsudku, pochybil. S poukazom na ust. § 391 ods.

1 Obchodného zákonníka, zástupcovia žalobcu dodali, že ich právo podať žalobu ako

minoritní akcionári, za obdobie, keď proti svojej vôli nebol JUDr. J. V. D., S. S., a. s., vedený

ako majiteľ akcií, mohlo byť prvýkrát uplatnené na súde až v deň právoplatnosti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 43 Cb 15/98, ktorý bol zákonom vyžadovaným

podkladom pre registráciu zmeny majiteľa akcií v evidencii CP podľa ust. § 18 ods. 1 zákona

č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch v znení platnom v deň nadobudnutia právoplatnosti

predmetného rozhodnutia. Plynutie premlčacej doby v prípade opätovného zápisu akcií na

účet pôvodného majiteľa, ku ktorému došlo v dôsledku neplatnosti zmluvy o kúpe CP, podľa

zástupcov žalobcu, považoval senát rozhodujúci v tejto veci za otázku zásadného právneho

významu vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Cob 49/2007.

K výroku napadnutého rozhodnutia ohľadom potvrdenia odňatia oslobodenia

od platenia súdnych poplatkov zástupcovi žalobcu JUDr. J. V. vo výške 50%, dovolateľ

uviedol, že odvolací súd sa nezaoberal relevantnými dokladmi, ktoré boli v konaní

predložené. Takýmto dokladom je napr. peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených

výdavkov na hygienu a opotrebovanie šatstva, bielizne a obuvi a bytového zariadenia –

rozhodnutie MP, SVaR Slovenskej republiky zo dňa 14. 10. 2005, č. 2005/57832-1. Zástupca

žalobcu JUDr. J. V. v podanom dovolaní uviedol výpočet životného minima, z ktorého

rozpisu je podľa jeho názoru zrejmé, že preukázateľne neprekročil životné minimum podľa

platných právnych predpisov MP, SVaR Slovenskej republiky. Majetkové pomery JUDr. J. V.

sú taktiež zablokované exekučnými konaniami, zákazom prevodu, resp. scudzenia

za účelom získania finančných prostriedkov na prípadnú úhradu súdnych poplatkov v súdnom

konaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dovolateľ navrhuje, aby dovolací súd

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil

na ďalšie konanie a rozhodol o náhrade trov konania a trov právneho zastúpenia.

Žalovaní sa k podanému dovolaniu nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,

že dovolanie bolo podané účastníkom konania včas (§ 240 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), najskôr skúmal, či dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

Občiansky súdny poriadok pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu

z dôvodov taxatívne menovaných v ust. § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. a v prípadoch uvedených

v ust. § 238 O. s. p.

Dovolaním z dôvodov uvedených v § 237 O. s. p. je možné napadnúť všetky

rozhodnutia odvolacieho súdu bez ohľadu na formu rozhodnutia, na jeho obsah alebo

na povahu predmetu konania. Prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. nie je daná tým, že

dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených

v tomto ustanovení. Dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je v tomto prípade

prípustné iba vtedy, ak touto vadou rozhodnutie skutočne trpí, t. j. ak sa stali skutočnosti,

v dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila sa v rozhodnutí (postupe) odvolacieho súdu.

Podľa ust. § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v § 237

O. s. p., prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale z úradnej povinnosti (§ 242

O. s. p.). V prípade, že dovolací súd zistí, že rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou

z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto pochybenie nenamietal. Dovolací súd postupuje rovnako i v prípade, že dovolanie nie je v zmysle ust.

§ 238 a § 239 O. s. p. prípustné.

Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. § 238 O. s. p., a to pre prípad

rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenený podľa

odseku 1, resp., v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu,

vysloveného v tejto veci podľa odseku 2 a tiež v prípade, ak odvolací súd vyslovil vo výroku

svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu podľa odseku 3.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol

rozsudok prvostupňového súdu potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie, pričom

odvolací súd nevyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie

prípustné, z ktorého dôvodu dovolanie v zmysle § 238 O. s. p. nie je procesne prípustné.

Dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa ust. § 238

O. s. p., ale (aj so zreteľom na obsah dovolania) sa zaoberal tiež otázkou, či konanie nie je

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ust. § 237 O. s. p.

Dovolateľ vady konania v zmysle ust. § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. v dovolaní

nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť tohto

opravného prostriedku preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku

opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, že mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať

pred súdom, čo zakladá dovolací dôvod podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p.

Vadou konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia je taký závadný procesný

postup, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré

mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie možnosti konať pred súdom výslovne

dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením, zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy

a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa

k dokazovaniu i k právnej stránke veci. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide

aj vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne

záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné

práva.

Žalobca v dovolaní   namietal, že   konanie   je   postihnuté   práve   takouto vadou,

založenou na porušení práva na spravodlivý proces, ku ktorému malo dôjsť i vytvorením

nerovnakých podmienok a nerovnakého procesného postavenia účastníkov konania.

Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom,

zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (sp. zn. III. ÚS 156/2006, sp. zn. III. ÚS 331/2004, sp. zn.

II. ÚS 174/2004).

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na to,

aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

V zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ak súd koná vo veci

uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak, ako v rozsahu a spôsobom

predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu.

Koncept spravodlivého súdneho konania, vnímaný v rozhodovacej činnosti

Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky

(sp. zn. II. ÚS 116/2009, sp. zn. III. ÚS 199/2008) vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú

do podstatne nevýhodnejšej pozície – proti jej protistrane (napr. Nideröst - Huber proti

Švajčiarsku, 18. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997 - 1).

Okrem tejto požiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje aj

princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný

na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého

procesu.

Právo na rovnosť v konaní je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky súčasťou práva na spravodlivý súdny

proces a prejavuje sa vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že princíp rovností zbraní

vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju

záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej

je jej odporca (Komanický v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002, § 45). Právo

na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen

predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými

ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie

súdu a vyjadriť sa k nim (pozri cit. rozsudok Komanický, § 46). Zásada rovnosti strán

v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého

procesného postavenia subjektov, o právach a povinnostiach ktorých rozhoduje

občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95).

Ústava Slovenskej republiky v článku 47 ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov

v konaní pred súdom. Rovnosť účastníkov v súdnom konaní ako prirodzený dôsledok

rovnosti všetkých občanov bližšie charakterizuje § 18 prvá veta O. s. p., podľa ktorého

účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Pod rovnakým postavením

účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý

proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu, zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať

možnosť podstatnej výhody voči protistrane.

Zásada rovnosti účastníkov vyžaduje, aby jej uplatňovanie bolo koherentné

vo všetkých štádiách občianskeho súdneho konania. Obaja účastníci majú právo na efektívny

opravný prostriedok a na odvolacie konanie bez faktických a právnych prekážok.

Z obsahu spisu vyplýva, že pojednávanie odvolacieho súdu vytýčené na deň

18. 12. 2007, bolo odročené na deň 16. 01. 2008 z toho dôvodu, že právny zástupca

žalovaného 1/ a 2/ doručil súdu faxové podanie (č. l. 384-386 spisu), ktorým ospravedlňuje

svoju neúčasť a zároveň žiada o odročenie pojednávania z titulu práceneschopnosti.

Dotknuté faxové podanie bolo odvolaciemu súdu doručené 17. 12. 2007. Listom zo dňa

19. 12. 2007, č. l. 389, bol právny zástupca žalovaného 1/ a 2/ požiadaný, aby odvolaciemu

súdu v lehote 3 dní doručil doklad o jeho práceneschopnosti na deň 18. 12. 2007.

Požadovaný doklad nebol právnym zástupcom žalovaného 1/ a 2/ súdu doručený.

V súvislosti s pojednávaním, vytýčeným na deň 16. 01. 2008, odvolaciemu súdu

doručili zástupcovia spoločnosti žalobcu JUDr. J. V. a I. K., faxové podania (č. l. 391 a 392

spisu), ktorými ospravedlnili svoju neúčasť na nariadenom pojednávaní z dôvodu

práceneschopnosti JUDr. J. V. a choroby maloletých detí I. K. a navrhli jeho odročenie. Zo

zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom dňa

16. 01. 2008 vyplýva, že súd konal a rozhodol v neprítomnosti zástupcov žalobcu a ich

právneho zástupcu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že v danej veci odvolací súd v jednom

prípade odročil pojednávanie dňa 18. 12. 2007 z titulu práceneschopnosti právneho zástupcu

žalovaného 1/ a 2/ a v druhom prípade pojednávanie, vytýčené na deň 16. 01. 2008 z titulu

práceneschopnosti zástupcu spoločnosti žalobcu neodročil a vec prejednal a rozhodol

v neprítomnosti zástupcov žalobcu a ich právneho zástupcu, pričom podmienky na odročenie

pojednávania ani v jednom prípade splnené neboli, keď zástupca žalovaných 1/ a 2/ doklad o vážnom dôvode, pre ktorý požadoval odročenie pojednávania nedoložil a v prípade

zástupcov žalobcu, hoci JUDr. J. V. faxové podanie následne doplnil písomne i dokladom o jeho práceneschopnosti (č.l. 395 a 396 spisu), bol však v konaní spolu s I. K. zastúpený advokátom, ktorý o odročenie pojednávania, vytýčeného na deň 16. 01. 2008, z vážneho

dôvodu nepožiadal. Z uvedených dôvodov musí dovolací súd konštatovať, že odvolací súd

pri prejednaní odvolania žalobcu uvedeným postupom, v rozpore so zásadou rovnosti,

nevytvoril pre účastníkov konania rovnaké procesné podmienky a   rovnaké možnosti pre

uplatnenie ich práva zúčastniť sa pojednávania,   a preto odvolacie konanie nie je možné

považovať za spravodlivé.

Preto najvyšší súd dospel k záveru, že došlo k porušeniu základného práva žalobcu

na súdnu ochranu podľa čl. 47 ods. 3, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a žalobcovi bola prejednaním odvolania na pojednávaní bez jeho účasti, odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/

O. s. p.).

V súvislosti s ďalším dovolacím dôvodom, ktorý sa týka rozhodnutia odvolacieho

súdu ohľadom 50% odňatia oslobodenia od súdneho poplatku zástupcovi spoločnosti žalobcu

JUDr. J. V., dovolací súd predovšetkým uvádza, že v takomto prípade rozhoduje súd

uznesením (ust. § 167 O. s. p.).

Podľa ust. § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval

vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (ust. § 109 ods. 1

písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

V zmysle ust. § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd

vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu

na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide

o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O. s. p. však ustanovenia odsekov 1 a 2

neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute,

znalečnom, tlmočnom a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených

Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

Vzhľadom na uvedené je nepochybné, že prípustnosť dovolania žalobcu proti

potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu o čiastočnom odňatí oslobodenia od platenia

súdnych poplatkov z ustanovenia § 239 O. s. p. nemožno vyvodiť.

V zmysle zákonnej povinnosti skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených

v ustanovení § 237 O. s. p., dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti

dovolania podľa ust. § 239 O. s. p., ale komplexne sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je

postihnuté niektorou z vád, uvedených v ust. § 237 O. s. p., ako je uvedené vyššie.

Dovolací súd v súvislosti s odňatím oslobodenia od súdneho poplatku zástupcovi

žalobcu JUDr. J. V. poukazuje na ust. § 138 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého môže súd na

návrh priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to

pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie

alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie

a má i spätnú účinnosť; poplatky, zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení, sa však

nevracajú.

Ustanovenie § 138 ods. 2 O. s. p. sa týka možnosti súdu rozhodnúť o odňatí už

priznaného oslobodenia od súdnych poplatkov (aj so spätnou účinnosťou), ak sa

do právoplatného skončenia konania ukáže, že pomery účastníka oslobodenie neodôvodňujú,

prípadne neodôvodňovali. Toto ustanovenie slúži na to, že pokiaľ sa zmenia okolnosti,

z ktorých súd pri rozhodovaní o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov vychádzal,

môže oslobodenie rozhodnutím odňať, a to i spätne.

Ak uplatňovanie alebo bránenie práva nie je ani svojvoľné ani zrejme bezúspešné,

umožňuje citované zákonné ustanovenie vyhovieť žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov (ako aj rozhodnúť o odňatí priznaného oslobodenia) pod podmienkou, že to

odôvodňujú pomery účastníka.

Zákon nevysvetľuje bližšie obsah pojmu „pomery účastníka“, bezpochyby však musí

ísť o pomery žiadateľa majetkové, majúce základ v okolnostiach, ktoré nie sú len dočasnej či

prechodnej povahy a odôvodňujú záver, že ako poplatník celkom, či sčasti (v prípade

žiadosti o čiastočné oslobodenie od súdnych poplatkov) nemôže splniť poplatkovú

povinnosť, alebo že jej splnenie od neho nemožno spravodlivo požadovať.

Pri rozhodovaní o oslobodení od súdnych poplatkov (ako aj o odňatí priznaného oslobodenia), súd prihliada k celkovým majetkovým pomerom žiadateľa, k výške súdneho

poplatku, k nákladom, ktoré si pravdepodobne vyžiada dokazovanie, k povahe

uplatňovaného nároku. U fyzických osôb prihliada k ich S. pomerom, resp. zdravotnému stavu. U právnických osôb a fyzických osôb, ktoré sú podnikateľmi, berie v takom prípade

zreteľ i na povahu ich podnikateľskej činnosti, stav a štruktúru majetku, platobnú schopnosť

a pod.

Po celkovom zhodnotení všetkých takýchto významných okolností musí rozhodnutie

súdu zodpovedať tomu, aby účastníkovi nebolo iba pre jeho nepriaznivú situáciu (teda preto,

že nemohol zaplatiť súdny poplatok), znemožnené uplatňovať alebo brániť svoje právo

na súde.

Rozhodnutie o oslobodení od súdneho poplatku (rovnako aj o odňatí priznaného

oslobodenia), teda nezávisí od úvahy súdu, ale od majetkových pomerov, ktoré priznanie

oslobodenia od súdneho poplatku odôvodňujú. Určujúcim kritériom, na základe ktorého súd

rozhoduje o oslobodení od súdneho poplatku, je teda, či objektívna neschopnosť účastníka

zaplatiť súdny poplatok v stanovenej výške existuje. Pokiaľ takáto objektívna neschopnosť

účastníka zaplatiť súdny poplatok existuje, môže súd dospieť k záveru o nepriznaní

oslobodenia od súdnych poplatkov iba v prípade, že sa jedná o svojvoľné alebo bezúspešné

uplatňovanie práva.

Podstata odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spočíva v tom, že

zástupca spoločnosti žalobcu JUDr. J. V. je podnikateľom, z ktorého podnikaním vo všeobecnosti je spojené i podnikateľské riziko, ktorého dôsledky nie je možné prenášať

formou úľav na štát.

Uvedený názor odvolacieho súdu, rozlišujúci subjekty na podnikateľské

a nepodnikateľské, je takou interpretáciou ust. § 138 O. s. p., ktorá nemá oporu nielenže

v jazykovom výklade tohto zákonného ustanovenia, ale zásadne odporuje zásade rovnosti

účastníkov občianskeho súdneho konania, deklarovanou taktiež Európskym súdom

pre ľudské práva, a je v priamom rozpore s čl. 3 Listiny základných práv a slobôd.

Z týchto dôvodov spájanie splnenia podmienok pre odňatie oslobodenia od súdnych

poplatkov s podnikateľským rizikom je právne irelevantné, nakoľko, ako už bolo uvedené,

primárne súd musí skúmať objektívnu neschopnosť účastníka zaplatiť súdny poplatok a nie

skúmať, na základe akých skutočností táto neschopnosť nastala, čo platí aj pri rozhodovaní o odňatí priznaného oslobodenia.

Odvolací súd z uvedených dôvodov nesprávnym výkladom ust. § 138 O. s. p. uprel

zástupcovi žalobcu právo prístupu na súd, čo zakladá procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/

O. s. p.

  Výskyt niektorej z procesných vád, uvedených v § 237 O. s. p. je zo zákona vždy

dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu, vydanému v konaní

postihnutom touto vadou. Zároveň je tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu vždy zrušiť, pretože rozhodnutie, vydané v takomto konaní,

nemôže byť považované za správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené

skutočnosti napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podľa § 234b ods. 2, 4 O. s. p. zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania  

a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky k návrhu zástupcov žalobcu na zabezpečenie

dôkazu od S. P., pobočka H., uvádza, že dovolací súd podľa druhej vety ust. § 243a ods. 2 O. s. p. dokazovanie nevykonáva. Z uvedeného dôvodu sa návrhom na zabezpečenie

navrhovaného dôkazu bude zaoberať odvolací súd v ostatnom konaní.

Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. januára 2013

  JUDr. Beata Miničová, v. r.   predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová