2 Obdo 45/2010

Najvyšší súd  

Slovenskej republiky   2 Obdo 4/2012

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu M. P., C.P., právne zastúpeného Doc. JUDr. Ľ. F., CSc., advokátom, K., proti žalovanému M., s. r. o. P., Ž..,

IČO: X., právne zastúpenému JUDr. P. L., advokátom, K., o určenie neplatnosti zmluvy,

na dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo dňa

25. novembra 2009, č. k. 8Cob/44/2009-173 a na dovolanie žalovaného proti uzneseniu

Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28. októbra 2010, č. k. 8Cob/65/2010-208, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa

25. novembra 2009, č. k. 8Cob/44/2009-173, uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa

28. októbra 2010, č. k. 8Cob/65/2010-208 a uznesenie Okresného súdu Považská Bystrica  

zo dňa 12. marca 2010, č. k. 9Cb/190/2007-162   z r u š u j e a vec   v r a c i a   Krajskému

súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

Dovolanie žalovaného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28. októbra

2010, č. k. 8Cob/65/2010-208   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Považská Bystrica rozsudkom zo dňa 08. 01. 2009, č. k.

9Cb/190/2007-106 zamietol žalobu o určenie neplatnosti zmluvy o vykonávaní

verejnoprospešných prác zo dňa 01. 04. 1998 a zaviazal žalobcu k náhrade trov konania

vo výške 234 430,56 Eur. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že zmluva

o vykonávaní verejnoprospešných prác bola uzatvorená podľa ust. § 269 ods. 2 Obchodného

zákonníka a v súlade s Obchodným zákonníkom a tak isto boli v súlade s citovaným zákonom

uzatvorené aj jej prílohy a dodatky. To, že v čl. 3 miesto plnenia zmluvy, v čl. 5 cena,

účastníci zhodne prejavili vôľu zmluvu upraviť formou dodatkov, nemôže samo osebe   2 Obdo 4/2012

vyvolať neplatnosť. Z dodatkov a príloh mal súd prvého stupňa za preukázané, že tieto boli

uzatvárané vždy na konkrétne časové obdobie a bol v nich dostatočne určený a špecifikovaný

predmet plnenia, čo sa týka bodu 3, ako aj bodu 5 Zmluvy o vykonávaní verejnoprospešných

prác. Keďže žalobca v konaní namietal absolútnu neplatnosť zmluvy, súd prvého stupňa

z úradnej povinnosti skúmal všetky dôvody, ktoré by mohli viesť k vysloveniu absolútnej

neplatnosti tejto zmluvy a dospel k záveru, že nie je žiaden dôvod na vyslovenie jej absolútnej

neplatnosti. Taktiež sa súd prvého stupňa zaoberal aj námietkou nesprávneho označenia

žalovaného v zmluve, ktorá je predmetom konania a dospel k záveru, že hoci pri označení

žalovaného chýba časť obchodného mena - P., táto skutočnosť nie je dôvodom na vyslovenie

neplatnosti žalovanej zmluvy, pretože žalovaný bol v záhlaví tejto zmluvy dostatočne

identifikovaný sídlom spoločnosti, jej konateľom, ale najmä identifikačným číslom, teda

spôsobom, ktorý nevzbudzuje pochybnosti, kto je účastníkom zmluvného vzťahu.

Preskúmaním zmluvy súd prvého stupňa ustálil, že nie je dôvod ani na vyslovenie absolútnej

neplatnosti žalovanej zmluvy podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Výrok o náhrade trov

konania sa zakladá na ust. § 142 ods. 1 O. s. p.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací napadnutým

rozsudkom rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá, potvrdil

a zároveň pripustil dovolanie. Odvolací súd zrušil výrok o náhrade trov konania a žalobcovi

uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 214,53 Eur k rukám

právneho zástupcu žalobcu. Odvolací súd sa stotožnil s konštatovaním súdu prvého stupňa

v tom smere, že zmluva o verejnom obstarávaní je platná a nebola uzavretá v rozpore

so zákonom č. 263/1993 Z. z. zákon o verejnom obstarávaní v znení neskorších predpisov

(ďalej len „ZoVO“). Tak ako súd prvého stupňa i odvolací súd je toho názoru, že v čase

vzniku zmluvy, t. j. 01. 04. 1998 bol platný a účinný zákon ZoVO. Podľa citovaného zákona

a ust. § 2 ods. 2 písm. a/, žalobca nebol v čase uzavretia predmetnej zmluvy obstarávateľom.

Žalobca nebol ani rozpočtová ani príspevková organizácia podľa zákona č. 303/1995 Z. z.

o rozpočtových pravidlách. Samotná skutočnosť, že žalobca má majetkovú účasť

u žalovaného, a to 20% základného imania, čo predstavovalo 40 000,-- Sk, neznamená, že

automaticky táto spoločnosť, ktorá jednoznačne je samostatným právnickým subjektom, je

povinná sa riadiť predpismi týkajúcich sa obce. Žalovaný ako spoločnosť nebol založený

zo štátnych prostriedkov a keďže žalobca mal len majetkovú účasť u žalovaného, na vzťahy   2 Obdo 4/2012

a právne úkony, ktoré uzatváral žalovaný, platia ustanovenia Obchodného zákonníka.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že ani žalobca ani žalovaný nebol v čase uzavretia predmetnej

zmluvy obstarávateľom tak, ako to má na mysli ust. § 2 ods. 2 písm. a/ ZoVO, a preto

nemohlo dôjsť ani k porušeniu a obchádzaniu zákona o verejnom obstarávaní a z tohto

dôvodu nemôže byť zmluva absolútne neplatná podľa ust. § 24a ZoVO. Odvolací súd sa

stotožnil aj s názorom súdu prvého stupňa, ktorý uviedol a ustálil, že pokiaľ žalobca namieta

rozpor pri uzatváraní spoločenskej zmluvy zo dňa 03.03. 1998, a to so zákonom č. 188/1994

Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže, ako aj ust. § 39 Občianskeho zákonníka, tak sa s týmto

názorom žalobcu nemôže stotožniť, pretože predmetom tohto konania nie je platnosť, či

neplatnosť spoločenskej zmluvy, ani spôsob jej uzatvárania, a preto sa touto otázkou odvolací

súd ani nezaoberal. Odvolací súd sa taktiež stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, ktorý

neposúdil predmetnú zmluvu ako neplatnú z dôvodu formálnych a obsahových náležitostí,

ktoré vytýkal žalobca, pretože nenašiel žiadne porušenie. Pokiaľ sa týka obchodného mena,

tak je podľa súdu ustálená judikatúra, že pokiaľ je účastník identifikovaný tak, že

nevzbudzuje pochybnosti o tom, kto je účastníkom konania, tak nemôže ísť o neplatnú

zmluvu. Odvolací súd sa zaoberal aj odvolaním v časti, v ktorej namietol žalobca, že súd

prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, a to

výsluch svedkov a s týmto názorom sa nestotožnil. Odvolací súd uviedol, že vypočutie

svedkov tak, ako súd prvého stupňa, aj odvolací súd považuje za nadbytočný, nemajúci vplyv

na rozhodnutie vo veci samej, pretože ide o právne posúdenie veci, čo spadá výlučne

do právomoci súdu. S dôvodmi odvolania žalobcu čo do výroku o náhrade trov konania sa

odvolací súd stotožnil a v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie, a to s poukazom na to, že v danej veci súd prvého stupňa mal

pri náhrade trov konania, resp. pri výpočte vychádzať z ust. § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004

Z. z. a nie z ust. § 10, pretože predmetom konania je určenie neplatnosti zmluvy o verejnom

obstarávaní a hodnota predmetu zmluvy nepredstavuje cenu práva určenia neplatnosti. Podľa

ust. § 238 ods. 3 O. s. p. odvolací súd pripustil dovolanie vzhľadom na existenciu

metodického usmernenia Úradu pre verejné obstarávanie, pretože ide o vec po právnej stránke

zásadného významu. Dovolanie bolo pripustené pre posúdenie, či znenie zákona č. 263/1993

Z. z. je možné vykladať tak, ako je to uvedené v metodickom usmernení zo dňa 12. 03. 2009

alebo tak, ako zákon vyložil súd. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa

ust. § 224 a ust. § 142 ods. 1 O. s. p.

  2 Obdo 4/2012

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca z dôvodu, že rozsudok

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolateľ sa zásadne nestotožňuje so záverom

súdu, že ani žalobca ani žalovaný nebol v čase uzavretia predmetnej zmluvy obstarávateľom

tak, ako to má na mysli ust. § 2 ods. 2 písm. a/ ZoVO, a preto nemohlo dôjsť ani k porušeniu

a obchádzaniu zákona o verejnom obstarávaní a z tohto dôvodu nemôže byť zmluva absolútne

neplatná podľa ust. § 24a ZoVO. Dovolateľ zastáva právny názor, že tento záver je

výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci.

Žalobca má za to, že M. P. pri uzatváraní Zmluvy o vykonaní verejnoprospešných prác

zo dňa 01. 04. 1998 jednoznačne bolo obstarávateľom a malo pri výbere tohto zmluvného

partnera zásadne postupovať v zmysle vtedy platného zákona ZoVO. Preto dovolateľ zastáva

právny názor, že predmetná zmluva bola uzatvorená v rozpore so ZoVO (neprebehla

regulárna verejná súťaž, ani žalovaný nepreukázal naplnenie zákonných predpokladov

na realizáciu iného spôsobu obstarávania), a preto je absolútne neplatná podľa ust. § 24a

ZoVO. Rešpektujúc zásadu iura novit curia dovolateľ poukázal na skutočnosť, že jeho právny

názor potvrdil aj Úrad pre verejné obstarávanie v Metodickom usmernení zn. 140-2000/2009

zo dňa 12. 03. 2009. S týmto Metodickým usmernením a v ňom vysloveným právnym

názorom štátneho orgánu sa súdy nevysporiadali vôbec, v ňom uvedené skutočnosti

ignorovali a Metodické usmernenie nehodnotili ani ako listinný dôkaz, ani ako odborné

vyjadrenie podľa ust. § 127 ods. 4 O. s. p. Dovolateľ uviedol, že povinnosť M. P. postupovať

pri uzatváraní spornej zmluvy cestou verejnej súťaže podľa ZoVO vyplývala z ust. § 2 ods. 2

písm. a/ ZoVO, podľa ktorého obstarávateľom je „právnická osoba zapojená na štátny

rozpočet Slovenskej republiky alebo na rozpočet obce 4) a ňou zriadená právnická osoba“.

Napojenie M. P., teda žalobcu na štátny rozpočet Slovenskej republiky jednoznačne vyplýva

aj z právnych prepisov, ako zo zákona č. 375/1997 Z. z. o štátnom rozpočte na rok 2008,

zákona č. 303/1995 Z. z. o rozpočtových pravidlách, zo zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom

zriadení. Preto možno konštatovať, že M. P. pri uzatváraní zmluvy bolo zapojené na štátny

rozpočet Slovenskej republiky, a preto jednoznačne bolo obstarávateľom a malo pri výbere

svojho zmluvného partnera - žalovaného postupovať v zmysle ZoVO. Podľa žalobcu je

potrebné ešte zdôrazniť, že v čase uzatvárania spornej zmluvy M. P. v iných prípadoch

vyhlasovalo verejné súťaže v zmysle ZoVO, na ktoré bolo v konaniach poukázané. Dovolateľ   2 Obdo 4/2012

má za to, že v priebehu konania bolo preukázané, že pri uzatváraní spornej zmluvy mal

obstarávateľ postupovať podľa ZoVO, tomu tak v skutočnosti nebolo a zákazka bola

netransparentne zadaná vopred pripravenému uchádzačovi za podmienok, ktoré neboli

v súlade so zákonom, čo následne spôsobuje v zmysle ust. § 24a ZoVO neplatnosť

predmetnej zmluvy. Právna argumentácia súdu prvého stupňa, na ktorú naviazal aj odvolací

súd, je podľa dovolateľa v rozpore nielen z hľadiska významovej logiky textu, ale aj

so znením zákona o verejnom obstarávaní, ktorého normatívne vety neprípustne ohýba,

minimálne čo sa týka spoločnosti M., s. r. o. Právny záver odvolacieho súdu v odôvodnení

rozsudku, že „žalobca nebol ani rozpočtová ani príspevková organizácia podľa zákona č.

303/1995 Z. z. o rozpočtových pravidlách“, považuje žalobca bez bližšieho zdôvodnenia

súdom, pre toto konanie bez právnej relevancie, nemajúci zásadnejšiu výpovednú hodnotu

o postavení žalobcu a jeho zapojeniu na štátny rozpočet. Konštatovanie odvolacieho súdu,

ktorým odkazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje, vzhľadom

na uvedené podľa dovolateľa neobstojí. Rozhodnutie odvolacieho súdu sa v naznačenom

smere javí ako arbitrárne, bez uvedenia relevantných dôvodov. S poukazom na uznesenie

Ústavného Súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 považuje dovolateľ právne závery,

prezentované v napadnutom rozhodnutí, za nedôvodné, zásadne popierajúce účel a význam

príslušných zákonných ustanovení ZoVO a súvisiacich právnych predpisov.

V dovolaní je namietnutá aj formálna stránka zmluvy, z ktorého dôvodu dovolateľ

konštatuje, že uzatvorená Zmluva o vykonaní verejnoprospešných prác (aj vzhľadom

na objem finančných prostriedkov, ktoré boli jej predmetom podľa súdu cca 314 382 109,--

Sk) je absolútne netransparentná, neurčitá, nezrozumiteľná, neumožňujúca sprehľadnenie

toku verejných financií. Treba vziať do úvahy skutočnosť, že napadnutá zmluva mala byť

prijatá v režime verejného obstarávania, a teda sa na ňu museli vzťahovať odlišné kritéria,

keďže na rozdiel od štandardných obchodných vzťahov zmluvné strany narábali s verejnými

prostriedkami. Zvolený spôsob upravovania spornej zmluvy prijímaním jej dodatkov, ktoré

mimochodom upravujú niektoré základné a zásadné náležitosti, a to rozsah a cenu plnení,

nepovažuje dovolateľ za správny a zákonný. Dovolateľ má za to, že je proti samotnej logike

účelu verejného obstarávania, aby si zmluvné strany mohli v nelimitovaných dodatkoch

k základnej zmluve dodatočne voľne upravovať rozsah výkonov, prípadne ceny

obstarávaných tovarov a služieb. Zmluva o vykonaní verejnoprospešných prác ďalej   2 Obdo 4/2012

neupravuje ani elementárne náležitosti rámcovej zmluvy ako: spôsob, formu a základné

kritériá pri prijímaní dodatkov k zmluve, kritériá pre určovanie ceny v budúcnosti, neobsahuje

žiadne mechanizmy kontroly plnenia záväzkov, neupravuje postup, ak nedôjde ku dohode

zmluvných strán o uzatvorení dodatku atď. Uvedené skutočnosti podľa žalobcu spochybňujú

skutočný úmysel obstarávateľa hospodárne narábať s verejnými prostriedkami. Dôvody

pre vyslovenie absolútnej neplatnosti napadnutej zmluvy vidí žalobca v tom, že uzatvorením

predmetnej zmluvy došlo ku porušeniu ZoVO, keďže žalobca mal byť obstarávateľom, a teda

pri jej uzatváraní mal postupovať v zmysle jeho intencií a uskutočniť relevantnú verejnú

súťaž. Nevykonaním verejnej súťaže tak došlo ku porušeniu ZoVO, a teda k jeho faktickému

obídeniu. Tým, že napadnutá zmluva (prostredníctvom spoločenskej zmluvy, na ktorú

odkazuje) obmedzuje vo svojich ustanoveniach voľnú obchodnú súťaž diskrimináciou

ostatných podnikateľských subjektov vyvíjajúcich podnikateľskú činnosť v rovnakej oblasti

ako žalovaný, keďže spoločníci sa v nej zaväzujú vykonávať jej predmet len prostredníctvom

spoločného podniku M., s. r. o., P., a to po dobu najmenej 15 rokov, sa zmluva dostáva

do rozporu nielen s dobrými mravmi, ale aj zákonom o ochrane hospodárskej súťaže. Rozpor

s dobrými mravmi pri uzatváraní spornej zmluvy vyplýva aj z prepojenia zmluvy

so spoločenskou zmluvou, ktorou bola založená obchodná spoločnosť M., s. r. o., P., ktorá

bola rovnako schválená v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko spoločenská zmluva bola

uzatvorená s fyzickou osobou, hoci mestské zastupiteľstvo schválilo kontrakt s právnickou

osobou. Žalobca zdôraznil a namietol aj skutočnosť, že odvolací súd rovnako ako súd prvého

stupňa sa odmietol zaoberať okolnosťami uzatvorenia spoločenskej zmluvy zo dňa

03. 03. 1998 z dôvodu, že by to nemalo vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Dovolateľ má

za to, že posúdenie okolností uzatvorenia tejto spoločenskej zmluvy pre vyvodenie právnych

záverov potrebných pre spravodlivé rozhodnutie vo veci je nevyhnutné, vzhľadom

na nerešpektovanie všeobecne uznávanej zásady dodržiavania dobrých mravov. Zásadné

pochybnosti o zákonnosti uzatvorenia spoločenskej zmluvy pramenia zo skutočnosti, že táto

bola uzatvorená s fyzickou osobou spoločníkom Š. Ch., bytom P. hoci mestské zastupiteľstvo

schválilo kontrakt s právnickou osobou spoločnosťou C., s. r. o., čo sú dva zásadne odlišné

právne subjekty. Ako vyplýva z prijatých uznesení mestského zastupiteľstva v Považskej

Bystrici č. 77/1997 a č. 8/1998, pri uzatváraní spoločenskej zmluvy sa vôbec nebrala

do úvahy vôľa mestského zastupiteľstva. V oboch uzneseniach sa deklaruje vznik spoločného

podniku M. s. r. o., P., so spoločnosťou C., s. r. o, ale nie s fyzickou osobou Š. C.   2 Obdo 4/2012

Bez povšimnutia nemôže ostať ani skutočnosť, že po vzniku spoločného podniku M., s. r. o.,

P., všetky kontrahované činnosti, ktoré spoločnosť mala pre mesto vykonávať (ročne

v objeme cca niekoľko desiatok miliónov korún), vykonávala formou subdodávok

od spoločnosti C., s. r. o. - čiže subjektu, ktorý mal byť podľa zámeru a uznesení mesta

spoločníkom v spoločnom podniku. Takýto postup bol v zásadnom rozpore so zákazom

konkurencie upravenom v čl. 9 spoločenskej zmluvy. Uvedeným postupom sa tá istá fyzická

osoba ako spoločník a konateľ tak v spoločnom podniku M., s. r. o., P., ako zároveň aj

v spoločnosti C., s. r. o., dostala do zjavného konfliktu záujmov a teda do rozporu so zákonom

i dobrými mravmi.

Dovolateľ zastáva názor, že konanie pred odvolacím súdom trpí aj vadami, ktoré mali

za následok neprávne rozhodnutie vo veci podľa ust. § 120 ods. 1 O. s. p. Preto možno

konštatovať, že súdy nevykonávali dôkazy navrhované žalobcom a s niektorými skutkovými

okolnosťami sa vôbec nevysporiadavali. Pri dokazovaní sa súd vôbec nevysporiadal

so skutočnosťou, že žalobca aj v priebehu roka 1997 uskutočňoval viaceré súťaže podľa

ZoVO, dokonca i na čiastkové plnenia, ktoré nakoniec tvorili predmet napadnutej zmluvy.

Súd pri rozhodovaní vôbec nebral do úvahy túto zásadnú skutočnosť, hoci na ňu poukázal aj

výsluch svedka Ing. D. L. - bývalého primátora mesta. Súd vôbec neskúmal existenciu

a výsledok týchto verejných súťaží. Osobitne dôležitou skutočnosťou je podľa dovolateľa aj

fakt, či tieto verejné súťaže prebiehali v súlade so ZoVO alebo nie, ktorou skutočnosťou sa

mal súd prvého stupňa bližšie zaoberať. Vyhodnotenie zákonnosti verejných súťaží má pritom

priamu relevanciu s náležitým vyhodnotením platnosti alebo neplatnosti napadnutej zmluvy.

Dovolateľ zastáva právny názor, že predmetná zmluva bola uzatvorená v rozpore so ZoVO

(neprebehla regulárna verejná súťaž, ani žalovaný nepreukázal naplnenie niektorých

zákonných predpokladov na realizáciu iného spôsobu obstarávania), a preto je zmluva

o vykonaní verejno-prospešných prác zo dňa 01. 04. 1998 absolútne neplatná. Mesto P.

v tomto období v iných záležitostiach obstarávanie podľa ZoVO vykonávalo, čo žalobca súdu

aj preukázal. Konajúce súdy sa však s týmito dôkazmi vôbec nevysporiadavali.

Dovolateľ zdôraznil, že na pojednávaní navrhol doplniť dokazovanie o výsluch

svedkov S. M., Ing. D. V. a E. M., ktorých navrhol vypočuť k otázkam verejného

obstarávania, ale i k otázkam dodržiavania dobrých mravov. Je presvedčený, že výsluchom   2 Obdo 4/2012

navrhnutých svedkov sa mohla preukázať existencia alebo neexistencia verejných obstarávaní

v predmetnej kauze. Táto skutočnosť je nevyhnutná pre posúdenie otázky absolútnej

neplatnosti napadnutej zmluvy v zmysle ust. § 24a ZoVO, podľa ktorého „Zmluva uzavretá

v rozpore s týmto zákonom je neplatná.“ Dovolateľ konštatuje, že súd si pri dokazovaní

výsluchom svedkov utváral osobný priamy názor na vec len výsluchom svedkov, ktorých

navrhol žalovaný, pričom svedkovia, navrhnutí na vypočutie druhou stranou, teda žalobcom,

vypočutí v konaní neboli. Dovolateľ si je vedomí, že súd nemusí vykonať všetky dôkazy

navrhnuté účastníkmi, ale s poukazom na konštantnú judikatúru (rozsudok NS SR sp. zn.

4 Cdo 15/03) dodal, že súd by nemal založiť svoje rozhodnutie na výpovedi len jednej

z procesných strán bez toho, aby táto výpoveď bola akýmkoľvek spôsobom verifikovaná

inými dôkazmi.

Záverom dovolania dovolateľ zdôraznil, že sporná zmluva bola uzatvorená v rozpore

s vtedy platným zákonom o verejnom obstarávaní, a preto je absolútne neplatná. Rovnako aj

spoločenská zmluva, ktorou bola založená spoločnosť M., s. r. o., P., a ktorá bola zároveň

podkladom pre uzatvorenie spornej zmluvy, bola uzatvorená v rozpore s platnými

uzneseniami mestského zastupiteľstva mesta P., a teda aj v rozpore s platnými právnymi

predpismi a dobrými mravmi. Z uvedeného hľadiska vyplýva, že napadnutá zmluva nemôže

obstáť ani z hľadiska dodržiavania dobrých mravov. Na základe vyššie uvedeného preto

navrhuje, aby dovolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že určuje, že zmluva o vykonaní

verejnoprospešných prác, uzatvorená dňa 01. 04. 1998 medzi žalobcom a žalovaným je

nep1atná, alternatívne navrhuje napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie

konanie. Dovolateľ si uplatnil aj náhradu trov konania.

Žalovaný vo vyjadrení k podanému dovolaniu uviedol, že dovolanie bolo pripustené

pre posúdenie, či znenie zákona č. 263/1993 Z. z. je možné vykladať tak, ako je to uvedené

v metodickom usmernení zo dňa 12. 03. 2009, alebo tak, ako zákon vyložil súd. Žalovaný je

toho názoru, že v predmetnej právnej veci nie sú splnené základné predpoklady prípustnosti

dovolania proti napadnutému rozsudku, nakoľko nejde o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného významu, keďže riešená právna otázka bola jednoznačne upravená v ust. § 2 ods. 2

zákona č. 263/1993 Z. z. v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o vykonaní

verejnoprospešných prác zo dňa 01. 04. 1998. Dotknuté ustanovenie podľa žalovaného   2 Obdo 4/2012

jednoznačne a bez pochybností vymedzuje okruh subjektov, ktoré boli podľa tohto zákona

povinné postupovať ako obstarávatelia, pričom v čase uzavretia zmluvy žalobca takýmto

subjektom nebol. Povinnosť obce, ako obstarávateľa, postupovať pri uzavieraní obdobných

zmlúv podľa zákona o verejnom obstarávaní bola zavedená až zákonom č. 263/1999 Z. z.

o verejnom obstarávaní, a to s účinnosťou od 01. 01. 2000. Z odôvodnenia rozsudku súdu

prvého stupňa, ako aj odvolacieho súdu, je podľa žalovaného zrejmé, že oba súdy

jednoznačne a bez pochybností vylúčili aplikáciu ZoVO v predmetnej veci. Žalovaný

namietol správnosť samotného metodického usmernenia, ktoré podľa jeho názoru nespĺňa

základné kritériá odborného, logického, zákonného a odôvodneného výkladu právnej normy

a je vo svojej podstate zavádzajúce. Podľa žalovaného súdy nemali vôbec na usmernenie

prihliadať, nakoľko toto je výkladom právnej normy (posudzovanie právnej otázky), na ktorý

je v rámci rozhodovacej právomoci v súdnom konaní oprávnený výlučne súd. Výklad právnej

normy tak, ako je uvedený v metodickom usmernení, taktiež vo vzťahu k prípustnosti

dovolania, nemožno považovať ani za judikatúru, t. j. riešenie určitej právnej otázky súdom.

Žalovaný konštatuje, že napriek skutočnosti, že odvolací súd pripustil dovolanie v danej veci,

objektívne nejde o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (nie je daná

prípustnosť dovolania podľa ust. § 238 ods. 3 O. s. p.) vzhľadom na jednoznačnú formuláciu

ust. § 2 ods. 2 ZoVO, keďže prípustnosť dovolania nastáva vtedy, ak dovolací súd za použitia

zákonných hľadísk dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci

samej po právnej stránke zásadný význam skutočne má. Podľa žalovaného možno

konštatovať, že pripustením dovolania odvolacím súdom, aj keď v skutočnosti nejde

o rozhodnutie zásadného významu, sa účastníkovi priznáva viac práv, ako mu vyplýva

zo zákona, čo by viedlo okrem iného k porušeniu princípu rovnosti účastníkov konania, ako aj

k porušeniu princípu „rovnosti zbraní“. Z uvedeného je zrejmé, že ak predmetné rozhodnutie

zásadný význam po právnej stránke nemá, odvolací súd nie je oprávnený rozhodnúť

o prípustnosti dovolania, resp. dovolací dôvod objektívne nie je daný.

Žalovaný zdôraznil, že metodické usmernenie môže úrad vydať len v prebiehajúcom

procese verejného obstarávania, t. j. v procese verejného obstarávania, ktorého priebeh je

upravený v platnom a účinnom ZoVO. Pre posúdenie otázky absolútnej neplatnosti

predmetnej zmluvy podľa ust. § 24a ZoVO, bolo zásadné posúdenie právnej otázky osobnej

pôsobnosti tohto zákona v čase uzavretia predmetnej zmluvy, t. j. okruhu subjektov, ktoré boli   2 Obdo 4/2012

povinné postupovať podľa uvedeného zákona pri verejnom obstarávaní. Žalovaný má za to,

že žalobca nebol v čase uzavretia predmetnej zmluvy obstarávateľom podľa ust. § 2 ods. 2

písm. a/ ZoVO, nakoľko toto ustanovenie sa vzťahovalo na rozpočtové a príspevkové

organizácie podľa zákona č. 303/1995 Z. z. o rozpočtových pravidlách. Z uvedeného je

zrejmé, že obec a právnická osoba obce, zapojená na rozpočet obce (rozpočtová alebo

príspevková organizácia obce), sú dva odlišné subjekty práva, pričom obec nebola právnickou

osobou zapojenou na štátny rozpočet Slovenskej republiky podľa ust. § 2 ods. 2 ZoVO.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že žalobca nebol v čase uzavretia predmetnej

zmluvy obstarávateľom podľa ZoVO a z tohto dôvodu nebol povinný postupovať podľa

ustanovení tohto zákona, k čomu správne dospel súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd.

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že uzavretím predmetnej zmluvy medzi žalobcom

a žalovaným nemohlo dôjsť k porušeniu ustanovení ZoVO a ani k jeho obchádzaniu. Sám

žalovaný nebol obstarávateľom podľa ZoVO, nakoľko je obchodnou spoločnosťou založenou

podľa Obchodného zákonníka, nie je napojený na rozpočet obce ako príspevková alebo

rozpočtová organizácia obce a nehospodári so žiadnym majetkom obce. Právny vzťah

založený predmetnou zmluvou, uzavretou medzi žalobcom a žalovaným, je podľa ust. § 261

ods. 2 Obchodného zákonníka vzťahom obchodnoprávnym.

K námietke nevykonania niektorých dôkazov, resp. výsluchu svedkov, žalovaný dodal,

že procesný postup súdu prvého stupňa, považuje za procesne správny, a taktiež v tomto

prípade neobstojí tvrdenie žalobcu o porušení určitej rovnováhy pri dokazovaní, nakoľko

žalovaný je toho názoru, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia, ako aj dôkazné bremeno

v tejto veci. Výsluch svedkov a súčasného štatutárneho zástupcu žalobcu navrhovaný

právnym zástupcom žalobcu, by navyše neprispel k ďalším skutkovým zisteniam, resp.

k inému zisteniu skutkového stavu. Žalovaný je toho názoru, že vzhľadom na už vykonané

dokazovanie mal súd dostatok dôkazov, náležite zistil skutkový stav veci a ďalší výsluch

svedkov by bol nadbytočný, nemajúci vplyv na rozhodnutie vo veci samej, keďže ťažiskom

sporu bolo posúdenie právnej, nie skutkovej otázky. Ohľadom formálnych nedostatkov

predmetnej zmluvy žalovaný uviedol, že súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd nezistil ani

ex officio žiadny dôvod na vyslovenie absolútnej neplatnosti zmluvy, keďže zmluva, jej

dodatky a prílohy sú formulované dostatočne jasne, určito a zrozumiteľne. Zmluvné strany

počas trvania celého zmluvného vzťahu, t. j. po viac ako 10 rokov nemali pochybnosti   2 Obdo 4/2012

o vzájomných právach a povinnostiach založených predmetnou zmluvou. Konanie žalobcu

(podanie žaloby o určenie absolútnej neplatnosti predmetnej zmluvy) považuje žalovaný

za účelové a v rozpore s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom, keďže počas

trvania zmluvného vzťahu založeného zmluvou, ktorá je predmetom tohto konania, uzatvoril

na jej predmet ďalšiu zmluvu s iným podnikateľským subjektom, a z toho dôvodu začal

od roku 2007 porušovať svoje zmluvné záväzky. Na základe uvedených skutočností žalovaný

žiada, aby dovolací súd dovolanie žalobcu zamietol ako nedôvodné podľa ust. § 243b ods. 1

O. s. p. a priznal žalovanému náhradu trov dovolacieho konania.

Okresný súd Považská Bystrica uznesením zo dňa 12. 03. 2010, č. k.

9Cb/190/2007-162 zaviazal žalobcu k náhrade trov konania vo výške 536,88 Eur do 3 dní

od právoplatnosti uznesenia. O náhrade trov rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p., keď

úspešnému žalovanému priznal plnú náhradu, ktorá spočívala z trov právneho zastúpenia,

rešpektujúc názor odvolacieho súdu, vyslovený v rozhodnutí č. k. 8Cob/44/2009-173.

O výške trov právneho zastúpenia rozhodol súd prvého stupňa podľa vyhlášky č. 655/2004

Z. z., účinnej od 01. 06. 2006 do 31. 12. 2008, od 01. 01. 2009 do 31. 05. 2009

a od 01. 06. 2009 doposiaľ, a to podľa ust. § 11 ods. 1 písm. a/ citovanej vyhlášky, keď

základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je určité percento výpočtového

základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno

zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací uznesením zo dňa

28. 10. 2010, č. k. 8Cob/65/2010-208 potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa a uložil

žalovanému zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 74,61 Eur na účet

právneho zástupcu. S poukazom na ust. § 219 ods. 2 O. s. p. dodal, že účelom konania

vo veci samej nie je určenie výšky peňažného plnenia, ale určenie neplatnosti právneho

úkonu. Keďže predmetom konania nie je peňažné plnenie, ani súčet peňažných plnení, v danej

veci hodnotu práva nie je možné vyjadriť v peniazoch. V konaní o určenie neplatnosti kúpnej

zmluvy ide o vec, ktorej hodnotu nemôžeme vyjadriť v peniazoch. Pokiaľ sa týka samotného

vyčíslenia náhrady trov právneho zastúpenia, tak žalovaný v odvolaní nenamietal priznanie

jednotlivých právnych úkonov, a preto odvolací súd v tejto časti rozhodnutie nepreskúmaval.   2 Obdo 4/2012

Odvolací súd konštatoval, že súd prvého stupňa správne použil ust. § 11 ods. 1 citovanej

vyhlášky, a preto toto uznesenie ako vecne správne potvrdil.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný, v ktorom dovolaní

uviedol, že vzhľadom na rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 25. 11. 2009 č. k.

8Cob/44/2009-173, súd prvého stupňa uznesením zo dňa 12. 03. 2010 č. k. 9Cb/190/2007-162

opätovne rozhodol o trovách prvostupňového konania v súlade so záväzným právnym

názorom odvolacieho súdu. Na odvolanie žalovaného následne odvolací súd rozhodol

napadnutým uznesením, ktoré bolo podľa dovolateľa doručené žalovanému v rozpore

so zákonnou lehotou uvedenou v ust. § 158 ods. 4 O. s. p. dňa 07. 12. 2010. Žalovaný

zdôraznil, že podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo na spravodlivý proces

vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo odôvodnené, čo však dovolaním napadnuté uznesenie

nespĺňa, nakoľko odvolací súd nepreskúmal komplexne právnu argumentáciu žalovaného,

obsiahnutú v odvolaní zo dňa 26. 03. 2010 a písomnom vyjadrení zo dňa 09. 11. 2010,

týkajúcom sa veci samej. Súd podľa žalovaného rozhodol vo veci bez opory

v hmotnoprávnych predpisoch a bez náležitého odôvodnenia svojej právnej argumentácie

v uznesení, nezákonne, arbitrárne a s následkom spôsobujúcim porušenie základného práva

žalovaného na spravodlivé a zákonné súdne konanie zakotvené v čl. 46 Ústavy Slovenskej

republiky, ktorého obsahom je aj právo na zákonnú náhradu trov konania úspešného účastníka

konania. Vzhľadom na tieto skutočnosti je žalovaný toho názoru, že aj odôvodnenie

rozhodnutia o trovách konania musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti,

zákonnosti a jeho spravodlivosti. Žalovaný zdôraznil, že súd prvého stupňa rozhodol

o trovách konania v súlade so zákonom, nakoľko predmetom konania bolo určenie neplatnosti

právneho úkonu, ktorého hodnotu možno vyjadriť v peniazoch, pričom táto hodnota

predstavuje plnenie z predmetného právneho úkonu vo výške 10 435,22 Eur. Preto sa tento

dovolateľ nestotožňuje s právnym názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého názoru vždy,

keď je predmetom konania určenie neplatnosti zmluvy, nie je možné predmet oceniť

peniazmi. Názor odvolacieho súdu by mal podľa žalovaného následky na právnu istotu

účastníkov právnych vzťahov, nakoľko v prípade neúspechu v konaní by nebol takýto

účastník vystavený riadnej zodpovednosti za neúspech v konaní, t. j. riadnej náhrade trov

konania (nález ÚS ČR zo dňa 04. 07. 2007 sp. zn. II. ÚS 598/2000 a nález ÚS ČR zo dňa

15. 01. 2003 sp. zn. I. ÚS 712/2001). Žalovaný ďalej v podanom dovolaní namieta, že   2 Obdo 4/2012

odvolací súd používa vo svojom rozhodnutí analógiu legis medzi vyhláškou 655/2004 Z. z.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a zákonom č. 71/1992

Zb. o súdnych poplatkoch. Takáto analógia je podľa žalovaného absolútne vylúčená, pretože

v danom prípade existuje právna norma, upravujúca spôsob určenia a výšku odmeny, náhrady

hotových výdavkov a náhrady za stratu času advokáta za poskytované právne služby. Podľa

žalovaného súdy nesprávne oddeľujú predmet súdneho konania, t. j. určenie neplatnosti

právneho úkonu, od samotného právneho úkonu, o ktorého neplatnosti súd rozhoduje

a vo svojom dôsledku tak súdy kreujú kategóriu „cena práva určenia neplatnosti“.   Preto je

žalovaný toho názoru, že výklad o spôsobe určenia náhrady trov právneho zastupovania je

právnoteoreticky neprijateľný a vedie k porušeniu princípu zodpovednosti účastníka

sporového konania za vedenie súdneho konania, vrátane jeho zodpovednosti za náhradu trov

konania. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, a to rozhodnutie zo dňa 06. 10. 2005, č. k. 6Obo 12/2005 o neplatnosti kúpnej

zmluvy, kde je konštatované, že hodnota sporu v danom prípade bola vyčíslená

a predstavovala plnenie z kúpnej zmluvy, o neplatnosť ktorej sa v konaní jednalo. Aj

z uvedeného dôvodu nemožno podľa žalovaného určenie neplatnosti právneho úkonu oddeliť

od samotného obsahu právneho úkonu. Žalovaný zdôraznil, že ani právny predpis

o odmeňovaní advokátov za poskytovanie právnych služieb nerozlišuje pri spôsobe určenia

odmeny advokáta medzi druhmi konania (žalobou na plnenie a určovacou žalobou), ale

spôsob výpočtu odmeny advokáta viaže v predmetnej veci výslovne na tarifnú hodnotu

oceniteľného práva, ktorého sa poskytovaná právna služba týka a predstavuje v danom konaní

plnenie z predmetnej zmluvy. S takouto argumentáciou žalovaného sa odvolací súd vôbec

nevysporiadal, iba zopakoval svoj právny názor, uvedený vo svojom rozsudku zo dňa

25. 11. 2009,   č. k. 8Cob/44/2009-173,   pričom neodôvodnil svoje rozhodnutie tak, aby bol

jeho myšlienkový postup dostatočne vysvetlený s poukázaním na všetky zistené skutočnosti,

a tým porušil svoju povinnosť vyporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia so všetkými

rozhodujúcimi skutočnosťami, čím odňal, resp. znemožnil realizáciu procesných práv

žalovaného. Žalobca uviedol, že napadnuté uznesenie je neodôvodnené, nepresvedčivé,

nezákonné, arbitrárne a nepreskúmateľné. Konanie pred odvolacím súdom, ako aj jeho

rozhodnutie, je preto postihnuté podľa žalovaného vadou, ktorá má za následok vznik

dovolacieho dôvodu podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p. a tento postup je v rozpore s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   2 Obdo 4/2012

republiky v spojení s ust. § 1 O. s. p. Na základe vyššie uvedeného žalovaný žiada, aby

dovolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie,

alternatívne rozhodnutie zmenil tak, že odvolaniu žalobcu zo dňa 30. 03. 2010 v celom

rozsahu vyhovie a prizná žalovanému náhradu trov dovolacieho konania.

Žalobca vo svojom vyjadrení k podanému dovolaniu žalovaným voči napadnutému

uzneseniu uviedol, že dovolanie tak, ako ho uplatňuje dovolateľ, nie je prípustné. Poukázal

na ust. § 239 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého ustanovenia uznesenie o trovách konania je

expressis verbis vylúčené byť spôsobilým predmetom dovolania. Dovolanie nie je prípustné

proti uzneseniam, ktorými sa za konania rozhoduje o vedľajších otázkach, vrátane trov

konania, ktorý právny názor podporuje aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 2Cdo 283/2005. Naviac ide o potvrdzujúce rozhodnutie súdu, ktoré nespĺňa

predpoklady výnimiek prípustnosti dovolania pri potvrdzujúcich rozhodnutiach odvolacieho

súdu.

Žalobca ďalej zdôraznil, že postupom súdu nebola žalovanému odňatá možnosť konať

pred súdom v zmysle ust. § 237 písm. f/ O. s. p. Pod odňatím možnosti pred súdom konať

v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa

účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom

konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Ustanovenie

§ 237 písm. f/ O. s. p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti

s faktickou procesnou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým

v napadnutom rozhodnutí (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

5 Cdo 282/2010). O vadu, ktorá je z hľadiska ust. § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä

vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne

záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné

práva, ktoré mu právny poriadok priznáva (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 5 Cdo 231/2010). Žalobca zastáva názor, že súd nijakým spôsobom a nijakou

faktickou procesnou činnosťou žiadnym spôsobom neodňal žalovanému možnosť konať

pred súdom. Žalovaný svoje procesné práva uplatňoval a realizoval v priebehu celého

súdneho konania. Naviac žalovaný vôbec neuvádza, aký jeho procesný úkon mal byť zmarený

(znemožnený faktickou procesnou činnosťou súdu). Žalobca má za to, že v odôvodnení   2 Obdo 4/2012

napadnutého rozhodnutia súd, v kontexte odôvodnení predchádzajúcich rozhodnutí súdu

prvého stupňa i odvolacieho súdu, zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody svojho

rozhodnutia. Preto jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené,

resp. ústavne nekonformné, pretože súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov

neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Súd podľa názoru

žalobcu, žalovanému jednoznačne v prejednávanej veci neodňal možnosť konať pred súdom

z dôvodu, že súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s procesnými

predpismi a žalovanému nijakým spôsobom neznemožnil uplatniť procesné práva, priznané

mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov. Žalovaný svoje

procesné práva v konaní uplatňoval a realizoval, súd mu v tom žiadnym spôsobom nebránil

a ani ho v procesných úkonoch neobmedzoval. Nie je odňatím možnosti konať pred súdom,

keď sa súd nestotožnil s právnou argumentáciou žalovaného v ňom uvedenou, ani keď

nevyhovel jeho návrhu. Rovnako nie je odňatím možnosti konať pred súdom, keď odvolací

súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia formálne neodcitoval celú právnu argumentáciu

žalovaného. Žalobca má za to, že súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočne

zhrnul relevantnú právnu argumentáciu žalovaného, významnú pre jeho rozhodnutie a náležite

sa s ňou aj vysporiadal. Možno konštatovať, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia dáva

(a to aj v kontexte odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa) jasne a zrozumiteľne

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky žalovaného, prezentované v jeho

podaniach. Podľa žalobcu je potrebné pritom zdôrazniť, že súd na str. 4 odôvodnenia

napadnutého uznesenia poukazuje na ust. § 219 ods. 2 O. s. p., z ktorého možno vyvodiť, že si

osvojil aj dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, na ktoré preto odkazuje. Na zdôraznenie

správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia súd len

podal ďalšie dodatočné dôvody. Žalobca uviedol, že keby súd v odôvodnení súdneho

rozhodnutia aj opomenul reagovať na niektorý argument účastníka konania, vyplývajúceho

z niektorého z jeho podaní, zásadne by nešlo o odňatie možnosti účastníka konať pred súdom,

ako uvádza žalovaný. Takýmto postupom by mohlo byť porušené právo na riadne

odôvodnenie rozhodnutia. Žalobca však poznamenal, že toto právo je značne redukované tými

ustanoveniami, ktoré podľa zákona nemusia byť odôvodnené alebo môžu byť odôvodnené iba

stručne. Žalobca sa preto nestotožňuje so závermi žalovaného, že odňatie možnosti konať

pred súdom účastníkovi postupom súdu, by mohlo byť založené aj na uvedenom (údajnom)

nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Žalobca je presvedčený, že prípustnosť   2 Obdo 4/2012

dovolania podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p. nie je založená na porušení práva na spravodlivý

proces (práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia), ale výhradne na odňatí možnosti

účastníka konať pred súdom ako faktickej činnosti súdu, čo sa v danej veci nestalo. Z dôvodu,

že odvolací súd nijakým spôsobom a nijakou faktickou činnosťou neodňal žalovanému

možnosť konať pred súdom podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p., žalobca zastáva názor, že

dovolanie žalovaného nie je prípustné.

Vo svojom vyjadrení sa žalobca stotožnil so spôsobom výpočtu náhrady trov konania

súdom prvého stupňa i odvolacím súdom, pričom tvrdenie žalovaného o arbitrárnosti

predmetného rozhodnutia o trovách konania považuje iba za jeho účelovú obranu. Žalobca sa

stotožňuje s právnym záverom konajúcich súdov, že hodnota predmetu zmluvy nepredstavuje

cenu práva na určenie neplatnosti. Žalobca má za to, že právna služba právneho zástupcu

žalovaného sa netýkala vymáhania peňažného plnenia z napadnutej zmluvy, a v napadnutej

zmluve nie je určená ani cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týkala, z ktorého

dôvodu sa výpočet tarifnej hodnoty nemohol určovať podľa ust. § 10 ods. 2 vyhlášky

655/2004 Z. z.   Právna služba právneho zástupcu sa týkala určenia neplatnosti právneho

úkonu – spornej zmluvy, a nie zaplatenia peňažných plnení, z hodnoty ktorej žalovaný

vychádza. Súčet peňažných plnení preto nemožno považovať za cenu práva určenia

neplatnosti. Žalobca zastáva rovnaký právny názor, ako súd prvého stupňa a odvolací súd, že

pri určovaní tarifnej odmeny je potrebné použiť analógiu legis a postupovať obdobne, ako

upravuje zákon č. 71/1992 Zb. V tejto súvislosti žalobca poukázal na judikát R 33/1979, ktorý

uvádza, že v konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy ide o vec, ktorej hodnotu nemožno

vyjadriť v peniazoch. Žalobca má preto za to, že analogicky sa má určiť tarifná hodnota podľa

ust. § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Podľa žalobcu sa žiada uviesť, že Najvyšší súd

Slovenskej republiky, ako aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo veciach náhrady trov

v prípadoch určovacích žalôb viackrát rozhodli, že náhrada trov konania v časti odmeny

advokáta za zastupovanie vo veci určenia vlastníctva alebo neplatnosti právneho úkonu sa

v režime vyhlášky č. 655/2004 Z. z. určuje podľa ust. § 11 ods. 1, a teda platí, že hodnotu

takejto veci alebo práva nie je možné vyjadriť v peniazoch. Predmetom konania je totiž

preskúmavanie zákonnosti právneho úkonu a nie rozhodovanie o konkrétnom práve alebo

povinnosti, ktoré z neho vyplývajú. Podľa žalobcu judikáty Ústavného súdu Českej republiky,

ktoré vo svojom dovolaní uvádza žalovaný, nie je možné v danej veci aplikovať, nakoľko   2 Obdo 4/2012

takéto právne názory nie sú pre súdy záväzné, vychádzajú z iných reálií a z odlišných

právnych úprav. Žalobca ďalej zastáva názor, že prisudzovanie náhrady trov konania tak, ako

navrhuje žalovaný, by bolo vzhľadom na preventívny charakter určovacej žaloby v rozpore

s princípom spravodlivosti súdneho konania. Žalobca zdôraznil, že vyhláška 655/2004 Z. z.

nehovorí o hodnote alebo cene právneho úkonu, ako uvádza žalovaný, ale narába s pojmom

výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka. Hodnotu

peňažných plnení (táto pritom nie je predmetom úkonu právneho zástupcu), preto nemožno

považovať za cenu práva určenia neplatnosti. Pritom nejde o žiadnu novú právnu kategóriu,

ako uvádza žalovaný, ale iba o výkladový pojem, z ktorého možno vyvodiť tarifnú hodnotu

právneho úkonu právneho zástupcu. Žalobca taktiež zásadne odmieta závery žalovaného, že

v danom prípade ide o určenie tarifnej sadzby contra legem, vyúsťujúce do porušenia princípu

rovnosti subjektov práva (účastníkov konania). Žalobca zastáva názor, že výška trov konania

bola, aj napriek nesprávnemu meritórnemu rozhodnutiu, určená v súlade s platnými právnymi

predpismi. Žalobca poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

vo veci sp. zn. 2M Cdo/8/2009, v ktorom súd uviedol, že znenie ust. § 11 ods. 1 vyhlášky č.

655/2004 Z. z., oproti úprave vo vyhláške č. 163/2002 Z. z., ustupuje od prihliadania

k hodnote veci, práva alebo plnenia, ktoré sú predmetom preskúmavaného právneho úkonu

alebo vzťahu, a smeruje k ustanoveniu fixnej sumy pre všetky prípady žalôb podľa ust. § 80

písm. c/ O. s. p. Záverom svojho vyjadrenia žalobca uviedol, že podľa konštantnej judikatúry

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ani prípadné nesprávne právne posúdenie veci súdmi

nižších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle ust. § 237 písm. f/ O. s. p., lebo ani

prípadným nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemožňuje

realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (napr. sp. zn. 1Cdo/102/2004, sp. zn.

2Cdo/282/2006 a sp. zn. 3Cdo/174/2005). Na základe vyššie uvedeného žalobca navrhuje,

aby dovolací súd dovolanie žalovaného proti napadnutému uzneseniu ako neprípustné,

odmietol. V prípade, že dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie prípustné je, tak žalobca

navrhuje dovolanie ako nedôvodné zamietnuť. Zároveň žalobca navrhuje, aby dovolací súd

mu priznal náhradu trov dovolacieho konania vo výške 159,17 Eur.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie žalobcu bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu

oprávnenou osobou (účastníkom konania) v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O. s. p. ) a že ide   2 Obdo 4/2012

o rozsudok, proti ktorému je prípustné (§ 238 ods. 3 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), preskúmal rozsudok odvolacieho súdu a dospel

k záveru, že dovolanie žalobcu je dôvodné.

Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho

súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku

svojho potvrdzujúceho rozsudku, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu.

Ak sa prípustnosť dovolania opiera o výrok rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 238 ods.

3 O. s. p.), môže dovolací súd, okrem vád napĺňajúcich znaky dovolacích dôvodov podľa

§ 241 ods. 1 písm. a/, b/ O. s. p. skúmať rozsudok odvolacieho súdu len z hľadiska, či spočíva

na správnom právnom posúdení veci. Rozhodnutím odvolacieho súdu o pripustení dovolania

proti svojmu potvrdzujúcemu výroku je preto vymedzený i dovolací dôvod. Dovolanie

nemožno odôvodniť inak, než s poukazom na dôvod uvedený v § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.,

a to len vo vzťahu k tej právnej otázke, na riešenie ktorej odvolací súd pripustil dovolanie.

Dovolací súd sa potom obmedzuje len na tie dôvody, ktoré spadajú do rámca prípustného

dovolacieho dôvodu.

Z ust. § 242 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný tak rozsahom

dovolania, ako aj uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane jeho obsahového vymedzenia. Ak

nejde o vady uvedené v § 237 O. s. p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené

v dovolaní, ibaže tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Uvedené zákonné ustanovenie § 237 O. s. p. pripúšťa dovolanie proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,   je postihnuté niektorou

zo závažných procesných vád, vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu

o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej

alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania

vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie   2 Obdo 4/2012

uvedených vád však nebola dovolacím súdom zistená a žalobca ani vo svojom dovolaní

nenamietal, že by v konaní k uvedeným vadám došlo.

V danom prípade odvolací súd samostatným výrokom svojho rozsudku založil

prípustnosť dovolania v zmysle § 238 ods. 3 O. s. p., keď vo svojom potvrdzujúcom rozsudku

vyslovil jeho prípustnosť, a to na riešenie otázky zásadného právneho významu, vymedzenej

v odôvodnení rozsudku. Znamená to, že dovolateľ bol oprávnený napadnúť rozhodnutie

odvolacieho súdu len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to iba

v konkrétnej otázke, pre ktorú dovolanie bolo pripustené. Dovolací súd preto v dovolacom

konaní skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu len vo vzťahu

k tejto otázke.

V prejednávanej veci žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/

O. s. p.).

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený

skutkový stav (skutkové zistenie) okrem iného aj vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než

ktorý mal správne použiť, alebo súd aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne

vyložil.

Odvolací súd pripustil dovolanie za účelom vytvorenia procesnej možnosti preskúmať

správnosť riešenia otázky „či znenie zákona č. 263/1993 Z. z. je možné vykladať tak, ako je

uvedené v metodickom usmernení zo dňa 12. 03. 2009, alebo ako zákon vyložil súd“.

Podľa uvedeného metodického usmernenia Úradu pre verejné obstarávanie v § 2 ods.

2 písm. a/ už zrušeného zákona o verejnom obstarávaní bol obstarávateľ definovaný ako

právnická osoba zapojená na štátny rozpočet alebo rozpočet obce a ňou zriadená právnická

osoba. Zo znenia príslušného ustanovenia zákona jasne vyplýva, že „obec“ (mesto) bolo

obstarávateľom, a teda bolo povinné obstarávať tovary, služby a verejné práce postupmi

upravenými v tomto zákone.

  2 Obdo 4/2012

Podľa odvolacieho súdu žalobca v zmysle § 2 ods. 2 písm. a/ zák. č. 263/1993 Z. z.,

platného a účinného v čase uzavretia spornej zmluvy, nebol obstarávateľom, pretože nebol

rozpočtovou ani príspevkovou organizáciou podľa zákona č. 303/1995 Z. z. o rozpočtových

pravidlách.

Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že právny výklad zákona odvolacím

súdom nie je správny.

Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 263/1993 Z. z. verejné obstarávanie je proces získavania

predmetu záujmu zhotovením, kúpou, nájmom, kúpou prenajatej veci a inými právnymi

formami, pričom týmto predmetom sú tovary, služby a verejné práce, ak sú uhrádzané úplne

alebo čiastočne z verejných prostriedkov.

Podľa § 2 ods. 2 písm. a/ uvedeného zákona obstarávateľ je právnická osoba zapojená

na štátny rozpočet Slovenskej republiky alebo na rozpočet obce a ňou zriadená právnická

osoba.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze zo dňa 1. júla 2008, č.

III. ÚS 341/07-38 vyslovil, že nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov

zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych

prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód

právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna

z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali

navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu

právneho predpisu.

Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné

vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného

ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia

právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona,

systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa   2 Obdo 4/2012

v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu

právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.

V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu

(umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia

so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti,

možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým)

výkladom.

V danom prípade odvolací súd pri výklade sporného ustanovenia zákona č.263/1993

Z. z.   postupoval formálne a z doslovného znenia gramatického spojenia „právnická osoba

zapojená na rozpočet obce“ vyvodil, že uvedenou právnickou osobou sú len rozpočtové

a príspevkové organizácie, ktoré v zmysle § 21 ods. 1, 2 zák. č. 303/1995 Z. z. sú svojimi

príjmami a výdavkami, resp. príspevkom alebo odvodom, zapojené na štátny rozpočet alebo

na rozpočet obce.

Odvolací súd vo svojom výklade právnej normy však opomenul účel zákona

o verejnom obstarávaní, ktorým v zmysle § 1 je ustanoviť postup pri obstarávaní tovarov,

služieb a verejných prác, uhrádzaných z verejných prostriedkov s cieľom dosiahnuť ich

hospodárne vynakladanie, efektívne využitie, zabezpečiť prehľadnosť procesu obstarávania,

rovnaké podmienky pre uchádzačov a podporiť rozvoj konkurenčného prostredia.

Z uvedeného vyplýva, že zmyslom zákona o verejnom obstarávaní je sprehľadnenie

hospodárenia a využitia verejných prostriedkov, ktoré nepochybne tvoria rozpočet obcí.

Vychádzajúc teda z účelu zákona o verejnom obstarávaní, ktorého základným

kritériom sú verejné prostriedky, zákonodarca v spornom ustanovení § 2 zákona definoval

obstarávateľa ako právnickú osobu disponujúcu z verejnými prostriedkami, prostredníctvom

štátneho rozpočtu Slovenskej republiky alebo rozpočtu obce.

  2 Obdo 4/2012

Nemožno preto dospieť k inému záveru, než vyslovil i Úrad pre verejné obstarávanie

v jeho metodickom usmernení, že obstarávateľom, teda právnickou osobou zapojenou

na rozpočet obce, je i samotná obec.

Pokiaľ odvolací súd vyložil právny predpis inak, vychádza jeho rozhodnutie

z nesprávneho právneho posúdenia veci, pre ktorý dôvod je podané dovolanie žalobcu

opodstatnené.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 243b

ods. 2 O. s. p. rozsudok odvolacieho súdu, ako i uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu

prvého stupňa, ktorým rozhodli o závislom výroku s poukazom na ust. § 242 ods. 2 písm. b/

O. s. p. zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

II.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,

že dovolanie bolo podané žalovaným včas (§ 240 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), najskôr skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

Občiansky súdny poriadok pripúšťa dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu

z dôvodov taxatívne menovaných v ust. § 237 písm. a/ až g/ a v prípadoch uvedených v ust.

§ 239.

Dovolaním z dôvodov uvedených v § 237 O. s. p. je možné napadnúť všetky

rozhodnutia odvolacieho súdu bez ohľadu na formu rozhodnutia, na jeho obsah alebo

na povahu predmetu konania. Prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. nie je daná tým, že

dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených

v tomto ustanovení. Dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je v tomto prípade   2 Obdo 4/2012

prípustné iba vtedy, ak touto vadou rozhodnutie skutočne trpí, t. j. ak sa stali skutočnosti,

v dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila sa v rozhodnutí (postupe) odvolacieho súdu.

K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p.

prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale z úradnej povinnosti (§ 242 O. s. p.).

Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu upravuje okrem

ustanovenia § 237, aj ustanovenie § 239 O. s. p.

Podľa ust. § 239 ods. 1 O. s. p., dovolanie je prípustné proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ak odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, alebo, ak odvolací súd

rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie

stanoviska.

Podľa ust. § 239 ods. 2 O. s. p., dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak:

a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,

pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia,

c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení

za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Podľa ust. § 239 ods. 3 O. s. p. ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie

o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom,

o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva

duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených

Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

V prejednávanej veci je dovolaním žalovaného napadnuté uznesenie odvolacieho

súdu, ktorým uznesením bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa o trovách konania.

S poukazom na ust. § 293 ods. 3 O. s. p. v prejednávanej veci dovolanie nie je prípustné.   2 Obdo 4/2012

Dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa ust. § 239

O. s. p., ale (aj so zreteľom na obsah dovolania žalovaného) sa zaoberal tiež otázkou, či

konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ust. § 237 O. s. p.

Podľa dovolateľa je dôvodom prípustnosti jeho dovolania skutočnosť, že odvolací súd  

nedostatočne posúdil otázku výšky trov právneho zastúpenia, ktorým postupom mu mala byť

odňatá možnosť konať pred súdom a možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle ust.

§ 237 písm. f/ O. s. p.  

Žalovaným takto vymedzené dôvody dovolania ale nenapĺňajú pojmové znaky vady

konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. Pod odňatím možnosti pred súdom konať

v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť taký vadný procesný postup súdu, ktorým sa

účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom

konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O taký

prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že odvolací súd pri prejednávaní a rozhodovaní

veci postupoval v súlade s právnymi predpismi a žalovanému neznemožnil uplatniť procesné

práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Vyjadruje to aj znenie ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení

rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti

má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa

pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový

stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné.

Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám   2 Obdo 4/2012

logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické

hľadiská. Účelom odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť

rozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti

postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci.

Odôvodnenie rozsudku by malo účastníkom konania dovoľovať posúdiť, ako súd v ich veci

vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom

rozhodovaní vo veci samej.

V predmetnej veci odvolací súd rozhodol uznesením, na ktoré sa primerane vzťahuje

ust. § 167 ods. 2 O. s. p., čo tiež znamená, že zákon na jeho vyhotovenie nekladie také prísne

kritériá, ako v prípade rozsudku.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sú uvedené rozhodujúce skutočnosti,

stanoviská procesných strán a právne predpisy, ktoré súd pri svojom rozhodnutí o trovách

konania aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. V odôvodnení rozhodnutia sa

odvolací súd zaoberal argumentáciou žalovaného a nemožno ho považovať ani za arbitrárne.

Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že odvolací súd sa v ňom neobmedzil len

na konštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods. 2

O. s. p., na ktoré ustanovenie v napadnutom rozhodnutí poukázal, keď na zdôraznenie

správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa svoje rozhodnutie doplnil aj o ďalšie dôvody

a právne uzavrel, že súd prvého stupňa postupoval v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z. z.,

keď aplikoval ust. § 11 ods. 1 pri určení tarifnej hodnoty právneho úkonu. Vzhľadom

na uvedené, nie je dôvodná ani námietka dovolateľa, že sa odvolací súd nezaoberal právnym

hodnotením veci, napríklad aj judikátmi Ústavného súdu Českej republiky, na ktoré žalovaný

v konaní poukázal a ktoré judikáty pre súd v konečnom dôsledku nie sú záväzné.

Nemožno preto vyvodiť, že dovolateľovi postupom súdu bolo odňaté právo konať

pred súdom.

Dovolanie žalovaného v zásade smeruje k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci,

z ktorého dôvodu procesná prípustnosť dovolania nie je daná.

  2 Obdo 4/2012

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalovaného nemožno vyvodiť zo žiadneho

ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho

dovolanie odmietol podľa ust. § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/

O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho

súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Podľa § 243d ods. 1 veta druhá O. s. p. je v ďalšom konaní právny názor dovolacieho

súdu záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného, ako i dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 posledná veta O. s. p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. februára 2012

  JUDr. Beata Miničová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová