Najvyšší súd  

2 Obdo 40/2012

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ M. Š., bytom B., 2/ P. Š., M., obaja právne zastúpení N. & C. s. r. o., N., IČO: X., proti žalovaným 1/ O. V. B, Ž., IČO: X., právne zastúpenému JUDr. I. J., advokátom, K.,   2/ C., a. s., P. IČO: X. právne

zastúpenému JUDr. R. Ž., advokátom, G., o určenie neplatnosti memoranda o vzájomnom

porozumení a spolupráci a iné, o dovolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave. zo dňa 18. apríla 2012, č. k. 3Cob/121/2011-198, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa

18. apríla 2012, č. k. 3Cob/121/2011-198 a rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa

20. januára 2011, č. k. 27Cb/18/2010-162   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   Okresnému súdu

Bratislava I na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 20. januára 2011, č. k. 27Cb/18/2010-162

zamietol návrh žalobcov, ktorým sa domáhali určenia neplatnosti memoranda o vzájomnom

porozumení a spolupráci zo dňa 7. októbra 2008, uzatvoreného medzi žalovanými a určenia

neplatnosti notárskej zápisnice zo dňa 7. októbra 2008, spísanej na Notárskom úrade Mgr. T.

L. v B., pod sp. zn. N 7403/2008, Nz 42396/2008, NRIs 42009/2008. V odôvodnení

rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že ani jeden zo žalobcov nie je účastníkom

memoranda, a preto nie je vecne legitimovaný na podanie predmetnej žaloby. Súd prvého

stupňa súčasne rozhodol o povinnosti žalobcov 1/ a 2/ zaplatiť žalovanému 1/ náhradu trov konania v sume 301,13 € a žalovanému 2/ v sume 226,52 € do troch dní od právoplatnosti

rozsudku.

Na odvolanie žalobcov 1/ a 2/, ako aj žalovaného 1/, Krajský súd v Bratislave ako súd

odvolací napadnutým rozhodnutím potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Odvolací súd ďalej uložil povinnosť žalobcovi 1/ zaplatiť náhradu trov konania žalovanému 1/ v sume 78,44 €

a žalovanému 2/ v sume 39,79 €, ako aj uložil žalobcovi 2/ povinnosť zaplatiť náhradu trov

konania žalovanému 1/ v sume 78,44 € a žalovanému 2/ v sume 39,79 €, všetko do troch dní

od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd poukázal

na ust. § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. a zdôraznil, že sa v celom rozsahu stotožnil so závermi súdu

prvého stupňa, že žalobcovia v zmysle žiadneho právneho predpisu neboli oprávnení podať

predmetnú určovaciu žalobu. Odvolací súd uviedol, že spôsob ochrany žalobcov upravujú

najmä ust. § 181 a § 182 Obchodného zákonníka, medzi ktoré nepatrí právo vo vlastnom

mene podať určovaciu žalobu a oprávnenia dozornej rady a jej členov upravujú ust. § 197 až

§ 199 Obchodného zákonníka, z ktorých podľa odvolacieho súdu rovnako nevyplýva

oprávnenie člena dozornej rady vo svojom mene podať predmetnú určovaciu žalobu. V súvislosti s návrhom na určenie neplatnosti notárskej zápisnice odvolací súd zdôraznil, že

podľa jeho názoru je možné domáhať sa iba určenia neplatnosti právneho úkonu, na ktorý bol v notárskej zápisnici odkaz v súvislosti s uznaním dlhu. Krajský súd v Bratislave považoval

rozsudok súdu prvého stupňa za vecne správny aj v časti, týkajúcej sa náhrady trov konania.

Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ďalej uviedol, že nakoľko rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikovaný pod č. 10/2003 zo dňa 5. apríla 2002, sp.

zn. 2 Obo 222/2001, nebol vydaný v tejto konkrétnej veci, nie je pre odvolací súd v zmysle

ust. § 226 O. s. p. právne záväzný, a preto sa ním odvolací súd v prejednávanej veci neriadil.

Odvolací súd taktiež neprihliadal na procesné pochybenia vytknuté žalobcami, nakoľko tieto

pochybenia súd nepovažoval za spôsobilé privodiť nesprávne rozhodnutie vo veci podľa ust.

§ 212 ods. 3 O. s. p, a tiež ani neprihliadal na námietky žalobcov, týkajúce sa sudkyne JUDr.

Gabriely Buľubašovej, keďže sa týkali len okolností uvedených podľa ust. § 14 ods. 3 O. s. p.

Výrok o trovách konania sa zakladá podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods. 1

O. s. p.

Proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia dovolanie

odôvodnené v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O. s. p. Dovolatelia majú za to, že im

bola postupom súdov odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko súdy nezohľadnili ich argumentáciu, že v prípade žalobcu 1/ je jeho vecná legitimácia daná postavením akcionára

žalovaného 2/ a člena jeho dozornej rady, v prípade žalobcu 2/ je daná jeho vecná legitimácia z titulu postavenia člena predstavenstva žalovaného 2,/ povinného vykonávať svoju

pôsobnosť s odbornou starostlivosťou. Dovolatelia k otázke vecnej legitimácie poukázali

na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, publikovaný pod č. 10/2003 zo dňa 5. apríla 2002, sp. zn. 2 Obo 222/2001, ku ktorému rozsudku odvolací súd uviedol, že nie je

pre neho záväzný, a preto sa ním neriadil. Dovolatelia zdôraznili, že v prípade aplikácie tohto

rozhodnutia v tomto spore, žalobcovi 1/ ako akcionárovi akciovej spoločnosti nemožno uprieť

naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmlúv, ktoré uzavrel žalovaný 2/ a ktoré môžu

mať nepriaznivý vplyv na hodnotu akcií žalobcu 1/. Z tohto dôvodu je žalobca 1/ v tomto

prípade aktívne legitimovaný, ktorý záver potvrdzuje aj uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 7. augusta 2008, sp. zn. 6 Obo 222/2007. Dovolatelia v tejto

súvislosti poukázali aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

23. apríla 2008, sp. zn. 5 Obo 29/2006 a zdôraznili, že súd prvého stupňa a odvolací súd bez

ďalšieho odmietli vo veci konať s tým, že akcionár spoločnosti nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby o určenie neplatnosti zmluvy, uzavretej spoločnosťou a treťou osobou.

Podľa dovolateľov súdy vôbec nedospeli k preskúmaniu otázky, či by úspech žalobcov mal

priaznivý dopad na ich právne postavenie a otázky existencie naliehavého právneho záujmu.

Týmto postupom súdov, dovolatelia majú za to, že im bola odňatá možnosť konať

pred súdom, čím došlo k porušeniu ich práv na spravodlivé súdne konanie, zaručené v čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. S poukazom na ust. § 157 ods. 2 O. s. p. dovolatelia zdôraznili, že

v tomto konaní sa súdy nevysporiadali s viacerými skutočnosťami, nastolenými žalobcami,

ktoré majú pre konanie rozhodujúci význam, čím sú podľa názoru dovolateľov rozhodnutia

súdov v tomto prípade arbitrárne, ich závery sú zjavne neodôvodnené. Podľa dovolateľov

napadnuté rozhodnutia súdov vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko

žalobca 1/ je v tomto spore vecne legitimovaný ako akcionár a člen dozornej rady žalovaného

2/ a v prípade žalobcu 2/ je daná vecná legitimácia z titulu jeho postavenia ako člena

predstavenstva žalovaného 2/, povinného vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou

starostlivosťou. Dovolatelia dodali, že obsah záväzku žalovaného 1/ a účel Memoranda sú

v rozpore so zákonom, dobrými mravmi, resp. sa jedná o bezprávnu vyhrážku, preto je

Memorandum v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka podľa ich názoru neplatné.

Dovolatelia majú za to, že v danom prípade ide o absolútnu neplatnosť, ktorej sa môže

domáhať nielen dotknutý účastník právneho úkonu, ale aj tretia osoba, ktorá má na vyslovení naliehavý právny záujem. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dovolatelia navrhujú, aby

dovolací súd rozsudok súdu prvého stupňa a rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že súd

návrhu vyhovie alebo tieto rozhodnutia dovolací súd zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie.

Žalovaný 1/ k podanému dovolaniu uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa

a odvolacieho súdu považuje za vecne správne a s týmito rozhodnutiami sa plne stotožňuje.

Žalovaný 1/ má za to, že súdy vo svojich rozhodnutiach uviedli podstatný obsah prednesov

účastníkov konania, stručne a jasne vyložili, ktoré skutočnosti považovali za preukázané

a ktoré nie, o ktoré dôkazy opreli svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov spravovali, prečo nevykonali i ďalšie dôkazy, a v konečnom dôsledku, z akých

dôvodov posúdili zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení právnej úpravy. Podľa

žalovaného 1/ v danom prípade žalobcovia prehliadli úpravu práv menšinových akcionárov

podľa Obchodného zákonníka, neuniesli dôkazné bremeno a nesnažili sa ani o prekonanie

domnelej nečinnosti žalovaného 2/, ktorý je podľa žalovaného 1/ subjektom oprávneným na podanie predmetnej určovacej žaloby. Žalovaný 1/ taktiež uviedol, že postup odvolacieho

súdu ohľadom rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, publikovaného pod č.

10/2003 zo dňa 5. apríla 2002, sp. zn. 2 Obo 222/2001, nemožno vnímať ako nezáujem, či

nevôľu vysporiadať sa s argumentáciou žalobcov, nakoľko je právna úprava v danom prípade

natoľko jasná a nesporná, že akákoľvek argumentácia žalobcov v tejto veci je nadbytočná

a v zásade len predlžuje súdne konanie v už aj tak v zjavne bezúspešnom uplatňovaní práv

žalobcov.

K otázke naliehavého právneho záujmu žalobcov, žalovaný 1/ uviedol, že tento

záujem by bolo možné priznať iba žalobcovi 1/. Žalovaný však zastáva názor, že prijatie

záverov žalobcov by v praxi vyvolalo absurdný stav, nakoľko pri uzatvorení právneho úkonu

by bolo potrebné vopred získať súhlasné stanovisko všetkých spoločníkov spoločností, ktoré

konajú prostredníctvom svojich štatutárnych zástupcov. Žalovaný 1/ dodal, že v danom

prípade žalobca 1/ nemôže preukázať zjavnú nevýhodnosť napadnutého právneho úkonu,

pričom argumentáciu žalobcov považuje žalovaný 1/ za účelovú a odporujúcu reálnemu stavu

veci a princípom formálnej logiky. Z dôvodu absencie naliehavého právneho záujmu by bola

podľa žalovaného 1/ žaloba zamietnutá, a to aj v prípade, ak by sa na vec aplikovali

žalobcami uvedené rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Žalovaný 1/ k návrhu žalobcov dodal, že ich návrh je odôvodnený skutočnosťou

o rozpore Memoranda s platnou právnou úpravou a dobrými mravmi. Žalovaný je

presvedčený, že v súlade s relevantnou právnou úpravou, ako aj vôľou oboch zmluvných strán

prevzal žalovaný 2/ záväzky vyplývajúce z Memoranda, a to aj ich spísaním vo forme

notárskej zápisnice. Akékoľvek pokusy v danej veci zo strán žalobcov sú preto podľa žalovaného 1/ bezpredmetné. Žalovaný 1/ je ďalej názoru, že dovolanie žalobcov je v danej

veci neprípustné, nakoľko nebol na tento opravný prostriedok naplnený žiaden dôvod, ktorý

by Občiansky súdny poriadok ako dovolací dôvod pripúšťal. Vzhľadom na túto skutočnosť

navrhuje žalovaný 1/, aby dovolací súd dovolanie žalobcov odmietol a zaviazal ich k úhrade

vzniknutých trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,

že dovolanie bolo podané účastníkmi konania včas (§ 240 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.1 O. s. p.), najskôr skúmal, či dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

Občiansky súdny poriadok pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu

z dôvodov taxatívne menovaných v ust. § 237 písm. a/ až g/ a v prípadoch uvedených v ust.

§ 238.

Dovolaním z dôvodov uvedených v § 237 O. s. p. je možné napadnúť všetky

rozhodnutia odvolacieho súdu bez ohľadu na formu rozhodnutia, na jeho obsah alebo

na povahu predmetu konania. Prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. nie je daná tým, že

dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených

v tomto ustanovení. Dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je v tomto prípade

prípustné iba vtedy, ak touto vadou rozhodnutie skutočne trpí, t. j., ak sa stali skutočnosti,

v dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila sa v rozhodnutí (postupe) odvolacieho súdu.

Podľa ust. § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

K tomu či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v § 237

O. s. p. prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale z úradnej povinnosti (§ 242

O. s. p.). V prípade, že dovolací súd zistí, že rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou

z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto pochybenie

nenamietal. Dovolací súd postupuje rovnako i v prípade, že dovolanie nie je v zmysle ust.

§ 238 a § 239 O. s. p. prípustné.

Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. § 238 O. s. p., a to pre prípad

rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenený podľa odseku 1, resp., v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci podľa odseku 2 a tiež v prípade, ak odvolací súd vyslovil vo výroku

svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu podľa odseku 3.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol

rozsudok prvostupňového súdu potvrdený, ako vo výroku vecne správne rozhodnutie, pričom

odvolací súd nevyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie

prípustné, z ktorého dôvodu dovolanie v zmysle § 238 O. s. p. nie je prípustné.

Dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa ust. § 238

O. s. p., ale (aj so zreteľom na obsah dovolania) sa zaoberal tiež otázkou, či konanie nie je

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ust. § 237 O. s. p.

Dovolatelia vady konania v zmysle ust. § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s.p. v dovolaní

nenamietali a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť tohto

opravného prostriedku, preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľov, že im bola postupom súdu odňatá možnosť konať

pred súdom, čo zakladá dovolací dôvod podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p.

Vadou konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia je taký závadný procesný

postup, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie možnosti konať pred súdom výslovne

dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením zaujatým

v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy,

právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy

a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa

k dokazovaniu i k právnej stránke veci. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide

aj vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne

záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné

práva.

Podľa ustálenej judikatúry o postup odnímajúci účastníkovi možnosť konať

pred súdom ide tiež v prípade rozhodnutia, ktorého odôvodnenie nespĺňa zákonné náležitosti.

Dovolatelia v dovolaní namietali, že konanie je postihnuté práve takouto vadou,

založenou na nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (ust. § 157 ods. 2 O. s. p.)

so zreteľom na nimi v konaní namietanú judikatúru ohľadne vecnej legitimácie

na požadovanom určení.

Treba prisvedčiť dovolateľom, že právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces a práva na súdnu ochranu

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej dohovor)

a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (napr. II. ÚS 383/06).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu

zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko

z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa

ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne

vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové

zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie

dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné.

Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám

logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické

hľadiská. Účelom odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť

rozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti

postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci.

Odôvodnenie rozsudku by malo účastníkom konania dovoľovať posúdiť, ako súd v ich veci

vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom

rozhodovaní vo veci samej.

Ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.).

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú

námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci

význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie

dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní

(II. ÚS 78/05). Avšak aj odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí účastníkov konania

jednoznačne presvedčiť o správnosti záverov súdu a rovnako v prípade kontroly správnosti

rozhodnutia musí odôvodnenie rozsudku slúžiť na objasnenie dôvodov konkrétneho

rozhodnutia súdu.

Vychádzajúc z vyššie uvedených aspektov, dospel dovolací súd k záveru, že právo

žalobcov na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia v danom prípade porušené bolo. Súd

prvého stupňa sa totiž s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, publikovaným

pod č.10/2003 zo dňa 5. apríla 2002, sp. zn. 2 Obo 222/2001, na ktoré žalobcovia v súvislosti s ich vecnou legitimáciou a naliehavým právnym záujmom na požadovanom určení poukazovali v konaní, v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nevysporiadal, ktorý

nedostatok neodstránil ani odvolací súd v napadnutom rozhodnutí, keď sa obmedzil

na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa a k dovolateľmi namietanému

rozhodnutiu neprihliadol, nakoľko pre konanie nebolo právne záväzné. Dovolací súd

zdôrazňuje, že odvolací súd neuviedol žiadne primerané argumenty, ktoré by vyvracali

tvrdenia žalobcov s odkazom na uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu a jeho rozhodnutie

z tohto dôvodu, je tak arbitrárne. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na Nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 44/2011, podľa ktorého nestačí, aby

všeobecný súd na argument účastníka konania iba formálne zareagoval, ale musí sa s ním

vyrovnať dostatočne a v prípade, ak tento argument odmietne, musí dostatočným spôsobom

uviesť, prečo ho považuje za nesprávny, t. j. musí ho vyvrátiť. Rovnaké stanovisko v obdobných prípadoch zaujal aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý konštatoval, že pojem

spravodlivého procesu vyžaduje, aby vnútroštátny súd, ktorý poskytol stručné dôvody

pre svoje rozhodnutie, či už tým, že do neho včlenil dôvody uvedené nižším súdom, alebo

inak, sa skutočne zaoberal podstatnými otázkami, ktoré mu boli predložené na posúdenie,

a aby bez ďalšieho jednoducho neprevzal závery, ku ktorým dospel nižší súd (Helle c. Fínsko

v rozhodnutí zo dňa 19. decembra 1997, Tatishvili c. Rusko v rozhodnutí zo dňa 22. februára

2007, Hirvisaari c. Fínsko v rozhodnutí zo dňa 27. septembra 2010).

Keď sa konajúci súd rozhodujúci o opravnom prostriedku sťažovateľa nevysporiada

s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne, alebo

nekonštatuje irelevantnosť jeho právnej argumentácie, poruší základné právo na súdnu

ochranu garantované čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods.

1 dohovoru (III. ÚS 44/2011).

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že v napadnutom rozhodnutí absentuje

právna argumentácia, ktorá by vyvrátila judikačnú prax najvyššieho súdu, na ktorú poukázali

žalobcovia. Súd prvého stupňa a aj odvolací súd sa tak vo svojich rozhodnutiach dostatočne

nevysporiadali so skutočnosťou, ktorá má pre konanie rozhodujúci význam, a to v otázke

vecnej legitimácie a naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení, a preto

nespĺňajú kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Tieto

rozhodnutia sú z tohto dôvodu arbitrárne, nepreskúmateľné a zjavne neodôvodnené, čím došlo k odňatiu možnosti žalobcov konať pred súdom a k porušeniu ich základného práva na súdnu

ochranu a spravodlivý súdny proces.

Dovolatelia namietajú tiež, že súdy nesprávne právne posúdili otázku vecnej

legitimácie v spore. Posúdenie vecnej legitimácie a naliehavosti právneho záujmu žalobcov

na požadovanom určení, je právnym posúdením veci. Nesprávne právne posúdenie veci síce

považuje Občiansky súdny poriadok za prípustný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. c/

O. s. p.), ktorý ale možno uplatniť iba vtedy, ak je dovolanie procesne prípustné. Nesprávne

právne posúdenie veci ako relevantný dovolací dôvod totiž samo osebe prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia). Z tohto dôvodu posúdenie, či odvolací súd v konaní o požadovanom určení

použil správny právny predpis a či ho správne vyložil, alebo či zo správnych skutkových

záverov vyvodil správne právne závery, prichádza do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné. Pre tento dôvod sa dovolací súd vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia nezaoberal.

Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v § 237 O. s. p., dovolací súd

zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu i rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec vrátil

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, ods. 3 O. s. p.).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania  

a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 13. decembra 2012

JUDr. Beata Miničová, v. r.   predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová