Najvyšší súd
2 Obdo 40/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu M. L., N. IČO: X., proti žalovanému JUDr. M. O., správca podstaty úpadcu S., výrobné družstvo L., P.,
so sídlom kancelárie správcu Š., v konaní o určenie zabezpečovacieho práva pohľadávok
v popretej výške 19 480,45 Eur, na dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu
v Košiciach zo dňa 31. augusta 2010, č. k. 3CoKR/28/2010-211, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie žalovaného o d m i e t a.
Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Košice I. rozsudkom zo dňa 19. 04. 2010, č. k. 31Cbi/3/2009-105 určil,
že zabezpečovacie právo veriteľa M. L. so sídlom N., IČO: X., vzťahujúce sa k pohľadávkam
označeným správcom ako 6/1, 6/2, 6/3, 6/4 a 6/8 je zistené ako zabezpečovacie právo v plnom
rozsahu vo výške 10 768,47 Eur, a to tak, že v prípade pohľadávky označenej ako 6/1 –
zistená suma pohľadávky 2 824,24 Eur so zisteným zabezpečovacím právom v rozsahu
835,19 Eur, v prípade pohľadávky označenej ako 6/2 - zistená suma pohľadávky 3 235,51 Eur
so zisteným zabezpečovacím právom v rozsahu 3 235,51 Eur, v prípade pohľadávky
označenej ako 6/3 – zistená suma pohľadávky 204,77 Eur so zisteným zabezpečovacím
právom v rozsahu 204,77 Eur, v prípade pohľadávky označenej ako 6/4 – zistená suma
pohľadávky 3 419,34 Eur so zisteným zabezpečovacím právom v rozsahu 3 419,34 Eur,
v prípade pohľadávky označenej ako 6/8 – zistená suma pohľadávky 3 073,66 Eur
so zisteným zabezpečovacím právom v rozsahu 3 073,66 Eur, v prípadoch pohľadávok
označených ako 6/1, 6/2, 6/3, 6/4 a 6/8 ako zabezpečovacie právo, druhé v poradí. Súd prvého
stupňa v prevyšujúcej časti, týkajúcej sa uplatnenia zabezpečovacieho práva u pohľadávok č.
6/5, 6/6, 6/7 až 6/15 konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca si v konkurznom konaní vedenom
na okresnom súde pod sp. zn. 31K/42/2008-15 samostatnými prihláškami zo dňa 19. 12. 2008
prihlásil svoju pohľadávku v celkovej výške 19 480,45 Eur (586 869,-- Sk). U všetkých
prihlášok si žalobca – veriteľ, uplatnil i zabezpečovacie právo – záložné právo v zabezpečenej
sume 324 411,-- Sk. Správca podstaty poprel žalobcom uplatňované zabezpečovacie právo
v celom rozsahu. Uznesením zo dňa 19. 04. 2010 súd prvého stupňa pripustil zmenu petitu
v zmysle návrhu žalobcu. Z povahy konania charakterizovaného ako konanie vyvolané
konkurzom mal súd prvého stupňa za preukázané, že popretím prihlásenej pohľadávky
žalovaným vznikol žalobcovi naliehavý právny záujem na rozhodnutí súdu v tomto konaní.
Súd prvého stupňa na základe uvedeného uviedol, že postup správcu, týkajúci sa popretia
zabezpečovacieho práva, považuje za oprávnený, s poukazom na tú skutočnosť, že
zabezpečovacie právo a jeho rozsah neboli veriteľom správne uplatnené, pretože si veriteľ v prihláškach označených č. 6/5, 6/6, 6/7, 6/9 až 6/15 uplatnil zabezpečovacie právo, ktoré tu
nie je, pretože pohľadávky uplatnené v prihláškach č. 6/5, 6/6, 6/7, 6/9 až 6/15 vznikli buď
neskôr ako samotné zabezpečovacie právo, prípadne sa na ne zabezpečovacie právo
nevzťahovalo z toho dôvodu, že prihlásené zabezpečovacie právo sa týkalo zabezpečenej
pohľadávky z titulu nedoplatkov na dani z nehnuteľnosti a netýkalo sa žiadnych iných
pohľadávok. Ďalej postup správcu, týkajúci sa popretia zabezpečovacieho práva, považuje
za oprávnený taktiež s poukazom na tú skutočnosť, že výška pohľadávok č. 6/1, 6/2, 6/3, 6/4,
6/8 je celkovo 12 757,52 Eur, avšak výška zabezpečenej sumy je len 10 768,47 Eur a keďže
veriteľ neurčil správne rozsah zabezpečenia zabezpečovacím právom pri jednotlivých
pohľadávkach, správca nemohol uznať zabezpečovacie právo ani len čiastočne. Výrok
o trovách konania sa zakladá podľa ust. § 142 ods. 2 O. s. p. a § 146 ods. 2 O. s. p.
Na základe odvolania žalovaného Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací rozsudok
súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil rozsudkom zo dňa 31. 08. 2010, č. k.
3CoKR/28/2010-211. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa,
ku ktorému poznamenal, že pokiaľ súd prvého stupňa označil postup správcu, t. j. popretie
u pohľadávok 6/5 až 6/7 a 6/9 za správny, týka sa toto jeho stanovisko pohľadávok, o ktorých
konanie bolo zastavené. Aj u ďalšej časti, t. j. u pohľadávok 6/1 až 6/4 a 6/8 žalobca uplatnil
záložné právo v rozsahu 12 757,52 Eur, i keď výška zabezpečenej sumy bola 10 768,47 Eur, z ktorej aj súd prvého stupňa správne vychádzal. V žiadnom smere svojim rozhodnutím neprekročil rozsah nárokov uplatnených prihláškami. Z týchto dôvodov považoval rozsudok
súdu prvého stupňa za vecne správny.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie v zákonnej lehote, ktoré
odôvodnil tým, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom s poukazom
na ust. § 237 písm. f/ O. s. p. Podľa dovolateľa je odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu
nepreskúmateľné, nepresvedčivé, arbitrárne a vydaním tohto rozsudku zo strany krajského
súdu došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. Postup okresného
súdu podľa dovolateľa vyvolal závažnú právnu otázku, ktorou je to, či môže súd
v incidenčnom konaní rozsudkom meniť obsah prihlášky veriteľa tak, aby výrokom
v rozsudku došlo k odstráneniu vád v prihláške veriteľa, ktorých sa dopustil veriteľ a tak
dotvoriť obsah prihlášky veriteľa. V odvolaní žalovaný poukázal na tú skutočnosť, že súd
pochybil, ak sa prísne nedržal obsahu prihlášok žalobcu, čím vytvoril neprijateľný precedens,
kedy incidenčné konanie o určenie pravosti popretej pohľadávky podľa ust. § 31 ods. 3 ZKR
v zmysle rozsudku okresného súdu je konaním, v ktorom veritelia môžu odstraňovať
nedostatky svojich konkurzných prihlášok. Po preštudovaní rozsudku odvolacieho súdu má
dovolateľ za to, že odvolací súd sa vo svojom odôvodnení vôbec nezaoberal argumentmi
žalovaného, ktoré argumenty boli uvedené v odvolaní. Dovolateľ si je vedomý, že súd nie je
povinný dať odpoveď na všetky argumenty účastníka konania, avšak dôvody uvedené
v odvolaní považuje žalovaný za tak závažné, že konštatovanie odvolacieho súdu o stotožnení
sa s odôvodnením súdu prvého stupňa nie je dostatočné. Vzhľadom na uvedené dovolateľ
navrhuje napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu
na ďalšie konanie. Dovolateľ v podanom dovolaní zároveň navrhol odložiť vykonateľnosť
rozsudku odvolacieho súdu.
Žalobca vo svojom vyjadrení k podanému dovolaniu uviedol, že tvrdenie dovolateľa
o odňatí možnosti konať pred súdom neobstojí, keďže mal dostatočný priestor na pojednávaní
na súde prvého stupňa predložiť také dôkazy, resp. tieto navrhovať tak, aby podporili jeho
tvrdenia. Podľa žalobcu nedošlo ani k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces a rozhodnutie odvolacieho súdu je preto správne, preskúmateľné a presvedčivé.
Naopak, tvrdenia žalovaného, uvedené v dovolaní, považuje žalobca za zavádzajúce a zmätočné. V tejto súvislosti upriamil žalobca pozornosť na ust. § 32 ods. 6 a 10 ZKR,
pričom zdôraznil, že v danom prípade ide o typicky sporové konanie a veriteľ sa môže domáhať len toho, čo uviedol v prihláške. Nie je preto možné, aby súd v konaní priznal
veriteľovi viac, ako si uplatnil v prihláške. Žalobca ďalej nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že
rozhodnutím súdu prvého stupňa došlo k odstráneniu nedostatkov prihlášok žalobcu.
Obdobne by postupoval súd podľa žalobcu pri konaní o popretej pohľadávke vo všeobecnosti.
Veriteľ sa môže žalobou domáhať, aby súd určil výšku jeho popretej pohľadávky, následne
súd rozhodne o popretej pohľadávke tak, že určí výšku príslušenstva, ktorá sa však môže
odlišovať od výšky príslušenstva uvedenej v prihláške. Uvedené má za následok zmenu výšky
prihlásenej pohľadávky, pričom táto zmena nastala až po uplynutí lehoty na prihlasovanie.
Vzhľadom na uvedené žalobca navrhuje, aby dovolací súd dovolanie žalovaného zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O. s. p.).
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len
v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Podľa ust. § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho
súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
ust. § 153 ods. 3 a 4 O. s. p.
V prejednávanej veci odvolací súd potvrdil v napadnutej časti rozsudok súdu prvého
stupňa bez toho, že by vyslovil prípustnosť dovolania, a preto prípustnosť dovolania podľa
ust. § 238 ods. 3 O. s. p. nie je daná.
Dovolaním z dôvodov uvedených v ust. § 237 O. s. p. je možné napadnúť všetky
rozhodnutia odvolacieho súdu bez ohľadu na formu rozhodnutia, na jeho obsah alebo na povahu predmetu konania. Prípustnosť dovolania podľa ust. § 237 O. s. p. nie je daná tým,
že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených
v tomto ustanovení. Dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je v tomto prípade
prípustné iba vtedy, ak touto vadou rozhodnutie skutočne trpí, t. j., ak sa stali skutočnosti,
v dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila sa v rozhodnutí (postupe) odvolacieho súdu.
K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v ust. § 237 O. s. p.,
prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale aj z úradnej povinnosti (§ 242
O. s. p.).
Dovolací súd preto s poukazom na ust. § 242 ods. 1 O. s. p. skúmal, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád v zmysle § 237 O. s. p. a najmä sa zameral na tvrdenie dovolateľa,
že mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Podľa dovolateľa je dôvodom prípustnosti jeho dovolania skutočnosť, že odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, nepresvedčivé, arbitrárne a vydaním tohto
rozsudku zo strany krajského súdu došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny
proces.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Vyjadruje to aj znenie ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti
má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový
stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.
Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné.
Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám
logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Účelom odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť
rozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti
postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci.
Odôvodnenie rozsudku by malo účastníkom konania dovoľovať posúdiť, ako súd v ich veci
vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom
rozhodovaní vo veci samej.
Súd prvého stupňa však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu,
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(IV. ÚS 115/03).
Podľa dovolacieho súdu odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p. obsahuje všetky náležitosti
kladené zákonom.
Žalovaný podal odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa z dôvodu, že súd prvého
stupňa svojím rozhodnutím, ktorým žalobe vyhovel, išiel nad rámec prihlášky konkurzného
veriteľa tým, že jej obsah sám upravil v incidenčnom konaní.
Odvolací súd sa s týmto argumentom dovolateľa v odôvodnení svojho rozhodnutia
vysporiadal, keď uviedol, že u pohľadávok 6/1 až 6/4 a 6/8 žalobca uplatnil záložné právo
v rozsahu 12 757,52 Eur, i keď výška zabezpečenej sumy bola 10 768,47 Eur, z ktorej aj súd
prvého stupňa správne vychádzal, a preto v žiadnom smere svojím rozhodnutím neprekročil
rozsah nárokov, uplatnených prihláškami.
Záver odvolacieho súdu dostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia,
keď rozhodnutie súdu o určení popretého zabezpečovacieho práva, vychádzalo z právneho
dôvodu konkurznej prihlášky a zisteného zabezpečenia v rozsahu 10 768,47 Eur, ktoré
neprekročilo výšku zabezpečovacieho práva, uplatneného konkurznými prihláškami.
Záväznosť konkurznou prihláškou neznamená totiž, že súd nemôže zabezpečovacie
právo pohľadávky zistiť v menšom, než v rozsahu uplatnenom konkurznou prihláškou.
Keďže v danom prípade neboli splnené podmienky pre prípustnosť dovolania
v zmysle § 238 O. s. p. a dovolací súd nezistil taktiež, že v konaní pred súdom odvolacím
došlo k takému pochybeniu, pre ktoré by bola daná prípustnosť dovolania v zmysle § 237
O. s. p., dovolanie žalovaného pre jeho neprípustnosť podľa 218 ods. 1 písm. c/ v spojení
s § 243b ods. 5 O. s. p. odmietol.
Úspešnému žalobcovi vzniklo podľa ust. § 243b ods. 5 v spojení s ust. § 224 ods. l O. s. p. právo na náhradu trov dovolacieho konania. Dovolací súd ale žalobcovi nepriznal
náhradu trov dovolacieho konania, lebo mu v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 29. novembra 2011
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová