Najvyšší súd  

2 Obdo 40/2010

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu M. L., N. IČO: X., proti žalovanému JUDr. M. O., správca podstaty úpadcu S., výrobné družstvo L., P.,

so sídlom kancelárie správcu Š., v konaní o určenie zabezpečovacieho práva pohľadávok

v popretej výške 19 480,45 Eur, na dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu

v Košiciach zo dňa 31. augusta 2010, č. k. 3CoKR/28/2010-211, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalovaného o d m i e t a.

Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice I. rozsudkom zo dňa 19. 04. 2010, č. k. 31Cbi/3/2009-105 určil,

že zabezpečovacie právo veriteľa M. L. so sídlom N., IČO: X., vzťahujúce sa k pohľadávkam

označeným správcom ako 6/1, 6/2, 6/3, 6/4 a 6/8 je zistené ako zabezpečovacie právo v plnom

rozsahu vo výške 10 768,47 Eur, a to tak, že v prípade pohľadávky označenej ako 6/1 –

zistená suma pohľadávky 2 824,24 Eur so zisteným zabezpečovacím právom v rozsahu

835,19 Eur, v prípade pohľadávky označenej ako 6/2 - zistená suma pohľadávky 3 235,51 Eur

so zisteným zabezpečovacím právom v rozsahu 3 235,51 Eur, v prípade pohľadávky

označenej ako 6/3 – zistená suma pohľadávky 204,77 Eur so zisteným zabezpečovacím

právom v rozsahu 204,77 Eur, v prípade pohľadávky označenej ako 6/4 – zistená suma

pohľadávky 3 419,34 Eur so zisteným zabezpečovacím právom v rozsahu 3 419,34 Eur,

v prípade pohľadávky označenej ako 6/8 – zistená suma pohľadávky 3 073,66 Eur

so zisteným zabezpečovacím právom v rozsahu 3 073,66 Eur, v prípadoch pohľadávok

označených ako 6/1, 6/2, 6/3, 6/4 a 6/8 ako zabezpečovacie právo, druhé v poradí. Súd prvého

stupňa v prevyšujúcej časti, týkajúcej sa uplatnenia zabezpečovacieho práva u pohľadávok č.

6/5, 6/6, 6/7 až 6/15 konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca si v konkurznom konaní vedenom

na okresnom súde pod sp. zn. 31K/42/2008-15 samostatnými prihláškami zo dňa 19. 12. 2008

prihlásil svoju pohľadávku v celkovej výške 19 480,45 Eur (586 869,-- Sk). U všetkých

prihlášok si žalobca – veriteľ, uplatnil i zabezpečovacie právo – záložné právo v zabezpečenej

sume 324 411,-- Sk. Správca podstaty poprel žalobcom uplatňované zabezpečovacie právo

v celom rozsahu. Uznesením zo dňa 19. 04. 2010 súd prvého stupňa pripustil zmenu petitu

v zmysle návrhu žalobcu. Z povahy konania charakterizovaného ako konanie vyvolané

konkurzom mal súd prvého stupňa za preukázané, že popretím prihlásenej pohľadávky

žalovaným vznikol žalobcovi naliehavý právny záujem na rozhodnutí súdu v tomto konaní.

Súd prvého stupňa na základe uvedeného uviedol, že postup správcu, týkajúci sa popretia

zabezpečovacieho práva, považuje za oprávnený, s poukazom na tú skutočnosť, že

zabezpečovacie právo a jeho rozsah neboli veriteľom správne uplatnené, pretože si veriteľ v prihláškach označených č. 6/5, 6/6, 6/7, 6/9 až 6/15 uplatnil zabezpečovacie právo, ktoré tu

nie je, pretože pohľadávky uplatnené v prihláškach č. 6/5, 6/6, 6/7, 6/9 až 6/15 vznikli buď

neskôr ako samotné zabezpečovacie právo, prípadne sa na ne zabezpečovacie právo

nevzťahovalo z toho dôvodu, že prihlásené zabezpečovacie právo sa týkalo zabezpečenej

pohľadávky z titulu nedoplatkov na dani z nehnuteľnosti a netýkalo sa žiadnych iných

pohľadávok. Ďalej postup správcu, týkajúci sa popretia zabezpečovacieho práva, považuje

za oprávnený taktiež s poukazom na tú skutočnosť, že výška pohľadávok č. 6/1, 6/2, 6/3, 6/4,

6/8 je celkovo 12 757,52 Eur, avšak výška zabezpečenej sumy je len 10 768,47 Eur a keďže

veriteľ neurčil správne rozsah zabezpečenia zabezpečovacím právom pri jednotlivých

pohľadávkach, správca nemohol uznať zabezpečovacie právo ani len čiastočne. Výrok

o trovách konania sa zakladá podľa ust. § 142 ods. 2 O. s. p. a § 146 ods. 2 O. s. p.

Na základe odvolania žalovaného Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací rozsudok

súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil rozsudkom zo dňa 31. 08. 2010, č. k.

3CoKR/28/2010-211. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa,

ku ktorému poznamenal, že pokiaľ súd prvého stupňa označil postup správcu, t. j. popretie

u pohľadávok 6/5 až 6/7 a 6/9 za správny, týka sa toto jeho stanovisko pohľadávok, o ktorých

konanie bolo zastavené. Aj u ďalšej časti, t. j. u pohľadávok 6/1 až 6/4 a 6/8 žalobca uplatnil

záložné právo v rozsahu 12 757,52 Eur, i keď výška zabezpečenej sumy bola 10 768,47 Eur, z ktorej aj súd prvého stupňa správne vychádzal. V žiadnom smere svojim rozhodnutím neprekročil rozsah nárokov uplatnených prihláškami. Z týchto dôvodov považoval rozsudok

súdu prvého stupňa za vecne správny.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie v zákonnej lehote, ktoré

odôvodnil tým, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom s poukazom

na ust. § 237 písm. f/ O. s. p. Podľa dovolateľa je odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu

nepreskúmateľné, nepresvedčivé, arbitrárne a vydaním tohto rozsudku zo strany krajského

súdu došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. Postup okresného

súdu podľa dovolateľa vyvolal závažnú právnu otázku, ktorou je to, či môže súd

v incidenčnom konaní rozsudkom meniť obsah prihlášky veriteľa tak, aby výrokom

v rozsudku došlo k odstráneniu vád v prihláške veriteľa, ktorých sa dopustil veriteľ a tak

dotvoriť obsah prihlášky veriteľa. V odvolaní žalovaný poukázal na tú skutočnosť, že súd

pochybil, ak sa prísne nedržal obsahu prihlášok žalobcu, čím vytvoril neprijateľný precedens,

kedy incidenčné konanie o určenie pravosti popretej pohľadávky podľa ust. § 31 ods. 3 ZKR

v zmysle rozsudku okresného súdu je konaním, v ktorom veritelia môžu odstraňovať

nedostatky svojich konkurzných prihlášok. Po preštudovaní rozsudku odvolacieho súdu má

dovolateľ za to, že odvolací súd sa vo svojom odôvodnení vôbec nezaoberal argumentmi

žalovaného, ktoré argumenty boli uvedené v odvolaní. Dovolateľ si je vedomý, že súd nie je

povinný dať odpoveď na všetky argumenty účastníka konania, avšak dôvody uvedené

v odvolaní považuje žalovaný za tak závažné, že konštatovanie odvolacieho súdu o stotožnení

sa s odôvodnením súdu prvého stupňa nie je dostatočné. Vzhľadom na uvedené dovolateľ

navrhuje napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu

na ďalšie konanie. Dovolateľ v podanom dovolaní zároveň navrhol odložiť vykonateľnosť

rozsudku odvolacieho súdu.

Žalobca vo svojom vyjadrení k podanému dovolaniu uviedol, že tvrdenie dovolateľa

o odňatí možnosti konať pred súdom neobstojí, keďže mal dostatočný priestor na pojednávaní

na súde prvého stupňa predložiť také dôkazy, resp. tieto navrhovať tak, aby podporili jeho

tvrdenia. Podľa žalobcu nedošlo ani k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces a rozhodnutie odvolacieho súdu je preto správne, preskúmateľné a presvedčivé.

Naopak, tvrdenia žalovaného, uvedené v dovolaní, považuje žalobca za zavádzajúce a zmätočné. V tejto súvislosti upriamil žalobca pozornosť na ust. § 32 ods. 6 a 10 ZKR,

pričom zdôraznil, že v danom prípade ide o typicky sporové konanie a veriteľ sa môže domáhať len toho, čo uviedol v prihláške. Nie je preto možné, aby súd v konaní priznal

veriteľovi viac, ako si uplatnil v prihláške. Žalobca ďalej nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že

rozhodnutím súdu prvého stupňa došlo k odstráneniu nedostatkov prihlášok žalobcu.

Obdobne by postupoval súd podľa žalobcu pri konaní o popretej pohľadávke vo všeobecnosti.

Veriteľ sa môže žalobou domáhať, aby súd určil výšku jeho popretej pohľadávky, následne

súd rozhodne o popretej pohľadávke tak, že určí výšku príslušenstva, ktorá sa však môže

odlišovať od výšky príslušenstva uvedenej v prihláške. Uvedené má za následok zmenu výšky

prihlásenej pohľadávky, pričom táto zmena nastala až po uplynutí lehoty na prihlasovanie.

Vzhľadom na uvedené žalobca navrhuje, aby dovolací súd dovolanie žalovaného zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O. s. p.).

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé

rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho

prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len  

v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

Podľa ust. § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho

súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku

svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

ust. § 153 ods. 3 a 4 O. s. p.

V prejednávanej veci odvolací súd potvrdil v napadnutej časti rozsudok súdu prvého

stupňa bez toho, že by vyslovil prípustnosť dovolania, a preto prípustnosť dovolania podľa

ust. § 238 ods. 3 O. s. p. nie je daná.

Dovolaním z dôvodov uvedených v ust. § 237 O. s. p. je možné napadnúť všetky

rozhodnutia odvolacieho súdu bez ohľadu na formu rozhodnutia, na jeho obsah alebo na povahu predmetu konania. Prípustnosť dovolania podľa ust. § 237 O. s. p. nie je daná tým,

že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených

v tomto ustanovení. Dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je v tomto prípade

prípustné iba vtedy, ak touto vadou rozhodnutie skutočne trpí, t. j., ak sa stali skutočnosti,

v dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila sa v rozhodnutí (postupe) odvolacieho súdu.

K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v ust. § 237 O. s. p.,

prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale aj z úradnej povinnosti (§ 242

O. s. p.).

Dovolací súd preto s poukazom na ust. § 242 ods. 1 O. s. p. skúmal, či konanie nie je

postihnuté niektorou z vád v zmysle § 237 O. s. p. a najmä sa zameral na tvrdenie dovolateľa,

že mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Podľa dovolateľa je dôvodom prípustnosti jeho dovolania skutočnosť, že odôvodnenie

rozhodnutia odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, nepresvedčivé, arbitrárne a vydaním tohto

rozsudku zo strany krajského súdu došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny

proces.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Vyjadruje to aj znenie ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení

rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti

má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa

pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový

stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné.

Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám

logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Účelom odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť

rozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti

postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci.

Odôvodnenie rozsudku by malo účastníkom konania dovoľovať posúdiť, ako súd v ich veci

vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom

rozhodovaní vo veci samej.

Súd prvého stupňa však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu,

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(IV. ÚS 115/03).

Podľa dovolacieho súdu odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu

v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p. obsahuje všetky náležitosti

kladené zákonom.

Žalovaný podal odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa z dôvodu, že súd prvého

stupňa svojím rozhodnutím, ktorým žalobe vyhovel, išiel nad rámec prihlášky konkurzného

veriteľa tým, že jej obsah sám upravil v incidenčnom konaní.

Odvolací súd sa s týmto argumentom dovolateľa v odôvodnení svojho rozhodnutia

vysporiadal, keď uviedol, že u pohľadávok 6/1 až 6/4 a 6/8 žalobca uplatnil záložné právo

v rozsahu 12 757,52 Eur, i keď výška zabezpečenej sumy bola 10 768,47 Eur, z ktorej aj súd

prvého stupňa správne vychádzal, a preto v žiadnom smere svojím rozhodnutím neprekročil

rozsah nárokov, uplatnených prihláškami.

Záver odvolacieho súdu dostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia,

keď rozhodnutie súdu o určení popretého zabezpečovacieho práva, vychádzalo z právneho

dôvodu konkurznej prihlášky a zisteného zabezpečenia v rozsahu 10 768,47 Eur, ktoré

neprekročilo výšku zabezpečovacieho práva, uplatneného konkurznými prihláškami.

Záväznosť konkurznou prihláškou neznamená totiž, že súd nemôže zabezpečovacie

právo pohľadávky zistiť v menšom, než v rozsahu uplatnenom konkurznou prihláškou.

Keďže v danom prípade neboli splnené podmienky pre prípustnosť dovolania

v zmysle § 238 O. s. p. a dovolací súd nezistil taktiež, že v konaní pred súdom odvolacím

došlo k takému pochybeniu, pre ktoré by bola daná prípustnosť dovolania v zmysle § 237

O. s. p., dovolanie žalovaného pre jeho neprípustnosť podľa 218 ods. 1 písm. c/ v spojení

s § 243b ods. 5 O. s. p. odmietol.

Úspešnému žalobcovi vzniklo podľa ust. § 243b ods. 5 v spojení s ust. § 224 ods. l O. s. p. právo na náhradu trov dovolacieho konania. Dovolací súd ale žalobcovi nepriznal

náhradu trov dovolacieho konania, lebo mu v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 29. novembra 2011

JUDr. Beata Miničová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová