UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Sone Pekarčíkovej a členiek senátu JUDr. Beaty Miničovej a JUDr. Ivany Izakovičovej, v spore žalobkyne Agentúra pre núdzové zásoby ropy a ropných výrobkov, v anglickom jazyku Emergency Oil Stocks Agency, Trnavská cesta 100, Bratislava, IČO: 45 741 662, zastúpenej advokátskou kanceláriou Hillbridges, s.r.o., Sedlárska 1, Bratislava, IČO: 36 799 327, proti žalovanej obchodnej spoločnosti KONZEKO spol. s r.o., Areál NPZ 510, Markušovce, IČO: 31 659 772, zastúpenej Advokátska kancelária Hovan a Hospůdka, s.r.o., M. Gorkého 8, Spišská Nová Ves, IČO: 47 233 419, o zaplatenie 68 334,96 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 13Cb/58/2019, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 7. decembra 2021 č. k. 4Cob/62/2021-209, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 7. decembra 2021 č. k. 4Cob/62/2021-209, v napadnutej časti z r u š u j e a v e c mu v r a c i a na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 20. októbra 2020 č. k. 13Cb/58/2019-151 rozhodol tak, že: „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 22 778,32 eura s úrokom z omeškania 8,00% ročne zo sumy 1 857,28 eura od 27. novembra 2018 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 8,00% ročne zo sumy 5 337 eur od 28. decembra 2018 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 8,00% ročne zo sumy 2 988,72 eura od 26. januára 2019 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 8,00% ročne zo sumy 4 447,50 eura od 26. februára 2019 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 8,00% ročne zo sumy 4 910,04 eura od 26. apríla 2019 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 8,00% ročne zo sumy 3 237,78 eura od 28. mája 2019 do zaplatenia, zmluvnú pokutu vo výške 45 556,64 eura a náklady spojené s uplatnením pohľadávky 2 eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobca má voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania. O výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnom skončení vo veci samej“.
2. Žalobkyňa sa návrhom na vydanie platobného rozkazu doručeným súdu prvej inštancie dňa 19. decembra 2019 domáhala, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 68334,96 eura spolu s príslušenstvom a náhradou trov konania. Nárok uplatnený v návrhu na vydanie platobného rozkazu žalobkyňa odôvodnila tým, že žalovaná ako tzv. vybraný podnikateľ podľa zákona č. 218/2013 Z. z. o núdzových zásobách ropy a ropných výrobkov a o riešení stavu ropnej núdze a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoNZR“) a pre splnenie zákonnej povinnosti podľa ZoNZR uzatvorila dňa 18. októbra 2013 so žalobkyňou Zmluvu o zabezpečení udržiavania núdzových zásob č. 18/2013 (ďalej len „zmluva“). Zmluva bola uzatvorená podľa zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov ďalej len „ObZ“) ako aj podľa ZoNZR. Žalobkyňa uplatnený nárok odôvodnila tým, že fakturovala žalovanej podľa článku 7 a nasl. Obchodných podmienok cenu za poskytovanie služieb, pričom žalovaná neuhradila záväzky voči žalobkyni za roky 2018 a 2019. Okresný súd Banská Bystrica v rámci upomínacieho konania vydal platobný rozkaz dňa 16. októbra 2019 č. k. 35Up/1135/2019-54, ktorý žalobkyni v celom rozsahu uplatneného nároku vyhovel.
3. Proti platobnému rozkazu podala žalovaná odôvodnený odpor, v ktorom argumentovala, že zmluva nebola zo strany žalobkyne podpísaná v súlade s jej stanovami, ktorá skutočnosť mala podľa žalovanej za následok jej neplatnosť. Pre prípad záveru súdu prvej inštancie o platnosti zmluvy, žalovaná ďalej namietala výšku zmluvnej pokuty. Súčasne žalovaná namietala, že zmluvná pokuta je v rozpore s dobrými mravmi, ako aj zásadami poctivého obchodného styku. Vo vzťahu k zmluvnej pokute žalovaná vytýkala jej neurčitosť, nakoľko sa odvíja od ceny, ktorá však v zmluve nie je jasne definovaná. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na znenie čl. 3 bod 3.2 zmluvy, podľa ktorého: „V prípade, ak by v čase uzatvorenie tejto Zmluvy nebol ešte zverejnený účinný Cenník, Zmluvné strany súhlasia s tým, že pri určení Ceny za poskytovanie Služieb spôsobom upraveným v Obchodných podmienkach, sa bude vychádzať z Cenníka, ktorý je prílohou tejto Zmluvy. Platnosť tohto Cenníka zanikne po tom, čo nadobudne účinnosť nový Cenník v súlade s pravidlami uvedenými v obchodných podmienkach“. Z uvedeného podľa žalovanej vyplýva, že spôsob stanovenia ceny, a teda aj zmluvnej pokuty, je neurčitý a teda v rozpore s dobrými mravmi, čo má za následok jej absolútnu neplatnosť. Dôraz žalovaná kládla na to, že dohoda o zmluvnej pokute musí mať presne určenú výšku alebo aspoň spôsob, akým sa určí, aby o tom v budúcnosti nevznikli pochybnosti. V zmluve a Obchodných podmienkach uvedené podľa názoru žalovanej chýba. Tým, že v zmluve nie je platný cenník nebolo podľa názoru žalovanej možné presne určiť výšku zmluvnej pokuty, v dôsledku čoho nebolo zrejmé ani ako bola vypočítaná výška zmluvnej pokuty, cena a teda, ako boli vystavené faktúry v žalobkyňou uvedenej výške. S prihliadnutím na uvedené žalovaná tiež namietala neprimeranosť výšky zmluvnej pokuty. Nakoľko žalobkyňou požadovaná zmluvná pokuta predstavovala 100% násobku fakturovanej ceny, žalovaná považovala priznanie zmluvnej pokuty v takomto rozsahu ako neúmerné obohatenie veriteľa (žalobkyne) a bezdôvodné poškodenie dlžníka (žalovanej). Pre prípad priznania zmluvnej pokuty žalobkyni žalovaná navrhla, aby okresný súd túto znížil z dôvodu jej neprimeranosti
4. K namietanej neplatnosti zmluvy, z dôvodu jej podpisu generálnym riaditeľom za súčasnej absencie podpisu dvoch členov predstavenstva, súd prvej inštancie uviedol s poukazom na článok 6.10. Zakladateľskej zmluvy žalobkyne a Stanovy, konkrétne bod 12.3. a 12.4., že zmluvu za žalobkyňu uzavrela osoba na to oprávnená, nakoľko generálny riaditeľ pri jej uzavieraní konal v súlade so Stanovami a v súlade s výpisom z registra.
5. Vo vzťahu k namietanej nemožnosti vypočítať cenu za službu z dôvodu jej neurčitosti a z dôvodu odkazu na Obchodné podmienky a Cenník, ktoré sú zverejnené len na internete, súd prvej inštancie upozornil, že v zmysle zmluvy sú Obchodné podmienky a Cenník jej neoddeliteľnou súčasťou. Skutočnosť, že zmluva odkazuje na podrobnejšiu úpravu zmluvných podmienok na Obchodné podmienky a Cenník, súd prvej inštancie nepokladal za odporujúce zákonu, nakoľko takúto možnosť upravuje jednak ObZ v ust. § 273 ods. 1 ako aj § 4 ZoNZR. Okrem iného okresný súd mal zo strany žalobkyne za preukázané, že žalovanú e-mailom, aj listovými zásielkami pravidelne informovala o zmenách v Obchodných podmienkach i Cenníkoch. Žalovanou tvrdenú nemožnosť oboznámiť sa s Obchodnými podmienkami a Cenníkom, preto súd prvej inštancie posúdil ako neopodstatnenú.
6. Obrana žalovanej spočívala v tom, že žalobkyňa si len účtovala poplatky, avšak nezabezpečila stavzásob, keď si svojvoľne určovala druhy výrobkov a nezabezpečila tak vzájomnosť plnení. Okresný súd dospel k záveru, že okrem stanovenia 50% minimálneho množstva ropy a konania v súlade so zásadou hospodárnosti a účelnosti, ani zmluva, ani zákon neurčujú žalobkyni povinnosť udržiavať množstvo presne určeného typu výrobku, pričom zmluvou, ani zákonom nie je zakázané, aby žalobkyňa sama určila druhy výrobkov, ktorých zásoby bude udržiavať.
7. Ďalšia argumentácia žalovanej sa týkala neurčitosti ceny a neexistencii vzájomného plnenia. Vo vzťahu k uvedenému súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaná podpísala uznanie dlhu, čo do dôvodu aj výšky a žiadnym spôsobom nepreukázala, že by kedykoľvek namietala spôsob výpočtu ceny za služby žalobkyne a neplnenie žalobkyne, teda neudržiavanie stavu zásob. Z e-mailovej komunikácie bolo súdu prvej inštancie zrejmé, že žalovaná žiadnym spôsobom nespochybňovala výšku a dôvod dlžných súm. Na základe uvedeného dospel okresný súd k záveru, že obrana žalovanej uplatnením týchto námietok je účelová a nepodložená.
8. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie posúdil nárok, čo do zaplatenia istiny z vystavených faktúr za dôvodný. Keďže sa žalovaná dostala do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku, považoval súd prvej inštancie za dôvodný aj nárok žalobkyne týkajúci sa zaplatenia úrokov z omeškania účtovaných od splatnosti jednotlivých faktúr.
9. V súvislosti so splátkovým kalendárom, ktorým podľa tvrdenia žalovanej malo dôjsť aj k dohode o upustení od zmluvnej pokuty, súd prvej inštancie uviedol, že zo žiadneho ustanovenia dohody o splátkach a uznaní dlhu nevyplývalo, že by jej predmetom bola aj dohoda ohľadom zmluvnej pokuty. Z uvedeného dôvodu túto argumentáciu vyhodnotil okresný súd ako účelovú a nepodloženú.
10. Vo vzťahu k žalovanou namietanej výške a neurčitosti zmluvnej pokuty súd prvej inštancie upriamil pozornosť na Obchodné podmienky, ktoré jasne obsahovali podmienky, za akých je žalobkyňa oprávnená účtovať zmluvnú pokutu, ako aj jej výšku. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie nevzhliadol neurčitosť v týchto dojednaniach, a rovnako ani výšku zmluvnej pokuty nepovažoval za neprimeranú. Žalobkyňa odôvodňovala výšku zmluvnej pokuty svojim postavením a úlohami, ktoré plní, s čím sa súd prvej inštancie stotožnil. K odôvodneniu výšky zmluvnej pokuty súd prvej inštancie poukázal na to, že v zmysle § 23 ods. 6 zákona č. 218/2013 Z. z. o núdzových zásobách ropy a ropných výrobkov a o riešení stavu ropnej núdze a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoNZR“) je možné uložiť vybranému podnikateľovi pokutu až do výšky 665 000 eur, pokiaľ sa nepreukáže splnením povinnosti podľa § 3 ods. 3 ZoNZR, t.j. pokiaľ nepreukáže, že s agentúrou má uzatvorenú zmluvu na plnenie si povinností vybraného podnikateľa. Keďže neuzavretie zmluvy štát sankcionuje pokutou až do výšky 665 000 eur, stanovenie zmluvnej pokuty vo výške dvojmesačnej ceny s platbou, ktorej je žalovaná v omeškaní, súd nepovažoval za neprimerané. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie posúdil nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty za dôvodný.
11. Žalobkyňou uplatnený nárok na zaplatenie sumy vo výške 2 eur titulom nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, súd prvej inštancie tento nárok nepovažoval za sporný. Žalobkyňa v konaní preukázala zaslanie upomienok, pričom nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatním pohľadávky má žalobkyňa podľa ust. § 369c ods. 1 ObZ.
12. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie žalobe v celom rozsahu vyhovel, nakoľko mal za to, že žalobkyňa svoj nárok riadne preukázala. Z dôvodu plného úspechu žalobkyne v konaní, súd prvej inštancie jej priznal voči žalovanej nárok na plnú náhradu trov konania s tým, že o konkrétnej výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
13. Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 7. decembra 2021 č. k. 4Cob/62/2021-209, výrokom I. potvrdil rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 20. októbra 2020 č. k. 13Cb/58/2019-151 vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni 22 778,32 eura s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 1 857,28 eura od 27. novembra 2018 dozaplatenia, zo sumy 5 337 eur od 28. decembra 2018 do zaplatenia, zo sumy 2 988,72 eura od 26. januára 2019 do zaplatenia, zo sumy 4 447,50 eura od 26. februára 2019 do zaplatenia, zo sumy 4 910,04 eura od 26. apríla 2019 do zaplatenia, zo sumy 3 237,78 eura od 28. mája 2019 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky 2 eurá, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. rozsudok súdu prvej inštancie v prevyšujúcej vyhovujúcej časti zmenil tak, že žalobu o zaplatenie zmluvnej pokuty 45 556,64 eura zamietol. Výrokom III. rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania zmenil tak, že žalovanej priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 34%. Výrokom IV. žalovanej priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 34%.
14. O podanom odvolaní odvolací súd rozhodol bez existencie potreby nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 zákona č. 150/2016 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Odvolací súd sa podľa § 387 ods. 2 CSP stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie o zistenom skutkovom stave, ktorý považoval za správny a ktorým bol podľa ust. § 383 CSP viazaný.
15. V odvolaní žalovaná namietala, že nespadá pod pojem vybraného podnikateľa, tak ako to predpokladá § 2 ZoNZR, a to s poukazom na Oznámenie o výsledku odbornej expertízy Colného úradu Košice zo dňa 16. septembra 2020. Nakoľko uvedená argumentácia žalovanej nebola použitá v konaní pred súdom prvej inštancie, odvolací súd túto kvalifikoval ako novotu v odvolacom konaní na uplatnenie, ktorej neboli splnené zákonné podmienky uvedené v ust. § 366 CSP, keď žalovaná nepreukázala, že ju bez svojej viny nemohla uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 písm. d) CSP). Vo vzťahu k uvedenému Oznámeniu odvolací súd na doplnenie uviedol, že z jeho obsahu nevyplýva, že v období rokov 2018-2019, teda obdobia, ktorého sa týka nárok uplatnený žalobkyňou v sporných faktúrach, žalovaná nebola vybraným podnikateľom podľa § 2 ZoNZR, keďže výsledok odbornej expertízy sa týkal vzorky odobratej v roku 2020, pričom aj jej závery nie sú jednoznačné, keďže sa v nej konštatuje, že sa iba nevylučuje zaradenie vzorky do podpoložky kombinovanej nomenklatúry 27 10 19 66, z čoho vyplýva, že sa to ani nepotvrdzuje.
16. K žalovanou namietanej neplatnosti zmluvy z dôvodu, že ju za žalobkyňu uzatvorila neoprávnená osoba, odvolací súd uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa je právnickou osobou - záujmovým združením právnických osôb podľa § 20f zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), kedy zmluvu za žalobkyňu podpísal jej generálny riaditeľ. Súd prvej inštancie tak podľa odvolacieho súdu dospel k správnemu právnemu záveru, že generálny riaditeľ žalobkyne bol oprávnený túto zmluvu podpísať, preto sa jedná o platný právny úkon.
17. Odvolací súd ďalej konštatoval, že žalovaná platne uznala záväzok, ktorý jej vznikol titulom úhrady ceny služieb, ktoré jej poskytla žalobkyňa. Tento záver odvolací súd odôvodnil tým, že žalovaná svojim uznávacím prejavom zachyteným v Uznaní dlhu a dohode o splátkach v znení jeho Dodatku č. 1 nezameniteľne identifikovala svoj záväzok voči žalobkyni ako veriteľovi, a to označením neuhradených faktúr (uvedením čísla konkrétnych faktúr, fakturovanej sumy a dátumu splatnosti), ako aj výšku záväzku 22 778,32 eura, a zároveň jednoznačne prejavila vôľu tento záväzok voči žalobkyni uznať, a to spôsobom požadovaným zákonom.
18. S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v spore rozhodol správne, ak zaviazal žalovanú na úhradu peňažnej pohľadávky 22 778,32 eura, titulom úhrady ceny poskytnutých služieb s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 1 857,28 eura od 27. novembra 2018 do zaplatenia, zo sumy 5 337 eur od 28. decembra 2018 do zaplatenia, zo sumy 2 988,72 eura od 26. januára 2019 do zaplatenia, zo sumy 4 447,50 eura od 26. februára 2019 do zaplatenia, zo sumy 4 910,04 eura od 26. apríla 2019 do zaplatenia, zo sumy 3 237,78 eura od 28. mája 2019 do zaplatenia a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky 2 eurá, ktoré žalovaná v konaní nerozporovala, a preto v tejto časti potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP, vrátane zodpovedajúcich zmluvných úrokov z omeškania ako vecne správny, keďže odvolanie žalovanej v tejto časti rozhodnutia súdu prvej inštancie nebolo dôvodné.
19. Dôvodnosť odvolania žalovanej odvolací súd vzhliadol vo vzťahu k námietke týkajúcej sa absolútnej neplatnosti dojednaní o zmluvnej pokute. V tejto súvislosti odvolací súd uviedol, že z predloženej zmluvy vyplýva, že jej neoddeliteľnou súčasťou sú Obchodné podmienky uvedené v prílohe č. 1 a Cenník uvedený v prílohe č. 2. Vybraný podnikateľ (žalovaná) svojim podpisom potvrdzuje, že sa mal možnosť riadne oboznámiť s Obchodnými podmienkami a aktuálnym Cenníkom, ich obsah je vybranému podnikateľovi známy, súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať. Z Obchodných podmienok zabezpečenia udržiavania núdzových zásob ropy a ropných výrobkov Agentúry pre núdzové zásoby ropy a ropných výrobkov, ktoré predložila žalobkyňa vyplýva, že tieto nie sú stranami sporu podpísané.
20. S poukazom na ust. § 273 ObZ odvolací súd skonštatoval, že Obchodný zákonník nevyžaduje, aby boli obchodné podmienky podpísané zmluvnými stranami. Odlišnosť však odvolací súd vzhliadol v situácii, ak je do nepodpísaných obchodných podmienok zahrnuté také zmluvné dojednanie, pri ktorom zákon výslovne vyžaduje písomnú formu. Dôraz odvolací súd kládol na to, že podmienkou platnosti písomného právneho úkonu je podpis konajúcej osoby, bez ktorého právny úkon nemôže vyvolať zamýšľané právne následky. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k názoru, že ak, napr. dojednanie o zmluvnej pokute alebo rozhodcovská doložka musia byť podľa zákona písomné, musia byť podpísané (okrem samotnej zmluvy) aj obchodné podmienky, do ktorých sú zahrnuté. Na potvrdenie správnosti tohto názoru odvolací súd poukázal na súdnu prax (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 2011 sp. zn. 2Cdo/245/2010), ktorá v týchto prípadoch zaujíma pomerne konštantné stanovisko, podľa ktorého, ak nie sú obchodné podmienky podpísané, dojednania, ktoré sú v nich obsiahnuté - ak im zákon povinne ukladá písomnú formu - sú pre absenciu tejto predpísanej formy neplatné.
21. Týmto považoval odvolací súd za nepochybné, že dojednanie o zmluvnej pokute, ako inštitút, pre ktorý je zákonom vyžadovaná písomná forma, vyžaduje pre svoju platnosť, ako písomného právneho úkonu podpísanie stranami zmluvy. Ak takéto dojednanie bolo súčasťou Obchodných podmienok žalobkyne, museli byť preukázateľne podpísané aj predmetné obchodné podmienky, inak takéto dojednanie nevyvoláva právne následky. Preukázanie uvedeného v danom prípade zaťažuje žalobkyňu. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že jej Obchodné podmienky, ktorých súčasťou malo byť dojednanie o zmluvnej pokute, boli osobitne (okrem zmluvy) podpísané konajúcou osobou, teda žalovanou. Dokonca, pozornosti odvolacieho súdu neuniklo, že žalobkyňa v konaní ani netvrdila, že by strany Obchodné podmienky opatrovali svojim podpisom, keď v konaní na súde prvej inštancie popísala spôsob kontraktačného procesu nasledovne: „Uzatvorenie zmluvy sa vykonáva tak, že vybraný podnikateľ si stiahne Zmluvu spolu s Cenníkom a Obchodnými podmienkami z webového sídla žalobkyne, zmluvu podpíše a zašle na podpis žalobkyni. Daný postup sa vždy oznamuje vybraným podnikateľom a rovnaký postup aplikujú všetci vybraní podnikatelia, teda rovnaký postup bol aplikovaný aj pri žalovanej, čo dokazujú, napr. aj dátumy pri podpisoch na zmluve, kde žalovanej podpis je so skorším dátumom. Žalobkyňa sama iniciatívne zmluvy nezasiela, nakoľko je zákonná povinnosť každého vybraného podnikateľa v zmysle zákona uzatvoriť so žalobkyňou takúto zmluvu, ak spĺňa status vybraného podnikateľa podľa zákona. Žalobkyňa nie je zodpovedná za to, že si žalovaná Cenník a Obchodné podmienky, ktoré sú neoddeliteľnou prílohou zmluvy nestiahla napriek tomu, že bola na to upovedomená. Obchodné podmienky a Cenník sú pritom zverejnené a pripravené na stiahnutie na webovom sídle v rovnakom súbore ako zmluva. Rovnako ako jednotlivé dokumenty sú verejne dostupné na webovom sídle žalobkyne (v časti „na stiahnutie“). Žalobkyňa v rámci komunikácie s vybranými podnikateľmi vždy upozorní vybraných podnikateľov na daný postup aj telefonicky alebo e-mailom“.
22. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd konštatoval, že nedodržanie formy, ktorú vyžaduje zákon spôsobuje neplatnosť právneho úkonu, ktorá neplatnosť je absolútna, a na ktorú je povinný súd prihliadať ex offo. Odvolací súd tak vyslovil, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď konštatoval, že došlo k platnej dohode o zmluvnej pokute, keďže žalobkyňa nepreukázala, že jej platne vznikol nárok na zmluvnú pokutu, ktorú si uplatnila v konaní s poukazom na článok 11 bod 11.11 Obchodných podmienok. Keďže žalobkyňa dôvodnosť uplatnenej pohľadávky voči žalovanej, čo do zmluvnej pokuty vo výške 45 556,64 eura nepreukázala, odvolací súd preto v tejto časti rozsudok súdprvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobu, čo do zmluvnej pokuty vo výške 45 556,64 eura ako nedôvodnú zamietol.
23. Z dôvodu čiastočnej zmeny rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd rozhodol aj o zmene závislého výroku o trovách prvoinštančného konania a rozhodol aj o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 2 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
24. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania odvolací súd vychádzal z uplatnenej sumy 68 334,96 eura a z úspechu strán sporu k tomuto nároku. Žalobkyňu tak odvolací súd zaviazal k povinnosti nahradiť žalovanej trovy prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 34% (67% - 33%), keďže pomer úspech žalobkyne v prvoinštančnom a v odvolacom konaní predstavoval 22 778,32 eura (33%) a žalovanej 45 556,64 eura (67%).
25. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj ako „dovolateľka“) prostredníctvom svojho právneho zástupcu dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnila tým, že sa jedná o rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo, alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP).
26. Aplikovateľnosť uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 2011 sp. zn. 2Cdo/245/2010 (ďalej len „uznesenie NS“), na ktoré v napadnutom rozsudku poukázal odvolací súd, dovolateľka namietla s tým, že predmetné rozhodnutie sa zaoberá otázkou zákonom vyžadovanej písomne formy rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo všeobecných obchodných podmienkach, a nie zmluvnej pokuty. Zamieňanie inštitútu rozhodcovskej doložky a inštitútu zmluvnej pokuty dovolateľka odmieta, a to aj s ohľadom na to, že rozhodcovská doložka je upravená v zákone č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov a zmluvnú pokutu upravuje Občiansky zákonník, ako aj Obchodný zákonník. Na tomto mieste dovolateľka zdôraznila, že zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov v čase vydania uznesenia NS (ďalej len „ZRK“) obsahoval komplexnú osobitnú úpravu ohľadom toho, kedy sa rozhodcovská doložka považuje za uzavretú v písomnej forme. Táto osobitná úprava (§ 4 ods. 2 ZRK) špecificky vyžadovala, aby bola rozhodcovská zmluva priamo obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami, t.j. musela byť súčasťou dokumentu fyzicky podpísaného zmluvnými stranami. Ust. § 40 ods. 3 OZ, ust. § 544 ods. 2 OZ a ust. § 273 ods. 1 ObZ podľa názoru dovolateľky exaktne nestanovujú, aby boli ustanovenia o zmluvnej pokute obsiahnuté priamo v dokumente podpísanom zmluvnými stranami tak, ako je to v prípade § 4 ods. 2 ZRK, ktoré je preto nepochybne prísnejšie, ako všeobecná úprava uvedená v § 40 OZ.
27. Dovolateľka ďalej argumentovala tým, že v prejednávanom prípade tvorili Obchodné podmienky prílohu č. 1 zmluvy a boli k zmluve fyzicky priložené. Obchodné podmienky boli teda priamo súčasťou dokumentu podpísaného stranami a neboli do dokumentu inkorporované len odkazom. Z toho vyplýva, že aj v prípade, ak by právne závery uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 2Cdo/245/2010) podľa názoru dovolacieho súdu boli per analogiam aplikovateľné aj na dojednania o zmluvnej pokute (s čím žalobkyňa nesúhlasí), tak ustanovenia o zmluvnej pokute, ktoré boli súčasťou obchodných podmienok, ktoré tvoria prílohu zmluvy a sú k nej fyzicky priložené, by spĺňali aj tento prísnejší trest podľa ZRK. Uvedená skutočnosť nebola podľa názoru dovolateľky dostatočne odvolacím súdom zohľadnená.
28. Pozornosť dovolateľka upriamila na rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe z 24. februára 1998 sp. zn. 5Cmo/318/1997, ktorý uviedol, že „Obchodné podmienky, na ktoré odkazuje zmluva podľa § 273 ods. 1 OBZ, a ktoré sú k nej pripojené, alebo sú zmluvným stranám známe, nemusia byť samostatne podpísané účastníkmi zmluvného vzťahu. V pochybnostiach však musí ten, kto sa na ne odvoláva preukázať, že boli k zmluve pripojené, alebo, že boli druhej strane známe“. Rovnako dovolateľka podporne poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 3. júna 2013 sp. zn. 32Cdo/3183/2012, v ktorom sa uvádza, že:„Námietka dovolateľky, že zmluva neobsahuje výslovný odkaz na tieto obchodné podmienky neobstojí, lebo tým, že ich zmluva činí svojou prílohou (súčasťou), na ne zároveň odkazuje. Najvyšší súd nezistil, že by odvolací súd v tomto smere vyložil a aplikoval ustanovenie § 271 ods. 1 obchodného zákonníku v rozpore so súdnou judikatúrou (porovnaj napr. rozsudok Vrchného súdu v Prahe z 24. februára 1998 sp. zn. 5Cmo/318/97, uverejnený v časopise Soudní rozhledy č. 10, ročník 1998, str. 259, ďalej uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. októbra 2009 sp. zn. 23Cdo/3216/2007 a z 12. augusta 2011 sp. zn. 23Cdo/1517/2010, (...)“.
29. V dovolaní žalovaná ďalej uviedla, že v prospech jej názoru rozhodol v obdobnom prípade aj Krajský súd v Bratislave v rozsudku zo 17. januára 2018 sp. zn. 3Cob/191/2016, kedy obchodné podmienky tvorili opačnú stranu zmluvy (rub listiny), avšak podpísaná bola len samotná zmluva, a nie obchodné podmienky a Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku zo dňa 29. januára 2015 sp. zn. 43Cob/513/2014, ktorý konštatoval, že: „... dohoda o zmluvnej pokute je súčasťou VOP žalobcu, a za súčasť kúpnej zmluvy bola pri jej uzavretí prehlásená oboma zmluvnými stranami. Z tohto dôvodu neobstojí námietka, že dohoda o zmluvnej pokute nebola uzavretá v písomnej forme“.
30. Podľa názoru dovolateľky odvolací súd sa v napadnutom rozsudku nesprávne opieral o uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 2Cdo/245/2010), nezohľadnil kľúčové skutkové okolnosti, nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia OZ a ObZ a dospel k takým právnym záverom, ktoré sú právne neudržateľné.
31. Vo vzťahu k nesprávnemu výkladu ustanovení OZ a ObZ dovolateľka argumentovala ustáleným názorom právnej teórie ako aj názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorý podľa dovolateľky spočíva v tom, že aj keď podľa § 40 ods. 3 OZ je predpokladom zachovania písomnej formy podpis konajúcej osoby, súčasťou písomne uzavretej zmluvy sa stávajú aj listiny označené v rámci zmluvných ustanovení za súčasť zmluvného textu, aj keď neboli podpísané (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. septembra 2011 sp. zn. 5Obo/52/2011, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. mája 2020 sp. zn. 4Cdo/9/2019, rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 27. marca 2008 sp. zn. 26Cdo/2317/2006 alebo rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 30. októbra 2009 sp. zn. 23Cdo/1102/2008). Dovolateľka trvá na tom, že správnym výkladom príslušných ustanovení OZ a ObZ je nevyhnutné dospieť k záveru, že ustanovenia o zmluvnej pokute môžu byť v obchodnoprávnom vzťahu uvedené aj v obchodných podmienkach, bez ohľadu na to, či sú tieto priamo podpísané zmluvnými stranami.
32. Neudržateľnosť právnych záverov odvolacieho súdu videla dovolateľka v tom, že spochybnil písomnú formu obchodných podmienok, ktoré tvoria prílohu zmluvy, t.j. nachádzajú sa za podpisovou stranou zmluvy. Z uvedeného podľa dovolateľky vyplynulo, že odvolací súd za súčasť zmluvy považuje len časti medzi prvou a podpisovou stranou zmluvy.
33. V ďalšom dovolateľka polemizovala s tým, že záver odvolacieho súdu vyslovený v napadnutom rozhodnutí o právnych úkonoch, ktoré musia byť písomné zo zákona, je analogicky možné vztiahnuť aj na právne úkony, ktorých písomnú formu, v súlade s § 40 ods. 1 OZ, resp. ust. § 272 ods. 1 ObZ, vyžaduje dohoda strán.
34. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podľa dovolateľky vykazuje určitú zmätočnosť, keď odvolací súd uviedol, že žalovaná namietala absolútnu neplatnosť dojednania o zmluvnej pokute, čím žalobkyni nevznikol ani nárok na úhradu zmluvnej pokuty. Dovolateľka preto zdôraznila, že nemá vedomosť o tom, že by žalovaná namietala existenciu zmluvnej pokuty vo svojom odvolaní. Žalovaná požadovala len moderáciu jej výšky, čím samotnú existenciu a oprávnenosť zmluvnej pokuty podľa dovolateľky sama akceptovala.
35. V závere dovolania žalobkyňa navrhla dovolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zmenil tak, že rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 20. októbra 2020 č. k. 13Cb/58/2019-151 v celom jeho rozsahu potvrdí a súčasne, aby priznal žalobkyni nárok nanáhradu trov odvolacieho aj dovolacieho konania v rozsahu 100%.
36. K dovolaniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná s tým, že dovolateľka sa v dovolaní snaží navodiť dojem, že kľúčovou vecou sú obchodné podmienky a rozhodcovské doložky. Dovolateľka podľa žalovanej len účelovo poukazuje na iné právne inštitúty, ktoré pre rozhodnutie odvolacieho súdu neboli podstatné. Prípustnosť dovolania žalovaná nevidela v ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP, pretože v prejednávanej veci nejde o riešenie právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola ešte riešená, nakoľko otázky aplikácie a nutnosti písomnej formy pri dohadovaní zmluvnej pokuty Najvyšší súd Slovenskej republiky riešil opakovane a rozhodovacia prax pre tento prípad je pomerne obsiahla. Žalovaná v závere okrem odkazu na body 72. a 73. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu navrhla dovolaciemu súdu, aby dovolanie žalobkyne zamietol a priznal žalovanej náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100%.
37. V replike k vyjadreniu žalovanej žalobkyňa uviedla, že v žiadnom zo svojich podaní nespochybňovala skutočnosť, že zmluvná pokuta musí byť medzi stranami dojednaná písomne, ale konštantne tvrdila, že písomná forma v prejednávanom prípade dodržaná bola. Preto všeobecné poukázanie žalovanej na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá požiadavku na písomnú formu dohody o zmluvnej pokute potvrdzuje je irelevantné, keďže táto skutočnosť nie je medzi stranami sporná. Podstatou sporu je podľa žalobkyne otázka, či v prejednávanom prípade požiadavka na písomnú formu dohody o zmluvnej pokute bola dodržaná. Dodržanie písomnej formy dohody o zmluvnej pokuty dovolateľka v dovolaní rozsiahlo odôvodnila. Na rozdiel od žalovanej, ktorá vo vyjadrení nepoukázala na žiadne rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré by argumentáciu žalobkyne akokoľvek vyvracalo, ale len poukázala na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu vo vzťahu k všeobecnej požiadavke na písomnú formu dohody o zmluvnej pokute - túto rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky však žalobkyňa nepovažuje pre toto konanie za relevantnú. Dovolateľka trvá na tom, že sa jedná o právnu otázku, ktorá nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu dodnes vyriešená.
38. V duplike žalovaná uviedla, že jej podania reflektujú na podania žalobkyne a svoje argumenty považuje za dostatočné. Žalovaná zotrvala na tom, že požiadavka písomnej formy pri dohode o zmluvnej pokute dodržaná nebola.
39. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ďalej aj ako „dovolací súd“) [(ust. § 35 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)], po zistení, že dovolanie podala včas žalobkyňa v neprospech, ktorej bolo napadnuté rozhodnutie v napadnutej časti vydané (§ 424 CSP), zastúpená podľa § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je prípustné a dôvodné.
40. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti v Civilnom sporovom poriadku.
41. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou, ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom procese zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia, ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Ako už Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval vo viacerých skorších rozhodnutiach (porovnaj napr. sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013, 3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012, 7Cdo/92/2012), dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Tejto mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti.
42. Podľa ust. § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákonpripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (k tomu viď, napr. III. ÚS 474/2017).
43. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo, alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola riešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
44. Podľa § 432 ods. 1 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (ods. 2).
45. Zo žalobkyňou podaného dovolania je zrejmé, že prípustnosť svojho dovolania vyvodzuje z ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP, keďže má za to, že zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej časti záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
46. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa ust. § 421 CSP, rozhoduje dovolací súd výlučne na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj ust. § 432 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ust. § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (ust. § 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky, a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie.
47. Predpokladom prípustnosti dovolania podľa ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP a vôbec toho, aby sa dovolací súd mohol zaoberať tým, či ide o otázku zásadného právneho významu, ktorá nebola dosiaľ riešená, je naformulovanie otázky, ktorú dovolací súd posúdi ako otázku predbežnú a v prípade, že dospeje k záveru o prípustnosti dovolania, dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu meritórne preskúma.
48. Dovolací súd ďalej uvádza, že právnou otázkou, ktorá je rozhodujúca pre splnenie zákonnej podmienky prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP, sa rozumie otázka hmotnoprávna, ktorá sa odvíja od interpretácie napr. Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine, ako aj otázka procesnoprávna, ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení (k tomu viď aj 3Cdo/158/2017). Zároveň právnu otázku (od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu) je potrebné koncipovať jednak spôsobom uvedeným v ustanovení § 432 ods. 2 CSP, no zároveň aj dostatočne všeobecným spôsobom tak, aby vôbec bolo možné konštatovať, že vo vzťahu ku konkrétnej otázke skutočne existuje, alebo neexistuje ustálená/rozdielna rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Tento záver vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 15. apríla 2020 sp. zn. III. ÚS 123/2020, podľa ktorého už zo samotného znenia § 421 CSP je možné vyvodiť, že vzhľadom na skutočnosť, že od vymedzenia právnej otázky sa odvíja dovolací prieskum, a to v rozsahu, či sa od nej odvolací súd v rámci jej vyriešenia odklonil, riešil ju rozdielne, alebo ju ešte neriešil, je pri jej formulácii nevyhnutný predpoklad jej „zovšeobecnenia“.
49. Dovolateľka považovala odlišný názor odvolacieho súdu od názoru súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti dohody o zmluvnej pokute pre nedostatok písomnej formy, resp. absencie podpisu zmluvných strán na obchodných podmienkach, ku ktorému dospel odvolací súd bez nariadeniadoplnenia, alebo zopakovania dokazovania, za nesprávny. Vychádzajúc z obsahu dovolania podľa dovolacieho súdu žalobkyňa nastolila právnu otázku, či bola dodržaná písomná forma dohody o zmluvnej pokute, ak bola zakotvená v obchodných podmienkach, ktoré tvorili neoddeliteľnú súčasť písomnej zmluvy bez toho, aby boli zmluvnými stranami osobitne podpísané.
50. Napriek rozsiahlej judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky týkajúcej sa zákonom vyžadovanej písomnej formy dojednania o zmluvnej pokute, dovolací súd konštatuje, že právna otázka žalobkyne vyplývajúca z obsahu dovolania je otázkou zásadného právneho významu a nebola doposiaľ v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená. Z uvedeného dôvodu dovolací súd posúdil dovolanie žalobkyne za prípustné.
51. Podľa názoru odvolacieho súdu, ak bolo dojednanie o zmluvnej pokute súčasťou Obchodných podmienok žalobkyne, museli byť tieto preukázateľne podpísané, inak takéto dojednanie nevyvoláva právne následky. V uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. novembra 2011 sp. zn. 2Cdo/245/2010, na ktoré v napadnutom rozsudku poukázal odvolací súd, bola riešená otázka zákonom vyžadovanej písomnej formy (§ 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní) rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo všeobecných obchodných podmienkach, ktoré neboli osobitne podpísané s následkom neplatnosti, a nie zmluvnej pokuty. Aj keď sa na prvý pohľad môže javiť, že je v ňom riešená obdobná skutková situácia ako v prejednávanom prípade, dovolací súd nepovažuje predmetné uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky za aplikovateľné na daný spor, práve pre rozdielnosť inštitútu rozhodcovskej doložky a zmluvnej pokuty. Okrem iného pozornosti dovolacieho súdu neuniklo, že v konaní riešenom v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo sporné, či druhá zmluvná strana bola oboznámená so všeobecnými obchodnými podmienkami, ktorá skutočnosť v predmetnom spore medzi sporovými stranami sporná nebola a nie je.
52. Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že v rámci podaného odvolania žalovaná rovnako ako v podanom odpore namietala neplatnosť zmluvy z dôvodu, že podpísanie zmluvy žalobkyňou sa neuskutočnilo v súlade so stanovami žalobkyne, konkrétne čl. 8 bod 8.2., pretože zmluvu mali podpisovať najmenej dvaja členovia predstavenstva, z toho jeden mal byť predseda predstavenstva. Žalovaná v odvolaní ďalej namietala výšku zmluvnej pokuty, ktorú súd prvej inštancie akceptoval, a to napriek tomu, že výška uplatnenej istiny predstavovala sumu 22 778,32 eura a zmluvná pokuta predstavovala čiastku 45 556,64 eura, teda 100% uplatneného nároku. Okresný súd túto výšku zmluvnej pokuty akceptoval s poukazom na sankciu uvedenú v § 23 ods. 6 ZoNZR, kedy za taxatívne vymenovaných podmienok možno podnikateľovi uložiť pokutu až do výšky 665 000 eur. Z uvedeného je tak podľa dovolacieho súdu zrejmé, že žalovaná vo svojom odvolaní nenamietala nárok žalobkyne na zmluvnú pokutu, požadovala len moderáciu jej výšky.
53. Odhliadnuc od obsahu podaného odvolania dovolací súd berie do úvahy, že na absolútnu neplatnosť je súd povinný prihliadať ex offo, a to bez ohľadu na to, či bola v konaní vznesená námietka absolútnej neplatnosti zmluvnej pokuty niektorou zo sporových strán. Preto bol odvolací súd pre prípad absolútnej neplatnosti zmluvnej pokuty povinný sa s touto otázkou zaoberať.
54. Podľa § 15 ods. 1 ZoNZR, agentúru založí ako jeden zo zakladateľov Správa rezerv alebo osoba, v ktorej má Správa rezerv majetkovú účas,ť a ktorá je pod priamou, alebo nepriamou kontrolou štátu. Agentúra musí mať formu záujmového združenia právnických osôb.
55. Podľa § 20f OZ, na ochranu svojich záujmov alebo na dosiahnutie iného účelu môžu právnické osoby vytvárať záujmové združenia právnických osôb (ďalej len „združenia“).
56. Podľa § 2 písm. d) ZoNZR, na účely tohto zákona sa rozumie vybraným podnikateľom podnikateľ, ktorý vybrané ropné výrobky 1. uvedie do daňového voľného obehu podľa osobitného predpisu na území Slovenskej republiky, 2. prepraví na územie Slovenskej republiky mimo pozastavenia dane na podnikateľské účely, 3. dovezie na územie Slovenskej republiky z tretích štátov, 4. uvedie do daňového voľného obehu, prepraví, alebo dovezie na územie Slovenskej republiky na podnikateľské účely inýmspôsobom, ako je uvedené v prvom až treťom bode.
57. Podľa § 3 ods. 3 ZoNZR, splnenie povinnosti (vybraného podnikateľa) podľa odseku 1 sa preukazuje platnou a účinnou zmluvou o zabezpečení udržiavania núdzových zásob, ktorej súčasťou je záväzok vybraného podnikateľa platiť agentúre cenu za poskytnutie služby zabezpečenia udržiavania núdzových zásob. Cena za poskytnutie služby, zabezpečenia udržiavania núdzových zásob pre vybraného podnikateľa závisí od výšky odplaty za zabezpečenie udržiavania núdzových zásob stanovenej agentúrou (ďalej len „odplata“) a množstva vybraných ropných výrobkov, s ktorými vybraný podnikateľ vykonáva činnosti podľa § 2 písm. d) za predchádzajúci kalendárny mesiac.
58. Podľa § 4 ods. 1 ZoNZR, agentúra zabezpečuje udržiavanie núdzových zásob pre vybraného podnikateľa na základe zmluvy o zabezpečení udržiavania núdzových zásob. Podrobnosti týkajúce sa povinností vybraných podnikateľov a poskytovania služby zabezpečenia udržiavania núdzových zásob pre vybraných podnikateľov upravujú obchodné podmienky zabezpečenia udržiavania núdzových zásob ropy a ropných výrobkov agentúry (ďalej len „obchodné podmienky“), ktoré sú súčasťou zmluvy o zabezpečení udržiavania núdzových zásob. Odplatu stanovuje agentúra v súlade so stanovami agentúry schválenými vládou Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“). Odplata musí byť nediskriminačná. Odplata pokrýva najmä náklady na obstarávanie a poistenie núdzových zásob, nakladanie s núdzovými zásobami, úroky a ostatné náklady na financovanie agentúry, náklady súvisiace so založením a vznikom agentúry a administratívne náklady agentúry. Obchodné podmienky a výšku odplaty zverejní agentúra na svojom webovom sídle.
59. Podľa § 4 ods. 2 ZoNZR, vybraný podnikateľ je povinný najneskôr do 15-tich dní od vzniku niektorej zo skutočností podľa § 2 písm. d) požiadať agentúru o uzatvorenie zmluvy o zabezpečení udržiavania núdzových zásob. Agentúra nie je povinná uzatvoriť s vybraným podnikateľom zmluvu o zabezpečení udržiavania núdzových zásob, ak má vybraný podnikateľ voči agentúre nesplnený záväzok, ktorým je neuhradená pohľadávka z predchádzajúceho zmluvného vzťahu agentúry s vybraným podnikateľom, alebo nepredložený zabezpečovací depozit pred uzatvorením novej zmluvy o zabezpečení udržiavania núdzových zásob podľa odseku 4.
60. Podľa § 4 ods. 2 ZoNZR, ak agentúra zistí, že vybraný podnikateľ nezabezpečil udržiavanie núdzových zásob prostredníctvom agentúry formou uzatvorenej zmluvy o zabezpečení udržiavania núdzových zásob z dôvodu neuzatvorenia zmluvy o zabezpečení udržiavania núdzových zásob na strane vybraného podnikateľa alebo z dôvodu nesplneného záväzku voči agentúre, vyzve vybraného podnikateľa na bezodkladné splnenie tejto povinnosti. Ak vybraný podnikateľ napriek výzve túto povinnosť nesplní, oznámi agentúra túto skutočnosť Správe štátnych hmotných rezerv Slovenskej republiky (ďalej len „Správa rezerv“).
61. Podľa § 2 ods. 2 ObZ, podnikateľom podľa tohto zákona je: a) osoba zapísaná v obchodnom registri, b) osoba, ktorá podniká na základe živnostenského oprávnenia.
62. Podľa § 261 ods. 2 ObZ, touto časťou zákona sa spravujú takisto záväzkové vzťahy medzi subjektom verejného práva, ak sa týkajú zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky a podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti.
63. Podľa § 261 ods. 3 ObZ, na účely odseku 2 subjektom verejného práva je d) právnická osoba, ktorá spĺňa požiadavky podľa odseku 4, e) združenie právnických osôb, ktorého členom je aspoň jeden zo subjektov verejného práva uvedených v písmenách a) až d).
64. Podľa § 261 ods. 4 ObZ, právnická osoba podľa odseku 3 písm. d) je osoba založená, alebo zriadená na účel plnenia potrieb všeobecného záujmu, ktoré nemajú výrobný, alebo obchodný charakter, a a) je úplne, alebo z väčšej časti financovaná subjektom verejného práva podľa odseku 3 písm. a) až d),
b) je kontrolovaná subjektom verejného práva podľa odseku 3 písm. a) až d) alebo c) subjekt verejného práva podľa odseku 3 písm. a) až d) vymenúva alebo volí viac ako polovicu členov jej riadiaceho orgánu alebo kontrolného orgánu.
65. Podľa § 261 ods. 8 ObZ, pri použití tejto časti zákona podľa odsekov 1 a je rozhodujúca povaha účastníkov pri vzniku záväzkového vzťahu.
66. Podľa § 261 ods. 9 ObZ, zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a 2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona, a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a týmto zákonom.
67. Podľa § 544 ods. 2 OZ, zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a v dojednaní musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia.
68. Podľa § 301 ObZ, neprimerane vysokú zmluvnú pokutu môže súd znížiť s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, a to až do výšky škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta. Na náhradu škody, ktorá vznikla neskôr, je poškodený oprávnený do výšky zmluvnej pokuty podľa § 373 a nasl.
69. Podľa § 40 ods. 1 OZ, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.
70. Podľa § 273 ods. 1 ObZ, časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom na všeobecné obchodné podmienky vypracované odbornými, alebo záujmovými organizáciami alebo odkazom na iné obchodné podmienky, ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe, alebo k návrhu priložené.
71. Podľa § 273 ods. 3 ObZ, na uzavretie zmluvy možno použiť zmluvné formuláre používané v obchodnom styku.
72. Za účelné považuje dovolací súd zhrnúť nasledovné skutočnosti. Žalovaná v postavení tzv. vybraného podnikateľa podľa ZoNZR v zmysle svojej zákonnej povinnosti vyplývajúcej práve zo ZoNZR uzatvorila dňa 18. októbra 2013 so žalobkyňou Zmluvu o zabezpečení udržiavania núdzových zásob č. 18/2013 („zmluva“). Zmluva ako vyplýva z jej samotného textu bola uzatvorená podľa ZoNZR. Proces uzavretia zmluvy spočíval v tom, že žalobkyňa mala na svojej webovej stránke zverejnený návrh znenia zmluvy spolu s obchodnými podmienkami a cenníkom. Žalovaná ako vybraný podnikateľ zaslala žalobkyni ňou podpísaný návrh zmluvy v potrebnom počte rovnopisov, aby došlo k podpisu zmluvy aj zo strany žalobkyne.
73. Vo všeobecnosti podstata adhéznej zmluvy spočíva v tom, že sa jedná o formulárovú zmluvu, kedy jedna zmluvná strana (žalobkyňa) má dominantné postavenie oproti druhej zmluvnej strane (žalovanej). Táto dominancia, resp. monopol jednej zmluvnej strany sa prejavuje v tom, že obsah zmluvy je ňou vopred jednostranne určený a pripravený, pričom druhá zmluvná strana v rámci svojej zmluvnej voľnosti takúto zmluvu môže len prijať, alebo nie.
74. Zmluva o zabezpečení udržiavania núdzových zásob svojim charakterom podľa názoru dovolacieho súdu typovo spadá pod adhéznu zmluvu. Žalobkyňa okrem svojho dominantného postavenia bola a je povinná vopred pripravenú formulárovú zmluvu uzavrieť s každým, kto spĺňa vopred určené podmienky (je tzv. vybraným podnikateľom). Žalovaná zo zákona (ZoNZR) musela pristúpiť na obsah, ktorý bol vopred jednostranne určený žalobkyňou. Inými slovami, zo strany žalovanej mohlo dôjsť len k akceptácii návrhu zmluvy bez možnosti rokovať o jej náležitostiach.
75. Zmluva odkazovala na podrobnejšiu úpravu zmluvných podmienok obsiahnutú v Obchodných podmienkach a Cenníku (§ 273 ObZ), preto neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli Obchodné podmienkya Cenník. V konaní nebolo medzi stranami sporné, že žalobkyňa má na svojej webovej stránke zverejnený návrh zmluvy spolu s Obchodnými podmienkami (Príloha 1) a Cenníkom (Príloha 2), ktorá povinnosť jej okrem iného vyplýva aj priamo zo ZoNZR. Týmto považuje dovolací súd v konaní bez akýchkoľvek pochybností za preukázané, že žalovaná mala možnosť sa s Obchodnými podmienkami a Cenníkom vopred oboznámiť, rovnako ako so znením zmluvy, ktoré podpísala.
76. Pre zodpovedanie dovolateľkou nastolenej právnej otázky považoval dovolací súd za potrebné zaoberať sa charakterom Obchodných podmienok v danom prípade. Vo všeobecnosti sú obchodné podmienky považované za tzv. nepriame zmluvné dojednania, pretože v zásade nie sú výsledkom negociácie zmluvných strán, ale sa odkazom preberajú do obsahu zmluvy.
77. V záverečných ustanoveniach predmetnej zmluvy, konkrétne v bode 6.1 bolo výslovne uvedené, že: „Neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy sú Obchodné podmienky uvedené v prílohe č. 1 a Cenník uvedený v prílohe č. 2. Dojednania v tejto Zmluve majú prednosť pred dojednaniami v Obchodných podmienkach a/alebo v Cenníku. Akékoľvek zmeny alebo doplnenia tejto Zmluvy (okrem zmeny Obchodných podmienok a/alebo Cenníku) sa musia uskutočniť v písomnej forme a musia byť riadne podpísané oprávnenými osobami Zmluvných strán“. Bod 6.2 zmluvy obsahoval nasledovné znenie: „Vybraný podnikateľ vyhlasuje a svojim podpisom potvrdzuje, že sa mal možnosť riadne oboznámiť s Obchodnými podmienkami a aktuálnym Cenníkom, ich obsah je Vybranému podnikateľovi známy, súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať. Ďalej Vybraný podnikateľ vyhlasuje a svojim podpisom potvrdzuje, že Poskytovateľ je oprávnený meniť Obchodné podmienky a/alebo Cenník v súlade s pravidlami a spôsobom uvedeným v Obchodných podmienkach, pričom účinnosťou nových Obchodných podmienok a/alebo Cenníka zaniká účinnosť pôvodných Obchodných podmienok a/alebo pôvodného Cenníka a takéto nové Obchodné podmienky a/alebo Cenník budú tvoriť neoddeliteľnú súčasť tejto Zmluvy“.
78. Vo vzťahu k Obchodným podmienkam, ktoré boli a sú predmetom skúmania v danom konaní, z dôvodu otázky absolútnej neplatnosti dohody o zmluvnej pokute v nich obsiahnutej pre nedostatok písomnej formy, dovolací súd uvádza nasledovné. Znenie Obchodných podmienok bolo jednostranne pripravené žalobkyňou a bolo zverejnené na jej webovej stránke, v dôsledku čoho mala žalovaná možnosť sa s týmito Obchodnými podmienkami oboznámiť pred uzavretím zmluvy. Zo záverečných ustanovení zmluvy okrem odkazu na Obchodné podmienky jasne vyplýva, že Obchodné podmienky tvorili neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Súčasne žalovaná svojim podpisom zmluvy expressis verbis vyhlásila, že sa s nimi oboznámila, ich obsah je jej známy, súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať. Názor odvolacieho súdu, že chýbajúce podpisy zmluvných strán na Obchodných podmienkach ako jediný prejav ich písomnej formy vo vzťahu k zmluvnej pokute, dovolací súd neposúdil ako správny.
79. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že Obchodné podmienky boli inkorporované do zmluvy ako takej, pričom ich obsah sa stal súčasťou zmluvy ich priložením k zmluve vo forme Prílohy č. 1. O záväznosti Obchodných podmienok pre zmluvné strany dovolací súd nemá žiadne pochybnosti, preto s prihliadnutím na vyššie uvedené konštatuje, že písomná forma zmluvy sa tak vzťahuje aj na Obchodné podmienky, a teda že zmluvná pokuta bola uzatvorená písomne.
80. V danom prípade je dôležitým aspektom, na ktorý dovolací súd zameral svoju pozornosť, práve povaha a charakter sporových strán ako účastníkov zmluvného vzťahu (žalobkyňa - subjekt verejného práva a žalovaná - podnikateľ, resp. vybraný podnikateľ), pretože sa jedná o obchodno-záväzkový vzťah. Uvedenému nasvedčuje aj samotné znenie Obchodných podmienok, ktoré na aplikáciu Obchodného zákonníka výslovne odkazujú. Dovolací súd upozorňuje, že Obchodný zákonník predpokladá pri účastníkoch obchodnoprávnych vzťahov náležitú bdelosť, povedomie a obozretnosť v tom, že strany záväzkového vzťahu sú si vedomé svojho konania tak pri jeho uzatváraní, ako aj pri plnení svojich povinností vyplývajúcich zo záväzkového vzťahu, preto im neposkytuje zvýšenú ochranu, ako napríklad v prípade spotrebiteľa. Osobitosť úpravy obchodných záväzkových vzťahov sa prejavuje aj v tom, že sankcia neplatnosti nebýva tak dôrazne uplatňovaná, ako vo všeobecnom občianskom práve.
81. Vzhľadom na právne závery vyslovené vyššie dovolací súd konštatuje, že dovolateľka opodstatnene vytýkala odvolaciemu súdu nesprávne právne posúdenie veci ohľadom záveru, že písomná forma dohody o zmluvnej pokute v rámci obchodných podmienok, ktoré síce neboli osobitne podpísané zmluvnými stranami, ale boli inkorporované do obsahu zmluvy, nebola v danom prípade dodržaná.
82. S prihliadnutím na to, že dovolateľka dôvodne namietala nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom vo vyriešení právnej otázky dovolacím súdom doposiaľ nevyriešenej (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP), najvyšší súd žalobkyňou napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušil (§ 449 ods. 1 CSP).
83. Nakoľko odvolací súd konštatoval absolútnu neplatnosť dohody o zmluvnej pokute výlučne z dôvodu absencie písomnej formy (chýbajúceho podpisu zmluvných strán na Obchodných podmienkach), ktorú právnu otázku zodpovedal a vyriešil dovolací súd tak, že písomná forma dohody o zmluvnej pokute bola v danom prípade dodržaná, bude preto úlohou odvolacieho súdu po vrátení veci na ďalšie konanie zaoberať sa splnením ostatných zákonom vyžadovaných náležitostí pre účely posúdenia platnosti zmluvnej pokuty ako i ďalšími námietkami obsiahnutými v podanom odvolaní.
84. V ďalšom konaní je odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným v tomto uznesení (§ 455 CSP).
85. V novom rozhodnutí rozhodne odvolací súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).
XX. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok