Najvyšší súd 2 Obo 33/2012 Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: JUDr. V. J. - R., M., IČO: X., právne zastúpeného Mgr. B. G., advokátom, N., proti žalovanému: V. F. S. S., s. r. o., V.,
IČO: X., právne zastúpenému JUDr. T. B., advokátkou, G., v konaní
o zaplatenie 4 876,85 € s príslušenstvom, na dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave z 24. novembra 2011, č. k. 1Cob/18/2011-220, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu o d m i e t a.
Žalovanému trovy dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 15. októbra 2010, č. k. 25Cb 107/1995-195
zamietol žalobu žalobcu, zaviazal ho zaplatiť žalovanému 3 713,38 € s príslušenstvom
a rozhodol, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
V odôvodnení uviedol, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o finančnom
leasingu 14. decembra 1992. Nakoľko v čase zmluvného vzťahu došlo k odcudzeniu
predmetného vozidla, v zmysle čl. XI. Všeobecných zmluvných podmienok finančného
leasingu, ods. 3, sa naplnili podmienky predčasného ukončenia leasingovej zmluvy. Listom
z 24. júna 1993 oznámil žalovaný žalobcovi prevod leasingovej zmluvy zo spoločnosti Š.,
s. r. o., P., do obchodnej spoločnosti Š. B., s. r. o. Účastníci konania si riadne dohodli právo
na úhradu ušlého zisku pri odcudzení predmetu nájmu, a to tak, že prenajímateľ je oprávnený
požadovať úhradu ušlého zisku za tých istých podmienok, ako keby zmluva riadne prebehla.
Vzhľadom na existujúce rozdiely vo výške ušlého zisku ustálenej obidvoma stranami bolo
potrebné jednoznačne určiť sumu, ktorá tento zisk predstavuje. Jej stanovenie predpokladalo
odborné posúdenie, preto súd prvého stupňa ustanovil za tým účelom súdneho znalca. Podľa znaleckého posudku číslo 1/2009 zo dňa 20. júla 2007, plnenie poisťovne bolo v sume
461 421,38 Sk mínus účtovná zostatková hodnota vozidla v sume 353 333,60 Sk, plnenie
žalovaného voči nájomcovi bolo preto v sume 108 087,78 Sk, od ktorej sumy pri odčítaní
ušlého zisku 41 953,-- Sk vzniklo finančné vysporiadanie žalovaného voči nájomcovi v sume
66 134,78 Sk. Žalovaný uhradil žalobcovi 14. februára 1995 sumu 178 004,-- Sk, rozdiel
medzi touto sumou a sumou, vyjadrujúcou finančné vysporiadanie žalovaného voči
nájomcovi je 111 869,22 Sk. Túto čiastku preto môže žalovaný požadovať od nájomcu –
žalobcu na doplatenie.
Na odvolanie žalobcu odvolací súd napadnutým rozhodnutím potvrdil rozhodnutie
súdu prvého stupňa s tým, že o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa
samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení uviedol,
že z obsahu spisu a dokazovania pred súdom prvého stupňa bolo nesporne preukázané uzavretie zmluvy o finančnom prenájme služobného vozidla č. 2461 dňa 17. decembra 1992
na osobné motorové vozidlo PASSAT VARIANT 315 255 CL v obstarávacej cene 530 000,--
Kčs, s dĺžkou trvania splátkového obdobia 36 mesiacov, s 30% splátkou vopred uhradenou
vo výške 159 000,-- Kčs, s mesačnými splátkami 14 247,-- Kčs. Zmluvné vzťahy medzi
účastníkmi konania sa podľa uzavretej zmluvy riadia Všeobecnými podmienkami finančného
leasingu. Leasingová zmluva a Všeobecné podmienky leasingovej zmluvy boli riadne
podpísané oboma zmluvnými stranami, a teda tento právny úkon podľa odvolacieho súdu
nemožno spochybňovať a určiť za neplatný. Taktiež Všeobecné podmienky leasingovej
zmluvy, na ktorých sa účastníci zmluvy dohodli, upravujú vo svojich ustanoveniach právo
na úhradu ušlého zisku pri odcudzení predmetu nájmu, a to tak, že prenajímateľ je oprávnený
požadovať úhradu ušlého zisku, tak a za tých istých podmienok, ako keby leasingová zmluva
riadne prebehla a bola riadne ukončená. Ďalšou otázkou bolo určenie výšky ušlého zisku.
Na stanovenie odborného posúdenia súd prvého stupňa ustanovil znalca z odboru ekonómie
a manažmentu Ekonomická univerzita v Bratislave - Inštitút ekonomického znalectva
a expertíz, Palisády 22, Bratislava. Odvolací súd konštatoval, že súd prvého stupňa správne
uzavrel, že žalobca žalobou uplatnený nárok súdu nepreukázal, preto súd žalobu zamietol.
Z dokazovania vyplynulo, že žalovaný má nárok na ušlý zisk vo výške 3 713,38 €, preto súd
prvého stupňa správne postupoval, keď zaviazal žalobcu na zaplatenie tejto istiny žalovanému
spolu s príslušenstvom pohľadávky s 21% úrokom z omeškania ročne od 10. februára 1995 do zaplatenia. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny vo veci
samej podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. jednohlasne potvrdil a podľa ust. § 219 ods. 2 O. s. p. sa
v ostatných dôvodoch stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa. O trovách
odvolacieho konania súd nerozhodol s poukazom na ust. § 224 ods. 4 O. s. p. v spojení
s § 151 ods. 3 O. s. p.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie v zákonnej lehote, ktoré
odôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 237 písm. f/ a g/ O. s. p., keďže
konanie je postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolateľ je presvedčený, že
vo veci došlo k porušeniu jeho práva na zákonného sudcu postupom súdu prvého stupňa
pri zmene v osobe konajúceho sudcu. Pôvodne konajúca JUDr. Szullová bola nahradená
JUDr. Kolárovou. Navrhovateľovi ako účastníkovi konania neboli oznámené nijaké dôvody zmeny zákonného sudcu a v podstate ani nevedel, že došlo k zmene konajúceho sudcu.
Pojednávanie pred súdom prvého stupňa dňa 15. októbra 2010, na ktorom súd rozhodol
vo veci samej, bolo konaním vo veci možno po 10-ich rokoch a novo konajúca sudkyňa
skutočnosť zmeny konajúceho sudcu na pojednávaní ani nespomenula, teda ani navrhovateľa
neoboznámila s dôvodmi, pre ktoré došlo k zmene v osobe konajúceho sudcu. Tým podľa
dovolateľa došlo k vylúčeniu uplatnenia práva navrhovateľa na vyjadrenie sa k tejto zmene,
vyjadrenia k osobe novo konajúcej sudkyne, či možnosti napr. namietať možnú predpojatosť
konajúcej sudkyne pred tým, ako rozhodla vo veci samej.
Dovolateľ má za to, že súd prvého stupňa pochybil nielen v tom, že zbytočne vo veci
nariadil znalecké dokazovanie, ale tiež pochybil vo svojom postupe pri ustanovení znalca.
Súd v konaní ustanovil ako znalca právnickú osobu bez splnenia požiadaviek, vyplývajúcich
z ust. § 127 ods. 1 O. s. p. V čase ustanovenia znalca otázka sporu medzi účastníkmi nebola
sporná (viď Zápisnica z rokovania účastníkov zo dňa 21. októbra 1996, výška ušlého zisku je
65 836,-- Sk). Dovolateľ preto zdôraznil, že skutočnosti, ktoré sú medzi stranami nesporné, sa
pred súdom nedokazujú. Ustanovenie právnickej osoby - Centrum ďalšieho vzdelávania
Ekonomickej univerzity v Bratislave, Inštitút ekonomického znalectva a expertíz Znalecký
ústav, Bratislava, bez uvedenia mena konkrétnej fyzickej osoby, je podľa názoru navrhovateľa
porušením práva účastníka na vyjadrenie sa k osobe znalca a bola tým nesporne vylúčená možnosť namietať jeho prípadnú predpojatosť. Týmto postupom je konanie postihnuté vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, čím súd navrhovateľovi podľa jeho
názoru odňal možnosť konať pred súdom. Navyše podľa dovolateľa, vzatie znaleckého
posudku do základu rozhodnutia spôsobuje takú vadu, ktorá mala taktiež za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolateľ zdôraznil, že ako účastník má právo na riadne
a úplné odôvodnenie rozsudku tak, ako to vyplýva z ust. § 157 ods. 2 O. s. p. a je toho názoru,
že ani rozhodnutie súdu prvého stupňa, ako ani napadnuté rozhodnutie takéto požiadavky
nespĺňa. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa podľa dovolateľa nie je vôbec zrejmé,
akými úvahami sa súd riadil pri potrebe nariadenia znaleckého dokazovania na určenie výšky
ušlého zisku, keď medzi účastníkmi táto otázka bola už vyriešená a dohodnutá. Nie je zrejmé,
prečo súd odmietol pri rozhodovaní medzi účastníkmi dohodnutú metodiku pre výpočet
finančného vysporiadania podľa účastníkmi odsúhlaseného vzorca, ako tiež nie je zrejmé,
prečo súd pri svojom rozhodovaní odmietol navrhovateľov návrh na aplikovanie tzv.
všeobecného princípu. Podľa tohto princípu, ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy,
ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech toho,
kto ich do zmluvy vložil. Podľa dovolateľa, práve naopak súd pri rozhodovaní aplikoval skôr
opak tohto princípu, a pri výklade zmluvných dojednaní prijímal výkladové závery tak, že
v rozpore s touto zásadou ich vykladal v prospech strany, ktorá toto ustanovenie do zmluvy
nevložila. Pretože odvolací súd tieto vady odôvodnenia rozhodnutia neodstránil, ani sa s nimi
nijako nevysporiadal, podľa dovolateľa svojím postupom odňal navrhovateľovi možnosť
konať pred súdom a porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces.
Dovolateľ má za to, že odvolací súd vôbec neprihliadal na skutočný právny a skutkový
obsah podaného odvolania a formulované odvolacie dôvody a skutočnosti, o čom svedčí, že
obsah podaného rozsiahleho odvolania navrhovateľa opísal vo svojom odôvodnení rozsudku
na štyroch riadkoch. V odôvodnení opisuje žalovaným podané vyjadrenie k podanému
odvolaniu a berie ho do základu svojho záveru, že odvolanie žalobcu je nedôvodné.
V prípade, že k svojmu záveru dospel odvolací súd aj na základe vyjadrenia žalovaného
k odvolaniu žalobcu, mal také vyjadrenie navrhovateľovi doručiť. Ak nebolo takéto
vyjadrenie doručené, ide podľa dovolateľa o skutočnosť, ktorou odvolací súd navrhovateľovi
odňal možnosť konať pred súdom. Odvolací súd takto zrejme akceptoval argumentáciu
odporcu s odvolaním sa na ust. § 37 ods. 3 Občianskeho zákonníka, že právny úkon nie je neplatný pre chyby v písaní a počítaní, ak je jeho význam nepochybný. Pritom fundamentom
celého tohto sporového konania je podľa dovolateľa pochybnosť o výklade ustanovenia čl.
XIII ods. 2 VPFL a nie jeho neplatnosti. Odvolací súd vôbec nereagoval ani
na navrhovateľom poukazovaný Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07, ani
na odvolanie sa na výkladové pravidlo podľa ust. § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Takýto
postup podľa navrhovateľa je preukazom arbitrárnosti rozhodovania odvolacieho súdu.
Dovolateľ poukázal na ustálenú judikatúru a má za to, že vyššie uvedeným postupom došlo
k odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom aj tým, že pred súdom prvého stupňa mu
súd neumožnil prednes záverečnej reči, súdy nedostatočne odôvodnili svoje rozsudky
a dovolateľovi, ako účastníkovi konania, neumožnili vyjadriť sa k všetkým dôkazom.
Dovolateľ preto navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutie, ako aj rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň požiadal aj o odklad
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia podľa ust. § 243 O. s. p.
Žalovaný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), skúmal
najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 236 a nasl. O. s. p.). Dospel pritom k záveru, že z hľadiska jeho prípustnosti
neboli splnené zákonné podmienky.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu len
v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu upravujú
ustanovenia § 237 až § 239 O. s. p.
Podľa ust. § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí z niektorou z vád uvedených v ust. § 237
O. s. p., prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale i z úradnej povinnosti podľa
ust. § 241 ods. 1 O. s. p. V prípade, že dovolací súd zistí, že rozhodnutie odvolacieho súdu
trpí niektorou z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto pochybenie nenamietal. Dovolací súd postupuje rovnako i v prípade, že dovolanie nie je
v zmysle ust. § 238 a § 239 O. s. p. prípustné.
Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. § 238 O. s. p., a to pre prípad
rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej
zmenený, resp. v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu,
vysloveného v tejto veci a tiež v prípade, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu.
V danom prípade neboli splnené podmienky pre prípustnosť dovolania v zmysle ust.
§ 238 O. s. p., pretože odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a prípustnosť
dovolania nevyslovil.
Vzhľadom na uvedené, dovolací súd skúmal, či je daný dôvod prípustnosti dovolania
podľa ust. § 237 O. s. p.
Dovolateľ vady konania v zmysle ust. § 237 písm. a/ až e/ O. s. p. v dovolaní
nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť tohto
opravného prostriedku preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.
Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ namieta skutočnosť zmeny zákonného
sudcu, resp. skutočnosť, že sa žalobca nemohol vyjadriť k prípadnej zaujatosti konajúceho
sudcu súdu prvého stupňa.
Podľa § 237 písm. g/ O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže
namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. k. II. ÚS 283/09 vyslovil, že iba taký
sudca, určený podľa rozvrhu práce, ktorý je sudcom vecne a miestne príslušného súdu
ustanoveného zákonom, je zákonným sudcom v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. nezávislým
a nestranným sudcom podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru.
Podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky súd treba považovať za „nesprávne
obsadený“ aj vtedy, ak nekoná zákonný sudca, resp. zákonní sudcovia (nález č. k.
II. ÚS 136/08).
Z obsahu spisu sa zisťuje, že žaloba bola doručená na Obvodný súd Bratislava I. (t. č.
Okresný súd Bratislava I.) dňa 28. februára 1995 a vec bola pridelená zákonnej sudkyni JUDr.
Emílii Szullovej, sp. zn. 25Cb 107/1995.
Podľa ust. § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákonným sudcom je sudca, ktorý
vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom
práce na konanie a rozhodovanie v prejednávanej veci.
Podľa Dodatku č. 22 k Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava I. na rok 2010, časť.
I., bola JUDr. Emília Szullová na obdobie od 1. septembra 2010 do 28. februára 2011 dočasne pridelená na výkon funkcie sudcu obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave.
Podľa časti II. tohto dodatku, boli JUDr. Emílii Szullovej odňaté všetky nevybavené veci jej
v zmysle rozvrhu práce pridelené so stavom vrátane ku dňu 31. augusta 2010 a pridelené
do oddelení sudcov príslušných registrov náhodným výberom. Vec bola následne pridelená
náhodným výberom sudkyni Mgr. Nine Kollárovej dňa 3. septembra 2010 (č. l. 187).
Pre tieto dôvody neobstojí tak tvrdenie dovolateľa, že sudkyňa Mgr. Nina Kollárová,
ktorá na súde prvého stupňa konala a rozhodovala v tejto veci dňa 15. októbra 2010, nebola
zákonnou sudkyňou, a teda, že súd bol nesprávne obsadený, resp., že pre tento dôvod bola
žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku
opodstatnenosti tvrdenia žalobcu, že mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať
pred súdom, čo zakladá dovolací dôvod podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p.
Vadou konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia je taký závadný procesný
postup, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré
mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie možnosti konať pred súdom výslovne
dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením, zaujatým
v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy,
právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy
a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa
k dokazovaniu i k právnej stránke veci.
Dovolateľ vidí odňatie možnosti konať pred súdom podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p.
v tom, že pokiaľ rozhodnutie súdu prvého stupňa neobsahovalo vyhodnotenie všetkých
dôkazov predložených v konaní, tak mal odvolací súd takéto rozhodnutie doplniť.
Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu preto považuje
za nepreskúmateľné, resp. nedostatočné.
Podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej aj ako len „ESĽP“). Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby
na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c.
Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Dovolací súd však zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky, nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako
Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere
uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999).
Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Higgins c. Francúzsko
z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993,
II. ÚS 410/06).
Podľa ust. § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Vyššie citované ustanovenie bolo zavedené novelou Občianskeho súdneho poriadku,
vykonanou zákonom č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, a z dôvodovej správy k tomuto zákonu vyplýva, že zákonodarca ním „reaguje
na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa, kedy
odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním vecne správnych dôvodov.
V takých prípadoch rozhodnutia obsahujú účastníkom známe podania, známy napadnutý
rozsudok a v závere obsahujú už len stručné konštatovania o správnosti a presvedčivosti
napádaného rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje. Ide o ustanovenie v rovine
fakultatívnej a umožňuje odvolaciemu súdu sa sústrediť už len na doplnenie presvedčivosti
rozhodnutia a odvolacie súdy sa tak môžu sústrediť na judikatúru a odbornú literatúru.
Ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.
Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však
nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že
ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd
prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia z 15. októbra 2010, č. k.
25Cb/107/1995-195, uviedol rozhodujúci skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania
a poukázal na právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil
svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.
S odôvodnením súdu prvého stupňa sa stotožnil aj odvolací súd. Odvolací súd
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dodal, že Leasingová zmluva a Všeobecné
podmienky leasingovej zmluvy boli riadne podpísané oboma zmluvnými stranami, a teda
tento právny úkon podľa odvolacieho súdu nemožno spochybňovať a určiť za neplatný.
Taktiež Všeobecné podmienky leasingovej zmluvy, na ktorých sa účastníci zmluvy dohodli,
upravujú vo svojich ustanoveniach právo na úhradu ušlého zisku pri odcudzení predmetu
nájmu, a to tak, že prenajímateľ je oprávnený požadovať úhradu ušlého zisku tak a za tých
istých podmienok, ako keby leasingová zmluva riadne prebehla a bola riadne ukončená.
Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny vo veci samej podľa ust.
§ 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil a podľa ust. § 219 ods. 2 O. s. p. sa v ostatných dôvodoch
stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa. Námietka dovolateľa, že odvolací súd,
ako aj súd prvého stupňa neuviedli, ako vyhodnotili Všeobecné podmienky leasingovej
zmluvy, je vzhľadom na vyššie uvedené neopodstatnená.
Dovolací súd k aplikácii ust. § 219 ods. 2 O. s. p. dodáva, že v prípade, ak odvolací
súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa (úplný alebo
čiastočný blanketový odkaz) stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné
skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci, pretože rozhodnutie odvolacieho
súdu v sebe zahŕňa po obsahovej stránke, aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa,
s ktorým tak tvorí jeden celok. Na základe uvedeného, rozhodnutie súdu prvého stupňa, ako aj
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, je potrebné považovať za jeden celok, ktorý vytvára komplexné zhodnotenie skutkovej a právnej stránky posudzovaného vzťahu medzi účastníkmi
konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, a preto aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu ako jeden súvislý celok s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa,
s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. spĺňa parametre zákonného odôvodnenia
(§ 157 ods. 2 O. s. p.).
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v žiadnom prípade nemožno považovať ani to, že odvolací súd neodôvodnil
napadnuté rozhodnutie podľa predstáv žalobcu. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu,
iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
(napr. I. ÚS 188/06).
Zákonodarcom upravenou fakultatívnou možnosťou odvolacieho súdu obmedziť sa
v odôvodnení potvrdzujúceho napadnutého rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti
dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa, preto vo svetle judikatúry Ústavného súdu
Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva, nedošlo v danom prípade
k porušeniu práva účastníka občianskeho súdneho konania (žalobcu) na riadne odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu.
Žalobca v dovolaní napokon namieta aj to, že v prípade, ak ku svojmu záveru dospel
odvolací súd aj na základe vyjadrenia žalovaného k odvolaniu žalobcu, mal také vyjadrenie
žalobcovi doručiť. Ak nebolo takéto vyjadrenie doručené, ide podľa dovolateľa o skutočnosť,
ktorou odvolací súd žalobcovi odňal možnosť konať pred súdom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že rozhodnutiu všeobecného súdu musí
predchádzať postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania, najmä garanciám obsiahnutým v práve na prístup k súdu, v princípe rovností zbraní a práve
na kontradiktórne konanie.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že princíp rovnosti zbraní
vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju
záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej
je jej žalovaný. Právo na kontradiktórne konanie znamená, že procesné strany musia dostať
príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy, potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť
sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť
rozhodnutie súdu, a vyjadriť sa k nim (Komanický v. Slovenská republika, rozsudok
zo 4. júna 2002).
Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti poukazuje na konštantnú
judikatúru ESĽP, podľa ktorej princíp rovnosti zbraní ako jeden zo znakov širšieho konceptu
spravodlivého súdneho konania vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná
možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne
nevýhodnejšej pozície vis-á-vis proti jej protistrane. Okrem tejto požiadavky koncept
spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne konanie, podľa
ktorého procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné
na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré
boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (napr. Nideröst-
Huber proti Švajčiarsku, 18. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-I).
Dovolací súd má z obsahu spisu preukázané, že vyjadrenie žalovaného k odvolaniu
žalobcu (č. l. 208), nebolo žalobcovi doručené. V tomto vyjadrení žalovaný odcitoval čl. XIII
ods. 1 a 2 Všeobecných podmienok leasingovej zmluvy. Žalovaný ďalej uviedol, že považuje
uzatvorenie leasingovej zmluvy, vrátane jej všeobecných podmienok za platný právny úkon.
Žalovaný taktiež poukázal na závery znaleckého dokazovania v predmetnej veci, ktoré bolo
vykonané nestranným, súdom určeným znalcom.
Podrobným preskúmaním napadnutého rozhodnutia, dovolací súd konštatuje, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia opísal priebeh skoršieho konania, uviedol stručný obsah podaného odvolania, ako aj obsah vyjadrenia žalovaného k tomuto odvolaniu.
Odvolací súd poukázal na skutkové a právne závery, ktoré vyplynuli z obsahu spisu
a dokazovania pred súdom prvého stupňa. Dodal, že preskúmaním prejavu vôle oboch
zmluvných strán v súvislosti s uzatvorením leasingovej zmluvy a Všeobecných podmienok
tejto zmluvy, boli tieto zmluvy – právne úkony, urobené slobodne, vážne, určite
a zrozumiteľne. Ohľadom výšky ušlého zisku odkázal odvolací súd na znalecký posudok,
ktorý bol vo veci vykonaný.
Dovolací súd preto dospel k záveru, že odvolací súd v napadnutom rozhodnutí
vychádzal z obsahu spisu a dokazovania pred súdom prvého stupňa. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na vyjadrenie žalovaného k podanému
odvolaniu žalobcu, avšak nie je možné prisvedčiť tvrdeniu žalobcu, že toto vyjadrenie
žalovaného berie odvolací súd do základu svojho záveru, že odvolanie žalobcu je nedôvodné.
Dovolací súd dodáva, že okrem iného, na obsah čl. XIII ods. 1 a 2 Všeobecných podmienok
leasingovej zmluvy, sa žalovaný opiera počas celého konania, ako napríklad v odvolaní na č.
l. 52. Neplatnosť právnych úkonov namietol žalobca iba v podanom odvolaní, dovtedy
platnosť týchto právnych úkonov, t. j. leasingovej zmluvy, vrátane jej všeobecných
podmienok, nebola sporná. Účastníci konania boli riadne poučení podľa ust. § 120 ods. 4
O. s. p. (č. l. 188), pričom žalobca v podanom odvolaní nenamietol ako odvolací dôvod
skutočnosti, uvedené v ust. § 205a O. s. p. Z uvedeného je zrejmé, že v odvolacom konaní
nebola porušená jedna z požiadaviek spravodlivého procesu, a to kontradiktórnosť konania
tým, že žalobcovi nebolo umožnené zaujať svoje stanovisko k písomnému vyjadreniu
žalovaného k odvolaniu žalobcu.
Dovolací súd vzhľadom na zistené skutočnosti konštatuje, že žalobca nebol postupom
súdu prvého stupňa, ako ani odvolacieho súdu, vylúčený z realizácie procesných práv, daných
Občianskym súdnym poriadkom. Za týchto okolností tvrdenie dovolateľa, že mu postupom
súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nie je opodstatnené.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepreukázala existencia žalobcom tvrdenej
procesnej vady v zmysle ust. § 237 písm. f/ a g/ O. s. p. a že najavo nevyšla ani žiadna iná vada uvedená v ust. § 237 O. s. p., dovolací súd v ďalšom vychádzal z toho, že prípustnosť
dovolania navrhovateľa nemožno vyvodiť z ust. § 237 O. s. p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalobcu odmietol podľa ust. § 243b
ods. 5 O. s. p. v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., ako smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal
napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Úspešnému žalovanému vzniklo podľa ust. § 243b ods. 4 v spojení s ust. § 224 ods. l
O. s. p. právo na náhradu trov dovolacieho konania. Nakoľko mu však v dovolacom konaní
žiadne nevznikli, dovolací súd mu náhradu trov konania nepriznal.
Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 22. novembra 2012
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová