2Obdo/32/2023

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beaty Miničovej a členiek senátu JUDr. Ivany Izakovičovej a Mgr. Sone Pekarčíkovej v spore žalobcu Solaris Corp s.r.o., Bratislava - mestská časť Petržalka, Betliarska 22, IČO: 51 722 470, zastúpeného JUDr. Mariánom Ševčíkom, CSc., advokátom, Bratislava, Nezábudkova 22, proti žalovanému Základná škola s materskou školou, Martin, Hurbanova 27, IČO: 30 233 844, zastúpenému Mgr. Petrom Balážom, advokátom, Martin, Volgogradská 10964/19, vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 18Cb/1/2021, o zaplatenie 1 390 eur s príslušenstvom, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 29. júna 2022 č. k. 13Cob/167/2021-247, takto

rozhodol:

I. Dovolanie žalobcu o d m i e t a.

II. Žalovaný má n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Martin, ako súd prvej inštancie, rozsudkom zo dňa 2. júna 2021 č. k. 18Cb/1/2021-166 prvou výrokovou vetou návrh žalovaného na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vo veci vedenej Okresnou prokuratúrou Martin pod sp. zn. ČVS: ORP-246/3-VYS-MT-2020 zamietol. Výrokom II. žalobu žalobcu proti žalovanému zamietol. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania okresný súd rozhodol výrokom III. tak, že žalovaný má nárok proti žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že podľa výroku IV. o výške náhrady trov konania rozhodne Okresný súd Martin samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal zaviazať žalovaného zaplatiť mu sumu 1 390 eur spolu s úrokom z omeškania 14% ročne zo sumy 1 390 Eur od 17. marca 2020 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur a trovy konania na tom skutkovom tvrdení, že žalovaný si objednal u žalobcu službu na základe Zmluvy o správe siete č. 03012020-01 zo dňa 7. januára 2020 s tým, že vyfakturovanú čiastku uhradí v dobe splatnosti faktúry. Nakoľko nastala chyba pri vystavovaní faktúry, bola pôvodná faktúra č. 20200004 zo dňa 3. februára 2020 stiahnutá a následne bola nahradená novou opravenou faktúrou č. 20200006 zo dňa 2. marca2020, ktorá bola vystavená v súlade s čl. IV. bod 6. zmluvy zo dňa 7. januára 2020. Žalovaný zverejnil faktúru č. 20200006 zo dňa 2. marca 2020 na webovom sídle svojho zriaďovateľa, čo je podľa žalobcu dôkazom, že uvedenú faktúru akceptoval a napriek opakovaným upozorneniam uvedenú faktúru neuhradil.

3. Okresný súd zistil, že žalobca, ako poskytovateľ a žalovaný ako objednávateľ uzatvorili dňa 7. januára 2020 Zmluvu o správe siete č. 03012020-01, podľa ktorej čl. I. jej predmetom bola povinnosť poskytovateľa riadne a včas poskytovať objednávateľovi služby uvedené v tejto zmluve a povinnosť žalovaného zaplatiť cenu podľa čl. VI. tejto zmluvy s tým, že v čl. I. bod 3. boli konkretizované služby, ktoré sú predmetom tejto zmluvy s tým, že podľa čl. I. bod 4. služby definované v čl. I. ods. 3. sa poskytujú výhradne ako celok a nie je možné ich rozdeliť na samostatné časti. Podľa čl. II. bod 1. zmluvy sa zmluva uzatvára na dobu neurčitú, a to odo dňa účinnosti tejto zmluvy. V čl. IV. bod 1. zmluvy ceny predmetu plnenia boli pre jednotlivé položky uvedené v tomto článku zmluvy uvádzané bez aktuálnej sadzby DPH, ktoré boli konkretizované v čl. IV. bod 2. zmluvy. V čl. IV. bod 3. zmluvy zmluvná cena predmetu plnenia uvedeného v čl. I. ods. 3. písm. a) zmluvy je určená dohodou zmluvných strán a predstavuje jednorazové plnenie vo výške 3 000 eur na účely prvotnej kontroly, analýzy a prevzatia počítačovej siete vykonanej na základe objednávky objednávateľa zaslanej poskytovateľovi e-mailom. V čl. IV. bod 4. zmluvy bolo dohodnuté, že cenu za predmet plnenia uhradí objednávateľ na základe daňového dokladu - faktúry, ktorá podľa čl. IV. bod 5. bude poskytovateľom vystavená bezodkladne po nadobudnutí účinnosti tejto zmluvy. Podľa čl. IV. bodu 6. zmluvy faktúra za predmet plnenia podľa čl. I. bod 3. bude poskytovateľom vystavovaná mesačne vždy k prvému dňu nasledujúceho mesiaca po vykonávaní predmetu tejto zmluvy s tým, že v čl. IV. bod 7. splatnosť faktúry je 14 dní od jej doručenia objednávateľovi.

4. Ďalej mal súd prvej inštancie za zistené, že dňa 7. januára 2021 bol podpísaný Dodatok č. 1 k Zmluve o správe siete č. 03012020-01 (č.l. 12 spisu) v zmysle, ktorého sa zmluvné strany dohodli na zmene čl. II. doba trvania zmluvy v bode 1., ktorý sa mení a bude znieť tak, že zmluva sa uzatvára na dobu určitú, a to maximálne do 29. februára 2020 alebo do doby, kedy poskytovateľ zabezpečí všetky nevyhnutné kroky tak, aby objednávateľ mohol zabezpečiť nerušený chod siete. Rozhodujúce pre posúdenie ukončenia zmluvy je, ktorá udalosť nastane skôr. Následné samotné servisovanie siete bude riešené podľa príslušných ustanovení zákona. Zároveň sa zmluvné strany dohodli na doplnení bodu 11. čl. IV. zmluvná cena, ktorý bude znieť: Zmluvné strany sa dohodli, že maximálna zmluvná cena dojednaná podľa tejto zmluvy nesmie presiahnuť sumu 4 990 eur vrátane DPH.

5. Okresný súd zistil, že faktúrou č. 20200004, vyhotovenou dňa 3. februára 2020, s dátumom dodania služby dňa 3. februára 2020 a dátumom splatnosti dňa 17. februára 2020 (č.l. 13 spisu) žalobca vyúčtoval žalovanému na zaplatenie sumu 2 328 eur s DPH, v ktorej sa uvádza zmluva č. 03012020-01. Faktúrou č. 20200006 vyhotovenou dňa 2. marca 2020, s dátumom dodania služby dňa 2. marca 2020 a dátumom splatnosti dňa 16. marca 2020 (č.l. 14 spisu) žalobca vyúčtoval žalovanému sumu 1 390 eur s DPH. V e-maile zo dňa 6. februára 2020 od U. D. (č.l. 15) oslovenej pani J. sa uvádza, že na základe Zmluvy o správe siete č. 03012020-01 bola vystavená faktúra č. 20200004 zo dňa 3. februára 2020, na základe dodatku k zmluve však bola vystavená chybne, týmto žiada o zrušenie faktúry a jej navrátenie, aby mohla byť opravená. Na č.l. 16 spisu sa nachádza preberací protokol, podľa ktorého preberajúci žalovaný, zastúpený K.. E. J., odovzdávajúci žalobca, predmetom odovzdania sú všetky prístupové heslá ku systémom a zariadeniam, všetky pridelené kľúče so záverom, že preberajúca strana konštatuje, že predmet odovzdania bol prevzatý v poriadku ku 29. februára 2020 bez chýb v plnom rozsahu. Preberajúca strana rovnako konštatuje, že všetky práce poskytovateľa boli vykonané v zodpovedajúcej kvalite a podľa príkazov objednávateľa. Tento preberací protokol slúži zároveň ako dokument a záznam o odovzdaní všetkých pracovísk na ZŠ a MŠ Hurbanova, pričom preberajúca strana konštatuje, že tieto pracoviská prevzala úplne a bez závad. Žalobca vo faktúre č. 20200002, vyhotovenej dňa 8. januára 2020, s dátum dodania služby dňa 8. januára 2020 a dátumom splatnosti dňa 22. januára 2020 (č.l. 47) vyúčtoval žalovanému sumu 3 600 eur. V časti popis je kontrola a analýza systému - počítačová sieť, dochádzkový systém, stravovací systém, účty školy na sociálnych sieťach, správa webových sídiel objednávateľa, e-mailové účty školy a aSc agenda, RIS, interaktívne tabule, stolné a prenosné počítače,množstvo 1, cena bez DPH 3 000 eur, spolu s DPH 3 600 eur na úhradu, ktorá bola uhradená, čo medzi stranami nebolo sporné.

6. Okresný súd Dodatok č. 1 datovaný dňa 7. januára 2020 na č.l. 12 spisu vyhodnotil ako neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka z dôvodov, že bol uzatvorený s účelom obchádzania zákona o verejnom obstarávaní v súvislosti so vznikom Zmluvy o správe siete č. 03012020-01 zo dňa 7. januára 2020, a to preto, že tento dodatok nebol podpísaný spolu so zmluvou dňa 7. januára 2020, keďže predmetný dodatok obmedzuje plnenie tejto zmluvy v zmysle § 5 ods. 4 zákona o verejnom obstarávaní, bez ktorého by na zmluvný vzťah - Zmluvu o správe siete č. 03012020-01 nebola dôvodná aplikácia ust. § 1 ods. 14 a § 117 Zákona o verejnom obstarávaní. Pri tomto posúdení vychádzal z časových súvislostí, ako ich opisoval žalovaný, a ako boli preukázané, pričom za rozhodný dôkaz považoval e-mail zo dňa 6. februára 2020, ktorým bolo preukázané, že Dodatok č. 1 nebol podpísaný dňa 7. januára 2020, ako je v ňom uvedené, a ako to tvrdil žalobca, ale že mohol byť podpísaný až dňa 6. februára 2020, pretože v e-maile zo dňa 6. februára 2020 sa uvádza, že dnes, t.j. 6. februára 2020, bude urobený dodatok. Okresný súd poukázal na to, že sám žalobca k argumentácii žalovaného ohľadne predpokladaného ročného plnenia podľa § 5 ods. 4 zákona č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní vypovedal, že žalovaný ignoruje zámerne Dodatok č. 1 k Zmluve č. 03012020-1, ktorý jasne obmedzuje a špecifikuje trvanie štandardnej zmluvy, teda potvrdil žalovaným tvrdený účel podpísania Dodatku č. l. Za podstatný v tejto súvislosti okresný súd považoval aj text e-mailu zo dňa 5. februára 2020, ktorým sa žalovaný obracia o právnu pomoc vo veci verejného obstarávania „...chcela by som vás poprosiť, máte niekoho, kto by sa nám pozrel na zmluvy ohľadom verejného obstarávania, ďakujem..." a následne, e- mailom zo dňa 6. februára 2020 žalovaný uvádza, že dnes bude urobený dodatok. Uvedené spolu s výpoveďou žalobcu k argumentácii žalovaného ohľadne predpokladaného ročného plnenia a v tejto súvislosti obchádzania § 5 ods. 4 zákona č. 343/2015 Z. z. dalo záver o tom, že dodatok č. 1 zmluvné strany podpísali práve s účelom obmedziť plnenie podľa samotnej zmluvy v zmysle § 5 ods. 4 zákona o verejnom obstarávaní, nie však dňa 7. januára 2020. Obsah e-mailu zo dňa 5. februára 2020 dal pre okresný súd logický záver, že žalovaný mohol mať nejasnosti/pochybnosti o dodržaní relevantného postupu pri vzniku predmetnej zmluvy, keď sa po jej podpísaní obrátil s požiadavkou o právnu pomoc na advokátsku kanceláriu práve vo veci verejného obstarávania a po tom, ako požiadal o túto právnu pomoc a dňa 6. februára 2020 v e-maile oznámil, že dnes bude urobený dodatok, ktorý zmluvu, na ktorú sa vzťahuje právna úprava zákona o verejnom obstarávaní (§ 1 ods. 1), čo do rozsahu plnenia obmedzuje v zmysle § 5 ods. 4 uvedeného zákona.

7. K námietke žalobcu, že nie je zrejmé, o aký dodatok sa malo jednať, okresný súd poukázal na to, že neboli produkované ani označované žiadne dôkazy o tom, že medzi stranami sporu mali byť uzatvorené aj iné dodatky k iným zmluvným vzťahom, uvedené žalobca ani netvrdil. Žalobca neoznačil iný zmluvný vzťah, ku ktorému by sa e-mail zo dňa 6. februára 2020 vzťahoval. Za podstatnú okresný súd považoval aj ďalšiu okolnosť, ktorá súvisí s dátumom podpísania predmetného dodatku, a to, že bezprostredne po tomto dátume 6. februára 2020 boli 7. februára 2020 zverejnené obidva dokumenty, t.j. samotná zmluva zo dňa 7. januára 2020 a Dodatok č. 1 k tejto zmluve. Bez relevantného vysvetlenia žalobcom zostalo, prečo dokumenty neboli zverejnené do termínu 6. februára 2020, ak podľa žalobcu mali byť podpísané oba dňa 7. januára 2020.

8. K argumentácii žalobcu o aplikácii § 47a ods. 3 Občianskeho zákonníka (v odôvodnení rozhodnutia zrejmou chybou v písaní uvedené § 47 ods. 3 Občianskeho zákonníka) okresný súd uviedol, že dôvodnosť aplikácie uvedeného zákonného ustanovenia preukázaná nebola ako aj, že ani uvedené zákonné ustanovenie nevylúčilo následné zverejnenie zmluvy, po odstránení následkov mimoriadnej udalosti (čo podľa žalobcu malo nastať už dňa 7. januára 2020), ktorý záver plynie z dôvodovej správy k zákonu č. 546/2010 Z. z., ktorým sa dopĺňa Občiansky zákonník. Uvedené okresný súd uviedol len pre úplnosť, keď sám žalobca uviedol, že dňa 7. januára 2020 bolo nevyhnutné odstrániť následky stavu siete u žalovaného, potom pri preukázaní takejto situácie by dňom 8. januára 2020 bolo dôvodné, aby došlo k zverejneniu tejto zmluvy dátumom 8. januára 2020 v zmysle zákonného ustanovenia, čo sa nestalo. Zmluva, ktorá bola uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným dňa 7. januára 2020, je povinne zverejňovanou zmluvou v zmysle § 5a ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám.

9. V súvislosti s uzatvorením zmluvy dňa 7. januára 2020 bolo podľa okresného súdu dôvodné vychádzať aj z ďalšieho dôkazu, na ktorý odkázal žalobca, a to správa z kontroly č. MK01/I.-20 MS, ako súčasť vyšetrovacieho spisu, pričom žalobca trval na tom, že tento dôkaz preukazuje, že bolo vykonané výberové konanie v súvislosti so vznikom zmluvy, a to medzi troma uchádzačmi, čo žalovaný nenamietal. Týmto listinným dôkazom mal okresný súd preukázané, že skutočne boli predložené tri cenové ponuky od troch uchádzačov. Žalobca bol označený ako uchádzač č. 1, ktorá spoločnosť bola vybratá a ako vyplýva zo správy - bola uvedená najnižšia cena služieb. Z tohto listinného dôkazu okresný súd vychádzal pri vyhodnotení (ne)platnosti Zmluvy o správe siete č. 03012020-01. Uviedol, že správa bola vyhotovená dňa 12. februára 2020, kontrola bola vykonaná v období od 6. februára do 10. februára 2020, t.j. v období, kedy už bol podpísaný dodatok, z ktorého dôvodu bola zmluva preskúmavaná len v súvislosti s postupom podľa § 1 ods. 14 zákona o verejnom obstarávaní. Za situácie, keď žalovaný konkrétne porušenie ust. § 24 zákona o verejnom obstarávaní neuvádzal, okresný súd z uvedenej správy z kontroly pri vyhodnotení, či zmluva zo dňa 7. januára 2020 bola uzatvorená v súlade so zákonom o verejnom obstarávaní, vychádzal, a preto zmluvu nevyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon pre rozpor so zákonom o verejnom obstarávaní.

10. Okresný súd konštatoval, že zmluva bola zverejnená až dňa 7. februára 2020, ktorá skutočnosť medzi stranami sporná nebola a v zmysle § 47a ods. 1 Občianskeho zákonníka nadobudla účinnosť až dňa 8. februára 2020. Pokiaľ žalobca žiadal priznať plnenie podľa faktúry s koncovým číslom 06, o ktorej tvrdil, že je to opravená faktúra, za faktúru s koncovým číslom 04, kde bola vyúčtovaná odmena za január 2020, tak okresný súd tento nárok, ako zmluvný nárok nemohol žalobcovi priznať, keďže zmluva v januári 2020 nebola účinná.

11. Pokiaľ pre prípad neplatnosti, alebo neúčinnosti zmluvy žalobca žiadal priznať žalovaný nárok z titulu bezdôvodného obohatenia, tak okresný súd žalovanú sumu ani z tohto právneho titulu nepriznal, lebo nebol preukázaný rozsah bezdôvodného obohatenia v žalovanom rozsahu a žalobca nepreukázal poskytnuté plnenie v žalovanom rozsahu. Okresný súd konštatoval, že spornosť poskytnutého plnenia vychádzala aj z tej skutočnosti, že žalobca najskôr vyúčtoval vyššiu sumu vo faktúre s koncovým číslom 04 a následne si vyúčtoval ako opravu vo faktúre s koncovým číslom 06 nižšiu sumu. Aj z uvedeného bolo sporné, aký rozsah plnenia mal žalobca poskytnúť žalovanému a tiež, v ktorom období, aký rozsah plnenia mal poskytnúť, čo namietal aj žalovaný. Na výzvu okresného súdu po tom, ako žalobca žalovanú sumu žiadal priznať z titulu bezdôvodného obohatenia, v podaní zo dňa 7. mája 2021 žalobca uviedol, že poskytol plnenie za január a február za cenu 47 025 eur bez DPH, ktoré tvrdenia zostali len v teoretickej rovine, lebo dôkaz na preukázanie poskytnutých služieb v tvrdenom rozsahu, pri situácii, keď žalovaný rozsah tam uvedeného plnenia popieral, žalobca nepredložil, a preto toto tvrdenie zostalo len v teoretickej rovine.

12. Okresný súd uviedol, že nevychádzal z Preberacieho protokolu zo dňa 29. februára 2020, ako to žiadal žalobca v tom, že tento preukazuje poskytnuté plnenie žalovanému v tvrdenom rozsahu. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na právnu úpravu o právnych úkonoch v zmysle § 37 Občianskeho zákonníka, keď konštatoval, že predmetný právny úkon je neurčitý, a teda neplatný, ktorú neplatnosť namietal aj žalovaný. Z preberacieho protokolu nebolo zrejmé čo, a v ktorom mesiaci žalobca pre žalovaného plnil, čo žalovaný prevzal, v akom rozsahu to prevzal a nebolo zrejmé ani to, z akého zmluvného vzťahu malo byť poskytnuté plnenie, keď bol tvrdený aj iný zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Preberací protokol je veľmi všeobecný a nebolo možné z neho vychádzať, ani čo do rozsahu žalobcom tvrdených poskytnutých služieb žalovanému.

13. Okresný súd poukázal na to, že zmluva bola zverejnená až dňa 7. februára 2020 a nárok z nej uplatnený za obdobie január 2020 bol nárokom z neúčinnej zmluvy v zmysle § 47a ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 5a o slobodnom prístupe k informáciám, ktorý vymedzuje, ktoré zmluvy sú povinne zverejňované. V predmetnej veci išlo o povinne zverejňovanú zmluvu. Ak žalobca namietal aplikáciu § 47a ods. 3 Občianskeho zákonníka, tak okresný súd sa s touto argumentáciou nestotožnil. Skutočnosti, ktoré opísal žalobca pre dôvodnosť aplikácie uvedeného zákonného ustanovenia, a tosituácia v danom období u žalovaného, kedy prebiehal štrajk zamestnancov a proces fungovania školy bol ohrozený, a to nielen celoškolským výpadkom siete dňa 7. januára 2020, a preto bola uzavretá zmluva medzi žalobcom a žalovaným, okresný súd nevyhodnotil ako relevantné, pre ktoré by bolo dôvodné aplikovať ustanovenia § 47a ods. 3 Občianskeho zákonníka, lebo zmluva nebola uzavretá na účely odstránenia následkov mimoriadnej udalosti, bezprostredne ohrozujúcej život, zdravie, majetok alebo životné prostredie, a preto nemohla byť účinná bez zverejnenia. Okresný súd konštatoval, že žalobca neuviedol, aké konkrétne následky mimoriadnej udalosti odstraňoval, a akým konkrétnym spôsobom mali ohrozovať život, zdravie, majetok alebo životné prostredie. Argumentácia žalobcom poskytnutá bola podľa okresného súdu len vo všeobecnej rovine.

14. Okresný súd ďalej uviedol, že žalovaný tvrdil a aj vyjadreniami žalobcu bolo preukázané, že vo faktúre č. 20200004 mala byť vyúčtovaná odmena za mesiac január, je v nej uvedený dátum 3. február 2020 a odmena tam bola vyúčtovaná v zmysle čl. IV. zmluvy. Faktúra, ktorá je predmetom sporu, bola aj podľa žalobcu opravenou faktúrou k faktúre č. 20200004, a pokiaľ následne žalobca tvrdil, že vo faktúre č. 20200006, ktorá aj podľa žalobcu má nahrádzať faktúru č. 20200004, je vyúčtovanie aj za mesiac február, tak podľa týchto vyjadrení žalobcu bolo sporné obdobie, za ktoré bol nárok uplatnený. Uvedené konanie žalobcu podľa okresného súdu korešponduje s argumentáciou žalovaného, že vo faktúre č. 20200006 žalobca vyúčtoval odmenu za mesiac február práve z dôvodu, že v mesiaci január zmluva, ak by bola platná, by nebola účinná, lebo bola zverejnená až dňa 7. februára 2020, a teda pri aplikácii § 47a ods. 1 Občianskeho zákonníka by si žalobca za mesiac január nemohol uplatniť odmenu z neúčinnej zmluvy. Okresný súd konštatoval, že žalobca nepreukázal rozsah plnenia aj pre vyššie uvedenú spornosť, za ktoré obdobie, a aké služby má byť uplatnený nárok. Žalobca tvrdil, že vyúčtoval služby, ktoré poskytol podľa uzatvorenej zmluvy, ako sú opísané v čl. I. bodu 3. zmluvy a vyúčtoval cenu podľa čl. IV. zmluvy, avšak žalobca vyúčtoval nižšiu cenu, ako je uvedená v čl. IV. bod 2. zmluvy, ktorá skutočnosť nasvedčovala argumentácii žalovaného, že žalobca vyúčtoval cenu 1 390 eur vo faktúre s koncovým číslom 06, aby spolu s faktúrou s koncovým číslom 02, kde bola vyúčtovaná suma 3 600 eur, rovnako z titulu Zmluvy o správe siete č. 03012020-01 zo dňa 7. januára 2020, dávala spolu sumu 4 490 eur.

15. S ohľadom na rozpornosť vyúčtovania žalobcu vo faktúrach s koncovým číslom 04 a 06, ktoré vyúčtovanie nekorešponduje s cenou, ako vyplýva z čl. IV. zmluvy a predmetu zmluvy v zmysle čl. I. bod 3., bolo potom na žalobcovi, aby preukázal rozsah ním poskytnutých služieb, a tým rozsah bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného. Žalobca okrem predloženého sadzobníka (č.l. 110 spisu) a popisu činnosti v zmysle jeho písomného vyjadrenia zo dňa 7. mája 2021 takto tvrdený rozsah služieb nepreukázal a jeho tvrdenie zostalo v teoretickej rovine. Podľa okresného súdu neobstála ani argumentácia, že žalovaný preberacím protokolom podpísal vykonanie služieb, lebo aj na tento právny úkon je dôvodná aplikácia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý predpokladá určitosť každého právneho úkonu. Vychádzajúc z obsahu preberacieho protokolu na č.l. 16 spisu, nebolo tento podľa okresného súdu možné vyhodnotiť ako určitý právny úkon, keď z neho nie je zrejmé, k akému zmluvnému vzťahu sa preberací protokol vzťahuje, nie je zrejmý ani predmet - poskytnuté plnenie, ktoré malo byť podľa preberacieho protokolu prevzaté, a preto nebolo dôvodné vychádzať z toho, že činnosti, ktoré žalobca opísal v súvislosti s nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia, boli predmetným preberacím protokolom prevzaté. Na preukázanie rozsahu vykonaných prác žalobca iné dôkazy nepredložil a ani nenavrhol vykonať, a preto okresný súd zamietol aj nárok z titulu bezdôvodného obohatenia. Podľa okresného súdu nebolo dôvodné priznať nárok ani čiastočne za obdobie účinnosti zmluvy po jej zverejnení, a to od 8. februára 2020, jednak preto, že faktúra s koncovým číslom 06 mala byť podľa žalobcu opravenou faktúrou za faktúru, ktorou žalobca vyúčtoval služby za január 2020, a pokiaľ následne tvrdil, že obsahuje nároky za január aj február, tak nešpecifikoval, v akom rozsahu mali byť vyúčtované za február 2020.

16. S argumentáciou žalobcu, že žalovaný vystavenú faktúru - predmet sporu nikdy nenamietal, sa okresný súd nestotožnil aj s ohľadom na označené konanie podľa vyšetrovacieho spisu č. ORP-246/3- VYS-MT-2020. Uviedol, že samotná faktúra a vyúčtovanie nezaložilo nárok, ide len o účtovný doklad, keď je dôvodné, aby bol preukázaný právny titul nároku vyúčtovaného vo faktúre, čo v danej vecipreukázané nebolo.

17. Pokiaľ žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k odporu proti platobnému rozkazu uplatnil námietku započítania, tak s ohľadom na prijatý záver okresným súdom nebolo dôvodné vysporiadať sa a preukazovať splnenie zákonných predpokladov k zániku pohľadávok v zmysle § 580 Občianskeho zákonníka započítaním, keďže nárok žalobcu proti žalovanému bol zamietnutý z dôvodu, že nebol preukázaný. Okresný súd poukázal aj na to, že žalovaný uplatnil z tvrdenej pohľadávky vo výške 3 600 eur proti žalobcovi na započítanie sumu v rozsahu žalovanej sumy 1 390 eur, neuplatnil svoju pohľadávku voči žalobcovi v celom rozsahu na započítanie, a preto nešlo o situáciu v zmysle ust. § 147 ods. 2 CSP.

18. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP.

19. Na odvolanie žalobcu, Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd, napadnutým rozsudkom zo dňa 29. júna 2022 č. k. 13Cob/167/2021-247 rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., III. a IV potvrdil. Ďalej rozhodol, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

20. Odvolací súd s poukazom na § 387 ods. 1 CSP uviedol, že považuje za potrebné vyjadriť sa k odvolacím dôvodom žalobcu, ktoré pre posúdenie veci vo vzťahu k odvolaním napadnutému výroku II., ktorým bola žaloba zamietnutá, vo vyvolanom odvolacom konaní nemali relevanciu. K námietke žalobcu, že okresný súd pri svojom rozhodnutí vychádzal len z neurčitých dôkazov a na ich základe dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd uviedol, že každý, kto sa domáha svojho nároku na súde v civilnom sporovom konaní, si musí byť vedomý, že súd rozhoduje na základe skutkového stavu veci tak, ako vyplynie z vykonaného dokazovania (§ 150 CSP, § 115 CSP), pričom právo na prístup súdu, právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s právom na úspech v konaní. Pokiaľ žalobca namietal, že okresný súd nevykonal žiaden dôkaz na zistenie rozhodujúcich skutočností, t.j. k nároku žalobcu na zaplatenie sumy 1 390 eur titulom poskytnutého plnenia vyúčtovaného faktúrou č. 20200006 zo dňa 2. marca 2020, splatnou dňa 16. marca 2020, tak odvolací súd poukázal na obsah spisového materiálu, žalobu žalobcu, v ktorej vo vzťahu k uplatnenému nároku označil dôkazy, a to Zmluvu o správe siete č. 03012020-01 (č.l. 9-1 spisu), faktúru č. 20200004 na sumu 2 328 eur s označením na základe zmluvy č. 03012020-01 popis „Správa siete a aplikácií" (č.l. 13 spisu), faktúru č. 20200006 zo dňa 2. marca 2020, splatnú dňa 16. marca 2020 s popisom „Správa siete a aplikácií", fakturovaná suma 1 158,33 eura bez DPH, 1 390 eur s DPH, e-mail zo dňa 6. februára 2020 (č.l. 15 spisu) adresovaný žalobcom pre a@b.c týkajúci sa oznámenia o chybne vystavenej faktúre č. 20200004 zo dňa 3. februára 2020 na základe dodatku k tejto zmluve, Preberací protokol datovaný dňa 29. februára 2020, listinu na č.l. 18 spisu, ďalej k písomnému vyjadreniu zo dňa 6. apríla 2021 doložený zoznam Mesta Martin so zoznamom dodávateľských faktúr, v ktorom okrem iného je zvýraznená faktúra č. 20200006 dodávateľ Solaris Corp s.r.o., kontrola a analýza systémov, celková cena 1 390 eur, dátum vystavenia dňa 16. marca 2020, dátum zverejnenia dňa 17. apríl 2020, list Základnej školy s materskou školou N710/2020 zo dňa 17. júna 2020, faktúru č. 20200002 s dátumom vyhotovenia dňa 8. január 2020, s dátumom splatnosti dňa 22. januára 2020 s popisom kontrola a analýza systémov, s celkovou fakturovanou sumou 3 600 eur, ďalej listiny obsahujúce počty odpracovaných hodín január 2020, február 2020, hodinový sadzobník spoločnosti Solaris Corp s.r.o. platný od 1. januára 2020 (listiny na č. l. 108-110 spisu), k písomnému vyjadreniu zo dňa 1. júna 2021 doloženú prílohu č. 1 Správa z kontroly č. MK 01/I-20 MS Základná škola s materskou školou, Hurbanova 27, Martin, zo dňa 12. februára 2020 (č.l. 161-165 spisu), pripojený vyšetrovací spis č.: ORP-246/3-VYS-MT-2020, ktoré dôkazy podľa obsahu Zápisnice o pojednávaní zo dňa 2. júna 2021 (č.l. 152-155 spisu) boli okresným súdom vykonané. Po poučení podľa § 153 CSP a § 154 CSP žalobca uviedol „nie nemáme".

21. Vo vzťahu k nároku žalobcu na zaplatenie sumy 1 390 eur s príslušenstvom titulom žalobcom poskytovaných služieb žalovanému na základe Zmluvy o správe siete č. 03012020-01 zo dňa 7. januára 2020 v znení dodatku, vyúčtovaných faktúrou č. 20200006 zo dňa 2. marca 2020 krajský súd uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým bol nárok žalobcu zamietnutý, nevychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu a ani z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca v rámci svojichtvrdení neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k prostriedkom procesného útoku. V súvislosti s otázkou dôkazného bremena považoval krajský súd za potrebné uviesť, že nepochybne dôkazné bremeno v danom sporovom konaní bolo primárne na strane žalobcu. Procesno-právnym dôsledkom (ne)unesenia dôkazného bremena sporovej strany je jej (ne)úspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúce k neuneseniu dôkazného bremena). Zodpovednosť za preukázanie skutočností, ktoré musí sporová strana preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na sporový vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorá zo sporových strán je povinná stanovený okruh skutočnosti preukázať. V súvislosti s uplatneným nárokom žalobcu na zaplatenie sumy 1 390 eur s príslušenstvom odvolací súd konštatoval správny záver okresného súdu, že dôkazné bremeno v danom prípade bolo na žalobcovi, ktorý svoj nárok, teda nárok na zaplatenie ceny poskytnutého zmluvného plnenia pre žalovaného nepreukázal.

22. Odvolací súd s poukazom na § 366 CSP zdôraznil, že pokiaľ odvolateľ v podanom odvolaní nesúhlasil so závermi okresného súdu o neplatnosti dodatku č. 1 a nepreukázaní plnenia pre žalovaného, čo môže preukázať výpoveď svedka K.. E. J. a doložené Čestné prehlásenie, tak z obsahu spisu vyplývalo, že uvedené návrhy neboli žalobcom vznesené v rámci konania pred súdom prvej inštancie. Žalobca takéto dôkazy označil a navrhol až v rámci podaného odvolania, a teda predstavujú prostriedok procesného útoku žalobcu, ktorý neuplatnil pred súdom prvej inštancie, pričom žalobca v odvolaní neuviedol žiaden z vyššie uvedených zákonných dôvodov, len za splnenia ktorého by bolo možné prihliadať na novotu v odvolacom konaní, najmä, že by tieto dôkazy nemohol bez svojej viny zabezpečiť a uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Návrhy žalobcu prezentované až v podanom odvolaní na vykonanie dokazovania výsluchom svedka K.. E. J., obsahom Čestného prehlásenia, ktoré mali preukázať uzatvorenie dodatku, plnenie žalobcu a jeho rozsah, pri závere o tom, že tieto navrhnuté dôkazy sú novotou v odvolacom konaní, potom nebol daný dôvod pre vykonanie týchto dôkazov označených a navrhnutých odvolateľom až v štádiu odvolacieho konania. Krajský súd dodal, že opačný prístup krajského súdu by bol popretím princípu neúplného apelačného konania, koncentračnej zásady, popretím dôkaznej povinnosti sporových strán, povinnosti tvrdenia, ak aj v zmysle čl. 8 CSP, strany sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Opačný prístup krajského súdu by bol popretím aj princípu rovnakého postavenia sporových strán v zmysle čl. 6 ods. 1 CSP, keď sporové strany v rovnakej miere majú možnosť uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany.

23. Ďalej odvolací súd poukázal na to, že okresný súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, podrobne opísal priebeh konania, stanoviska oboch procesných strán v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Závery, ktoré okresný súd prijal, dostatočným spôsobom vysvetlil. Pokiaľ aj v odôvodnení rozsudku okresný súd v odseku 50. uviedol, že „k argumentácii žalobcu o aplikácii ust. § 47 ods. 3 Občianskeho zákonníka súd konštatuje (dôvodnosť aplikácie uvedeného zákonného ustanovenia však preukázaná nebola), že ani uvedené zákonné ustanovenie nevylučuje následné zverejnenie zmluvy, po odstránení následkov mimoriadnej udalosti", na čo poukázal žalobca vo svojom odvolaní s tým, že ust. § 47 ods. 3 Občianskeho zákonníka ani neexistuje, tak z kontextu celého odseku a záveru, ktorý vyjadril okresný súd, je podľa odvolacieho súdu zrejmé, že tento len chybou v písaní neuviedol správny odkaz ust. § 47a ods. 3 Občianskeho zákonníka. Uvedená zrejmá chyba v písaní však nemala za následok nesprávnosť právnych záverov vyjadrených okresným súdom.

24. Odvolací súd mal za to, že skutkové a právne závery súdu prvej inštancie vychádzajú z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktorý bol správne právne posúdený. Podľa obsahu spisového materiálu od začatia súdneho konania žalobca na základe vymedzených tvrdení v žalobe preukazoval dôvodnosť uplatneného nároku o zaplatenie sumy 1 390 eur a na druhej strane žalovaný dôvodnosť tohto uplatneného nároku popieral. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní namietal nesprávne posúdenie Dodatku č. 1 zo dňa 7. januára 2020 so záverom jeho neplatnosti v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, tak krajský súd súhlasil so záverom okresného súdu v tom, že výsledky vykonaného dokazovania preukázalito, že k uzatvoreniu dodatku č. 1 nedošlo spolu so zmluvou dňa 7. januára 2020. Ak žalobca zotrval na tom, že nie je zrejmé, o aký dodatok sa malo jednať, tak aj odvolací súd uviedol, že žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie, ako ani v podanom odvolaní iný zmluvný vzťah so žalovaným, ku ktorému by sa mal vzťahovať e-mail zo dňa 6. februára 2020, netvrdil a dôkazy neoznačil.

25. K námietke žalobcu spočívajúcej v tom, že v prípade Zmluvy o správe siete č. 03012020-01 zo dňa 7. januára 2020 boli splnené podmienky pre aplikáciu § 47a ods. 3 Občianskeho zákonníka, krajský súd uviedol, že žalobca okolnosti uzavretia zmluvného vzťahu a tvrdenia o tom, že účelom zmluvy bolo odstránenie následkov mimoriadnej udalosti tak, ako sú vyjadrené v ust. § 47a ods. 3 Občianskeho zákonníka, nepreukázal. I v tomto smere bolo dôkazné bremeno na žalobcovi, ktorý bol povinný nielen tvrdiť, ale i svoje tvrdenia aj relevantne preukázať. Za absencie preukázania existencie okolností, na ktoré sa vzťahuje právna úprava ust. § 47a ods. 3 Občianskeho zákonníka, aj krajský súd konštatoval to, že nešlo o zmluvu, ktorá by sa stala účinnou bez zverejnenia.

26. Záverom napadnutého rozhodnutia odvolací súd uviedol, že za stavu kedy žalovaný žalobcom poskytnuté plnenie a jeho výšku popieral a obsah preberacieho protokolu bol neurčitý, došlo k presunu dôkazného bremena na žalobcu dokázať, v ktorom časovom období, aké plnenie, a v akom rozsahu poskytol, a tým vznik nároku na zaplatenie ceny tohto poskytnutého plnenia. Žalobca v priebehu konania pred okresným súdom napriek vykonanému procesnému poučeniu a do rozhodnutia napadnutým rozsudkom, podľa odvolacieho súdu neoznačil a neposkytol relevantné dôkazy o vzniku nároku na zaplatenie ceny plnenia vyúčtovaného faktúrou č. 20200006 zo dňa 2. marca 2020 a ani dôvodnosť jej výšky. Okolnosti v súdnej veci preto podľa odvolacieho súdu nedávali zákonný priestor k tomu, aby aktivitu preberal súd namiesto sporovej strany.

27. Vzhľadom k vyššie uvedeným záverom a zhodnoteniam odvolací súd rozsudok okresného súdu v odvolaní napadnutom výroku II., ktorým bola žaloba zamietnutá, potvrdil za aplikácie § 387 ods. 1 CSP a za rešpektovania kontradiktórnosti konania a § 366 CSP, podľa ktorého prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, nemôžu tvoriť relevantný základ pre odvolacie konanie. Ako vecne správne odvolací súd potvrdil aj závislé výroky o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania (III., IV.), ktoré však osobitnými odvolacími dôvodmi žalobcu neboli napadnuté.

28. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP.

29. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie žalobca (č.l. 262 spisu), prípustnosť ktorého odôvodnil ust. § 420 písm. f) CSP teda, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

30. Žalobca (v ďalšom texte tiež ako „dovolateľ") k dovolaciemu dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP uviedol, že konajúci súd náležitým spôsobom nevyhodnotil produkované dôkazy oboma sporovými stranami a z tohto dôvodu súdne konanie trpelo vadami, že súd žalobcovi nezabezpečil rovnosť strán v celom sporovom konaní. Súd podľa dovolateľa vyžadoval, aby ako žalobca produkoval dôkazy o skutočnostiach, na ktoré bol povinný žalovaný. Súd zobral za preukázané skutočnosti, ktoré žalobca nedokázal vyvrátiť, nakoľko neexistovali. Žalovaný produkoval dôkazy, ktoré nedokázal preukázať a tieto domnienky žalovaného súd zobral za preukázané (aj keď neboli).

31. Dovolateľ zdôraznil, že žalovaný je povinný (za predpokladu, že chce byť úspešný v spore) tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré právo žalobcu vylučujú. Žalovaný však skutočnosti len tvrdil, ale žiadnym spôsobom nepreukázal. Navyše, súdy od žalobcu požadovali preukázanie neexistencie určitej skutočnosti - t.j., že k antidatovaniu dodatku k zmluve nedošlo. Z ustálenej rozhodovacej praxe pritom vyplýva, že nikto nemôže spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti (negatívnu skutočnosť - niečo, čo sa nestalo), nakoľko preukazovanie tejto skutočnosti jespravidla objektívne nemožné.

32. Ďalej dovolateľ uviedol, že dôkaz, o ktorý sa opiera žalovaná strana vo svoj prospech žalobcovi známy nebol a navyše bol vyprodukovaný až v čase, keď bolo skončené dokazovanie na prvoinštančnom súde. O tejto skutočnosti bol súd informovaný v podanom vyjadrení žalobcu, pričom má dovolateľ za to, že tento úmyselne nereflektoval na predmetnú skutočnosť a na to, že dôkaz bol predložený podľa § 366 písm. c) a d) CSP. Navyše bol obsah dôkazu prístupný vo vyšetrovacom spise ČVS: ORP-246/3-VYS-MT-2020 minimálne od mesiaca apríl/máj 2021, kedy bol predmetný spis vyžiadaný súdom, čím zároveň podľa dovolateľa nie je zrejmé, koľko ďalších úkonov bolo vykonaných zo strany súdu (prípadne žalovaného), o ktorých nebol žalobca informovaný.

33. Dovolateľ je preto názoru, že procesná obrana žalovaného nemala byť rešpektovaná, a to z dôvodu, že vedome zamlčala, že listinný dôkaz, ktorý sa dodatočne objavil je jednoznačne v prospech žalobcu. Súdy týmto podľa dovolateľa pripustili len také dokazovanie, ktoré bolo v prospech žalovaného, a to aj napriek tomu, že sa jednalo len o domnienky a nepodložené a nepreukázané skutočnosti a účelovo vynechávali tvrdenia a predložené dôkazy žalobcu. Konštatovania súdu, na základe ktorých postavil svoje odôvodnenie sú týmto len domnienky. Súd si je podľa dovolateľa vedomý predmetnej skutočnosti, a preto uvádza vo svojom rozhodnutí neurčité vyjadrenia ako,,mohol byť podpísaný", príp.,,mohol mať nejasnosti".

34. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolateľ konštatuje, že mu nebolo v odvolacom konaní umožnené, aby sa vysporiadal náležitým spôsobom s predloženým dôkazom v prospech žalobcu, nakoľko konajúci súd nepripustil dokazovanie o tomto dôkaze produkovanom treťou osobou. Pritom táto tretia osoba (bývalá riaditeľka žalovaného) mala jednoznačne v čestnom vyhlásení vyhlásiť, že tento dôkaz sa nevzťahuje a nemá ani príčinnú súvislosť k predmetu sporu. Jeho obsah je podľa dovolateľa tak závažný, že zásadným spôsobom mení právnu stránku a najmä spochybňuje korektnosť vykonaného dokazovania.

35. Preto dovolateľ navrhol, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spolu s rozsudkom okresného súdu zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Martin na ďalšie konanie s tým, že žalovanému prizná nárok na trovy dovolacieho konania v plnom rozsahu.

36. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že dovolanie neobsahuje presné označenie konkrétnych vád, t.j. v čom, a z akých dôvodov vidí dovolateľ nesprávnosť, a aký má byť podľa neho správny záver, z akých dôvodov a na základe, akých dôkazov, čím je dovolanie spôsobilé na odmietnutie.

37. Žalovaný nesúhlasí s názorom žalobcu, že by napadnuté rozhodnutia boli založené na domnienkach žalovaného. Neúčinnosť zmluvy o správe siete v čase, kedy malo dôjsť k dodaniu nezaplatených služieb, je podľa žalovaného fakt a nie domnienka. Nepreukázanie dodania týchto služieb a neschopnosť konkretizovať, ktoré konkrétne práce, a kedy boli urobené, je rovnako faktom a nie domnienkou. Súdy podľa žalovaného neprebrali jeho domnienky, ale priklonili sa k jeho tvrdeniam, pretože to tak vyplynulo z dokazovania.

38. Pokiaľ ide o dôkaz z trestného spisu - výsluch K. J., na ktorý sa odvoláva žalobca, z jeho tvrdení nie je zrejmé, čo konkrétne povedala menovaná svedkyňa, čo by preukazovalo dôvodnosť jeho nároku. Nezverejnenie povinne zverejňovanej zmluvy a teda jej neúčinnosť, ako aj nedodanie konkrétnych prác, nemôže podľa žalovaného takýto dôkaz zvrátiť. Navyše žalobca opätovne nepoukázal na určité konkrétne tvrdenia a časti výpovede K.. J., ktoré by mali byť kľúčové, a ktoré by mali vyvracať podstatné závery oboch súdov.

39. Ďalej podľa žalovaného nie je pravdou, že by súdy pripustili len také dokazovanie, ktoré bolo v prospech žalovaného. Obe strany sporu mali rovnaký priestor a rovnako času na to, aby predložili súdu dôkazy. Žalobca sa sám rozhodol podať žalobu, pričom on si vybral, kedy žalobu podá, a na základe akých tvrdení a dôkazov. Rovnako sám sa dal v konaní zastúpiť advokátom, pričom z dôvodu zjavnejneznalosti pravidiel, ktorými sa riadi civilné sporové konanie, nepredkladal dôkazy včas, vecne a v potrebnom rozsahu.

40. Na základe horeuvedených skutočností žalovaný navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalobcu zamietol ako nedôvodné a priznal mu nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

41. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd"), ako súd dovolací [§ 35 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP")], po zistení, že dovolanie podal včas žalobca, v neprospech ktorého bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpený podľa § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že tento mimoriadny opravný prostriedok žalobcu treba odmietnuť, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

42. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti v Civilnom sporovom poriadku. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je skôr reštriktívny výklad (porovnaj 9Cdo/72/2020, 9Cdo/260/2021).

43. Podľa ustanovenia § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

44. Predmetom dovolacieho prieskumu je napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený. Z tohto dôvodu je dovolanie voči napadnutému rozhodnutiu prípustné podľa § 420 CSP, pretože ide o rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa konanie v danom procesnom štádiu končí.

45. V posudzovanom prípade dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

46. Túto vadu vzhliadol dovolateľ v takom postupe konajúcich súdov, kedy tieto podľa jeho názoru náležitým spôsobom nevyhodnotili produkované dôkazy oboma sporovými stranami a týmto žalobcovi súdy nezabezpečil rovnosť strán v celom sporovom konaní. Navyše, konajúce súdy mali podľa dovolateľa vyžadovať, aby ako žalobca produkoval dôkazy o skutočnostiach, na ktoré bol povinný žalovaný s tým, že mal preukázať skutočnosti, ktoré neexistujú v zmysle negatívnej dôkaznej teórie. Z uvedeného dôvodu považuje dovolateľ napadnuté rozhodnutie za nedostatočné.

47. V súvislosti s vyššie uvedenou námietkou súvisiacou s dokazovaním, dovolací súd pripomína, že už podľa predchádzajúcej právnej úpravy nebolo dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení strany sporu (a zakladajúcim prípustnosť dovolania), nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (R37/1993, R125/1999, R42/1993). Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 125/1999, dospel kzáveru, že ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f) OSP nie je prípustné, lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú vymedzené v § 241 ods. 1 písm. a) až c) OSP. Pre tento záver svedčí aj § 243a ods. 2 druhá veta OSP, ktorý upravuje, že dovolací súd nevykonáva dokazovanie. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 7. novembra 2013 sp. zn. 5Cdo/275/2013). Nová právna úprava na podstate uvedeného nič nezmenila.

48. Podľa § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP).

49. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 193, § 205 CSP).

50. Ťažisko dokazovania je v konaní na súde prvej inštancie; skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 384 CSP).

51. Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to už len z toho dôvodu, že v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu totiž nemá možnosť dôkazy sám vykonávať (§ 442 CSP).

52. Keď Najvyšší súd Slovenskej republiky nemôže vykonávať dokazovanie, tak nemôže iba na základe súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôže pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením, alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil. Zároveň dovolací súd poukazuje na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Obdo/46/2017 a obdobne aj sp. zn. 4Obdo/41/2017, v ktorom uviedol, že „súd v konaní nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP) a nie sporových strán.

53. Dovolací súd ďalej uvádza, že pokiaľ súd nevykonal v priebehu civilného konania všetky navrhované dôkazy alebo nevykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nedostatočne zistil skutkový stav alebo nesprávne vyhodnotil niektorý dôkaz, nemožno to v zásade považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení strany, čo v súlade s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f) CSP (I. ÚS 65/2020, III. ÚS 171/2018, II. ÚS 202/2020, II. ÚS 108/2020, IV. ÚS 511/2020). V súvislosti s uvedeným však dovolací súd považuje za potrebné upozorniť, že Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach tiež vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (III. ÚS 332/2009).

54. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí s poukazom na obsah spisového materiálu zdôraznil, že vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobca označil nasledovné dôkazy: Zmluvu o správe siete č. 03012020- 01 (č.l. 9-11 spisu), faktúru č. 20200004 na sumu 2 328 eur s označením na základe zmluvy č. 03012020-01 popis „Správa siete a aplikácií" (č.l. 13 spisu), faktúru č. 20200006 zo dňa 2. marca 2020, splatnú dňa 16. marca 2020 s popisom „Správa siete a aplikácií", fakturovaná suma 1 158,33 eura bez DPH, 1 390 eur s DPH, e-mail zo dňa 6. februára 2020 (č.l. 15 spisu) adresovaný žalobcom pre O. týkajúci sa oznámenia o chybne vystavenej faktúre č. 20200004 zo dňa 3. februára 2020 na základedodatku k tejto zmluve, Preberací protokol datovaný dňa 29. februára 2020, listinu na č.l. 18 spisu, ďalej k písomnému vyjadreniu zo dňa 6. apríla 2021 doložený zoznam Mesta Martin so zoznamom dodávateľských faktúr, v ktorom okrem iného je zvýraznená faktúra č. 20200006 dodávateľ Solaris Corp s.r.o., kontrola a analýza systémov, celková cena 1 390 eur, dátum vystavenia 16. marec 2020, dátum zverejnenia dňa 17. apríla 2020, list Základnej školy s materskou školou N710/2020 zo dňa 17. júna 2020, faktúru č. 20200002 s dátumom vyhotovenia dňa 8. január 2020, s dátumom splatnosti dňa 22. januára 2020 s popisom kontrola a analýza systémov, s celkovou fakturovanou sumou 3 600 eur, ďalej listiny obsahujúce počty odpracovaných hodín január 2020, február 2020, hodinový sadzobník spoločnosti Solaris Corp s.r.o. platný od 1. januára 2020 (listiny na č.l. 108-110 spisu), k písomnému vyjadreniu zo dňa 1. júna 2021 doloženú prílohu č. 1 Správa z kontroly č. MK 01/I-20 MS Základná škola s materskou školou, Hurbanova 27, Martin zo dňa 12. februára 2020 (č.l. 161-165 spisu), pripojený vyšetrovací spis č.: ORP-246/3-VYS-MT-2020, ktoré dôkazy podľa obsahu Zápisnice o pojednávaní zo dňa 2. júna 2021 (č.l. 152-155 spisu), súd vykonal.

55. Dovolací súd zdôrazňuje, že súd môže zásadne vykonať iba tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu. Proces dokazovania je týmto vybudovaný výlučne na princípe prejednacom, princípe kontradiktórnosti konania, ako aj koncentračnej zásade. Súd však vykonáva dokazovanie len v prípade, ak došlo k účinnému popretiu skutkových tvrdení podľa § 151 ods. 2 CSP. Cieľom dôkaznej povinnosti je totiž unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace s procesným útokom alebo procesnou obranou strany sporu s tým, že porušenie povinnosti tvrdenia sa považuje za procesnú pasivitu strany sporu. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom (stranou) v opačnom procesnom postavení než je účastník (strana), ktorý nesplnil, alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť (III. ÚS 415/2022).

56. V súdenej veci obsah spisového materiálu deklaruje, že od začatia súdneho konania žalobca na základe vymedzených tvrdení v žalobe preukazoval dôvodnosť ním uplatneného nároku o zaplatenie sumy 1 390 eur a na druhej strane žalovaný dôvodnosť tohto uplatneného nároku popieral. Konajúce súdy po vykonaní dokazovania okrem iného ustálili, že k uzatvoreniu dodatku č. 1 nedošlo spolu so zmluvou, a to dňa 7. januára 2020. Súdy nižších inštancií dodali, že iný zmluvný vzťah so žalovaným, ku ktorému by sa mal vzťahovať e-mail zo dňa 6. februára 2020, netvrdil a k tejto skutočnosti žiadne dôkazy neoznačil, a to ani do momentu vyhlásenia rozhodnutia, čo vyústilo v procesný neúspech žalobcu. Takýto procesný postup súdov sa dôsledne riadil princípom kontradiktórnosti a koncentračnou zásadou, z ktorého dôvodu sa nie je možné stotožniť s dovolacou námietkou žalobcu, že súdy žalobcovi nezabezpečili rovnosť strán v celom sporovom konaní. Rovnako nie je možné vzhliadnuť dôvodnou tú námietku dovolateľa, že by súdy od žalobcu v konaní vyžadovali produkovať dôkazy, na ktoré by bol povinný žalovaný, keďže tento v konaní popieral skutočnosti uvádzané žalobcom.

57. Čo sa týka dovolacej námietky spájanej s negatívnou dôkaznou teóriou, na ktorú poukazuje žalobca, dovolací súd uvádza, že táto teória je daná tým, že negatívna - neexitujúca skutočnosť sa nepreukazuje. Tu však možno konštatovať, že samotná právna skutočnosť, teda Zmluva o správe siete č. 03012020- 01 zo dňa 7. januára 2020, resp. jej existencia nebola namietaná zo strany žalovaného. Sporný bol len dátum Dodatku č. 1 k tejto zmluve, ktorý sa podľa záverov konajúcich súdov nespájal s dátumom uzatvorenia zmluvy samotnej, t.j. s dátumom 7. január 2020. V danom prípade to bola existujúca skutočnosť a bolo potrebné iba upresniť, alebo ozrejmiť pred súdom prvej inštancie kedy táto skutočnosť nastala, a nebolo treba osvedčovať záver, či takáto skutočnosť nastala, alebo nenastala. Negatívna dôkazná teória teda nie je aplikovateľná v prípadoch, ak sa iba zisťuje moment právnej skutočnosti, ktorá z pohľadu oboch sporových strán nastala, avšak nie je zrejmé, kedy presne sa tak stalo. Preto, ak dovolateľ namietal, že konajúce súdy od neho ako žalobcu v konaní žiadali, aby preukázal neexistujúce skutočnosti - t.j. že k antidatovaniu Dodatku č. 1 k zmluve nedošlo, nešlo o aplikáciu negatívnej dôkaznej teórie, ale len o presun dôkazného bremena, keďže žalovaný dátum Dodatku č. 1 poprel. Bolo teda na sporových stranách, aby na základe svojich skutkových tvrdení, resp.predložených listinných dôkazov uvedenú skutočnosť, čo sa týka momentu vzniku Dodatku č. 1 preukazovali, resp. popierali. V tomto je zo záverov konajúcich súdov zrejmé, že žalovaný predložil skutkové tvrdenia, ako aj k tomu prislúchajúci dôkaz v podobe e-mailovej komunikácie zo dňa 6. februára 2020, kedy sa mal stranami sporu dohodnúť Dodatok č. 1. Pri takto predloženom dôkaze a skutkovom tvrdení zo strany žalovaného bolo práve na strane žalobcu, aby v prvom rade svojim skutkovým tvrdením a neskôr aj predložením dôkazných prostriedkov vyvrátil uvedený dátum uzavretia Dodatku č. 1 zo strany žalovaného. Bez opomenutia nemožno ponechať tiež skutočnosť, že zmluva nadobudla účinnosť až po jej zverejnení. V tomto treba aj zo záverov odvolacieho súdu konštatovať, že po procesnom poučení podľa § 153 CSP a § 154 CSP žalobca ohľadom návrhu na ďalšie dôkazy uviedol „nie nemáme", čím je možné uzavrieť, dôkazné bremeno dostatočne neuniesol, čo malo za následok procesného neúspechu.

58. Osobitne k dovolacej námietke, že dôkaz, o ktorý sa opiera žalovaná dovolateľovi známy nebol a navyše bol produkovaný až v čase po skončení dokazovania na súde prvej inštancie dovolací súd uvádza, že z tejto argumentácie dovolateľa si nie je možné utvoriť obraz o tom, aké konkrétne nesprávnosti má dovolateľ na mysli, čo a priori vylučuje možnosť vecného posúdenia dovolania. Je totiž vecou dovolateľa, aby jasne a určito uviedol procesný postup odvolacieho súdu, resp. súdu prvej inštancie, ktorý je nesprávny, a ktorý dovolateľovi znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces (§ 431 ods. 2 CSP) a tvrdenú vadu popísal a konkretizoval. Dovolací súd pre úplnosť poznamenáva, že pokiaľ mal dovolateľ na mysli dôkaz formou e-mailovej komunikácie zo dňa 5. februára 2020, tak tento dôkaz tvoril prílohu vyjadrenia žalovaného zo dňa 19. apríla 2021 (č.l. 94 spisu), ako aj prílohu vyjadrenia žalovaného doručeného súdu prvej inštancie dňa 1. júna 2021 (č.l. 121 a nasl. spisu) s tým, že až na pojednávaní okresného súdu dňa 2. júna 2021 bolo dokazovanie vyhlásené za skončené (viď zápisnica o pojednávaní zo dňa 2. júna 2021, č.l. 152 a nasl. spisu).

59. K dovolacej námietke súvisiacej s nevykonaním dôkazu - čestného prehlásenia tretej osoby (bývalej riaditeľky žalovaného), ktorej vyhlásenie podľa dovolateľa je tak závažné, že zásadným spôsobom mení právnu stránku a najmä spochybňuje korektnosť vykonaného dokazovania, dovolací súd poukazuje na záver odvolacieho súdu, ktorý tento dôkaz označil s poukazom na § 366 CSP za novotu. Keďže bol tento dôkaz novotou v odvolacom konaní, nebol daný dôvod pre jeho vykonanie. Dovolací súd sa v tejto súvislosti stotožňuje s tým záverom odvolacieho súdu, v zmysle ktorého by vykonanie dôkazu predloženého až v odvolacom konaní, hoci sa mohol predložiť aj skôr, znamenalo popretie princípu neúplného apelačného konania, koncentračnej zásady, popretím dôkaznej povinnosti sporových strán, ako povinnosti tvrdenia v zmysle čl. 8 CSP.

60. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že konanie pred odvolacím súdom (ako aj súdom prvej inštancie) nebolo postihnuté namietanou vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení § 420 písm. f) CSP.

61. Pre úplnosť dovolací súd záverom uvádza, že doplnenie dovolania žalobcom bolo podané na súd až po uplynutí lehoty na podanie dovolania a jeho prílohou je uznesenie Okresnej prokuratúry Martin vydané v konaní č. k. 2Pv 177/20/5506. V zmysle § 434 CSP je možné dovolacie dôvody meniť, alebo dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V zmysle § 435 CSP v dovolacom konaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku alebo obrany. Vzhľadom na uvedené nie je možné na skutočnosti uvedené v doplnení a ani na dôkaz k nemu priložený v dovolacom konaní prihliadať.

62. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, keďže prípustnosť dovolania žalobcu nie je daná podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP dovolací súd dovolanie žalobcu podľa § 447 písm. c) CSP odmietol, a to bez toho, aby sa zaoberal otázkou vecnej správnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia.

63. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP). O výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

64. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.