UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: Mipal, s. r. o. Dargov, so sídlom Hlavná 100/1, 076 61 Dargov, IČO: 46 031 863, zastúpeného JUDr. Ladislavom Miklošom, advokátom, so sídlom Vodná 6, 040 01 Košice, proti odporcovi: KOOPERATIVA poisťovňa, a. s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441, zastúpenému JUDr. Ľubošom Tóthom, povereným zamestnancom, o zaplatenie 99 944 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava I, pod sp. zn. 31Cb/40/2007, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 02. decembra 2015, č. k. 3Cob/118/2015-368, takto
rozhodol:
Dovolací súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 02. decembra 2015, č. k. 3Cob/118/2015- 368 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
Okresný súd Bratislava I (ďalej aj ako „súd prvého stupňa“ alebo „prvostupňový súd“), rozsudkom zo dňa 23. 02. 2015, č. k. 31Cb/40/2007-342, uložil povinnosť odporcovi, aby navrhovateľovi zaplatil sumu vo výške 99 944 eur titulom nevyplateného poistného plnenia, spolu s 9,50 % ročným úrokom z omeškania odo dňa 24. 11. 2006 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že o trovách konania rozhodne súd osobitným rozhodnutím.
V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že navrhovateľ (právny predchodca navrhovateľa LUKO-K spol. s r. o., na ktorý bol dňa 25. 05. 2009 Okresným súdom v Košiciach vyhlásený konkurz, za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený JUDr. Marián Páll, advokát, na základe postúpenia pohľadávky súd pripustil uznesením zo dňa 13. 01. 2012, aby z konania vystúpil JUDr. Marián Páll SKP úpadcu LUKO-K s. r. o. a na jeho miesto vstúpila spoločnosť Mipal s. r. o., (s ktorou súd pokračoval v konaní) sa návrhom doručeným Okresnému súdu Prešov dňa 01. 02. 2007 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal odporcu na vyplatenie poistného plnenia vo výške 99 944 eur (3 010 913,- Sk) spolu s 9,5 % ročným úrokom z omeškania od 23. 11. 2006 až do zaplatenia spolu s náhradou trov konania.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ spolu s odporcom uzavrel dňa 02. 09. 1997 poistnúzmluvu č. 40-1189000-0 s účinnosťou od 03. 09. 1997, pričom jej neoddeliteľnú súčasť tvorili všeobecné poistné podmienky č. 101 a zvláštna časť č. 150 (ďalej len „Poistná zmluva“). Poistnou zmluvou bolo dojednané poistenie pre súbor budov a stavieb pre prípad poškodenia alebo zničenia veci živelnou poistnou udalosťou. Poistná zmluva vychádzala z ceny nehnuteľnosti určenej znaleckým posudkom č. 040/1997, ktorý vypracoval súdny znalec Ing. Ján Čanda dňa 27. 02. 1997 na návrh navrhovateľa. Súdny znalec týmto znaleckým posudkom ocenil nehnuteľnosť - závodnú jedáleň č. XXXX s príslušenstvom, ktorá je postavená na parcele č. XXXX/XX, v k. ú. obce Z., na čiastku 9 881 599,- Sk (tzn. 328 009 eur), pričom od tejto sumy sa potom odvíjala výška poistného.
Dňa 09. 07. 2005 v Z. vznikla následkom požiaru poistná udalosť, pričom výška škody, tzn. náklady na opravu, bola stanovená znalcom z odboru statika a oceňovanie nehnuteľností a šetrenia, spoločnosťou INSERVIS Slovakia s. r. o. na základe ohliadky a šetrenia na čiastku vo výške 3 802 603,- Sk (tzn. 126 223,30 eur). Nakoľko znalecká spoločnosť určila poistnú hodnotu nehnuteľností vo výške 47 401 330,- Sk (tzn. 1 573 435,90 eur), odporca navrhovateľovi vyplatil poistné plnenie len vo výške 791 690,- Sk (tzn. 26 279,29 eur), z dôvodu uplatnenia tzv. podpoistenia. Odporca napriek výzve navrhovateľa na doplatenie poistného plnenia vo výške 3 010 913,- Sk (99 944 eur) túto zostávajúcu časť nezaplatil.
Súd prvého stupňa skonštatoval, že výška poistnej sumy je výsledkom dohody zmluvných strán. Argumentácia odporcu, že navrhovateľ určil poistnú sumu a odporca z tejto len vypočítal výšku mesačného poistného, ako aj nedoručenie odporcovi znaleckého posudku z roku 1997, podľa názoru súdu prvého stupňa v danom prípade nie je relevantná. Prvostupňový súd v tejto súvislosti uviedol, že obchodný zástupca odporcu by mal pri uzatváraní zmlúv postupovať s náležitou odbornou starostlivosťou a navrhovanú poistnú sumu porovnať s tabuľkami odporcu o to viac, ak sa poistnou zmluvou odporca zaväzuje v prípade poistnej udalosti poskytnúť vysoké poistné plnenie, ako tomu bolo v tomto prípade. Po vykonanom dokazovaní mal súd prvého stupňa za preukázané, že znalecký posudok z roku 1997 nebol ani nadhodnotený, ani podhodnotený a bol použiteľný v čase, keď bol vypracovaný. Odporca v priebehu konania pred súdom prvého stupňa nepreukázal, že by v čase dojednania Poistnej zmluvy bola hodnota poisťovanej nehnuteľnosti vyššia ako bolo uvedené v znaleckom posudku. Postup odporcu, ktorým stanovenie poistnej hodnoty veci bolo uskutočnené ku dňu poistnej udalosti, nepovažoval súd prvého stupňa za správny ani v súlade s Poistnou zmluvou a poistnými podmienkami. Súd prvého stupňa prihliadol aj na skutočnosť, že navrhovateľ v priebehu trvania zmluvného vzťahu založeného Poistnou zmluvou neporušil žiadne zo zmluvných dojednaní, či zanedbal niektorú zo svojich povinností. S dôrazom na to, že zo strany navrhovateľa k podpoisteniu nedošlo prvostupňový súd priznal navrhovateľovi uplatnený nárok spolu s príslušenstvom.
Krajský súd, ako súd odvolací, napadnutým rozsudkom zo dňa 02. 12. 2015, č. k. 3Cob/118/2015-368, rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 23. 02. 2015, č. k. 31Cb/40/2007-342 potvrdil s tým, že uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 634,12 eur, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol, že skutkový stav súd prvého stupňa vyhodnotil a posúdil správne s poukazom na ust. § 797 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a ustanovenia VII. a X. Všeobecných poistných podmienok. Po preskúmaní súdneho spisu mal odvolací súd za preukázané, že odporcovi nevzniklo právo na zníženie poistného plnenie v dôsledku tzv. podpoistenia. Odvolací súd zároveň poznamenal, že zo strany navrhovateľa nedošlo k porušeniu zmluvných ustanovení, ani povinností vyplývajúcich z Poistnej zmluvy. S prihliadnutím na to, že počas trvania zmluvného vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom došlo k zmene metodiky znaleckej činnosti v oblasti stanovenia ceny nehnuteľností, odvolací súd uviedol, že uvedené nemôže byť na ťarchu navrhovateľa. Povinnosť oznámenia zmeny hodnoty nehnuteľnosti by sa vzťahovala na navrhovateľa v prípade, že by došlo k jej zmene, napr. prestavbou, dobudovaním, zbúraním alebo inou činnosťou navrhovateľa. Podľa názoru odvolacieho súdu odporca mal byť ten, ktorý v súlade s odbornou starostlivosťou vzhľadom na predmet podnikania mal upozorniť navrhovateľa na možnú zmenu posúdenia hodnoty poistených nehnuteľností a po vzájomnej dohode zmeniť poistnú zmluvu. Odvolanie odporcu s prihliadnutím na jeho obsah podľa názoru odvolacieho súdu nebolo spôsobilé spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska odvolacích dôvodov, pričom v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnostialebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie. V konaní nevyplynuli najavo ani také vady konania, ktoré by mali za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia v zmysle ust. § 212 ods. 3 O. s. p.. Zároveň odvolací súd skonštatoval, že rozsudok súdu prvého stupňa spĺňa náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 O. s. p. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd sa stotožnil s názorom a postupom súdu prvého stupňa, preto rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal odporca (ďalej aj ako „dovolateľ“) v zákonnej lehote dovolanie, ktoré odôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., pretože sa mu v konaní odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. V rámci dovolania odporca upriamil pozornosť na to, že mu nebolo doručené vyjadrenie navrhovateľa k odvolaniu odporcu, o existencii ktorého sa dozvedel z napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. Odporca uviedol, že uvedeným postupom mu bola zo strany súdu odňatá možnosť konať pred súdom. V tejto súvislosti odporca poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade Trančíková proti Slovenskej republike a judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12. 03. 2015, sp. zn. 3Cdo/466/2014 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 06. 2012, sp. zn. 4Cdo/204/2011.
Odporca považuje napadnutý rozsudok odvolacieho súdu za arbitrárny a nepreskúmateľný. Svoj názor odporca zdôvodnil tým, že odvolací súd sa náležite nevysporiadal so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je nevyhnutné pre posúdenie veci a rozhodol na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnil. V dovolaní odporca ďalej uviedol, že súdy nižších stupňov nevenovali dostatočnú pozornosť otázke správnosti určenia výšky škody, ale ju len nekriticky a v prospech navrhovateľa akceptovali tak, ako bola uvedená v žalobnom návrhu. Vzhľadom na uvedené odporca skonštatoval, že je konanie ako aj rozhodnutia súdov nižších stupňov zaťažené vadou nepreskúmateľnosti. V dovolaní sa uvádza, že nesporná miera poškodenia Závodnej jedálne predstavovala 7,14 %, ktorú odporca uhradil. Pokiaľ by odporca poistné plnenie nekrátil v dôsledku tzv. podpoistenia, ale vyplatil by navrhovateľovi poistné plnenie za spôsobenú škodu v plnej výške, jednalo by sa o 34,5 % mieru poškodenia Závodnej jedálne. Odporca zdôraznil, že uvedený postup nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní a je len dôkazom o arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti napadaných rozhodnutí. Vzhľadom na uvedené sa odporca domnieva, že súd prvého stupňa mal v súvislosti so znaleckým dokazovaním skúmať poistnú hodnotu Závodnej jedálne práve ku dňu uzavretia Poistnej zmluvy, a nie ku dňu poistnej udalosti, ako učinil.
Z uvedeného dôvodu odporca zastáva názor, že zmena metodiky oceňovania nehnuteľností po uzavretí Poistnej zmluvy je právne bezvýznamná, a preto je bezprecedentné arbitrárne konštatovanie, že dôsledky sú výlučne na ťarchu odporcu. Zároveň podotkol, že odporca v postavení poisťovateľa nemá žiadny dôvod a ani právnu povinnosť vyplývajúcu z platného právneho poriadku upozorňovať poistené subjekty na zmeny v metodikách oceňovania nehnuteľností a pod., pričom takúto povinnosť nemožno odvodzovať ani od povinnosti odbornej starostlivosti. Uvedená povinnosť skôr zaťažuje navrhovateľa ako vlastníka nehnuteľnosti ako starostlivého hospodára, s prihliadnutím na aplikáciu základnej zásady viqilantibus iura scripta sunt.
Navrhovateľ sa k dovolaniu odporcu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.).
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu len v prípadoch, v ktorých ho pripúšťazákon (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu upravujú ustanovenia § 237 až § 239 O. s. p.
Podľa ust. § 237 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v ust. § 237 ods. 1 O. s. p., prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale i z úradnej povinnosti podľa ust. § 241 ods. 1 O. s. p. V prípade, že dovolací súd zistí, že rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto pochybenie nenamietal. Dovolací súd postupuje rovnako i v prípade, že dovolanie nie je v zmysle ust. § 238 a § 239 O. s. p. prípustné.
Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. § 238 O. s. p., a to pre prípad rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej zmenený, resp. v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci a tiež v prípade, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
V danom prípade neboli splnené podmienky pre prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 238 O. s. p.
Vzhľadom na uvedené, dovolací súd skúmal, či je daný dôvod prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 ods. 1 O. s. p.
Dovolateľ vady konania v zmysle ust. § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. v dovolaní nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť tohto opravného prostriedku preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.
So zreteľom na odporcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.), pričom treba zdôrazniť, že prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. nezakladá samo tvrdenie účastníka o existencii niektorej z uvedených procesných vád; určujúcim je zistenie, že k vade tejto povahy skutočne došlo.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uverejnenej pod č. 460/1992 Zb. (ďalej len „ústava“) zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. 209/1992 Zb. (ďalej len„dohovor“) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Zmyslom práva na súdnu ochranu je predovšetkým umožniť každému reálny prístup k súdu a teda splniť aj tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu, čo znamená umožniť účastníkovi konania realizáciu jeho procesných oprávnení, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (porovnaj napr. nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 14/01 zo dňa 23. 08. 2001, sp. zn. II. ÚS 132/02 zo dňa 13. 11. 2002, sp. zn. III. ÚS 171/2006 zo dňa 05. 04. 2007).
Právo na súdnu ochranu okrem ústavy (čl. 46 ods. 1), Listiny základných práv a slobôd, ktorá je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb. (čl. 36 ods. 1), a dohovoru (čl. 6 ods. 1), zabezpečujú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa ust. § 1 O. s. p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
V zmysle ust. § 18 O. s. p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv.
Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 23. 04. 2015, bolo súdu prvého stupňa doručené vyjadrenie právneho zástupcu navrhovateľa (č. l. 357 spisu), k odvolaniu odporcu proti rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 23. 02. 2015, č. k. 31Cb/40/2007-342. Toto vyjadrenie odporcovi, prvostupňový súd ani odvolací súd, nedoručil. Z doposiaľ uvedeného je dostatočne zjavné, že súdy porušili právo odporcu na spravodlivý proces, pretože v rozpore s princípmi rovnosti účastníkov mu nedoručili vyjadrenie k odvolaniu.
Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozhodnutí zo dňa 27. 04. 2010 v prípade Hudáková proti Slovenskej republike, poukázal na to, že princíp rovnosti zbraní, ako jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania, vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície vis - á - vis proti jej protistrane (pozri, napríklad Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, 18. 02. 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-I).
Právo na rovnosť v konaní je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky súčasťou práva na spravodlivý súdny proces a prejavuje sa vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd.
Zásada rovnosti účastníkov vyžaduje, aby jej uplatňovanie bolo koherentné vo všetkých štádiách občianskeho súdneho konania. Obaja účastníci majú právo na efektívny opravný prostriedok a na odvolacie konanie bez faktických a právnych prekážok.
Kontradiktórne konanie napokon vyjadruje aj zásadu, podľa ktorej účastníci musia mať možnosť nielen byť oboznámení s dôkazmi potrebnými na to, aby ich návrh bol úspešný, ale taktiež musia mať vedomosť o všetkých predložených dôkazoch a stanoviskách a vyjadriť sa k nim na účely ovplyvnenia rozhodnutia súdu. Podstatné je, že konkrétny dopad nedoručeného stanoviska na rozhodnutie súdu je iba málo dôležitý, pretože je na účastníkoch konania, aby posúdili, či sa budú, alebo nebudú k dokumentu vyjadrovať (Trančíková v. Slovenská republika, rozsudok z 13. 01. 2015). Výnimkou je iba situácia, keď by udelenie takýchto práv a možností nemalo žiaden vplyv na výsledok konania, lebo prijatý právny prístup nebol predmetom diskusie (napr. Ringier Axel Springer Slovakia, a. s., proti Slovenskej republike, I. ÚS 230/03. II. ÚS 249/2012). Spomínanou výnimkou by mohla byť napr. situácia, keby dovolanie bolo odmietnuté ako oneskorene podané, teda najvyšší súd by sa meritom dovolania vôbec nezaoberal (II. ÚS 249/2012).
Aj podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky pre posúdenie otázky, či nedoručením vyjadrenia žalovaného došlo k zásahu do práva na kontradiktórne konanie a na zachovanie princípu rovnosti zbraní sa nejaví ako podstatné, či vyjadrenie žalovaného obsahovalo niečo nové, resp. bolo iba opakovaním stanovísk už predtým prednášaných, a či sa pre meritórne posúdenie veci javil obsah vyjadrenia ako relevantný. Bolo totiž vecou sťažovateľa, ako by sa postavil k tvrdeniam žalovaného uvedeným v jeho vyjadrení na odvolanie (II. ÚS 299/2013).
Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov k podanému odvolaniu, treba preto považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces.
So zreteľom na uvedené dovolací súd konštatuje, že došlo k porušeniu práva odporcu na spravodlivý proces, pretože odvolací súd mu v rozpore s princípmi rovnosti účastníkov a kontradiktórnosti konania, predmetné vyjadrenie navrhovateľa zo dňa 23. 04. 2015, č. l. 357, nedoručil. V dôsledku tohto chybného postupu nemal odporca možnosť dozvedieť sa a vyjadriť sa - ak by to považoval za potrebné
- k spomínanému podaniu navrhovateľa.
Dovolací súd poukazuje aj na to, že význam požiadavky, aby bolo vyjadrenie k odvolaniu zaslané všetkým účastníkom konania, spočíva v potrebe zabezpečenia, aby procesné strany mali vieru vo výkon spravodlivosti a aby im nebola odopretá možnosť vyjadriť sa k skutočnostiam, ktoré by mohli ovplyvniť rozhodnutie súdu.
Na základe uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že došlo k porušeniu základného práva dovolateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, v dôsledku čoho bola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.).
Zistená procesná vada konania podľa ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (nedoručenie vyjadrenia k odvolaniu druhému účastníkovi konania) zakladá prípustnosť dovolania a je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne.
S prihliadnutím k zistenej vade konania, dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu podľa ust. § 243b ods. 2, 4 O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.).
Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.