UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Sone Pekarčíkovej a členiek senátu JUDr. Ivany Izakovičovej a JUDr. Beaty Miničovej v spore žalobcu Centrum Kramáre, spol. s r.o., Bratislava, Limbová 22, IČO: 36 842 079, zastúpeného Law & Trust - advokátska kancelária, spol. s r.o., Bratislava - mestská časť Staré Mesto, Mlynské nivy 16, IČO: 35 821 477, proti žalovanej Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., Bratislava - mestská časť Petržalka, Panónska cesta 2, IČO: 35 937 874, vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 50C/18/2020, o zaplatenie 5 319,27 eura s príslušenstvom, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 27. júla 2022, č. k. 3Cob/15X/2020-315, takto
rozhodol:
I. Dovolanie žalobcu o d m i e t a.
II. Žalovanej n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Bratislava V, ako súd prvej inštancie, rozsudkom z 25. júna 2020 č. k. 50C/18/2020-256 žalobu zamietol a žalovanej nepriznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania.
2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti a žalovaná ako zdravotná poisťovňa, uzatvorili dňa 28. júna 2011 zmluvu č. 61SSAAS028211 v znení 35 dodatkov vrátane príloh, ktorá bola dodatkom č. 1 prečíslovaná na 61KSTA007611, o poskytovaní a úhrade zdravotnej starostlivosti, lekárenskej starostlivosti a služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, ktorej predmetom bolo poskytovanie a úhrada zdravotnej starostlivosti v nasledovných odboroch všeobecná ambulantná starostlivosť pre dospelých, špecializovaná ambulantná starostlivosť - je zdravotná starostlivosť, ktorá sa poskytuje v iných špecializačných odboroch ako všeobecné lekárstvo, jednodňová zdravotná starostlivosť - je zdravotná starostlivosť poskytovaná formou ambulantnej starostlivosti osobe, ktorej zdravotný stav vyžaduje pobyt na lôžku kratší ako 24 hod.
3. Okresný súd zdôraznil, že žalobca si uplatňuje voči poisťovni nárok na úhradu nákladov za neodkladnú zdravotnú starostlivosť za rozhodné obdobie (od 1. decembra 2017 - do 31. decembra 2017), pričom žalobca si bol vedomý, že zdravotnú starostlivosť poskytuje bez zmluvy so žalovanou. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca vo svojej žalobe a počas konania žiadnym spôsobom nepreukázal, aké výkony zdravotnej starostlivosti a kedy boli poskytnuté, ktoré sú predmetom žaloby, a či sa jednalo o výkony spadajúce pod neodkladnú zdravotnú starostlivosť. Žalovaná bola povinná plniť - uhrádzať iba neodkladnú zdravotnú starostlivosť, ktorú žalobca nepreukázal - riadne nevykázal k úhrade a taktiež nepredložil žiadosť o potvrdenie skutočnosti, či ide o neodkladnú zdravotnú starostlivosť. Súd preto skonštatoval absenciu predpokladov pre vznik bezdôvodného obohatenia a žalobu zamietol tiež z dôvodu, že žalovaná nie je pasívne legitimovaná. Konajúci súd v ďalšom poukázal, aj na tú skutočnosť, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v konaní a nepreukázal žiadnym spôsobom, ako sa mala žalovaná bezdôvodne obohatiť.
4. Na odvolanie žalobcu, Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd, napadnutým rozsudkom z 27. júla 2022 č. k. 3Cob/155/2020-315 rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
5. Krajský súd konštatoval vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie a stotožnil sa s dôvodmi v ňom uvedenými a v celom rozsahu na ne poukázal. Odvolací súd s poukazom na čl. 40 Ústavy SR zdôraznil, že občania majú právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť za podmienok, ktoré ustanoví zákon. Zákonom č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v príslušnom znení (ďalej aj „zákon č. 577/2004 Z. z.“) je vymedzený rozsah zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia za podmienok ustanovených osobitnými predpismi a úhrady za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Zo zákona podľa odvolacieho súdu vyplýva napríklad právo na plné uhrádzanie preventívnych prehliadok, ale aj neodkladnej zdravotnej starostlivosti podľa § 3, a to za podmienok ustanovených zákonom.
6. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca zdravotnú starostlivosť poskytuje bez zmluvy so žalovanou a súdu nepreukázal, v akom rozsahu, a akú konkrétnu neodkladnú zdravotnú starostlivosť pacientom/poistencom v rozhodnom období poskytol, t.j. nepreukázal splnenie zákonných predpokladov pre uhradenie neodkladnej zdravotnej starostlivosti. Sprievodný protokol k zúčtovacím dokladom na disketách, ani menovitý zoznam priložený k žalobe podľa odvolacieho súdu nepreukazujú poskytnutie neodkladnej zdravotnej starostlivosti ani jej rozsah. Zároveň tieto sú neurčité, nevyplývajú z nich skutočnosti tvrdené žalobcom, pričom podľa zápisnice z pojednávania z 25. júna 2020 strany sporu nemali ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, súd prvej inštancie preto vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu.
7. Krajský súd v Bratislave záverom napadnutého rozhodnutia zdôraznil, že bezplatná zdravotná starostlivosť sa poskytuje za podmienok, ktoré ustanoví zákon, čiže je nesprávny taký výklad, podľa ktorého by mala byť zdravotná starostlivosť výlučne bezplatná, nakoľko taký výklad nevychádza z právnej úpravy SR. Taktiež konajúci súd uviedol, že posudzovanie prípadného premlčania nároku je bez právnej relevancie, keďže žalobcovi nevznikol nárok uplatňovaný žalobou.
8. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené s poukazom na § 387 ods. 1 a 2 CSP uviedol, že súd prvej inštancie na základe správne zisteného skutkového stavu dospel k správnemu právnemu záveru, a preto rozsudok okresného súdu potvrdil. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.
9. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie žalobca (č.l. 324 spisu), prípustnosť ktorého odôvodnil ust. § 420 písm. f) CSP teda, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa žalobcu ďalej napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, pričom rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešeniaprávnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP).
10. Žalobca (v ďalšom texte tiež ako „dovolateľ“) k dovolaciemu dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP uviedol, že postupom odvolacieho súdu bolo v dôsledku porušenia procesných normatív upravujúcich zákonný postup konajúceho súdu pri prejednaní súdenej veci porušené jeho ústavné právo na spravodlivý proces.
11. Dovolateľ poukázal na to, že rozhodujúcim argumentom v konaní boli ustanovenia § 12 zákona č. 576/2004 Z. z. a § 44 ods. 2 zákona č. 577/2004 Z. z. Práve z týchto ustanovení vyplýva povinnosť poskytovateľa zdravotnej starostlivosti uzatvoriť s pacientom dohodu o jej poskytovaní (teda zdravotnú starostlivosť aj poskytnúť) a zároveň zákaz podmieňovať jej poskytnutie úhradou zo strany pacienta. Súdy prvej a druhej inštancie sa však v odôvodnení svojich rozhodnutí v rámci svojho právneho posúdenia k týmto argumentom vôbec nevyjadrili. Týmto podľa dovolateľa súdy prvej a druhej inštancie nedali odpoveď na kľúčový argument žalobcu, ktorý bol pre konanie rozhodujúci.
12. Ďalším dôležitým argumentom žalobcu mali byť jeho tvrdenia o konaní žalovanej v rozpore s ustanoveniami o dobrých mravoch, a to najmä s ustanovením § 11 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z., podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z tohto zákona musí byť v súlade s dobrými mravmi a nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu inej osoby. Súdy prvej a druhej inštancie sa podľa dovolateľa v odôvodnení svojich rozhodnutí v rámci svojho právneho posúdenia ani k týmto argumentom vôbec nevyjadrili.
13. Zároveň je dovolateľ názoru, že súdy prvej a druhej inštancie v napadnutom rozsudku vôbec neposúdili skutkové tvrdenia a právne argumenty s uvedením zákonných ustanovení, nemohli v konaní postupovať a rozhodovať ani v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi pri zohľadnení ich vzájomného vzťahu a v súlade so základnými princípmi Civilného sporového poriadku (čl. 18 CSP).
14. Ďalej dovolateľ uviedol, že konajúce súdy nevykonali navrhované dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a týmto nesprávnym procesným postupom znemožnili žalobcovi, aby uskutočňoval jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti dovolateľ uviedol, že ako žalobca v konaní navrhoval vykonať dokazovanie, preukazujúce poskytnutie zdravotnej starostlivosti, aj zdravotnými záznamami pacientov a poistencov žalovanej, ktorým žalobca poskytol zdravotnú starostlivosť v mesiaci december 2017. V prípade potreby ďalších dôkazov, žalobca navrhol aj dokazovanie jeho výsluchom, prípadne aj výsluchom svedkov, ktorí tiež mohli potvrdiť poskytnutie zdravotnej starostlivosti v ambulancii žalobcu aj poistencom žalovanej. Napriek informácii poskytnutej súdu prvej inštancie na pojednávaní, že žalobca má pripravené aj zdravotné záznamy a môže ich predložiť súdu na jeho písomnú žiadosť priamo na pojednávaní, súd prvej inštancie odmietol vykonať tieto dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Týmto podľa dovolateľa oba konajúce súdy zmarili a neumožnili žalobcovi predloženie ďalšieho relevantného dôkazu zdravotnými záznamami pacientov.
15. Dovolateľ ďalej dôvodil, že ako žalobca v prílohe svojho návrhu predložil ako dôkaz prílohu k sprievodnému protokolu za mesiac december 2017, preukazujúcu poskytovanie zdravotnej starostlivosti žalobcom v období mesiaca december 2017 v obvyklej forme (vo forme dávky), ako sa zdravotnej poisťovni poskytnutie zdravotnej starostlivosti bežne preukazuje, pričom žalovaná zazmluvneným poskytovateľom úhrady za poskytnutú zdravotnú starostlivosť na základe takéhoto podkladu (ale v elektronickej forme) bežne uhrádza. Týmto dovolateľ nesúhlasí s tvrdením odvolacieho súdu o neurčitosti tohto dôkazu.
16. Podľa dovolateľa súd prvej inštancie mu ďalej neumožnil ako žalobcovi na pojednávaní oboznámiť sa s novými dôkazmi, ktoré žalovaná predložila súdu priamo na pojednávaní krátkou cestou. Súd tieto dôkazy poskytol žalobcovi spolu so zápisnicou o pojednávaní až po vyhlásení rozsudku a žalobca nemal možnosť sa k nim vyjadriť. Po následnom oboznámení sa s uvedenými dôkazmi žalobca zistil, žežalovanou predložené dôkazy nezodpovedajú skutočnosti. Žalobca by týmto rád navrhol ďalšie dokazovanie spochybňujúce hodnovernosť žalovanou predložených nových dôkazov, ktoré však nemal možnosť uplatniť včas.
17. Na základe uvedených skutočností je podľa dovolateľa zrejmé, že súdy prvej a druhej inštancie porušili právo na spravodlivý proces žalobcu, nevykonali navrhované dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, resp. zaťažil konanie inými procesnými vadami v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
18. Ohľadom dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľ pomerne rozsiahlo v bodoch 14. až 27. dovolania poukázal na skutkový stav veci s tým, že v bodoch 28. až 119. dovolania dovolateľ rozoberá jeho pohľad na správne právne posúdenie veci a nesprávny výklad súvisiacich zákonných ustanovení konajúcimi súdmi.
19. Dovolateľ uviedol, že podstatou sporu je výklad zložitého komplexu viacerých predpisov upravujúcich poskytovanie zdravotnej starostlivosti a úhradu za túto starostlivosť, pri ktorého výklade sa súdy prvej a druhej inštancie dopustili nesprávneho právneho posúdenia. Za štandardných okolností možno tieto vzťahy zasadiť podľa dovolateľa do pomerne jednoduchej schémy, kedy poistenec, resp. pacient v prospech zdravotnej poisťovne uhrádza (alebo sú za neho jeho zamestnávateľom alebo štátom uhrádzané) zdravotné odvody (poistné). Ak poistenec potrebuje zdravotnú starostlivosť, poskytne mu ju poskytovateľ zdravotnej starostlivosti. Tomuto za poskytnutie zdravotnej starostlivosti uhradí úhradu zdravotná poisťovňa. Uvedené je podľa názoru dovolateľa ideálnym prípadom.
20. Problém podľa dovolateľa nastáva v prípade, ak vyššie opísané vzťahy neprebiehajú štandardne. Konkrétne v tomto prípade medzi poskytovateľom zdravotnej starostlivosti a zdravotnou poisťovňou nie je uzatvorená zmluva o poskytovaní zdravotnej starostlivosti a jej úhrade. Za týchto okolností sú tri teoretické riešenia, ktoré možno klasifikovať podľa toho, ktorému z troch subjektov bude táto situácia na ťarchu. Po prvé, situácia by mohla ísť na ťarchu poskytovateľa. Po druhé, situácia by mohla ísť na ťarchu poistenca, resp. pacienta. Po tretie, situácia by mohla ísť na ťarchu zdravotnej poisťovne. Žalovaný (zdravotná poisťovňa) a aj súdy prvej a druhej inštancie sa prikláňajú k druhej možnosti. Podľa ich názoru by pacient nemal mať možnosť vybrať si poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a tak realizovať svoje ústavné právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť, ak tento poskytovateľ nemá so zdravotnou poisťovňou uzatvorenú zmluvu.
21. Žalobca je presvedčený, že výklad konajúcich súdov je nesprávny, nemá oporu v zákone a bezdôvodne obmedzuje právo pacientov na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na výber poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Je názoru, že neexistuje žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by pacientovi prikazovalo platiť za zdravotnú starostlivosť u nezmluvného poskytovateľa. Je síce pravda, že podľa § 79 zákona č. 578/2004 Z. z. je poskytovateľ povinný umiestniť na viditeľnom mieste zoznam zdravotných poisťovní, s ktorými má uzatvorenú zmluvu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti; umiestniť na prístupnom a viditeľnom mieste cenník všetkých zdravotných výkonov, ktoré poskytuje poskytovateľ; a informovať vopred osobu o tom, či má uzatvorenú zmluvu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti so zdravotnou poisťovňou, v ktorej je táto osoba verejne zdravotne poistená podľa osobitného predpisu. Nie je však možné od týchto informačných povinností poskytovateľa automaticky odvodzovať povinnosť poistenca a pacienta uhradiť si poskytnutú zdravotnú starostlivosť na vlastné náklady. Účelom týchto povinností poskytovateľa nie je podľa dovolateľa úprava práv pacienta na úhradu zdravotnej starostlivosti. Účelom týchto povinností je informovať, napríklad aj o cenách zdravotných výkonov pre pacientov, ktorí si podľa zákona za zdravotnú starostlivosť platia sami.
22. Dovolateľ má za to, že práva a povinnosti poistenca a pacienta sú upravené explicitne v iných ustanoveniach príslušných právnych predpisov, napríklad v ustanovení § 9 zákona č. 580/2004 Z. z. Podľa dovolateľa neexistuje žiadne zákonné ustanovenie, podľa ktorého by bol pacient povinný platiť za zdravotnú starostlivosť len z dôvodu, že mu ju poskytuje nezmluvný poskytovateľ zdravotnej starostlivosti. A ani žalovaný, ani súdy prvej a druhej inštancie takéto ustanovenie neidentifikovali. Spoukazom na § 12 ods. 2 zákona č. 576/2004 Z. z., § 44 ods. 2 zákona č. 577/2004 Z. z. v spojení s § 79 ods. 1 písm. ab) zákona č. 578/2004 Z. z. dovolateľ konštatoval, že zo zákona vyplýva zákaz pre poskytovateľa zdravotnej starostlivosti podmieňovať jej poskytnutie úhradou zo strany pacienta. Nie je teda podľa dovolateľa pravda - ako tvrdí žalovaný a súdy prvej a druhej inštancie, že poskytovateľ by mal v tunajšom prípade žiadať úhradu od pacienta. Takýto postup poskytovateľa by bol v rozpore so zákonom a takýto výklad konajúcich súdov porušuje práva pacienta s odkazom na čl. 40 Ústavy SR, podľa ktorého „Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon“.
23. Napokon, podľa názoru dovolateľa výklad súdu prvej inštancie diskriminuje pacientov na základe ich výkonu svojho zákonného práva vybrať si poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Podľa platnej právnej úpravy si občan môže vybrať svojho lekára a svojho poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Týmto výberom pacient realizuje svoje základné právo podľa čl. 40 Ústavy SR. Povinnosť úhrady za zdravotnú starostlivosť, ktorá má byť podľa čl. 40 Ústavy SR bezplatná, a to bez existencie zákonnej normy, ktorá by takúto povinnosť ukladala, je podľa žalobcu nepochybne ujmou na právach. Ak by teda pacient na základe svojho výberu zdravotného poskytovateľa nemohol dostať zdravotnú starostlivosť alebo by ju mohol dostať len za úhradu, išlo by aj o porušenie čl. 12 v spojení s čl. 40 Ústavy SR.
24. V súdenom spore s odkazom na § 6 ods. 1 písm. h) zákona č. 581/2004 Z. z. ide podľa dovolateľa o pacientov, ktorí sú poistencami žalovaného a riadne uhrádzali svoje poistné. Zdravotná starostlivosť, ktorú im poskytol žalobca, bola riadne odporučená všeobecným lekárom v zmysle § 8 ods. 4 zákona č. 576/2004 Z. z. a bola potrebná vzhľadom na ich zdravotný stav. Nie je teda sporné, že ak by si títo pacienti vybrali iného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, bol by žalovaný (zdravotná poisťovňa) povinný ich zdravotnú starostlivosť uhradiť. Žalovaný pritom netvrdil, že by žalobca za zdravotnú starostlivosť poskytnutú pacientom požadoval viac, než by požadoval ktorýkoľvek zmluvný poskytovateľ. Pre zdravotnú poisťovňu je napokon finančne irelevantné, či za zdravotnú starostlivosť uhradí zmluvnému, alebo nezmluvného poskytovateľovi. Keďže jej poistenec má vzhľadom na svoj zdravotný stav potrebu dostať zdravotnú starostlivosť, musela by ju zdravotná poisťovňa zaplatiť. Tým, že žalobca poistencom žalovaného potrebnú zdravotnú starostlivosť poskytol, nemusel im ju poskytnúť zmluvný poskytovateľ, pričom v takom prípade by žalovaný nemohol svoju povinnosť uhradiť za túto zdravotnú starostlivosť rozporovať. Žalobca je preto názoru, že plnil za žalovaného to, čo mal podľa práva žalovaný plniť sám, a tým je naplnená skutková podstata bezdôvodného obohatenia podľa § 454 OZ. V tejto súvislosti dovolateľ ďalej podrobne rozoberá kritériá určené a zverejnené žalovaným v praktickom živote, čím sa črtá jeho práva úvaha, či poistenci majú povinnosť u nezmluvného poskytovateľa platiť, čo však odporuje ich právu na bezplatnú zdravotnú starostlivosť v zmysle čl. 40 Ústavy SR a § 9 ods. 1 zákona č. 580/2004 Z. z. v rozsahu zákona č. 576/2004 Z. z., zákona č. 577/2004 Z. z. a nariadenia vlády 777/2004 Z. z.
25. Dovolateľ je preto názoru, že v praxi dovolacieho súdu zatiaľ nebola vyriešená najmä právna otázka: „Či poistenci zdravotných poisťovní majú právo na úhradu z verejného zdravotného poistenia, aj keď im zdravotnú starostlivosť poskytne nezmluvný poskytovateľ zdravotnej starostlivosti (v súlade s ich právom na voľbu poskytovateľa), a ak zdravotná poisťovňa neuhradí takúto zdravotnú starostlivosť, či sa suma zodpovedajúca hodnote poskytnutých zdravotných výkonov považuje za bezdôvodné obohatenie zdravotnej poisťovne?“
26. Podľa platných právnych predpisov podľa dovolateľa zdravotné poisťovne sú povinné poistné na verejné zdravotné poistenie prijímať a prerozdeľovať, ako aj uhrádzať poskytovateľom zdravotnej starostlivosti úhradu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť [§ 6 ods. 1 písm. c) a h) zákona č. 581/2004 Z. z.]. Podľa práva majú teda zdravotné poisťovne za svojich poistencov uhrádzať zdravotnú starostlivosť, ktorú poistencom poskytnú poskytovatelia. Preto, ak žalobca pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti poistencom žalovanej plnil za žalovanú to, čo podľa práva má plniť sama žalovaná, ako aj vzhľadom na to, že v zmysle platných právnych predpisov sa bezdôvodne obohatí aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám, žalobca považuje za bezdôvodné obohatenie zodpovedajúcehohodnote úkonov zdravotnej starostlivosti, ktoré bol žalobca povinný poskytnúť poistencom žalovanej.
27. Rozhodujúcim argumentom žalobcu v konaní totiž boli ustanovenia § 12 zákona č. 576/2004 Z. z. a § 44 ods. 2 zákona č. 577/2004 Z. z. Práve z týchto ustanovení totiž vyplýva povinnosť poskytovateľa zdravotnej starostlivosti uzatvoriť s pacientom dohodu o jej poskytovaní (teda zdravotnú starostlivosť aj poskytnúť) a zároveň zákaz podmieňovať jej poskytnutie úhradou zo strany pacienta.
28. Dovolateľ uzavrel, že z odôvodnenia súdov prvej a druhej inštancie a ich argumentácie sa javí, akoby viac rozhodovali o záväzku na úhradu zdravotnej starostlivosti ako o záväzku na vydanie bezdôvodného obohatenia, a preto možno dospeli ku svojim rozhodnutiam.
29. Preto dovolateľ navrhol, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil.
30. Žalovaná vo svojom vyjadrení k podanému dovolaniu uviedla, že platné právne predpisy jej neumožňujú uhradiť odkladnú zdravotnú starostlivosť, ak nie je uzatvorená zmluva s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, v ktorej by bol dohodnutý rozsah poskytovanej zdravotnej starostlivosti a jej cena. Dodala, že po splnení povinnosti žalobcu informovať pacienta vopred o podmienkach ním poskytovanej zdravotnej starostlivosti teda, či bude zdravotná starostlivosť hradená z verejného zdravotného poistenia na základe uzatvorenej zmluvy alebo hradená nebude, má poistenec/pacient právo sa rozhodnúť, či odkladnú zdravotnú starostlivosť príjme a uhradí sám, alebo si vyberie iného poskytovateľa v danej odbornosti, s ktorým má jeho zdravotná poisťovňa uzatvorenú zmluvu o poskytovaní a úhrade zdravotnej starostlivosti.
31. V ostatnej časti vyjadrenia žalovaná poukazuje na polemiku žalobcu o vzťahoch jednotlivých subjektov verejného zdravotného poistenia, ako aj podľa jej názoru fabulácie žalobcu s tým, že jeho pohľadávku považuje navyše za dubióznu. Žalovaná zdôraznila, že bola povinná žalobcovi za december 2017 plniť (uhrádzať) iba neodkladnú zdravotnú starostlivosť, ktorú však žalobca riadne k úhrade nevykázal a ani nepredložil žiadosť o potvrdenie skutočnosti, či ide v celkovej sume 5 319,27 eura (alebo v jej časti) o neodkladnú zdravotnú starostlivosť. Preto je žalovaná názoru, že nevznikla situácia ani pre jednu zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia, kedy by sa obohatil ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám.
32. Žalovaná zdôraznila, že úhrada odkladnej zdravotnej starostlivosti z verejného zdravotného poistenia je možná iba na základe zmluvy o poskytovaní a úhrade zdravotnej starostlivosti a v prípade jej absencie iba úhrada neodkladnej zdravotnej starostlivosti, avšak iba na základe potvrdenia žalovanej, či ide v konkrétnom prípade o neodkladnú zdravotnú starostlivosť (ktorá nebola žalovanej za december 2017 doručená). Tieto podmienky v prejednávanom spore podľa žalovanej splnené neboli, z ktorého dôvodu navrhla, aby dovolací súd dovolanie žalobcu ako nedôvodné zamietol.
33. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“), ako súd dovolací [§ 35 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“)] po zistení, že dovolanie podal včas žalobca, v neprospech ktorého bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpený podľa § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že tento mimoriadny opravný prostriedok žalobcu treba odmietnuť, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
34. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti v Civilnom sporovom poriadku. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je skôr reštriktívny výklad (por. 9Cdo/72/2020, 9Cdo/260/2021).
35. Podľa ustanovenia § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.
36. Predmetom dovolacieho prieskumu je napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený. Z tohto dôvodu je dovolanie voči napadnutému rozhodnutiu prípustné podľa § 420 CSP, pretože ide o rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa konanie v danom procesnom štádiu končí.
37. V posudzovanom prípade dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
38. Túto vadu vzhliadol dovolateľ v takom postupe konajúcich súdov, kedy tieto nevykonali ním navrhované dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností preukazujúce poskytnutie zdravotnej starostlivosti aj zdravotnými záznamami pacientov a poistencov žalovanej, ktorým žalobca poskytol zdravotnú starostlivosť v mesiaci december 2017. Týmto podľa dovolateľa oba konajúce súdy zmarili a neumožnili žalobcovi predloženie ďalšieho relevantného dôkazu zdravotnými záznamami pacientov.
39. V súvislosti s vyššie uvedenou námietkou dovolací súd pripomína, že už podľa predchádzajúcej právnej úpravy nebolo dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení strany sporu (a zakladajúcim prípustnosť dovolania), nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (R37/1993, R125/1999, R42/1993). Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 125/1999, dospel k záveru, že ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f) OSP nie je prípustné, lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú vymedzené v § 241 ods. 1 písm. a) až c) OSP. Pre tento záver svedčí aj § 243a ods. 2 druhá veta OSP, ktorý upravuje, že dovolací súd nevykonáva dokazovanie (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. novembra 2013 sp. zn. 5Cdo/275/2013). Nová právna úprava na podstate uvedeného nič nezmenila.
40. Podľa § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP).
41. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten, ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 193, § 205 CSP).
42. Ťažisko dokazovania je v konaní na súde prvej inštancie; skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 384 CSP).
43. Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to už len z toho dôvodu, že v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonanédôkazy; na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu totiž nemá možnosť dôkazy sám vykonávať (§ 442 CSP).
44. Keď Najvyšší súd Slovenskej republiky nemôže vykonávať dokazovanie, tak nemôže iba na základe súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôže pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením, alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil. Zároveň dovolací súd poukazuje na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Obdo/46/2017 a obdobne aj sp. zn. 4Obdo/41/2017, v ktorom uviedol, že „súd v konaní nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP) a nie sporových strán. Ak súd teda v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, resp. vykoná iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nezakladá to vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, lebo to nemožno považovať za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré strany mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení“.
45. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí dospel k záveru, že žalobca zdravotnú starostlivosť poskytuje bez zmluvy so žalovanou a v konaní nepreukázal, v akom rozsahu a akú konkrétnu neodkladnú zdravotnú starostlivosť pacientom/poistencom v rozhodnom období poskytol, t.j. nepreukázal splnenie zákonných predpokladov pre uhradenie neodkladnej zdravotnej starostlivosti. Dodal, že sprievodný protokol k zúčtovacím dokladom na disketách (ani menovitý zoznam priložený k žalobe) nepreukazujú poskytnutie neodkladnej zdravotnej starostlivosti ani jej rozsah. Zároveň krajský súd zdôraznil, že zo zápisnice z pojednávania pred súdom prvej inštancie z 25. júna 2020 strany sporu nemali ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, preto súd prvej inštancie podľa jeho názoru vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu.
46. Odvolací súd podotkol, že žalobca nemal so žalovanou uzavretú zmluvu o poskytovaní a úhrade zdravotnej starostlivosti. Z uvedeného dôvodu krajský súd uzavrel, že bezplatná zdravotná starostlivosť sa poskytuje za podmienok, ktoré ustanoví zákon, čiže je nesprávny taký výklad, podľa ktorého by mala byť zdravotná starostlivosť výlučne bezplatná, nakoľko taký výklad nevychádza z právnej úpravy SR, v ktorej súvislosti odvolací súd poukázal na správne právne posúdenie sporu súdom prvej inštancie. Preto odvolací súd dospel k záveru, že žalobca svoj žalobný nárok riadne nepreukázal.
47. Osobitne k námietke dovolateľa ohľadom takého postupu konajúcich súdov, ktorým malo dôjsť k zmareniu vykonania dokazovania žalobcom navrhovanými záznamami pacientov a poistencov žalovanej, ktorým žalobca poskytol zdravotnú starostlivosť v mesiaci december 2017, a ktoré záznamy môže predložiť len na základe písomného vyžiadania súdu (viď bod 14. a 39. tohto rozhodnutia), dovolací súd zisťuje, že tento dôkaz bol žalobcom navrhnutý 18. marca 2020 vo vyjadrení k odporu žalovaného (č.l. 167 spisu), ako aj na súdnom pojednávaní konanom na okresnom súde 25. júna 2020 (č.l. 247 spisu). Z návrhu na vykonanie dokazovania aj záznamami pacientov a poistencov žalovanej však nevyplýva, že by ním malo dôjsť k preukázaniu poskytnutia neodkladnej zdravotnej starostlivosti, ktorá je pre úhradu nákladov poskytnutej zdravotnej starostlivosti z verejného zdravotného poistenia kľúčová a určujúca. Dovolací súd konštatuje, že zo zápisnice o pojednávaní na Okresnom súde Bratislava V dňa 25. mája 2020 nevyplýva, že by došlo zo strany konajúceho súdu prvej inštancie k dovolateľom namietanému pochybeniu ohľadom marenia dokazovania, pretože tento po skončení dokazovania strany riadnym procesným postupom vyzval na vyjadrenie sa ku všetkým dôkazom, kedy strany sporu nemali žiadne ďalšie návrhy na vykonanie, resp. doplnenie dokazovania. Uvedené závery platia aj pre ostatnú dovolaciu námietku žalobcu v tomto smere týkajúcu sa poskytnutia listinných dôkazov predložených žalovanou priamo na pojednávaní 25. júna 2020 tzv. „krátkou cestou“, s ktorými dôkazmi sa podľa jeho tvrdení nemal možnosť oboznámiť. Preto, aj dovolací súd zhodne so záverom odvolacieho súdu dospel k záveru, že vyššie označené dovolacie námietky žalobcu (navyše zhodné s odvolacími, pozn. dovolacieho súdu) nie sú dôvodné, nakoľko vo veci konajúci súd prvej inštancie postupoval pri dokazovaní procesne správne a vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu.
48. Dovolací súd ďalej uvádza, že právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces a práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (sp. zn. II. ÚS 383/06).
49. S poukazom na nálezy ÚS SR sp. zn. II. ÚS 120/2020, IV. ÚS 557/2020, ako aj v zmysle judikatúry ESĽP dovolací súd uvádza, že „kvalitu odôvodnenia súdneho rozhodnutia je potrebné považovať za jeden zo základných aspektov práva na spravodlivý proces, podobne ako právo na rovnosť zbraní, alebo zásadu kontradiktórnosti konania. Podstatou odôvodnenia súdneho rozhodnutia je vysvetlenie, objasnenie a „obhájenie“ toho, ako súd procesne postupoval (vrátane toho, ako rozhodol) a ako také nemôže byť od doterajšieho procesného postupu oddelené“.
50. V posudzovanom prípade bolo potrebné zohľadniť, že odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP a v celom rozsahu sa stotožnil s jeho odôvodnením, na ktoré odkázal v zmysle § 387 ods. 2 CSP. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.
51. Obsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie dovolateľa, že odvolací súd sa nezaoberal jeho odvolacou argumentáciou ohľadom zmätočnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie. Dovolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrozumiteľným a plne akceptovateľným spôsobom špecifikuje správnosť vyhodnotenia dôkazov zo strany súdu prvej inštancie, čo viedlo k správnemu právnemu posúdeniu prejednávaného sporu, čím spĺňa všetky atribúty vyžadované v ust. § 220 ods. 2 CSP. Preto, ak dovolateľ z obsahu dovolania namieta, že postupom odvolacieho súdu malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, a to nevyjadrením sa k ustanoveniu § 12 zákona č. 576/2004 Z. z. a § 44 ods. 2 zákona č. 577/2004 Z. z., resp. k tvrdeniam žalobcu o konaní žalovanej v rozpore s ustanoveniami o dobrých mravoch, tak takéto námietky nemôžu obstáť, nakoľko súdy prvej a druhej inštancie v odôvodnení svojich rozhodnutí sa v rámci svojho právneho posúdenia dostatočne a preskúmateľne vyjadrili ku všetkým rozhodným argumentom prejednávaného sporu, ktorými argumentmi nepovažovali nárok žalobcu za preukázaný.
52. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že konanie pred odvolacím súdom (ako aj súdom prvej inštancie) nebolo postihnuté namietanou vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení § 420 písm. f) CSP a napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie nie je možné považovať za neodôvodnené.
53. Dovolanie je ďalej odôvodnené § 421 ods. 1 CSP, teda tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
54. Žalobca konajúcim súdom vytkol, že nesprávne právne posúdili tú otázku: „Či poistenci zdravotných poisťovní majú právo na úhradu z verejného zdravotného poistenia, aj keď im zdravotnú starostlivosť poskytne nezmluvný poskytovateľ zdravotnej starostlivosti (v súlade s ich právom na voľbu poskytovateľa), a ak zdravotná poisťovňa neuhradí takúto zdravotnú starostlivosť, či sa suma zodpovedajúca hodnote poskytnutých zdravotných výkonov považuje za bezdôvodné obohatenie zdravotnej poisťovne?“
55. Podľa platných právnych predpisov je dovolateľ názoru, že zdravotné poisťovne za svojich poistencov sú povinné uhrádzať zdravotnú starostlivosť, ktorú poistencom poskytnú poskytovatelia.Preto, ak žalobca pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti poistencom žalovanej plnil za žalovanú to, čo podľa práva má plniť sama žalovaná, ako aj vzhľadom na to, že v zmysle platných právnych predpisov sa bezdôvodne obohatí aj ten za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám, žalobca považuje za bezdôvodné obohatenie zodpovedajúceho hodnote úkonov zdravotnej starostlivosti, ktoré bol žalobca povinný poskytnúť poistencom žalovanej.
56. Poznajúc ustálenú rozhodovaciu prax dovolací súd konštatuje, že vyššie uvedená právna otázka už bola predmetom prieskumu, čím najvyšší súd dospel k záveru, že nie je daná prípustnosť dovolania podaného dovolateľom podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
57. Prioritne dovolací súd poznamenáva, že vyššie špecifikovaná právna otázka pozostáva z dvoch častí, kedy až po zodpovedaní otázky „Či poistenci zdravotných poisťovní majú právo na úhradu z verejného zdravotného poistenia, aj keď im zdravotnú starostlivosť poskytne nezmluvný poskytovateľ zdravotnej starostlivosti (v súlade s ich právom na voľbu poskytovateľa)?“, a to v kladnom prípade je možné pristúpiť k zodpovedaniu tej časti právnej otázky „či neuhradená zdravotná starostlivosť, teda v prípade kedy by poistenci zdravotných poisťovní mali právo na úhradu z verejného zdravotného poistenia aj keď im zdravotnú starostlivosť poskytne nezmluvný poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, tvorila sumu považujúcu za bezdôvodné obohatenie zdravotnej poisťovne?“
58. Dovolací súd zároveň považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že právna otázka, tak ako bola formulovaná dovolateľom je neúplná a nekorešponduje s textuálnym znením platnej právnej úpravy, nakoľko právo na úhradu z verejného zdravotného poistenia je ústavou garantované na poskytnutie zdravotnej starostlivosti poskytovateľom zdravotnej starostlivosti (zmluvným/nezmluvným - pozn. dovolacieho súdu) tak, ako určuje zákon s tým akcentom, že táto neúplnosť správnej právnej terminológie právneho posúdenia súdenej veci je sprevádzaná naprieč celým dovolaním (ako aj konaním pred súdmi nižších inštancií).
59. Dovolací súd ďalej na vysvetlenie obsahu pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 6. marca 2017 sp. zn. 3Cdo/6/2017, kde sa uvádza: „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov SR. Do tohto pojmu možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu alebo dokonca aj jednotlivo v doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali“. S prihliadnutím na čl. 3 CSP do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie“.
60. Dovolací súd vzhľadom na vyššie uvedenú právnu otázku (resp. jej prvej časti) upriamuje pozornosť na ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu vyjadrenú v rozhodnutí Ústavného súdu SR, a to konkrétne v Náleze ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 16/2005 z 2. júla 2008, ktoré judikovalo podmienky, rozsah a spôsob poskytovania bezplatnej zdravotnej starostlivosti na základe verejného zdravotného poistenia v zmysle čl. 40 Ústavy SR“.
61. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu k čl. 40 ústavy vyplýva, že „právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky musí mať výlučne zákonnú a nie inú právnu úpravu. To je plne v súlade s atribútmi právneho štátu, ku ktorým sa Slovenská republika hlási v čl. 1 ústavy. Z jeho podstaty nevyhnutne vyplýva požiadavka uplatňovať zákonnú úpravu takých vzťahov, ktoré patria do sféry základných práv a slobôd. Preto i časť ustanovenia čl. 40 ústavy „zákon ustanoví“ treba jednoznačne interpretovať tak, že ústava, ako základný právny predpis vyžaduje, aby právo na ochranu zdravia a ďalšie vzťahy prostredníctvom, ktorých sa toto základné právo uplatňuje, upravil zákon, prípadne predpis s prednosťou pred zákonom (ústavný zákon alebo medzinárodný dohovor spĺňajúci podmienky čl. 11 ústavy). Ústavná požiadavka zákonnej úpravy sa vzťahuje nielen na základné práva aslobody (ich zákonné vymedzenie), ale i na spôsob ich praktického uplatňovania. To plne vyplýva z čl. 12 ods. 1 ústavy, ktorý uvádza: „Základné práva a slobody sa zaručujú všetkým bez ohľadu...“ Zaručenie práv zároveň znamená aj zabezpečenie ich praktického uplatňovania, a to nielen v rozsahu, ktorý ustanovuje ústava, resp. zákonná norma na to ústavou splnomocnená, ale i spôsobom ustanoveným ústavou, t.j. prostredníctvom toho druhu právnych predpisov, ktorý určuje ústava. Ústava teda určuje, že na realizáciu práv upravených čl. 40 je spôsobilý iba zákon. To znamená, že výlučne prostredníctvom zákona sa zabezpečuje právo občanov na bezplatnú zdravotnú starostlivosť. Toto konštatovanie plne potvrdzuje i čl. 51 ústavy, ktorý uvádza: „Domáhať sa práv uvedených v... čl. 38 až 42 sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú“. Aj tento článok ústavy potvrdzuje, že občania sa môžu domáhať práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť len v medziach zákona, ktorým sa toto právo v čl. 40 ústavy nielen vykonáva, ale i prakticky uplatňuje. Súčasťou procesu praktického uplatnenia ústavného práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť sú i podmienky, rozsah a spôsob jej poskytovania, ktoré by mali byť upravené zákonom. Zákonodarca pritom nerozlišuje medzi základnými a inými podmienkami praktického uplatnenia tohto práva, avšak pre každé z nich zásadne predpisuje zákonnú formu. (PL. ÚS 5/94)“.
62. Ústavný súd SR považoval za nesporné, že ústavný pojem „bezplatná zdravotná starostlivosť a zdravotnícke pomôcky na základe zdravotného poistenia“ nachádza svoje zákonné vyjadrenie v pojme „zdravotná starostlivosť na základe verejného zdravotného poistenia“. Uvedené má oporu predovšetkým v ustanovení § 2 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z. z., podľa ktorého zdravotná starostlivosť je súbor pracovných činností, ktoré vykonávajú zdravotnícki pracovníci, vrátane poskytovania liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín s cieľom predĺženia života fyzickej osoby, zvýšenia kvality jej života a zdravého vývoja budúcich generácií; zdravotná starostlivosť zahŕňa prevenciu, dispenzarizáciu, diagnostiku, liečbu, biomedicínsky výskum, ošetrovateľskú starostlivosť a pôrodnú asistenciu, ako aj (najmä) v druhej časti zákona č. 577/2004 Z. z. Rozsah zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia je predmetom úpravy zákona č. 577/2004 Z.z. Tento zákon vo svojej druhej časti ustanovuje, aká zdravotná starostlivosť sa z verejného zdravotného poistenia uhrádza.
63. Pokiaľ ide o zdravotnícke výkony a ich uhrádzanie z verejného zdravotného poistenia, východiskovou referenčnou kategóriou v zmysle zákonnej úpravy je klasifikácia choroby doplnená o kritérium povahy poskytnutého zdravotného výkonu. Ústavný súd SR ustálil, že rozhodujúce je „jednak delenie chorôb na prioritné a neprioritné a jednak delenie zdravotných výkonov na neodkladnú zdravotnú starostlivosť a diagnostiku na jednej strane a iné výkony na strane druhej“. Uvedenému plne zodpovedá úprava § 3 zákona č. 577/2004 Z. z., konkrétne písm. a) odseku 1, podľa ktorého sú všetky zdravotné výkony pri neodkladnej zdravotnej starostlivosti, resp. neodkladná zdravotná starostlivosť bez výnimky uhrádzaná z verejného zdravotného poistenia.
64. Z ustanovenia § 3 zákona č. 577/2004 Z. z. totiž vyplýva, že pri poskytnutí neodkladnej zdravotnej starostlivosti a diagnostických zdravotných výkonoch je bezpredmetné, vo vzťahu k akej chorobe boli poskytnuté - tieto výkony sa vždy uhrádzajú z verejného zdravotného poistenia.
65. Ústavný súd SR preto v označenom náleze zaujal názor, že „už samotná existencia zdravotného poistenia vylučuje, aby boli poistené všetky zdravotné riziká (t.j. aby bezplatnosť bola absolútna), ale len tie, ktoré sú uznané za poistnú udalosť, a aby poskytovaná zdravotná starostlivosť na základe tohto poistenia nebola bezhraničná, ale limitovaná zákonom ustanovenými podmienkami, t.j. rozsahom a obsahom zdravotnej starostlivosti spadajúcej pod zdravotné poistenie. Ak by to tak nemalo byť, ústavodarca by poskytnutie bezplatnej zdravotnej starostlivosti „neobmedzil“ zdravotným poistením, ale by „veľkoryso“ na základe univerzálnej a absolútnej solidarity garantoval poskytovanie bezplatnej zdravotnej starostlivosti všetkým, resp. „každému“ (aj v tomto prípade nie však zadarmo, pretože štát by získaval prostriedky na jej zabezpečenie cez iné zdroje, najpravdepodobnejšie cez univerzálny daňový systém bez povinnosti ďalšej participácie pacienta - poistenca na nejakom poistení PL. ÚS 38/03). Z uvedeného podľa názoru ústavného súdu rezultuje aj skutočnosť, že ustanovenie akéhokoľvek obsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia, t.j. „nastaveniepoistného plnenia“ a určenie jeho obsahu a rozsahu, je nevyhnutne podmienené možnosťami spoločnosti a udržateľnosťou systému zdravotného poistenia“.
66. Ústavný súd SR vzhľadom na vyššie uvedené právne úvahy konštatoval, že „zákonodarca pristúpil k ustanoveniu určitej úrovne a obsahu práva na zdravotnú starostlivosť (uhrádzanú z verejného zdravotného poistenia), čím upravil medze základného práva podľa čl. 40 ústavy. Inými slovami, zákonodarca priamo zákonom upravil medze práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť tým, že ustanovil kritériá a podmienky, za ktorých poskytovanie toho - ktorého typu zdravotnej starostlivosti môže byť predmetom spoplatnenia. Týmito kritériami a podmienkami je podzákonný normotvorca bezprostredne viazaný. Je preto nepochybné, že obsah a rozsah zdravotnej starostlivosti na základe poistenia je upravený priamo zákonom, a to zákonom č. 577/2004 Z. z. Už len nad rámec uvedeného a s presahom na materiálnu stránku veci ústavný súd konštatuje, že zákonodarca zákonnú úroveň prístupu k bezplatne poskytovanej zdravotnej starostlivosti ustanovil spôsobom, ktorý nevykazuje žiadne známky svojvôle“.
67. K právnym záverom ústavného súdu aplikovateľným na súdenú vec dovolací súd dopĺňa, že v zmysle ustálenej praxe v spojení s čl. 40 ústavy, § 2 ods. 2 zákona č. 576/2004 Z. z. a § 3 ods. 1 zákona č. 577/2004 Z. z. je prístup k bezplatne poskytovanej zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia garantovaná len v prípade neodkladnej zdravotnej starostlivosti, a to bez zreteľa na skutočnosť, či túto neodkladnú zdravotnú starostlivosť poskytol zmluvný, alebo nezmluvný poskytovateľ zdravotnej starostlivosti. Preto, ak dovolateľ svoju právnu otázku (resp. jej prvú časť) postavil na neúplnej právnej formulácii, kedy za relevantné považoval poskytnutie nároku na úhradu zdravotnej starostlivosti (nie neodkladnej - pozn. dovolacieho súdu) nezmluvným poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, pričom v prípade ústavou garantovaného prístupu k bezplatnej zdravotnej starostlivosti na základe verejného zdravotného poistenia, prípadná zmluvnosť/nezmluvnosť poskytovateľa zdravotnej starostlivosti je bez relevancie, je potrebné s odkazom na Nález ÚS, ktorý k právnej otázke takéhoto charakteru zaujal právny záver konštatovať, že poistenci zdravotných poisťovní nemajú právo na úhradu z verejného zdravotného poistenia takej zdravotnej starostlivosti, ktorá nebola neodkladná. Inými slovami, poistenci zdravotných poisťovní majú právo na úhradu z verejného zdravotného poistenia len takej zdravotnej starostlivosti, ktorá bola neodkladná s tým, že v súdenej veci bola neodkladnosť zdravotnej starostlivosti súdmi nižších inštancií precízne a opakovane skúmaná, avšak nepreukázaná. Týmto absentuje na prístup k bezplatne poskytovanej zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia ústavou a zákonom determinujúci prvok, a to neodkladnosť poskytnutej zdravotnej starostlivosti.
68. Záverom je nutné podotknúť, že na správne právne posúdenie súdenej veci bolo potrebné aplikovať kľúčové ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č. 576/2004 Z. z. a § 3 ods. 1 zákona č. 577/2004 Z. z. v spojení s čl. 40 ústavy, a nie ustanovenia § 6 ods. 1 písm. c) a h) zákona č. 581/2004 Z. z. ako uvádza dovolateľ (viď body 24., 26. a 27. tohto rozhodnutia), nakoľko sa tieto dotýkajú činnosti zdravotnej poisťovne, ktorá podľa písm. c) „prijíma poistné na verejné zdravotné poistenie (ďalej len „poistné“) a prerozdeľuje poistné na základe rozhodnutia úradu vo veciach prerozdelenia poistného [§ 18 ods. 1 písm. a) štvrtý bod]; písm. h) uhrádza poskytovateľom zdravotnej starostlivosti a zariadeniam sociálnych služieb a zariadeniam sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately (ďalej len „zariadenie sociálnej pomoci“) úhradu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť v súlade s vykonávacím predpisom vydaným podľa § 15 ods. 8; resp. určuje povinnosti zdravotnej poisťovne pri štruktúre výdavkov zdravotných poisťovní podľa typov zdravotnej starostlivosti... a stanovuje pôsobnosť úradu vykonávajúceho dohľad nad verejným zdravotným poistením...“ Čím takto vymedzené ustanovenia § 6 ods. 1 písm. c) a h) zákona č. 581/2004 Z. z. uvádzané dovolateľom na právne posúdenie súdenej veci nedopadajú.
69. Zároveň dovolací súd konštatuje, že po zodpovedaní dovolateľom špecifikovanej právnej otázky v negatívnom smere, je právne zodpovedanie druhej časti právnej otázky týkajúcej sa prípadného bezdôvodného obohatenia na strane zdravotnej poisťovne bezpredmetné. Preto je aj v tejto časti právne posúdenie konajúcich súdov nižších inštancií správne, nakoľko sa prioritne zaoberali splnenímpodmienok ústavou garantovaného prístupu k bezplatnej zdravotnej starostlivosti na základe verejného zdravotného poistenia, ktorú vyhodnotili v súlade s vyššie uvedenými právnymi závermi, čím nepristúpili k posudzovaniu záväzku na vydanie prípadného bezdôvodného obohatenia, ktoré v súdenej veci ani nemohlo vzniknúť.
70. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že prípustnosť dovolania žalobcu vyvodená podľa § 420 písm. f) CSP nie je procesne daná, rovnako nie je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalobcu odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c), f) CSP bez toho, aby skúmal správnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia.
71. O trovách dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP s dôrazom na skutočnosť, že žalovaná nepožiadala o náhradu trov dovolacieho konania.
72. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republikypomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.