2 Obdo/2/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Č., zastúpeného A., proti žalovanému S., zastúpenému J., o zaplatenie 28.387,50 Kč s príslušenstvom, vedenej  

na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 9Cb/86/2009, na dovolanie žalovaného proti rozsudku

Krajského súdu v Trnave z 2. októbra 2012 č. k. 21Cob/90/2012-228, takto  

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave z 2. októbra

2012 č. k. 21Cob/90/2012-228 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Trnava rozsudkom z 25. januára 2012 č. k. 9Cb/86/2009-175 uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 28.387,50 Kč a trovy konania vo výške

zaplateného súdneho poplatku v sume 63 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške  

8.788 Kč všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobca i žalovaný, o ktorých napadnutým

rozsudkom rozhodol Krajský súd v Trnave tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. 2

V odôvodnení svojho rozsudku odvolací súd uviedol, že rozsah prieskumu

vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 212 ods. 1 O. s. p.),

podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak

kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah v akom má

byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť

preskúmané.

Poukázal tiež na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. i na rozhodnutie Ústavného súdu SR

sp. zn. II. ÚS 78/2005, podľa ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní

nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie,

ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, pokiaľ zostali sporné alebo sú

nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní.

Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu odvolací súd uviedol, že

dokazovanie v rozsahu vykonanom prvostupňovým súdom odvolací súd považoval  

za dostatočné, v ktorom sa prvostupňový súd podrobne zaoberal všetkými účastníkmi

tvrdenými skutočnosťami a vznesenými námietkami, tieto správne jednotlivo i v ich

vzájomnej súvislosti vyhodnotil a právny záver, ku ktorému dospel keď konštatoval, že

žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil, keď využíval ním poskytované služby  

bez právneho dôvodu a riadne uzatvorenej zmluvy je správny, s ktorým skutkovým zistením,

jeho právnym posúdením a odôvodnením sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil.

Odvolací súd preskúmal i správnosť rozhodnutia prvostupňového súdu na základe

odvolania žalobcu o náhrade trov konania a rovnako konštatoval, že rozhodnutie je i v tejto

časti správne. Poukázal na ustanovenie § 151 ods. 1 O. s. p. a uviedol, že z obsahu spisu

vyplýva, že dňa 30. januára 2012 bolo súdu prvého stupňa doručené podanie, ktorým si

právny zástupca žalobcu uplatňoval nárok na náhradu trov konania, v ktorom vyčíslil

zaplatený súdny poplatok a náhradu hotových výdavkov, ktoré mu súd prvého stupňa ako

v konaní úspešnému účastníkovi podľa § 142 ods. 1 O. s. p. priznal. Náhradu za premeškaný

čas ako ani odmenu za právne služby však advokát vôbec nevyčíslil, iba označil počet

právnych úkonov, ktoré právny zástupca pre žalobcu vykonal s označením termínov

jednotlivých pojednávaní, podľa ktorých mal súd prvého stupňa zrejme sám vypočítať 3

odmenu za vykonané úkony právnej služby a náhradu za premeškaný čas. Takéto podanie ale

nemožno považovať za riadne vyčíslenie trov právneho zastúpenia, ktoré zákon jednoznačne

pre ich priznanie vyžaduje (§ 151 ods. 1 O. s. p.). Žalobca si takýmto konaním obmedzil

právo na náhradu trov konania, pretože súd môže účastníkovi priznať iba tie trovy právneho

zastúpenia, ktoré si vyčíslil, ale nie je možné priznať trovy právneho zastúpenia, ktoré

vyčíslené neboli, hoci by zo spisu vyplývali. Z uvedeného dôvodu nie je preto správny názor

žalobcu uvedený v odvolaní, podľa ktorého súd prvého stupňa, keďže mal k dispozícii všetky

potrebné údaje, mal výšku trov právneho zastúpenia vyčísliť. S poukazom na vyššie uvedené

odvolací súd odvolania účastníkov konania vyhodnotil ako nedôvodné a rozhodnutie súdu

prvého stupňa podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania súd

vzhľadom na ustanovenie § 214 ods. 4, 5 O. s. p. z dôvodu, že trovy neboli vyčíslené

nerozhodol s tým, že rozhodne o nich samostatným uznesením.

Krajský súd v Trnave uznesením z 08. októbra 2012 č. k. 21Cob/90/2012-235

žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný, ktorý navrhol, aby

dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Prípustnosť dovolania dovolateľ založil na ust. § 237 písm. f/ O. s. p. Poukázal, že

odvolací súd v napadnutom rozsudku nevysvetlil prečo sa nezaoberal dôvodmi odvolania

dovolateľa proti rozsudku súdu prvého stupňa, ktoré sú rozhodujúce pre rozhodnutie o odvolaní a taktiež neozrejmil na základe akých úvah a po zhodnotení ktorých dôkazov

dospel k záverom uvedeným v odôvodnení rozsudku. Odvolací súd sa nezaoberal a ani

neodpovedal na námietku uvedenú v odvolaní, že nútiť druhého zmluvného partnera, aby

prijal určité plnenie/službu, o ktoré tento nemá záujem a dokonca za tieto nepotrebné  

a so zabezpečovaním spojov dovolateľa nesúvisiace služby aj platil, odporuje zásade

rovnoprávneho postavenia zmluvných strán – obchodných partnerov. Odvolací súd  

v rozhodnutí neodpovedal ani na ďalšiu odvolaciu námietku, že pokiaľ žalobca požaduje  

od dovolateľa poplatok za jeden spoj v medzinárodnej verejnej linkovej osobnej doprave SR

vo výške 197 Kč, čo je takmer osemnásobok oproti poplatku za spoj v MHD (26 Kč) a vyše

štvornásobok oproti poplatku za spoj vo vnútroštátnej verejnej linkovej osobnej doprave – 4

prímestská (do 99 km = 45 Kč), žalobca by mal pri medzinárodných spojoch SR oproti

službám v prímestských spojoch a pri spojoch v MHD poskytovať aj vyše štvornásobný a až

takmer osemnásobný väčší počet služieb. Ďalej dovolateľ v odvolaní proti rozsudku súdu

prvého stupňa spochybnil názor žalobcu a názor súdu prvého stupňa, ktorý sa s názorom

žalobcu stotožnil, že rozdiel vo výške cien u jednotlivých spojov spočíva v rozsahu

poskytovaných služieb medzi jednotlivými typmi prepráv. Podľa tohto názoru MHD

predpokladá iba krátky pobyt cestujúcich v areáli autobusových staníc bez využitia

príslušenstva. Prímestská doprava predpokladá tiež krátky pobyt cestujúceho v areáli

autobusových staníc, cestujúci cestuje na dlhšiu vzdialenosť než v MHD, preto čiastočne

využíva aj príslušenstvo autobusových staníc. Diaľková medzinárodná doprava zvlášť

predpokladá dlhší pobyt cestujúceho v areáli autobusových staníc s využitím celého

príslušenstva a služieb, najmä ide o vykurovanú čakáreň, WC, informačnú kanceláriu, predaj

miesteniek, úschovu batožiny, kútik pre matky s deťmi, vybavenie cestujúcich a batožiny,

ktoré vykonáva vodič vozidla vrátane uloženia batožiny a ich evidenciu v batožinovom

priestore vozidla. K uvedeným pripomienkam dovolateľa sa odvolací súd vôbec nevyjadril

a ani neuviedol prečo sa k nim nevyjadril. V odvolaní dovolateľ poukázal na výpoveď svedka

M. z pojednávania dňa 25. januára 2012, ktorá mala rozhodujúci význam pre rozhodovanie

súdu o danej veci, kedy súd podľa dovolateľa pochybil, keď uvedenú výpoveď svedka nevzal pri svojom rozhodovaní o žalobe do úvahy. Pokiaľ cena za jeden spoj pri medzinárodnej

preprave – SR je vo výške 197 Kč, avšak z tých služieb/činností, z ktorých je táto cena

tvorená/zložená nie sú poskytované podstatné služby, t. j. služby informačnej kancelárie   a nevyvesenie cestovných poriadkov a nepridelenie odjazdového státia (viď výpoveď svedka

S.), cena za jeden spoj pri medzinárodnej preprave – SR sa musí podstatne znížiť. Podľa

dovolateľa žalobca si nemohol úspešne uplatniť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia

za využívanie tých služieb, ktoré dovolateľovi neposkytoval. Touto výhradou dovolateľa sa

odvolací súd vôbec nezaoberal a ani nevyjadril prečo sa ňou nezaoberal. Dovolateľ v odvolaní

ďalej poukázal na skutočnosť, že pokiaľ príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka

platného v Českej republike, ktoré upravujú inštitút bezdôvodného obohatenia neobsahujú

úpravu výpočtu výšky bezdôvodného obohatenia, pri výpočte výšky bezdôvodného

obohatenia mali byť použité ustanovenia upravujúce vecné bremeno, t. j. ust. § 151n ods. 3

Obč. zák. platného v Českej republike, pričom na nákladoch jednotlivých autobusových staníc

sa má primeraným dielom, t. j. percentuálne, resp. podielom podľa miery spoluužívania

týchto autobusových staníc podieľať aj žalobca a všetci ostatní dopravcovia, ktorí autobusové 5

stanice využívajú. Ďalej namietal, že ako titul pre podanie žaloby o vydanie bezdôvodného

obohatenia nemôže byť uplatnená/použitá faktúra č. 3030780032 vystavená dňa 31. januára

2007 na sumu 28.387,50 Kč s lehotou splatnosti 10. februára 2007, ktorú dovolateľ žalobcovi

neuhradil a ktorú žalobca odôvodnil tým, že „fakturujeme Vám sjednanou paušální částku  

za užívaní Ústředního autobusového nádraží v Ostravě a Autobusového nádraží v Novém

Jičíně v měsíci 01/2007 dle smlouvy:... Celkem k úhradě : 28.387,50 Kč“. Túto faktúru

vystavil žalobca dovolateľovi za zmluvné využívanie autobusových staníc za január 2007,

v danom prípade ide podľa dovolateľa o fakturáciu zmluvného vzťahu a nie o vyčíslenie

výšky bezdôvodného obohatenia. Taktiež uviedol, že ku dňu podania odvolania žiadne

vyčíslenie výšky bezdôvodného obohatenia, ktoré malo na strane dovolateľa vzniknúť

užívaním autobusových staníc, resp. využívaním služieb žalobcu na autobusových staniciach

bez riadne uzatvorenej zmluvy, teda bez právneho dôvodu za obdobie rokov 2006-2008 od

žalobcu neobdržal. Dovolateľ opätovne poukázal na skutočnosť, že žalobca predmetnou

faktúrou vyfakturoval dovolateľovi „sjednanou paušální částku za užívaní Ústředního

autobusového nádraží v Ostravě a Autobusového nádraží   v Novém Jičíně“, avšak žalobu,

resp. následne jej zmenou si uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Takisto ani

touto výhradou dovolateľa sa odvolací súd vôbec nezaoberal a ani sa nevyjadril prečo sa ňou

nezaoberal.

Ďalej poukázal na to, že svoje výhrady/pripomienky proti rozhodnutiu súdu prvého

stupňa v odvolaní proti tomuto rozsudku uviedol aj z toho dôvodu, že prvostupňový súd v odôvodnení rozhodnutia sa týmto záležitostiam dostatočne nevenoval, resp. na tieto otázky

neodpovedal a z tohto dôvodu iba poukázanie v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu  

na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa je podľa dovolateľa nedostatočné. Uviedol,

že odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozsudku iba obmedzil na skonštatovanie správnosti

dôvodov odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, pričom bez náležitého

odôvodnenia sa toto rozhodnutie stalo nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov a chýba

mu presvedčivosť. Rozhodnutie súdu podľa dovolateľa musí obsahovať odpovede  

na argumenty prednesené účastníkmi konania, pričom úvahy, ktoré súd viedli k danému

rozhodnutiu musia vychádzať z platných hmotnoprávnych predpisov a musia byť

presvedčivé. Odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu je z uvedených dôvodov

podľa dovolateľa nepresvedčivé, čo je v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Nakoľko odvolací

súd svoj rozsudok odôvodnil iba tým spôsobom, že v odôvodnení rozsudku poukázal   6

na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým sa plne stotožnil, pričom vo svojom

rozsudku odvolací súd jasne a zrozumiteľne neodpovedal na právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany dovolateľa, t. j. nevyjadril sa k dôležitým

otázkam – námietkam uvedeným v odvolaní dovolateľa proti rozsudku súdu prvého stupňa,

odvolací súd svoj rozsudok nedostatočne odôvodnil a dovolateľovi odňal možnosť konať  

pred súdom a z tohto dôvodu podľa ust. § 237 ods. 2 písm. f/ O. s. p. v spojení s ust. § 157

ods. 2 O. s. p. navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Žalobca sa písomne vyjadril k dovolaniu žalovaného a navrhol, aby súd rozsudok

odvolacieho súdu potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania.

Uviedol, že žalovaný nespochybňoval, že žalobcovi za jeho činnosť v súvislosti

s realizáciou autobusových spojov Ústrednej autobusovej stanice v Ostravě a Autobusovej

stanice v Novém Jičíně prináleží určitý poplatok, avšak žalovaný chcel žalobcovi zaplatiť len

tie služby, ktoré so zaisťovaním jeho spojov súvisia. Z tohto dôvodu potom žalovaný trval  

na tom, aby žalobca predložil kalkuláciu ceny, z ktorej by bolo možné zistiť cenu

jednotlivých služieb/činností, ktoré súvisia so zaistením spojov. Uvedené tvrdenia žalovaného

považoval žalobca za čisto účelové, a to i s ohľadom na to, že kalkuláciu ceny žalovaný

požadoval až v dobe jeho dlhodobého bezdôvodného obohacovania. Žalobca stanovil cenu v súlade s právnymi predpismi Českej republiky, najmä v súlade so zákonom č. 526/1990 Sb.

o cenách v znení neskorších predpisov (ďalej už len „zákon o cenách“), ktorý vychádza

z princípu voľnej tvorby cien. Cena za užívanie autobusových staníc nie je v Českej republike

regulovaná a zákon o cenách neukladá previesť pri ich stanovení kalkuláciu. Výšku cien  

pre jednotlivé kalendárne roky vyhlasuje žalobca cenníkom, ktorý včas pred začiatkom

kalendárneho roku zasiela jednotlivým obchodným partnerom, na ktorých záleží, či túto

ponuku príjmu, čo bolo aj v prípade žalovaného, ktorému bol cenník za užívanie

autobusových staníc v roku 2007 doručený dňa 22. decembra 2006, spoločne s cenníkom aj

dopravné prevádzkové poriadky autobusových staníc.

  K tvrdeniu žalovaného o vnútení prijatia určitej nevyžiadanej služby žalobca uviedol,

že žalovaný po celú dobu autobusové stanice skutočne pravidelne podľa platnej licencie

a platného cestovného poriadku užíval, lebo na základe týchto dokumentov nebolo užívanie 7

autobusových staníc v súlade s týmito dokumentmi len jeho právo, ale aj povinnosťou. Z režimu obidvoch týchto dokumentov potom žalovanému plynula povinnosť hlásiť každú

zmenu, pokiaľ sa skutočný stav líšil od stavu predpísaného týmito dokumentmi. Dôkazné

bremeno ohľadom žalovaným tvrdeného neposkytovania služieb je teda podľa názoru žalobcu

na žalovanom, pričom žalovaný si túto svoju dôkaznú povinnosť nesplnil. Pokiaľ nebol

žalovaný spokojný s výškou poplatkov za vjazd/výjazd na autobusové stanice mohol

kedykoľvek požiadať o zmenu licencie, resp. cestovného poriadku. Žalobca doplnil, že vnímal

svoje postavenie ako sprostredkovateľa služieb medzi cestujúcou verejnosťou, nemohol

pripustiť, aby sa cestujúca verejnosť ocitla z dôvodu nehradenia služieb žalovaným

v postavení rukojemníka, preto žalobca žalovaného opakovane žiadal o splnenie povinností

a až v liste zo dňa 05. decembra 2007 žalovaného požiadal, aby nevstupoval na autobusové

stanice a vyhradil si právo majiteľa vykázať vozidlá žalovaného z týchto autobusových staníc,

prípadne zamedziť ich vjazdu. Žalobca však nikdy fakticky k takým opatreniam nepristúpil.

Zákaz vjazdu žalovaný nerešpektoval a k zastaveniu linky č. 102703 Ostrava – Bratislava

prevádzkovanej žalovaným došlo podľa listu samotného žalovaného zo dňa 10. novembra

2008 až dňa 01. decembra 2008. Predmetom tohto sporu je bezdôvodné obohatenie

žalovaného, ktoré vzniklo neoprávneným užívaním autobusových staníc už v máji roku 2007.

K námietkam žalovaného ohľadom výšky ceny za spoje v medzinárodných spojoch SR

žalobca uviedol, že výška ceny stanovená žalobcom patrí k najnižším na trhu v Českej republike, túto skutočnosť preukázal v Porovnaní cien v roku 2007, ktorú uviedol ako prílohu

svojho Stanoviska zo dňa 12. januára 2010 k vyjadreniu žalovaného zo dňa 15. októbra 2009.

K námietkam žalovaného o rozdiele cien medzi jednotlivými druhmi prepráv žalobca

poznamenal, že otázku rozdielov v nárokoch na autobusové stanice u dopravcov

medzinárodných autobusových liniek a nárokov dopravcov, ktorý zabezpečujú ostatné druhy

autobusovej dopravy je potrebné posudzovať podľa rozdielnosti poskytovaných služieb.  

V čase kedy žalovaný podal žiadosť o udelenie licencie k prevádzke verejnej linkovej

medzinárodnej dopravy na linke 000151 Ostrava (CZ) – Bratislava (SK) prevádzkovanej

žalovaným, rozdielnosť cien jednotlivých služieb žalovaného nerozporoval. V rámci konania

o udelenie licencie sa v súlade s ust. § 11 ods. 3 písm. d/ zákona č. 111/1994 Sb. k žiadosti

o udelenie licencie vyjadruje rovnako majiteľ označníkov zástavky uvedených v žiadosti

o udelenie licencie. Vo vyjadrení k žiadosti o udelenie licencie zo dňa 23. mája 2005 žalobca

ako majiteľ autobusových staníc súhlasil s využívaním autobusových staníc žalovaným   8

na základe uzatvorenia zmluvy o užívaní autobusových staníc za úplatu, pričom táto zmluva

musela byť uzatvorená pred zahájením prevádzky linky a tieto uvedené skutočnosti popierajú

tvrdenie žalovaného o vysokých poplatkoch za príjazd, resp. odjazd z autobusových staníc

a žalobca nesúhlasil ani s tvrdením žalovaného o neprimeranom znevýhodňovaní dopravcov,

ktorí prevádzkujú diaľkové a medzinárodné linky oproti dopravcom ostatným.

K namietanému rozsahu poskytovaných služieb autobusových staníc žalobca uviedol,

že sa vyjadril v rámci oddielu k tvrdeniu žalovaného o vnucovaní sa prijatia určitej

nevyžiadanej služby tohto vyjadrenia k dovolaniu.

V súvislosti s rozporovanou výškou bezdôvodného obohatenia zaujal stanovisko,

podľa ktorého sa žalovaný mylne domnieva, že pri výpočte výšky bezdôvodného obohatenia

majú byť použité ustanovenia upravujúce inštitút vecného bremena. Toto svoje tvrdenie

žalovaný pritom ničím nepodložil. Naopak odborná literatúra uvádza, že pri poskytnutí služby

bez uzatvorenia zmluvy má poskytovateľ právo na zaplatenie peňažnej náhrady

zodpovedajúcej skutočnému majetkovému prospechu zákazníka. V danom prípade je

skutočný majetkový prospech žalobcu vyčíslený práve faktúrou č. 3030780263 vystavenou

dňa 31. mája 2007 na čiastku 28 387,50 Kč, lebo práve táto čiastka zodpovedá cene, miestu a času obvyklej. Ako už vyššie uviedol, svedčí o tejto skutočnosti Porovnanie cien v roku

2007, ktoré je uvedené ako príloha k Stanoviska žalobcu zo dňa 12. januára 2010.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,

že dovolanie bolo podané účastníkom konania včas (§ 240 ods. 1 O. s. p.) bez nariadenia

dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) najskôr skúmal, či dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

Občiansky súdny poriadok pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu

z dôvodov taxatívne menovaných v ust. § 237 písm. a/ až g/ a v prípadoch uvedených v ust.  

§ 238.

9

Dovolaním z dôvodov uvedených v § 237 O. s. p. je možné napadnúť všetky

rozhodnutia odvolacieho súdu bez ohľadu na formu rozhodnutia, na jeho obsah alebo  

na povahu predmetu konania. Prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. nie je daná tým, že

dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených

v tomto ustanovení. Dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je v tomto prípade

prípustné iba vtedy, ak touto vadou rozhodnutie skutočne trpí, t. j., ak sa stali skutočnosti,

v dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila sa v rozhodnutí (postupe) odvolacieho súdu.

Podľa ust. § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh  

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v § 237  

O. s. p. prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale z úradnej povinnosti (§ 242  

O. s. p.). V prípade, že dovolací súd zistí, že rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou

z týchto vád zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto pochybenie nenamietal.

Dovolací súd postupuje rovnako i v prípade, že dovolanie nie je v zmysle ust. § 238 a § 239 O. s. p. prípustné.

Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. § 238 O. s. p., a to pre prípad

rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenený podľa

odseku 1, resp., v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci podľa odseku 2 a tiež v prípade, ak odvolací súd vyslovil vo výroku

svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie  

po právnej stránke zásadného významu podľa odseku 3.

10

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol

rozsudok prvostupňového súdu potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie, pričom

odvolací súd nevyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie

prípustné, z ktorého dôvodu dovolanie v zmysle § 238 O. s. p. nie je prípustné.

Dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa ust. § 238

O. s. p., ale (aj so zreteľom na obsah dovolania) sa zaoberal tiež otázkou, či konanie nie je

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ust. § 237 O. s. p.

Dovolateľ vady konania v zmysle ust. § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. v dovolaní

nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť tohto

opravného prostriedku, preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku

opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, že mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať  

pred súdom, čo zakladá dovolací dôvod podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p.

Vadou konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia je taký závadný procesný

postup, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré

mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie možnosti konať pred súdom výslovne

dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy,

právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy  

a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa  

k dokazovaniu i k právnej stránke veci. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide

aj vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne

záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné

práva.

Podľa ustálenej judikatúry o postup odnímajúci účastníkovi možnosť konať  

pred súdom ide tiež v prípade rozhodnutia, ktorého odôvodnenie nespĺňa zákonné náležitosti. 11

Dovolateľ   v dovolaní   namietal, že   konanie je   postihnuté   práve takouto vadou

založenou na nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (ust. § 157 ods. 2 O. s. p.)  

so zreteľom na odvolacie dôvody uvedené v jeho odvolaní.

Treba prisvedčiť dovolateľovi, že právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces a práva na súdnu ochranu

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej dohovor)  

a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (napr. II. ÚS 383/06).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu

zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou,

že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko  

z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa

ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne

vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie

dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné.

Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám

logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické

hľadiská. Účelom odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť

rozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti

postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci.

Odôvodnenie rozsudku by malo účastníkom konania dovoľovať posúdiť ako súd v ich veci 12

vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom

rozhodovaní vo veci samej.

  Ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.).

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú

námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci

význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie

dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS

78/05). Avšak aj odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí účastníkov konania

jednoznačne presvedčiť o správnosti záverov súdu a rovnako v prípade kontroly správnosti

rozhodnutia musí odôvodnenie rozsudku slúžiť na objasnenie dôvodov konkrétneho

rozhodnutia súdu.

Vychádzajúc z vyššie uvedených aspektov dospel dovolací súd k záveru, že právo

žalovaného na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia v danom prípade porušené bolo.

Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa žalobe o vydanie bezdôvodného

obohatenia vo výške 28 386,50 Kč vyhovel, nakoľko mal za preukázané, že žalovaný užíval

autobusové stanice žalobcu v Ostrave a v Novom Jičíne v rokoch 2006 až 2008, v rovnakom rozsahu ako v roku 2005, i keď už na uvedené obdobie nebola medzi účastníkmi uzatvorená

zmluva o užívaní týchto staníc. Pri stanovení výšky bezdôvodného obohatenia žalovaného,  

t. j. majetkového prospechu získaného žalovaným užívaním uvedených staníc bez právneho

dôvodu, súd prvého stupňa vychádzal zo sumy 197 Kč za jeden spoj autobusovej linky

určenej na základe cenníka žalobcu, pričom išlo o cenu obvyklú s prihliadnutím k nákladom

na prepravu a služby. Súd prvého stupňa konštatoval, že žalobca si uplatnil nárok  

na zaplatenie najnižšej sadzby pre medzinárodné linky a jeho výšku preukázal predloženými

dôkazmi.

V odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa žalovaný namietal výšku bezdôvodného

obohatenia, pričom poukázal na výpoveď svedka M., z ktorej vyplýva, že žalobca mal

obmedziť rozsah služieb poskytovaných pre žalovaného, v dôsledku čoho podľa žalovaného

súd prvého stupňa nepostupoval správne, keď žalobcovi priznal majetkový prospech  

za služby, ktoré nevykonal. Nesúhlasil tiež so spôsobom stanovenia obvyklej ceny   13

a vyúčtovanie bezdôvodného obohatenia faktúrou považoval za nesprávne, bez právnych

účinkov. Zastával názor, že pri stanovení výšky bezdôvodného obohatenia mal súd prvého

stupňa aplikovať ustanovenie § 151n ods. 3 Občianskeho zákonníka platného v Českej

republike.

Odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. ako aj na nález

ústavného súdu spisovej značky II. ÚS 78/2005 svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že

považoval dokazovanie v rozsahu vykonanom prvostupňovým súdom za dostatočné, v ktorom

sa prvostupňový súd podrobne zaoberal všetkými účastníkmi tvrdenými skutočnosťami

a vznesenými námietkami, tieto správne jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti vyhodnotil.

Právny záver, ku ktorému dospel súd prvého stupňa, keď konštatoval, že žalovaný sa na úkor

žalobcu bezdôvodne obohatil, keď využíval ním poskytované služby bez právneho dôvodu

a riadne uzatvorenej zmluvy považoval za správny. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil

so skutkovým zistením, jeho právnym posúdením a odôvodnením rozhodnutia súdu prvého

stupňa.

Dovolací súd zistil, že žalovaný v odôvodnení odvolania opätovne rozporoval výšku

uplatneného bezdôvodného obohatenia žalobcu. Tvrdil, že súdy nezobrali do úvahy časť

výpovede svedka M., na základe ktorej žalobca neposkytol žalovanému vyúčtovaný rozsah

služieb, pričom odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol z akých dôvodov

nebolo potrebné k tejto časti výpovede svedka prihliadnuť. V súvislosti s výškou predmetu konania žalovaný v odvolaní poukázal tiež na nesprávnu aplikáciu hmotného práva (súd mal

aplikovať český Občiansky zákonník a nie zákon o cenách) ako aj na formu vyúčtovania

bezdôvodného obohatenia   žalovanému (faktúra) a jej vplyv na uplatnenie nároku. Tieto

námietky podľa názoru dovolacieho súdu majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní, a preto dovolací súd dospel k záveru, že bolo povinnosťou odvolacieho súdu

náležite sa s nimi v odôvodnení rozhodnutia vysporiadať.

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. III. ÚS 44/2011, podľa ktorého nestačí, aby všeobecný súd na argument

účastníka konania iba formálne zareagoval, ale musí sa s ním vyrovnať dostatočne

a v prípade, ak tento argument odmietne, musí dostatočným spôsobom uviesť prečo ho

považuje za nesprávny, t. j. musí ho vyvrátiť. Rovnaké stanovisko v obdobných prípadoch 14

zaujal aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý konštatoval, že pojem spravodlivého procesu

vyžaduje, aby vnútroštátny súd, ktorý poskytol stručné dôvody pre svoje rozhodnutie, či už

tým, že do neho včlenil dôvody uvedené nižším súdom alebo inak sa skutočne zaoberal

podstatnými otázkami, ktoré mu boli predložené na posúdenie a aby bez ďalšieho jednoducho

neprevzal závery, ku ktorým dospel nižší súd (Helle c. Fínsko v rozhodnutí zo dňa  

19. decembra 1997, Tatishvili c. Rusko v rozhodnutí zo dňa 22. februára 2007, Hirvisaari  

c. Fínsko v rozhodnutí zo dňa 27. septembra 2010). Keď sa konajúci súd rozhodujúci

o opravnom prostriedku sťažovateľa nevysporiada s právne relevantnou argumentáciou

sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne alebo nekonštatuje irelevantnosť jeho právnej

argumentácie, poruší základné právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 ústavy

a právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 44/2011).

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v napadnutom rozhodnutí

absentuje argumentácia, ktorá by dávala odpoveď na podstatné námietky žalovaného.

Odvolací súd sa tak vo svojom rozhodnutí dostatočne nevysporiadal s vyššie uvedenými

skutočnosťami, ktoré majú pre konanie rozhodujúci význam. Napadnuté rozhodnutie je  

z tohto dôvodu nepreskúmateľné a zjavne neodôvodnené, čím došlo k odňatiu možnosti

žalovaného konať pred súdom a k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.

Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p.

dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie

(§ 243b ods. 1, ods. 3 O. s. p.).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania  

a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.)

15

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 28. apríla 2014

JUDr. Beáta Miničová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová