2 Obdo/2/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Č., zastúpeného A., proti žalovanému S., zastúpenému J., o zaplatenie 28.387,50 Kč s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 9Cb/86/2009, na dovolanie žalovaného proti rozsudku
Krajského súdu v Trnave z 2. októbra 2012 č. k. 21Cob/90/2012-228, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave z 2. októbra
2012 č. k. 21Cob/90/2012-228 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Trnava rozsudkom z 25. januára 2012 č. k. 9Cb/86/2009-175 uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 28.387,50 Kč a trovy konania vo výške
zaplateného súdneho poplatku v sume 63 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške
8.788 Kč všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobca i žalovaný, o ktorých napadnutým
rozsudkom rozhodol Krajský súd v Trnave tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. 2
V odôvodnení svojho rozsudku odvolací súd uviedol, že rozsah prieskumu
vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 212 ods. 1 O. s. p.),
podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak
kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah v akom má
byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť
preskúmané.
Poukázal tiež na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. i na rozhodnutie Ústavného súdu SR
sp. zn. II. ÚS 78/2005, podľa ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní
nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie,
ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, pokiaľ zostali sporné alebo sú
nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní.
Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu odvolací súd uviedol, že
dokazovanie v rozsahu vykonanom prvostupňovým súdom odvolací súd považoval
za dostatočné, v ktorom sa prvostupňový súd podrobne zaoberal všetkými účastníkmi
tvrdenými skutočnosťami a vznesenými námietkami, tieto správne jednotlivo i v ich
vzájomnej súvislosti vyhodnotil a právny záver, ku ktorému dospel keď konštatoval, že
žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil, keď využíval ním poskytované služby
bez právneho dôvodu a riadne uzatvorenej zmluvy je správny, s ktorým skutkovým zistením,
jeho právnym posúdením a odôvodnením sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil.
Odvolací súd preskúmal i správnosť rozhodnutia prvostupňového súdu na základe
odvolania žalobcu o náhrade trov konania a rovnako konštatoval, že rozhodnutie je i v tejto
časti správne. Poukázal na ustanovenie § 151 ods. 1 O. s. p. a uviedol, že z obsahu spisu
vyplýva, že dňa 30. januára 2012 bolo súdu prvého stupňa doručené podanie, ktorým si
právny zástupca žalobcu uplatňoval nárok na náhradu trov konania, v ktorom vyčíslil
zaplatený súdny poplatok a náhradu hotových výdavkov, ktoré mu súd prvého stupňa ako
v konaní úspešnému účastníkovi podľa § 142 ods. 1 O. s. p. priznal. Náhradu za premeškaný
čas ako ani odmenu za právne služby však advokát vôbec nevyčíslil, iba označil počet
právnych úkonov, ktoré právny zástupca pre žalobcu vykonal s označením termínov
jednotlivých pojednávaní, podľa ktorých mal súd prvého stupňa zrejme sám vypočítať 3
odmenu za vykonané úkony právnej služby a náhradu za premeškaný čas. Takéto podanie ale
nemožno považovať za riadne vyčíslenie trov právneho zastúpenia, ktoré zákon jednoznačne
pre ich priznanie vyžaduje (§ 151 ods. 1 O. s. p.). Žalobca si takýmto konaním obmedzil
právo na náhradu trov konania, pretože súd môže účastníkovi priznať iba tie trovy právneho
zastúpenia, ktoré si vyčíslil, ale nie je možné priznať trovy právneho zastúpenia, ktoré
vyčíslené neboli, hoci by zo spisu vyplývali. Z uvedeného dôvodu nie je preto správny názor
žalobcu uvedený v odvolaní, podľa ktorého súd prvého stupňa, keďže mal k dispozícii všetky
potrebné údaje, mal výšku trov právneho zastúpenia vyčísliť. S poukazom na vyššie uvedené
odvolací súd odvolania účastníkov konania vyhodnotil ako nedôvodné a rozhodnutie súdu
prvého stupňa podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania súd
vzhľadom na ustanovenie § 214 ods. 4, 5 O. s. p. z dôvodu, že trovy neboli vyčíslené
nerozhodol s tým, že rozhodne o nich samostatným uznesením.
Krajský súd v Trnave uznesením z 08. októbra 2012 č. k. 21Cob/90/2012-235
žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný, ktorý navrhol, aby
dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Prípustnosť dovolania dovolateľ založil na ust. § 237 písm. f/ O. s. p. Poukázal, že
odvolací súd v napadnutom rozsudku nevysvetlil prečo sa nezaoberal dôvodmi odvolania
dovolateľa proti rozsudku súdu prvého stupňa, ktoré sú rozhodujúce pre rozhodnutie o odvolaní a taktiež neozrejmil na základe akých úvah a po zhodnotení ktorých dôkazov
dospel k záverom uvedeným v odôvodnení rozsudku. Odvolací súd sa nezaoberal a ani
neodpovedal na námietku uvedenú v odvolaní, že nútiť druhého zmluvného partnera, aby
prijal určité plnenie/službu, o ktoré tento nemá záujem a dokonca za tieto nepotrebné
a so zabezpečovaním spojov dovolateľa nesúvisiace služby aj platil, odporuje zásade
rovnoprávneho postavenia zmluvných strán – obchodných partnerov. Odvolací súd
v rozhodnutí neodpovedal ani na ďalšiu odvolaciu námietku, že pokiaľ žalobca požaduje
od dovolateľa poplatok za jeden spoj v medzinárodnej verejnej linkovej osobnej doprave SR
vo výške 197 Kč, čo je takmer osemnásobok oproti poplatku za spoj v MHD (26 Kč) a vyše
štvornásobok oproti poplatku za spoj vo vnútroštátnej verejnej linkovej osobnej doprave – 4
prímestská (do 99 km = 45 Kč), žalobca by mal pri medzinárodných spojoch SR oproti
službám v prímestských spojoch a pri spojoch v MHD poskytovať aj vyše štvornásobný a až
takmer osemnásobný väčší počet služieb. Ďalej dovolateľ v odvolaní proti rozsudku súdu
prvého stupňa spochybnil názor žalobcu a názor súdu prvého stupňa, ktorý sa s názorom
žalobcu stotožnil, že rozdiel vo výške cien u jednotlivých spojov spočíva v rozsahu
poskytovaných služieb medzi jednotlivými typmi prepráv. Podľa tohto názoru MHD
predpokladá iba krátky pobyt cestujúcich v areáli autobusových staníc bez využitia
príslušenstva. Prímestská doprava predpokladá tiež krátky pobyt cestujúceho v areáli
autobusových staníc, cestujúci cestuje na dlhšiu vzdialenosť než v MHD, preto čiastočne
využíva aj príslušenstvo autobusových staníc. Diaľková medzinárodná doprava zvlášť
predpokladá dlhší pobyt cestujúceho v areáli autobusových staníc s využitím celého
príslušenstva a služieb, najmä ide o vykurovanú čakáreň, WC, informačnú kanceláriu, predaj
miesteniek, úschovu batožiny, kútik pre matky s deťmi, vybavenie cestujúcich a batožiny,
ktoré vykonáva vodič vozidla vrátane uloženia batožiny a ich evidenciu v batožinovom
priestore vozidla. K uvedeným pripomienkam dovolateľa sa odvolací súd vôbec nevyjadril
a ani neuviedol prečo sa k nim nevyjadril. V odvolaní dovolateľ poukázal na výpoveď svedka
M. z pojednávania dňa 25. januára 2012, ktorá mala rozhodujúci význam pre rozhodovanie
súdu o danej veci, kedy súd podľa dovolateľa pochybil, keď uvedenú výpoveď svedka nevzal pri svojom rozhodovaní o žalobe do úvahy. Pokiaľ cena za jeden spoj pri medzinárodnej
preprave – SR je vo výške 197 Kč, avšak z tých služieb/činností, z ktorých je táto cena
tvorená/zložená nie sú poskytované podstatné služby, t. j. služby informačnej kancelárie a nevyvesenie cestovných poriadkov a nepridelenie odjazdového státia (viď výpoveď svedka
S.), cena za jeden spoj pri medzinárodnej preprave – SR sa musí podstatne znížiť. Podľa
dovolateľa žalobca si nemohol úspešne uplatniť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
za využívanie tých služieb, ktoré dovolateľovi neposkytoval. Touto výhradou dovolateľa sa
odvolací súd vôbec nezaoberal a ani nevyjadril prečo sa ňou nezaoberal. Dovolateľ v odvolaní
ďalej poukázal na skutočnosť, že pokiaľ príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka
platného v Českej republike, ktoré upravujú inštitút bezdôvodného obohatenia neobsahujú
úpravu výpočtu výšky bezdôvodného obohatenia, pri výpočte výšky bezdôvodného
obohatenia mali byť použité ustanovenia upravujúce vecné bremeno, t. j. ust. § 151n ods. 3
Obč. zák. platného v Českej republike, pričom na nákladoch jednotlivých autobusových staníc
sa má primeraným dielom, t. j. percentuálne, resp. podielom podľa miery spoluužívania
týchto autobusových staníc podieľať aj žalobca a všetci ostatní dopravcovia, ktorí autobusové 5
stanice využívajú. Ďalej namietal, že ako titul pre podanie žaloby o vydanie bezdôvodného
obohatenia nemôže byť uplatnená/použitá faktúra č. 3030780032 vystavená dňa 31. januára
2007 na sumu 28.387,50 Kč s lehotou splatnosti 10. februára 2007, ktorú dovolateľ žalobcovi
neuhradil a ktorú žalobca odôvodnil tým, že „fakturujeme Vám sjednanou paušální částku
za užívaní Ústředního autobusového nádraží v Ostravě a Autobusového nádraží v Novém
Jičíně v měsíci 01/2007 dle smlouvy:... Celkem k úhradě : 28.387,50 Kč“. Túto faktúru
vystavil žalobca dovolateľovi za zmluvné využívanie autobusových staníc za január 2007,
v danom prípade ide podľa dovolateľa o fakturáciu zmluvného vzťahu a nie o vyčíslenie
výšky bezdôvodného obohatenia. Taktiež uviedol, že ku dňu podania odvolania žiadne
vyčíslenie výšky bezdôvodného obohatenia, ktoré malo na strane dovolateľa vzniknúť
užívaním autobusových staníc, resp. využívaním služieb žalobcu na autobusových staniciach
bez riadne uzatvorenej zmluvy, teda bez právneho dôvodu za obdobie rokov 2006-2008 od
žalobcu neobdržal. Dovolateľ opätovne poukázal na skutočnosť, že žalobca predmetnou
faktúrou vyfakturoval dovolateľovi „sjednanou paušální částku za užívaní Ústředního
autobusového nádraží v Ostravě a Autobusového nádraží v Novém Jičíně“, avšak žalobu,
resp. následne jej zmenou si uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Takisto ani
touto výhradou dovolateľa sa odvolací súd vôbec nezaoberal a ani sa nevyjadril prečo sa ňou
nezaoberal.
Ďalej poukázal na to, že svoje výhrady/pripomienky proti rozhodnutiu súdu prvého
stupňa v odvolaní proti tomuto rozsudku uviedol aj z toho dôvodu, že prvostupňový súd v odôvodnení rozhodnutia sa týmto záležitostiam dostatočne nevenoval, resp. na tieto otázky
neodpovedal a z tohto dôvodu iba poukázanie v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu
na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa je podľa dovolateľa nedostatočné. Uviedol,
že odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozsudku iba obmedzil na skonštatovanie správnosti
dôvodov odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, pričom bez náležitého
odôvodnenia sa toto rozhodnutie stalo nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov a chýba
mu presvedčivosť. Rozhodnutie súdu podľa dovolateľa musí obsahovať odpovede
na argumenty prednesené účastníkmi konania, pričom úvahy, ktoré súd viedli k danému
rozhodnutiu musia vychádzať z platných hmotnoprávnych predpisov a musia byť
presvedčivé. Odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu je z uvedených dôvodov
podľa dovolateľa nepresvedčivé, čo je v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Nakoľko odvolací
súd svoj rozsudok odôvodnil iba tým spôsobom, že v odôvodnení rozsudku poukázal 6
na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým sa plne stotožnil, pričom vo svojom
rozsudku odvolací súd jasne a zrozumiteľne neodpovedal na právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany dovolateľa, t. j. nevyjadril sa k dôležitým
otázkam – námietkam uvedeným v odvolaní dovolateľa proti rozsudku súdu prvého stupňa,
odvolací súd svoj rozsudok nedostatočne odôvodnil a dovolateľovi odňal možnosť konať
pred súdom a z tohto dôvodu podľa ust. § 237 ods. 2 písm. f/ O. s. p. v spojení s ust. § 157
ods. 2 O. s. p. navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Žalobca sa písomne vyjadril k dovolaniu žalovaného a navrhol, aby súd rozsudok
odvolacieho súdu potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania.
Uviedol, že žalovaný nespochybňoval, že žalobcovi za jeho činnosť v súvislosti
s realizáciou autobusových spojov Ústrednej autobusovej stanice v Ostravě a Autobusovej
stanice v Novém Jičíně prináleží určitý poplatok, avšak žalovaný chcel žalobcovi zaplatiť len
tie služby, ktoré so zaisťovaním jeho spojov súvisia. Z tohto dôvodu potom žalovaný trval
na tom, aby žalobca predložil kalkuláciu ceny, z ktorej by bolo možné zistiť cenu
jednotlivých služieb/činností, ktoré súvisia so zaistením spojov. Uvedené tvrdenia žalovaného
považoval žalobca za čisto účelové, a to i s ohľadom na to, že kalkuláciu ceny žalovaný
požadoval až v dobe jeho dlhodobého bezdôvodného obohacovania. Žalobca stanovil cenu v súlade s právnymi predpismi Českej republiky, najmä v súlade so zákonom č. 526/1990 Sb.
o cenách v znení neskorších predpisov (ďalej už len „zákon o cenách“), ktorý vychádza
z princípu voľnej tvorby cien. Cena za užívanie autobusových staníc nie je v Českej republike
regulovaná a zákon o cenách neukladá previesť pri ich stanovení kalkuláciu. Výšku cien
pre jednotlivé kalendárne roky vyhlasuje žalobca cenníkom, ktorý včas pred začiatkom
kalendárneho roku zasiela jednotlivým obchodným partnerom, na ktorých záleží, či túto
ponuku príjmu, čo bolo aj v prípade žalovaného, ktorému bol cenník za užívanie
autobusových staníc v roku 2007 doručený dňa 22. decembra 2006, spoločne s cenníkom aj
dopravné prevádzkové poriadky autobusových staníc.
K tvrdeniu žalovaného o vnútení prijatia určitej nevyžiadanej služby žalobca uviedol,
že žalovaný po celú dobu autobusové stanice skutočne pravidelne podľa platnej licencie
a platného cestovného poriadku užíval, lebo na základe týchto dokumentov nebolo užívanie 7
autobusových staníc v súlade s týmito dokumentmi len jeho právo, ale aj povinnosťou. Z režimu obidvoch týchto dokumentov potom žalovanému plynula povinnosť hlásiť každú
zmenu, pokiaľ sa skutočný stav líšil od stavu predpísaného týmito dokumentmi. Dôkazné
bremeno ohľadom žalovaným tvrdeného neposkytovania služieb je teda podľa názoru žalobcu
na žalovanom, pričom žalovaný si túto svoju dôkaznú povinnosť nesplnil. Pokiaľ nebol
žalovaný spokojný s výškou poplatkov za vjazd/výjazd na autobusové stanice mohol
kedykoľvek požiadať o zmenu licencie, resp. cestovného poriadku. Žalobca doplnil, že vnímal
svoje postavenie ako sprostredkovateľa služieb medzi cestujúcou verejnosťou, nemohol
pripustiť, aby sa cestujúca verejnosť ocitla z dôvodu nehradenia služieb žalovaným
v postavení rukojemníka, preto žalobca žalovaného opakovane žiadal o splnenie povinností
a až v liste zo dňa 05. decembra 2007 žalovaného požiadal, aby nevstupoval na autobusové
stanice a vyhradil si právo majiteľa vykázať vozidlá žalovaného z týchto autobusových staníc,
prípadne zamedziť ich vjazdu. Žalobca však nikdy fakticky k takým opatreniam nepristúpil.
Zákaz vjazdu žalovaný nerešpektoval a k zastaveniu linky č. 102703 Ostrava – Bratislava
prevádzkovanej žalovaným došlo podľa listu samotného žalovaného zo dňa 10. novembra
2008 až dňa 01. decembra 2008. Predmetom tohto sporu je bezdôvodné obohatenie
žalovaného, ktoré vzniklo neoprávneným užívaním autobusových staníc už v máji roku 2007.
K námietkam žalovaného ohľadom výšky ceny za spoje v medzinárodných spojoch SR
žalobca uviedol, že výška ceny stanovená žalobcom patrí k najnižším na trhu v Českej republike, túto skutočnosť preukázal v Porovnaní cien v roku 2007, ktorú uviedol ako prílohu
svojho Stanoviska zo dňa 12. januára 2010 k vyjadreniu žalovaného zo dňa 15. októbra 2009.
K námietkam žalovaného o rozdiele cien medzi jednotlivými druhmi prepráv žalobca
poznamenal, že otázku rozdielov v nárokoch na autobusové stanice u dopravcov
medzinárodných autobusových liniek a nárokov dopravcov, ktorý zabezpečujú ostatné druhy
autobusovej dopravy je potrebné posudzovať podľa rozdielnosti poskytovaných služieb.
V čase kedy žalovaný podal žiadosť o udelenie licencie k prevádzke verejnej linkovej
medzinárodnej dopravy na linke 000151 Ostrava (CZ) – Bratislava (SK) prevádzkovanej
žalovaným, rozdielnosť cien jednotlivých služieb žalovaného nerozporoval. V rámci konania
o udelenie licencie sa v súlade s ust. § 11 ods. 3 písm. d/ zákona č. 111/1994 Sb. k žiadosti
o udelenie licencie vyjadruje rovnako majiteľ označníkov zástavky uvedených v žiadosti
o udelenie licencie. Vo vyjadrení k žiadosti o udelenie licencie zo dňa 23. mája 2005 žalobca
ako majiteľ autobusových staníc súhlasil s využívaním autobusových staníc žalovaným 8
na základe uzatvorenia zmluvy o užívaní autobusových staníc za úplatu, pričom táto zmluva
musela byť uzatvorená pred zahájením prevádzky linky a tieto uvedené skutočnosti popierajú
tvrdenie žalovaného o vysokých poplatkoch za príjazd, resp. odjazd z autobusových staníc
a žalobca nesúhlasil ani s tvrdením žalovaného o neprimeranom znevýhodňovaní dopravcov,
ktorí prevádzkujú diaľkové a medzinárodné linky oproti dopravcom ostatným.
K namietanému rozsahu poskytovaných služieb autobusových staníc žalobca uviedol,
že sa vyjadril v rámci oddielu k tvrdeniu žalovaného o vnucovaní sa prijatia určitej
nevyžiadanej služby tohto vyjadrenia k dovolaniu.
V súvislosti s rozporovanou výškou bezdôvodného obohatenia zaujal stanovisko,
podľa ktorého sa žalovaný mylne domnieva, že pri výpočte výšky bezdôvodného obohatenia
majú byť použité ustanovenia upravujúce inštitút vecného bremena. Toto svoje tvrdenie
žalovaný pritom ničím nepodložil. Naopak odborná literatúra uvádza, že pri poskytnutí služby
bez uzatvorenia zmluvy má poskytovateľ právo na zaplatenie peňažnej náhrady
zodpovedajúcej skutočnému majetkovému prospechu zákazníka. V danom prípade je
skutočný majetkový prospech žalobcu vyčíslený práve faktúrou č. 3030780263 vystavenou
dňa 31. mája 2007 na čiastku 28 387,50 Kč, lebo práve táto čiastka zodpovedá cene, miestu a času obvyklej. Ako už vyššie uviedol, svedčí o tejto skutočnosti Porovnanie cien v roku
2007, ktoré je uvedené ako príloha k Stanoviska žalobcu zo dňa 12. januára 2010.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
že dovolanie bolo podané účastníkom konania včas (§ 240 ods. 1 O. s. p.) bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) najskôr skúmal, či dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Občiansky súdny poriadok pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu
z dôvodov taxatívne menovaných v ust. § 237 písm. a/ až g/ a v prípadoch uvedených v ust.
§ 238.
9
Dovolaním z dôvodov uvedených v § 237 O. s. p. je možné napadnúť všetky
rozhodnutia odvolacieho súdu bez ohľadu na formu rozhodnutia, na jeho obsah alebo
na povahu predmetu konania. Prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. nie je daná tým, že
dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených
v tomto ustanovení. Dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je v tomto prípade
prípustné iba vtedy, ak touto vadou rozhodnutie skutočne trpí, t. j., ak sa stali skutočnosti,
v dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila sa v rozhodnutí (postupe) odvolacieho súdu.
Podľa ust. § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v § 237
O. s. p. prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale z úradnej povinnosti (§ 242
O. s. p.). V prípade, že dovolací súd zistí, že rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou
z týchto vád zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto pochybenie nenamietal.
Dovolací súd postupuje rovnako i v prípade, že dovolanie nie je v zmysle ust. § 238 a § 239 O. s. p. prípustné.
Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. § 238 O. s. p., a to pre prípad
rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenený podľa
odseku 1, resp., v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci podľa odseku 2 a tiež v prípade, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu podľa odseku 3.
10
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol
rozsudok prvostupňového súdu potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie, pričom
odvolací súd nevyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie
prípustné, z ktorého dôvodu dovolanie v zmysle § 238 O. s. p. nie je prípustné.
Dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa ust. § 238
O. s. p., ale (aj so zreteľom na obsah dovolania) sa zaoberal tiež otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ust. § 237 O. s. p.
Dovolateľ vady konania v zmysle ust. § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. v dovolaní
nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť tohto
opravného prostriedku, preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku
opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, že mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať
pred súdom, čo zakladá dovolací dôvod podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p.
Vadou konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia je taký závadný procesný
postup, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré
mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie možnosti konať pred súdom výslovne
dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy,
právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy
a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa
k dokazovaniu i k právnej stránke veci. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide
aj vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne
záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné
práva.
Podľa ustálenej judikatúry o postup odnímajúci účastníkovi možnosť konať
pred súdom ide tiež v prípade rozhodnutia, ktorého odôvodnenie nespĺňa zákonné náležitosti. 11
Dovolateľ v dovolaní namietal, že konanie je postihnuté práve takouto vadou
založenou na nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (ust. § 157 ods. 2 O. s. p.)
so zreteľom na odvolacie dôvody uvedené v jeho odvolaní.
Treba prisvedčiť dovolateľovi, že právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces a práva na súdnu ochranu
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej dohovor)
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (napr. II. ÚS 383/06).
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou,
že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko
z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa
ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne
vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie
dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.
Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné.
Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám
logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické
hľadiská. Účelom odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť
rozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti
postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci.
Odôvodnenie rozsudku by malo účastníkom konania dovoľovať posúdiť ako súd v ich veci 12
vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom
rozhodovaní vo veci samej.
Ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS
78/05). Avšak aj odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí účastníkov konania
jednoznačne presvedčiť o správnosti záverov súdu a rovnako v prípade kontroly správnosti
rozhodnutia musí odôvodnenie rozsudku slúžiť na objasnenie dôvodov konkrétneho
rozhodnutia súdu.
Vychádzajúc z vyššie uvedených aspektov dospel dovolací súd k záveru, že právo
žalovaného na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia v danom prípade porušené bolo.
Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa žalobe o vydanie bezdôvodného
obohatenia vo výške 28 386,50 Kč vyhovel, nakoľko mal za preukázané, že žalovaný užíval
autobusové stanice žalobcu v Ostrave a v Novom Jičíne v rokoch 2006 až 2008, v rovnakom rozsahu ako v roku 2005, i keď už na uvedené obdobie nebola medzi účastníkmi uzatvorená
zmluva o užívaní týchto staníc. Pri stanovení výšky bezdôvodného obohatenia žalovaného,
t. j. majetkového prospechu získaného žalovaným užívaním uvedených staníc bez právneho
dôvodu, súd prvého stupňa vychádzal zo sumy 197 Kč za jeden spoj autobusovej linky
určenej na základe cenníka žalobcu, pričom išlo o cenu obvyklú s prihliadnutím k nákladom
na prepravu a služby. Súd prvého stupňa konštatoval, že žalobca si uplatnil nárok
na zaplatenie najnižšej sadzby pre medzinárodné linky a jeho výšku preukázal predloženými
dôkazmi.
V odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa žalovaný namietal výšku bezdôvodného
obohatenia, pričom poukázal na výpoveď svedka M., z ktorej vyplýva, že žalobca mal
obmedziť rozsah služieb poskytovaných pre žalovaného, v dôsledku čoho podľa žalovaného
súd prvého stupňa nepostupoval správne, keď žalobcovi priznal majetkový prospech
za služby, ktoré nevykonal. Nesúhlasil tiež so spôsobom stanovenia obvyklej ceny 13
a vyúčtovanie bezdôvodného obohatenia faktúrou považoval za nesprávne, bez právnych
účinkov. Zastával názor, že pri stanovení výšky bezdôvodného obohatenia mal súd prvého
stupňa aplikovať ustanovenie § 151n ods. 3 Občianskeho zákonníka platného v Českej
republike.
Odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. ako aj na nález
ústavného súdu spisovej značky II. ÚS 78/2005 svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že
považoval dokazovanie v rozsahu vykonanom prvostupňovým súdom za dostatočné, v ktorom
sa prvostupňový súd podrobne zaoberal všetkými účastníkmi tvrdenými skutočnosťami
a vznesenými námietkami, tieto správne jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti vyhodnotil.
Právny záver, ku ktorému dospel súd prvého stupňa, keď konštatoval, že žalovaný sa na úkor
žalobcu bezdôvodne obohatil, keď využíval ním poskytované služby bez právneho dôvodu
a riadne uzatvorenej zmluvy považoval za správny. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil
so skutkovým zistením, jeho právnym posúdením a odôvodnením rozhodnutia súdu prvého
stupňa.
Dovolací súd zistil, že žalovaný v odôvodnení odvolania opätovne rozporoval výšku
uplatneného bezdôvodného obohatenia žalobcu. Tvrdil, že súdy nezobrali do úvahy časť
výpovede svedka M., na základe ktorej žalobca neposkytol žalovanému vyúčtovaný rozsah
služieb, pričom odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol z akých dôvodov
nebolo potrebné k tejto časti výpovede svedka prihliadnuť. V súvislosti s výškou predmetu konania žalovaný v odvolaní poukázal tiež na nesprávnu aplikáciu hmotného práva (súd mal
aplikovať český Občiansky zákonník a nie zákon o cenách) ako aj na formu vyúčtovania
bezdôvodného obohatenia žalovanému (faktúra) a jej vplyv na uplatnenie nároku. Tieto
námietky podľa názoru dovolacieho súdu majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní, a preto dovolací súd dospel k záveru, že bolo povinnosťou odvolacieho súdu
náležite sa s nimi v odôvodnení rozhodnutia vysporiadať.
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. III. ÚS 44/2011, podľa ktorého nestačí, aby všeobecný súd na argument
účastníka konania iba formálne zareagoval, ale musí sa s ním vyrovnať dostatočne
a v prípade, ak tento argument odmietne, musí dostatočným spôsobom uviesť prečo ho
považuje za nesprávny, t. j. musí ho vyvrátiť. Rovnaké stanovisko v obdobných prípadoch 14
zaujal aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý konštatoval, že pojem spravodlivého procesu
vyžaduje, aby vnútroštátny súd, ktorý poskytol stručné dôvody pre svoje rozhodnutie, či už
tým, že do neho včlenil dôvody uvedené nižším súdom alebo inak sa skutočne zaoberal
podstatnými otázkami, ktoré mu boli predložené na posúdenie a aby bez ďalšieho jednoducho
neprevzal závery, ku ktorým dospel nižší súd (Helle c. Fínsko v rozhodnutí zo dňa
19. decembra 1997, Tatishvili c. Rusko v rozhodnutí zo dňa 22. februára 2007, Hirvisaari
c. Fínsko v rozhodnutí zo dňa 27. septembra 2010). Keď sa konajúci súd rozhodujúci
o opravnom prostriedku sťažovateľa nevysporiada s právne relevantnou argumentáciou
sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne alebo nekonštatuje irelevantnosť jeho právnej
argumentácie, poruší základné právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 44/2011).
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v napadnutom rozhodnutí
absentuje argumentácia, ktorá by dávala odpoveď na podstatné námietky žalovaného.
Odvolací súd sa tak vo svojom rozhodnutí dostatočne nevysporiadal s vyššie uvedenými
skutočnosťami, ktoré majú pre konanie rozhodujúci význam. Napadnuté rozhodnutie je
z tohto dôvodu nepreskúmateľné a zjavne neodôvodnené, čím došlo k odňatiu možnosti
žalovaného konať pred súdom a k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.
Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p.
dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie
(§ 243b ods. 1, ods. 3 O. s. p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.)
15
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 28. apríla 2014
JUDr. Beáta Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová