Najvyšší súd
2 Obdo/16/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu C., s.r.o., Z., B., IČO: X., právne zastúpeného B., s.r.o., M., B., IČO: X., proti žalovanému C., a. s., ul. X., B., IČO: X.,
právne zastúpenému A., s.r.o., D., B., IČO: X., v konaní o zaplatenie 895 571,93 eur
(26 980 000 Sk) s príslušenstvom, na dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 14. decembra 2011 č. k. 3Cob/414/2011-485, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 14. decembra 2011 č. k. 3Cob/414/2011-485 a rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 27. júna 2011 č. k. 26Cb/201/2003-439 z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnému
súdu Bratislava I na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 27. júna 2011 č. k. 26Cb/201/2003-439
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 895 571,93 eur spolu s 14 % p. a. úrokom
z omeškania od 29. 11. 2001 do zaplatenia a náhradu trov konania v sume 85 070,78 eur
k rukám právneho zástupcu žalobcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodol tak
s poukazom na zrušujúce uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9. 6. 2010 č. k.
3Cob/218/09-315 a v ňom vyjadrený pre súd prvého stupňa v zmysle ust. § 226 O. s. p.
záväzný právny názor, že žalovaný porušil povinnosť uloženú mu ust. § 42 ods. 1 zákona
č. 600/92 Zb. preveriť predloženú zmluvu z hľadiska, či má zákonom vyžadované predpísané náležitosti, či sú zmluvné strany dostatočne identifikované a či je podpísaná osobami
oprávnenými za zmluvné strany konať, keď záložnú zmluvu, ktorá nebola podpísaná v súlade
s výpisom z obchodného registra zaregistroval a ďalej porušil povinnosť upravenú v ust. § 23
ods. 6 zákona č. 600/92 Zb., a to po dobu zaregistrovania pozastavenia výkonu práv nakladať
so zaknihovaným cenným papierom nevykonať registráciu prevodu zaknihovaného cenného
papiera, nakoľko žalobca listom zo dňa 3. 10. 2001 požiadal žalovaného o zamedzenie
prevodu akcií vo forme realizácie záložného práva a žalovaný vedel a mal vedieť o tom, že
záložná zmluva je neplatná a lehota splatnosti záväzku bola na základe dohody dňa 4. 5. 2003,
teda, že dátum blokácie nemal byť 31. 12. 2001 ale 4. 5. 2003, napriek tomu žalovaný zmenu
stavu účtu majiteľa cenných papierov previedol k 27. 11. 2001 a tým spôsobil v zmysle ust.
§ 89 zákona č. 600/92 Zb. v spojení s ust. § 373 Obchodného zákonníka škodu. So zreteľom
na uvedené súd prvého stupňa konštatoval, že ak by žalovaný uvedeným spôsobom
nezaregistroval na základe neplatnej záložnej zmluvy záložné právo a následne nepovolil
realizáciu takéhoto práva, nedošlo by k zníženiu majetkovej sféry záložcu, z dôvodu ktorého
je daná príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti žalovaného a vznikom škody na strane
poškodeného. Pri určení výšky škody súd vychádzal zo znaleckého posudku č. 06/2002
vypracovaného spoločnosťou I., spol. s r.o., predloženého žalobcom. Nakoľko bol posudok
vypracovaný znaleckou organizáciou riadne zapísanou v zozname znalcov v odvetví
oceňovania a hodnotenia podnikov, táto organizácia zvolila kombinovanú metódu hodnotenia
spoločnosti emitenta T., a. s., ktorá zohľadňuje majetkovú ako aj podnikateľskú metódu, boli
zohľadnené majetkové aj nemajetkové výhody pre majiteľa oceňovaného podielu, ako aj jeho
vplyv na riadenie podniku a možnosť speňaženia podielu, keď ocenenie zahŕňa aj zrážku
15 %, považoval súd prvého stupňa znalecký posudok za objektívny listinný dôkaz
preukazujúci výšku škody na strane žalobcu. Námietky žalovaného týkajúce sa
neobjektívnosti posudku označil za nedôvodné, nakoľko žalovaný svoje tvrdenie ničím
nepreukázal, nenavrhol na ich preukázanie žiadny dôkaz. Súd prvého stupňa akceptoval
znalecký posudok aj s poukazom na zásadu hospodárnosti a rýchlosti súdneho konania. Súd
prvého stupňa v odôvodnení ďalej konštatoval, že v prejednávanej právnej veci nebola
preukázaná existencia liberačných dôvodov. Výrok týkajúci sa úroku z omeškania odôvodnil
odkazom na ust. § 369 Obchodného zákonníka, o náhrade trov rozhodol s poukazom na ust.
§ 142 ods. 1 O. s. p.
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd napadnutým
rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a žalovaného zaviazal zaplatiť na náhradu
trov odvolacieho konania žalobcu sumu 3 336,82 eur k rukám právneho zástupcu žalobcu
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. S poukazom na ust. § 219 ods. 2 O. s. p. sa odvolací
súd v celom rozsahu stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, a to z dôvodov uvedených
v jeho rozhodnutí, a preto ho ako vecne správny potvrdil. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd
prvého stupňa postupoval v súlade so zákonom, keď sa riadil v zmysle ust. § 226 O. s. p.
právnym názorom odvolacieho súdu vyjadreným v jeho zrušujúcom uznesení. Odvolací súd
nepovažoval za dôvodnú námietku odvolateľa, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom
a bola porušená zásada kontradiktórnosti a právo žalovaného na spravodlivé súdne konanie,
keď na súde prvého stupňa sa mal možnosť vyjadriť, toto právo aj využil či už podaním
niekoľkých písomných vyjadrení alebo svojou účasťou na nariadených pojednávaniach,
pričom na pojednávaní konanom dňa 27. 6. 2011, na ktorom bolo aj vo veci rozhodnuté, sa aj
právny zástupca žalovaného vyjadril tak, že nemá žiadne návrhy na doplnenie dokazovania.
Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že účastníci konania boli na pojednávaní dňa 21. 4. 2009
poučení v zmysle ust. § 120 ods. 1 a 4 O. s. p. a zo zápisnice z tohto pojednávania vyplýva, že
žalovaný po tomto poučení vyhlásil, že nemá iné návrhy na doplnenie dokazovania.
So zreteľom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že už nemožno vyhovieť návrhu
žalovaného na doplnenie dokazovania nariadením znaleckého dokazovania. Odvolací súd mal
tiež za to, že súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal s námietkami
žalovaného týkajúcimi sa žalobcom predloženého posudku č. 06/2002 z 3. 4. 2002
vyhotoveného spoločnosťou I., spol. s r.o. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkami
odvolateľa, že napadnutý rozsudok ako nepreskúmateľný pre nedostatočné, neurčité
a nejasné odôvodnenie nezodpovedá ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Odvolací súd v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia ďalej v súvislosti s poukazom žalovaného na rozhodnutie ÚS ČR
z 3. 11. 2000 sp. zn. IV. ÚS 136/1999 uviedol, že predmetné rozhodnutie sa týka evidenčnej
povinnosti S. pri príkazoch daných S. na realizáciu prevodu cenných papierov, kde má len
činnosť registračnú a príkaz neposudzuje z materiálneho pohľadu. Odvolací súd dodal, že
pre posúdenie zodpovednosti žalovaného za vzniknutú škodu nie je rozhodujúca otázka, či
záložná zmluva bola neplatná, ale to, či žalovaný si riadne plnil svoju povinnosť posúdiť
zmluvu z hľadiska spôsobilosti preukázať oprávnenie dať pokyn k vykonaniu registrácie
prevodu, teda i z hľadiska platnosti zmluvy. V podrobnostiach odvolací súd poukázal
na uznesenie odvolacieho súdu zo dňa 9. 6. 2010 č. k. 3Cob/218/09-315. Odvolací súd
nepovažoval za dôvodné ani odvolanie žalovaného v časti týkajúcej sa náhrady trov konania. Výrok o trovách odvolacieho konania sa zakladá podľa ust. § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1
O. s. p.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie v zákonnej lehote, ktoré
odôvodnil tým, že postupom súdu sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom
(ust. § 237 písm. f/ O. s. p.) Dovolateľ navrhol, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil
a v zmysle ust. § 243b ods. 3 O. s. p. zrušil aj rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dovolaní poukázal dovolateľ na základné skutkové
okolnosti, na základe ktorých všeobecné súdy priznali žalobcovi žalovaný nárok na náhradu
škody.
Dovolateľ namieta, že rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu nespĺňajú zákonné náležitosti odôvodnenia, nakoľko v nich absentujú
všetky skutočnosti, ktoré mal súd za preukázané. Ak by bola jedinou preukázanou
skutočnosťou absolútna neplatnosť záložnej zmluvy, táto by nebola dostatočným dôvodom
na priznanie náhrady škody žalobcovi. Preto sú obe rozhodnutia nedostatočne odôvodnené
a nepreskúmateľné. Podľa dovolateľa, ak má súd uviesť skutočnosti, ktoré sú preukázané,
potom musí uviesť aj skutočnosti, ktoré sú nepreukázané. Súd v napadnutom rozsudku neuviedol skutočnosti, ktoré boli v konaní preukázané ani skutočnosti, ktoré považoval
v konaní za nepreukázané. Z uvedeného vyplýva, že súd nedostatočne zistil skutkový stav
veci a z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, ktoré skutočnosti boli v konaní preukázané
a ktoré nie.
V dovolaní je zdôraznené, že súd prvého stupňa spomedzi vykonaných dôkazov
uviedol v rozsudku iba skutočnosť o oboznámení sa „s predloženými dokladmi, a to najmä
so Zmluvou o prevode obchodného podielu" a ďalej uviedol, že „akceptoval znalecký
posudok ako objektívny listinný dôkaz preukazujúci výšku škody na strane záložcu".
Odvolací súd nedoplnil dokazovanie a v napadnutom rozsudku neuviedol žiadne ďalšie
dôkazy, na základe ktorých mal preukázaný skutkový stav veci. Dovolateľ preto namieta, že
obe rozhodnutia súdov nespĺňajú túto zákonnú požiadavku, podľa ktorej odôvodnenie
rozsudku musí obsahovať dôkazy, z ktorých súd vychádzal. V zmysle ust. § 157 ods. 2
O. s. p. je súd povinný v odôvodnení rozsudku uviesť nielen, ktoré dôkazy vykonal, ale aj
akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil. V rozsudku súdu prvého stupňa ako aj
v napadnutom rozsudku odvolacieho súdu, podľa dovolateľa úplne absentujú akékoľvek úvahy, ktorými sa súdy pri hodnotení dôkazov riadili. Z uvedeného dôvodu rozhodnutia
nespĺňajú zákonné náležitosti podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Tieto rozsudky sú nedostatočne
odôvodnené a tým nepreskúmateľné.
Dovolateľ v priebehu konania na súde prvého stupňa namietal, že znalecký posudok
vypracovaný spoločnosťou I.I., spol. s r.o. považuje za neobjektívny. Vo vyjadrení zo dňa
3. 3. 2011 na str. 13 uviedol, že pre objektívne stanovenie hodnoty akcií je potrebné
vypracovať kontraposudok, resp. nový posudok nezávislým znalcom, ktorého ustanoví súd.
Súd prvého stupňa však nevykonal znalecké dokazovanie navrhnuté dovolateľom, pričom
v odôvodnení jeho rozsudku nie sú uvedené dôvody, prečo súd postupoval takýmto
spôsobom. Prvostupňový súd nielenže nevykonal dokazovanie navrhnuté dovolateľom
a neuviedol dôvod prečo, ale v rozsudku na str. 5 nesprávne uviedol, že dovolateľ nenavrhol
takýto dôkaz. Odvolací súd tento rozsudok potvrdil, pričom taktiež neuviedol, prečo nebolo
v prvostupňovom konaní vykonané dovolateľom navrhnuté dokazovanie, čím fakticky prevzal
vady rozsudku súdu prvého stupňa. Dovolateľ v tejto súvislosti namieta, že oba rozsudky
nespĺňajú obsahovú náležitosť v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorej v odôvodnení
rozsudku musí byť uvedené, prečo neboli vykonané dovolateľom navrhnuté dôkazy.
K vadám konania na súde prvého stupňa dovolateľ uviedol, že podľa súdu prvého
stupňa v dôsledku konania žalovaného došlo k zníženiu majetkovej sféry žalobcu. Dovolateľ
v tejto súvislosti namieta, že za účelom preukázania zníženia majetkovej sféry žalobcu nebolo
vykonané žiadne dokazovanie. Prvostupňový rozsudok neobsahuje žiadne skutočnosti, ktoré
by mohli podložiť takýto právny záver. Ak by sa podľa dovolateľa aj preukázalo, že Záložná
zmluva je neplatná a výkon záložného práva bol protiprávny, došlo by na strane záložného
veriteľa S., s.r.o. k bezdôvodnému obohateniu na úkor pôvodného žalobcu. Neoprávneným
výkonom záložného práva by teda bol zmenšený majetok pôvodného žalobcu o hodnotu akcií
a zároveň zväčšený majetok pôvodného žalobcu o pohľadávku voči záložnému veriteľovi
vo výške hodnoty akcií titulom bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom na uvedené má
dovolateľ za to, že záver, podľa ktorého v dôsledku konania dovolateľa došlo k zníženiu
majetkovej sféry žalobcu nevyplýva z vykonaného dokazovania. Okrem uvedeného sa takýto
záver javí ako nepravdivý. Odhliadnuc od nepravdivosti záveru o vzniku škody dovolateľ
namieta, že výška škody nebola v konaní objektívne preukazovaná. Ako listinný dôkaz
pre zistenie výšky škody vzniknutej na strane pôvodného žalobcu použil súd prvého stupňa
znalecký posudok vypracovaný spoločnosťou I., spol. s r.o. Tento znalecký posudok bol vypracovaný na základe súkromnej objednávky pôvodného žalobcu. Dovolateľ s poukazom
na ust. § 127 ods. 1 O. s. p. uviedol, že je súd povinný ustanoviť znalca v prípade, ak
rozhodnutie súdu závisí od skutočností, na ktoré sú potrebné odborné znalosti. Znalecký
posudok vypracovaný spoločnosťou I., spol. s r.o. bol vypracovaný na základe objednávky
pôvodného žalobcu a nie znalcom ustanoveným súdom. V zmysle tejto skutočnosti je
posudok spoločnosti I., spol. s r.o. možné považovať nanajvýš za listinný dôkaz. V žiadnom
prípade sa nejedná o znalecký posudok v zmysle ust. § 127 O. s. p. Dovolateľ dáva
dovolaciemu súdu do pozornosti skutočnosť, že vypracovaním nepravdivého posudku
zo strany spoločnosti I., spol. s r.o. nemohlo dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty trestného
činu podania nepravdivého znaleckého posudku v zmysle ust. 347 Trestného zákona. Posudok
vypracovaný spoločnosťou I., spol. s r.o. nie je v zmysle Občianskeho súdneho poriadku
znaleckým posudkom, a preto osoba, ktorá tento posudok vypracovala nezodpovedá
trestnoprávne za jeho nesprávnosť. Dovolateľ má preto obavu, že tento posudok mohol byť
zámerne vypracovaný v neprospech dovolateľa, nakoľko osobe, ktorá ho vypracovala
nehrozila za nesprávnosť posudku žiadna trestnoprávna sankcia. Hodnovernosť listinného
dôkazu, ktorým je stanovisko spoločnosti I., spol. s r.o. je preto výrazne nižšia ako keby sa
jednalo o znalecký posudok podľa ust. § 127 ods. 1 O. s. p. Z uvedených dôvodov, nakoľko
toto bolo namietané, mal súd prvého stupňa postupovať podľa ust. § 127 ods. 1 O. s. p.
a ustanoviť nestranného znalca. Dovolateľ zároveň poukazuje, že pôvodný žalobca mohol
vypracovanie znaleckého posudku objednať u viacerých znaleckých organizácií
s požiadavkou vyčíslenia čo najvyššej možnej škody. V závislosti od výšky škody vyčíslenej
jednotlivými znaleckými organizáciami mohol následne pôvodný žalobca vybrať pre účely
súdneho konania ten posudok, v ktorom bola vyčíslená najvyššia škoda. Postup súdu vyššie
uvedený možný postup pôvodného žalobcu nevylučoval. Vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti dovolateľ v priebehu prvostupňového konania namietal neobjektívnosť posudku
spoločnosti I., spol. s r.o. a navrhol vypracovať kontraposudok, resp. nový znalecký posudok
znalcom, ktorého by ustanovil súd. Súd v tejto súvislosti nepravdivo uviedol, že dovolateľ
„nenavrhol v tomto smere akýkoľvek dôkaz“. V kontexte týchto skutočností sa rozsudok súdu
prvého stupňa javí ako nesprávne a nedostatočné odôvodnený, nepresvedčivý a tým
nepreskúmateľný.
K doplneniu dokazovania navrhnutého žalovaným sa v dovolaní uvádza, že v priebehu
prvostupňového konania žalovaný namietal neobjektívnosť posudku spoločnosti I., spol. s r.o.
a navrhoval vykonať ďalšie dokazovanie. Nakoľko súd prvého stupňa nevykonal navrhnuté
dokazovanie, dovolateľ sa domáhal doplnenia dokazovania v odvolacom konaní. Odvolací
súd v napadnutom rozsudku uviedol, že požiadavke dovolateľa na doplnenie dokazovania
nemožno vyhovieť. Ako dôvod uviedol, že dovolateľ na pojednávaní zo dňa 27. 6. 2011
vyhlásil, že nemá žiadne návrhy na vykonanie dokazovania. Odvolací súd neprihliadol
na skutočnosť, že dovolateľ vo vyjadrení zo dňa 3. 3. 2011 na str. 13 uviedol, že pre
objektívne stanovenie hodnoty akcií je potrebné vypracovať kontraposudok, resp. nový
posudok nezávislým znalcom, ktorého ustanoví súd. Doplnenie dokazovania vypracovaním
nového znaleckého posudku bolo dovolateľom riadne navrhnuté a súd bol povinný ho
vykonať, resp. v prípade jeho nevykonania jasne a zrozumiteľne uviesť, prečo ho nevykonal.
Na pojednávaní zo dňa 27. 6. 2011 žalovaný uviedol, že nemá žiadne ďalšie návrhy
na doplnenie dokazovania, avšak týmto sa myslia také návrhy, ktoré neboli v dovtedajšom
konaní uplatnené. Návrh na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom bol v tomto čase
riadne procesne uplatnený. V kontexte uvedených skutočností je napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu založené na nepravdivej argumentácii a ako také je nesprávne, nedostatočne
odôvodnené a nepreskúmateľné.
Dovolateľ poukázal aj na to, že v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa namietal
viaceré hmotnoprávne a procesné vady prvostupňového konania a rozsudku súdu prvého
stupňa. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku iba stroho konštatoval, že
s námietkami žalovaného sa nestotožnil a prvostupňový rozsudok je v súlade so zákonom.
Odvolací súd sa v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. preto dostatočným spôsobom
nevysporiadal s námietkami dovolateľa. Odvolací súd síce uviedol, že sa s námietkami
dovolateľa nestotožnil, avšak tento svoj postoj dostatočne nezdôvodnil. Dovolateľ týmto
odkazuje na všetky námietky, ktoré uviedol v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa
zo dňa 29. 7. 2011. Všetky námietky uvedené v predmetnom odvolaní dáva dovolateľ
do pozornosti dovolaciemu súdu ako dôvody na podanie dovolania.
Výklad možnosti konať pred súdom, tak ako ho uvádza odvolací súd v napadnutom
rozsudku považuje dovolateľ za neprimerane reštriktívny a nesprávny. Dovolateľ v tejto
súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 4. 2006 sp. zn.
4Cdo/171/2005, podľa ktorého rozhodnutia treba považovať za porušenie práva na spravodlivé konanie aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia. Rovnako aj v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/201/2009 (R 36/2010)
je uvedené, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu je vadou konania, ktorou sa
odníma účastníkovi možnosť riadne konať pred súdom.
To, že odvolací súd nerešpektoval požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku, je
zrejmé podľa dovolateľa aj z toho, že súd v odôvodnení rozsudku nezhrnul procesnú obranu
žalovaného tak, ako ju prezentoval v konaní pred súdom, neuviedol všetky relevantné
skutkové a právne tvrdenia žalovaného a ani sa k nim nevyjadril. V zmysle súdnej praxe bola
teda dovolateľovi postupom súdov odňatá možnosť konať pred súdom, čím sú naplnené
zákonné predpoklady na podanie dovolania z dôvodu podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p.
Dovolateľ v podanom dovolaní konštatoval, že všeobecné súdy priznali žalobcovi
žalovaný nárok titulom náhrady škody podľa ust. § 89 zákona o cenných papieroch v spojení
s ust. § 373 Obchodného zákonníka. Zodpovednosť za škodu podľa Obchodného zákonníka je
zodpovednosťou objektívnou, kde sa pre vznik zodpovednosti nevyžaduje zavinenie.
Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú: a) porušenie právnej povinnosti
b) vznik škody c) priama príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi vznikom škody
a porušením povinnosti d) neexistencia okolností vylučujúcich zodpovednosť.
Dovolateľ namieta, že z prvostupňového rozsudku ani napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu nie je zrejmé, porušením ktorej právnej povinnosti dovolateľa malo dôjsť
k vzniku škody. Súdy uviedli viaceré právne povinnosti, ktoré mal dovolateľ porušiť, avšak
opomenuli uviesť, ktoré konkrétne porušenie právnej povinnosti vyvolalo ako svoj priamy
následok údajný vznik škody na strane pôvodného žalobcu. Prvostupňový rozsudok ako aj
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu považuje dovolateľ z uvedeného dôvodu
za nepreskúmateľný z dôvodu nedostatočného odôvodnenia. Odhliadnuc od tejto skutočnosti
možno z prvostupňového rozsudku a napadnutého rozsudku odvolacieho súdu usudzovať, že
dovolateľ mal porušiť svoje právne povinnosti: a) registráciou záložného práva v prospech
záložného veriteľa S., s.r.o., pričom záložcom bol pôvodný žalobca, b) povolením realizácie
záložného práva napriek vedomosti o predĺžení splatnosti záväzku. Dovolateľ dňa 8. 3. 2001
zaregistroval zmluvné záložné právo na Akcie na základe príkazu záložného veriteľa S., s.r.o.
Záložný veriteľ k príkazu na registráciu zmluvného záložného práva priložil úradne overenú
fotokópiu Záložnej zmluvy. V tejto súvislosti poukázal dovolateľ na ust. § 42 ods. 1, 2 a 3 ZCP. V zmysle ust. § 56 zákona o cenných papieroch platného v čase registrácie záložného
práva, podľa ktorého „S. je povinné evidovať..." možno ustáliť, že dovolateľ mal v čase
registrácie záložného práva postavenie evidenčnej inštitúcie. Zo znenia žiadneho ustanovenia
zákona o cenných papieroch platného v čase registrácie záložného práva, nemožno odvodiť,
že dovolateľ mal rozhodovaciu právomoc. Dovolateľ nebol v čase registrácie záložného práva
povinný a ani oprávnený skúmať platnosť Záložnej zmluvy. Záložný veriteľ k príkazu
na registráciu zmluvného záložného práva priložil úradne overenú fotokópiu Záložnej
zmluvy, čím boli splnené všetky formálne podmienky pre registráciu záložného práva
v zmysle ust. § 42 ods. 2 zákona o cenných papieroch. Dovolateľovi preto vznikla povinnosť
zaregistrovať záložné právo v prospech záložného veriteľa. Z uvedeného je zrejmé, že
dovolateľ registráciou záložného práva postupoval v súlade so zákonom. Postupom v súlade
so zákonom nemohol porušiť žiadnu právnu povinnosť. Právne závery uvedené
v prvostupňovom rozsudku ako aj napadnutom rozsudku odvolacieho súdu sú preto nesprávne
a nedostatočne odôvodnené. Prvostupňový ani odvolací súd taktiež neuviedli, akú právnu
povinnosť a ktoré ustanovenie právneho predpisu dovolateľ porušil tým, že vykonal
registráciu záložného práva. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj prvostupňový
rozsudok sú v tejto časti nedostatočne odôvodnené a preto nepreskúmateľné.
K povoleniu realizácie záložného práva dovolateľ dodal, že dňa 11. 5. 2001 podal
pôvodný žalobca dovolateľovi príkaz na zaregistrovanie pozastavenia výkonu práva nakladať
s Akciami, ktorému dovolateľ vyhovel. Dňa 5. 10. 2001 podal záložný veriteľ S., s.r.o.
dovolateľovi príkaz na registráciu zmeny splatnosti založených Akcií z 4. 5. 2003 (splatnosť
podľa Dohody) na 31. 12. 2000 (splatnosť podľa Záložnej zmluvy) a zároveň príkaz
na registráciu prevodu Akcií. Realizáciu uvedeného príkazu dovolateľ odmietol z dôvodu
registrácie pozastavenia výkonu práva nakladať s Akciami. Na základe uvedeného podal dňa
27. 11. 2001 záložný veriteľ S., s.r.o. prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu
príkaz na výmaz pozastavenia výkonu práva nakladať so založenými Akciami a následne dňa
28. 11. 2001 príkaz na prevod založených Akcií na tretiu osobu. V dôsledku týchto
skutočností bol prevod Akcií uskutočnený. V napadnutom rozsudku odvolací súd konštatuje
skutočnosť, že dovolateľ porušil svoje zákonné povinnosti aj tým, že povolil realizáciu
záložného práva napriek vedomosti o predĺžení splatnosti zabezpečovanej pohľadávky.
Zo súdnych rozhodnutí ani z konania, ktoré mu predchádzalo však nevyplýva, že by súd
akýmkoľvek spôsobom skúmal, či bola Dohoda platná a či nadobudla účinnosť, či táto
platnosť a účinnosť nepominula a či boli vôbec splnené podmienky na predĺženie splatnosti zabezpečovanej pohľadávky. Zároveň v prvostupňovom rozsudku ani rozsudku odvolacieho
súdu nie je dostatočne odôvodnené akú konkrétnu zákonom stanovenú povinnosť mal
dovolateľ svojím konaním porušiť. Dovolateľ má za to, že právny záver, podľa ktorého
povolenie realizácie záložného práva napriek vedomosti o predĺžení splatnosti záväzku je
porušením právnej povinnosti dovolateľa, vychádza z nedostatočne zisteného skutkového
stavu. Takýto právny názor je zároveň nedostatočne odôvodnený. Z uvedeného dôvodu sa
takýto právny záver javí ako nezákonný, nepreskúmateľný a právne neudržateľný.
Dovolateľ v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa poukázal na rozhodnutie
Ústavného súdu ČR zo dňa 3. 11. 2000 sp. zn. IV. ÚS 136/1999 (str. 8 odvolania). V tomto
rozhodnutí Ústavný súd ČR konštatoval, že registračná činnosť S.S. nie je činnosťou
rozhodovacou. Nejde o činnosť subjektu oprávneného zo zákona autoritatívne rozhodovať,
pretože ide iba o realizáciu príkazov daných S. cenných papierov osobami na to oprávnenými.
Uvedené rozhodnutie Ústavného súdu ČR plne korešponduje s právnou argumentáciou
dovolateľa. Dovolateľ bol v čase registrácie záložného práva iba evidenčnou inštitúciou bez
právomoci preskúmavať a rozhodovať o platnosti Záložnej zmluvy. Nakoľko boli splnené
formálne požiadavky uvedené v ust. § 42 ods. 2 zákona o cenných papieroch, dovolateľ bol
povinný zaregistrovať záložné právo. K tejto argumentácii dovolateľa odvolací súd v napadnutom rozsudku iba stručne uviedol, že tento judikát Ústavného súdu ČR nie je na
daný prípad aplikovateľný. Skonštatoval, že ust. § 42 ods. 2, posledná veta, ZCP ustanovuje
dovolateľovi skúmať príkaz na registráciu záložného práva aj z hľadiska materiálneho nielen
formálneho. Svoju interpretáciu pritom ďalej nerozvinul a ani bližšie nezdôvodnil. Dovolateľ
poukazuje na skutočnosť, že z citovaného ust. § 42 ods. 2 posledná veta zákona o cenných
papieroch ani pri extenzívnom výklade nemožno odvodiť, že dovolateľ mal povinnosť
skúmať príkaz na registráciu záložného práva aj z hľadiska materiálneho. Toto ustanovenie
upravuje povinnosť príkazcu priložiť prvopis alebo úradne overenú kópiu záložnej zmluvy,
v žiadnom prípade neukladá dovolateľovi povinnosť skúmať platnosť a právnu perfektnosť
Záložnej zmluvy. Dovolateľ pre úplnosť uviedol, že ust. § 42 ods. 2 českého zákona
č. 591/1992 Sb. o cenných papírech, ustanovuje „Příkaz k zápisu smluvního zástavního práva
múže dát zástavní věřitel, dlužník nebo zástavce. K tomuto příkazu je třeba přiložit prvopis
nebo úředně ověřenou kopii zástavní smlouvy.“ Obsah tohto ustanovenia je prakticky totožný
s obsahom ustanovenia § 42 ods. 2 posledná veta slovenského zákona o cenných papieroch.
Právna interpretácia Ústavného súdu ČR v rozhodnutí zo dňa 3. 11. 2000 sp. zn. IV. ÚS
136/1999 je teda podľa dovolateľa použiteľná a plne aplikovateľná aj v prípade registrácie záložného práva dovolateľom. Dovolateľ má preto za to, že registráciou záložného práva ako
aj povolením realizácie záložného práva postupoval s odbornou starostlivosťou a v súlade
so zákonom. Svojím postupom dovolateľ neporušil žiadnu právnu povinnosť (práve naopak
svoje právne povinnosti si riadne plnil a konal v súlade so zákonom), teda nie je naplnený
jeden zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu.
Druhým nevyhnutným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je vznik škody.
Pôvodný žalobca vo svojej žalobe zo dňa 3. 11. 2003 uviedol, že v dôsledku neoprávneného
konania dovolateľa boli Akcie odpísané z účtu pôvodného žalobcu dňa 28. 11. 2001 a dostali
sa neskôr do vlastníctva spriaznených osôb veriteľa S. a spoločnosti S., a. s., a to konkrétne
pánovi Ing. I. s trvalým pobytom A. v počte 6737 ks a pani Ing. B. s trvalým pobytom P.
v počte 7456 ks. Pôvodný žalobca uviedol, že „nakoľko sú tieto osoby späté personálne i
majetkovo s veriteľom S. s.r.o. i spoločnosťou S., a. s., títo ihneď vykonali ponuku na predaj
Akcií, čím sa Akcie rozpredali a rozdrobili medzi mnohé fyzické osoby, čím sa Akcie dostali
do rúk tretích osôb bez reálnej možnosti žalobcu požadovať ich vrátenie" (str. 5 žaloby). Súd
prvého stupňa aj odvolací súd dospeli k právnemu názoru, že registráciou záložného práva
k Akciám a jeho následnou realizáciou došlo k prevodu Akcií na tretie osoby, a teda
k zníženiu hodnoty majetku ručiteľa, t. j. pôvodného žalobcu. Súdy mali výšku škody
preukázanú z výsledkov znaleckého posudku vypracovaného znaleckou organizáciou I., spol.
s.r.o. zo dňa 3. 4. 2002 pod č. 06/2002. Podľa názoru dovolateľa je potrebné skúmať vzťah
medzi dlžníkom T., a. s. a pôvodným žalobcom ako ručiteľom (záložcom). K zabezpečeniu
pohľadávky záložného veriteľa došlo podľa § 151a) - 151g) a 151s - 151v) Občianskeho
zákonníka platného v čase uzavretia Záložnej zmluvy a súčasne podľa ust. § 299 a ďalších
Obchodného zákonníka platného v čase uzavretia Záložnej zmluvy. Dovolateľ má za to, že
v rámci dokazovania bolo potrebné skúmať i skutočnosti, ktoré viedli pôvodného žalobcu
k poskytnutiu dodatočného zabezpečenia pohľadávky dlžníka, aký vzťah bol medzi týmito
dvoma subjektmi, či nebol tento voči dlžníkovi zaviazaný, resp. či neexistovali medzi oboma
subjektmi určité záväzky, v dôsledku ktorých by realizáciou záložného práva došlo k zásade
vyrovnaniu záväzkov. V rámci vykonaného dokazovania nebola totiž žiadnym spôsobom
riešená otázka, či si pôvodný žalobca v právnom postavení záložcu uplatnil voči dlžníkovi
regresný nárok po realizácii záložného práva, resp. čo sa stalo s nárokom záložcu voči
záložnému dlžníkovi. Tieto skutočnosti majú rozhodujúci význam pri posúdení vzniku škody
ako esenciálnom predpoklade vzniku zodpovednosti za škodu. Odhliadnuc od uvedeného, ak
by sa aj preukázalo, že Záložná zmluva je neplatná a výkon záložného práva bol protiprávny, došlo by na strane záložného veriteľa S., s.r.o. k bezdôvodnému obohateniu na úkor
pôvodného žalobcu. Neoprávneným výkonom záložného práva by teda bol zmenšený majetok
pôvodného žalobcu o hodnotu Akcií a zároveň zväčšený majetok pôvodného žalobcu
o pohľadávku voči záložnému veriteľovi vo výške hodnoty Akcií titulom bezdôvodného
obohatenia. Neuplatnenie regresného nároku voči dlžníkovi podľa dovolateľa nasvedčuje, že
alebo takýto nárok vôbec nevznikol alebo si je žalobca vedomý, že by ho v príslušnom konaní
ani nevedel preukázať. Na základe uvedených skutočností dovolateľ zastáva názor, že nie je
naplnený esenciálny predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, ktorým je preukázanie
vzniku škody. Odvolací súd v napadnutom rozsudku vznik škody riadne neodôvodnil
a napadnutý rozsudok je teda nepreskúmateľný.
Súd mal ďalej podľa dovolateľa príčinnú súvislosť danú na základe toho, že k zníženiu
majetkovej sféry pôvodného žalobcu by nebolo došlo, keby dovolateľ nezaregistroval záložné
právo a následne nepovolil realizáciu takéhoto práva. Takéto strohé odôvodnenie existencie
príčinnej súvislosti sa javí podľa dovolateľa nedostatočné a z neho nemožno žiadnym
spôsobom odvodiť priamu príčinnú súvislosť medzi údajným porušením právnej povinnosti a údajným vznikom škody. Skúmanie príčinnej súvislosti je zákonným predpokladom, ktorý
prichádza do úvahy len za predpokladu, ak by žalobca preukázal, že dovolateľ skutočne
porušil svoju právnu povinnosť a že škoda skutočne vznikla. Dovolateľ má za to, že medzi
registráciou záložného práva a vznikom údajnej škody žalobcu neexistuje príčinná súvislosť,
nakoľko samotnou registráciou záložného práva bez ďalších právnych skutočností nemohla
priamo vzniknúť žiadna škoda. V napadnutom rozsudku nie je existencia príčinnej súvislosti
riadne odôvodnená, teda napadnutý rozsudok nie je dostatočne odôvodnený a tým aj
nepreskúmateľný.
Súd prvého stupňa taktiež konštatoval, že od dovolateľa ako žalovaného je spravodlivé
požadovať, aby pri posúdení záložnej zmluvy zisťoval oprávnenie konajúcich osôb podpísať
takýto právny úkon. Zároveň opätovne uviedol, že liberačné dôvody nie sú dané ani
pri povolení realizácie záložného práva, keď žalovaný disponoval informáciou o predĺžení
splatnosti pohľadávky. Odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí s takouto argumentáciou plne
stotožnil. Dovolateľ sa nestotožňuje s názorom všeobecných súdov o neexistencii liberačných
dôvodov. Existencia liberačných dôvodov je daná jednak v zmysle zákona o cenných
papieroch a zároveň aj podľa Obchodného zákonníka.
Dovolateľ zastáva názor, že právnou interpretáciou rozhodujúcich právnych noriem
zákona o cenných papieroch možno dospieť k záveru, že na strane dovolateľa existujú
liberačné dôvody, ktoré vylučujú existenciu jeho údajnej zodpovednosti za škodu. V tejto
súvislosti poukázal dovolateľ na ust. § 56 ods. 7 zákona o cenných papierov účinného v čase
registrácie záložného práva a ust. § 67 zákona o cenných papieroch. Dovolateľ dal
do pozornosti aj rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 29. 2. 2002 sp. zn.
29Odo/691/2001. Podľa tohto rozhodnutia nie je možné požadovať od S.S., aby zmluvy
preverovalo do takej miery, aby zistilo platnosť alebo neplatnosť zmluvy z dôvodu, že nebola
podpísaná oprávnenými osobami. V tomto prípade leží riziko na tom, kto zmluvu predkladal
a nie na S. cenných papierov, že dá nesprávny pokyn, ktorý nemá oporu v platne uzatvorenej
zmluve, a tým spôsobuje škodu. Je preto zrejmé, že ak S. zaregistruje záložné právo
na základe oneskorených, nesprávnych alebo neúplných informácií za škodu tým spôsobenú
zodpovedá osoba, ktorá dala príkaz na registráciu záložného práva. Právnu argumentáciu
dovolateľa podľa jeho názoru podporuje a dopĺňa uvedený judikát Najvyššieho súdu ČR.
Dovolateľ zastáva názor, že existencia liberačných dôvodov, ktoré vylučujú jeho
údajnú zodpovednosť za škodu vyplýva aj z ustanovení Obchodného zákonníka. Konkrétne z ust. § 415 Občianskeho zákonníka a ust. § 384 ods. 1 Obchodného zákonníka. V zmysle
uvedených ustanovení bol pôvodný žalobca povinný, ak vedel o neplatnosti Záložnej zmluvy,
oznámiť túto skutočnosť záložnému veriteľovi ako aj dovolateľovi, aby tak odvrátil škodu,
ktorá mu hrozila. Pôvodný žalobca si svoju prevenčnú a zakročovaciu povinnosť nesplnil, čím
stratil nárok na náhradu škody (za predpokladu, že by skutočne vznikla). Súdy existenciu
liberačných dôvodov vôbec neskúmali a v odôvodnení prvostupňového rozsudku ako aj
napadnutého rozsudku je iba stručne skonštatované, že liberačné dôvody nie sú dané.
Dovolateľ v podanom dovolaní poukázal aj na skutočnosť, že žalobca odvodil výšku
škody, ktorá mu mala vzniknúť na základe odborného stanoviska nazvaného znaleckým
posudkom spoločnosti I., spol. s.r.o. so sídlom v T. vyhotovenom dňa 3. 4. 2002
pod č. 06/2002. Znalecká organizácia na zákazku, teda na základe platenej objednávky
spoločnosti T., a. s. ohodnotila hodnotu predmetných Akcií ku dňu 30. 11. 2001
na 26 980 000 Sk. Takýto posudok mohol byť vhodný tak na vyrubenie súdneho poplatku, ale
určite nenahrádzal v prípade námietok nezávislé znalecké dokazovanie znalcom ustanoveným
súdom. Len posudok súdom ustanoveným znalcom je sankcionovaný aj trestnoprávne
pre prípad jeho nepravdivosti. Dovolateľ v priebehu konania spochybňoval objektívnosť tohto znaleckého posudku predloženého žalovaným a navrhol doplniť dokazovanie na základe
nezávislého znaleckého posudku znalcom, ktorého ustanoví súd. Predložené odborné
stanovisko vypracované ako platená služba pre dlžníka T., a. s. vychádzalo len z ľahko
spochybniteľných náhradných metód určovania hodnoty spoločnosti, ktoré si už kvôli
použitej metodike vyžadovalo v konaní znaleckú verifikáciu. Podľa dovolateľa odvolací súd
zmenil v priebehu konania svoj názor, pretože vo svojom pôvodnom zrušujúcom rozhodnutí
stanovenie výšky škody ustálil ako jednu z úloh pre prvostupňový súd. V civilnom procese
platí zásada, podľa ktorej je odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd
prvého stupňa. Táto zásada sa však neuplatňuje bez výnimky. Dovolateľ má za to, že v konaní
na súde prvého stupňa nebol dostatočne zistený skutočný stav veci a nebola dostatočne
preukázaná ani výška údajne vzniknutej škody na strane žalobcu. Výšku údajnej škody
pôvodný žalobca preukazoval iba odborným stanoviskom nazvaným ako znalecký posudok
spoločnosti I., spol. s.r.o. zo dňa 3. 4. 2002. Dovolateľ preto zastáva názor, že súd prvého
stupňa nevykonal primárny dôkaz navrhnutý účastníkom konania a v dôsledku nevykonania
navrhnutého dôkazu nedostatočne zistil skutkový stav a z vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam. Obe uvedené skutočnosti napĺňali procesné predpoklady
pre vykonanie dokazovania pred odvolacím súdom v zmysle ust. § 213 ods. 3 a 213 ods. 4 O. s. p. Odvolací súd napriek naplneniu zákonných predpokladov pre vykonanie dokazovania
v odvolacom konaní, toto nedoplnil a rozhodol iba na podklade riadne nezisteného
skutkového stavu. Svoj postup pritom odvolací súd riadne neodôvodnil, resp. ho odôvodnil
na základe nepravdivej argumentácie.
V závere svojho dovolania dovolateľ uviedol, že rozsudkom súdu prvého stupňa
v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu, bola žalobcovi priznaná náhrada škody vo výške
895 571,93 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 14 % ročne od 29. 11. 2001
do zaplatenia a náhrada trov konania. S poukazom na ust. § 369 ods. 1 Obchodného
zákonníka účinného do 4. 12. 2001 a ust. § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka dovolateľ
dodal, že podľa údajov zverejnených na internetovej stránke Národnej banky Slovenska, sa
priemerné úrokové miery z úverov obchodných bánk v roku 2001 pohybovali na hodnote
9,82 %. Úroky z omeškania podľa ust. § 369 ods. 1 posledná veta Obchodného zákonníka
preto ku dňu 29. 11. 2001 predstavovali hodnotu 10,82 % ročne. Žalobcom uplatňovaná
a súdom priznaná výška úrokov z omeškania preto nemá oporu v zákone a je v rozpore
s rozhodujúcimi ustanoveniami Obchodného zákonníka.
Žalovaný súčasne s dovolaním podal návrh na odloženie vykonateľnosti napadnutého
rozhodnutia.
V doplnení dovolania dovolateľ zdôraznil, že prostredníctvom svojho právneho
zástupcu nadviazal kontakt so znaleckou organizáciou C., a. s. zapísanou v zozname znalcov
Ministerstva spravodlivosti SR pod č. 900120 a obrátil sa na ňu so požiadavkou
o preskúmanie záverov „posudku“ spoločnosti I., spol. s.r.o. zo dňa 3. 4. 2002. C., a. s.
oznámila dovolateľovi, že k preskúmaniu potrebuje najmä prílohy, ktoré prílohy sú
najdôležitejšie, pretože základný znalecký posudok je iba sumarizácia výpočtov v prílohách.
Dovolateľ dodal, že „posudok“ spoločnosti I., spol. s.r.o. neobsahuje žiadne prílohy, o ktorej
skutočnosti má písomné potvrdenie zo súdu prvého stupňa zo dňa 27. 3. 2012. Podľa
dovolateľa je preto predmetný posudok možné považovať za nezákonný dôkaz, ktorý dôkaz
nemôže rezultovať v zákonnom rozsudku. Nezákonnosť dôkazu totiž vylučuje zákonnosť
rozsudku.
Žalobca vo svojom vyjadrení k podanému dovolaniu žalovaným uviedol, že podľa
jeho názoru nepodal žalovaný dovolanie včas, ale až jeden deň po lehote. Právoplatnosť
rozsudku odvolacieho súdu nastala dňa 13. 2. 2012 pričom z podania žalovaného nie je možné
jednoznačne určiť, že dovolanie podal včas. Žalobca zdôraznil, že dovolanie žalovaného nie
je podpísané žalovaným. Dovolanie v jeho písomnej podobe obsahuje síce na prednej strane
určenie účastníkov konania a tiež žalovaného právneho zástupcu, ktorým by mala byť
spoločnosť B., s.r.o., ku ktorému je pripojený nečitateľný podpis na prednej strane. Tento
podpis však chýba na konci textu dovolania, kde sa uvádza žalovaný svojim obchodným
menom a ktorým sa žalovaný domáha ochrany svojich práv a záujmov a zrušenia rozsudkov
Krajského súdu v Bratislave a Okresného súdu v Bratislave I. Samotný text dovolania však
nie je ukončený podpisom žalovaného ani jeho právneho zástupcu, čo samo osebe vytvára
právnu neistotu, čo je vlastne obsahom dovolania, a či žalovaný vôbec prejavil vôľu byť
viazaný textom dovolania, keďže ho na konci svojho prejavu vôle nepodpísal.
Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle ust. § 237
písm. f/ O. s. p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, nie je podľa žalobcu významný subjektívny názor účastníka, že v konaní
došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie
je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád (Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/171/2008). K odňatiu možnosti žalovaného pred súdom konať malo podľa
jeho názoru dôjsť aj tým, že súdy nevyhoveli návrhu na vykonanie dokazovania ďalším
znaleckým posudkom popri tom, ktorý bol predložený v konaní. O odňatie možnosti konať
pred súdom nejde v prípade, ak súd nevyhovie návrhu účastníka na vykonanie dôkazu (napr.
R 125/1999, R 6/2000). Najvyšší súd SR dospel k rovnakému záveru aj v uznesení sp. zn.
Obdo V 56/98, podľa ktorého „Ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy
navrhované účastníkmi, resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p. nie je prípustné, lebo
nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia
procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu
z nich vylúčení.“ Ak by aj uvedená vada napĺňala dovolací dôvod podľa ust. § 241 ods. 2
písm. b/ O. s. p., k takejto vade by bolo podľa žalobcu možné prihliadať iba ak by bolo
dovolanie prípustné. Dovolateľ sa preto mýli, ak nevykonanie ním navrhnutých dôkazov,
znalecký posudok, súdom považuje za porušenie ust. § 237 písm. f/ O. s. p. Žalobca
pre úplnosť dodáva, že zo zápisnice o pojednávaní súdu zo dňa 26. 6. 2011 vyplýva, že
účastníkom konania bolo dané poučenie súdom podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p., na základe
ktorého obaja účastníci zhodne uviedli, že nemajú návrhy na doplnenie dokazovania.
Dovolateľ bol navyše zastúpený advokátom JUDr. M., kde sa predpokladá vyššia znalosť
a prísnosť ustanovenia § 120 ods. 4 O. s. p. (koncentračná zásada). Za uvedeného procesného stavu preto podľa žalobcu nemožno prisvedčiť žalovanému ako dovolateľovi, že dôvod
pre ktorý nedošlo k vykonaniu ďalších dôkazov, teda aj k ďalšiemu znaleckému posudku
súdu, zavinil svojím postupom súd prvého stupňa. Vzhľadom na neúplnosť návrhu
na vykonanie dôkazu, najmä však na záverečné stanovisko vtedajšieho právneho zástupcu
žalovaného po poučení súdom podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p., kedy tento už netrval
na vykonávaní ďalších dôkazov, nemožno takýto postup považovať za porušenie procesných
práv účastníka konania, a teda ani za odňatie možnosti konať pred súdom. V tejto súvislosti
poukázal žalobca na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 18. 12. 1997 sp. zn. I. ÚS 98/97,
II. ÚS 37/01 a II. ÚS 3/97.
Čo sa týka ďalšej námietky dovolateľa o nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu tak k tejto žalobca uviedol, že odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu
obsahuje nielen stručné zhrnutie odvolacích námietok žalovaného, odkaz na právnu úpravu,
ale aj primerané právne posúdenie. Odvolací súd konštatoval, že sa v celom rozsahu stotožnil
so skutkovými zisteniami a závermi súdu prvého stupňa o nedôvodnosti nároku žalovaného. V prípade, ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvého
stupňa (úplný alebo čiastočný blanketový odkaz) stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže
na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci, pretože rozhodnutie
odvolacieho súdu v sebe zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého
stupňa, s ktorým tak tvorí jeden celok. Podľa právneho názoru žalobcu takéto odôvodnenie
dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu (aj v nadväznosti na ním potvrdený
rozsudok súdu prvého stupňa) v potrebnej miere vysvetľuje, čo považoval odvolací súd
za rozhodujúce, že totiž nič z toho, čo žalovaný v prejednávanej veci označoval
za nepreskúmateľné, sa nepotvrdilo. Pritom rozsudok súdu prvého stupňa bol vyčerpávajúcim
spôsobom odôvodnený, súd prvého stupňa uviedol, ktoré skutkové zistenia považoval
za relevantné a ako ich mal preukázané (t. j. z akých vykonaných dôkazov vychádzal), aké
právne normy vo veci aplikoval a ako tieto na konkrétny prípad vyložil a z akých dôvodov
prihliadal na právne a skutkové argumenty žalobcu pri svojom závere o dôvodnosti žaloby.
V tejto súvislosti poukázal žalobca na uznesenie Ústavného súdu SR II. ÚS 373/08.
Žalobca preto navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný
prostriedok žalovaného ako dovolateľa odmietol, nakoľko nesmeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému je prípustný. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto podľa názoru žalobcu nemôže
v dovolacom konaní postúpiť ďalej a dovolaciemu prieskumu podrobiť správnosť právnych
záverov odvolacieho súdu ani vecne riešiť to, či konanie trpí inými vadami uvádzanými
dovolateľom, a či tieto prípadne mali za následok vydanie nesprávneho rozhodnutia vo veci.
Po konštatovaní procesnej neprípustnosti dovolania žalobca navrhuje, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky zároveň rozhodol o práve na náhradu trov konania proti žalovanému ako
neúspešnému dovolateľovi.
V doplňujúcom vyjadrení žalobca dodal, že dovolateľom predložené rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 5Cdo/210/2009 a rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva číslo 18390/91 z 9. 12. 1994 v anglickom jazyku, sú pre toto konanie právne
bezvýznamné. Za neopodstatnený považuje žalobca aj návrh žalovaného na odklad
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
že dovolanie bolo podané účastníkom konania včas (§ 240 ods. 1 O. s. p.) bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) najskôr skúmal, či dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Občiansky súdny poriadok pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu
z dôvodov taxatívne menovaných v ust. § 237 písm. a/ až g/ a v prípadoch uvedených v ust.
§ 238.
Dovolaním z dôvodov uvedených v § 237 O. s. p. je možné napadnúť všetky
rozhodnutia odvolacieho súdu bez ohľadu na formu rozhodnutia, na jeho obsah alebo
na povahu predmetu konania. Prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. nie je daná tým, že
dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených v tomto ustanovení. Dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je v tomto prípade
prípustné iba vtedy, ak touto vadou rozhodnutie skutočne trpí, t. j., ak sa stali skutočnosti, v dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila sa v rozhodnutí (postupe) odvolacieho súdu.
Podľa ust. § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v § 237
O. s. p. prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale z úradnej povinnosti (§ 242
O. s. p.). V prípade, že dovolací súd zistí, že rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou
z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto pochybenie nenamietal. Dovolací súd postupuje rovnako i v prípade, že dovolanie nie je v zmysle ust.
§ 238 a § 239 O. s. p. prípustné.
Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. § 238 O. s. p., a to pre prípad
rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenený podľa
odseku 1, resp., v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci podľa odseku 2 a tiež v prípade, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu podľa odseku 3.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol
rozsudok prvostupňového súdu potvrdený, ako vo výroku vecne správne rozhodnutie, pričom
odvolací súd nevyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie
prípustné, z ktorého dôvodu dovolanie v zmysle § 238 O. s. p. nie je prípustné.
Dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa ust. § 238 O. s. p., ale (aj so zreteľom na obsah dovolania) sa zaoberal tiež otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ust. § 237 O. s. p.
Dovolateľ vady konania v zmysle ust. § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. v dovolaní
nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť tohto
opravného prostriedku, preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku
opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, že mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred
súdom, čo zakladá dovolací dôvod podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p.
Vadou konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia je taký závadný procesný
postup, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré
mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie možnosti konať pred súdom výslovne
dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením zaujatým
v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy,
právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa
k dokazovaniu i k právnej stránke veci. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide
aj vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne
záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné
práva.
Podľa ustálenej judikatúry o postup odnímajúci účastníkovi možnosť konať
pred súdom ide tiež v prípade rozhodnutia, ktorého odôvodnenie nespĺňa zákonné náležitosti.
Dovolateľ s poukazom na ust. § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení svojho dovolania
namietal, že predmetné konanie je postihnuté vadou spočívajúcou v nepreskúmateľnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu v časti týkajúcej sa posúdenia splnenia predpokladov
zodpovednosti za škodu.
Treba prisvedčiť dovolateľovi, že právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces a práva na súdnu ochranu
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej dohovor)
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (napr. II. ÚS 383/06).
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou,
že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko
z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa
ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne
vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie
dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.
Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné.
Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám
logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické
hľadiská. Účelom odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť
rozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti
postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci.
Odôvodnenie rozsudku by malo účastníkom konania dovoľovať posúdiť, ako súd v ich veci
vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom
rozhodovaní vo veci samej.
Ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS
78/05). Avšak aj odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí účastníkov konania
jednoznačne presvedčiť o správnosti záverov súdu a rovnako v prípade kontroly správnosti
rozhodnutia musí odôvodnenie rozsudku slúžiť na objasnenie dôvodov konkrétneho
rozhodnutia súdu.
Vychádzajúc z vyššie uvedených aspektov, dospel dovolací súd k záveru, že právo
žalovaného na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia v danom prípade porušené bolo. Súd
prvého stupňa totiž napadnutým rozhodnutím priznal žalobcovi žalovaný nárok titulom
náhrady škody podľa ust. § 89 zákona o cenných papieroch v spojení s ust. § 373 Obchodného
zákonníka. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa však nie je dostatočne zrejmé ako
boli v konaní preukázané základné predpoklady zodpovednosti za škodu, t. j. vznik škody
a jej výška, príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi vznikom škody a porušením povinnosti
a existencia okolností vylučujúcich zodpovednosť. Uvedený nedostatok neodstránil ani
odvolací súd v napadnutom rozhodnutí, keď sa obmedzil na konštatovanie správnosti
rozhodnutia súdu prvého stupňa a k dovolateľom namietaným skutočnostiam neprihliadol
s tým, že súd prvého stupňa rozhodol v súlade so zákonom, keď sa riadil v zmysle § 226 O. s. p. právnym názorom odvolacieho súdu v jeho skoršom zrušujúcom rozhodnutí.
Opomenul pritom, že právny názor bol vyslovený len v jednom predpoklade zodpovednosti
za škodu, a to k otázke porušenia právnej povinnosti.
Z obsahu spisu je ďalej zrejmé, že žalovaný v priebehu konania navrhol vykonať
dokazovanie nariadením znaleckého dokazovania, pretože znalecký posudok predložený
žalobcom považoval za nereálny a neobjektívny, nakoľko pri jeho vypracovaní boli použité
náhradné metódy určovania hodnoty spoločnosti, a tým aj hodnoty akcií, ktoré sú
spochybniteľné. Znalec pri stanovení hodnoty spoločnosti vychádzal z predpokladaného
vývoja spoločnosti v horizonte piatich rokov, pričom ukazovatele vývoja boli nastavené
ideálne. Naplánoval neustály a ideálny rast spoločnosti, pričom nezobral do úvahy možné
riziko podnikania. Súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie znaleckým posudkom
navrhnuté dovolateľom a neuviedol dôvod prečo takýto dôkaz nevykonal. Odvolací súd
rovnako neuviedol, prečo nebolo v prvostupňovom konaní vykonané dovolateľom navrhnuté
dokazovanie, čím fakticky prevzal vady rozsudku súdu prvého stupňa. Dovolací súd
v súvislosti s uvedeným návrhom dovolateľa poukazuje na skutočnosť, že odkázanie
odvolacieho súdu na poučenie podľa § 120 ods. 1 a ods. 4 O. s. p., ktoré bolo vykonané
súdom prvého stupňa na pojednávaní dňa 21. apríla 2009 nie je dostačujúce a správne, pretože
rozsudok súdu prvého stupňa bol uznesením odvolacieho súdu zrušený a vec bola vrátená
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí o veci na pojednávaní 27. júna
2011 súd prvého stupňa nanovo poučil účastníkov podľa § 120 ods. 1 a 4 O. s. p. Podľa
názoru dovolacieho súdu nie je možné uzavrieť, že na dôkazy navrhnuté do ostatného
vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, sa neprihliada. Bolo preto povinnosťou
súdu náležite sa vysporiadať s návrhom dovolateľa zo dňa 3. marca 2011, kedy tento navrhol
vykonať kontraposudok, resp. doplnenie dokazovania vypracovaním nového znaleckého
posudku. Keďže bolo doplnenie dokazovania riadne navrhnuté dovolateľom, súd v prípade
jeho nevykonania mal jasne uviesť, prečo takýto návrh neakceptoval a takto navrhnutý dôkaz
nevykonal. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. III. ÚS 44/2011, podľa ktorého nestačí, aby všeobecný súd na argument
účastníka konania iba formálne zareagoval, ale musí sa s ním vyrovnať dostatočne
a v prípade, ak tento argument odmietne, musí dostatočným spôsobom uviesť, prečo ho
považuje za nesprávny, t. j. musí ho vyvrátiť. Rovnaké stanovisko v obdobných prípadoch
zaujal aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý konštatoval, že pojem spravodlivého procesu
vyžaduje, aby vnútroštátny súd, ktorý poskytol stručné dôvody pre svoje rozhodnutie, či už tým, že do neho včlenil dôvody uvedené nižším súdom alebo inak, sa skutočne zaoberal
podstatnými otázkami, ktoré mu boli predložené na posúdenie a aby bez ďalšieho jednoducho
neprevzal závery, ku ktorým dospel nižší súd (Helle c. Fínsko v rozhodnutí zo dňa
19. decembra 1997, Tatishvili c. Rusko v rozhodnutí zo dňa 22. februára 2007, Hirvisaari c.
Fínsko v rozhodnutí zo dňa 27. septembra 2010). Keď sa konajúci súd rozhodujúci
o opravnom prostriedku sťažovateľa nevysporiada s právne relevantnou argumentáciou
sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne alebo nekonštatuje irelevantnosť jeho právnej
argumentácie, poruší základné právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 44/2011).
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že v napadnutom rozhodnutí absentuje
vyčerpávajúca právna argumentácia, ktorá by sa týkala nevykonania dovolateľom
navrhnutého nariadenia znaleckého dokazovania ako aj v napadnutom rozhodnutí nie je tiež
dostatočne odôvodnené preukázanie už uvedených základných predpokladov vzniku
zodpovednosti za škodu a nároku na zaplatenie úroku z omeškania. Súd prvého stupňa a aj
odvolací súd sa tak vo svojich rozhodnutiach dostatočne nevysporiadali so skutočnosťou,
ktorá má pre konanie rozhodujúci význam, a to v otázke naplnenia predpokladov vzniku
zodpovednosti za škodu podľa ust. § 89 zákona o cenných papieroch v spojení s ust. § 373
Obchodného zákonníka, a preto nespĺňajú kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle
ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Tieto rozhodnutia sú z tohto dôvodu nepreskúmateľné a zjavne
neodôvodnené, čím došlo k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom a k porušeniu
jeho základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.
Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v § 237 O. s. p. dovolací súd
zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu i rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2, ods. 3 O. s. p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.).
Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 30. januára 2014
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Bc. Ingrid Habánová