2Obdo/109/2020

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, so sídlom Mozartova 9, 810 01 Bratislava, IČO: 00 420 166, zastúpeného JUDr. Dagmar Kubovičovou, advokátkou so sídlom Nám. Biely kríž 3, P. O. Box 39, 830 03 Bratislava 33, proti žalovanému: FLOREN, a.s., so sídlom J. Horvátha 910/50, 967 01 Kremnica, IČO: 36 042 587, zastúpenému Advokátska kancelária PETKOV & Co., s.r.o., so sídlom Na Vŕšku 12, 811 01 Bratislava, IČO: 50 430 742, o zaplatenie 1.560 Eur s príslušenstvom, v konaní o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 31. januára 2018, č. k. 41Cob/131/2017-433, takto

rozhodol:

I. Dovolanie žalovaného o d m i e t a.

II. Žalobca má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej len,,okresný súd“ alebo,,súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa 03. marca 2017, č. k. 22Cb/17/2016-343, zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.560 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.560 Eur od 14. marca 2016 do zaplatenia a súčasne priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 1.1. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca, ktorý má postavenie organizácie kolektívnej správy v zmysle zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (ďalej len „autorský zákon“), nakoľko mu bolo dňa 11. mája 2010 udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky (na výkon kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobno-dramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, k dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a k dielam úžitkového umenia), sa žalobou zo dňa 16. marca 2016 voči žalovanému domáhal zaplatenia predmetnej sumy spolu s úrokom z omeškania, z ktorého dôvodu vykonáva kolektívnu správu na použitie diel ním zastúpených autorovprostredníctvom ďalšieho verejného prenosu vysielania - retransmisie - prostredníctvom technických zariadení (použitie diel prostredníctvom zvukovoobrazových alebo zvukových zariadení, ktoré sú umiestnené v izbách alebo v iných priestoroch ubytovacích zariadení, alebo v iných prevádzkach ako sú reštaurácie, kaviarne, bary a pod.). Žalovaný ako prevádzkovateľ ubytovacieho zariadenia „hotel Golfer“ (ďalej aj,,ubytovacie zariadenie“) v roku 2015 používal v ubytovacom zariadení predmety ochrany spravované žalobcom prostredníctvom technických zariadení v rozsahu 30 zvukovo- obrazových zariadení v izbách predmetného ubytovacieho zariadenia. Žalobca na použitie predmetov ochrany, ku ktorým spravuje práva, uzatvára s prevádzkovateľmi takýchto ubytovacích zariadení hromadné licenčné zmluvy, v ktorých základom pre určenie licenčnej odmeny je sadzobník žalobcu. V roku 2015 bol žalovaný žalobcom upozornený na skutočnosť, že používa ním spravované predmety ochrany neoprávnene a vyzval ho k dobrovoľnému vydaniu bezdôvodného obohatenia a uzatvoreniu hromadnej licenčnej zmluvy na zvyšok roka 2015, k čomu však nedošlo.

2. Súd prvej inštancie vydal dňa 05. mája 2016 platobný rozkaz č.k. 22Cb/17/2016-14, proti ktorému podal žalovaný odpor, kde uviedol, že žalobca v zmysle autorského zákona zastupuje nositeľa práv vo vlastnom mene a na jeho účet, takže žalobca je oprávnený domáhať sa vydania údajného bezdôvodného obohatenia vo vlastnom mene, ale v prospech nositeľov práv, ktorých na základe dohody zastupuje. Uviedol aj, že pokiaľ nie je preukázané, koho žalobca v rozhodnom období zastupoval a v akom rozsahu, nie je možné ustáliť, či je žalobca vecne legitimovaný na podanie žaloby. Ďalej uviedol, že tvrdenie o existencii 30 kusov zvukovo-obrazových zariadení nachádzajúcich sa v izbách ubytovacieho zariadenia nie je podložené žiadnym dôkazným prostriedkom a na preukázanie vykonávania verejného prenosu prostredníctvom technického zariadenia nepostačuje len preukázanie existencie a prítomnosti televízneho prijímača, ale musí byť preukázané, že televízne prijímače sú spôsobilé sprostredkovať signál, prostredníctvom ktorého sa šíri vysielanie a že tento signál žalovaný v skutočnosti aj prijímal a sprostredkovával svojim zákazníkom a súčasne, že do programovej štruktúry boli zaradené aj diela, ku ktorým vykonáva správu žalobca. 3. Okresný súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne, nakoľko žalobca preukázal aktívnu legitimáciu v spore tým, že mu bolo vydané oprávnenie na výkon kolektívnej správy Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky. Súčasne nebola podľa názoru súdu prvej inštancie sporná pasívna legitimácia žalovaného a taktiež aj tá skutočnosť, že žalovaný v roku 2015 nemal so žalobcom uzavretú licenčnú zmluvu, resp. hromadnú licenčnú zmluvu, ktorá by žalovaného oprávňovala k použitiu diel, ku ktorým žalobca vykonáva správu práv (avšak uzatvoril licenčné zmluvy s organizáciami kolektívnej správy SOZA a SLOVGRAM). Súd ďalej dospel k názoru, že nemôže dôjsť k takému prípadu, kedy by používateľ platil dvakrát za to isté, pretože jeden nositeľ práv nemôže byť pre ten istý predmet ochrany zastupovaný viacerými organizáciami kolektívnej správy a neobstojí ani námietka žalovaného týkajúca sa verejného prenosu, pretože, v súlade s ustálenou praxou, pokiaľ sú v hotelových izbách neslúžiacich výlučne pre súkromné potreby prevádzkovateľa hotela zvukovo-obrazové zariadenia, ale sú dané do užívania hotelovým hosťom, ktorí majú k rozhlasovému a televíznemu vysielaniu prístup, nie je z autorsko-právneho hľadiska rozhodujúce, či takéto vybavenie skutočne využije alebo nie. Súd mal v zmysle uvedeného za to, že autorské práva nositeľov práv, ktorých žalobca zastupuje, boli v rozhodnom období žalovaným porušené a žalovaný zároveň nepreukázal, že mal na použitie autorských diel súhlas autorov alebo žalobcu. Z uvedených dôvodov uložil súd žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.560,- Eur, ktorá predstavuje v zmysle autorského zákona dvojnásobok obvyklej odmeny za obdobie od 01. januára 2015 do 31. decembra 2015. Pretože sa žalovaný dostal do omeškania s úhradou tejto sumy, priznal súd žalobcovi aj zákonný úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo žalovanej sumy od 14. marca 2016 do zaplatenia.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom opätovne namietal, že žalobcom nebola dostatočne preukázaná jeho aktívna vecná legitimácia a s toutoskutočnosťou sa súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal. Uviedol, že súd mylne vychádzal z predpokladu, že samotným faktom, že žalobca je organizáciou kolektívnej správy práv automaticky bez ďalšieho postačuje na preukázanie toho, že žalobca zastupuje práve tých autorov diel a práve vo vzťahu k tým dielam, ktoré mali byť v rozhodnom období roku 2015 predmetom verejného prenosu prostredníctvom technického zariadenia. Bol toho názoru, že aby bola preukázaná aktívna vecná legitimácia žalobcu, musí tento tvrdiť a v konaní preukázať, že zastupuje subjekt oprávnenia (nositeľa práv) vo vzťahu k predmetu ochrany (k dielu), ktoré malo byť zo strany žalovaného neoprávnene použité a v dôsledku toho malo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu. Za mylné považoval aj konštatovanie súdu, že ak má žalobca oprávnenie, zastupuje všetkých autorov a nie je podstatné akých. Namietal, že žalobca predložil súdu zoznam autorov, o ktorých tvrdí, že ich zastupuje a súčasne predložil CD obsahujúce súbory s prehľadom o vysielaní audiovizuálnych diel jednotlivými slovenskými vysielateľmi v období roku 2015, avšak medzi týmito zoznamami nie je podľa názoru žalovaného žiadna spojitosť a rovnako výpis zo zoznamu vysielania pochádza z neznámeho zdroja, ktorého dôveryhodnosť nebola súdom skúmaná, a teda nie je zrejmé, či je zoznam pravdivý a či údaje v ňom boli skutočne obsahom vysielania. Uviedol, že ponúkol súdu právne argumenty, avšak súd sa týmito tvrdeniami nezaoberal. Žalovaný namietal, že už dlhodobo dostávajú autori zaplatené dvakrát za to isté, čo by však bol z pohľadu autorov ešte „ten lepší prípad“, keďže finančné plnenia sú smerované žalobcovi ako organizácii kolektívnej správy a im samým v mnohých prípadoch nie je predložené nič, prípadne len symbolické plnenie. Uviedol aj, že žalobca správu nevykonáva, nakoľko neexistuje dohoda s autorom alebo ak ju vykonáva, v tomto prípade ju vykonáva neoprávnene v dôsledku neoprávneného postupu autora, ktorý žalobcovi zveril do správy dielo, ku ktorému nedisponuje majetkovými právami z dôvodu, že nimi disponuje iný subjekt (producent, vysielateľ). Žalovaný opakovane uviedol, že súd sa nevysporiadal s jeho argumentáciou k interpretácii § 84 ods. 1 autorského zákona a neuviedol ani svoju interpretáciu tohto ustanovenia. Žalovaný namietal aj cenu, ktorú si žalobca jednostranne, netransparentne a v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže „naoktrojoval“, pretože žalobca, ktorý je v postavení organizácie kolektívnej správy práv, svojvoľne určil výšku licenčnej odmeny, oprávnenosť ktorej nie je materiálne preskúmateľná. 4.1. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, zároveň aby zrušil a vrátil na ďalšie konanie aj uznesenie súdu prvej inštancie o neprerušení konania a aby mu priznal náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %.

5. K odvolaniu žalovaného podal vyjadrenie žalobca. Trvá na tom, že súdu riadne preukázal aktívnu vecnú legitimáciu, že je jedinou organizáciou kolektívnej správy v Slovenskej republike, ktorá je oprávnená vykonávať správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Uviedol aj, že žalovaný uzatvoril s inými organizáciami kolektívnej správy - SOZA a SLOVGRAM zmluvy pre rok 2015, ako aj pre rok 2016, len so žalovaným nie, čím neoprávnene zasahuje do práv autorov k dielam, keď tieto používa ďalším verejným prenosom, pričom v konaní nepreukázal, že by od niektorého z autorov získal pred začatím ich používania súhlas. Uzatvorením zmluvy so SLOVGRAM žalovaný získal súhlas výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a výrobcov zvukovoobrazových záznamov a vysielateľov a iných nositeľov práv a uzatvorením zmluvy so SOZA získal súhlas autorov a iných nositeľov práv k hudobným dielam k použitiu uvedených typov predmetov ochrany formou verejného prenosu. Žalovaný však nezískal súhlas autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobno-dramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. V zmysle uvedeného mal teda žalovaný povinnosť uzavrieť hromadnú licenčnú zmluvu so žalobcom na používanie predmetov ochrany ďalším verejným prenosom, čoho si bol plne vedomý a v zastúpení Zväzom hotelov a reštaurácii Slovenskej republiky so žalobcom aj rokoval o uzavretí licenčnej zmluvy. Žalobca zároveň zastáva názor, že analýza licenčných platieb, ktorúpredložil žalovaný, dáva odpoveď na otázku „aká je vhodná výška poplatku“, a preto nemôže byť relevantná pre zisťovanie výšky odmeny, ktorá bola obvyklá pre získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do práv. Žalobca záverom vyslovil názor, že súd prvej inštancie nepochybil, a preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok a napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil.

6. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len,,odvolací súd“ alebo,,krajský súd“) rozsudkom zo dňa 31. januára 2018, č. k. 41CoB/131/2017-433, rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len,, C. s. p.“) ako vecne správny potvrdil a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 6.1. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že nesúhlasí s námietkou žalovaného o nepreukázaní aktívnej vecnej legitimácie žalobcu na podanie žaloby, nakoľko tento predložil oprávnenie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č. 2/2004 zo dňa 11. mája 2010 vydané pod č.k. MK-663/2010-70/6165, z ktorého vyplýva, že žalobca je organizáciou kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia, pričom povinnú kolektívnu správu práv je oprávnený vykonávať aj v odbore káblová retransmisia. Žalobca zároveň na podporu svojich tvrdení, a to, že je organizáciou kolektívnej správy zastupujúcou autorov, ktorí sú nositeľmi týchto práv, doložil do spisu CD nosič, na ktorom je uvedený zoznam autorov, ktorých zastupuje a súčasne aj zoznam partnerských organizácii kolektívnej správy s recipročným zastupovaním, pričom uvedené skutočnosti má zverejnené aj na svojej webovej stránke. Žalobca preukázateľne (napr. zoznam autorov uvedených na jeho webovej stránke) zastupuje len tých autorov, s ktorými uzatvoril zmluvy o zastupovaní, teda ide o všetky majetkové práva autorov k dielam vytvoreným ku dňu uzatvorenia tej ktorej zmluvy ako aj k dielam, ktoré autor ešte len vytvorí v budúcnosti. 6.2. V prípade námietky žalovaného, ktorou poprel dôveryhodnosť výpisu zo zoznamu vysielania, ktorý predložil žalobca na CD nosiči, odvolací súd uviedol, že žalovaný produkuje ničím nepodložené tvrdenia s cieľom sťažiť a nezmyselne predĺžiť konanie, súd nie je povinný skúmať dôveryhodnosť takéhoto zdroja z vlastného podnetu a pokiaľ by žalovaný preukázal, že niektorý z programov, ktoré žalobca v zozname uviedol, nebol súčasťou programovej štruktúry vybraného vysielateľa, potom by súd takúto skutočnosť skúmal a zaoberal sa ňou. 6.3. K žalovaným namietanej duplicite autorských odmien odvolací súd uviedol, že žalovaný opätovne neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia a odkázal na stanovisko Ministerstva kultúry Slovenskej republiky zo dňa 20. mája 2015, podľa ktorého „napriek tomu, že dve OKS spravujú práva k rovnakému predmetu ochrany nedochádza k duplicite v platbách. Zákonom nie je vylúčené, aby niekoľko OKS spravovalo práva k rovnakým predmetom ochrany, pričom však rozdiel spočíva v spôsobe použitia predmetu ochrany alebo v zozname zastupovaných nositeľov práv. V praxi teda nemôže dôjsť k takému prípadu, že by používateľ „platil dvakrát za to isté“ 6.4. Odvolací sú po preskúmaní žalovaným predloženého rozhodnutia Súdneho dvora EÚ (ďalej aj,,ESD“) vo veci C-301/15 zo dňa 16. novembra 2016 „Soulier a Doke proti Premier ministre“ dospel k názoru, že v Súdny dvor EÚ v tomto rozhodnutí prejednával otázku uplatňovania Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2001/29/ES zo dňa 26. februára 2014 v súvislosti s výkonom práva autorov obchodne nedostupných kníh v digitálnej podobe, ergo v uvedenom rozhodnutí ide o iný skutkový stav ako v prejednávanej veci. Uvedené platí aj o ďalšom rozhodnutí ESD z 15. marca 2012 vo veci C-135/10 „SCF proti Marcovi del Corsovi“, ktorého predmetom bolo bol iný skutkový základ, a to konkrétne vyriešenie otázky, či v prípade hudobnej kulisy v čakárni zubnej ambulancie ide o „verejný prenos“. V tomto rozhodnutí ESD v bode 82 uviedol, že „...pokiaľ ide o prevádzkovateľa hotelového zariadenia a kaviarne, ten uskutočňuje prenos v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29...“ (uvedený článok smernice upravuje práve verejný prenos diela a právosprístupňovania predmetov ochrany verejnosti). V tejto súvislosti odvolací súd poukázal aj na rozsudok ESD z 07. decembra 2006 vo veci C-306/05 „SGAE proti Rafael Hoteles SA“, kde španielsky vnútroštátny súd položil súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku, ktorou chcel zistiť či súkromná povaha hotelových izieb zabraňuje tomu, aby diela sprístupňované cez televízne prijímače v takýchto priestoroch predstavovali verejný prenos v zmysle čl. 3 ods. 1 smernice č. 2001/29/ES, pričom súd dospel k názoru, že samotné zabezpečenie zariadení nie je verejným prenosom v zmysle už spomínanej smernice, avšak, poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom TV prijímačov klientom ubytovaným v izbách tohto zariadenia už verejným prenosom v zmysle čl. 3 ods. 1 smernice je. S poukazom na tento názor ESD krajský súd vyvodil záver, že žalovaný vo svojom zariadení jednoznačne uskutočňuje verejný prenos diel prostredníctvom televíznych prijímačov umiestnených v izbách tohto zariadenia. V predmetnom rozhodnutí súdny dvor ďalej uviedol, že „na účely verejného prenosu stačí, aby sa dielo sprístupnilo verejnosti tak, aby osoby, ktoré ju tvoria, mali k nemu prístup.“ Podľa vysloveného názoru súdneho dvora nie je rozhodujúce, že klienti, ktorí si TV prijímač na izbe nezapli, nemali k týmto dielam reálne prístup. Z uvedeného dôvodu odvolací súd vyhodnotil ako irelevantné zisťovať z knihy hostí žalovaného o akú verejnosť v jeho zariadení išlo, resp. či vôbec možno hovoriť o verejnosti, a či uskutočňoval vo svojom hoteli verejný prenos alebo len prenos. Obdobný názor vyslovil ESD aj v ďalších rozhodnutiach, a to napríklad v rozsudku zo dňa 12. marca 2012 vo veci C-162/10 „Phonographic Performance (Ireland) limited proti Írsku“ alebo v uznesení zo dňa 18. marca 2010 vo veci C-136/09 „Organismos Sillogikis Diacheirisis Theatrikon kai Optikoakoustikon Ergon proti Divani Akkropolis Anonimi Xenocheaki kai Touristiki Etairai“. 6.5. Žalovaný podľa odôvodnenia odvolacieho súdu sám preukázal skutočnosť, že uskutočňuje verejný prenos, a to tým, že uzatvoril licenčné zmluvy na rok 2015 s inými organizáciami kolektívnej správy, konkrétne s organizáciou SOZA a SLOVGRAM. K tvrdeniu, že medzi žalobcom a autorom neexistuje žiadna dohoda, a preto nie je možné preukázať, že vykonáva kolektívnu správu, prípadne ju vykonáva neoprávnene, odvolací súd uviedol, že práve majetkové právo autora diela v sebe subsumuje jeho právo na použitie ním vytvoreného diela alebo právo udeľovať súhlas na jeho použitie, pričom udelením súhlasu na použitie diela práva autora nezanikajú a autor je len povinný strpieť použitie tohto diela inou osobou v rozsahu ním udeleného súhlasu. Krajský súd teda ani tu nesúhlasil s názorom žalovaného, že autor nedisponuje majetkovými právami k ním vytvorenému dielu a že by nimi disponovala tretia osoba, napr. vysielateľ alebo producent. 6.6. V súvislosti s namietanou výškou licenčnej odmeny odvolací súd opätovne poukázal na stanovisko Ministerstva kultúry Slovenskej republiky zo dňa 20. mája 2015, z ktorého vyplýva, že výška týchto odmien nie je upravená žiadnym zákonom a nepodlieha ani schvaľovaniu ministerstva, a teda je vo výlučnej kompetencii organizácie kolektívnej správy. Žalovaný v prípade, že nesúhlasil s cenotvorbou vytvorenou žalobcom, mal v zmysle ust. § 82 zákona č. 185/2015 Z.z. autorského zákona (ďalej len,,autorský zákon“) právo obrátiť sa na súd, čo však neučinil a v priebehu roka 2015 preukázateľne uskutočňoval vo svojom hotelovom zariadení verejný prenos, v dôsledku čoho bol žalobca povinný v zmysle ust. § 81 ods. 1 autorského zákona žiadať vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. 6.7. Odvolací súd s poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/2003 zo dňa 03. júla 2003 záverom uviedol, že nehodnotil a bližšie neskúmal žalovaným predloženú analýzu licenčných platieb, nakoľko táto bola vypracovaná českou súkromnou obchodnou spoločnosťou (bez účasti jednotlivých organizácii kolektívnej správy práv v Slovenskej republike), a teda nie je oprávneným orgánom na posudzovanie a hodnotenie obsahu takéhoto dokumentu. V celom rozsahu sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktoré ako vecne správne v zmysle ust. § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil.

7. Proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu podal včas dovolanie žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) odôvodnené podľa § 420 písm. e/ a f/ C. s. p., podľa ktorého vo veci rozhodoval nesprávne obsadenýsúd a súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. V dovolaní, ktorého prípustnosť vyvodzuje dovolateľ podľa ust. § 420 písm. e/ C. s. p. žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie a ani odvolací súd neprerušili konanie a neobrátili sa na ESD s prejudiciálnou otázkou, hoci takúto povinnosť mali, čím odňali žalovanému právo na správne obsadený súd. 8.1. Žalovaný počas celého konania namietal žalobcov spôsob interpretácie ust. § 84 ods. 1 autorského zákona ako v rozpore s právom Európskej únie. Vo vzťahu k uvedenému predložil súdu stanovisko Ministerstva kultúry SR zo dňa 30. novembra 2016, z ktorého záverov podľa žalovaného vyplýva, že predmetné ustanovenie na prejednávanú vec aplikovať nemožno, nakoľko sa nevzťahuje na prípady vydania bezdôvodného obohatenia v oblastiach kolektívnej správy, pričom súd prvej inštancie ani súd odvolací sa o argumentoch nachádzajúcich sa v stanovisku v odôvodnení svojich rozsudkov nezmienili a nevysvetlili ich možnú nesprávnosť, resp. súd prvej inštancie v bode 22. odôvodnenia svojho rozhodnutia uvedené ustanovenie aplikoval, avšak podľa žalovaného bez riadnej interpretácie a konfrontácie s jeho argumentáciou a podobne sa zachoval i odvolací súd v bode 24. dovolaním napadnutého rozhodnutia, ktorého dôsledkom je aj jeho nepreskúmateľnosť. 8.2. Dovolateľ vytýka krajskému súdu, že sa v rozsudku nezaoberal argumentáciou vyplývajúcou z dovolateľom predloženého rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-301/15 zo dňa 16. novembra 2016 „Soulier a Doke proti Premier ministre“, iba stroho dospel k názoru, že v uvedenom rozhodnutí ide o iný skutkový stav ako v prejednávanej veci (bod 29. rozhodnutia), čo má následne dopad na vecnú nesprávnosť dovolaním napadnutého rozsudku. Bez právneho významu vidí dovolateľ záver krajského súdu, že vec,,C-301/05 sa skutkovo týkala iného spôsobu verejného prenosu a iného druhu diel“, podstatné podľa žalovaného je, že ESD už zjavne riešil po právnej stránke rovnakú otázku vo vzťahu k obdobnej právnej úprave iného členského štátu, kedy skonštatoval rozpor so smernicou 2001/29/ES, ktorá bráni, aby vnútroštátna právna úprava zverila autorizovanej organizácii pre výber a prerozdeľovanie poplatkov výkon práva udeliť súhlas (licenciu) na rozmnožovanie a verejný prenos v digitálnej podobe obchodne nedostupných kníh, resp. vyžaduje sa predchádzajúci, hoc aj implicitný súhlas nositeľa práv.

9. Prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f/ C. s. p. založil dovolateľ na tvrdení, že súd prvej inštancie a ani odvolací súd sa taktiež riadne a presvedčivo nevysporiadali so zásadnou argumentáciou žalovaného, predostretou v konaní a nevykonali žalovaným navrhnuté dokazovanie analýzou licenčných poplatkov, pričom tento dôkaz bol spôsobilý vniesť do konania skutočnosti podstatné pre meritum veci. 9.1. Dovolateľ namieta správnosť postupu súdov nižšej inštancie, keď tieto sa dostatočným spôsobom nevysporiadali s námietkami žalovaného, najmä nevysvetlili, prečo je jeho argumentácia nesprávna, keď tvrdil, že kolektívna správa práv viažuca sa k použitiu predmetu ochrany verejným prenosom akýmikoľvek technickými prostriedkami spadá do kategórie,,dobrovoľnej kolektívnej správy práv“ (ust. § 78 Autorského zákona) a žalobca môže nositeľa autorských práv zastupovať výlučne na základe dohody medzi nositeľom práva a organizáciou kolektívnej správy a v dohodnutom rozsahu, teda aby bola preukázaná aktívna vecná legitimácia žalobcu, ako nepriameho zákonného zástupcu v spore, musel by tento preukázať, že subjekt reálne zastupuje. 9.2. Zároveň žalovaný tvrdil, že mandát organizácii kolektívnej správy práv vzniká až vtedy, keď má táto uzatvorenú dohodu s oprávneným nositeľom práva, dôjde k neoprávnenému použitiu diela, pričom správu práv k tomuto dielu oprávnená nositeľ práva na základe písomného oznámenia zveril príslušnej organizácii kolektívnej správy na spravovanie (ust. § 78 ods. 2 Autorského zákona). Namieta postup súdu, ktorý vo svojom odôvodnení dostatočne neuviedol, ako sa vysporiadal s otázkami žalovaného týkajúcimi sa neustáleného okruhu nositeľov práv a predmetov ochrany, do ktorých malo byť žalovaným neoprávnene zasiahnuté. 9.3. Žalovaný ďalej zastáva názor, že menný zoznam údajných slovenských oprávnených nositeľovmajetkových práv ako aj zoznam zahraničných partnerských organizácií nie sú dôkazy spôsobilé relevantným spôsobom preukázať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore. Naproti tomu namieta, že v prípade dôkazu - porovnávacia štúdia (Analýza licenčných platieb v hotelových a reštauračných zariadeniach kolektívnym správcom vo vybratých krajinách Európy) zo dňa 14. marca 2016 sa súd vysporiadal s nevykonaním dôkazu zo strany súdu nižšej inštancie neadekvátnym spôsobom. 9.4. Dovolateľ vytýka súdu prvej inštancie ako i odvolaciemu súdu, že tieto sa úplne opomenuli vysporiadať s právnou argumentáciou žalovaného s eventuálnou aplikáciou ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorej ak je výška obvyklej licenčnej odmeny zistená súdom z 218 licenčných zmlúv, ktoré sú uzatvorené za podmienok, ktoré sú dôsledkom zakázaného zneužitia dominantného postavenia na trhu (rozsudok ESD zo dňa 14.09.2017 vo veci C-177/16) a teda z absolútne neplatných zmlúv v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka nie je možné prijať iný právny záver, než ten, že súd prvej inštancie vytvoril svojím nesprávnym postupom z nepráva právo, keď mu priznal právnu ochranu.

10. Žalovaný na základe všetkých vyššie uvedených skutočností navrhol dovolaciemu súdu, aby rozsudok krajského súdu zo dňa 31. januára 2018, č.k. 41Cob/131/2017-433, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a súčasne priznal žalovanému náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100%.

11. Žalobca vo vyjadrení k podanému dovolaniu žalovaného uviedol, že od začiatku konania opiera svoju aktívnu vecnú legitimáciu najmä o 1./ oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004 v znení podľa rozhodnutia Ministerstva kultúry SR č.k. MK-663/2010-70/6165 z 11. mája 2010 udeleným žalobcovi v súlade s ust. § 80 autorského zákona a 2./ zmluvy o zastupovaní so slovenskými nositeľmi práv, pričom vzájomné zmluvy a poverenia so zahraničnými partnermi o zastupovaní nositeľov práv sú aj súčasťou spisu. 11.1. Žalovaným uvádzanú interpretáciu ust. § 84 autorského zákona považuje žalobca za zjavne nesprávnu, účelovú a pre konanie a posúdenie nároku vo veci samej bezvýznamnú, a teda v konaní nebolo potrebné predkladať ESD prejudiciálnu otázku, práve naopak, takýto postup by bol v rozpore s princípmi civilného procesu a práva Európskej Únie. 11.2. Rovnako požiadavka žalovaného na predloženie zoznamov tisícov nositeľov práv, zmlúv a zoznamov predmetov ochrany je podľa žalobcu v rozpore s princípom kolektívnej správy a v priamom rozpore s úmyslom zákonodarcu v ust. § 84 autorského zákona. 11.3. Pre vznik nároku organizácie kolektívnej správy na domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia, je podľa žalobcu potrebné preukázanie povinnosti používateľa mať uzatvorenú licenčnú zmluvu, pričom je postačujúce keď organizácia kolektívnej správy preukáže aspoň druhovo akých nositeľov práv zastupuje a že dochádzalo, alebo aspoň s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou dochádzalo, k produkcii diel autorov zastupovaných danou organizáciou kolektívnej správy, čo žalobca počas konania podľa jeho názoru riadne preukázal a čo vo veci konajúce súdy riadne odôvodnili. 11.4. Ohľadom žalovaným tvrdeného nevysporiadania sa s argumentáciou k údajnému zneužívaniu dominantného postavenia žalobcom a nepreukázania obvyklej licenčnej odmeny, zo strany súdu prvej inštancie o odvolacieho súdu, žalobca uviedol, že predmetom konania nie je rozhodovanie o zneužití dominantného postavenia, ani obchodno-právny vzťah strán sporu, ale vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu porušenia autorského práva, patriaceho do skupiny občiansko-právnych vzťahov, a preto súhlasí s postupom súdov, prečo nebolo potrebné prerušovať konanie a prečo argumentácia dovolateľa o zneužití dominantného postavenia neobstála. 11.5. V zmysle vyššie uvedeného žalobca žiada dovolanie žalovaného ako nedôvodné zamietnuť v zmysle ust. § 448 C. s. p. a priznať žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania.

12. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“ alebo,,najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.), po zistení, že dovolanie podal včas žalovaný, zastúpený v súlade s § 429 ods. 1 C. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C. s. p.) preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného treba odmietnuť.

13. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonuspravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je nepochybne tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

14. Podľa ustanovenia § 419 C. s. p., proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C. s. p. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

15. Podľa § 420 C. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

16. Podľa § 431 ods. 1 C. s. p., dovolanie prípustné podľa § 420 C. s. p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

17. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 C. s. p.). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 C. s. p.). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ C. s. p., je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 C. s. p. alebo § 421 C. s. p. v spojení s § 431 ods. 1 C. s. p. a § 432 ods. 1 C. s. p.). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 18. V posudzovanom prípade dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. e/ a f/ C. s. p., podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak vo veci rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 420 písm. e/ C. s. p.

19. Dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania v zmysle ust. § 420 písm. e/ C. s. p. z dôvodu, že súd prvej inštancie ako i odvolací súd sa neobrátili s prejudiciálnou otázkou na ESD a bez jeho rozhodnutia sa odchýlili od predchádzajúceho rozhodnutia ESD, ktoré riešilo právne rovnakú otázku, hoc na inom skutkovom základe a odňali tak žalovanému právo na zákonného (európskeho) sudcu, resp. vo veci nerozhodoval správne obsadený súd. 19.1. Žalovaný počas celého konania namieta spôsob interpretácie ust. § 84 ods. 1 autorského zákona ako v rozpore s právom Európskej únie. Za povrchný považuje dovolateľ i postup súdov pri posúdení otázky, ktorá bola riešená v prípade Soulier a Doke ako aj otázky, ktorá vyvstáva pri rôznych, v konaní stranami prezentovaných, spôsoboch interpretácie ust. § 84 ods. 1 autorského zákona, čím sa podľa dovolateľa súd odklonil od doterajšej praxe ESD.Zastáva názor, že v prípade ak sa predsa len vnútroštátny súd chce odchýliť od predchádzajúcej judikatúry ESD, to či tak urobiť smie, musí v rámci prejudiciálneho konania posúdiť výlučne ESD.

20. Pre naplnenie prípustnosti (a zároveň aj dôvodnosti) dovolania v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia je rozhodujúci záver (resp. zistenie) dovolacieho súdu, že k naplneniu tejto vady zmätočnosti došlo (t. j. že vo veci skutočne rozhodoval nezákonný sudca, resp. nesprávne obsadený súd), samotným subjektívnym pocitom strany sporu nie je dovolací súd pri svojom rozhodovaní viazaný.

21. Pokiaľ dovolateľ vyvodzoval vadu nesprávne obsadeného súdu z toho, že súdy nižšej inštancie neprerušili konanie a nepodali prejudiciálnu otázku na ESD, hoci takú povinnosť mali, dovolací súd uvádza, že vnútroštátny súd nie je povinný položiť predbežnú otázku Súdnemu dvoru EÚ vždy, ak to strany navrhnú alebo keď sa takáto otázka v spore vyskytne, ale len vtedy, ak dôjde k presvedčeniu, že pre jeho rozhodnutie vo veci je potrebný výklad práva EÚ, ktorý je sporný, prípadne, že je potrebné posúdiť (negatívne) platnosť právnych aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr EÚ. ESD teda nerieši otázky, ktorých výklad je natoľko zrejmý, že o ňom nemôže existovať rozumná pochybnosť a súd je spôsobilý ju posúdiť sám, keď má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, bez potreby predloženia Súdnemu dvoru EÚ ako prejudiciálnej otázky. 21.1. Z rozhodnutia odvolacieho súdu jednoznačne vyplýva, že tento sa plne stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý k návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred ESD na zodpovedanie otázky, či,,je v súlade s právom EÚ taká prax súdu SR, pri ktorej by súd na ním posudzovanú vec aplikoval také ustanovenie vnútroštátneho právneho poriadku, podľa ktorého je každý používateľ predmetu ochrany autorským právom povinný plniť svoje povinnosti v súvislosti s použitím predmetu ochrany organizácii kolektívnej správy bez ohľadu skutočnosť, či táto organizácia kolektívnej správy disponuje súhlasom nositeľa práv, alebo či tento nositeľ práv má vedomosť o skutočnosti, že ho pri výkone jeho výlučných práv zastupuje organizácia kolektívnej správy“ uviedol, že táto otázka bola zodpovedaná a vyriešená v priebehu konania, a to tak, že kompetencie organizácie kolektívnej správy práv autorom sú dané zákonom, pričom žalobcovi bolo vydané príslušným orgánom oprávnenie na výkon kolektívnej správy. Taktiež zo zmlúv žalobcu s jednotlivými autormi, a ich zoznamu zverejneného na webovej stránke žalobcu, ktorý je aj obsahom spisu na č.l.51-59, vyplynul pre súd jednoznačný záver, že organizácia kolektívnej správy nezastupuje nositeľov práv bez toho, aby títo mali o tom vedomosť, z ktorého dôvodu súd prvej inštancie návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol. 21.2. Dovolací súd uvádza, že z postupu krajského súdu je zrejmé, že tento sa dostatočne zaoberal žalovaným predloženým rozhodnutím ESD vo veci Soulier a Doke proti Premier ministre“, keď dospel k záveru, že v uvedenom rozhodnutí ide o iný skutkový stav (otázka uplatňovania Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2001/29/ES zo dňa 26.02.2014 v súvislosti s výkonom práva autorov obchodne nedostupných kníh v digitálnej podobe), a preto nie je aplikovateľný na prejednávanú vec. 21.3. Na rozhodnutie v danej veci súdy nižšej inštancie nemali pochybnosti, že rozhodnutie vo veci má podklad v predpisoch vnútroštátneho práva, aplikáciu ktorých vyvodili zo skutkových okolností danej veci a svoje skutkové a z nich vyplývajúce právne závery odôvodnili v dôvodoch svojich rozhodnutí, preto nie je námietka vady konania podľa § 420 písm. e/ dôvodná.

Prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f/ C. s. p.

22. Podľa dovolateľa sa súd prvej inštancie a ani odvolací súd riadne a presvedčivo nevysporiadali so zásadnou argumentáciou žalovaného, predostretou v konaní a nevykonali žalovaným navrhnuté dôkazy, spôsobilé vniesť do konania skutočnosti podstatné pre meritum veci. 22.1. Dovolateľ taktiež namieta správnosť postupu súdov nižšej inštancie, keď tieto sa dostatočným spôsobom nevysporiadali s námietkami žalovaného, najmä nevysvetlili, prečo je jehoargumentácia nesprávna, keď tvrdil, že žalobca môže nositeľa autorských práv zastupovať výlučne na základe dohody medzi nositeľom práva a organizáciou kolektívnej správy a v dohodnutom rozsahu, teda aby bola preukázaná aktívna vecná legitimácia žalobcu, ako nepriameho zákonného zástupcu v spore, musel by tento preukázať, že subjekt reálne zastupuje. 22.2. Zároveň žalovaný namieta nesprávny postup súdu, ktorý vo svojom odôvodnení neuviedol, ako sa vysporiadal s otázkami žalovaného týkajúcimi sa neustáleného okruhu nositeľov práv a predmetov ochrany, do ktorých malo byť žalovaným neoprávnene zasiahnuté. Žalovanému nie je zrejmé, z akých skutočností mal odvolací súd preukázané, že zmluvy, ktoré predložil žalobca do konania sa týkajú takých predmetov ochrany, ktoré mali byť údajne neoprávnene použité v roku 2015, resp. z akého dôkazu mal súd za preukázané, že nositelia práv postupom podľa ust. § 78 ods. 2 autorského zákona na základe písomného oznámenia urobeného voči žalobcovi po uzatvorení zmluvy zverili uvedené nezistené predmety ochrany na spravovanie. 22.3. Žalovaný zastáva názor, že menný zoznam údajných slovenských oprávnených nositeľov majetkových práv ako aj zoznam zahraničných partnerských organizácií nie sú dôkazy spôsobilé relevantným spôsobom preukázať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore. 22.4. Žalovaný ďalej namieta, že v prípade dôkazu - porovnávacia štúdia (Analýza licenčných platieb v hotelových a reštauračných zariadeniach kolektívnym správcom vo vybratých krajinách Európy) zo dňa 14. marca 2016 sa súd vysporiadal s nevykonaním dôkazu zo strany súdu nižšej inštancie neadekvátnym spôsobom, keď v bode 35. odôvodnenia rozhodnutia uviedol, že predmetná porovnávacia štúdia bola vypracovaná českou súkromnou spoločnosťou bez účasti jednotlivých organizácií kolektívnej správy v Slovenskej republike a odvolací súd je toho názoru, že nie je oprávneným orgánom na posudzovanie takého dokumentu. 22.5. Dovolateľ záverom vytýka súdu prvej inštancie ako i odvolaciemu súdu, že tieto sa opomenuli vysporiadať s právnou argumentáciou žalovaného s eventuálnou aplikáciou ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorej ak je výška obvyklej licenčnej odmeny zistená súdom z 218 licenčných zmlúv, ktoré sú uzatvorené za podmienok, ktoré sú dôsledkom zakázaného zneužitia dominantného postavenia na trhu (rozsudok ESD zo dňa 14.09.2017 vo veci C-177/16) a teda z absolútne neplatných zmlúv v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka nie je možné prijať iný právny záver, než ten, že súd prvej inštancie vytvoril svojím nesprávnym postupom z nepráva právo, keď mu priznal právnu ochranu. Uvedeným postupom vo veci konajúce súdy podľa dovolateľa porušili pozitívny záväzok štátu chrániť poctivú hospodársku súťaž.

23. Relevantné znaky, ktoré charakterizujú procesnú vadu v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p. sú - zásah súdu do práva na spravodlivý súdny proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva. Právo na spravodlivý súdny proces predstavuje možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov. Vyššie citované ustanovenie § 420 písm. f/ C. s. p., zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu, nadobudla značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie nesprávny (vadný) procesný postup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré sa vymykajú zákonnému, ale aj ústavnému procesno-právnemu rámcu a ktorý tak zároveň znamená aj porušenie procesných práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky. 24. K podľa dovolateľa nepresvedčivému odôvodneniu rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré nedalo dostatočne presvedčivú a jasnú odpoveď na všetky podstatné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, dovolací súd uvádza nasledovné:

25. Je potrebné mať na zreteli, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia,ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07). V posudzovanom prípade bolo potrebné zohľadniť, že odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C. s. p. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí pritom jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú jednotu. Z odôvodnení rozhodnutí súdov oboch inštancií je v danom prípade dostatočne zrejmé, čoho a z akých dôvodov sa žalobca domáhal, čo navrhoval, z ktorých osvedčených skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil súd prvej inštancie, ako ich posudzoval odvolací súd, aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu, s ktorým sa stotožnil. V odôvodnení napadnutého uznesenia odvolací súd citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté rozhodnutie primerane vysvetlil. Obsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie dovolateľa, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil spôsobom zodpovedajúcim sa zákonu. Dopodrobna popísal konanie pred súdom prvého stupňa, obsah odvolania a poskytol vyčerpávajúcu odpoveď na dôvodnosť otázky stotožnenia sa s rozhodnutím prvostupňového súdu.

26. Pokiaľ žalovaný namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok riadneho odôvodnenia, dovolací súd poukazuje na to, že už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci.

27. Na podstate zásady, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) inú vadu konania (teda nie zmätočnosť), zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. 27.1. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. V celom rozsahu sa stotožnil (§ 387 ods. 2 C. s. p.) s odôvodnením súdu prvej inštancie, ktoré nad jeho rámec v zmysle uplatnených námietok žalovaným v odvolacom konaní doplnil. Vychádzal pritom z riadne zisteného skutkového stavu vyplývajúceho z dostatočne vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie.

28. Obsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie žalovaného, že odvolací súd (súd prvej inštancie) svoje rozhodnutie neodôvodnil spôsobom zodpovedajúcim sa zákonu. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.

29. Dovolací súd zdôrazňuje, že právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkovéa právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 22/04) a ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (sp. zn. I. ÚS 50/04).

30. Funkciou odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť rozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci. Odôvodnenie rozhodnutia by malo stranám sporu umožniť posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní.

31. K zjavnej neodôvodnenosti (arbitrárnosti) rozhodnutí všeobecných súdov sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky keď uviedol, že je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy. (II. ÚS 302/2019-44 z 20. februára 2020, ods. 17). O taký prípad však v danej veci nejde. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu sú dostatočne zrejmé dôvody smerujúce k potvrdeniu rozsudku súdu prvej inštancie.

32. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k názoru, že v posudzovanej veci odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nie je nedostatočné a nepreskúmateľné, pretože ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia rozhodnutia. Z rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, akými podstatnými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil, keď nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že žalobca počas konania nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu. Uvedené žalobca preukázal predložením oprávnenia Ministerstva kultúry SR č. 2/2004 zo dňa 11. mája 2010, vydaného pod č.k. MK-663/2010-70/6165, z ktorého jednoznačne vyplynul záver, že žalobca je organizáciou kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia, pričom povinnú kolektívnu správu práv je oprávnený vykonávať aj v odbore káblová retransmisia. Z uvedeného ako aj zo žalobcom predloženého CD nosiča (na ktorom je uvedený zoznam všetkých autorov, ktorých zastupuje a súčasne aj zoznam partnerských organizácií kolektívnej správy s recipročným zastupovaním) a ktorý zoznam je uvedený na verejnej webovej stránke žalobcu, mal súd jednoznačne za preukázané, že žalobca je v konaní aktívne vecne legitimovaný. 32.1. I k námietke žalovaného, týkajúcej sa neustáleného okruhu žalobcom zastupovaných autorov, odvolací súd potvrdil záver súdu prvej inštancie, keď vo svojom odôvodnení uviedol, že žalobca preukázateľne zastupuje len tých autorov, s ktorými uzatvoril zmluvy, pričom niektoré súdu v rámci dokazovania doložil, a teda súdu jednoznačne vyplynulo, ktorého autora a v akom rozsahu žalobca zastupuje. 32.2. K argumentácii dovolateľa, že súdy nižšej inštancie neposkytli dostatočne vyčerpávajúcu odpoveď k otázke údajnej neexistencie dohody medzi žalobcom a autorom, resp. neexistencii majetkových práv autora k dielu, dovolací súd uvádza, že v bode 33. odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu možno nájsť odpoveď, že autorské právo na dielo vzniká okamihom, kedy je toto dielo možné vnímať zmyslami a týmto okamihom sa ku každému dielu viažu aj osobnostné a majetkové práva autora. 32.3. Odvolací súd sa podľa najvyššieho súdu dostatočne vysporiadal i so žalovaným namietanou výškou licenčnej odmeny, keď v bode 34. odôvodnenia svojho rozhodnutia opätovne poukázal na stanovisko Ministerstva kultúry SR zo dňa 20. mája 2015, z ktorého vyplýva, že výška týchto odmiennie je upravená žiadnym zákonom, a je teda vo výlučnej kompetencii organizácie kolektívnej správy. Žalovaný v prípade, že nesúhlasil s cenotvorbou vytvorenou žalobcom, mal právo obrátiť sa na súd (v zmysle ust. § 82 autorského zákona), čo však neučinil a v priebehu roka 2015 preukázateľne uskutočňoval vo svojom hotelovom zariadení verejný prenos (v súvislosti s otázkou verejného prenosu odvolací súd poukázal i na rozsudok ESD zo dňa 07. decembra 2006 vo veci C-306/05,,SGAE proti Rafael Hoteles SA“), v dôsledku čoho bol žalobca povinný žiadať vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva (ust. § 81 ods. 1 autorského zákona). 32.4. Dovolací súd považuje za potrebné opätovne zdôrazniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou v konaní, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (IV. ÚS 115/2003).

33. K námietke žalovaného o nedostatočne vykonanom dokazovaní a nesprávnom vyhodnotení dôkazov dovolací uvádza nasledovné:

34. Podľa dovolateľa sa súd prvej inštancie a ani odvolací súd riadne a presvedčivo nevysporiadali so zásadnou argumentáciou žalovaného, predostretou v konaní a nevykonali žalovaným navrhnuté dokazovanie (dokazovanie analýzou licenčných poplatkov) spôsobilé vniesť do konania skutočnosti podstatné pre meritum veci, či nesprávne vyhodnotili dôkazy (menný zoznam údajných slovenských oprávnených nositeľov majetkových práv ako aj zoznam zahraničných partnerských organizácií ako irelevantný dôkaz).

35. V zmysle konštantnej judikatúry najvyššieho súdu formovanej od roku 1992 sa nevykonanie stranou navrhnutých dôkazov jednotne nepovažuje za vadu zmätočnosti podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016 a ani za vadu uvedenú v ustanovení § 420 písm. f/ C. s. p. [k tomu viď predovšetkým judikáty publikované pod R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000]. Z doterajšej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyplýva, že nevykonanie niektorého z navrhovaných dôkazov bez ďalších relevantných skutočností nezakladá tzv. zmätočnostnú vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu. Súd totiž nie je viazaný návrhmi strán sporu na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie strán sporu. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky stranou sporu navrhnuté dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p., lebo týmto postupom súd neporušil právo strany sporu (v tomto prípade žalovaného) na spravodlivý proces.

36. Nespôsobilou založiť prípustnosť dovolania je aj dovolacia námietka žalovaného týkajúca sa prípadného nesprávneho hodnotenia vykonaných dôkazov odvolacím súdom, ktorú tiež bez ďalších relevantných skutočností nemožno považovať za tzv. zmätočnostnú vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu, a to preto, že (i) hodnotenie dôkazov prislúcha zásadne len tomu súdu, ktorý ich vykonal, teda v tomto prípade súdu prvej inštancie a (ii) pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, ale táto skutočnosť sama osebe prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p. nezakladá.

37. V tejto súvislosti najvyšší súd ešte pripomína, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok neslúži ani na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od prvoinštančného a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - viď ustanovenie § 442 C. s. p. („dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd“). Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Právo naspravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04), a rovnako do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97). Takéto dovolacie námietky nepredstavujú zákonom spôsobilý spôsob vymedzenia dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 431 C. s. p. a z tohto dôvodu nemôžu predstavovať vadu zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP. 38. Na predmetných záveroch zotrváva rozhodujúci senát dovolacieho súdu aj v predmetnej veci a nevidí žiadny rozumný dôvod, aby sa od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu odklonil. Konanie pred odvolacím súdom tak v rozhodovanej veci nebolo postihnuté tvrdenou vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení § 420 písm. f/ C. s. p. 39. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že prípustnosť dovolania žalovaného podľa ust. § 420 písm. e/ a f/ C. s. p., nie je procesne daná, preto jeho dovolanie podľa ust. § 447 písm. c/ C. s. p., odmietol. 40. O trovách dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa ust. § 453 ods. 1 C. s. p., v spojení s ust. § 255 ods. 1 C. s. p..

41. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z., o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.