Najvyšší súd  

2Ndob/11/2014

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: I., proti žalovanému: O., právne zastúpenému J., o zaplatenie 3 319,29 eur (99 997 Sk) s príslušenstvom,  

o návrhu žalobcu na vylúčenie sudkyne Krajského súdu v Košiciach JUDr. Gabriely

Varhalíkovej z prejednávania a rozhodovania vo veci Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

3Cb/4/2008, takto

r o z h o d o l :

Sudkyňa Krajského súdu v Košiciach JUDr. Gabriela Varhalíková   n i e   j e

v y l ú č e n á z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej na tomto súde  

pod sp. zn. 3Cb/4/2008.

O d ô v o d n e n i e :

Žalobca podaním zo 14. 02. 2014 vzniesol námietku zaujatosti proti vec

prejednávajúcej sudkyni Krajského súdu v Košiciach JUDr. Gabriely Varhalíkovej. Žalobca

namietal, že sudkyňa JUDr. Gabriela Varhalíková dostala spis po vylúčenej sudkyni   JUDr. Slávke Maruščákovej bez náhodného výberu a radí sa so žalovaným ako vo veci

postupovať s tým, že v roku 2013 sama sudkyňa vyjadrila svoju zaujatosť voči žalobcovi.

Podľa žalobcu sudkyňa v konaní zadržiavala spisy, nedodržiava právne predpisy, ale koná  

na príkaz bývalého ministra spravodlivosti ako aj predsedu krajského súdu, nemá snahu

odstrániť údajný protiprávny stav, nevykonáva navrhnuté dôkazy, prekračuje svoje právomoci

a vyhýba sa rozhodnutiu vo veci.

Sudkyňa JUDr. Gabriela Varhalíková vo vyjadrení k podanej námietke zaujatosti

uviedla, že k žalobcom tvrdeným skutočnostiam, ktoré spočívajú v jej postupe v konaní  

v prejednávanej veci sa nevyjadruje, pretože sú zavádzajúce a ich nepravdivosť vyplýva aj  

zo samotného obsahu spisu. Sudkyňa zdôraznila, že vec jej bola pridelená zákonným

spôsobom, účastníkov konania nepozná a žalobcom označené ovplyvňovanie je nepodložené,

absolútne nepravdivé a nedôvodné. JUDr. Gabriela Varhalíková dodala, že svoju zaujatosť  

vo veci vyjadrila z dôvodu podávania žalôb zo strany žalobcu na konajúcich sudcov. Sudkyňa

záverom poukázala na to, že podľa rozvrhu práce Krajského súdu v Košiciach prvostupňová

obchodná agenda sa prideľuje sudcom JUDr. Kohútovej, JUDr. Fuchsovej, JUDr. Vancovi,

JUDr. Hribovi, JUDr. Kočišovej, JUDr. Maruščákovej, ktorí však boli v prejednávanej veci

vylúčení. Doposiaľ z pojednávania a rozhodovania veci nebola vylúčená len Mgr. Hlaváčová

a ona (JUDr. Varhalíková) s tým, že JUDr. Rizmanovi a JUDr. Brixiovej ako konkurzným

sudcom sa uvedená agenda neprideľuje.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 27. 03. 2014 vrátil predložený spis krajskému

súdu na doplnenie z dôvodu, že námietka nespĺňala náležitosti námietky zaujatosti.

Podaním doručeným krajskému súdu dňa 28. 05. 2014 žalobca doplnil svoju námietku

zaujatosti a dňa 09. 06. 2013 krajský súd predložil túto námietku zaujatosti na rozhodnutie

najvyššiemu súdu, ktoré podanie bolo súdu doručené 13. 06. 2014.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Košiciach

(§ 16 ods. 1 O. s. p.) posudzoval opodstatnenosť vznesenej námietky z aspektu existencie

dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom

z ustanovenia § 14 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania  

a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom

možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,  

k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti

neobjektívneho rozhodovania. Z hľadiska vylúčenia sudcu je právne významným vzťah sudcu

buď k prejednávanej veci (o ktorý ide v prípade konkrétneho záujmu sudcu na určitom

spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci) alebo k účastníkom konania (ide oň

napríklad v prípade rodinného alebo priateľského vzťahu sudcu k účastníkovi konania) alebo  

k zástupcovi účastníka konania.

Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý

sudca. Ústavná úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky)

súčasne na druhej strane zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka konania nebola

odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov

(čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky). V zásade teda platí, že v určitej právnej veci musí

rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu určený rozvrhom

práce príslušného súdu a tento tzv. zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania nemal

meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút

vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania, ktorý zo zákonom predpokladaných

dôvodov pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený z ďalšieho prejednávania a rozhodovania.

Zámer, ktorý tu umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu spočíva

v zmarení hroziaceho rizika, že by vo veci mohol konať a rozhodovať zaujatý, nie nestranný

sudca. Nestrannosť definovaná aj ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti býva

považovaná za pojem širší ako nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho

funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju má iba umožňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou  

a nestrannosťou treba rozumieť aj nezávislosť a nestrannosť každého jednotlivého sudcu.

Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo

výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby

voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje

všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im

zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97). Sudcu možno vylúčiť z prejednávania  

a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O. s. p.) alebo  

na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O. s. p.). Obsahom práva   na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu

oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci  

pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len

povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu  

z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97,  

I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") pri riešení otázky nestrannosti

sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie

aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj  

pri svojom rozhodovaní (napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti

sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom

konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro

interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je

preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra

ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je

však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych skutočností so zreteľom,  

na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu.

Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale

podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania nezaujatosti

[spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná

(„Justice must not only be done, it must also be seen to be done")]. Nestačí, že sudca je

subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku).

Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných  

a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania,

resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení

subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či

možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke

rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka

konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha

a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému

kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká

obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo

môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu ho automaticky vylučuje ako

sudcu nestranného.

Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností

prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného

správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik

pochybností o nestrannosti sudcu (Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený

dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný je stanovisko osoby oprávnenej namietať

zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava považovať

objektívne za oprávnenú.

Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,

že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu

objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to ako sa nestrannosť sudcu

len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré

by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým

vzťahom k veci disponuje.

Meradlom pre hodnotenie objektivity sudcu nemôže byť subjektívne hľadisko

účastníka konania, ktoré je spravidla motivované tým, že súd nebude konať a nerozhodne

podľa jeho predstáv. Takéto hodnotenie správnosti súdneho konania, resp. rozhodovania

nepatrí účastníkovi konania a nemôže objektívne zakladať pochybnosti o nezaujatosti sudcu.

Vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania veci možno až vtedy, keď je vzťah

sudcu nielen tvrdený, ale skutočne existuje a svojou povahou a intenzitou vykazuje znaky

relevantné v zmysle § 14 ods. 1 O. s. p.

Žalobca v podanej námietke zaujatosti uviedol, že JUDr. Gabriela Varhalíková dostala

spis po vylúčenej sudkyni JUDr. Slávke Maruščákovej bez náhodného výberu. Z obsahu spisu

je zrejmé, že opatrením Krajského súdu v Košiciach z 10. 07. 2013 č. k. 3Cb/4/2008-718 bolo

upravené elektronickej podateľni vykonať pridelenie tejto veci. Následne z potvrdenia   z 10. 07. 2013 na č. l. 719 je zrejmé, že prejednávaná právna vec bola náhodným výberom pridelená na rozhodnutie sudkyni krajského súdu JUDr. Gabriele Varhalíkovej. S dôrazom  

na uvedené žalobcom vznesená námietka pridelenia veci sudkyni bez náhodného výberu nie

je dôvodná. V tejto súvislosti najvyšší súd zároveň dodáva, že sudkyňa Krajského súdu  

v Košiciach JUDr. Gabriela Varhalíková síce dňa 14. 05. 2013 oznámila predsedovi krajského

súdu svoju zaujatosť (č. l. 699), avšak rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  

z 03. 06. 2013 č. k. 2Ndob/20/2013-713 nebola vylúčená z prejednávania a rozhodovania  

vo veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 3Cb/4/2008. Preto je

neopodstatnené tvrdenie žalobcu, že vec prejednáva a rozhoduje sudkyňa, ktorá je vo veci

predpojatá.

Ďalším dôvodom námietky zaujatosti je podľa žalobcu skutočnosť, že JUDr. Gabriela

Varhalíková sa radí so žalovaným ako vo veci postupovať a koná na príkaz bývalého ministra

spravodlivosti ako aj predsedu krajského súdu. Túto námietku zaujatosti však žalobca inak

ako svojím tvrdením nijako nepreukázal, nedoložil a z obsahu spisu takáto skutočnosť ani

nevyšla najavo. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti

žalobcu, že okolnosťou, ktorá by určitého sudcu zo zákona, t. j. podľa § 14 ods. 1 O. s. p.

vylučovala z prejednávania a rozhodovania veci môžu byť len objektívne existujúce zákonné

dôvody, nie iba subjektívna domnienka účastníka o možnej neobjektívnosti sudcu, ktorú

žalobca ani dostatočne nepreukazuje a nedokladá.

K ostatným dôvodom uvedeným v námietke zaujatosti, ktoré dôvody rovnako ako

vyššie uvedené nie sú ničím podložené najvyšší súd nemohol prihliadnuť, pretože sa týkajú

okolností, ktoré spočívajú v postupe sudkyne v konaní o prejednávanej veci. Takéto okolnosti

nie sú dôvodom na vylúčenie sudkyne v konaní o prejednávanej veci (§ 14 ods. 3 O. s. p.).

Záverom najvyšší súd považuje za potrebné tiež zdôrazniť, že z dohadov,

predpokladov alebo špekulácií nemožno vyvodiť existenciu dôvodu, ktorý sudcu vylučuje  

z prejednávania a rozhodovania veci v zmysle § 14 ods. 1 O. s. p. (k tomu pozri napr.

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/26/2006 publikované v ZSP

zošit č. 2, ročník 2011, str. 44 a nasl.; obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 6Ndz/l/2011 zo 07. 04. 2011).

Najvyšší súd Slovenskej republiky v súvislosti s tvrdeniami žalobcu o zaujatosti

sudkyne krajského súdu poukazuje na skutočnosť, že sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy je povinný vykladať podľa

svojho najlepšieho vedomia a svedomia v zmysle ust. § 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.  

o sudcoch a prísediacich v znení zmien a doplnkov (tiež čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky). Obsah tohto práva a povinnosti je základným pilierom výkonu funkcie sudcu, keď

výnimky môžu vyplývať len z naplnenia zákonných predpokladov, ktoré však neboli  

v prejednávanom prípade u sudcu uvedeného vo výroku tohto rozhodnutia naplnené. Nakoľko

zo spisu nevyplývajú žiadne také skutočnosti, ktoré by preukazovali opak a spochybňovali

správnosť predmetného vyjadrenia dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že  

v prípade tejto sudkyne Krajského súdu v Košiciach nie sú dané zákonné dôvody, pre ktoré by

ju bolo možné vylúčiť z prejednávania a rozhodovania danej veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného podľa § 16 ods. 1 O. s. p.

rozhodol, že sudkyňa Krajského súdu v Košiciach JUDr. Gabriela Varhalíková nie je

vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach  

pod sp. zn. 3Cb/4/2008.

Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave, 17. júna 2014

  JUDr. Beáta Miničová, v. r.   predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová