UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ S. G., bývajúcej v O., 2/ L. G., bývajúceho v O. a 3/ L. G., bývajúceho v O., všetci zastúpení JUDr. Jurajom Kulom, advokátom so sídlom v Košiciach, Mäsiarska č. 30, proti žalovanému M. T., bývalému súdnemu exekútorovi, so sídlom v Z., zastúpenému Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom v Poprade, Námestie svätého Egídia č. 95, o vydanie bezdôvodného obohatenia, vedenom na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 4 C 11/2007, o návrhu žalobkyne 1/ na prikázanie sporu inému súdu z dôvodu vhodnosti, takto
rozhodol:
Návrhu žalobkyne 1/ na prikázanie sporu n e v y h o v u j e.
Odôvodnenie
1. V spore o vydanie bezdôvodného obohatenia vedenom na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 4 C 11/2007 podala žalobkyňa 1/ návrh na prikázanie sporu inému súdu v rámci pôsobnosti Krajského súdu v Košiciach, a to Okresnému súdu Košice I, Okresnému súdu Košice II alebo Okresnému súdu Michalovce z dôvodu vhodnosti. Svoj návrh odôvodnila tým, že na základe rozhodnutia Krajského súdu v Prešove je miestne príslušným súdom Okresný súd Svidník, ktorý je od jej trvalého bydliska vzdialený 85 km bez priameho dopravného spojenia a cesta autom trvá 1,5 hodiny, ktorú si finančne nemôže dovoliť. Uviedla, že v súčasnosti je starobnou dôchodkyňou, nevlastní žiaden hnuteľný ani nehnuteľný majetok a je pacientkou dlhodobo liečenou na odbornej neurologickej ambulancii pre chronické vertigo, na základe čoho je pre ňu cestovanie osobným motorovým vozidlom alebo prostriedkami hromadnej dopravy nevhodné. 2. Žalobcovia 2/ a 3/ a žalovaný s a napriek výzve súdu prvej inštancie k návrhu na prikázanie sporu inému súdu nevyjadrili. 3. Podľa § 39 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) na návrh ktorejkoľvek zo strán možno spor prikázať inému súdu tej istej inštancie aj z dôvodu vhodnosti. 4. O prikázaní sporu rozhoduje súd, ktorý je najbližšie spoločne nadriadený príslušnému súdu a súdu, ktorému sa má spor prikázať (§ 39 ods. 3 CSP). 5. Prikázanie (delegácia) sporu z dôvodu vhodnosti predstavuje výnimku z ústavne zaručenej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), ktorý je daný na podklade vopred stanovených zákonných pravidiel vecnej a miestnej príslušnosti súdov. Kprikázaniu sporu inému súdu možno preto pristúpiť iba vo výnimočných prípadoch, v ktorých by prejednanie sporu iným, než (doposiaľ) príslušným súdom znamenalo z komplexného pohľadu hospodárnejšie, rýchlejšie alebo po skutkovej stránke spoľahlivejšie a dôkladnejšie posúdenie veci. 6. Dôvody delegácie môžu byť rôzne v závislosti od predmetu sporu, postavenia strán, ale aj doterajších výsledkov konania. Dôvody na strane strán sporu vyplývajúce z ich postavenia môžu mať najmä osobnú, zdravotnú, finančnú, prípadne sociálnu povahu. Vzhľadom na charakter delegácie sporu ako výnimky zo zásady, že vec prejednáva a rozhoduje súd, ktorého príslušnosť vyplýva zo zákonom stanovených pravidiel vecnej a miestnej príslušnosti, musí mať však aj dôvod delegácie vždy výnimočný charakter. V neposlednom rade nadriadený súd berie do úvahy aj prípadné dôsledky navrhovanej delegácie a starostlivo skúma, či delegovaním sporu inému súdu nedôjde iba k tomu, že obdobným spôsobom zaťaží druhú stranu sporu. 7. S poukazom na uvedené prichádza aplikácia ustanovenia § 39 ods. 2 CSP do úvahy len vtedy, ak sú pre to dané dôležité dôvody. Úvaha súdu o vhodnosti delegácie zahŕňa komplexné posúdenie predmetu sporu a pomerov oboch strán sporu. Súd prihliada na pomery a dopad prípadného prikázania veci tak vo vzťahu strany, ktorá vhodnú delegáciu navrhuje, ako aj na pomery a dopad prípadnej delegácie veci na druhú stranu sporu. 8. V danom prípade žalobkyňa 1/ odôvodňovala vhodnosť ňou navrhovanej delegácie sporu jej zdravotným stavom a nedostatkom finančných prostriedkov. Tieto dôvody vzhľadom na charakter daného sporu podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) nevykazujú znaky takej výnimočnosti, aby bolo možné jej návrhu vyhovieť. Prikázanie sporu inému súdu v pôsobnosti Krajského súdu v Košiciach neprinesie oproti prejednaniu sporu Okresným súdom Svidník výrazné zjednodušenie prístupu k súdu pre strany sporu, ani nepovedie k výraznejšiemu zhospodárneniu, či urýchleniu konania. Pri rozhodovaní o prikázaní sporu inému súdu z dôvodu vhodnosti tiež treba prihliadať na zachovanie rovnosti strán, podstatný význam má i stanovisko druhej strany sporu. 9. Zo všeobecného hľadiska miesto pobytu niektorej zo strán sporu ani jej schopnosť (spôsobilosť) zúčastniť sa súdneho procesu bez ďalšieho a za každým nevyvolávajú zmenu príslušnosti súdu. Strana má totiž právo zvoliť si v konaní zástupcu, ktorý je oprávnený na všetky úkony, ktoré môže v konaní urobiť strana (§ 89 ods. 1 v spojení s § 92 ods. 1 a 2 CSP). 10. Najvyšší súd taktiež poukazuje na § 104 ods. 1 CSP, podľa ktorého procesný úkon, ktorý by súd mohol vykonať len s ťažkosťami alebo so zvýšenými, neúčelnými trovami alebo ktorý v jeho obvode nemožno vykonať, vykoná na dožiadanie iný súd. Súd zároveň môže výnimočne z dôvodov hospodárnosti strane uložiť, aby na otázky o tvrdených skutočnostiach odpovedala písomne, ak možno predpokladať, že tento postup bude dostatočný (§ 195 ods. 3 CSP). 11. Vzhľadom na uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky pre prikázanie sporu inému súdu z dôvodu vhodnosti v zmysle § 39 ods. 2 CSP, a preto návrhu žalobkyne 1/ nevyhovel. 12. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.