2 Nc 9/2015

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci maloletého A. M., narodeného X., bývajúceho u matky, zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych

vecí a rodiny Poprad, dieťa rodičov matky R. M., bývajúcej v K., zastúpená JUDr. JCLic.

Tomášom Majerčákom, PhD., advokátom so sídlom v Košiciach, Južná trieda 28 a otca J. M.,

bývajúceho vo V., za účasti okresného prokurátora Humenné, o úpravu práv a povinností,

vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 19 P 188/2007 a na Krajskom súde  

v   Prešove pod sp. zn. 8 NcC 6/2015, o vylúčení sudcov Krajského súdu   v   Prešove  

z prejednávania a rozhodovania tejto veci, takto

r o z h o d o l :

Sudkyne Krajského súdu v Prešove JUDr. Daniela Babinová a JUDr. Marianna

Muránska n i e s ú v y l ú č e n é z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto

súde pod sp. zn. 8 NcC 6/2015.

O d ô v o d n e n i e

V konaní vedenom na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 19 P 188/2007 otec

maloletého dieťaťa písomným podaním z 31. januára 2015, doručeným okresnému súdu  

3. februára 2015 (č. l. 1276 spisu), uplatnil námietku zaujatosti tak voči sudkyni tamojšieho

súdu, ako aj sudcom Krajského súdu v Prešove, a to z dôvodu, že sudkyňa okresného súdu

JUDr. Magdaléna Klimková a všetci sudcovia krajského súdu majú dlhoročné priateľské  

a pracovné vzťahy s právnym zástupcom matky JUDr. Vladimírom Komanom, ktorý je

sudcom Okresného súdu Poprad. Tvrdil, že uvedená skutočnosť vzbudzuje oprávnené

pochybnosti o ich nestrannosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Prešove  

(§ 16 ods. 1 O.s.p.) preskúmal vec a posúdil opodstatnenosť námietky zaujatosti z aspektu

existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci   2   2 Nc 9/2015

v zmysle § 14 ods. 1 O.s.p. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému

prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež

predísť možnosti   neobjektívneho   rozhodovania.   Z   hľadiska   uvedeného   ustanovenia   je

právne významný vzťah sudcu, a to buď :

l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom

spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo

2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo

osobnom pomere (tak pozitívnom alebo negatívnom) k nim, alebo

3. k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie 2.).

Explicitne je definované tzv. zákonné vylúčenie sudcu a to vtedy, ak sudca rozhodoval

vec na súde nižšieho stupňa, a naopak (§ 14 ods. 2 O.s.p.). V prejednávanej veci o takýto

prípad nejde.

Nezávislosť s nestrannosťou a odbornosťou (kvalifikáciou) sudcu sú podmienkami

kvalitného rozhodovania a jeho predvídateľnosti a sledujú tak význam riadneho napĺňania

(poskytovania) spravodlivosti. Nezávislosť a nestrannosť úzko spolu súvisia, často sa

prekrývajú a nie je vždy ľahké ich od seba odlíšiť. Nestrannosť definovaná aj ako

neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti býva považovaná za pojem širší ako

nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju

má iba umožňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou a nestrannosťou treba rozumieť aj

nezávislosť a nestrannosť každého jednotlivého sudcu.

Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo

výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby

voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne

poúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým

účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje

právny poriadok (II. ÚS 71/97).

Inštitútom vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť (§ 14 až

§ 16 O.s.p.) sa v občianskom súdnom konaní garantuje základné právo na prerokovanie

a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Nestrannosť sa definuje 3   2 Nc 9/2015

spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti (nadŕžania určitej procesnej

strane).

Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka

súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15

O.s.p.). Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu

vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania

a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci

nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby  

na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť  

o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vylúčení

sudcu podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto

nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd, čl. 48 ods. 1 Ústavy SR), treba trvať na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania  

a rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba výnimočne a z naozaj závažných

dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato  

a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné

prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej problematike.

ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti

sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.

Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (viď napríklad Piersack  

c. Belgicko).

Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu  

ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné  

z   tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno (pre vnútornú potrebu). Pri

subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný

opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz

o skutočnej zaujatosti (viď napríklad Hauschildt c. Dánsko). Rozhodujúce nie je však

(subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré

môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu.

4   2 Nc 9/2015

Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale

podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti [viď tézu, že

spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná

(„justice must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je

subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt c. Belgicko).

Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných  

a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania,

resp. aj k ich zástupcom. Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu

sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že

by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti

zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť

v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok

nestrannosti súdu (Pullar c. Spojené kráľovstvo) a vyvolávajú relevantnú obavu z nedostatku

nezaujatosti.

Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá  

na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť

nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti

na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať

zreteľ na skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi

vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závažnosť,

ktorá by založila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho

vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci), môže aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania

uplatňovanej v judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah

k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj

napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda

nezávisle a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS 332/08).

Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností

prípadu. Podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného

správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik

pochybností o nestrannosti sudcu (viď tiež Fey c. Rakúsko). Pri rozhodovaní, či je daný

oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej

namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava

považovať objektívne za oprávnenú.

5   2 Nc 9/2015

Z uvedenej judikatúry ESĽP a ústavného súdu možno vyvodiť, že subjektívne

hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej

nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len

subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by

mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom

k veci disponuje.

V prejednávanej veci otec maloletého vyvodzoval zaujatosť sudcov Krajského súdu  

v Prešove z toho, že majú dlhoročné priateľské a pracovné vzťahy so synom právneho

zástupcu matky JUDr. Petrom Komanom, ktorý je sudcom Okresného súdu Poprad.

Sudcov pomer k účastníkom konania alebo k ich zástupcom môže byť založený

predovšetkým príbuzenským alebo jemu podobným vzťahom (§ 116 Občianskeho

zákonníka), ktorému na roveň môže v konkrétnom prípade stáť vzťah priateľský, či naopak

nepriateľský takej intenzity, že sudca nebude schopný nezávisle a nestranne rozhodovať  

vo veci.

Teda priateľský vzťah sudcu k   účastníkovi konania, resp. jeho zástupcovi  

je nepochybne vzťahom relevantným z hľadiska ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p. a dôvodom

pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania o veci, ale len vtedy, ak je reálne daný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 20. apríla 2015 sp. zn. 2 Nc 4/2015

rozhodol, že sudcovia Krajského súdu v Prešove JUDr. Martin Fiľakovský, JUDr. Branislav Breza a Mgr. Miloš Kolek nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej  

na tomto súde pod sp. zn. 8 NcC 6/2015.

Zmenou rozvrhu práce a opatrením predsedu Krajského súdu v Prešove, účinnou  

od 1.3.2015 a 1.5.2015, sa zákonným senátom v predmetnej veci starostlivosti o maloleté

dieťa stal senát zložený z predsedu senátu Mgr. Miloša Koleka a sudkýň JUDr. Daniely

Babinovej a JUDr. Marianny Muránskej. Vzhľadom na túto zmenu bolo potrebné rozhodnúť

o námietke zaujatosti nových členiek senátu. Uvedené sudkyne vo svojich vyjadreniach

k námietke otca maloletého zhodne uviedli, že sa vo veci zaujaté necítia, nakoľko nemajú

žiaden vzťah k veci, k účastníkom konania a ani k ich zástupcom.

Treba uviesť, že aj za predpokladu, ak by sudcovia účastníka konania (resp. jeho

zástupcu) osobne poznali, samotná táto skutočnosť nemôže byť dôvodom pre vylúčenie sudcu 6   2 Nc 9/2015

z prejednávania a rozhodovania veci, lebo na rozdiel od vzťahu priateľského sama osebe ešte

nesvedčí o existencii vzťahu relevantného z hľadiska ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p. Napokon  

sudca nie je osobou fungujúcou len na svojom pracovisku (príslušnom súde) a žijúcou

oddelene od ostatného sveta, ale vždy ide o   konkrétneho človeka s   príbuzenskými

a spoločenskými vzťahmi, majúceho určité názory, potreby a záujmy.

Dovolací súd na margo poznamenáva, že advokát JUDr. Vladimír Koman odstúpil  

od zastupovania matky maloletého oznámením doručeným okresnému súdu 27. mája 2014

(č. l. 1236).

Vychádzajúc z vyjadrení sudcov príslušného súdu, z ktorých vyplýva, že nemajú

žiaden pomer k veci, k účastníkom konania a ani zástupcom účastníkov, keď ani ďalší obsah

spisu z objektívneho hľadiska nezakladá žiadne pochybnosti o nezaujatosti týchto sudcov,  

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nezistil   žiaden   relevantný   dôvod   v   zmysle   § 14  

ods. 1 O.s.p., ktorý by ich vylučoval z prejednávania a rozhodovania tejto veci. V tejto

súvislosti nadriadený súd zároveň pripomína, že sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý

a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy je povinný vykladať podľa svojho

najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov

a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (porovnaj § 2 ods. 2 zák.  

č. 385/2000 Z.z.). Nezávislosť sudcu treba o. i. vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej

súdnej moci (celého súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí).

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil naplnenie predpokladov v zmysle § 14

ods. 1   O.s.p.   zakladajúcich   pochybnosti   o   nezaujatosti   JUDr.   Daniely   Babinovej  

a JUDr. Marianny Muránskej, a preto rozhodol, že ich nevylučuje z   prerokovania  

a rozhodovania danej veci.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.  

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok

V Bratislave 9. júla 2015  

  JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

  predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová