2 Nc 9/2015
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci maloletého A. M., narodeného X., bývajúceho u matky, zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych
vecí a rodiny Poprad, dieťa rodičov matky R. M., bývajúcej v K., zastúpená JUDr. JCLic.
Tomášom Majerčákom, PhD., advokátom so sídlom v Košiciach, Južná trieda 28 a otca J. M.,
bývajúceho vo V., za účasti okresného prokurátora Humenné, o úpravu práv a povinností,
vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 19 P 188/2007 a na Krajskom súde
v Prešove pod sp. zn. 8 NcC 6/2015, o vylúčení sudcov Krajského súdu v Prešove
z prejednávania a rozhodovania tejto veci, takto
r o z h o d o l :
Sudkyne Krajského súdu v Prešove JUDr. Daniela Babinová a JUDr. Marianna
Muránska n i e s ú v y l ú č e n é z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto
súde pod sp. zn. 8 NcC 6/2015.
O d ô v o d n e n i e
V konaní vedenom na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 19 P 188/2007 otec
maloletého dieťaťa písomným podaním z 31. januára 2015, doručeným okresnému súdu
3. februára 2015 (č. l. 1276 spisu), uplatnil námietku zaujatosti tak voči sudkyni tamojšieho
súdu, ako aj sudcom Krajského súdu v Prešove, a to z dôvodu, že sudkyňa okresného súdu
JUDr. Magdaléna Klimková a všetci sudcovia krajského súdu majú dlhoročné priateľské
a pracovné vzťahy s právnym zástupcom matky JUDr. Vladimírom Komanom, ktorý je
sudcom Okresného súdu Poprad. Tvrdil, že uvedená skutočnosť vzbudzuje oprávnené
pochybnosti o ich nestrannosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Prešove
(§ 16 ods. 1 O.s.p.) preskúmal vec a posúdil opodstatnenosť námietky zaujatosti z aspektu
existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci 2 2 Nc 9/2015
v zmysle § 14 ods. 1 O.s.p. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému
prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež
predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je
právne významný vzťah sudcu, a to buď :
l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom
spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo
2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo
osobnom pomere (tak pozitívnom alebo negatívnom) k nim, alebo
3. k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie 2.).
Explicitne je definované tzv. zákonné vylúčenie sudcu a to vtedy, ak sudca rozhodoval
vec na súde nižšieho stupňa, a naopak (§ 14 ods. 2 O.s.p.). V prejednávanej veci o takýto
prípad nejde.
Nezávislosť s nestrannosťou a odbornosťou (kvalifikáciou) sudcu sú podmienkami
kvalitného rozhodovania a jeho predvídateľnosti a sledujú tak význam riadneho napĺňania
(poskytovania) spravodlivosti. Nezávislosť a nestrannosť úzko spolu súvisia, často sa
prekrývajú a nie je vždy ľahké ich od seba odlíšiť. Nestrannosť definovaná aj ako
neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti býva považovaná za pojem širší ako
nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju
má iba umožňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou a nestrannosťou treba rozumieť aj
nezávislosť a nestrannosť každého jednotlivého sudcu.
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby
voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne
poúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým
účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje
právny poriadok (II. ÚS 71/97).
Inštitútom vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť (§ 14 až
§ 16 O.s.p.) sa v občianskom súdnom konaní garantuje základné právo na prerokovanie
a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Nestrannosť sa definuje 3 2 Nc 9/2015
spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti (nadŕžania určitej procesnej
strane).
Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka
súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15
O.s.p.). Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu
vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania
a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci
nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby
na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť
o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vylúčení
sudcu podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto
nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd, čl. 48 ods. 1 Ústavy SR), treba trvať na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania
a rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba výnimočne a z naozaj závažných
dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato
a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné
prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej problematike.
ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti
sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.
Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (viď napríklad Piersack
c. Belgicko).
Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu
ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné
z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno (pre vnútornú potrebu). Pri
subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný
opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz
o skutočnej zaujatosti (viď napríklad Hauschildt c. Dánsko). Rozhodujúce nie je však
(subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré
môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu.
4 2 Nc 9/2015
Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale
podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti [viď tézu, že
spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná
(„justice must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je
subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt c. Belgicko).
Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných
a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania,
resp. aj k ich zástupcom. Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu
sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že
by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti
zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť
v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok
nestrannosti súdu (Pullar c. Spojené kráľovstvo) a vyvolávajú relevantnú obavu z nedostatku
nezaujatosti.
Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá
na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť
nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti
na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať
zreteľ na skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi
vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závažnosť,
ktorá by založila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho
vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci), môže aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania
uplatňovanej v judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah
k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj
napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda
nezávisle a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS 332/08).
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu. Podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (viď tiež Fey c. Rakúsko). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava
považovať objektívne za oprávnenú.
5 2 Nc 9/2015
Z uvedenej judikatúry ESĽP a ústavného súdu možno vyvodiť, že subjektívne
hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej
nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len
subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by
mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom
k veci disponuje.
V prejednávanej veci otec maloletého vyvodzoval zaujatosť sudcov Krajského súdu
v Prešove z toho, že majú dlhoročné priateľské a pracovné vzťahy so synom právneho
zástupcu matky JUDr. Petrom Komanom, ktorý je sudcom Okresného súdu Poprad.
Sudcov pomer k účastníkom konania alebo k ich zástupcom môže byť založený
predovšetkým príbuzenským alebo jemu podobným vzťahom (§ 116 Občianskeho
zákonníka), ktorému na roveň môže v konkrétnom prípade stáť vzťah priateľský, či naopak
nepriateľský takej intenzity, že sudca nebude schopný nezávisle a nestranne rozhodovať
vo veci.
Teda priateľský vzťah sudcu k účastníkovi konania, resp. jeho zástupcovi
je nepochybne vzťahom relevantným z hľadiska ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p. a dôvodom
pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania o veci, ale len vtedy, ak je reálne daný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 20. apríla 2015 sp. zn. 2 Nc 4/2015
rozhodol, že sudcovia Krajského súdu v Prešove JUDr. Martin Fiľakovský, JUDr. Branislav Breza a Mgr. Miloš Kolek nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej
na tomto súde pod sp. zn. 8 NcC 6/2015.
Zmenou rozvrhu práce a opatrením predsedu Krajského súdu v Prešove, účinnou
od 1.3.2015 a 1.5.2015, sa zákonným senátom v predmetnej veci starostlivosti o maloleté
dieťa stal senát zložený z predsedu senátu Mgr. Miloša Koleka a sudkýň JUDr. Daniely
Babinovej a JUDr. Marianny Muránskej. Vzhľadom na túto zmenu bolo potrebné rozhodnúť
o námietke zaujatosti nových členiek senátu. Uvedené sudkyne vo svojich vyjadreniach
k námietke otca maloletého zhodne uviedli, že sa vo veci zaujaté necítia, nakoľko nemajú
žiaden vzťah k veci, k účastníkom konania a ani k ich zástupcom.
Treba uviesť, že aj za predpokladu, ak by sudcovia účastníka konania (resp. jeho
zástupcu) osobne poznali, samotná táto skutočnosť nemôže byť dôvodom pre vylúčenie sudcu 6 2 Nc 9/2015
z prejednávania a rozhodovania veci, lebo na rozdiel od vzťahu priateľského sama osebe ešte
nesvedčí o existencii vzťahu relevantného z hľadiska ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p. Napokon
sudca nie je osobou fungujúcou len na svojom pracovisku (príslušnom súde) a žijúcou
oddelene od ostatného sveta, ale vždy ide o konkrétneho človeka s príbuzenskými
a spoločenskými vzťahmi, majúceho určité názory, potreby a záujmy.
Dovolací súd na margo poznamenáva, že advokát JUDr. Vladimír Koman odstúpil
od zastupovania matky maloletého oznámením doručeným okresnému súdu 27. mája 2014
(č. l. 1236).
Vychádzajúc z vyjadrení sudcov príslušného súdu, z ktorých vyplýva, že nemajú
žiaden pomer k veci, k účastníkom konania a ani zástupcom účastníkov, keď ani ďalší obsah
spisu z objektívneho hľadiska nezakladá žiadne pochybnosti o nezaujatosti týchto sudcov,
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil žiaden relevantný dôvod v zmysle § 14
ods. 1 O.s.p., ktorý by ich vylučoval z prejednávania a rozhodovania tejto veci. V tejto
súvislosti nadriadený súd zároveň pripomína, že sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý
a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy je povinný vykladať podľa svojho
najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov
a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (porovnaj § 2 ods. 2 zák.
č. 385/2000 Z.z.). Nezávislosť sudcu treba o. i. vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej
súdnej moci (celého súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí).
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil naplnenie predpokladov v zmysle § 14
ods. 1 O.s.p. zakladajúcich pochybnosti o nezaujatosti JUDr. Daniely Babinovej
a JUDr. Marianny Muránskej, a preto rozhodol, že ich nevylučuje z prerokovania
a rozhodovania danej veci.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok
V Bratislave 9. júla 2015
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová