2 Nc 3/2015
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu M. P., bývajúceho v K., zastúpeného JUDr. J. K., advokátom v M., proti žalovanej M., so sídlom v B.,
zastúpenej spoločnosťou D., so sídlom v B., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom
súde Košice I pod sp. zn. 13 C 68/2010, o vylúčení sudcov Krajského súdu v Košiciach z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 5 Co 59/2015, takto
r o z h o d o l :
Sudcovia Krajského súdu v Košiciach JUDr. Andrej Šalata, JUDr. Ján Slebodník
a JUDr. Slávka Zborovjanová n i e s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci
vedenej na tomto súde pod sp. zn. 5 Co 59/2015.
O d ô v o d n e n i e
Žalovaná v odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 19. novembra 2014
č. k. 13 C 68/2010-348 vzniesla námietku zaujatosti voči všetkým sudcom Krajského súdu
v Košiciach. Tvrdí, že predmetom konania sú reportáže, ktorých hlavným predmetom bola
kritika konania Krajského súdu v Košiciach, ako konkurzného súdu úpadcu M. Dôležitou
indíciou v reportážach bola aj skutočnosť, že obchodný partner žalobcu a spoluakcionár
v spoločnosti T., ktorá získala podozrivo výhodne majetok spoločnosti M., je J. V., synovec
predsedu konkurzného súdu – Krajského súdu v Košiciach – Imricha Volkaia. O tomto
prepojení a možnom zvýhodňovaní spoločnosti žalobcu v konkurze pre rodinné prepojenie
s konkurzným súdom nemôže, podľa názoru žalovanej, objektívne rozhodnúť samotný
konkurzný súd na čele so strýkom spoluakcionára J. V.. Žalovaná ďalej tvrdí, že vzhľadom na
kritiku Krajského súdu v Košiciach, ktorého príslušníkmi sú všetci jeho sudcovia, sú všetci
sudcovia tohto súdu pre pomer k veci zaujatí a nemôžu byť považovaní za nestranných
a objektívnych. Budú totiž rozhodovať o subjekte, ktorý kritizoval ich súd, t. j. zamestnávateľa a zároveň inštitúciu, s ktorou sú profesionálne i spoločensky identifikovaní
a v ktorej pôsobia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Košiciach
(§ 16 ods. 1 tretia veta O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej možnosti vzniku
pochybnosti o nezaujatosti sudcov krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je
sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14
ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak
so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému
prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť
možnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením
zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná
za právne relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to :
l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom
spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo
2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo
osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo
3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol založený na pomere
vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.
Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu
na prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich
zástupcom, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho
objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného
rozhodnutia.
Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení
Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. 209/1992 Zb., ďalej len „dohovor“) je
garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom.
Súvislosťou medzi súdom, ktorý je založený na zákone, a jeho nezávislosťou, ako to
vyjadruje článok 6 ods. 1 prvá veta dohovoru („každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“), garantuje tento dohovor
v celoeurópskom rozmere súčasne sudcovskú nezávislosť aj právo na zákonného sudcu.
Ústavná úprava súdnej a inej právnej ochrany v Slovenskej republike garantuje obdobne
vyjadrené právo na spravodlivý proces [čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá
je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ďalej len „listina“; čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uverejnenej pod č. 460/1992 Zb., ďalej len „ústava“, ktoré články
dávajú každému možnosť (právo) domáhať sa /zákonom/ ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v /zákonom/ určených prípadoch na inom orgáne
/Slovenskej republiky/], do ktorého tiež zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka
nebola odňatá zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny; čl. 48 ods. 1 ústavy, ktoré články
postulujú, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi a že príslušnosť súdu ustanoví
zákon). Ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadruje zhodu
(totožný zámer) na sudcovskú nezávislosť a právo na zákonného sudcu s právnym režimom
podľa dohovoru (v obsahu týchto práv podľa dohovoru a podľa ústavy nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť). Potom platí, že v určitej právnej veci má rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu
a tento zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania – pokiaľ by k tomu nebol daný
zákonný dôvod – meniť nemal. Inštitút vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci,
ktorý predstavuje výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu, stanovuje,
aby zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov bol
zákonný sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Sledovaný cieľ, ktorý tu
umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení
hroziaceho rizika, že by vo veci mohol konať a rozhodovať zaujatý – nie nestranný – sudca.
Ústava (a listina) deklaruje dva podstatné atribúty súdnictva v Slovenskej republike –
nezávislosť a nestrannosť. Nezávislosť súdnej moci a sudcu znamená, že iné orgány verejnej
moci nemajú nijaké oprávnenie vydávať príkazy, ktoré by mohli ovplyvniť výsledok
rozhodovacej činnosti súdu alebo sudcu. Nezávislosť má zásadný význam pre súdnictvo aj pre
sudcov. Účelom nezávislosti súdov je zabezpečiť im také postavenie, ktoré zodpovedá ich
úlohe v právnom štáte, a to tak vo vzťahu k ďalším orgánom štátu (v horizontálnej úrovni
vzťahov), ako aj vo vzťahu k subjektom podliehajúcim ich jurisdikcii. Všeobecne možno
pojem nezávislosť súdov charakterizovať tak, že zahŕňa rozhodovanie bez akýchkoľvek právnych a faktických vplyvov na výkon ich právomoci, a taktiež vylúčenie ich podriadenosti
pri výkone právomoci komukoľvek inému. Nezávislosť súdnictva a nezávislosť súdov sú
preto späté s plnením tých úloh, ktoré im v právnom štáte zveruje ústava. V tomto smere ako
nezávislosť súdov, tak ani nezávislosť sudcov nemôže byť nikdy nezávislosťou absolútnou
a "samoúčelnou", keďže sa poskytuje funkčne pre potreby riadneho výkonu súdnictva.
V dôsledku toho ju nemožno považovať ani za akúsi "výsadu" súdnej moci, ale (a naopak)
za nevyhnutný predpoklad naplnenia jej zodpovednosti za nestranné a spravodlivé súdne
rozhodnutia. Túto skutočnosť napokon potvrdzuje napr. čl. 141 ods. 1 ústavy, v ktorom sa
uvádza, že „v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy“,
a čl. 144 ods. 1 ústavy, ktorý uvádza, že „sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri
rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 a zákonom“ (PL. ÚS 52/99). Nezávislosť súdnej moci je pojem s dvojitým
významom: označuje nezávislosť súdov (inštitucionálna nezávislosť) a nezávislosť sudcov
(individuálna nezávislosť). Inštitucionálnu nezávislosť súdnej moci nemožno stotožňovať
s individuálnou nezávislosťou sudcov. Právne záruky inštitucionálnej nezávislosti, ako aj
individuálnej nezávislosti by mali byť v spravodlivej rovnováhe s verejným záujmom na tom,
aby súdy a sudcovia plnili svoje poslanie rozhodovať spory nestranne v súlade s platným
právnym poriadkom a s plným rešpektom k právam, ktoré sa priznávajú účastníkom súdnych
konaní. Ústavné zásady nezávislosti súdov a sudcov však nemožno ani oddeľovať, keďže
nezávislosť súdnej moci treba považovať za základný predpoklad nezávislosti sudcov
samých. Nezávislé súdnictvo naopak nemôže existovať bez nezávislých sudcov. V tomto
kontexte možno sudcovskú nezávislosť označiť za pojmový znak súdnej moci (PL. ÚS 17/08,
PL. ÚS 52/99). Ekonomický predpoklad nezávislosti sudcov spočíva na ich hmotnom
zabezpečení.
Nezávislosť sudcu treba tiež vidieť aj ako nezávislosť od zložiek politického systému
a aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci (celého súdneho systému aj konkrétneho
súdu, na ktorom sudca pôsobí); je to tiež nezávislosť od verejnej mienky alebo oznamovacích
prostriedkov. Iba takéto chápanie nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú
nesmie nikto ohroziť.
Nezávislosť s nestrannosťou a odbornosťou (kvalifikáciou) sudcu sú podmienkami
kvalitného rozhodovania a jeho predvídateľnosti a sledujú tak význam riadneho napĺňania
(poskytovania) spravodlivosti. Nezávislosť a nestrannosť úzko spolu súvisia, často sa prekrývajú a nie je vždy ľahké ich od seba odlíšiť. Nestrannosť definovaná aj ako
neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti býva považovaná za pojem širší ako
nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju
má iba umožňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou a nestrannosťou treba rozumieť aj
nezávislosť a nestrannosť každého jednotlivého sudcu.
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby
voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne
posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje
všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im
zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97).
Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka
súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu
(§ 15 O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť
súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho
prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie
veci nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať každý návrh
oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre
zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, že
rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej
zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1
listiny, čl. 48 ods. 1 ústavy), treba trvať na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania
a rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba výnimočne a z naozaj závažných
dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato
a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné
prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej problematike.
ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti
sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.
Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti
Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné
z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa
vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie
nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti
(pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko
sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať
pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa
subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje
tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť
poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done, it must
also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj
objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený
na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu
k prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie
nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp.
necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol
byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného
sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok
nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava
z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa
zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu
nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti
na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať
zreteľ na skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi
vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závažnosť,
ktorá by založila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho
vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci), môže aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania
uplatňovanej v judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah
k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj
napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda
nezávisle a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS 332/08).
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava
považovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,
že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu
len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje.
O prípad, kedy by bolo potrebné u sudcu/ov konštatovať vylúčenie z prejednávania
a rozhodovania veci, tu nejde.
Daná vec bola podľa rozvrhu práce pridelená senátu 5Co, ktorý tvoria predseda senátu
JUDr. Andrej Šalata a členovia senátu JUDr. Ján Slebodník a JUDr. Slávka Zborovjanová.
Uvedení sudcovia sa k obsahu vznesenej námietky zaujatosti písomne vyjadrili. Vo svojich
vyjadreniach uviedli, že nemajú vzťah k prejednávanej veci, k účastníkom konania, resp. k ich
zástupcom.
Tvrdenie žalovanej o zaujatosti (vylúčení) sudcov Krajského súdu v Košiciach je
vyvodzované z domnienky, či skôr podozrenia na možnosť pôsobenia predsedu Krajského
súdu v Košiciach JUDr. Imricha Volkaia na sudcov Krajského súdu v Košiciach, lebo ide
o rodinného príslušníka obchodného partnera žalobcu. Takéto úvahy bez ďalšieho predstavujú
len subjektívny názor (podozrenie) účastníka konania, ktorý však sudcov príslušného
odvolacieho senátu z prejednávania a rozhodovania tejto právnej veci nevylučuje.
Žalovaná ďalej namietala zaujatosť sudcov Krajského súdu v Košiciach z dôvodu ich
pomeru k veci. Uviedla, že namietaní sudcovia budú rozhodovať o subjekte (žalovanej), ktorý
kritizoval ich súd, t. j. ich zamestnávateľa.
V tejto spojitosti nadriadený súd upozorňuje, že podľa článku 144 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú
viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5
a zákonom. Je nutné starostlivo rozlišovať medzi pojmami súd a sudca a analyzovať ich
vzájomný vzťah: je podstatný rozdiel – a na to treba dôsledne dbať – medzi súdom (ktorého
sa žaloba týka) a sudcom (ktorý na tomto súde vykonáva súdnictvo) a mať na zreteli, že ich
vzájomný vzťah nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu
vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú
vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu; za štát v týchto vzťahoch nekoná súd, na ktorom
sudca vykonáva súdnictvo (k tomu porovnaj § 25 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch
a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Práve osobitnosť vzťahu sudcu
k štátu umožňuje sudcovi konať a rozhodovať nezávisle a nezaujato vo všetkých veciach, teda
aj vo veciach týkajúcich sa štátu, s ktorým tento vzťah po dobu výkonu svojej sudcovskej
funkcie má, ako aj veciach týkajúcich sa súdu, na ktorom aktuálne vykonáva svoju funkciu.
Sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne
predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje nestranne,
spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade
so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z.). Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vidieť aj
ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci (celého súdneho systému aj konkrétneho súdu,
na ktorom sudca pôsobí); iba takéto chápanie nezávislosti je predpokladom nestrannosti
sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nemôže nepoznamenať, že na obsahovo zhodných
východiskách (úvahách) už neraz postuloval závery vo svojich rozhodnutiach (porovnaj
napríklad uznesenia zo 6. apríla 2010 sp. zn. 1 Nc 5/2010, z 8. apríla 2010 sp. zn.
3 Nc 7/2010, z 29. apríla 2010 sp. zn. 1 Nc 8/2010); zároveň dáva do pozornosti i obdobnú
argumentáciu k tejto problematike v relevantnej judikatúre Najvyššieho súdu Českej
republiky (porovnaj uznesenie jeho veľkého senátu z 11. novembra 2009 sp. zn.
31 Nd 209/2009).
Pre účely rozhodnutia podľa § 16 ods. 1 O.s.p. možno preto uzavrieť, že skutočnosť,
že žalovaná kritizovala konanie Krajského súdu v Košiciach, na ktorom namietaní sudcovia
vykonávajú súdnictvo, sama osebe dôvod na pochybnosti o ich nezaujatosti nezakladá.
Nemožno totiž, ako už bolo vysvetlené, stotožňovať súd, ktorého konanie sa v súdnom spore kritizuje, so sudcom, resp. sudcami, ktorí na tomto súde vykonávajú súdnictvo. Subjektívny
názor žalovanej vyjadrujúci obavu, že by v danom prípade mohli z takéhoto dôvodu vznikať
pochybnosti o nezaujatosti namietaných sudcov, nie je teda opodstatnený – takáto okolnosť
ich z prejednávania a rozhodovania veci nevylučuje.
Keďže v predmetnej veci dôvody, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam
o nestrannosti súdneho rozhodovania za účasti žalovanou spochybňovaných sudcov senátu
5Co Krajského súdu v Košiciach, nejestvujú, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak,
že títo sudcovia nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci.
Keďže konanie a rozhodovanie iných sudcov Krajského súdu v Košiciach než sudcov
senátu 5Co v danej právnej veci neprichádza do úvahy, Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozhodol o námietke zaujatosti žalovanej len vo vzťahu k týmto zákonným sudcom.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 18. marca 2015
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová