2 Nc 3/2015

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu M.   P., bývajúceho   v   K.,   zastúpeného   JUDr.   J.   K.,   advokátom v   M., proti žalovanej M., so sídlom v B.,

zastúpenej spoločnosťou D., so sídlom v B., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom

súde Košice I pod sp. zn. 13 C 68/2010, o vylúčení sudcov Krajského súdu v Košiciach z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 5 Co 59/2015, takto

r o z h o d o l :

Sudcovia Krajského súdu v Košiciach JUDr. Andrej Šalata, JUDr. Ján Slebodník  

a JUDr. Slávka Zborovjanová n i e s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci

vedenej na tomto súde pod sp. zn. 5 Co 59/2015.  

O d ô v o d n e n i e

Žalovaná v odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 19. novembra 2014  

č. k. 13 C 68/2010-348 vzniesla námietku zaujatosti voči všetkým sudcom Krajského súdu

v Košiciach. Tvrdí, že predmetom konania sú reportáže, ktorých hlavným predmetom bola

kritika konania Krajského súdu v Košiciach, ako konkurzného súdu úpadcu M. Dôležitou

indíciou v reportážach bola aj skutočnosť, že obchodný partner žalobcu a spoluakcionár

v spoločnosti T., ktorá získala podozrivo výhodne majetok spoločnosti M., je J. V., synovec

predsedu konkurzného súdu – Krajského súdu v Košiciach – Imricha Volkaia. O tomto

prepojení a možnom zvýhodňovaní spoločnosti žalobcu v konkurze pre rodinné prepojenie

s   konkurzným   súdom   nemôže,   podľa   názoru žalovanej, objektívne rozhodnúť samotný

konkurzný súd na čele so strýkom spoluakcionára J. V.. Žalovaná ďalej tvrdí, že vzhľadom na

kritiku Krajského súdu v Košiciach, ktorého príslušníkmi sú všetci jeho sudcovia, sú všetci

sudcovia tohto súdu pre pomer k veci zaujatí a nemôžu byť považovaní za nestranných

a objektívnych. Budú totiž rozhodovať o subjekte, ktorý kritizoval ich súd, t. j. zamestnávateľa a zároveň inštitúciu, s ktorou sú profesionálne i spoločensky identifikovaní

a v ktorej pôsobia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Košiciach

(§ 16 ods. 1 tretia veta O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej možnosti vzniku

pochybnosti o nezaujatosti sudcov krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je

sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14

ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak

so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému

prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť

možnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením

zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná  

za právne relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to :

l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom

spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo

2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo

osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo

3. k   zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol založený na pomere

vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.

Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu  

na prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich

zástupcom, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho

objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného

rozhodnutia.

Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení

Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. 209/1992 Zb., ďalej len „dohovor“) je

garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom.

Súvislosťou medzi súdom, ktorý je založený na zákone, a jeho nezávislosťou, ako to

vyjadruje článok 6 ods. 1 prvá veta dohovoru („každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo  

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“), garantuje tento dohovor

v celoeurópskom rozmere súčasne sudcovskú nezávislosť aj právo na zákonného sudcu.

Ústavná úprava súdnej a inej právnej ochrany v Slovenskej republike garantuje obdobne

vyjadrené právo na spravodlivý proces [čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá

je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ďalej len „listina“; čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky uverejnenej pod č. 460/1992 Zb., ďalej len „ústava“, ktoré články

dávajú každému možnosť (právo) domáhať sa /zákonom/ ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v /zákonom/ určených prípadoch na inom orgáne

/Slovenskej republiky/], do ktorého tiež zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka

nebola odňatá zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny; čl. 48 ods. 1 ústavy, ktoré články

postulujú, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi a že príslušnosť súdu ustanoví

zákon). Ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadruje zhodu

(totožný zámer) na sudcovskú nezávislosť a právo na zákonného sudcu s právnym režimom

podľa dohovoru (v obsahu týchto práv podľa dohovoru a podľa ústavy nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť). Potom platí, že v určitej právnej veci má rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu

a tento zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania – pokiaľ by k tomu nebol daný

zákonný dôvod – meniť nemal. Inštitút vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci,

ktorý predstavuje výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu, stanovuje,

aby zákonom predpokladaným postupom a   zo zákonom predpokladaných dôvodov bol

zákonný sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Sledovaný cieľ, ktorý tu

umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení

hroziaceho rizika, že by vo veci mohol konať a rozhodovať zaujatý – nie nestranný – sudca.

Ústava (a listina) deklaruje dva podstatné atribúty súdnictva v Slovenskej republike –

nezávislosť a nestrannosť. Nezávislosť súdnej moci a sudcu znamená, že iné orgány verejnej

moci nemajú nijaké oprávnenie vydávať príkazy, ktoré by mohli ovplyvniť výsledok

rozhodovacej činnosti súdu alebo sudcu. Nezávislosť má zásadný význam pre súdnictvo aj pre

sudcov. Účelom nezávislosti súdov je zabezpečiť im také postavenie, ktoré zodpovedá ich

úlohe v právnom štáte, a to tak vo vzťahu k ďalším orgánom štátu (v horizontálnej úrovni

vzťahov), ako aj vo vzťahu k subjektom podliehajúcim ich jurisdikcii. Všeobecne možno

pojem nezávislosť súdov charakterizovať tak, že zahŕňa rozhodovanie bez akýchkoľvek právnych a faktických vplyvov na výkon ich právomoci, a taktiež vylúčenie ich podriadenosti

pri výkone právomoci komukoľvek inému. Nezávislosť súdnictva a nezávislosť súdov sú

preto späté s plnením tých úloh, ktoré im v právnom štáte zveruje ústava. V tomto smere ako

nezávislosť súdov, tak ani nezávislosť sudcov nemôže byť nikdy nezávislosťou absolútnou  

a "samoúčelnou", keďže sa poskytuje funkčne pre potreby riadneho výkonu súdnictva.  

V dôsledku toho ju nemožno považovať ani za akúsi "výsadu" súdnej moci, ale (a naopak)  

za nevyhnutný predpoklad naplnenia jej zodpovednosti za nestranné a spravodlivé súdne

rozhodnutia. Túto skutočnosť napokon potvrdzuje napr. čl. 141 ods. 1 ústavy, v ktorom sa

uvádza, že „v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy“,  

a čl. 144 ods. 1 ústavy, ktorý uvádza, že „sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri

rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7

ods. 2 a 5 a zákonom“ (PL. ÚS 52/99). Nezávislosť súdnej moci je pojem s dvojitým

významom: označuje nezávislosť súdov (inštitucionálna nezávislosť) a nezávislosť sudcov

(individuálna nezávislosť). Inštitucionálnu nezávislosť súdnej moci nemožno stotožňovať  

s individuálnou nezávislosťou sudcov. Právne záruky inštitucionálnej nezávislosti, ako aj

individuálnej nezávislosti by mali byť v spravodlivej rovnováhe s verejným záujmom na tom,

aby súdy a sudcovia plnili svoje poslanie rozhodovať spory nestranne v súlade s platným

právnym poriadkom a s plným rešpektom k právam, ktoré sa priznávajú účastníkom súdnych

konaní. Ústavné zásady nezávislosti súdov a sudcov však nemožno ani oddeľovať, keďže

nezávislosť súdnej moci treba považovať za základný predpoklad nezávislosti sudcov

samých. Nezávislé súdnictvo naopak nemôže existovať bez nezávislých sudcov. V tomto

kontexte možno sudcovskú nezávislosť označiť za pojmový znak súdnej moci (PL. ÚS 17/08,

PL. ÚS 52/99). Ekonomický predpoklad nezávislosti sudcov spočíva na ich hmotnom

zabezpečení.

Nezávislosť sudcu treba tiež vidieť aj ako nezávislosť od zložiek politického systému

a aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci (celého súdneho systému aj konkrétneho

súdu, na ktorom sudca pôsobí); je to tiež nezávislosť od verejnej mienky alebo oznamovacích

prostriedkov. Iba takéto chápanie nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú

nesmie nikto ohroziť.

Nezávislosť s nestrannosťou a odbornosťou (kvalifikáciou) sudcu sú podmienkami  

kvalitného rozhodovania a jeho predvídateľnosti a sledujú tak význam riadneho napĺňania

(poskytovania) spravodlivosti. Nezávislosť a nestrannosť úzko spolu súvisia, často sa prekrývajú a nie je vždy ľahké ich od seba odlíšiť. Nestrannosť definovaná aj ako

neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti býva považovaná za pojem širší ako

nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju

má iba umožňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou a nestrannosťou treba rozumieť aj

nezávislosť a nestrannosť každého jednotlivého sudcu.

Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo

výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby

voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne

posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje

všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im

zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97).

Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka

súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu  

(§ 15 O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť

súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho

prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie

veci nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať každý návrh

oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre

zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, že

rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej

zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1

listiny, čl. 48 ods. 1 ústavy), treba trvať na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania  

a rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba výnimočne a z naozaj závažných

dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato  

a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné

prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej problematike.

ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti

sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.

Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti

Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné

z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa

vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie

nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti

(pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko

sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať

pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa

subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje

tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť

poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done, it must

also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj

objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený  

na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu  

k prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie

nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp.

necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol

byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného

sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok

nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava

z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa

zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu

nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti  

na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať

zreteľ na skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi

vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závažnosť,

ktorá by založila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho

vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci), môže aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania

uplatňovanej v judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah  

k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj

napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda

nezávisle a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS 332/08).

Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností

prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného

správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik

pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný

oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej

namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava

považovať objektívne za oprávnenú.

Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,

že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu

objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu

len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré

by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým

vzťahom k veci disponuje.

O   prípad, kedy by bolo potrebné u sudcu/ov konštatovať vylúčenie z prejednávania

a rozhodovania veci, tu nejde.

Daná vec bola podľa rozvrhu práce pridelená senátu 5Co, ktorý tvoria predseda senátu

JUDr. Andrej Šalata a členovia senátu JUDr. Ján Slebodník a JUDr. Slávka Zborovjanová.

Uvedení sudcovia sa k obsahu vznesenej námietky zaujatosti písomne vyjadrili. Vo svojich

vyjadreniach uviedli, že nemajú vzťah k prejednávanej veci, k účastníkom konania, resp. k ich

zástupcom.

Tvrdenie žalovanej o zaujatosti (vylúčení) sudcov Krajského súdu v Košiciach je

vyvodzované z domnienky, či skôr podozrenia na možnosť pôsobenia predsedu Krajského

súdu v Košiciach JUDr. Imricha Volkaia na sudcov Krajského súdu v Košiciach, lebo ide  

o rodinného príslušníka obchodného partnera žalobcu. Takéto úvahy bez ďalšieho predstavujú

len subjektívny názor (podozrenie) účastníka konania, ktorý však sudcov príslušného

odvolacieho senátu z prejednávania a rozhodovania tejto právnej veci nevylučuje.

Žalovaná ďalej namietala zaujatosť sudcov Krajského súdu v Košiciach z dôvodu ich

pomeru k veci. Uviedla, že namietaní sudcovia budú rozhodovať o subjekte (žalovanej), ktorý

kritizoval ich súd, t. j. ich zamestnávateľa.

V tejto spojitosti nadriadený súd upozorňuje, že podľa článku 144 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú

viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5  

a zákonom. Je nutné starostlivo rozlišovať medzi pojmami súd a sudca a analyzovať ich

vzájomný vzťah: je podstatný rozdiel – a na to treba dôsledne dbať – medzi súdom (ktorého

sa žaloba týka) a sudcom (ktorý na tomto súde vykonáva súdnictvo) a mať na zreteli, že ich

vzájomný vzťah nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu

vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú

vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu; za štát v týchto vzťahoch nekoná súd, na ktorom

sudca vykonáva súdnictvo (k tomu porovnaj § 25 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch  

a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Práve osobitnosť vzťahu sudcu  

k štátu umožňuje sudcovi konať a rozhodovať nezávisle a nezaujato vo všetkých veciach, teda

aj vo veciach týkajúcich sa štátu, s ktorým tento vzťah po dobu výkonu svojej sudcovskej

funkcie má, ako aj veciach týkajúcich sa súdu, na ktorom aktuálne vykonáva svoju funkciu.

Sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne

predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje nestranne,

spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade  

so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z.). Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vidieť aj

ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci (celého súdneho systému aj konkrétneho súdu,

na ktorom sudca pôsobí); iba takéto chápanie nezávislosti je predpokladom nestrannosti

sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nemôže nepoznamenať, že na obsahovo zhodných

východiskách (úvahách) už neraz postuloval závery vo svojich rozhodnutiach (porovnaj

napríklad uznesenia zo 6. apríla 2010 sp. zn. 1 Nc 5/2010, z 8. apríla 2010 sp. zn.  

3 Nc 7/2010, z 29. apríla 2010 sp. zn. 1 Nc 8/2010); zároveň dáva do pozornosti i obdobnú

argumentáciu k tejto problematike v relevantnej judikatúre Najvyššieho súdu Českej

republiky (porovnaj uznesenie jeho veľkého senátu z 11. novembra 2009 sp. zn.  

31 Nd 209/2009).

Pre účely rozhodnutia podľa § 16 ods. 1 O.s.p. možno preto uzavrieť, že skutočnosť,

že žalovaná kritizovala konanie Krajského súdu v Košiciach, na ktorom namietaní sudcovia

vykonávajú súdnictvo, sama osebe dôvod na pochybnosti o ich nezaujatosti nezakladá.

Nemožno totiž, ako už bolo vysvetlené, stotožňovať súd, ktorého konanie sa v súdnom spore kritizuje, so sudcom, resp. sudcami, ktorí na tomto súde vykonávajú súdnictvo. Subjektívny

názor žalovanej vyjadrujúci obavu, že by v danom prípade mohli z takéhoto dôvodu vznikať

pochybnosti o nezaujatosti namietaných sudcov, nie je teda opodstatnený – takáto okolnosť

ich z prejednávania a rozhodovania veci nevylučuje.

  Keďže v predmetnej veci dôvody, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam

o nestrannosti súdneho rozhodovania za účasti žalovanou spochybňovaných sudcov senátu

5Co Krajského súdu v Košiciach, nejestvujú, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak,

že títo sudcovia nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci.

Keďže konanie a rozhodovanie iných sudcov Krajského súdu v Košiciach než sudcov

senátu 5Co v danej právnej veci neprichádza do úvahy, Najvyšší súd Slovenskej republiky

rozhodol o námietke zaujatosti žalovanej len vo vzťahu k týmto zákonným sudcom.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov  

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 18. marca 2015

  JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová