2 Nc 2/2015

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E  

  Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne K. O., bývajúcej   v   G.,

zastúpenej   JUDr.   J.   S.,   advokátom   v   L.,   proti   žalovanej   O., so   sídlom   v   H.,

zastúpenej JUDr. P. B., advokátom v R., o určenie neplatnosti výpovede z pracovného

pomeru, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod   sp. zn.   6   Cpr   1/2013,  

o vylúčení sudkyne Krajského súdu v Banskej Bystrici z prejednávania a rozhodovania

veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 12 CoPr 9/2013, takto

r o z h o d o l :

Sudkyňa Mgr. K. K. j e   v y l ú č e n á   z prejednávania a rozhodovania vo veci

vedenej na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 12 CoPr 9/2013.

O d ô v o d n e n i e

V zmysle § 15 ods. 1 O.s.p. v nadväznosti na § 16 ods. 1 O.s.p. podpredseda

Krajského súdu v Banskej Bystrici podaním 24. februára 2015 predložil Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky vec na rozhodnutie o (ne)vylúčení sudkyne Mgr. K.K.na základe jej

oznámenia zo 17. februára 2015. Podpredseda súdu mal za to, že nie je dôvod pochybovať

o nezaujatosti sudkyne.

Mgr. K. K. v oznámení – podaní označenom ako „predloženie spisu za účelom

rozhodnutia o vylúčení sudcu z prejednávania a rozhodnutia veci podľa § 15 ods. 1 O.s.p.“ zo

17. februára 2015 uviedla, že vo veci sa cíti byť zaujatá pre jej nepriateľský vzťah

k právnemu zástupcovi žalobkyne JUDr. J. S.. Tvrdila, že má k nemu vytvorený dlhodobo

negatívny vzťah, cíti k nemu neprekonateľný odpor, nakoľko ju opakovane pred účastníkmi

konania, zamestnancami Okresného súdu Lučenec a jej známymi bezdôvodne napádal   a

urážal,   obviňoval ju z neprofesionálneho prístupu   k účastníkom,   ktorých   zastupoval,   z vedenia tzv. inkvizičných procesov, pričom sa snaží vzbudiť dojem o jej osobnom

zaangažovaní v konaniach a jej neodbornosti.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu

v Banskej Bystrici (§ 16 ods. 1 O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť oznámenia sudkyne (§ 15  

ods. 1 O.s.p.) z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania

a rozhodovania veci.

Účelom § 14 ods. 1 O.s.p. je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému

prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho

rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to buď:

1. k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo

vedľajším účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania,

ale tiež vtedy, keď sudca verejne – napríklad prostredníctvom médií alebo iným

spôsobom vyjadril právny názor na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť  

jeho nestrannosť),

2. k účastníkom konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru

rodičovského, manželského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu

alebo relevantného osobného vzťahu (tak pozitívneho alebo negatívneho)],

3. k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie 2.).

Pri posudzovaní dôvodnosti oznámenia sudkyne o skutočnostiach vylučujúcich sudcu

z   prejednávania a   rozhodovania veci vychádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky  

zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov a z toho, že výnimky z tejto prezumpcie

stanovuje   iba   zákon.   Sudcovia   sú   totiž   vo   všeobecnosti   vylúčení   z   prejednávania  

a   rozhodovania veci (len vtedy alebo až vtedy), ak so zreteľom na ich pomer k veci,

k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (viď

ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p.).

Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý

a nestranný sudca. Ústavná úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej

republiky) zároveň na druhej strane zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka nebola

odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov (čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky). V zásade teda platí, že v určitej právnej veci by mal

rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom

práce príslušného súdu a tento tzv. zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania nemal

meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút

vylúčenia sudcu z rozhodovania, ktorý zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom

predpokladaných dôvodov pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený z ďalšieho

rozhodovania. Zámer, ktorý tu umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného

sudcu, spočíva v zmarení hroziaceho rizika, že by vo veci mohol rozhodovať zaujatý  

a nie nestranný sudca.

Nestrannosť sa definuje spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti)  

a straníckosti (nadŕžania určitej procesnej strane). Obsahom práva na nestranný súd  

je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí

každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne,

žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia

vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti  

na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97). Sudcu možno

vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a

O.s.p.), alebo na základe oznámenia (návrhu) samotného sudcu (§ 15 O.s.p.). Obsahom práva  

na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť každému

návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania

veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom  

je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu  

z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97,  

I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti

sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie

aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil  

aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka

nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu  

a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca

myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti,

až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti

Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych

skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna

nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych

symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť

nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not

only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný,

ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt

nestrannosti   je   založený   na   vonkajších   inštitucionálnych,   organizačných   a   procesných

prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Posúdenie

nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti,  

resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý

mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti

zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť

v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok

nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava   z   nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá  

sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti  

na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného.

Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností

prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného

správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik

pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný

oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je určujúce to, či sa môže táto

obava považovať objektívne za oprávnenú.

Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,

že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu

objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu

len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré

by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým

vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah  

k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek

zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle

a nestranne.

Judikatúra sa ustálila v názore, že skutočnosť, že sudca sa zo svojich subjektívnych

hľadísk „cíti zaujatý“, nezakladá bez ďalšieho dôvod pre jeho vylúčenie z prejednávania

a rozhodovania veci, ak povaha okolností, z ktorých vyvodzuje možnosť vzniku pochybností

o svojej nezaujatosti, nemôže z objektívneho hľadiska viesť k legitímnym pochybnostiam

o nestrannosti súdneho rozhodovania (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 30. apríla 2009 sp. zn. 3 Nc 13/2009 prijaté občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu

28. mája 2009 na uverejnenie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky).

Mgr. K.K. sudkyňa Krajského súdu v Banskej Bystrici sa vyjadrila  

tak, že má k právnemu zástupcovi žalobkyne dlhodobo vytvorený a neustále pretrvávajúci negatívny vzťah. Dodala, že z dôvodu nepriateľského vzťahu k právnemu zástupcovi

žalobkyne   už   bola   v   minulosti   vylúčená   z   rozhodovania   v   iných   veciach   vedených  

na Okresnom súde Lučenec (sp. zn. 10 P 97/2012, 10 P 143/2012) a na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 12 Co 205/2014. Z dôvodu označeného nepriateľského vzťahu,

presahujúceho rámec bežných vzťahov, pretože ide o dlhodobo pretrvávajúci neprekonateľný

odpor sudkyne voči právnemu zástupcovi žalobkyne, aj s poukazom na vylúčenie sudkyne

Mgr. K. K. z daného dôvodu z rozhodovania v iných veciach, dospel Najvyšší súd Slovenskej

republiky k záveru o existencii skutočnosti, ktorá je relevantná z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p., a

ktorá sudkyňu Mgr. K. K. vylučuje z prejednávania a rozhodovania v danej veci.

Z týchto dôvodov rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky spôsobom uvedeným

vo výrokovej časti uznesenia.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.  

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 9. marca 2015

  JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová