2 Nc 1/2016
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci výkonu rozhodnutia oprávneného A. B., bývajúceho v A., zastúpeného spoločnosťou AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s.r.o., so
sídlom v Košiciach, Kmeťova č. 26, proti povinnej M. B., bývajúcej v C., zastúpenej
JUDr. Alojzom Naništom, advokátom v Prešove, Sládkovičova č. 8, o výchove maloletého
dieťaťa - A. B., nar. X., bývajúcej pri matke (povinnej), v konaní zastúpenej kolíznym
opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov, o návrhu oprávneného na
súdny výkon rozhodnutia vo výkone predbežného opatrenia o výchove maloletých detí,
vedenej na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 4 Em 1/2015 a na Krajskom súde v Prešove
pod sp. zn. 21 CoE 124/2015, o vylúčení sudcov Krajského súdu v Prešove z prejednávania
a rozhodovania tejto veci, takto
r o z h o d o l :
Sudcovia Krajského súdu v Prešove JUDr. Antónia Kandravá, JUDr. Michal Boroň
a JUDr. Peter Straka n i e s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci vedenej
na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 21 CoE 124/2015 (vec Okresného súdu Svidník
vedená pod sp. zn. 4 Em 1/2015).
O d ô v o d n e n i e
Povinná vo svojom písomnom podaní doručenom Okresnému súdu Svidník
24. novembra 2015, namietala zaujatosť sudcov Krajského súdu v Prešove a navrhla ich
vylúčenie z prejednávania a rozhodovania vo veci. V predmetnej námietke zaujatosti
poukázala na tendenčné a zaujaté konanie krajského súdu v prospech otca maloletej, keď bolo
evidentné, že tento súd dlhodobo prehliada najlepší záujem maloletého dieťaťa, pričom
naopak, záujmy otca povyšuje nad záujmy maloletej. Uviedla, že k podozreniu zo zaujatosti
krajského súdu pre pomer k jednej zo strán v konaní prispieva aj tá skutočnosť, že
P. B., starý otec maloletej, je vysoko postaveným funkcionárom Prešovského samosprávneho
kraja vo funkcii riaditeľa C., s prirodzeným napojením na elitu Prešovského 2 2 Nc 1/2016
samosprávneho kraja a aj s tým zodpovedajúcim okruhom známych osôb. Tvrdila, že
krajský súd sa už od počiatku konania postavil na stranu otca maloletej. Na základe
uvedených skutočností navrhla vec na prejednanie a rozhodnutie prikázať inému krajskému
súdu v Slovenskej republike.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Prešove
(§ 16 ods. 1 O.s.p.) preskúmal vec a posúdil opodstatnenosť námietky zaujatosti z aspektu
existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci
v zmysle § 14 ods. 1 O.s.p. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému
prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež
predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je
právne významný vzťah sudcu, a to buď :
l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom
spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo
2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo
osobnom pomere (tak pozitívnom alebo negatívnom) k nim, alebo
3. k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie 2.).
Explicitne je definované tzv. zákonné vylúčenie sudcu a to vtedy, ak sudca rozhodoval
vec na súde nižšieho stupňa, a naopak (§ 14 ods. 2 O.s.p.). V prejednávanej veci o takýto
prípad nejde.
Nezávislosť s nestrannosťou a odbornosťou (kvalifikáciou) sudcu sú podmienkami
kvalitného rozhodovania a jeho predvídateľnosti a sledujú tak význam riadneho napĺňania
(poskytovania) spravodlivosti. Nezávislosť a nestrannosť úzko spolu súvisia, často sa
prekrývajú a nie je vždy ľahké ich od seba odlíšiť. Nestrannosť definovaná aj ako
neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti býva považovaná za pojem širší ako
nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju
má iba umožňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou a nestrannosťou treba rozumieť aj
nezávislosť a nestrannosť každého jednotlivého sudcu.
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby
voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne 3 2 Nc 1/2016
poúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým
účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje
právny poriadok (II. ÚS 71/97).
Inštitútom vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť (§ 14 až
§ 16 O.s.p.) sa v občianskom súdnom konaní garantuje základné právo na prerokovanie
a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Nestrannosť sa definuje
spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti (nadŕžania určitej procesnej
strane).
Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka
súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15
O.s.p.). Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu
vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania
a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci
nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby
na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť
o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vylúčení
sudcu podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto
nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 48 ods. 1 Ústavy SR), treba trvať na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania
a rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba výnimočne a z naozaj závažných
dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato
a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné
prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej problematike.
ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti
sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.
Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (viď napríklad Piersack
c. Belgicko).
Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu
ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné
z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno (pre vnútornú potrebu). Pri 4 2 Nc 1/2016
subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný
opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz
o skutočnej zaujatosti (viď napríklad Hauschildt c. Dánsko). Rozhodujúce nie je však
(subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré
môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu.
Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale
podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti [viď tézu, že
spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná
(„justice must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je
subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt c. Belgicko).
Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných
a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania,
resp. aj k ich zástupcom. Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu
sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že
by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti
zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť
v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok
nestrannosti súdu (Pullar c. Spojené kráľovstvo) a vyvolávajú relevantnú obavu z nedostatku nezaujatosti.
Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá
na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť
nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti
na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať
zreteľ na skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi
vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závažnosť,
ktorá by založila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho
vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci), môže aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania
uplatňovanej v judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah
k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj
napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda
nezávisle a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS 332/08).
5 2 Nc 1/2016
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu. Podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (viď tiež Fey c. Rakúsko). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava
považovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a ústavného súdu možno vyvodiť, že subjektívne
hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej
nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len
subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by
mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom
k veci disponuje.
V prejednávanej veci povinná (matka maloletej) vyvodzovala zaujatosť sudcov
Krajského súdu v Prešove, tak pre pomer ku jednej zo strán v konaní ako aj pre pomer sudcov
k prejednávanej veci. Tvrdila, že starý otec maloletej ako vysoko postavený funkcionár
Prešovského samosprávneho kraja je napojený na elitu Prešovského samosprávneho kraja a aj s tým zodpovedajúcim okruhom známych ľudí. Zaujatosť sudcov Krajského súdu v Prešove
povinná ďalej vyvodzovala z postupu a rozhodovania Krajského súdu v Prešove v konaniach
predchádzajúcich súdenej veci.
Podľa Rozvrhu práce Krajského súdu v Prešove na rok 2015 danú právnu vec je
príslušný prejednať a o nej rozhodnúť senát v zložení zo sudcov JUDr. Antónie Kandravej,
JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Petra Straku. Uvedení sudcovia vo svojich vyjadreniach
uviedli, že nemajú žiaden vzťah k veci, ani k účastníkom konania a necítia sa byť zaujatí
vo veci.
Keďže konanie a rozhodovanie iných sudcov Krajského súdu v Prešove než
uvedených sudcov v danej právnej veci neprichádza do úvahy, Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozhodol o námietke zaujatosti matky maloletej len vo vzťahu k týmto zákonným
sudcom.
6 2 Nc 1/2016
Vychádzajúc z vyjadrení sudcov príslušného súdu, z ktorých vyplýva, že nemajú
žiaden pomer k veci, k účastníkom konania a ani zástupcom účastníkov, keď ani ďalší obsah
spisu z objektívneho hľadiska nezakladá žiadne pochybnosti o nezaujatosti týchto sudcov,
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil žiaden relevantný dôvod v zmysle § 14
ods. 1 O.s.p., ktorý by ich vylučoval z prejednávania a rozhodovania tejto veci. V tejto
súvislosti nadriadený súd zároveň pripomína, že sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý
a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy je povinný vykladať podľa svojho
najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov
a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (porovnaj § 2 ods. 2 zák.
č. 385/2000 Z.z.). Nezávislosť sudcu treba o. i. vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej
súdnej moci (celého súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí).
Keďže z obsahu podania povinnej je zrejmé, že ako ďalšie dôvody vylúčenia sudcov
Krajského súdu v Prešove uvádza okolnosti spočívajúce v postupe sudcov krajského súdu pri
prejednávaní a rozhodovaní v konaniach predchádzajúcich súdenej veci, Najvyšší súd
Slovenskej republiky považuje za potrebné poukázať na ustanovenie § 14 ods. 3 O.s.p., podľa
ktorého dôvodom na vylúčenie sudcu (sudcov) nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe
sudcu (sudcov) v konaní o prejednávanej veci alebo v (ich) rozhodovaní v iných veciach;
v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá (§ 15a ods. 5 O.s.p.).
V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť, že
základom pre vylúčenie sudcu môžu byť len objektívne existujúce zákonné dôvody, nie však
to, že účastník sa nestotožňuje s jeho rozhodnutím. Na dosiahnutie nápravy v týchto
prípadoch v občianskom súdnom konaní slúžia iné prostriedky (najmä sťažnosť podaná
účastníkom konania predsedovi súdu v zmysle § 62 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov), nie však námietka zaujatosti, ktorej účel je
zásadne odlišný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil naplnenie predpokladov v zmysle § 14
ods. 1 O.s.p. zakladajúcich pochybnosti o nezaujatosti JUDr. Antónie Kandravej,
JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Petra Straku, a preto rozhodol, že ich nevylučuje
z prerokovania a rozhodovania danej veci.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
7 2 Nc 1/2016
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok
V Bratislave 16. februára 2016
JUDr. Viera Petríková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová