2 Nc 1/2015
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne J. R., bývajúcej v Ž., proti žalovaným 1/ Krajskému súdu v Žiline, so sídlom v Žiline, Orolská č. 3 a
2/ Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné
námestie č. 13, o doplatenie funkčného platu, vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.
13 Cpr 2/2014 a na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 7 NcC 59/2014, o vylúčení sudcu
Krajského súdu v Žiline z prejednávania a rozhodovania tejto veci, takto
r o z h o d o l :
Sudca Krajského súdu v Žiline JUDr. Miroslav Jamrich n i e j e v y l ú č e n ý
z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.
13 Cpr 2/2014 a na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 7 NcC 59/2014.
O d ô v o d n e n i e
V konaní, vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 13 Cpr 2/2014 o doplatenie
funkčného platu, oznámili sudcovia Okresného súdu Žilina, že sú u nich dané dôvody, pre
ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci (§ 14 ods. 1 O.s.p. a § 15 O.s.p.).
O tom, či sudcovia Okresného súdu Žilina sú v tejto veci vylúčení z prejednávania
a rozhodovania, mal rozhodnúť Krajský súd v Žiline ako súd nadriadený (§ 16 ods. 1 O.s.p.)
v konaní sp. zn. 7 NcC 59/2014. Pretože podľa oznámenia sudcov Krajského súdu v Žiline
a podľa názoru predsedníčky Krajského súdu v Žiline u niektorých sudcov sú dané dôvody
vylučujúce sudcu z prejednávania a rozhodovania veci (§ 14 ods. 1 O.s.p. a § 15 O.s.p.)
a u sudcu JUDr. Miroslava Jamricha tieto dôvody (pre vzťah sudcu k štátu) zistené neboli, bol
spis predložený na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky len o oznámení sudcu
JUDr. Miroslava Jamricha, aby bolo prípadne možné zložiť ad hoc senát.
2 2 Nc 1/2015
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Žiline (§ 16
ods. 1 O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť oznámenia sudcu (§ 15 O.s.p.) z aspektu existencie
dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom
z § 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania
veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o nezaujatosti.
Účelom § 14 ods. 1 O.s.p. je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému
prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho
rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to buď:
1. k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo
vedľajším účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania,
ale tiež vtedy, keď sudca verejne – napríklad prostredníctvom médií alebo iným
spôsobom vyjadril právny názor na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho
nestrannosť),
2. k účastníkom konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru
rodičovského, manželského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu
alebo relevantného osobného vzťahu (tak pozitívneho alebo negatívneho)],
3. k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie 2.).
Pri posudzovaní dôvodnosti oznámenia označeného sudcu o skutočnostiach
vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci vychádzal Najvyšší súd Slovenskej
republiky zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov a z toho, že výnimky z tejto
prezumpcie stanovuje iba zákon. Sudcovia sú totiž vo všeobecnosti vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci (len vtedy alebo až vtedy), ak so zreteľom na ich pomer k veci,
k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (viď
ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p.).
Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý
a nestranný sudca. Ústavná úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky) zároveň na druhej strane zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka nebola
odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov
(čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky). V zásade teda platí, že v určitej právnej veci by mal 3 2 Nc 1/2015
rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom
práce príslušného súdu a tento tzv. zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania nemal
meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút
vylúčenia sudcu z rozhodovania, ktorý zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom
predpokladaných dôvodov pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený z ďalšieho
rozhodovania. Zámer, ktorý tu umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného
sudcu, spočíva v tom zmariť hroziace riziko, že by vo veci mohol rozhodovať zaujatý a nie
nestranný sudca.
Nestrannosť sa definuje spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti)
a straníckosti (nadŕžania určitej procesnej strane). Obsahom práva na nestranný súd je, aby
rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec
prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu
z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci.
Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie
všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97). Sudcu možno vylúčiť
z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O.s.p.),
alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O.s.p.). Obsahom práva
na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť každému
návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania
veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len
povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho
prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98,
II. ÚS 121/03).
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti
sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie
aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri
svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka
nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu
a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca
myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti,
až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti
vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti 4 2 Nc 1/2015
Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych
skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna
nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych
symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť
nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not
only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný,
ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt
nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných
prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Posúdenie
nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp.
necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol
byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného
sudcu je to, či obava je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom
prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu
(Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti.
Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych,
konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať
tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu,
ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného.
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava
považovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,
že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu
len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený 5 2 Nc 1/2015
z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah
k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek
zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle
a nestranne.
JUDr. Miroslav Jamrich v oznámení uviedol, že sa vo veci cíti byť zaujatý z dôvodu,
že u žalovaného 1/ vykonáva funkciu sudcu (č. l. 24 spisu).
V tejto spojitosti nadriadený súd pripomína, že vzájomný vzťah medzi súdom
a sudcom, ktorý na tomto súde vykonáva súdnictvo, nie je vzťahom zamestnaneckým alebo
služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah
sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu; za štát v týchto
vzťahoch nekoná súd, na ktorom sudca vykonáva súdnictvo (k tomu porovnaj § 25 ods. 1
zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Práve osobitnosť vzťahu sudcu k štátu umožňuje sudcovi konať a rozhodovať nezávisle
a nezaujato vo všetkých veciach, teda aj vo veciach týkajúcich sa štátu, s ktorým tento vzťah
po dobu výkonu svojej sudcovskej funkcie má, ako aj veciach týkajúcich sa súdu, na ktorom
aktuálne vykonáva svoju funkciu. Do pozornosti treba dať aj uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010, v ktorom bolo objasnené, že
dôvod na vylúčenie sudcu (§ 14 ods. 1 O.s.p.) nezakladá sama skutočnosť, že sudca má
prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva
súdnictvo. Skutočnosť, že žalobkyňa podala žalobu proti Krajskému súdu v Žiline, preto sama
osebe dôvod na pochybnosti o nezaujatosti sudcov tohto súdu v prejednávanej veci nezakladá.
Najvyšší súd Slovenskej republiky navyše poznamenáva, že len skutočnosť, že sudca
vykonáva funkciu na súde, ktorý je označený za účastníka konania neprezrádza samo osebe
pochybnosti o nezaujatosti sudcu vzhľadom na zákonné a ústavne garancie spojené
s nezávislým výkonom sudcovskej funkcie. Sudca je totiž pri výkone svojej funkcie nezávislý
a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy je povinný vykladať podľa svojho
najlepšieho vedomia a svedomia v zmysle § 2 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z.z. o sudcoch
a prísediacich v znení zmien a doplnkov. Obsah tohto práva a povinnosti je základným
pilierom výkonu funkcie sudcu, keď výnimky môžu vyplývať len z naplnenia zákonných
predpokladov, ktoré však neboli v prejednávanom prípade naplnené. Z ustanovenia § 30
zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov 6 2 Nc 1/2015
v znení neskorších predpisov, kde je vymedzenie základných povinnosti sudcu, vyplýva
o. i. povinnosť sudcu zdržať sa všetkého, čo by mohlo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné
a spravodlivé rozhodovanie súdov. Sudca musí vystupovať nezaujato a dbať o to, aby jeho
nestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná. K účastníkom konania je povinný pristupovať
bez akýchkoľvek predsudkov. Aj so zreteľom na toto ustanovenie má sudca (v rámci
prejednávania a rozhodovania konkrétneho sporu) zachovávať k veci, účastníkom konania
a k ich zástupcom vždy vecný a profesionálny prístup. Miera schopnosti sudcu zachovať
nadhľad a potrebnú dávku odstupu od veci, od účastníkov konania a od všetkého, čo súvisí
s prejednávaním veci v súdnom konaní, je daná stupňom osobnej a osobnostnej pripravenosti
sudcu na výkon súdnictva. O nestrannosť musí dbať predovšetkým sudca sám. Pri výkone
súdnictva má zachovať vecný prístup za každých okolností. Svojím správaním má dbať na to,
aby jeho nestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná. Musí mať dostatok schopnosti ovládať
svoje konanie aj sféru svojich vnútorných pocitov. Súčasťou vecného prístupu sudcu
k prejednávanej veci a k účastníkom konania je napr. aj schopnosť sudcu vyrovnať sa
vnútorne s prípadnými námietkami účastníkov v priebehu i mimo konania, ako aj
s eventuálnou kritikou jeho konania, ktorá môže mať rozmanitú podobu (porovnaj
R 47/1998). Pokiaľ by sudca (mimo iného) takúto schopnosť nemal, spochybňovalo by to
jeho spôsobilosť vykonávať funkciu sudcu. Treba pripomenúť, že nezávislosť s nestrannosťou
a odbornosťou (kvalifikáciou) sudcu sú podmienkami kvalitného rozhodovania a jeho
predvídateľnosti a sledujú tak význam riadneho napĺňania (poskytovania) spravodlivosti.
V prípade sudcu uvedeného vo výrokovej časti tohto rozhodnutia Najvyšší súd
Slovenskej republiky nezistil také okolnosti, ktoré sú relevantné z pohľadu ustanovenia § 14
O.s.p., preto rozhodol, že tohto sudcu nevylučuje z prerokovania a rozhodovania danej veci.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok
V Bratislave 4. februára 2015
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová