2MCdo/7/2012

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu T. V., bývajúceho v X., proti žalovaným 1/ T. V., bývajúcej v X., zastúpenej JUDr. Dagmar Šamudovskou, advokátkou v Banskej Bystrici, Kynceľová 18, 2/ Stavebnému bytovému družstvu Banská Bystrica, so sídlom v Banskej Bystrici, Zelená 1, o neplatnosť zmluvy č. V/3776/2004, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 9 C 48/2011, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 11. októbra 2011 sp. zn. 13 Co 246/2011 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica z 1. júna 2011 č.k. 9 C 48/2011-62, takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 11. októbra 2011 sp. zn. 13 Co 246/2011 v časti potvrdzujúceho výroku o nepriznaní náhrady trov prvostupňového konania žalovanej 1 / a v časti výroku o trovách odvolacieho konania a rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z 1. júna 2011 č.k. 9 C 48/2011-62 v časti výroku o nepriznaní náhrady trov prvostupňového konania žalovanej 1/ a vec v rozsahu zrušenia vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 1. júna 2011 č.k. 9 C 48/2011-62 návrh žalobcu zamietol. Zároveň súd žalovanej 1/ náhradu trov konania nepriznal. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že rozhodnutím Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 12 C 186/2003 bolo zrušené právo spoločného nájmu žalobcu a žalovanej 1/ k bytu č. XX na ulici Y. s tým, ž e výlučnou nájomníčkou a členkou žalovaného 2/ zostala žalovaná 1/. Súd mal za to, že zmluva z 22. septembra 2004 medzi žalovanou 1/ a žalovaným 2/ bola uzavretá v súlade s § 16 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Súd preto žalobu zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s použitím ustanovenia § 150 O.s.p. tak, že náhradu trov konania žalovanej 1 / nepriznal. Uviedol, ž e vychádzal z osobných a majetkových pomerov na strane žalobcu, pre ktoré mu bolo priznané aj oslobodenie od poplatkovej povinnosti.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie žalobcu a žalovanej 1/ rozsudkom z 11. októbra 2011 sp. zn. 13 Co 246/2011 potvrdil rozsudok okresného súdu. Žalovanej 1/ náhradu trov odvolacieho konanianepriznal. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, preto jeho rozhodnutie podľa § 219 O.s.p. potvrdil. Odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu aj v časti, v ktorej rozhodol o náhrade trov konania tak, že žalovanej 1/ náhradu trov prvostupňového konania nepriznal. Aj v tejto časti sa odvolací súd plne stotožnil s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu. Uviedol, že podľa § 150 ods. 1 O.s.p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Pri skúmaní, či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, súd prvého stupňa správne vychádzal z majetkových, sociálnych, osobných a ďalších pomerov všetkých účastníkov konania, a to nielen z pomerov toho, kto má povinnosť nahradiť trovy konania, ale uvážil aj majetkové pomery oprávneného účastníka. Majetkové a sociálne pomery žalobcu sú dôvodom hodným osobitného zreteľa tak, ako to má na mysli § 150 ods. 1 O.s.p. Ďalším dôvodom hodným osobitného zreteľa je skutočnosť, že žalobca a žalovaná 1/ sú rozvedení manželia. Ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. je nástrojom, ktorý súdu umožňuje spravodlivé a vyvážené rozhodnutie v situácii, keď použitie jediného kritéria a to výsledok sporu môže byť skresľujúci. Vzhľadom na uvedené nepriznal odvolací súd žalovanej 1/ ani náhradu trov odvolacieho konania.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvého stupňa v časti trov konania podal mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243e ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243f ods. l písm. b/ O.s.p.). Navrhol zrušiť uznesenie krajského súdu a okresného súdu v napadnutej časti výroku o trovách konania a vec v rozsahu zrušenia vrátiť okresnému súdu n a ďalšie konanie. Namietal porušenie ustanovení § 1, § 142 ods. 1, § 150 ods. 1, § 153 ods. 1 a § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 a § 219 ods. 2, § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. Krajský súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozhodnutia uviedol, že uvážil aj majetkové pomery oprávneného účastníka, t.j. žalovanej 1/. Majetkové pomery žalovanej 1/ neboli vôbec zisťované a následne ani v odôvodnení rozhodnutí súdov prezentované. Záver, že iba žalobcove majetkové a sociálne pomery sú dôvodom hodným osobitného zreteľa pre nepriznanie práva na náhradu trov konania žalovanej 1/, nebol vyvážený posúdením, aký dopad by malo mať takéto rozhodnutie o trovách konania na majetkové a sociálne pomery žalovanej 1/. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoja v konaní. Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil podklady pre aplikáciu ustanovenia § 150 O.s.p., keď nezohľadnil všetky požiadavky tejto právnej normy v procese dokazovania a v nadväznosti na to pri jej aplikácii vo svojom rozhodnutí. Jeho rozhodnutie porušuje princíp rovnosti účastníkov v neprospech žalovanej 1/. V odôvodnení rozhodnutia okresného súdu absentujú závery ohľadom opodstatnenosti rozsahu nepriznania práva na náhradu trov konania v spore úspešnej účastníčke, čo ale súd nemohol uviesť, keďže pomery žalovanej 1/ mu neboli známe. Rovnakými nedostatkami je poznačené aj rozhodnutie odvolacieho súdu.

Žalobca vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedol, že konanie na súdoch oboch stupňov bolo pre neho sklamaním. Z obsahu jeho vyjadrenia ďalej vyplýva, že ich rozhodnutia v časti trov konania považuje za správne.

Žalovaní 1/ a 2/ sa k mimoriadnemu dovolaniu nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.), po zistení, že mimoriadne dovolanie podal včas generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243g O.s.p.) na základe podnetu účastníka konania (§ 243e ods. 1 a 2 O.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) v rozsahu podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora je dôvodné.

Je vhodné zároveň pripomenúť, že rozhodnutie o trovách konania má z hľadiska formy rozhodnutia povahu uznesenia a túto svoju povahu nestráca ani v tých prípadoch, keď je pričlenené k rozhodnutiu o veci samej, kde je stanovená forma rozsudku.

Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b) konanie jepostihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.). Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na obsah dovolania ako aj zákonnú povinnosť podľa § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p., t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným. V konaní o mimoriadnom dovolaní neboli procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/, g/ O.s.p. namietané, tieto neboli ani zistené.

Vzhľadom na obsah mimoriadneho dovolania, dovolací súd osobitne skúmal, či konanie nebolo postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Generálny prokurátor namietal porušenie § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 a § 219 ods. 2 O.s.p., t.j. nedostatok dôvodov rozhodnutí súdov oboch stupňov, resp. ich nepreskúmateľnosť.

Vady konania vymedzené v § 237 O.s.p. sú porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite, skutkovo a j právne argumentovať proti rozhodnutiu s údu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

Odôvodnenie uznesenia súdu (prvostupňového aj odvolacieho) musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľné.

V danej veci o trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s použitím ustanovenia § 150 O.s.p. tak, že súd náhradu trov konania žalovanej 1/ nepriznal. Uviedol, že vychádzalz osobných a majetkových pomerov na strane žalobcu, pre ktoré mu bolo priznané aj oslobodenie od poplatkovej povinnosti. Krajský súd uviedol, že podľa § 150 ods. 1 O.s.p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa správne vychádzal z majetkových, sociálnych, osobných a ďalších pomerov všetkých účastníkov konania, a to nie iba z pomerov toho, kto má povinnosť nahradiť trovy konania, ale uvážil aj majetkové pomery oprávneného účastníka. Majetkové a sociálne pomery žalobcu pokladal za dôvod hodný osobitného zreteľa. Ďalším dôvodom hodným osobitného zreteľa bola podľa krajského súdu skutočnosť, že žalobca a žalovaná 1/ sú rozvedení manželia.

Podľa § 150 ods. 1 O.s.p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci. Len výnimočne nemusí súd úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov konania. Môže tak urobiť podľa ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. Ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnému účastníkovi konania; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený.

Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa treba prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých účastníkov a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka. Významnými z hľadiska aplikácie § 150 O.s.p. sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a pod. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 5/2006).

Ako odvolací súd sám v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, bolo treba prihliadať k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých účastníkov. Napriek tomuto konštatovaniu z odôvodnení rozhodnutí súdov oboch stupňov však nie je zrejmé, ako boli tieto pomery žalovanej 1/ posúdené (resp. na základe čoho boli posúdené). Rovnako nie je zrejmé, v čom súdy videli dôvody hodné osobitného zreteľa, výnimočnosť prípadu. Pokiaľ ide o konštatovanie, že žalobca a žalovaná 1/ sú bývalí manželia, toto nemožno považovať za skutočnosť, ktorá sama osebe je dôvodom hodným osobitného zreteľa.

Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Dovolací súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu a rovnako súdu prvého stupňa v časti trov konania požiadavkám ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.) nevyhovujú.

Nedostatok alebo nezrozumiteľnosť dôvodov rozhodnutia/í predstavuje závažné procesné pochybenie súdu spočívajúce v odňatí možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Rozhodnutia vydané v konaní s takouto vadou nemožno považovať za správne a preto ich treba zrušiť. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243b ods. 1, 3 O.s.p.).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.