Najvyšší súd 2 M Cdo 1/2011 Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Ľ. V. – s miestom podnikania v B., zastúpenej JUDr. M. S., advokátom v B., proti žalovaným 1/ M. M.,
bývajúcemu v B., 2/ A. M., bývajúcej v B., 3/ R. H., bývajúcemu v B., všetci zastúpení
JUDr. D. S., advokátkou v B., o zaplatenie úrokov z omeškania, vedenej na
Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. 8 C 89/2002, o mimoriadnom dovolaní generálneho
prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 12. novembra
2009, sp.zn. 6 Co 160/2008, takto
r o z h o d o l :
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 12. novembra 2009
sp.zn. 6 Co 160/2008 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava III rozsudkom zo 16. novembra 2007, č.k. 8 C 89/2002-210
zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala voči žalovaným 1/, 2/ a 3/ (ďalej len
„žalovaní“) zaplatenia úrokov z omeškania z dlžnej sumy 500 000,-- Sk vo výške
243 458,80 Sk, ktorá suma predstavovala súčet výšky úrokov z omeškania za nezaplatenie
dohodnutých splátok dlžnej sumy ku dňu podania žaloby a ďalej sa domáhala zaplatenia
17 % úrokov z omeškania z celej istiny dlžnej sumy od 26. júna 2002 do 31. mája 2005
a zo sumy 363 898,80 Sk od 1. júna 2005 až do zaplatenia. Súd prvého stupňa žalobkyňu
zaviazal zaplatiť žalovaným spoločne a nerozdielne náhradu trov konania v sume
123 520,40 Sk, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil tým, že
v prejednávanej veci nie je medzi účastníkmi sporné uzavretie kúpnej zmluvy z 9. augusta
1999, uzavretie zmluvy o pôžičke z 9. augusta 1999, na základe ktorej žalobkyňa požičala
žalovaným 400 000,-- Sk a podpísanie notárskej zápisnice č. N. z 9. augusta 1999.
Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynulo, že všetci žalovaní zhodne tvrdili, že sumu 2 M Cdo 1/2011
700 000,-- Sk žalobkyni odovzdali pred podpisom zmluvy 9. augusta 1999. Súd prvého
stupňa uviedol, že uvedené peniaze žalobkyňa preukázateľne v ten istý deň vložila na svoj
účet v H.. Prvostupňový súd sa priklonil k tvrdeniam žalovaných, pretože výpovede
žalobkyne sa počas konania tendenčne menili. Poukázal na to, že zaplatená suma pokrývala
500 000,-- Sk a v časti 200 000,-- Sk pokrývala aj zmluvu o pôžičke z 9. augusta 1999.
Súd prvého stupňa mal za to, že žalovaní preukázali námietku neexistencie dlhu v čase jeho
uznania, uznali dlh, ktorý v danom čase už neexistoval a z uvedeného dôvodu sa
nemohli dostať do omeškania s plnením záväzku. Súd prvého stupňa uviedol, že nebola
preukázaná opodstatnenosť pohľadávky žalobkyne voči žalovaným z titulu kúpnej zmluvy,
a teda žalovaní sa do omeškania s platením peňažného dlhu preto nemohli dostať. Návrh na
zaplatenie úrokov z omeškania ako príslušenstva pohľadávky zamietol. O trovách konania
súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 12. novembra 2009,
sp.zn. 6 Co 160/2008 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil v časti, ktorou bola žaloba
zamietnutá pokiaľ ide o úroky z omeškania a vo zvyšku napadnutý rozsudok zrušil a vec v uvedenom rozsahu vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, že skutkové zistenie ohľadom zaplatenia kúpnej ceny 500 000,-- Sk
žalobkyni nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Odvolací súd súhlasil so žalobkyňou, že
tvrdenie žalovaných, že najprv jej odovzdali sumu 700 000,-- Sk a až potom podpísali
notársku zápisnicu, v ktorej uznali neexistujúci dlh 500 000,-- Sk a súhlasili s exekúciou,
nemá logiku. Odvolací súd mal za to, že nebolo jednoznačne preukázané, že by suma
700 000,-- Sk, ktorá bola 9. augusta 1999 vložená na účet žalobkyne, predstavovala splatenie
kúpnej ceny zo strany žalovaných. Žalobkyňa podala návrh na vykonanie exekučného
konania na vymoženie sumy 500 000,-- Sk na podklade exekučného titulu – notárskej
zápisnice č. N.. V priebehu exekučného konania žalovaní navrhli podaním z 12. augusta 2002
zastavenie exekúcie, pričom v tomto podaní uviedli, že kúpnu cenu žalobkyni v plnej výške
nezaplatili. Poukázal nato, že uvedené vyjadrenie žalovaných je v rozpore so závermi
okresného súdu, na ktorých založil napadnutý rozsudok. V závere rozhodnutia odvolací súd
uviedol, že z dôvodu vecnej nesprávnosti rozsudok súdu prvého stupňa zrušuje a vec mu
vracia na ďalšie konanie. V odôvodnení rozsudku ďalej uviedol, že pokiaľ ide o potvrdzujúci
výrok tohto rozsudku, treba uviesť, že došlo k omylu zo strany odvolacieho súdu, ktorý sa
mylne domnieval, že predmetom konania sú i úroky z úrokov, avšak tak tomu nie je. 2 M Cdo 1/2011
Odvolací súd tak potvrdil neexistujúci výrok súdu prvého stupňa. Preto v ďalšom konaní súd
prvého stupňa k tomuto výroku neprihliadne.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu v časti výroku, ktorým napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil v časti, ktorou bola žaloba zamietnutá pokiaľ ide
o úroky z omeškania, podal na podnet žalobkyne generálny prokurátor Slovenskej republiky
mimoriadne dovolanie. Žiadal rozhodnutie v napadnutej časti zrušiť. Uviedol, že odvolací súd
svojím rozhodnutím potvrdil výrok rozsudku súdu prvého stupňa v časti, ktorá sa týkala
zamietnutia žaloby pokiaľ ide o úroky z omeškania, čiže potvrdil prvostupňový rozsudok
v merite veci. V odôvodnení predmetného rozsudku však opakovane vyslovil názor, že
napadnutý rozsudok okresného súdu nie je vecne správny, čím sa zjavne výrok jeho
rozhodnutia dostal do rozporu s jeho odôvodnením, čo má za následok zmätočnosť
a nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Poukázal na to, že došlo zo strany odvolacieho súdu
k porušeniu § 219 ods. 1 O.s.p., pretože potvrdil výrok, ktorý podľa jeho názoru nebol vecne
správny. Generálny prokurátor mal za to, že odvolací súd sa nedôsledne riadil § 157 ods. 2
O.s.p., pretože úvahy, ktoré boli podkladom jeho rozhodnutia boli v rozpore s výrokom
rozhodnutia vo veci samej. Odvolací súd tak nesprávne vyložil a aplikoval procesné
ustanovenia, čím z jeho strany došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Poukázal
na to, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia robí konanie vadným v zmysle ustanovenia § 237
písm. f/ O.s.p. Odôvodnením, akým sa odvolací súd zrejme snažil odstrániť svoje pochybenie
nezodpovedá litere zákona. Generálny prokurátor názor krajského súdu vyslovený
v odôvodnení rozsudku, že na potvrdzujúci výrok odvolacieho súdu nemá okresný súd
prihliadať nepovažuje za správny, pretože v rozsudku je právne záväzný jeho výrok a nie
odôvodnenie. Odvolací súd v rozpore s § 153 ods. 4 O.s.p. rozhodoval o nároku, ktorý nebol
predmetom konania. Podľa názoru generálneho prokurátora vznikol rozpor medzi výrokovou
časťou a odôvodnením rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré si vzájomne odporujú, a toto
rozhodnutie je potom potrebné považovať za nepreskúmateľné a teda aj zmätočné, majúce
potom právnu povahu inej vady konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Následkom tohto rozhodnutia a postupu odvolacieho súdu, Okresný súd
Bratislava III po vrátení veci na ďalšie konane, vo veci ďalej nekonal a na rozhodnutí vo veci
samej vyznačil právoplatnosť. Generálny prokurátor konštatoval, že žalobkyni bola takýmto
spôsobom odňatá možnosť konať pred súdom, keď jednak nebolo jasné, ako odvolací súd
rozhodol o dôvodoch ňou podaného odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa a jednak 2 M Cdo 1/2011
súd prvého stupňa po vrátení veci na ďalšie konanie nedoplnil dokazovanie a nerozhodol
znovu o veci tak, ako ho na to upravil odvolací súd.
Žalobkyňa sa s mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora Slovenskej
republiky v celom rozsahu stotožnila.
Žalovaní sa k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora Slovenskej
republiky nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní
(§ 10a ods. 3 O.s.p.), po zistení, že mimoriadne dovolanie podal včas generálny prokurátor
Slovenskej republiky (§ 243g O.s.p.) na základe podnetu účastníčky konania (§ 243e ods. 1
a 2 O.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.)
v rozsahu podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že
rozhodnutie krajského súdu je potrebné zrušiť.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 druhá
veta O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa
Najvyšší súd Slovenskej republiky len na posúdenie dovolacích dôvodov uvedených
výslovne v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ale sa
zaoberal aj otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vždy vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Dovolací súd dospel k záveru, že konanie odvolacieho súdu je v danom prípade
postihnuté procesnou vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
2 M Cdo 1/2011
Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba
rozumieť taký závadný (zákonu sa priečiaci) procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi
znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní
za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska
§ 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore
so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom
odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Vady
zakladajúce zmätočnosť súdneho konania, ktoré zavinil súd svojím procesným postupom
v rozpore so zákonom, spravidla vždy účastníkovi konania odnímajú možnosť konať pred
súdom, pretože mu bránia v realizácii tých procesných práv, ktoré Občiansky súdny poriadok
priznáva na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti druhej strane v spore. Vydanie
zmätočného rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje právne opodstatnenie, a preto je vždy
nevyhnuté takéto rozhodnutie zrušiť najmä z hľadiska ústavou garantovaného práva na súdnu
ochranu a spravodlivé súdne konanie.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia § 237 O.s.p. sú
vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý
proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem
zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
(napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, Séria A, č. 303-A), Komisie
(napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91)
a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp.zn. I. ÚS 226/2003), treba 2 M Cdo 1/2011
za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie, je odrazom práva účastníka
na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada
i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej
strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite,
skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi)
v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Účelom
odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie
prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti
uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný.
V prejednávanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok prvostupňového súdu v časti,
ktorou bola žaloba zamietnutá pokiaľ ide o úroky z omeškania, avšak v odôvodnení
poukazuje na vecnú nesprávnosť rozsudku súdu prvého stupňa, ktorá mala smerovať k časti
výroku, v ktorom zvyšok rozsudku zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že pokiaľ ide o potvrdzujúci výrok jeho rozsudku, tu došlo
k omylu zo strany odvolacieho súdu, ktorý sa mylne domnieval, že predmetom konania sú aj
úroky z úrokov. Tak tomu však nie je, pretože predmetom konania sú iba úroky z omeškania
so zaplatením kúpnej ceny. Odvolací súd tak vlastne potvrdil neexistujúci výrok súdu prvého
stupňa. Avšak tento nelogický a predovšetkým zmätočný postup súdu zakladá vadu podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p. Neprichádza do úvahy, aby sa odvolací súd svoje pochybenie snažil
zhojiť vsunutím jedného odseku na závere svojho rozhodnutia a aby žiadal prvostupňový súd
neprihliadať na jeho prvý výrok. Záväzný je výrok rozhodnutia a nie jeho odôvodnenie.
Odvolací súd sa dôsledne neriadil ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého
odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, z akých dôvodov
považoval odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa za správne a z akých dôvodov
rozsudok prvostupňového súdu potvrdil. Takýto postup odvolacieho súdu založil zmätočnosť
aj jeho ďalšieho výroku, ktorým vo zvyšku napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu 2 M Cdo 1/2011
prvého stupňa na ďalšie konanie. Napadnutý rozsudok teda neobsahuje vysvetlenie dôvodu
rozhodnutia, resp. obsahuje zmätočné vysvetlenie dôvodov rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov dospel k záveru, že skutkové
a právne závery odvolacieho súdu nie sú zjavne odôvodnené a zlučiteľné s čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu ako celok nespĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.).
Nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu v obidvoch jeho výrokoch, majúca
za následok jeho nepresvedčivosť, je vadou konania, ktorou sa ako už bolo uvedené,
účastníkovi odníma možnosť riadne konať pred súdom. So zreteľom na uvedené dovolací súd
zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243i ods. 2 O.s.p.
v spojení s § 243b ods. 1 O.s.p). Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť
rozhodnutie odvolacieho súdu, dovolaciemu súdu nebola daná možnosť zaoberať sa vecnou
správnosťou rozhodnutia, ani námietkami uvedenými v mimoriadnom dovolaní.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243i ods. 2 v spojení s § 243d ods. l O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. mája 2011
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová
2 M Cdo 1/2011