Najvyšší súd  

2 ECdo 93/2013

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného CASSOVIA METAL investičný fond, akciová spoločnosť, Košice v likvidácii, naposledy so sídlom v Košiciach, Hlavná č. 108, IČO: 31 693 857, proti povinnému R. G., bývajúcemu v K.,   o vymoženie 41,49 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice - okolie pod sp.

zn. 0Er 3002/1998, o dovolaní spoločnosti EUROINVESTOR s.r.o., so sídlom vo Vranove

nad Topľou, Hronského č. 1811, IČO: 36 703 591, zastúpenej AK NOVIKMEC s.r.o.,

Advokátska kancelária, so sídlom vo Vranove nad Topľou, Rázusova č. 125,  

IČO: 36 868 701, zastúpená JUDr. Zuzanou Adamovou   Tomkovou,   advokátkou  

a   konateľkou,   proti   uzneseniu   Krajského   súdu v Košiciach z 28. júna 2012, sp. zn.  

12 CoE 47/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.  

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.  

O d ô v o d n e n i e

Dňa 3. septembra 1998 bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného

CASSOVIA METAL investičný fond, akciová spoločnosť, Košice na vykonanie exekúcie

proti povinnému R. G. na podklade exekučného titulu, ktorým je platobný rozkaz Okresného

súdu Košice - okolie zo 14. marca 1997, sp. zn. Ro 493/97. Okresný súd Košice - okolie ako

súd exekučný dňa 1. októbra 1998 poveril súdneho exekútora

Ing. Štefana Vargu, so sídlom Exekútorského úradu v Trebišove, vykonaním exekúcie  

na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť 1 250 Sk s príslušenstvom.

2

  Podaním z 12. septembra 2011 sa spoločnosť EUROINVESTOR s.r.o., so sídlom

vo Vranove nad Topľou, Hronského 1811, IČO: 36 703 591 domáhala, aby súd pripustil

zmenu oprávneného a zmenu súdneho exekútora. V zmysle navrhovaných zmien mala

do konania namiesto pôvodne oprávneného CASSOVIA METAL investičný fond akciová

spoločnosť, Košice vstúpiť spoločnosť EUROINVESTOR s.r.o. a   namiesto

JUDr. Ing. Štefana Vargu mal súd poveriť vykonaním exekúcie súdneho exekútora

JUDr. Štefana Šviderského, so sídlom vo Vranove nad Topľou, Hronského 1811. Návrh

na zmenu oprávneného bol odôvodnený tým, že pôvodne oprávnený CASSOVIA METAL

investičný fond akciová spoločnosť, Košice v likvidácii ako postupca postúpil na základe

zmluvy o postúpení pohľadávok z 22. decembra 2005 spoločnosti INKASO Pohľadávok,

spol. s r.o. ako postupníkovi súbor pohľadávok, medzi ktorými bola aj pohľadávka vymáhaná

v predmetnom exekučnom konaní. Spoločnosť INKASO Pohľadávok, spol. s r.o. následne

pohľadávku postúpila novému veriteľovi EUROINVESTOR s.r.o. zmluvou o postúpení

pohľadávok z 28. júla 2008. Fotokópie predmetných zmlúv aj s prílohami boli pripojené

k návrhu. Súčasťou návrhu bolo tiež vyhlásenie spoločnosti EUROINVESTOR s.r.o., že

súhlasí so vstupom do exekučného konania.  

Okresný súd Košice - okolie uznesením z 29. novembra 2011, č.k. 0Er 3002/1998-32

rozhodol tak, že zmenu oprávneného nepovolil, exekúciu zastavil a povinnému uložil

povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 36,97 € do troch dní

od právoplatnosti uznesenia. Mal za to, že oprávnený CASSOVIA METAL investičný fond

akciová spoločnosť Košice, v likvidácii, naposledy so sídlom v Košiciach, Hlavná 108,

IČO: 31 693 857 bol dňa 27. októbra 2010 z obchodného registra vymazaný na základe

ukončenia likvidácie ku dňu 31. augusta 2010, čím zanikol a preto nemôže byť ďalej

účastníkom konania, pričom ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno

odstrániť. Ak spoločnosť EUROINVESTOR s.r.o., so sídlom vo Vranove nad Topľou,

Hronského 1811, IČO: 36 703 591 (na ktorú bola pohľadávka postúpená spoločnosťou

INKASO Pohľadávok, spol. s r.o., so sídlom v Lučenci, Jiráskova 12, IČO: 36 039 039, ktorá

ju získala na základe postúpenia od pôvodného oprávneného) návrh na zmenu oprávneného

podala 12. septembra 2011, urobila tak po dni, keď došlo k zániku oprávneného. Preto podľa

§ 251 ods. 4, § 92 ods. 2, 3, § 103, § 19, § 20 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len

„O.s.p.“), § 18 ods. 1, § 19a ods. 2, § 20a ods. 2 Občianskeho zákonníka a podľa § 57 ods. 1

písm. g/, § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti 3

(Exekučný poriadok) nepripustil zmenu na strane oprávneného, exekúciu ako neprípustnú

zastavil, keď o trovách exekúcie rozhodol podľa § 196, § 197 a § 203 Exekučného poriadku.

Krajský   súd   v   Košiciach   na   odvolanie   spoločnosti   EUROINVESTOR   s.r.o.,

uznesením z 28. júna 2012, sp. zn. 12 CoE 47/2012 podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. uznesenie

súdu prvého stupňa, vo výroku, v ktorom nepripustil zmenu na strane oprávneného ako vecne

správne potvrdil. V prevyšujúcej časti zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie. Ďalej rozhodol, že EUROINVESTOR s.r.o. nemá právo

na náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení k podanému odvolaniu uviedol, že podľa

§ 238 ods. 1, 2 Exekučného poriadku v   exekučných konaniach začatých pred  

1. septembrom 2005, postup pri podaní návrhu na rozhodnutie o pripustení zmeny účastníka,

ako aj postup súdu pri rozhodnutí o tejto zmene sa nemôže spravovať teraz platným

ustanovením § 37 ods. 3 Exekučného poriadku, ale treba postupovať podľa ustanovenia § 92

ods. 2 a 3 O.s.p., ktoré pri zmene účastníkov predpokladá, že pôvodný účastník konania, ako

aj ten, ktorý má na jeho miesto vstúpiť, majú spôsobilosť mať práva a povinnosti a tým aj

procesnú spôsobilosť byť účastníkom konania. Z obsahu spisu mal za preukázané, že návrh  

na zmenu účastníka na strane oprávneného bol spoločnosťou EUROINVESTOR podaný

potom, čo pôvodný oprávnený stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, teda ako účastník

prestal existovať a preto už nemohla nastať zmena účastníka na jeho strane. Ak potom súd

prvého stupňa nepripustil vstup spoločnosti EUROINVESTOR s.r.o. do konania, postupoval

vecne správne v otázke návrhu na zmenu účastníka konania podľa § 92 ods. 2 a 3 O.s.p.

Procesného pochybenia sa podľa názoru odvolacieho súdu však súd prvého stupňa dopustil,

ak po zistení, že oprávnený stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, ktorá skutočnosť je

prekážkou pre ďalšie pokračovanie v exekúcii, túto zastavil bez toho, aby ju vyhlásil  

za neprípustnú. Poukázal na to, že v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku v znení

účinnom do 1. februára 2002 exekúciu súd zastaví, ak exekúciu vyhlásil za neprípustnú,

pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Zo znenia citovaného

zákonného ustanovenia vyplýva, že predpokladom pre zastavenie exekúcie v zmysle § 57

ods. 1 písm. g/ je jej vyhlásenie za neprípustnú z dôvodu existencie skutočností, pre ktoré

exekúciu   nemožno   vykonať   a   medzi   takéto   skutočnosti   patrí   aj   strata   spôsobilosti

oprávneného byť účastníkom konania. O vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení

exekúcie   pritom   v   zmysle   ustálenej   súdnej   praxe   súd   rozhoduje   jedným   výrokom.

Rozhodnutie   o   vyhlásení   exekúcie   za   neprípustnú   však   nemožno   pominúť.   Z   vyššie

uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil uznesenie súdu 4

prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie a v súvisiacom výroku o trovách exekúcie

a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

  Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie spoločnosť

EUROINVESTOR s.r.o., v ktorom navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd

dovolací zrušil uznesenie odvolacieho aj prvostupňového súdu a vec vrátil prvostupňovému

súdu na ďalšie konanie, alebo aby napadnuté uznesenie zmenil tak, že povolí zmenu účastníka

konania na strane oprávneného. Prípustnosť dovolania dovolateľ odôvodnil podľa § 237  

písm. f/ O.s.p., podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Podľa

názoru dovolateľa mu odvolací súd svojím rozhodnutím vydaným v rozpore s čl. 46  

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky odňal prístup k súdu a tým aj právo na spravodlivý

proces. Odňatie možnosti konať pred súdom videl dovolateľ v tom, že súdy nepovolili zmenu

účastníka konania na strane oprávneného a exekúciu zastavili napriek tomu, že dovolateľ  

a   jeho právny predchodca splnili všetky zákonné predpoklady pre vstup dovolateľa  

do konania na strane oprávneného. Mal za to, že podľa § 37 Exekučného poriadku účinného

do 31. augusta 2005, postačovalo k zmene oprávneného preukázať súdnemu exekútorovi

listiny o prevode práva z exekučného titulu na novú osobu. Keďže v prejednávanej veci sa tak

stalo ešte v roku 2006 (listom z 15. marca 2006 oznámila spoločnosť INKASO Pohľadávok,

spol. s r.o. súdnemu exekútorovi postúpenie vymáhanej pohľadávky a pripojila aj zmluvu

o postúpení pohľadávky z 22. decembra 2005), mal súd ako s novým oprávneným konať

so spoločnosťou INKASO Pohľadávok, spol. s r.o., keďže táto spoločnosť sa stala účastníkom

konania ex lege. Súd nemal preto rozhodovať o zmene účastníka z pôvodne oprávneného

na dovolateľa, ale z oprávneného INKASO Pohľadávok, spol. s r.o. na dovolateľa. Ďalej mal  

za to, že ak by sa vychádzalo aj z druhej alternatívy prezentovanej prvostupňovým

a odvolacím súdom v danej veci, podľa ktorej na zmenu účastníka konania je potrebné

osobitné rozhodnutie exekučného súdu, bol ich postup neprípustný. Svedčí o tom rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 1 Obdo V 45/2007, ktorým najvyšší

súd vyhovel dovolaniu podanému novým navrhovateľom. Najvyšší súd v predmetnom

rozhodnutí potvrdil názor o prípustnosti zmeny účastníka konania po tom, čo pôvodný

účastník zanikol, avšak návrh na zmenu bol podaný ešte pred zánikom účastníka.  

V   prejednávanej   veci   spoločnosť   INKASO   Pohľadávok,   spol. s r.o.,   ako   aj   pôvodný

oprávnený ešte v roku 2006 oznámili súdnemu exekútorovi postúpenie pohľadávky a navrhli

zmenu oprávneného. V prípade aplikácie Exekučného poriadku platného po 1. septembri 2005 5

podáva návrh na zmenu účastníka konania súdny exekútor, ktorý má na to stanovenú

subjektívnu lehotu   14 dní.   Exekútor   je touto   lehotou viazaný aj v prípadoch,   keď  

sa o skutočnosti zakladajúcej procesné nástupníctvo dozvedel inak, ako oznámením zo strany

účastníka konania. Podľa tejto zákonnej úpravy exekútor bol povinný doručiť exekučnému

súdu návrh na zmenu oprávneného. Exekútor však nekonal od roku 2006 a túto svoju

nečinnosť zdôvodnil údajnou nemožnosťou identifikácie pohľadávok z predložených zmlúv

a ich príloh. Spoločnosť INKASO Pohľadávok, spol. s r.o. však exekútorovi predložila

overenú kópiu zmluvy o postúpení pohľadávok spolu s prílohou, z ktorej bolo možné

jednoznačne identifikovať príslušnú pohľadávku, keďže každá pohľadávka bola označená

dlžnou sumou a menom povinného. Otázkou zámeny účastníkov konania v prípade výmazu

pôvodného   účastníka   konania   z   obchodného   registra   sa   najvyšší   súd   zaoberal   tiež

v rozhodnutí R 65/1996. Konštatoval v ňom, že v prípadoch, kedy účastník konania zanikol

výmazom z obchodného registra pred začatím konania, neprichádza do úvahy zámena

účastníkov alebo pristúpenie do konania podľa § 92 O.s.p., pretože takýto postup je možný

len za predpokladu, že účastník, ku ktorému alebo na miesto ktorého mal vstúpiť niekto iný,

mal spôsobilosť byť účastníkom konania v čase jeho začatia. Z citovaného rozhodnutia je

zrejmé, že najvyšší súd síce odmietol zámenu účastníka konania, ktorý zanikol výmazom

z obchodného registra pred začatím konania, ale zároveň priamo potvrdil takýto procesný

postup v prípade, že k zániku účastníka výmazom z obchodného registra došlo až po začatí

konania.

Povinný sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadril.

Súdny exekútor poukázal na písomné vyjadrenie k odvolaniu z 24. februára 2012

a uviedol, že na skutočnostiach tam uvedených trvá v celom rozsahu aj v dovolacom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací podľa ustanovenia § 10a ods. 1

O.s.p., po zistení, že dovolanie podala na to oprávnená osoba, zastúpená právnickou osobou

založenou na účel výkonu advokácie (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr to, či dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré je prípustné napadnúť týmto mimoriadnym opravným prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

6

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolateľom napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky uvedené

v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. a preto nemožno vyvodiť prípustnosť dovolania z týchto ustanovení.

Prípustnosť dovolania podaného dovolateľom by v preskúmavanej veci prichádzala

do úvahy, len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných

vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné

proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

  Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237   7

O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Dovolateľ existenciu procesných vád konania podľa § 237 písm. a/ až e/ a písm. g/

O.s.p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada podľa § 237

písm. f/ O.s.p., t.j. že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesne nesprávny postup súdu

priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý  

má za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníkov občianskeho súdneho

konania. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho konania, ktoré zavinil súd svojím procesným

postupom v rozpore so zákonom, spravidla účastníkovi konania odnímajú možnosť konať

pred súdom, pretože mu bránia v realizácii tých procesných práv, ktoré Občiansky súdny

poriadok priznáva na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti druhej strane v spore.

Vydanie zmätočného rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje právne opodstatnenie, preto  

je vždy nevyhnutné takéto rozhodnutie zrušiť najmä z hľadiska ústavou garantovaného práva

na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom

zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).  

Z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky tiež vyplýva, že ak súd koná vo veci

uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom

predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).

Preskúmaním   veci   dospel   dovolací   súd   k   záveru,   že   konanie   a   rozhodnutie

odvolacieho súdu nie je postihnuté vadou majúcou za následok odňatie možnosti konať pred

súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.

Podľa   § 251   ods. 4   O.s.p.   na   výkon   rozhodnutia   a exekučné   konanie   podľa

osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis 8

neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. Podľa § 92 ods. 2 O.s.p. ak po začatí

konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod

práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto

práva alebo povinností prevedené, alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto

doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo

na koho prešli. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia súd vyhovie návrhu, ak sa preukáže, že

po začatí konania nastala právna skutočnosť   uvádzaná v odseku 2, a ak s tým súhlasí  

ten, kto má vstúpiť na miesto navrhovateľa; súhlas odporcu alebo toho, kto má vstúpiť na jeho

miesto, sa nevyžaduje. Právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú

zachované.

Podľa § 238 ods. 1 prechodných a záverečných ustanovení zákona č. 233/1995 Z.z.

o exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) účinných od 1. septembra 2005,

konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta

2005, ak odsek 2 neustanovuje inak. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ustanovenia § 34

ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3, § 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4,

§ 145 ods. 1, sa použijú aj na konania začaté pred 1. septembrom 2005.  

Podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku do účinnosti novely vykonanej  

zák. č. 341/2005 Zb., t.j. do 31. augusta 2005, proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí

označený ako povinný, alebo v prospech iného než toho, kto je v rozhodnutí označený ako

oprávnený, možno vykonať exekúciu, len ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo

právo z exekučného titulu (§ 41). Podľa ods. 4 tohto ustanovenia prechod povinnosti alebo

práva možno preukázať len listinou vydanou alebo overenou oprávneným orgánom, ak

nevyplýva priamo z právneho predpisu. Podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku od účinnosti

novely vykonanej zákonom č. 341/2005 Zb. proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí

označený ako povinný, alebo v prospech iného než toho, kto je v rozhodnutí označený ako

oprávnený, možno vykonať exekúciu, len ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo

právo z exekučného titulu podľa § 41. Ak nastanú skutočnosti, na ktorých základe dochádza

k prevodu alebo prechodu práv a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu, sú účastníci

konania povinní bez zbytočného odkladu písomne oznámiť tieto skutočnosti exekútorovi.

Oznámenie musí byť doložené listinou preukazujúcou prevod alebo prechod práv alebo

povinností. Návrh na pripustenie zmeny účastníkov konania je exekútor povinný súdu doručiť

v lehote 14 dní odo dňa, keď sa o týchto skutočnostiach dozvedel. Súd rozhodne do 60 dní   9

od doručenia návrhu uznesením. Rozhodnutie sa doručí exekútorovi, oprávnenému

a povinnému, ktorí sú označení v exekučnom titule, a tomu účastníkovi, na ktorého právo

alebo povinnosť prešla. Podľa ods. 4 citovaného ustanovenia, ak k prevodu alebo prechodu

práv alebo povinností z exekučného titulu dôjde po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie,

pokračuje exekútor vo vykonávaní exekúcie na základe pôvodného poverenia, ku ktorému

priloží originál alebo osvedčenú fotokópiu listiny preukazujúcej prevod alebo prechod práv

a povinností.

Podľa § 103 O.s.p. súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 19 O.s.p. spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť

mať práva a povinnosti, inak len ten, komu ju zákon priznáva.

Podľa § 20a ods. 2 O.s.p. právnická osoba zapísaná v obchodnom registri zaniká

dňom výmazu z tohto registra.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu

súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Z dovolania vyplýva, že súdy zúčastnené na rozhodovaní mali dovolateľovi odňať

možnosť konať pred súdom tým, že nepovolili zmenu účastníka konania na strane

oprávneného a exekúciu ako neprípustnú zastavili napriek tomu, že dovolateľ a jeho právny

predchodca splnili všetky zákonné predpoklady pre vstup dovolateľa do konania na strane

oprávneného.

  S vyššie uvedeným názorom dovolateľa sa dovolací súd nestotožnil.

Dovolací súd uvádza, že prvostupňový, ako aj odvolací súd na zistený skutkový stav

správne aplikovali ustanovenia § 92 ods. 2 a 3 O.s.p. Exekučné konanie v predmetnej veci sa

totiž začalo ešte v roku 1998 a podľa prechodného ustanovenia § 238 ods. 1 Exekučného

poriadku konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného

do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak. Ustanovenie § 37 ods. 3 a 4 Exekučného

poriadku v znení účinnom do 31. augusta 2005 otázku procesného nástupníctva v exekučnom 10

konaní riešilo len čiastočne. Ustanovovalo, že exekúciu možno vykonať aj proti inému, než

tomu, kto je v rozhodnutí označený ako povinný, alebo v prospech iného, než toho, kto je

v rozhodnutí označený ako oprávnený, ak sa preukázalo, že na takú osobu prešla povinnosť

alebo právo z exekučného titulu. Prevod alebo prechod práv alebo povinnosti, pokiaľ

nevyplýval priamo z právneho predpisu, bolo potrebné preukázať listinou vydanou alebo

overenou oprávneným orgánom. Citované ustanovenie však neupravovalo konkrétny postup

účastníkov exekučného konania, súdneho exekútora a exekučného súdu pre prípad, že

k prevodu alebo prechodu práva alebo povinnosti z exekučného titulu po začatí exekučného

konania aj došlo. Z ustanovenia § 251 ods. 4 O.s.p. vyplýva, že na exekučné konanie sa

použijú ustanovenia prvej až piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ak Exekučný

poriadok neustanovuje inak. V praxi to znamená, že pokiaľ Exekučný poriadok určitú

procesnú situáciu nerieši, tak sa na jej riešenie použijú príslušné ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku. V danom prípade to znamenalo potrebu aplikovať ustanovenia § 92 ods. 2

a 3 O.s.p. o zmene účastníka konania. S účinnosťou od 1. septembra 2005 bolo zavedené nové

znenie § 37 ods. 3 Exekučného poriadku, ktorým sa účastníkom exekučného konania uložila

povinnosť ohľadom existencie právnych skutočností zakladajúcich prevod alebo prechod práv

a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu a exekútorovi povinnosť na základe takéhoto

oznámenia podať na súd návrh na pripustenie zmeny účastníctva. V zmysle prechodných

ustanovení § 238 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku však toto ustanovenie nie je možné

aplikovať na exekučné konania začaté pred 1. septembrom 2005, čo je aj posudzovaný

exekučný prípad.  

Dovolateľ správnosť svojho výkladu ustanovenia § 37 ods. 3 a 4 Exekučného poriadku

v znení účinnom do 31. augusta 2005 odôvodňuje okrem iného ustálenou praxou súdnych

exekútorov v tom čase, t.j. zrejme do nadobudnutia účinnosti novely Exekučného poriadku,

uskutočnenej zákonom č. 341/2005 Z.z. Tvrdí pritom, že na zmenu oprávneného alebo

povinného stačilo oznámiť súdnemu exekútorovi, že došlo k prevodu alebo prechodu práva

alebo povinnosti z exekučného titulu na inú osobu a predložiť listinu, ktorá túto skutočnosť

preukazovala. Okolnosti prejednávanej veci však priamo potvrdzujú problematickosť

takéhoto výkladu zákonných ustanovení. Tvrdený prevod alebo prechod práva z exekučného

titulu sa môže stať predmetom sporu tak, ako tomu bolo aj v danom prípade, keď exekútor

pokračoval v konaní s pôvodnou oprávnenou, pretože usúdil, že zmluva o postúpení

pohľadávok a ani jej príloha neobsahovali dostatočnú špecifikáciu postupovanej pohľadávky.

Túto otázku však exekútor nebol oprávnený sám riešiť. Len súd môže posúdiť, či okolnosti 11

uvádzané v oznámení, sú spôsobilé privodiť prevod alebo prechod práva alebo povinnosti

z exekučného titulu a či predložené listiny sukcesiu do práv a povinností oprávneného alebo

povinného aj preukazujú. Správnosť záverov exekučného súdu, ako súdu rozhodujúceho

v prvom stupni, môže byť následne preskúmavaná v rámci odvolacieho konania (keďže nejde

o uznesenie podľa osobitného zákona – Exekučného poriadku, viď § 202 ods. 2 O.s.p.

a judikát R 6/2003) a za istých okolností aj konania dovolacieho. Je však neakceptovateľné,

aby bol súd viazaný tým, ako otázku procesného nástupníctva v exekučnom konaní posúdil

súdny exekútor. Pokiaľ teda aj prax účastníkov exekučného konania a súdnych exekútorov

pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 341/2005 Z.z. bola taká ako uvádza dovolateľ, nebola

správna a ani v súlade so zákonom a už vôbec nie záväzná pre súd rozhodujúci o návrhu

na zmenu účastníka konania, keďže aj v exekučnom konaní platí, že právne záväzný výklad

zákona podáva výlučne súd.

Dovolateľ ďalej namietal, že aj keby bol správny názor, podľa ktorého je na zmenu

účastníka konania potrebné osobitné rozhodnutie exekučného súdu, súdy zúčastnené

na rozhodovaní neprípustne skúmali trvanie podmienok konania u pôvodného oprávneného

po tom, čo im bola oznámená a preukázaná hmotnoprávna sukcesia do práva pôvodného

oprávneného   a   doručený   návrh   na   zmenu   oprávneného   spolu   so   súhlasom   nového

oprávneného so vstupom do konania. Odvolával sa pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 1 ObdoV 45/2007, ktorý v skutkovo a právne obdobnej

veci konštatoval existenciu vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., spočívajúcu v tom, že súd

nepripustil zmenu účastníka konania na strane navrhovateľa z dôvodu výmazu pôvodného

navrhovateľa z obchodného registra pred rozhodnutím súdu o zmene účastníka konania.

Podľa jeho názoru najvyšší súd s týmto rozhodnutím potvrdil názor o prípustnosti zmeny

účastníka konania potom, čo pôvodný účastník zanikol, avšak návrh na zmenu bol podaný

ešte pred zánikom účastníka. K tomuto dovolací súd uvádza, že medzi predmetným prípadom

a prípadom, ktorý riešil najvyšší súd v konaní pod sp. zn. 1 Obdo V 45/2007 je jeden

podstatný rozdiel, ktorý spočíva v tom, že v predmetnej veci návrh na zmenu účastníka

konania nepodal doterajší účastník konania, ale osoba, ktorá o sebe tvrdí, že na ňu prešlo

právo z exekučného titulu. Podľa § 92 ods. 2 O.s.p. je aj taká osoba oprávnená navrhnúť

zmenu účastníka, pričom v návrhu je inkorporovaný aj jej súhlas so vstupom do konania

na strane oprávneného. Súhlas povinného sa nevyžaduje bez ohľadu na to, či sa navrhuje

zmena oprávneného alebo povinného. Preto súd ani nezisťuje stanovisko tejto osoby

k navrhovanej zmene účastníka. Iná je však situácia v prípade oprávneného ako osoby, ktorá 12

svojím návrhom na vykonanie exekúcie iniciovala začatie exekučného konania. V súlade

s dispozičnou zásadou, ktorá ovláda aj exekučné konanie platí, že oprávnený musí

s navrhovanou zmenou súhlasiť. Nie je mysliteľné, aby súd pripustil zmenu oprávneného

účastníka konania bez jeho vedomia alebo dokonca proti jeho vôli. Preto je potrebné, aby

v prípade, keď zmenu navrhuje osoba, ktorá mala vstúpiť na miesto oprávneného, si súd

vyžiadal stanovisko oprávneného, teda toho, kto má z konania vystúpiť. V prejednávanej veci

takéto stanovisko nebolo možné zabezpečiť vzhľadom k tomu, že pôvodne oprávnený zanikol

bez   právneho   nástupcu.   V   prípade,   ktorý   najvyšší   súd   prejednával   pod   sp. zn.

1 Obdo V 45/2007 podal návrh na zmenu navrhovateľa sám navrhovateľ skôr, ako bol

vymazaný z obchodného registra. Prejavil tým vôľu vystúpiť z konania a ďalej nebyť

účastníkom konania. Preto dovolací súd mohol konštatovať: „ak miesto doterajšieho

navrhovateľa sa uvoľnilo pred skončením konania, dôvodne na jeho miesto môže vstúpiť

dovolateľ, ktorý túto vôľu prejavil ešte v čase, keď navrhovateľ existoval“.

V predmetnej veci v čase, keď pôvodne oprávnený ešte existoval, tento sám nepodal

návrh na zmenu oprávneného, ktorý by spĺňal kritériá v zmysle § 92 ods. 2 a 3 O.s.p. a ako

vyplýva   z   vyššie   uvedeného   výkladu,   oznámenie   spoločnosti   INKASO   Pohľadávok,  

spol. s r.o. z 15. marca 2006, adresované súdnemu exekútorovi, nebolo spôsobilé privodiť

zmenu účastníka exekučného konania na strane oprávneného. Kvalifikovaný návrh na zmenu

oprávneného bol súdu doručený až v čase, keď pôvodne oprávnený už neexistoval. Preto ak

prvostupňový súd takýto návrh zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie v tejto časti potvrdil,

neodňali súdy svojím postupom účastníkovi konania možnosť konať pred súdom ani právo

na spravodlivý súdny proces a prístup k súdu.

Pokiaľ obsah podaného mimoriadneho prostriedku naznačuje, že dovolateľ sa domáha

prieskumu celého napadnutého uznesenia odvolacieho súdu, t.j. i tej časti, v ktorej vo výroku

odvolací súd zrušil uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým rozhodol, že exekúciu zastavuje

a trovách exekúcie, a vrátil vec súdu prvého stupňa, dovolací súd poukazuje na to, že

dovolanie proti tomuto výroku je podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. neprípustné. Jeho prípustnosť

by zakladala len niektorá z vád uvedených v § 237 O.s.p. (uvedené vyššie). Takúto vadu,

pokiaľ sa týkala výroku uznesenia odvolacieho súdu, ktorým zrušil uznesenie súdu prvého

stupňa a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, však v dovolaní ani dovolateľ

netvrdil, a dovolací súd zo svojej úradnej povinnosti nezistil.

13

Keďže ustanovenia § 237 O.s.p., § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. dovolanie proti uzneseniu

Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. júna 2012 sp. zn. 12 CoE 47/2012 nepripúšťajú, bolo

potrebné tento opravný prostriedok odmietnuť podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení

s § 243b ods. 5 O.s.p.

V dovolacom konaní vzniklo povinnému právo na náhradu trov dovolacieho konania

proti dovolateľovi, ktorý úspešný nebol (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p., § 142  

ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd mu však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože

v dovolacom konaní návrh na ich priznanie nepodal (§ 151 O.s.p.).

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.  

V Bratislave 30. apríla 2014

JUDr. Martin Vladik, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Jarmila Uhlířová