2 ECdo 80/2015
Najvyšší súd
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, proti povinnému V. M., bývajúcemu v R., zastúpenému JUDr. Darinou Solárovou, advokátkou v Košiciach, Škultétyho 3, o vymoženie príslušenstva pohľadávky, vedenej na Okresnom súde Ružomberok pod sp.zn. 7 Er
13/2011, o dovolaní povinného proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 26. februára 2014
sp.zn. 6 CoE 110/2013, takto
r o z h o d o l :
Z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Žiline z 26. februára 2014 sp.zn.
6 CoE 110/2013 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Ružomberok poveril súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu
na základe rozhodcovského rozsudku z 8. októbra 2010 sp.zn. SR 09037/10 Stáleho
rozhodcovského súdu, ktorý zriadila Slovenská rozhodcovská a.s. (ďalej len „označený
rozhodcovský rozsudok“).
Uznesením z 15. novembra 2012 č.k. 7 Er 13/2011-127 Okresný súd
Ružomberok návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol. V odôvodnení uviedol, že
v konaní nezistil žiadne dôvody na zastavenie exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 Exekučného
poriadku.
Krajský súd v Žiline uznesením z 26. februára 2014 sp.zn. 6 CoE 110/2013 odvolanie
povinného ako neprípustné odmietol. Oprávnenej náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal. Odmietnutie odvolania odôvodnil jeho neprípustnosťou poukazujúc na § 202 ods. 2
O.s.p. v spojení s § 57 ods. 1 a § 58 ods. 5 Exekučného poriadku.
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadol dovolaním povinný. Navrhol, aby
dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Dovolanie odôvodnil dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. f/ O.s.p.,
(postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom) a § 241 ods. 2
písm. b/, c/ O.s.p (konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci).
Namietal, že nesprávnym právnym posúdením a výkladom § 58 ods. 5 Exekučného poriadku
dospel odvolací súd k nesprávnemu a arbitrárnemu záveru o neprípustnosti podania
odvolania, čím spôsobil arbitrárne odňatie práva povinného na prístup k súdu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka
dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1
O.s.p.) zastúpený v súlade so zákonom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) najskôr, či dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, (len) pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu je
prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/
O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky. Keďže napadnutým je také uznesenie odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje znaky
uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., nemožno prípustnosť proti nemu smerujúceho
dovolania vyvodiť z týchto ustanovení.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich
dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,
či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/
O.s.p. (t. j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti
účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad
nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom či súdom nesprávne obsadeným).
V dovolacom konaní vyšla najavo existencia vady uvedená v ustanovení § 237 písm. f/
O.s.p. (prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať).
Pod odňatím možnosti konať pre súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu
konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva
účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach
právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“).
Z hľadiska posúdenia existencie procesnej vady podľa § 237 písm. f/ O.s.p. ako
dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (v danej
veci proti uzneseniu odvolacieho súdu o odmietnutí odvolania) nie je pritom významný
subjektívny názor dovolateľa, že v konaní k takejto vade došlo, ale len jednoznačné, všetky
pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne takouto vadou zaťažené, t.j. že nastali
skutočnosti v dôsledku ktorých vada vznikla (prejavila sa) resp. nebola odstránená v postupe
– rozhodnutí odvolacieho súdu.
Z obsahu spisu vyplýva, že proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal odvolanie
povinný (č.l. 131 spisu), ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi oprávnenej 1. augusta
2013 (č.l. 167 spisu). K odvolaniu sa oprávnená písomne vyjadrila podaním doručeným
okresnému súdu 6. augusta 2013 (č.l. 171 spisu). Uvedené vyjadrenie obsahovalo skutkovú
a právnu argumentáciu. Spis bol následne predložený krajskému súdu (predkladacia správa
č.l. 175 spisu), ktorý vo veci 26. februára 2014 (č.l. 178 spisu) rozhodol. Teda vyjadrenie
oprávnenej k odvolaniu nebolo doručené povinnému.
Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov
treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka
konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred
súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti
práva na spravodlivý proces. Keďže v danej veci vyjadrenie oprávnenej nebolo doručené
povinnému, treba konštatovať, že v tejto súvislosti nebolo možné odvolacie konanie
považovať za spravodlivé. Preto dovolací súd dospel k záveru, že došlo k porušeniu
základného práva dovolateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (viď nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 335/06), v dôsledku čoho bola
dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Dovolací súd v tejto
súvislosti poukazuje aj na Rozsudok ESĽP no. 16639/11, zo 7. októbra 2014 v prípade
Ďurďovič a Rozsudok ESĽP z 13. júna 2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej republike,
v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti vyjadriť sa k vyjadreniu
protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel ESĽP k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa
procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide
o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému
účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková
argumentácia.
So zreteľom na to dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľovi bola v danom prípade
odňatá možnosť pred súdom konať. Dovolanie dovolateľa je preto nielen prípustné (§ 237
písm. f/ O.s.p.), ale aj opodstatnené (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.).
Z vyššie uvedených dôvodov preto najvyšší súd dovolaním napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu zrušil (§ 243b ods. 1 O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. novembra 2015
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová