Najvyšší súd
2 ECdo 80/2013
Slovenskej republiky 2 Co 73/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598 v dovolacom konaní zastúpenej spoločnosťou Fridrich, Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti povinnej D. U., bývajúcej v T., o vymoženie 946,87 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom
súde Trenčín pod sp. zn. 62 Er 1743/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského
súdu v Trenčíne z 28. augusta 2012, sp. zn. 6 CoE 168/2012, a o odvolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 28. augusta 2012, sp. zn. 6 CoE 168/2012, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie konania z a m i e t a .
Dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 28. augusta 2012, sp. zn. 6 CoE 168/2012 o d m i e t a .
Konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne
z 28. augusta 2012, sp. zn. 6 CoE 168/2012, v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu
na prerušenie konania, z a s t a v u j e .
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Trenčín 6. júla 2011 požiadal
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov 2 Co 73/2013
/ďalej len „Exekučný poriadok“/), a to na základe exekučného titulu – rozhodcovského
rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská
a.s., s pôvodným sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 70, IČO: 35 922 761)
z 11. februára 2011, sp. zn. SR 14824/10.
Okresný súd Trenčín uznesením z 20. marca 2012, č. k. 62 Er 1743/2011-10 žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil
s poukazom na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 44 ods. 2 a § 45 ods. 1 a 2, zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 4, 5, § 54 ods. 1, 2
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 517 ods. 2 Obchodného
zákonníka, § 4 ods. 2 písm. j/ zákona číslo 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady číslo 71/1986 Zb. o Slovenskej
obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov. Súd prvého stupňa skonštatoval
s poukazom na citované ustanovenia, že právny vzťah medzi účastníkmi konania založený
zmluvou o úvere považoval jednoznačne za spotrebiteľskú zmluvu. Uviedol, že dôkazné
bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo
podnikania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku – teda veriteľa. V prípade
pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu má teda dôkazné bremeno na preukázanie
nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ. Oprávnená zabezpečila svoju pohľadávku
neúplnou zmenkou bez uvedenia sumy a dátumu začiatku úročenia, kde povinná vystupuje
ako vystaviteľ. Oprávnená vyplní na zmenke ak povinná neuhradí štyri po sebe idúce splátky
alebo ich časť alebo včas neuhradí poslednú splátku alebo jej časť. Zmenková suma pozostáva
zo všetkých peňažných nárokov ku dňu vyplnenia zmenky. Zmluva o úvere, Všeobecné
podmienky poskytnutia úveru ako aj Dohoda o vyplnení zmenky, o ktorú oprávnená opiera
svoj nárok, sú predtlačené na formulári, ktoré dlžník nemá možnosť ovplyvniť ani nijako
zmeniť a javia sa ako zjavne nevýhodné. Rozhodca sa nevysporiadal s vylúčením inštitútov
zameraných na ochranu spotrebiteľa, a tým vlastne porušil kogentné predpisy určené
na ochranu spotrebiteľa. Svojím rozhodcovským rozhodnutím súd zaviazal povinnú
na plnenie právom nedovolené, teda také, ktoré svojím obsahom alebo účelom odporuje
zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom, preto súd žiadosť o udelenia
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
2 Co 73/2013
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, uznesením
z 28. augusta 2012, sp. zn. 6 CoE 168/2012, návrh oprávnenej na prerušenie konania
zamietol a uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Uviedol, že za správny považuje názor súdu prvého stupňa, že predmetná zmluva
o úvere je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi oprávnenou a povinnou bol založený
na jej základe spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd má rovnako ako súd prvého stupňa za to, že
povinná v zmluvnom vzťahu vystupovala ako spotrebiteľ a oprávnená ako dodávateľ.
Uviedol, že oprávnená bezpečne nepreukázala, že úver bol poskytnutý povinnej na účely
zamestnania. Správny bol aj názor súdu prvého stupňa v tom smere, že vzhľadom na absenciu
vyčíslenia ročnej percentuálnej miery nákladov v predmetnej úverovej zmluve, sa daný úver
považuje za bezúročný a bez poplatkov. V danom prípade však podľa názoru odvolacieho
súdu okresný súd vo svojom rozhodnutí neuviedol, či ide o plnenie oddeliteľné od plnenia
zákonom dovoleného alebo nie a žiadosť o udelenie poverenia zamietol paušálne v celom
rozsahu. Odvolací súd uviedol, že konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa uskutočňuje
v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v ich
postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane ich
povinnosti svoje rozhodnutie náležite odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje
účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné predpisy a akými
úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní. Podľa názoru odvolacieho súdu uznesenie
súdu prvého stupňa v tomto smere nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia
§ 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. na riadne a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia súdu. Odvolací súd zároveň skonštatoval, že súd prvého stupňa sa
vo svojom rozhodnutí nevyporiadal ani s otázkou samotnej existencie právomoci
rozhodcovského súdu konať a rozhodovať v predmetnej veci, a to na základe rozhodcovskej
doložky uvedenej v bode 18. Všeobecných zmluvných podmienok. Z uvedených dôvodov
odvolací súd uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V súvislosti
s návrhom oprávnenej na prerušenie konania (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) s požiadavkou, aby
Súdnemu dvoru boli predložené prejudiciálne otázky v znení špecifikovanom v návrhu,
odvolací súd dospel k záveru, že tento návrh nie je dôvodný.
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie
z 18. októbra 2012, ktoré doplnila podaním zo 16. júla 2013 s označením „Doplnenie
dovolania o právnu argumentáciu – porušenie práva EÚ a interpretácie práva EÚ Súdnym 2 Co 73/2013
dvorom EÚ“, a to spôsobom ako podáva dovolanie v obdobných veciach, teda ako dovolanie
voči uzneseniu odvolacieho súdu, ktorý uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Navrhla, aby
dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil
a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov dovolacieho
konania. Navrhla tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala
v podanom dovolaní. Dôvodila tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237
O.s.p. keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), v tej istej veci
sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), nepodal sa návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), súd mu svojím postupom odňal možnosť
konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), keď súdy nevytýčili pojednávanie, hoci tak boli
povinné urobiť (§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku /zrejme v znení účinnom do 31.12.2012/,
§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd
nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie a tiež aj to, že
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula. K uvedeným dôvodom
dovolania uviedla, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom
posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve
uzatvorenej medzi oprávnenou a povinným. Podľa dovolateľky odvolací súd sa odvoláva
na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré
upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami
jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľky, závery odvolacieho súdu (že rozhodcovská
doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode
spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva
v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si
len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto
/vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu/ nemožno spravodlivo
požadovať, aby porozumel jej významu) nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú
nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach.
Uviedla, že podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie,
pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa 2 Co 73/2013
dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je
nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Súd prvého stupňa ani odvolací súd sa podľa
oprávnenej nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo
priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky
nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní
za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou.
Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/
jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom, a francúzskom jazyku
a uviedla, že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne.
Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách
a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad
ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto
ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je
súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky) sa súd nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami
uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú
doložku za neprijateľnú podmienku v Zmluve o úvere. Dovolateľka má za to, že v danom
prípade je nutné požiadať, spolu s inými ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá zmluvná
podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie.
Proti tomu istému (vyššie označenému) uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená
aj odvolanie v časti, ktorou odvolací súd zamietol jej návrh na prerušenie konania v zmysle
ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Navrhla, aby
odvolací súd napadnuté uznesenie (v označenom rozsahu) zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie
konanie. Dôvodila predovšetkým tým, že súd jej svojim postupom odňal možnosť konať pred
súdom, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/
O.s.p.), keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
a článok 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného
poriadku. Zdôraznila tiež, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok
odôvodnenia, a že v ňom bola nesprávne poučená o nemožnosti napadnúť odvolaním výrok
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie
svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jej ústavné právo vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Ústavy SR,
ako aj z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Povinná, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
2 Co 73/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok pre
odloženie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243
O.s.p. V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania
dospel k záveru, že v predmetnej veci nie je daný ani dôvod na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 243c O.s.p.
V tejto súvislosti treba uviesť, že konanie pred súdnym dvorom o predbežnej otázke
má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti
a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov
orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom
pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože súdny dvor
v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej
otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania
na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke, a to ani vtedy ak návrh na prerušenie konania posudzuje súd poslednej
inštancie. Odstavec tretí článku 267 ZFEÚ (bývalý článok 234 ZES) síce stanoví povinnosť
predložiť predbežnú otázku súdu, proti ktorému podľa vnútroštátnych právnych predpisov nie
je možné podať opravných prostriedok, ale z tejto zásady povinného postúpenia existujú
výnimky. Jedná sa o tri situácie, a to: predkladaná predbežná otázka už bola Súdnym dvorom
rozhodnutá, na predkladanú predbežnú otázku je možné nájsť ustálenú judikatúru Súdneho
dvora; správny výklad predkladanej predbežnej otázky je jasný, natoľko zrejmý, že o ňom
neexistuje nijaká pochybnosť. Podradiť tieto výnimky je možné pod pojmy acte éclairé a acte
claire.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho
práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. V prejednávanej veci bolo sporné, resp.
oprávnená namietala, či exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky 2 Co 73/2013
uzavretej medzi účastníkmi a či predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou
podmienkou. Posúdenie predmetnej námietky oprávnenej a jej vyriešenie patrí do výlučnej
právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho
dvora EÚ. Z obsahu spisu vyplýva, že súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva,
keďže na danú vec sa vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky,
do ktorých bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu
komunitárneho práva nebola pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom
na dostatočnú úpravu predmetnej veci v Slovenskej republike. V tejto súvislosti dovolací súd
poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, kde dovolací súd k rovnakým záverom v otázke
prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. dospel aj vo veciach
3 Cdo 108/2012, 3 Cdo 33/2012, 3 Cdo 118/2012. Vzhľadom na uvedené dovolací súd
nepovažoval za potrebné obrátiť sa na Súdny dvor EÚ.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal účastník konania, skúmal predovšetkým jeho prípustnosť. Dospel pritom
k záveru, že dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto
ho treba odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.
V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,
ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.)
na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu 2 Co 73/2013
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol žalovaný dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Dovolanie žalovaného preto podľa § 239 ods. 1 a 2
O.s.p. prípustné nie je.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných
vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie
je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je
prípustné.
2 Co 73/2013
Oprávnená namietala vadu v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p., keď uviedla, že súd
rozhodol nad rámec zverenej právomoci. Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7
a § 8 Občianskeho súdneho poriadku; jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú
podmienku konania, ktorá má za následok zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci
inému orgánu. Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/
O.s.p. nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich
právomoc v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne
nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako
exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu
aplikáciu a výklad zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
a o zmene a doplnení ďalších zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietala
nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy
rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané
v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona
(napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.
Dovolateľka prípustnosť dovolania vyvodzovala aj z § 237 písm. d/ O.s.p., keď
poukázala na prekážku rei iudicatae.
Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania,
ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237
písm. d/ O.s.p.) treba uviesť, že táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)
v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom 2 Co 73/2013
konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten
istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého
predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý
nárok alebo stav (vymedzený žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení,
z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto
prekážka nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol
predmetom pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol
po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska
totožnosti účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo
rozdielne procesné postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom
konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu
univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej Pohotovosti, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, proti povinnej D. U., bývajúcej v T., o vymoženie
946,87 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 62 Er 1743/2011,
na základe rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom (zriadeným
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno 8) z 11. februára 2011, sp. zn. SR 14824/10 nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo
veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada podľa
§ 237 písm. d/ O.s.p. konanie nezaťažila.
Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo
v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž
v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44
Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2
O.s.p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza
vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich
právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
Dovolateľka ďalej namietala vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
2 Co 73/2013
O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, že súd porušil princíp legality, dispozičnú
zásadu začatia konania, rovnosť účastníkov konania a právo na spravodlivý súdny proces,
bola porušená zásada „rovnosti zbraní“, zásada kontradiktórnosti súdneho konania
a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Namietala, že nebola oboznámená
s obsahom argumentov a nemala možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty
a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, pritom dané rozhodnutie
výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len
v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej
republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby
súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd
správne posúdili splnenie podmienok pre neudelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
2 Co 73/2013
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doložky).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j.
vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený
právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce
zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku t.j. oprávnenie posúdiť, či
tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj s ust. § 45 ods. 1 a 2
Zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba uviesť, že uplatnený postup a prijaté
právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (viď napr. uznesenie
z 10. októbra 2012, sp. zn.: 6 Cdo 105/2011).
Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto
postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
z 18. septembra 2012, sp. zn.: 5 Cdo 230/2011.
V preskúmavanej veci súdy správne konštatovali neprijateľnosť a tým aj neplatnosť
rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala
nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej. Aj dovolací
súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného a v podrobnostiach na ne
poukazuje.
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale 2 Co 73/2013
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj
Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,
v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. citovaného zákona. Táto norma sa uplatňuje aj
v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní
však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba
na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú
nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
V predmetnej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu
zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť
skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa avšak nestotožnil sa s obsahom
odôvodnenia prvostupňového súdu a z uvedeného dôvodu toto rozhodnutie zrušil.
Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia krajského súdu dalo tak odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie
nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože
odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
2 Co 73/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery
odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že
aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.
Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, že jej súdy svojím postupom odňali
možnosť konať pred súdom, keďže nebolo nariadené v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného
poriadku ústne pojednávanie. Toto ustanovenie však (v čase účinnosti do 31.12.2012)
stanovovalo povinnosť nariadiť pojednávanie iba v prípadoch zastavenia exekúcie v zmysle
§ 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Ako vyplýva z rozhodnutia exekučného súdu, tento žiadosť
o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie zamietol podľa ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, že by
tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
2 Co 73/2013
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p., § 142 ods. 1). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy dovolacieho
konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní jej žiadne trovy nevznikli.
V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia
odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol Najvyšší súd
Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môže konať (§ 103 O.s.p.
a dospel k záveru, že v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý
nemožno odstrániť.
I keď Občiansky súdny poriadok výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,
možno z neho vyvodiť, že procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,
ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci
zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (v prvej hlave prvej časti).
Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti
ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná
príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje
neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský
súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.
Podľa § 201 O.s.p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj
vedľajší účastník.
Podľa § 10 ods. 1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov. Podľa § 10 ods. 2 O.s.p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov
ako súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu 2 Co 73/2013
Slovenskej republiky tak, že tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy, ak
odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým
predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania
vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá rozhodovanie
odvolacieho súdu napríklad aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých
nerozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva súdom
prvého stupňa, ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu ako
odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti odvolania
proti tomuto rozhodnutiu.
Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná
príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom
prostriedku nie je daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom
ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 O.s.p.
ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Keďže na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho
súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký
nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť. V súlade s posledne citovaným
ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho,
aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a žiadnemu
z účastníkov ich náhradu nepriznal.
2 Co 73/2013
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. marca 2014
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová
2 Co 73/2013