2 ECdo 324/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v exekučnej veci   oprávnenej   S., so sídlom v B., proti povinnému K. J.,   bývajúcemu   v   D.,   o vymoženie 64 € s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 62 Er 68/2012, o dovolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 13. marca 2013 sp. zn. 19 CoE 315/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trenčín uznesením z 1. marca 2012 č.k. 62 Er 68/2012-11 zamietol

žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie

odôvodnil ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom na ust. § 71 ods. 3 zákona

č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok). Súd prvého stupňa preskúmaním

žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu zistil, že

exekučný titul nespĺňa požiadavky materiálnej vykonateľnosti, a teda nie je spôsobilým

exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. f/ Exekučného poriadku. Mal za to, že  

za nariadenie exekúcie nemožno považovať podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo bolo možné najneskôr 1. februára 2012. Na

preklúziu sa prihliada z úradnej povinnosti, preto súd prvého stupňa rozhodol tak, že žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením z 13. marca 2013 sp. zn.

19 CoE 315/2012 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Rozhodnutie

odôvodnil tým, že pre určenie toho, či trojročná zákonná prekluzívna lehota je v konkrétnom

prípade zachovaná, nie je právne významné začatie exekučného konania, ako sa mylne

domnievala oprávnená, ale jeho nariadenie orgánom uskutočňujúcim výkon rozhodnutia,   v danom prípade podľa Exekučného poriadku rozhodnutím súdneho exekútora, ktorý

uskutočňuje exekúciu a to upovedomením o začatí exekúcie. V tejto súvislosti odvolací súd

uviedol, že exekučné konanie sa síce začína doručením návrhu oprávneného/oprávnenej  

na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, avšak samotný výkon exekúcie začína až

vydaním poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Prvým úkonom samotnej

exekučnej činnosti súdneho exekútora je vydanie upovedomenia o začatí exekúcie v zmysle  

§ 47 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku. Tento úkon však môže exekútor vykonať až

potom, ako bol exekučným súdom poverený na vykonanie exekúcie. V prípade bloku  

na pokutu nezaplatenú na mieste zo 17. januára 2009 č. A. zákonná trojročná prekluzívna

lehota začala plynúť 1. februára 2009 a uplynula 1. februára 2012. Na záver odvolací   súd

uviedol, že i keď súdny exekútor doručil žiadosť o udelenie poverenia na exekučný súd

9. januára 2012 (teda ešte pred uplynutím trojročnej prekluzívnej lehoty), avšak aj keby súd

prvého stupňa vydal poverenie na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní, t.j. do 24. januára

2012, je zrejmé, že do 1. februára 2012, kedy uplynula trojročná prekluzívna lehota, už by

súdny exekútor nevydal upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré rozhodnutie je prvým úkonom

súdneho exekútora.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Žiadala

rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 241 ods. 2 písm. c/ v spojení

s   § 237 písm. f/ O.s.p. Uviedla, že súdy vec nesprávne právne posúdili. Oprávnená je toho

názoru, že § 72 ods. 2 Správneho poriadku odkazuje na § 36 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku.

Ak oprávnené osoby uvedené v § 72 ods. 2 Správneho poriadku využijú svoje dispozičné

oprávnenie a podajú návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, následný procesný

postup sa už bude riadiť výlučne ustanoveniami Exekučného poriadku. Zároveň uviedla, že

dodržanie lehoty uvedenej v § 71 ods. 3 Správneho poriadku nemôže byť dané mimo

dispozíciu oprávnenej. Súčasťou základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46.

Ústavy Slovenskej republiky patrí aj právo na predvídateľnosť rozhodnutia. Uviedla, že

neboli dané zákonné dôvody na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia  

a pokiaľ súdy napriek tomu žiadosti nevyhoveli, odňali oprávnenej možnosť domôcť sa

zákonným spôsobom výkonu vykonateľného exekučného titulu.

Povinný sa k dovolaniu oprávnenej písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. Dovolanie je prípustné proti

uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,  

b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 239

ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo

potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia  

na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Dovolaním oprávnenej je napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré

nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., proti ktorým zákon pripúšťa

dovolanie. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených  

v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí

niektorou z nich. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto  

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh  

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady konania v zmysle § 237  

písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli

najavo.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov

nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní

odňatá možnosť pred súdom konať.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne

nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie

procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania.

Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237  

písm. f/ O.s.p. nezakladá na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní. Podstatou jej dovolacích

námietok je, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení

zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska teda z jej strany nejde o námietku odňatia

možnosti konať pred súdom, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe  

na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia

veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Podstatná časť dovolacích námietok oprávnenej spočíva v tvrdení, že súdy v danom

prípade vychádzali z nesprávnej interpretácie § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.  

a v nadväznosti na to dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, že z hľadiska plynutia

prekluzívnej lehoty nie je určujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie

exekúcie.

Uvedená časť výhrad dovolateľky voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti

súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový

stav (správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu

normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne

posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval

správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne

do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením

veci. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým

možno úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.);

nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou konania   v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Samotné nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších

stupňov nezakladá však prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď tiež R 54/2012  

a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010,  

2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011). Najvyšší súd

poukazuje na to, že dovolanie nie je ďalším odvolaním a dovolací súd nie je treťou inštanciou,

v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (porovnaj tiež rozhodnutia

najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 15/2011, 2 Cdo 180/2011, 3 Cdo 84/2012, 4 Cdo 46/2011,  

5 Cdo 126/2010, 6 Cdo 140/2011, 7 Cdo 62/2011).

Názor oprávnenej vyjadrený v dovolaní, že zamietnutie žiadosti súdneho exekútora  

o udelenie poverenia, ktoré nemá oporu v zákone, zakladá procesnú vadu konania  

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, sa prieči

povahe a účelu dovolania a dovolacieho konania. Tento názor dovolateľky sa blíži k celkom

neprijateľnému názoru, že aj každé vecne nesprávne zamietnutie žaloby (založené napríklad

na nesprávnom právnom názore o preklúzii žalobou uplatneného práva) je vždy procesnou

vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že i keby tvrdenia oprávnenej  

o nesprávnom právnom posúdení veci boli prípadne v preskúmavanej veci opodstatnené

(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), oprávnenou vytýkaná okolnosť by

mala síce za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale

prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či

odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či  

zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy

až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v danej veci nešlo).

Keďže dovolanie oprávnenej nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť  

k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p.).

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že zamietnutím žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola v preskúmavanej veci odňatá

možnosť oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky treba ešte

uviesť, že obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedeného článku nespočíva len

v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred

všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami  

a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby

súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že v konaní nebola dovolateľke

odňatá možnosť konať pred súdom a že prípustnosť jej dovolania nemožno vyvodiť z § 239

ods. 1 a 2 O.s.p., ani z § 237 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie

oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako

procesne neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravu dovolacieho konania, nezaoberal sa

napadnutým uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1

O.s.p.), navyše povinnému ani žiadne trovy v dovolacom konaní nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. mája 2014

  JUDr. Viera Petríková, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová