Najvyšší súd  

2 ECdo 323/2013

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., so sídlom   v B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou V., so sídlom v B., proti povinnej L. L.,

bývajúcej v L., o vymoženie 944,75 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 7 Er 2202/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu

Krajského súdu v Žiline z 12. decembra 2012 sp. zn. 7 CoE 54/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie   na vymoženie sumy 944,75 € s príslušenstvom, pričom právo na vymáhanú sumu

preukazovala rozhodcovským rozsudkom zo 7. októbra 2011 sp. zn.   W. Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri R., so sídlom T., IČO: X.. Súdny

exekútor v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len

“Exekučný poriadok”) požiadal Okresný súd v Liptovskom Mikuláši o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie.

Okresný   súd   Liptovský   Mikuláš   uznesením   z   20.   marca   2012   č. k.   7 Er 2202/2011-12 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.  

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere. Po preskúmaní rozhodcovskej doložky exekučný súd dospel

k záveru, že v predmetnej veci je neprijateľnou zmluvnou podmienkou samotná

rozhodcovská doložka, pretože spôsobuje hrubý nepomer v neprospech spotrebiteľa ako

slabšej   zmluvnej   strany   v   právnom   vzťahu.   Rozhodcovská   doložka   je   súčasťou

všeobecných obchodných podmienok oprávnenej. Je zrejmé, že podmienky ako súčasť

formulárovej zmluvy spotrebiteľ nemohol ovplyvniť. Osobitne si ich nevyjednal a teda

nemal možnosť ovplyvniť znenie rozhodcovskej doložky vzhľadom na jej splynutie  

s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo

podrobiť sa všetkým úverovým podmienkam. Už vzhľadom k tomu okresný súd

považoval rozhodcovskú doložku za neprijateľnú, pretože nebola spotrebiteľom osobitne

vyjednaná. Okrem toho takáto doložka nútila spotrebiteľa v prípade sporu podrobiť sa

rozhodcovskému konaniu, čím mu odoberá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným

súdom. Tým rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach  

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Poukazujúc na uvedené súd

prvého stupňa vyhodnotil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku  

v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, ktorá je neplatná. Súd prvého stupňa

žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, vzhľadom na to,

že rozhodcovský rozsudok vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky je

nulitným právnym aktom, a teda rozhodcovský rozsudok nie je materiálne vykonateľným

exekučným titulom, zamietol.  

Krajský súd v Žiline na odvolanie oprávnenej uznesením z 12. decembra 2012   sp. zn. 7 CoE 54/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie oprávnenej nie je dôvodné a uznesenie súdu

prvého stupňa je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne

správne. Na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia dodal, že rozhodcovskú

doložku si povinná (spotrebiteľ) osobitne nevyjednala a nemala na výber vzhľadom na jej

splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami zmluvy vopred pripravenými veriteľom (právnym predchodcom oprávnenej) pre veľký počet spotrebiteľov, ktoré povinná ovplyvniť nemohla. Povinná v konečnom dôsledku zmluvu mohla len ako celok

odmietnuť, alebo sa podrobiť všetkým všeobecným podmienkam obsiahnutým  

vo formulárovej predtlači, vrátane rozhodcovskej doložky. Uvedené okolnosti súvisiace  

s uzavretím zmluvy nasvedčujú tomu a vylučujú záver o voľbe povinnej (slobodne sa

rozhodnúť) pri podpise zmluvy. Individuálne vyjednanie treba vykladať z pohľadu

spotrebiteľa, čo znamená, že nespočíva iba v samotnej možnosti výberu medzi štátnym  

a súkromným súdom, ale predovšetkým je o dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka

nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. Akceptovateľnosť rozhodcovského konania  

v spotrebiteľských veciach je namieste napríklad osobitným vyjednaním, pri ktorom je

potrebné náležite rešpektovať a zachovať proces tvorby zmluvy ustanovený  

v Občianskom zákonníku. Naproti tomu nevhodné predkladanie podmienok predstavuje

jednu z nekalých obchodných praktík. Predkladanie rozhodcovských doložiek

spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže (predmet rozhodcovskej

zmluvy) a prirodzene nevenujú náležitú pozornosť tejto časti formuláru, nemožno

zneužívať k záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov. Na tomto nič

nemení technika predkladania – zapracovanie doložky do všeobecných zmluvných

podmienok resp. vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste

(hárku) papiera.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla,

aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie súdu prvého  

a druhého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodila z § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2

písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolateľka v dovolaní ďalej uviedla, že podľa jej názoru je tento jej

opravný prostriedok prípustný v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. Tvrdila, že právna

predchodkyňa oprávnenej (Poštová banka, a.s.) postupovala v súlade s § 93 b/ zákona

o bankách, ktorý jej uložil povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky,

s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom

stanovenú ponuku. Namietala, že slovenské znenie ustanovenia čl. 3 ods. 3 bod 1.   písm. q/ Smernice Rady 93/13/EHS je nesprávne. Poukázala na to, že je neprijateľné, aby

súd poprel prípustnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, pretože nebol podaný

návrh na začatie konania o jeho zrušenie, hoci podľa zákona bol potrebný a taktiež boli

splnené všetky podmienky pre právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku. Exekučný súd

podľa názoru dovolateľky nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť

rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu na základe ktorej bol

vydaný. Vo veci je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci „res iudicata“. Ďalej

poukázala na to, že ak by si exekučný súd uzurpoval právomoc v rámci exekučného

konania vstupovať do už ukončeného nachádzacieho konania, prestala by mať zmysel

úprava možnosti domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku. Exekučným titulom je

rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je

vecne príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd

konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Právo na výkon

rozhodnutia, ktoré je v zmysle zákona perfektným exekučným titulom, je integrálnou

súčasťou práva na súdnu a inú právnu ochranu. Konaním súdu jej bolo odňaté právo

domáhať sa svojho práva na uspokojenie svojej pohľadávky v exekučnom konaní,

pretože súd vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie

vydané v súlade so zákonom za nevykonateľné. Tým súd oprávnenej spôsobil ujmu.

Odňatie práva konať pred súdom sa odrazilo v postavení oprávnenej tak, že uznesenie

súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho súdu neboli dostatočne odôvodnené. Uvedeným

postupom súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie. Záverom

poznamenala, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex offo skúmať

povahu rozhodcovskej doložky vzhľadom na právoplatnosť a   vykonateľnosť

rozhodcovského rozsudku.

Súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)  

po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená

v zmysle § 241 ods. 1 O.s.p. skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť dovolaním.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. Dovolanie je prípustné

proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého

stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1

O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie

výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie  

o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených

uznesení, preto dovolanie oprávnenej podľa ustanovenia § 239 O.s.p. nie je prípustné.

Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté

rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených

v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí niektorou   z   nich.   V   zmysle   § 237   O.s.p.   je   dovolanie   prípustné   proti   každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,  

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,   g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľka vady v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p. nenamietala a tieto nezistil ani dovolací súd.

Oprávnená namietala procesnú vadu v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p.

Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú  

a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných,

rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona

neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v občianskom súdnom konaní súdy (okrem

iného) preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.

Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to

ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).

Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má

za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť  

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci

súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka právomoc súdov v exekučnom konaní nepopierala.

Vyčítala im, že v rozpore so zákonom preskúmali rozhodcovský rozsudok po vecnej

stránke, na čo nemali právomoc. Dovolateľka tak namietala, že rozhodnutia súdov

spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Ide tak o námietku,

ktorú dovolateľka uvádzala vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti záverov

súdov oboch stupňov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých záveroch založili svoje

rozhodnutia (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2012  

sp. zn. 4 Cdo 11/2012).

V prejednávanej veci je nepochybné, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí  

do ich právomoci.

Dovolateľka ďalej prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 237 písm. d/ O.s.p.,

keď poukázala na prekážku rei iudicatae.

Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania,

ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným

podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu

konania. Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať

tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,  

o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania  

a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav

vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol

uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku).

Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je

významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom

pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ

určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak,

nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké

osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol

v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá

v novom konaní procesné postavenie žalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj  

v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov

konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej B., so sídlom  

v B., proti povinnej L. L., bývajúcej v L., o vymoženie 944,75 € s príslušenstvom, na

základe rozhodcovského rozsudku zo 7. októbra 2011 sp. zn. W., ktorý vydal Stály

rozhodcovský súd zriadený pri R., so sídlom T., IČO: X., vedenej na Okresnom súde

Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 7 Er 2202/2011, nepredchádzalo žiadne iné konanie na

súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou

vytýkaná vyššie uvedená vada konanie nezaťažila.

Podľa názoru oprávnenej je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237  

písm. e/ O.s.p., ktorej sa mali (ako to vyplýva z obsahu dovolania) dopustiť tým, že

skúmali podmienky vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinná nevyvinula žiadnu

aktivitu na takýto prieskum. Oprávnená však túto vadu namieta neopodstatnene.

Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu

nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak

konanie prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj

bez návrhu, je treba konanie zastaviť.

Exekučný súd   v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora  

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V tomto prípade z určujúceho – obsahového

– hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu

na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú

oprávnená uvádza taktiež vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu  

a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade

založili svoje rozhodnutia.

Dovolateľka ďalej tvrdila, že konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237

písm. f/ O.s.p., ktorej sa súd dopustil tým, že jej neumožnil podať kvalifikované odvolanie proti uzneseniu prvostupňového súdu v dôsledku nedostatočného odôvodnenia

jeho rozhodnutia a odvolací súd sa nezaoberal odvolacími dôvodmi oprávnenej, ktoré  

v podanom odvolaní uviedla. Dovolateľka uviedla, že pred vydaním poverenia na výkon

rozhodnutia súd nemá skúmať formálnu a materiálnu stránku vykonateľnosti exekučného

titulu.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že vyššie uvedená námietka

dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí

súdov oboch stupňov nie je dôvodná.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné

zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý

argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď  

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko  

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko  

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins  

c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede  

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,  

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku (v danom prípade aj uznesenia  

s poukazom na § 167 ods. 2 O.s.p.) súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal   a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník

konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané  

a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov

riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to,

aby odôvodnenie uznesenia bolo presvedčivé.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že

v odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa

potvrdil (aj s poukazom na obsah a dôvodnosť odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia

nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné,

pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia

príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry

ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ/ka sa s právnym názorom všeobecného

súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06).

Oprávnená ďalej namietala vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú dovolateľka

videla v tom, že súdy oboch stupňov jej odopreli vykonateľnosť právoplatného  

a vykonateľného exekučného titulu vydaného v súlade so zákonom. Uviedla, že súdy

nemôžu preskúmavať právoplatné a vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi

odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia

účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej

ochrany jeho práv.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie   a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh   na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul

opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne

vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú

splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O.s.p.

Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako

rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom

rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu

rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak

oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným

súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu

vydaného v rozhodcovskom konaní.

Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom  

pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu

posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora  

na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný

titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou  

na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide  

o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej.  

V nadväznosti na uvedené je treba poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 sp. zn. 3 Cdo 164/1996

publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna

exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke

formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa,

aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu

zastavená“.

Pokiaľ oprávnený/á v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul

rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. v tomto prípade

platnej) rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  

z 9. februára 2012 sp. zn. 3 Cdo 122/2011).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy  

v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len

realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2

Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore  

so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn.

6 Cdo 1/2012).

V danej veci súdy konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú  

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo  

o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné

predpoklady.

K námietke dovolateľky, že právna predchodkyňa oprávnenej v danom prípade

len plnila zákonnú povinnosť, dovolací súd uvádza, že zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách

v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere (ďalej len „zákon č. 483/2001 Z.z.“)  

v ustanovení § 93b ods. 1 zakotvoval povinnosť bánk ponúknuť svojim klientom

neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné

vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym

rozhodcovským súdom zriadeným podľa zákona o rozhodcovskom konaní. Oprávnená

zastáva názor, že predmetnou rozhodcovskou doložkou jej právna predchodkyňa (banka)

len plnila svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu z uvedeného ustanovenia, a preto

nemôže ísť o neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy. Dovolací súd preto

poukazuje na doslovné znenie § 93b ods. 1 ustanovenia zákona č. 483/2001 Z.z.,   v zmysle ktorého „Banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim

klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné

vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym

rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona“ (osobitným zákonom  

sa tu v zmysle poznámky pod čiarou 88k rozumie zákon č. 244/2002 Z.z. (ako celok)  

a tiež § 67 ods. 1 zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku a o doplnení a zmene

niektorých zákonov – ďalej len „zákon č. 510/2002 Z.z.“). Poznámka pod čiarou nemá

síce normatívny charakter, slúži ale na spresnenie výkladu zákona (viď R 109/2011).

Dovolací súd preto pri výklade ustanovenia § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. vzal  

na zreteľ právne predpisy, na ktoré sa pri tomto ustanovení pod čiarou odkazuje.

Zohľadnil, že zákon č. 244/2002 Z.z. je právny predpis, ktorý obsahuje ustanovenia

všeobecnej povahy charakterizujúce každé rozhodcovské konanie, zloženie a činnosť

všetkých rozhodcovských súdov, štandardný priebeh rozhodcovského konania, náležitosti

rozhodcovského rozhodnutia, ako aj všeobecné predpoklady jeho zrušenia, uznania  

a výkonu. Prihliadol tiež na to, že ustanovenie § 67 ods. 1 zákona č. 510/2002 Z.z. má

podstatne konkrétnejšiu povahu, zohľadňujúcu individuálne postavenie banky a okolnosti

prípadu, v ktorom dodávateľom je banka a v jej spotrebiteľskom spore s klientom ide  

o plnenie z bankového obchodu. Podľa tohto ustanovenia sú banky a pobočky

zahraničných bánk povinné spoločne alebo prostredníctvom svojho záujmového

združenia zriadiť stály rozhodcovský súd podľa osobitného zákona so sídlom  

v Bratislave; štatútom tohto stáleho rozhodcovského súdu sa môžu zriadiť aj jeho

pobočky. Podľa § 67   ods. 2 zákona č. 510/2002 Z.z. stály rozhodcovský súd podľa

odseku 1 je príslušný rozhodovať predovšetkým spory z platobného styku, ktoré vznikli medzi a/ vykonávacími inštitúciami a ich klientmi pri vykonávaní prevodov,  

b/ vydavateľmi elektronických platobných prostriedkov a oprávnenými držiteľmi

elektronických platobných prostriedkov pri vydávaní a používaní elektronických

platobných prostriedkov. Citované zákonné ustanovenia mali viesť právnu predchodkyňu

oprávnenej (Poštovú banku, a.s.) k tomu, aby klientovi (povinnej) ponúkla neodvolateľný

návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné spory zo zmluvy  

o úvere budú rozhodované: a/ v rozhodcovskom konaní, b/ pred stálym rozhodcovským

súdom, c/ zriadeným bankami spoločne alebo prostredníctvom ich záujmového združenia. V preskúmavanej veci spis nenasvedčuje tomu, že právna predchodkyňa

oprávnenej takto postupovala. Zo spisu nevyplýva, že by sa rozhodcovská doložka, ktorá

bola v danom prípade uzavretá, týkala rozhodcovského konania pred takým

rozhodcovským súdom, ktorý vykazuje vyššie uvedené znaky (viď a/ až c/). Predmetné

zmluvné dojednanie sa podľa všetkého netýka stáleho rozhodcovského súdu zriadeného

bankami alebo ich záujmovým združením, ale iného stáleho rozhodcovského súdu, ktorý

bol ustanovený odlišným subjektom. Námietku oprávnenej, že jej právna predchodkyňa

len plnila svoju zákonnú povinnosť, plnenie ktorej nemohlo viesť k neprijateľnej

podmienke v spotrebiteľskej zmluve, preto dovolací súd považoval v danom prípade  

za nenáležitú.

K námietke oprávnenej, že slovenský preklad čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/

Smernice nie je správny, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že až  

do nadobudnutia účinnosti nariadenia Rady č. 216/2013 zo 7. marca 2013  

o elektronickom uverejňovaní Úradného vestníka Európskej únie je právne záväznou jeho

písomná podoba, ktorej vyhotovenia v slovenskom jazyku zabezpečuje Ministerstvo

spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 3 zákona č. 416/2004 Z.z. o úradnom vestníku

Európskej únie).

Oprávnená v dovolaní ďalej tvrdila, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Iná vada

konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto

tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie  

z určitého zákonného dôvodu prípustné; o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

Záverom dovolací súd k námietkam dovolateľky ohľadne nesprávneho právneho

posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) dodáva, že právnym posúdením je činnosť

súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych

predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval

správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci

je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá

základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).

Dovolateľka dôvodila podanie dovolania aj podľa § 238 ods. 3 O.s.p., na čo

dovolací súd uvádza, že toto zákonné ustanovenie uvádza, proti ktorému rozsudku

odvolacieho súdu je prípustné dovolanie. V danom prípade odvolací súd rozhodoval

uznesením, z ktorého dôvodu nie je možné aplikovať citované ustanovenie ako dôvod pre

podanie dovolania.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.  

v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému

nie je dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,

nezaoberal sa uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p.  

v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnej

náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. januára 2014

  JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová