2 ECdo 288/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej D., so sídlom v B., proti povinnému M., so sídlom v G., o nepriznaní náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 7 Er   411/2003, o dovolaní

súdnej exekútorky JUDr. A. D., Exekútorský úrad vo V., so sídlom vo V., proti uzneseniu

Krajského súdu v Trnave z 26. februára 2013, sp. zn. 6 CoE 15/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie súdneho exekútora o d m i e t a .

Účastníkom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Galanta uznesením z 19. decembra 2011, č.k. 7 Er 411/2003-17 exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a zastavil. Súdnemu exekútorovi náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na § 57 ods. 1 písm. g/, § 58 ods. 1 Exekučného

poriadku, § 103 a § 107 O.s.p. a § 197 ods. 1, § 200 ods. 2 a § 203 ods. 1, 2 Exekučného

poriadku. Ďalej uviedol, že v priebehu vykonávania exekúcie bola 15. januára 2011

spoločnosť povinného ex offo vymazaná z obchodného registra bez právneho nástupcu. Súd

prvého stupňa konštatoval, že povinný stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, pričom ide

o   neodstrániteľnú podmienku konania. Na základe vyššie uvedeného súd prvého stupňa

vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. O trovách exekúcie rozhodol s prihliadnutím  

na to, že k zastaveniu exekúcie neprišlo zavinením oprávnenej. V čase zastavenia exekúcie už

povinný neexistoval. Z tohto dôvodu súd prvého stupňa nemohol zaviazať oprávnenú  

na úhradu trov exekúcie ani podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku. Súd prvého stupňa

s prihliadnutím na vyššie uvedené dospel k záveru, že súdnemu exekútorovi nemožno trovy

exekúcie priznať.

Krajský súd v Trnave na odvolanie súdnej exekútorky uznesením z 26. februára 2013,

sp. zn.   6   CoE   15/2013   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   v   napadnutej   časti   potvrdil.

V odôvodnení uviedol, že nie je daný zákonný dôvod, aby trovy zastaveného exekučného

konania znášala oprávnená. V danej veci sa nejedná o prípad zastavenia exekúcie z dôvodu,

že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie (§ 203 ods. 2 Exekučného

poriadku). Exekúcia bola vyhlásená za neprípustnú a bola zastavená, pretože je tu iný dôvod,

pre ktorý nemožno exekúciu vykonať (§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku). V priebehu

výkonu exekúcie došlo ex offo k výmazu spoločnosti povinného z obchodného registra bez

právneho nástupcu. Na strane povinného preto v tomto konaní niet žiadneho subjektu

a exekučné konanie sa nemôže viesť len s jediným účastníkom – oprávnenou, pretože konanie

stráca zmysel. Na záver odvolací súd konštatoval, že exekútora treba podľa ustanovení

Exekučného poriadku považovať za príslušníka slobodného povolania, vystupujúceho pri

svojej   činnosti   v   postavení   podnikateľa,   pričom   ho   charakterizuje   sústavná   činnosť

vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku a na vlastné riziko. Z týchto dôvodov odvolací súd

napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.)

Proti tomuto uzneseniu podala dovolanie súdna exekútorka. Navrhla, aby dovolací súd

uznesenie odvolacieho súdu a taktiež uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila dovolacím dôvodom podľa § 241

ods. 2 písm. c/ O.s.p. (konanie je postihnuté inou vadou, napadnuté rozhodnutie spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci) a § 237 písm. f/ O.s.p. (účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom). Súdna exekútorka vychádzala  

z   rozhodnutia Ústavného súdu (II. ÚS 31/04), ktorým bola riešená otázka trov exekučného

konania a povinnosť súdu priznať ich náhradu súdnemu exekútorovi. Ich nepriznanie je podľa

jej názoru zásahom do jej práva garantovaného v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej

uviedla, že sa v dovolaní opiera o uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  

3 M Cdo 10/2011 z 24. novembra 2011 a 5 M Cdo 15/2011 z 19. januára 2012.

Oprávnená sa k dovolaniu vyjadrila tak, že súhlasí s rozhodnutím odvolacieho súdu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236  

a   nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/

O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).

Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,

ktorým   bolo potvrdené   uznesenie   súdu   prvého   stupňa,   ak   a/   odvolací   súd   vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Podľa znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide  

o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, znalečnom, tlmočnom,

o   odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva

duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených

Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

o trovách konania, ktoré vykazuje znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne

vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je prípustné,

je nepochybné, že prípustnosť dovolania súdnej exekútorky z ustanovenia § 239 O.s.p.

nemožno vyvodiť.

S   prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale

sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti

účastníka pred súdom konať a   prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne

obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom

nebola v konaní zistená.

So zreteľom na dovolateľkou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci jej súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a   právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,  

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd  

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy pri

prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s procesnými predpismi a súdnej

exekútorke neznemožnili uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom

na zabezpečenie jej práv a oprávnených záujmov.

Obsah dovolania svedčí o názore dovolateľky, že k procesnej vade konania v zmysle  

§ 237 písm. f/ O.s.p. došlo v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci súdmi. Dovolací

súd preto považuje za potrebné uviesť, že ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie

možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie

s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci

súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti

dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretože právnym posudzovaním veci súd neporušuje

žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka.

Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.  

v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.

O.s.p.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že

nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je

síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá

(nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).

I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, ňou uvádzané skutočnosti by mali

za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť

dovolania podľa § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd použil na zistený

skutkový stav správny právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy až

vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

súdnej exekútorky nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 239 O.s.p. a ani z ustanovenia § 237

O.s.p.

Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa  

§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie súdnej exekútorky ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania

sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Náhrada trov dovolacieho konania nebola účastníkom priznaná, lebo v dovolacom

konaní nemala dovolateľka úspech a ostatní účastníci nepodali návrh na uloženie povinnosti

nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.

a § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. apríla 2014

  JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová