Najvyšší súd  

2 ECdo 281/2013

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej Sociálnej poisťovne,   so sídlom v Bratislave, pobočka Senica, Hollého 1219, IČO: 30 807 484, proti povinnej   Z., so sídlom v M., IČO: X., pre vymoženie 1 576,87 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom

súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 6 Er 954/2008, o dovolaní súdnej exekútorky  

JUDr. Ing. Z. D., PhD., so sídlom Exekútorského úradu S. (ďalej len „súdna exekútorka“) proti

uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 27. februára 2013 sp. zn. 3 CoE 31/2013, takto  

r o z h o d o l :

Dovolanie súdnej exekútorky o d m i e t a .

Oprávnenej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súd prvého stupňa uznesením z 10. októbra 2006 č.k. NM-Er 451/1998-18 exekúciu

vedenú súdnou exekútorkou pod sp. zn. EX X. z dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného

poriadku zastavil (majetok povinnej nestačí ani na úhradu trov exekúcie). Uznesením  

zo 17. októbra 2012 oprávnenej uložil povinnosť nahradiť súdnej exekútorke náhradu trov

exekúcie vo výške 246,30 € do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Svoje rozhodnutie odôvodnil

tým, že v danej veci podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku trovy znáša oprávnený, pretože

exekúcia bola zastavená pre nedostatok majetku povinného.

Krajský súd v   Trenčíne (odvolací súd) na odvolanie oprávnenej uznesením  

z 27. februára 2013 sp. zn. 3 CoE 31/2013 zmenil uznesenie súdu prvého stupňa tak, že náhradu

trov exekúcie súdnej exekútorke nepriznal. Podľa názoru odvolacieho súdu, v danej veci je  

za preukázané, že povinná bola ex offo vymazaná z obchodného registra. Na základe uvedeného

stratila spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania a nemohla byť zaviazaná na zaplatenie

trov exekúcie súdnej exekútorke. Odvolací súd poukázal na to, že súd má možnosť, nie

povinnosť zaviazať na náhradu trov exekúcie oprávneného, pričom zváži mieru jeho procesného

zavinenia na zastavení exekúcie. Vzhľadom k tomu, že v danom prípade sa exekučné konanie

začalo   23. júla   1998 a k výmazu   povinnej došlo   29. septembra 2005, nebolo   možné  

od oprávnenej očakávať, že s takým časovým predstihom mohla pri vynaložení náležitej

opatrnosti predvídať zánik povinnej a zavinila tak zastavenie exekúcie. Odvolací súd na základe

uvedeného dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné zmeniť a súdnej

exekútorke náhradu trov nepriznať.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala súdna exekútorka dovolanie, prípustnosť

ktorého odôvodnila § 237 písm. f/ O.s.p., keďže sa jej ako účastníkovi konania postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, v spojitosti s § 241 ods. 2 O.s.p., keďže v konaní došlo

k vade uvedenej v § 237 a súčasne rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolateľka uviedla, že súdny exekútor je štátom určenou  

a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí.

Kompetencie, ktoré sú mu štátom zverené zákonom vykonáva vo vlastnom mene a na vlastnú

zodpovednosť, preto ak súdnemu exekútorovi nebola priznaná odmena za výkon tejto činnosti,

ide o vážny zásah do ekonomickej nezávislosti exekútora. Ďalej uviedla, že súdny exekútor nevie

a nemôže predpokladať vznik situácie, že dôjde k zániku povinného, preto je logické, že

exekučné konanie prebieha na riziko toho, v prospech koho bolo začaté. V závere dovolania

dovolateľka poukázala na to, že napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu bolo nepochybne

porušené aj právo súdneho exekútora na právnu istotu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky. Navrhla dovolaciemu súdu, aby napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.  

Oprávnená sa vo svojom vyjadrení k dovolaniu plne stotožnila s právnym názorom

odvolacieho súdu.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) skúmal bez

nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) najskôr, či dovolanie súdnej

exekútorky ako subjektu oprávneného podať tento mimoriadny opravný prostriedok [§ 37 ods. 1

zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov] smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

  V danej exekučnej veci smeruje dovolanie súdnej exekútorky proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktoré má procesnú formu uznesenia. Podmienky prípustnosti dovolania proti

uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p.

Prípustnosť dovolania podľa § 239 ods. 1 O.s.p. v predmetnej veci síce prichádza  

do úvahy, avšak v zmysle § 239 ods. 3 O.s.p. to neplatí, ak ide – okrem iných vymenovaných

uznesení – o uznesenie o trovách konania. To znamená, že procesná prípustnosť dovolania je

v posudzovanom prípade vylúčená priamo zo zákona (§ 239 ods. 3 O.s.p.).

Dovolací súd v súlade s § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. preskúmal prípustnosť dovolania aj

z hľadísk uvedených v ustanovení § 237 písm. a/ až g/ O.s.p., ktoré pripúšťa dovolanie proti

rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak konanie, v ktorom bolo

vydané, je postihnuté niektorou zo závažných v ňom vymenovaných procesných vád (ide  

o   nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania,

nedostatok návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti

účastníka pred súdom konať a   prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne osadeným súdom). Nezistil však existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej

v tomto zákonnom ustanovení.

  So zreteľom na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na skúmanie, či konanie

nie je zaťažené vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie

prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom. Táto vada konania znamená porušenie základného

práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach

právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (vyhláseného

v oznámení Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.).

  Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je taký vadný

postup súdu v občianskom súdom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním

konať a uplatniť procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä

vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a týmto postupom odňal účastníkovi

konania procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Napríklad môže ísť o právo

predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť

sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom. Postupom súdu v zmysle ustanovenia § 237

písm. f/ O.s.p. však treba rozumieť len taký procesný postup súdu, ktorým je účastníkovi

znemožnené buď zúčastniť sa na konaní alebo realizovať ďalšie procesné práva, ktoré mu

Občiansky súdny poriadok priznáva pre príslušný úsek konania. Z uvedeného vymedzenia

vyplýva, že k naplneniu predpokladov prípustnosti dovolania (takéhoto dovolacieho dôvodu)

dôjde vtedy, ak súd porušil konkrétne procesné ustanovenie, ktorého bezprostredným následkom

bolo odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom. Toto ustanovenie sa teda vzťahuje len  

na taký nezákonný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní uplatniť konkrétne procesné

práva.

Súdna exekútorka v dovolaní namietala nesprávne právne posúdenie veci odvolacím

súdom. V tejto súvislosti treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) je prípustným dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie

prípustné), samo nesprávne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá, nie je vadou

podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku

upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno

napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné

nesprávnosti rozhodnutia.

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239

O.s.p. a v dovolacom   konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené

v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie súdnej exekútorky podľa

§ 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.

  Dovolací súd oprávnenej náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo nepodala návrh

na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania a v dovolacom konaní jej zjavne ani

žiadne trovy nevznikli (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov  

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. novembra 2013

JUDr. Martin Vladik, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová