Najvyšší súd
2 ECdo 281/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej Sociálnej poisťovne, so sídlom v Bratislave, pobočka Senica, Hollého 1219, IČO: 30 807 484, proti povinnej Z., so sídlom v M., IČO: X., pre vymoženie 1 576,87 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom
súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 6 Er 954/2008, o dovolaní súdnej exekútorky
JUDr. Ing. Z. D., PhD., so sídlom Exekútorského úradu S. (ďalej len „súdna exekútorka“) proti
uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 27. februára 2013 sp. zn. 3 CoE 31/2013, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie súdnej exekútorky o d m i e t a .
Oprávnenej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súd prvého stupňa uznesením z 10. októbra 2006 č.k. NM-Er 451/1998-18 exekúciu
vedenú súdnou exekútorkou pod sp. zn. EX X. z dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného
poriadku zastavil (majetok povinnej nestačí ani na úhradu trov exekúcie). Uznesením
zo 17. októbra 2012 oprávnenej uložil povinnosť nahradiť súdnej exekútorke náhradu trov
exekúcie vo výške 246,30 € do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Svoje rozhodnutie odôvodnil
tým, že v danej veci podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku trovy znáša oprávnený, pretože
exekúcia bola zastavená pre nedostatok majetku povinného.
Krajský súd v Trenčíne (odvolací súd) na odvolanie oprávnenej uznesením
z 27. februára 2013 sp. zn. 3 CoE 31/2013 zmenil uznesenie súdu prvého stupňa tak, že náhradu
trov exekúcie súdnej exekútorke nepriznal. Podľa názoru odvolacieho súdu, v danej veci je
za preukázané, že povinná bola ex offo vymazaná z obchodného registra. Na základe uvedeného
stratila spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania a nemohla byť zaviazaná na zaplatenie
trov exekúcie súdnej exekútorke. Odvolací súd poukázal na to, že súd má možnosť, nie
povinnosť zaviazať na náhradu trov exekúcie oprávneného, pričom zváži mieru jeho procesného
zavinenia na zastavení exekúcie. Vzhľadom k tomu, že v danom prípade sa exekučné konanie
začalo 23. júla 1998 a k výmazu povinnej došlo 29. septembra 2005, nebolo možné
od oprávnenej očakávať, že s takým časovým predstihom mohla pri vynaložení náležitej
opatrnosti predvídať zánik povinnej a zavinila tak zastavenie exekúcie. Odvolací súd na základe
uvedeného dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné zmeniť a súdnej
exekútorke náhradu trov nepriznať.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala súdna exekútorka dovolanie, prípustnosť
ktorého odôvodnila § 237 písm. f/ O.s.p., keďže sa jej ako účastníkovi konania postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, v spojitosti s § 241 ods. 2 O.s.p., keďže v konaní došlo
k vade uvedenej v § 237 a súčasne rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolateľka uviedla, že súdny exekútor je štátom určenou
a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí.
Kompetencie, ktoré sú mu štátom zverené zákonom vykonáva vo vlastnom mene a na vlastnú
zodpovednosť, preto ak súdnemu exekútorovi nebola priznaná odmena za výkon tejto činnosti,
ide o vážny zásah do ekonomickej nezávislosti exekútora. Ďalej uviedla, že súdny exekútor nevie
a nemôže predpokladať vznik situácie, že dôjde k zániku povinného, preto je logické, že
exekučné konanie prebieha na riziko toho, v prospech koho bolo začaté. V závere dovolania
dovolateľka poukázala na to, že napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu bolo nepochybne
porušené aj právo súdneho exekútora na právnu istotu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky. Navrhla dovolaciemu súdu, aby napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Oprávnená sa vo svojom vyjadrení k dovolaniu plne stotožnila s právnym názorom
odvolacieho súdu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) skúmal bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) najskôr, či dovolanie súdnej
exekútorky ako subjektu oprávneného podať tento mimoriadny opravný prostriedok [§ 37 ods. 1
zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov] smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V danej exekučnej veci smeruje dovolanie súdnej exekútorky proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktoré má procesnú formu uznesenia. Podmienky prípustnosti dovolania proti
uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p.
Prípustnosť dovolania podľa § 239 ods. 1 O.s.p. v predmetnej veci síce prichádza
do úvahy, avšak v zmysle § 239 ods. 3 O.s.p. to neplatí, ak ide – okrem iných vymenovaných
uznesení – o uznesenie o trovách konania. To znamená, že procesná prípustnosť dovolania je
v posudzovanom prípade vylúčená priamo zo zákona (§ 239 ods. 3 O.s.p.).
Dovolací súd v súlade s § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. preskúmal prípustnosť dovolania aj
z hľadísk uvedených v ustanovení § 237 písm. a/ až g/ O.s.p., ktoré pripúšťa dovolanie proti
rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak konanie, v ktorom bolo
vydané, je postihnuté niektorou zo závažných v ňom vymenovaných procesných vád (ide
o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania,
nedostatok návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne osadeným súdom). Nezistil však existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej
v tomto zákonnom ustanovení.
So zreteľom na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na skúmanie, či konanie
nie je zaťažené vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie
prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom. Táto vada konania znamená porušenie základného
práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach
právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (vyhláseného
v oznámení Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.).
Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je taký vadný
postup súdu v občianskom súdom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním
konať a uplatniť procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä
vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a týmto postupom odňal účastníkovi
konania procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Napríklad môže ísť o právo
predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť
sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom. Postupom súdu v zmysle ustanovenia § 237
písm. f/ O.s.p. však treba rozumieť len taký procesný postup súdu, ktorým je účastníkovi
znemožnené buď zúčastniť sa na konaní alebo realizovať ďalšie procesné práva, ktoré mu
Občiansky súdny poriadok priznáva pre príslušný úsek konania. Z uvedeného vymedzenia
vyplýva, že k naplneniu predpokladov prípustnosti dovolania (takéhoto dovolacieho dôvodu)
dôjde vtedy, ak súd porušil konkrétne procesné ustanovenie, ktorého bezprostredným následkom
bolo odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom. Toto ustanovenie sa teda vzťahuje len
na taký nezákonný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní uplatniť konkrétne procesné
práva.
Súdna exekútorka v dovolaní namietala nesprávne právne posúdenie veci odvolacím
súdom. V tejto súvislosti treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) je prípustným dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie
prípustné), samo nesprávne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá, nie je vadou
podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku
upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno
napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné
nesprávnosti rozhodnutia.
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239
O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené
v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie súdnej exekútorky podľa
§ 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
Dovolací súd oprávnenej náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo nepodala návrh
na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania a v dovolacom konaní jej zjavne ani
žiadne trovy nevznikli (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. novembra 2013
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová