Najvyšší súd  

2 ECdo 280/2013

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., so sídlom   v B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou V., so sídlom v B., proti povinnému J. Z.,  

bývajúcemu   v B.,   o   vymoženie   586,63   € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom

súde Považská Bystrica pod sp. zn. 4 Er 152/2013, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu

Krajského súdu v Trenčíne zo 6. augusta 2013 sp. zn. 2 CoE 224/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .  

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala súdnemu exekútorovi 16. januára 2013 návrh na vykonanie

exekúcie na vymoženie sumy 586,63 € s príslušenstvom, pričom právo na vymáhanú

sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom vydaným 15. júna 2012 sp. zn.   W. Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri R., so sídlom T., IČO: X.. Súdny

exekútor v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok”) požiadal

Okresný súd Považská Bystrica 18. februára 2013 o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie.

Okresný súd Považská Bystrica uznesením z   10. apríla 2012 č. k.  

4 Er 152/2013-13 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Právne

vec posúdil podľa § 41 ods. 1, ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len ZORK), § 1 až 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,  

§ 52 a   nasl. Občianskeho zákonníka. V odôvodnení uviedol, že medzi oprávnenou a povinným z úverovej zmluvy vznikol spotrebiteľsko-zmluvný vzťah a v čl. 9 bod 9.1

OP je obsiahnutá neprijateľná podmienka v zmysle čl. 3 ods. 3 v spojení s bodom 1

písm. q/   Prílohy   č. 1   Smernice   Rady   93/13/EHS   zo   dňa   5.4.1993   o   nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a to rozhodcovská doložka. V danej veci

rozhodcovská doložka obsiahnutá v úverových zmluvných podmienkach, znemožňuje

spotrebiteľovi vyriešiť prípadný spor medzi účastníkmi inak, ako v rozhodcovskom

konaní. Túto doložku si spotrebiteľ/povinný nedojednal individuálne a pri jej akceptácii

nemal na výber, vzhľadom na jej spojenie s ďalšími podmienkami zmluvy. Celú zmluvu

vrátane úverových zmluvných podmienok mohol ako celok len prijať a podrobiť sa týmto

podmienkam alebo celú zmluvu odmietnuť. Doložka bola do úverových zmluvných

podmienok vsunutá oprávnenou ešte pred vznikom samotnej zmluvy. Záverom uviedol,

že rozhodcovská doložka v danej veci je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, prieči sa

dobrým mravom a výkon práv a povinností z nej je taktiež v rozpore s dobrými mravmi

a princípmi ochrany spotrebiteľa.

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením zo 6. augusta 2013

sp. zn. 2 CoE 224/2013 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie oprávnenej nie je dôvodné a uznesenie súdu

prvého stupňa je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne

správne. Na jednotlivé dôvody podaného odvolania uviedol, že správny bol záver súdu

prvého stupňa, ktorý predmetnú zmluvu považoval za spotrebiteľskú zmluvu. V preskúmavanej exekučnej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania

splnenia tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí

exekútora vykonaním exekúcie. Po podaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný

titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Okrem iného skúma, či návrh na vykonanie

exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený

potvrdením o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný. Uviedol, že pokiaľ bol vo veci vydaný rozhodcovský rozsudok, ktorý vychádzal z neplatnej

rozhodcovskej doložky, súd správne žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia  

na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie  

z 27. septembra 2013. Navrhla, aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil tak,

že poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil

uznesenie súdu prvého a druhého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie. Prípustnosť dovolania vyvodila z § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p. a jeho

dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolateľka v dovolaní ďalej uviedla, že

podľa jej názoru je tento jej opravný prostriedok prípustný v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p.

Tvrdila, že právna predchodkyňa oprávnenej (P.) postupovala v súlade s § 93 b/ zákona

o bankách, ktorý jej uložil povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky,

s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom

stanovenú ponuku. Poukázala na to, že je neprijateľné, aby súd poprel prípustnosť a

vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, pretože nebol podaný návrh   na začatie

konania o jeho zrušenie, hoci podľa zákona bol potrebný a taktiež boli splnené všetky

podmienky pre právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku. Exekučný súd podľa názoru

dovolateľky nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,

rozhodcovské konanie, ani zmluvu na základe ktorej bol vydaný. Vo veci je daná

prekážka právoplatne rozhodnutej veci „res iudicata“. Ďalej poukázala na to, že ak by si

exekučný súd uzurpoval právomoc v rámci exekučného konania vstupovať do už

ukončeného nachádzacieho konania, prestala by mať zmysel úprava možnosti domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku. Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok,

súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci

konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom

prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Právo na výkon rozhodnutia, ktoré je

v zmysle zákona perfektným exekučným titulom, je integrálnou súčasťou práva na súdnu

a inú právnu ochranu. Konaním súdu jej bolo odňaté právo domáhať sa svojho práva  

na uspokojenie svojej pohľadávky v exekučnom konaní, pretože súd vyslovil bez

zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom

za nevykonateľné. Tým súd oprávnenej spôsobil ujmu. Odňatie práva konať pred súdom sa odrazilo v postavení oprávnenej tak, že uznesenie súdu prvého stupňa ako aj

odvolacieho súdu neboli dostatočne odôvodnené. Uvedeným postupom súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie. Súdy porušili zásadu retroaktivity

vychádzajúcej z čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aplikáciou § 52 a nasl.

Občianskeho zákonníka v znení pred účinnosťou tohto znenia. Uviedla, že exekučný súd

v exekučnom konaní nie je oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky

vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku.

Povinný sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)  

po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená

v zmysle § 241 ods. 1 O.s.p. skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a

ods. 3 O.s.p.) najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť dovolaním.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. Dovolanie je prípustné

proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého

stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1

O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie

výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie  

o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených

uznesení, preto dovolanie oprávnenej podľa ustanovenia § 239 O.s.p. nie je prípustné.

Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté

rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených

v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí niektorou   z   nich.   V   zmysle   § 237   O.s.p.   je   dovolanie   prípustné   proti   každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,  

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,  

g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľka vady v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p.

nenamietala a tieto nezistil ani dovolací súd.

Oprávnená namietala procesnú vadu v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p.

Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú  

a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných,

rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona

neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v občianskom súdnom konaní súdy (okrem

iného) preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.

Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to

ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).

Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má

za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci

súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka právomoc súdov v exekučnom konaní nepopierala.

Vyčítala im, že v rozpore so zákonom preskúmali rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke, na čo nemali právomoc. Dovolateľka tak namietala, že rozhodnutia súdov

spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Ide tak o námietku,

ktorú dovolateľka uvádzala vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti záverov

súdov oboch stupňov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých záveroch založili svoje rozhodnutia (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2012  

sp. zn. 4 Cdo 11/2012).

V prejednávanej veci je nepochybné, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí  

do ich právomoci.

Dovolateľka ďalej prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 237 písm. d/ O.s.p.,

keď poukázala na prekážku res iudicate.

Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania,

ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicate) svojou podstatou patrí k procesným

podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu

konania. Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať

tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,  

o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania  

a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav

vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol

uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku).

Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné,

ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného

konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový

dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú  

v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom

konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp.

či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní

procesné postavenie žalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak  

v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už  

z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej B., so sídlom  

v B., proti povinnému J. Z., bývajúcemu v B., o vymoženie 586,63 € s príslušenstvom,

na základe rozhodcovského rozsudku 15. júna 2012 sp. zn. W. Stáleho rozhodcovského

súdu zriadeného pri R., so sídlom T., IČO: X.,   vedenej na Okresnom súde Považská

Bystrica pod sp. zn. 4 Er 152/2013, nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci

nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie

uvedená vada konanie nezaťažila.

Oprávnená v dovolaní mylne tvrdí porušenie retroaktivity vychádzajúcej z čl. 1

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aplikáciou ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho

zákonníka v znení pred účinnosťou tohto znenia. Táto námietka oprávnenej neobstojí,

pretože právna predchodkyňa oprávnenej s povinným uzavreli zmluvu o úvere 10. marca

2008, to znamená za účinnosti znenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka (účinného  

od 1.1.2008), ktorý definuje spotrebiteľskú zmluvu ako každú zmluvu bez ohľadu  

na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa názoru oprávnenej je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237  

písm. e/ O.s.p., ktorej sa mali (ako to vyplýva z obsahu dovolania) dopustiť tým, že

skúmali podmienky vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinný nevyvinul žiadnu

aktivitu na takýto prieskum. Oprávnená však túto vadu namieta neopodstatnene.

Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu

nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak

konanie prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj

bez návrhu, je treba konanie zastaviť.

Exekučný súd   v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora  

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V tomto prípade z určujúceho obsahového

hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu

na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú

oprávnená uvádza taktiež vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu  

a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade

založili svoje rozhodnutia.

Dovolateľka ďalej tvrdila, že konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237

písm. f/ O.s.p., ktorej sa súd dopustil tým, že jej neumožnil podať kvalifikované

odvolanie proti uzneseniu prvostupňového súdu v dôsledku nedostatočného odôvodnenia

jeho rozhodnutia a odvolací súd sa nezaoberal odvolacími dôvodmi oprávnenej, ktoré  

v podanom odvolaní uviedla. Dovolateľka uviedla, že pred vydaním poverenia na výkon

rozhodnutia súd nemá skúmať formálnu a materiálnu stránku vykonateľnosti exekučného

titulu.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že vyššie uvedená námietka

dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí

súdov oboch stupňov nie je dôvodná.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné

zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý

argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď  

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko  

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko  

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins  

c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede  

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,   t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku (v danom prípade aj uznesenia  

s poukazom na § 167 ods. 2 O.s.p.) súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal  

a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník

konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané  

a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov

riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to,

aby odôvodnenie uznesenia bolo presvedčivé.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že

v odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa

potvrdil (aj s poukazom na obsah a dôvodnosť odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia

nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné,

pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia

príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry

ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľka sa s právnym názorom všeobecného

súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06).

Oprávnená ďalej namietala vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú dovolateľka

videla v tom, že súdy oboch stupňov jej odopreli vykonateľnosť právoplatného  

a vykonateľného exekučného titulu vydaného v súlade so zákonom. Uviedla, že súdy nemôžu preskúmavať právoplatné a vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je

procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi

odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej

ochrany jeho práv.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie  

a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh

na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul

opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne

vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú

splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O.s.p.

Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako

rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom

rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu

rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak

oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným

súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu

vydaného v rozhodcovskom konaní.

Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom  

pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu

posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora  

na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný

titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou  

na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide   o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej.  

V nadväznosti na uvedené je treba poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 sp. zn. 3 Cdo 164/1996

publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna

exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke

formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa,

aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu

zastavená“.

Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul

rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť

otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. v tomto prípade

platnej) rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  

z 9. februára 2012 sp. zn. 3 Cdo 122/2011).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy  

v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len

realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2

Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore  

so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn.

6 Cdo 1/2012).

V danej veci súdy konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú  

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo  

o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné

predpoklady.

K námietke dovolateľky, že právna predchodkyňa oprávnenej v danom prípade

len plnila zákonnú povinnosť, dovolací súd uvádza, že zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách

v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere (ďalej len „zákon č. 483/2001 Z.z.“)  

v ustanovení § 93b ods. 1 zakotvoval povinnosť bánk ponúknuť svojim klientom

neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné

vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym

rozhodcovským súdom zriadeným podľa zákona o rozhodcovskom konaní. Oprávnená

zastáva názor, že predmetnou rozhodcovskou doložkou jej právna predchodkyňa (banka)

len plnila svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu z uvedeného ustanovenia, a preto

nemôže ísť o neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy. Dovolací súd preto

poukazuje na doslovné znenie § 93b ods. 1 ustanovenia zákona č. 483/2001 Z.z.,   v zmysle ktorého „Banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim

klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné

vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym

rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona“ (osobitným zákonom  

sa tu v zmysle poznámky pod čiarou 88k rozumie zákon č. 244/2002 Z.z. (ako celok)  

a tiež § 67 ods. 1 zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku a o doplnení a zmene

niektorých zákonov – ďalej len „zákon č. 510/2002 Z.z.“). Poznámka pod čiarou nemá

síce normatívny charakter, slúži ale na spresnenie výkladu zákona (viď R 109/2011).

Dovolací súd preto pri výklade ustanovenia § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. vzal  

na zreteľ právne predpisy, na ktoré sa pri tomto ustanovení pod čiarou odkazuje.

Zohľadnil, že zákon č. 244/2002 Z.z. je právny predpis, ktorý obsahuje ustanovenia

všeobecnej povahy charakterizujúce každé rozhodcovské konanie, zloženie a činnosť

všetkých rozhodcovských súdov, štandardný priebeh rozhodcovského konania, náležitosti

rozhodcovského rozhodnutia, ako aj všeobecné predpoklady jeho zrušenia, uznania  

a výkonu. Prihliadol tiež na to, že ustanovenie § 67 ods. 1 zákona č. 510/2002 Z.z. má

podstatne konkrétnejšiu povahu, zohľadňujúcu individuálne postavenie banky a okolnosti

prípadu, v ktorom dodávateľom je banka a v jej spotrebiteľskom spore s klientom ide  

o plnenie z bankového obchodu. Podľa tohto ustanovenia sú banky a pobočky

zahraničných bánk povinné spoločne alebo prostredníctvom svojho záujmového

združenia zriadiť stály rozhodcovský súd podľa osobitného zákona so sídlom  

v Bratislave; štatútom tohto stáleho rozhodcovského súdu sa môžu zriadiť aj jeho

pobočky. Podľa § 67 ods. 2 zákona č. 510/2002 Z.z. stály rozhodcovský súd podľa

odseku 1 je príslušný rozhodovať predovšetkým spory z platobného styku, ktoré vznikli medzi a/ vykonávacími inštitúciami a ich klientmi pri vykonávaní prevodov,  

b/ vydavateľmi elektronických platobných prostriedkov a oprávnenými držiteľmi

elektronických platobných prostriedkov pri vydávaní a používaní elektronických

platobných prostriedkov. Citované zákonné ustanovenia mali viesť právnu predchodkyňu

oprávnenej (Poštovú banku, a.s.) k tomu, aby klientovi (povinnému) ponúkla

neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné spory  

zo zmluvy o úvere budú rozhodované: a/ v rozhodcovskom konaní, b/ pred stálym

rozhodcovským súdom, c/ zriadeným bankami spoločne alebo prostredníctvom ich záujmového združenia. V preskúmavanej veci spis nenasvedčuje tomu, že právna

predchodkyňa oprávnenej takto postupovala. Zo spisu nevyplýva, že by sa rozhodcovská

doložka, ktorá bola v danom prípade uzavretá, týkala rozhodcovského konania pred

takým rozhodcovským súdom, ktorý vykazuje vyššie uvedené znaky (viď a/ až c/).

Predmetné zmluvné dojednanie sa podľa všetkého netýka stáleho rozhodcovského súdu

zriadeného bankami alebo ich záujmovým združením, ale iného stáleho rozhodcovského

súdu, ktorý bol ustanovený odlišným subjektom. Námietku oprávnenej, že jej právna

predchodkyňa len plnila svoju zákonnú povinnosť, plnenie ktorej nemohlo viesť  

k neprijateľnej podmienke v spotrebiteľskej zmluve, preto dovolací súd považoval  

v danom prípade za nenáležitú.

Oprávnená v dovolaní ďalej tvrdila, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Iná vada

konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto

tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie  

z určitého zákonného dôvodu prípustné; o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

Záverom dovolací súd k námietkam dovolateľky ohľadne nesprávneho právneho

posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) dodáva, že právnym posúdením je činnosť

súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl

súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych

predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval

správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci

je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá

základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).

Dovolateľka dôvodila podanie dovolania aj podľa § 238 ods. 3 O.s.p., na čo

dovolací súd uvádza, že toto zákonné ustanovenie uvádza, proti ktorému rozsudku

odvolacieho súdu je prípustné dovolanie. V danom prípade odvolací súd rozhodoval uznesením, z ktorého dôvodu nie je možné aplikovať citované ustanovenie ako dôvod pre podanie dovolania.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.  

v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému

nie je dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,

nezaoberal sa uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p.  

v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnému

náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. novembra 2014

  JUDr. Martin Vladik, v.r.  

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová