Najvyšší súd
2 ECdo 253/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., so sídlom v B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou V., so sídlom v B., proti povinnej R. Š., bývajúcej vo V., o vymoženie 1 327,76 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom
súde Piešťany pod sp. zn. 13 Er 1014/2012, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Trnave z 29. apríla 2013 sp. zn. 10 CoE 155/2013, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie
na vymoženie sumy 1 327,76 € s príslušenstvom, pričom právo na vymáhanú sumu
preukazovala rozhodcovským rozsudkom z 30. mája 2012 sp. zn. W. Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného pri R., so sídlom T., IČO: X.. Súdny exekútor v zmysle
§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok”)
požiadal Okresný súd Piešťany o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Piešťany uznesením z 8. októbra 2012 č. k. 13 Er 1014/2012-14
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. V odôvodnení uviedol, že
právny predchodca oprávnenej a povinná uzavreli zmluvu o úvere, ktorá má charakter
zmluvy spotrebiteľskej. Súčasťou zmluvy boli aj obchodné podmienky, v ktorých sa nachádzala rozhodcovská doložka, na podklade ktorej v spore medzi účastníkmi rozhodol
rozhodcovský súd. Súd prvého stupňa posúdil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú
zmluvnú podmienku, a preto v dôsledku § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka ako
neplatnú. Poznamenal, že dojednanie takejto rozhodcovskej doložky a následné konanie
pred rozhodcovským súdom viedli k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú
mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Nakoľko neplatná
rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať
a rozhodnúť, rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom
rozhodcovského konania. Z tohto dôvodu je rozhodcovský rozsudok nulitný a ako
exekučný titul neúčinný. Na základe uvedeného súd prvého stupňa žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia zamietol (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).
Krajský súd v Trnave na odvolanie oprávnenej uznesením z 29. apríla 2013 sp. zn.
10 CoE 155/2013 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení uviedol, že
nemohol dospieť k inému záveru, než k tomu, ku ktorému už pred ním dospel súd prvého
stupňa, čiže k záveru o potrebe vyhodnotenia rozhodcovskej doložky tvoriacej podklad
pre vydanie rozhodcovského rozsudku slúžiaceho tu za exekučný titul za neprijateľnú,
a preto neplatnú, zmluvnú podmienku. Poznamenal, že logickým dôsledkom toho však
musel byť i ďalší záver, podľa ktorého neplatná rozhodcovská doložka nemohla platne
založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci a ani na vydanie
rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese
exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky. Pre nutnosť takéhoto nahliadania
na exekučný titul potom bez akéhokoľvek významu pre rozhodnutie v tejto veci bola
otázka dovolenosti plnenia priznaného exekučným titulom. Odvolací súd preto podľa
§ 251 ods. 4 O.s.p. a § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako
vecne správne potvrdil.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie.
Navrhla, aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil tak, že poverí súdneho
exekútora vykonaním exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie súdu
prvého a druhého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť
dovolania vyvodila z § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolateľka v dovolaní ďalej uviedla, že podľa jej názoru je tento jej
opravný prostriedok prípustný v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. Tvrdila, že právna
predchodkyňa oprávnenej (P.) postupovala v súlade s § 93 b/ zákona o bankách, ktorý jej
uložil povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky, s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú
ponuku. Mala za to, že v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa
už prv začalo konanie, a teda bolo v súlade so zákonom rozhodnuté
rozhodcovským rozsudkom. Považovala za neprijateľné, aby súd poprel právoplatnosť
a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, nakoľko sa nepodal návrh na začatie konania
o jeho zrušení, hoci bol podľa zákona potrebný. Namietala, že uvedeným konaním súdu
došlo k porušeniu čl. 2 ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky,
keďže vo veci je rozhodcovským rozsudkom daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci
„res iudicata“. Uviedla, že ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd
príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať či
už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale
len ako tzv. exekučný súd. Poukázala na to, že exekučný súd nie je súdom, ktorý
rozhoduje o opravných prostriedkoch voči exekučnému titulu a v exekučnom konaní
nepreskúmava vecnú správnosť rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom. Podľa názoru
oprávnenej uvedeným konaním súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu jej bolo odňaté
právo domáhať sa jej práva na uspokojenie pohľadávky v exekučnom konaní, nakoľko
súd vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané
v súlade so zákonom za nevykonateľné. Za významnú považovala aj okolnosť, že Súdny
dvor Európskej únie v žiadnom zo svojich rozhodnutí, týkajúcich sa výkladu smernice
93/13/EHS, vo vzťahu k rozhodcovským doložkám v spotrebiteľskej zmluve, nevyslovil
nekalosť takého dojednania per se, ale trvá na tom, že nekalosť môže byť daná len pri
splnení niektorých podmienok. Napadla aj právne závery súdov nižších stupňov
o neprijateľnosti podmienky, za ktorú považovali súdy zmluvné dojednanie účastníkov
o rozhodcovskej doložke uvedenej v zmluve o úvere. Odňatie práva oprávnenej konať
pred súdom sa odrazilo v tom, že uznesenia súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho súdu
neboli dostatočne odôvodnené. Namietala, že vo vzťahu k jej námietkam v odvolaní sa
odvolací súd obmedzil len na ich citáciu v uznesení s tým, že boli vyhodnocované v minimálnej miere, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie
a k odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Uviedla, že
exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex offo skúmať povahu
rozhodcovskej doložky vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Namietala, že postupom exekučného súdu bol porušený princíp rovnosti
účastníkov konania, pretože povinnú stranu nezákonne zvýhodnil, len na základe jej
postavenia. Poukazovala hlavne na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 499/2012, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 23/2013.
Povinná sa k dovolaniu oprávnenej písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)
po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená
v zmysle § 241 ods. 1 O.s.p. skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p.) najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
možno napadnúť dovolaním.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. Dovolanie je prípustné
proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého
stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1
O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie
výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie
o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených
uznesení, preto dovolanie oprávnenej podľa ustanovenia § 239 O.s.p. nie je prípustné.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté
rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených
v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí niektorou z nich. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľka vady v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p.
nenamietala a tieto nezistil ani dovolací súd.
Oprávnená namietala procesnú vadu v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p.
Pri posudzovaní existencie vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. (rozhodlo
sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov) dovolací súd vychádzal z ustanovenia § 7
ods. 1 O.s.p., podľa ktorého v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú
spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,
obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú
a nerozhodujú o nich iné orgány, ako i z ustanovenia § 104 ods. 1, druhá veta pred
bodkočiarkou O.s.p., podľa ktorého ak vec nespadá do právomoci súdov, alebo ak má
predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení
konania príslušnému orgánu.
O žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
rozhoduje súd (§ 44 ods. 1, 2, 3 Exekučného poriadku).
V prejednávanej veci je nepochybné, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí
do ich právomoci.
Dovolateľka ďalej prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 237 písm. d/ O.s.p.,
keď poukázala na prekážku res iudicate.
Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania,
ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicate) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu
konania. Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať
tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,
o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania
a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav
vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol
uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné,
ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného
konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový
dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či
neúplne. Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú
v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom
konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp.
či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní
procesné postavenie žalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak
v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už
z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej B., so sídlom v
B., proti povinnej R. Š., bývajúcej vo V., o vymoženie 1 327,76 € s príslušenstvom,
na základe rozhodcovského rozsudku z 30. mája 2012 sp. zn. W., ktorý vydal Stály
rozhodcovský súd zriadený pri R., so sídlom T., IČO: X., vedenej na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 13 Er 1014/2012, nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo
veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie
uvedená vada konanie nezaťažila.
Podľa názoru oprávnenej je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237
písm. e/ O.s.p., ktorej sa mali (ako to vyplýva z obsahu dovolania) dopustiť tým, že
skúmali podmienky vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinná nevyvinula žiadnu
aktivitu na takýto prieskum. Oprávnená však túto vadu namieta neopodstatnene.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu
nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak
konanie prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj
bez návrhu, je treba konanie zastaviť.
Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V tomto prípade z určujúceho obsahového
hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnená uvádza taktiež vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu
a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade
založili svoje rozhodnutia.
Dovolateľka ďalej tvrdila, že konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237
písm. f/ O.s.p., ktorej sa súd dopustil tým, že jej neumožnil podať kvalifikované
odvolanie proti uzneseniu prvostupňového súdu v dôsledku nedostatočného odôvodnenia
jeho rozhodnutia a odvolací súd sa nezaoberal odvolacími dôvodmi oprávnenej, ktoré
v podanom odvolaní uviedla. Dovolateľka uviedla, že pred vydaním poverenia na výkon
rozhodnutia súd nemá skúmať formálnu a materiálnu stránku vykonateľnosti exekučného titulu.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že vyššie uvedená námietka
dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí
súdov oboch stupňov nie je dôvodná.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné
zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku (v danom prípade aj uznesenia
s poukazom na § 167 ods. 2 O.s.p.) súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník
konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to,
aby odôvodnenie uznesenia bolo presvedčivé.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že
v odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa
potvrdil (aj s poukazom na obsah a dôvodnosť odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia
nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné,
pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia
príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Oprávnená ďalej namietala vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú dovolateľka
videla v tom, že súdy oboch stupňov jej odopreli vykonateľnosť právoplatného
a vykonateľného exekučného titulu vydaného v súlade so zákonom. Uviedla, že súdy
nemôžu preskúmavať právoplatné a vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je
procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia
účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh
na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul
opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne
vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú
splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O.s.p.
Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako
rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom
rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu
rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak
oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným
súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu
vydaného v rozhodcovskom konaní.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný
titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide
o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej.
V nadväznosti na uvedené je treba poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 sp. zn. 3 Cdo 164/1996
publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna
exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke
formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa,
aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu
zastavená“.
Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť
otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. v tomto prípade
platnej) rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 9. februára 2012 sp. zn. 3 Cdo 122/2011).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy
v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len
realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore
so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012).
V danej veci súdy konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo
o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné
predpoklady.
K námietke dovolateľky, že právna predchodkyňa oprávnenej v danom prípade
len plnila zákonnú povinnosť, dovolací súd uvádza, že zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách
v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere (ďalej len „zákon č. 483/2001 Z.z.“)
v ustanovení § 93b ods. 1 zakotvoval povinnosť bánk ponúknuť svojim klientom
neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné
vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym
rozhodcovským súdom zriadeným podľa zákona o rozhodcovskom konaní. Oprávnená
zastáva názor, že predmetnou rozhodcovskou doložkou jej právna predchodkyňa (banka)
len plnila svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu z uvedeného ustanovenia, a preto
nemôže ísť o neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy. Dovolací súd preto
poukazuje na doslovné znenie § 93b ods. 1 ustanovenia zákona č. 483/2001 Z.z.,
v zmysle ktorého „Banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim
klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné
vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym
rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona“ (osobitným zákonom
sa tu v zmysle poznámky pod čiarou 88k rozumie zákon č. 244/2002 Z.z. (ako celok)
a tiež § 67 ods. 1 zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku a o doplnení a zmene
niektorých zákonov – ďalej len „zákon č. 510/2002 Z.z.“). Poznámka pod čiarou nemá
síce normatívny charakter, slúži ale na spresnenie výkladu zákona (viď R 109/2011).
Dovolací súd preto pri výklade ustanovenia § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. vzal
na zreteľ právne predpisy, na ktoré sa pri tomto ustanovení pod čiarou odkazuje.
Zohľadnil, že zákon č. 244/2002 Z.z. je právny predpis, ktorý obsahuje ustanovenia
všeobecnej povahy charakterizujúce každé rozhodcovské konanie, zloženie a činnosť
všetkých rozhodcovských súdov, štandardný priebeh rozhodcovského konania, náležitosti rozhodcovského rozhodnutia, ako aj všeobecné predpoklady jeho zrušenia, uznania
a výkonu. Prihliadol tiež na to, že ustanovenie § 67 ods. 1 zákona č. 510/2002 Z.z. má
podstatne konkrétnejšiu povahu, zohľadňujúcu individuálne postavenie banky a okolnosti
prípadu, v ktorom dodávateľom je banka a v jej spotrebiteľskom spore s klientom ide
o plnenie z bankového obchodu. Podľa tohto ustanovenia sú banky a pobočky
zahraničných bánk povinné spoločne alebo prostredníctvom svojho záujmového
združenia zriadiť stály rozhodcovský súd podľa osobitného zákona so sídlom v Bratislave; štatútom tohto stáleho rozhodcovského súdu sa môžu zriadiť aj jeho
pobočky. Podľa § 67 ods. 2 zákona č. 510/2002 Z.z. stály rozhodcovský súd podľa
odseku 1 je príslušný rozhodovať predovšetkým spory z platobného styku, ktoré vznikli medzi a/ vykonávacími inštitúciami a ich klientmi pri vykonávaní prevodov,
b/ vydavateľmi elektronických platobných prostriedkov a oprávnenými držiteľmi
elektronických platobných prostriedkov pri vydávaní a používaní elektronických
platobných prostriedkov. Citované zákonné ustanovenia mali viesť právnu predchodkyňu
oprávnenej (Poštovú banku, a.s.) k tomu, aby klientovi (povinnej) ponúkla neodvolateľný
návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné spory zo zmluvy
o úvere budú rozhodované: a/ v rozhodcovskom konaní, b/ pred stálym rozhodcovským
súdom, c/ zriadeným bankami spoločne alebo prostredníctvom ich záujmového
združenia. V preskúmavanej veci spis nenasvedčuje tomu, že právna predchodkyňa
oprávnenej takto postupovala. Zo spisu nevyplýva, že by sa rozhodcovská doložka, ktorá
bola v danom prípade uzavretá, týkala rozhodcovského konania pred takým
rozhodcovským súdom, ktorý vykazuje vyššie uvedené znaky (viď a/ až c/). Predmetné
zmluvné dojednanie sa podľa všetkého netýka stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
bankami alebo ich záujmovým združením, ale iného stáleho rozhodcovského súdu, ktorý
bol ustanovený odlišným subjektom. Námietku oprávnenej, že jej právna predchodkyňa
len plnila svoju zákonnú povinnosť, plnenie ktorej nemohlo viesť k neprijateľnej
podmienke v spotrebiteľskej zmluve, preto dovolací súd považoval v danom prípade
za nenáležitú.
Neobstojí ani námietka oprávnenej, že boli porušené jej právne istoty a legitímne očakávania s poukazom na rozhodovaciu činnosť súdov Slovenskej
republiky a na jednotlivé uznesenia odvolacích súdov v Bratislave a Banskej Bystrici. Je
potrebné konštatovať, že Najvyšší súd Slovenskej republiky zobral na vedomie jednotlivé
rozhodnutia a poznamenáva, že sú to zrušujúce rozhodnutia, v ktorých bol vyslovený
právny názor senátu krajského súdu v individuálnej veci. Právne otázky uvedené
v jednotlivých rozhodnutiach sú v súčasnej dobe široko judikované v rozhodovacej
činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Takisto neobstojí námietka oprávnenej, že postupom exekučného súdu bol
porušený princíp rovnosti účastníkov konania, pretože povinnú nezákonne zvýhodnil, len
na základe jej postavenia. Svojím postupom exekučný súd naplnil príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa v spotrebiteľskej veci, ktorý má prednosť pred
princípom „vigilantibus iura scripta sunt“ (práva patria bdelým). V tejto súvislosti
dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 18. septembra 2012 sp. zn. 5 CoE 230/2011.
Oprávnená v dovolaní ďalej tvrdila, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Iná vada
konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto
tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie
z určitého zákonného dôvodu prípustné; o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
Záverom dovolací súd k námietkam dovolateľky ohľadne nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) dodáva, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci
je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá
základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
Dovolateľka dôvodila podanie dovolania aj podľa § 238 ods. 3 O.s.p., na čo
dovolací súd uvádza, že toto zákonné ustanovenie uvádza, proti ktorému rozsudku
odvolacieho súdu je prípustné dovolanie. V danom prípade odvolací súd rozhodoval
uznesením, z ktorého dôvodu nie je možné aplikovať citované ustanovenie ako dôvod pre
podanie dovolania.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému
nie je dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,
nezaoberal sa uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnej
náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. januára 2015
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová