Najvyšší súd  

2 ECdo 188/2014

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   právnej   veci   navrhovateľa   GRATIO HOLDINGS LTD., so sídlom No. 4, Riga Fereou street, Omega Court, 4th Floor, Office 41, 3095 Limassol, Cyperská republika, registračné č. HE 223179, zastúpeného Advokátskou

kanceláriou Škubla & Partneri s.r.o., Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava,  

IČO: 36 861 154, proti odporcovi Magyar Nemzeti Vagyonkezelö Zártkörüen Müködö

Részvénytársaság, Pozsonyi út 56, 1133 Budapešť, Maďarská republika, Cg. 01-10-045784,

zastúpenému Advokátskou kanceláriou Legal Counsels s.r.o., Tallerova 10, Bratislava,  

IČO: 36 364 606, o vyhlásení exekúcie za neprípustnú, vedenej na Okresnom súde

Bratislava III pod sp. zn. 35 Er 1427/2005, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského

súdu v Bratislave z 21. februára 2014 sp. zn. 18 CoE 453/2013, takto  

r o z h o d o l :

Z r u š u j e   rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 21. februára 2014 sp. zn.  

18 CoE 453/2013 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava III uznesením z 19. decembra 2006 č. k. 35 Er 1427/05-83

vyhlásil za neprípustnú akúkoľvek exekúciu podľa Exekučného poriadku, ktorá má byť

vykonaná na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovské rozhodnutie vydané

7. októbra 2004 Medzinárodným arbitrážnym centrom pri Rakúskej obchodnej a priemyselnej

komore vo Viedni, Rakúsko (v anglickom jazyku : International Arbitral Centre of the

Austrian Federal Economic Chamber) vo veci Állami Privatizációs és Vagyonkezelö Rt.

c/a VSŽ, akciová spoločnosť, Košice (súčasné obchodné meno Slovenské investičné

družstvo), vedenej pod číslom SCH-4821.

Odporcovi (predtým Állami Privatizációs és Vagyonkezelö Rt., Pozsonyi út 56,

H – 1133 Budapešť, Maďarsko) uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov

konania v sume 6 373,20 Sk v lehote do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

Na odvolanie odporcu Krajský súd v Bratislave uznesením z 30. októbra 2007 sp. zn.

16 CoE 107/2007 napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava III č. k. 35 Er 1427/05-83

z 19. decembra 2006 zmenil tak, že návrh navrhovateľa (predtým Slovenské investičné

družstvo, Osadná 11, Bratislava) zamietol. Výrok o náhrade trov konania zmenil tak,  

že odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Zároveň ďalším výrokom odporcovi nepriznal

náhradu trov odvolacieho konania. Dospel k záveru, že rozhodnutie prvostupňového súdu nie

je vecne správne. Podľa jeho názoru návrh na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú, nie je

návrhom, podanie ktorého by malo za následok začatie exekučného konania v zmysle § 36

Exekučného poriadku, ale jeho aplikácia prichádza do úvahy až v priebehu už začatého

exekučného konania, pretože len začaté konanie je možné zastaviť, a podľa § 57 ods. 1

písm. g/ Exekučného poriadku následkom vyhlásenia exekúcie za neprípustnú je práve

zastavenie exekúcie. Je nesporné, že medzi účastníkmi, na základe exekučného titulu,

ktorým je predmetné rozhodcovské rozhodnutie, nebolo začaté exekučné konanie podaním

návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 36 Exekučného poriadku. Keďže doposiaľ nebolo

začaté exekučné konanie, nemožno považovať za dôvodný návrh navrhovateľa na vyhlásenie

exekúcie za neprípustnú a na jej zastavenie. Zistil, že označenie účastníka exekučného

konania navrhovateľom v podanom návrhu nie je v súlade s ustanovením § 37 Exekučného

poriadku, z ktorého vyplýva, že účastníkmi konania sú oprávnený a povinný. Námietky

navrhovateľa týkajúce sa právnej úpravy uznávania cudzích rozhodnutí s poukazom  

na obmedzené možnosti povinného uplatniť dôvody odopretia uznania nepovažoval  

za dôvodné, pretože dospel k záveru, že Exekučný poriadok neobsahuje žiadnu úpravu

preventívneho konania, ktoré by bolo možné viesť pred začatím samotnej exekúcie, a začatie

exekučného konania podaním návrhu podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného

poriadku by bolo v rozpore s úpravou exekučného konania v zmysle § 36 a nasl. Exekučného

poriadku. Uznesenie súdu prvého stupňa preto podľa § 220 O.s.p. zmenil tak, že návrh

navrhovateľa zamietol.

Na dovolanie navrhovateľa Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo 14. mája

2009 sp. zn. 2 Cdo 137/2008 zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 30. októbra 2007

sp. zn. 16 CoE 107/2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo svojom rozhodnutí vytkol odvolaciemu súdu, že v odôvodnení svojho rozhodnutia, aj napriek námietkam odporcu

uvedených v odvolaní, týkajúcich sa právomoci súdu, resp. nedostatku právomoci súdu

rozhodovať v danej veci (č. l. 116 a 117 spisu) sa vôbec nezaoberal a tak ani nereagoval  

na dôvody súdu prvého stupňa týkajúce sa právomoci súdu a odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia nie je dostatočne preskúmateľné. Ďalej uviedol, že odvolací súd sa v odôvodnení

svojho rozhodnutia nevyporiadal s námietkami odporcu uvedenými v odvolaní, týkajúcimi sa

právomoci a nezaoberal sa ani dôvodmi súdu prvého stupňa. Nevysvetlil svoj názor, či je

alebo nie je daná právomoc slovenských súdov v danej veci.

Krajský   súd   v   Bratislave   následne   uznesením   z   30.   septembra   2010   sp. zn.  

18 CoE 446/2009 uznesenie Okresného súdu Bratislava III č. k. 35 Er 1427/2005-83

z 19. decembra 2006 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že predovšetkým  

sa v predmetnej veci nejedná o exekučnú vec, pretože nejde o vec exekučného konania podľa

ustanovení Exekučného poriadku a uviedol, že v danej veci ide o konanie podľa § 80 písm. c/

O.s.p., teda o určovaciu žalobu. Na základe toho konštatoval nesprávnosť postupu súdu

prvého stupňa, ktorý mal potom postupovať podľa tretej časti O.s.p. a rozhodnúť rozsudkom,

keďže ide o rozhodnutie vo veci samej. Ďalej uviedol, že nesporne ide o konanie   s   medzinárodným prvkom, podmienkou ktorej veci je splnenie podmienky konania,  

t. j. právomoci súdov Slovenskej republiky a súd prvého stupňa správne vyhodnotil existenciu

svojej právomoci na prejednanie veci. Záverom uviedol, že z odvolaním napadnutého

rozhodnutia nevyplýva, akými úvahami sa prvostupňový súd riadil pri posudzovaní otázky

naliehavosti právneho záujmu na podanej žalobe, čím ho mal za preukázaný a v akej miere,

keď otázka neprípustnosti exekúcie je samostatnou procesnou úvahou v prebiehajúcom

exekučnom konaní. Touto okolnosťou sa okresný súd nezaoberal aj keď mal za nesporné,  

že exekučné konanie dosiaľ neprebieha a keďže sa nedostatočne zaoberal opodstatnenosťou

žaloby je v tejto časti rozhodnutie okresného súdu nepreskúmateľné.

Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 21. júna 2013 č. k. 35 Er 1427/2005-1011

určil, že akákoľvek exekúcia, ktorá má byť vykonaná na základe rozhodcovského rozsudku  

(v pôvodnom označení „Arbitral Award“) vydaného Medzinárodným rozhodcovským súdom

Hospodárskej komory Rakúska („International Arbitral Centre of the Austrian Federal

Economic Chamber“), sp. zn. SCH-4821 zo dňa 7.10.2004, vydaného vo Viedni vo veci

žalobcu Hungarian Privatization and State Holding Company, Pozsonyi út 56, 1133 Budapest,

Hungary a žalovaného VSZ a.s. Kosice, Trnavská cesta 8/A, 820 05 Bratislava, Slovak republic, o zaplatenie čiastky vo výške HUF 1.328.548.000,- s príslušenstvom a čiastky  

vo výške USD 1.114.954,- s príslušenstvom je neprípustná. Odporcu zaviazal zaplatiť

navrhovateľovi   náhradu   trov   konania   v   sume   8 872,74   Eur   v   lehote   do   troch   dní  

od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení vzhľadom k usmerneniu krajského súdu uviedol,

že naliehavý právny záujem v prejednávanej veci je daný, pretože trvá stav objektívnej

právnej neistoty v právnom vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom, ktorý spočíva v tom,  

či je odporca oprávnený sa voči navrhovateľovi domáhať núteného výkonu rozhodnutia

v exekučnom konaní z titulu pohľadávky z rozhodcovského rozsudku. Takýto stav neistoty

ohrozuje právne postavenie navrhovateľa, t. j. či je navrhovateľ povinný z donútenia plniť

odporcovi. Odstránenie tohto stavu právnej neistoty nemôže navrhovateľ požadovať v inom

konaní, v ktorom by vystupoval ako navrhovateľ. Rovnako rozhodnutie v prejednávanej veci

je spôsobilé zastaviť prípadné následné exekučné konanie.

Na odvolanie odporcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 21. februára 2014  

sp. zn. 18 CoE 453/2013 rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 35 Er 1427/2005-1011

z 21. júna 2013 zmenil tak, že žalobu zamietol. Navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške   2 238,48   Eur   do   troch   dní  

od právoplatnosti rozhodnutia na účet právneho zástupcu odporcu. V odôvodnení uviedol,  

že predmetom konania je určovacia žaloba podľa § 80 písm. c/ O.s.p., sledujúca vyhlásenie

neprípustnosti akejkoľvek exekúcie na podklade cudzieho rozhodcovského rozsudku. Podanie

žaloby v danom prípade nerieši a ani nemôže riešiť celý obsah a dosah sporného právneho

vzťahu či práva medzi účastníkmi, pričom práve určovacie žaloby slúžia potrebám

praktického života a nemôžu viesť k zbytočnému rozmnožovaniu sporov. Naliehavý právny

záujem na požadovanom určení je preto súčasne daný len vtedy, keď je spôsobilý odstrániť

stav právnej neistoty navrhovateľa alebo ohrozenie jeho práva.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ a žiadal,

aby dovolací súd zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 18 CoE 453/2013-1162  

zo dňa 21. februára 2014 tak, že rozsudok Okresného súdu Bratislava III  

č. k. 35 Er 1427/2005-1011 zo dňa 31. júna 2013 potvrdí a zaviaže odporcu na náhradu trov

dovolacieho konania. Uviedol, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 (§ 241 ods. 2

písm. a/ O.s.p.), konkrétne v konaní došlo k vade podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.,  

t. j. postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Rozsudok krajského súdu

považoval za nepreskúmateľný a nedostatočne zdôvodnený. Ďalej uviedol, že konanie   je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ O.s.p.) a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ O.s.p.).

Odporca vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhovateľa uviedol, že ho považuje  

za bezdôvodné a navrhol, aby dovolací súd podané dovolanie zamietol, nakoľko nie sú dané

dôvody dovolania a nezistil ani vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté

rozhodnutie zrušiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom  

(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel

k záveru, že dovolanie je procesne prípustné (§ 239 ods. 1 O.s.p.), a že predmetné rozhodnutie

odvolacieho súdu je potrebné zrušiť.

V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov,  

že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ

označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmal dovolací

súd, či konanie nie je postihnuté tzv. inou vadou konania. Inou vadou konania, na ktorú musí

dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorej

dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení

upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.

Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho  

sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti

považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.

Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, a aby sa

mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť

konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06).

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva

je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie

v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (napr. II. ÚS 85/06).

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu

zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní

predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania  

so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia

vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001  

II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).

Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov  

v   občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani  

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Právo účastníka na riadne odôvodnenie rozhodnutia je jednoznačne takým procesným

právom, ktoré mu je v občianskom súdnom konaní priznané za účelom obhájenia a ochrany

jeho práv a právom chránených záujmov.

Tak odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj odôvodnenie rozsudku

odvolacieho súdu musia mať náležitosti uvedené v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211

O.s.p.). Musia obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti

výroku rozsudku. Súdy sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musia vyporiadať so všetkými

rozhodujúcimi skutočnosťami a ich myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne

vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale

tiež   s poukazom na   právne   závery,   ktoré prijali.   Účelom odôvodnenia   rozsudku je

predovšetkým preukázať správnosť rozsudku. Odôvodnenie musí byť súčasne i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí v konaní o riadnom alebo

mimoriadnom opravnom prostriedku, t. j. musí byť preskúmateľné.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že konanie na súde nižšieho stupňa

(krajský súd) je postihnuté tzv. inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie  

vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). O vadu tejto povahy ide tiež v prípade, že odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia nie je dostatočne preskúmateľné. Aj odôvodnenie uznesenia

odvolacieho   súdu   musí   spĺňať   náležitosti   uvedené   v   ustanovení   § 157   ods. 2   O.s.p.  

(§ 211 ods. 2 O.s.p.). Odôvodnenie musí obsahovať výklad opodstatnenosti, zákonnosti,

spravodlivosti rozhodnutia a takisto zaoberajúc sa námietkami účastníkov konania uvedených

v odvolaní a reagujúc na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa. Z odôvodnenia rozhodnutia

krajského súdu je zrejmé, že tento cituje časti rozhodnutia okresného súdu, na ktorých

okresný súd založil svoje rozhodnutie, avšak žiadnym spôsobom na ne nereaguje, žiadnym

spôsobom sa s nimi nevysporiadava. Uvedené vystupuje do popredia aj na základe

skutočnosti,   že   navrhovateľ   v   konaní   vo   svojich   vyjadreniach   k   odvolaniu   odporcu

argumentačne zvýrazňuje správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa a povinnosť súdu vysporiadať sa aj s vyjadreniami druhej strany sporu tu vystupuje práve v danom prípade, keď

súd vo veci vydal zmeňujúce rozhodnutie. Rovnako v časti rozhodnutia odvolacieho súdu   na str. 8 odvolací súd vymenoval rozhodnutia súdov v súvisiacich konaniach ako aj fakty

známe z obsahu spisu, avšak tieto vecne nespojil s nasledujúcim záverom o nedostatku

naliehavého právneho záujmu. Odôvodnenie odvolacieho súdu tak vyznieva nepresvedčivo  

a chýba mu medziiným aj odôvodnenie záveru, ktorý na základe vymenovaných faktov

vyslovil. Dovolací súd poukazuje aj na skutočnosť, že v danej veci už raz dovolací súd konal

a uznesením zo 14.5.2009 sp. zn. 2 Cdo 137/2008 zrušil rozhodnutie krajského súdu, keď mu

vytýkal práve nedostatky v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu. Za daných okolností je

nevyhnutné prisvedčiť názoru dovolateľa, že sa odvolací súd jasným a zrozumiteľným

spôsobom nevysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli pre vydanie rozhodnutia

podstatné. Zároveň po preskúmaní danej veci dovolací súd nezistil existenciu vád konania

v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p.

Ďalšie námietky dovolateľa dovolací súd zatiaľ považoval za právne bezvýznamné.

S poukazom na vyššie uvedené preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok

odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.).

V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne znovu o trovách pôvodného

a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. júna 2015

  JUDr. Martin V l a d i k, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová