2 ECdo 17/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v exekučnej veci   oprávnenej   S., so sídlom v B., proti povinnému T. S., bývajúcemu v T., o vymoženie 99,57 € s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 49 Er 2944/2011, o dovolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 12. marca 2012 sp. zn.   23 CoE 22/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trenčín uznesením z 20. októbra 2011 č.k. 49 Er 2944/2011-18

zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Rozhodnutie odôvodnil poukazom na § 41 ods. 2 písm. f/, § 44 ods. 2 zákona  

č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 71 ods. 3 zákona  

č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok), § 88 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb.  

o priestupkoch. Exekučným titulom vo veci bol blok na pokutu nezaplatenú na mieste  

zo 17. septembra 2008 č. O., ktorý vydal Okresný dopravný inšpektorát Okresného

riaditeľstva Policajného zboru v T., ktorý nadobudol právoplatnosť 17. septembra 2008 a

vykonateľnosť 3. októbra 2008. Výkon rozhodnutia možno nariadiť najneskôr do 3 rokov po

uplynutí lehoty určenej pre splnenie uloženej povinnosti (§ 71 ods. 3 Správneho poriadku).

Lehota stanovená pre nariadenie výkonu rozhodnutia začína plynúť odo dňa vykonateľnosti

rozhodnutia a je považovaná za lehotu prekluzívnu. Po uplynutí tejto lehoty nemožno výkon

rozhodnutia nariadiť. Pre určenie zachovania zákonnej lehoty nie je právne významné začatie

konania, ale jeho nariadenie orgánom uskutočňujúcim výkon rozhodnutia. Vzhľadom   na uvedené,   výkon   rozhodnutia   bolo   možné   nariadiť   v   danom   prípade najneskôr do 3.

októbra 2011. Súd na preklúziu prihliadal z úradnej povinnosti, preto žiadosť súdneho

exekútora o vydanie poverenia na výkon exekúcie zamietol.

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením z 12. marca 2012 sp. zn.  

23 CoE 22/2012 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Rozhodnutie

odôvodnil tým, že pre určenie toho, či trojročná zákonná prekluzívna lehota je v konkrétnom

prípade zachovaná, nie je právne významné začatie exekučného konania, ako sa mylne

domnievala oprávnená, ale jeho nariadenie orgánom uskutočňujúcim výkon rozhodnutia,  

v danom prípade podľa Exekučného poriadku rozhodnutím súdneho exekútora, ktorý

uskutočňuje exekúciu a to upovedomením o začatí exekúcie. V tejto súvislosti odvolací súd

uviedol, že exekučné konanie sa síce začína doručením návrhu oprávneného/oprávnenej  

na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, avšak samotný výkon exekúcie začína až

vydaním poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Prvým úkonom samotnej

exekučnej činnosti súdneho exekútora je vydanie upovedomenia o začatí exekúcie v zmysle  

§ 47 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku. Tento úkon však môže exekútor vykonať až

potom, ako bol exekučným súdom poverený na vykonanie exekúcie. V prípade bloku  

na pokutu nezaplatenú na mieste zo 17. septembra 2008 č. O. zákonná trojročná prekluzívna

lehota začala plynúť 3. októbra 2008 a uplynula 3. októbra 2011. V predmetnej exekučnej veci bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdu

prvého stupňa preukázateľne doručená 4. októbra 2011, teda po uplynutí trojročnej zákonnej

lehoty. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil podľa  

§ 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Žiadala

rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania

vyvodzovala z § 237 písm. f/ O.s.p. Uviedla, že neboli dané zákonné dôvody na zamietnutie

žiadosti súdneho exekútora o vykonanie exekúcie a pokiaľ súdy napriek tomu jej žiadosti

nevyhoveli, odňali oprávnenej možnosť domôcť sa zákonným spôsobom výkonu

vykonateľného exekučného titulu. Poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo 17. decembra 2009 sp. zn. 1 Cdo 177/2009 a z 5. februára 2009 sp. zn.  

5 Cdo 318/2008. Uviedla, že v danej veci nebolo možné aplikovať § 71 ods. 3 Správneho

poriadku a to vzhľadom na legislatívne zmeny v oblasti výkonu rozhodnutia. Oprávnená

uplatňuje svoje právo podaním návrhu na vykonanie exekúcie, pričom doručenie návrhu súdnemu exekútorovi spôsobuje začatie exekučného konania. Súdy si nesprávne vyložili

termín „nariadiť výkon rozhodnutia“ a vychádzali tak z predpokladu, že pre určenie toho, či

prekluzívna lehota je zachovaná, nie je právne významné začatie konania, ale jeho nariadenie

orgánom uskutočňujúcim výkon rozhodnutia, t.j. upovedomením o začatí exekúcie vydaným

súdnym exekútorom. Ak by sa pripustilo, že rozhodujúcim dňom pri hodnotení splnenia

podmienky zachovania prekluzívnej lehoty by bol deň vydania, resp. doručenia

upovedomenia o začatí exekúcie, oprávnená by sa mohla dostať do značnej právnej neistoty.

Podotkla, že v obdobných prípadoch súdy poverenie súdnemu exekútorovi vydali. Ďalej má

za to, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nespĺňa požiadavky v zmysle § 157  

ods. 2 O.s.p., odôvodnenie je nedostatočné, neurčité, nezrozumiteľné.

Povinný sa k dovolaniu oprávnenej písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. Dovolanie je prípustné proti

uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,  

b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 239

ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo

potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia  

na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Dovolaním oprávnenej je napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré

nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., proti ktorým zákon pripúšťa

dovolanie. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení vyvodiť nemožno.

Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté

rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených  

v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí

niektorou z nich. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto  

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh  

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady konania v zmysle § 237  

písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli

najavo.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov

nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní

odňatá možnosť pred súdom konať.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne

nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie

procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania.

Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237  

písm. f/ O.s.p. nezakladá na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní. Podstatou jej dovolacích

námietok je, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení

zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska teda z jej strany nejde o námietku odňatia

možnosti konať pred súdom, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe  

na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia

veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Podstatná časť dovolacích námietok oprávnenej spočíva v tvrdení, že súdy v danom

prípade vychádzali z nesprávnej interpretácie § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.  

a v nadväznosti na to dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, že z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty nie je určujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie

exekúcie.

Uvedená časť výhrad dovolateľky voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti

súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový

stav (správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu

normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne

posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval

správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne

do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením

veci. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým

možno úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.);

nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou konania  

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Samotné nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších

stupňov nezakladá však prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď tiež R 54/2012  

a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010,   2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011).

Z dovolania vyplýva, že oprávnená vidí určitú podobnosť preskúmavanej veci s inými

exekučnými vecami, v ktorých už najvyšší súd skôr rozhodoval a vyslovil názor, že

„nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

sa teda oprávnenému v konečnom dôsledku odopiera právo na výkon vykonateľného

rozhodnutia, čo sa rovná odmietnutiu spravodlivosti“ (uznesenie najvyššieho súdu  

zo 17. decembra 2009 sp. zn. 1 Cdo 177/2009), resp. že „za porušenie práva na spravodlivý

súdny proces treba považovať aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli

splnené zákonom stanovené podmienky“ (uznesenie najvyššieho súdu z 5. februára 2009  

sp. zn. 5 Cdo 318/2008).

Pokiaľ základná téza dovolania v preskúmavanej veci spočíva v námietke oprávnenej,

že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci,   v predmetných konaniach išlo o vady procesnoprávnej povahy. Najvyšší súd to vo veci sp. zn.

5 Cdo 318/2008 vyjadril slovami „pokiaľ sa súdy... neobmedzili len na to, čo v tomto štádiu

exekučného konania mali (a mohli) skúmať, ale sa (už) v ňom neprípustne a bez zákonného

podkladu zaoberali tým, čo mohli skúmať (až) v neskorších štádiách tohto konania, mal ich

procesný postup znaky odopretia spravodlivosti“. Aj v dovolateľkou uvádzanej veci sp. zn.  

1 Cdo 177/2009 išlo o procesnú povahu nesprávnosti vedúcej k zrušeniu dovolaním

napadnutého rozhodnutia (viď tú časť odôvodnenia tohto rozhodnutia, ktorá vysvetľuje, že

zákon neurčuje dôkazné prostriedky, ktorými môže oprávnený osvedčiť svoje tvrdenia).

Najvyšší súd poukazuje na to, že dovolanie nie je ďalším odvolaním a dovolací súd nie je

treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (porovnaj tiež

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 15/2011, 2 Cdo 180/2011, 3 Cdo 84/2012,  

4 Cdo 46/2011, 5 Cdo 126/2010, 6 Cdo 140/2011, 7 Cdo 62/2011).

Názor oprávnenej vyjadrený v dovolaní, že zamietnutie žiadosti súdneho exekútora  

o udelenie poverenia, ktoré nemá oporu v zákone, zakladá procesnú vadu konania  

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, sa prieči povahe a účelu dovolania a dovolacieho konania. Tento názor dovolateľky sa blíži k celkom

neprijateľnému názoru, že aj každé vecne nesprávne zamietnutie žaloby (založené napríklad

na nesprávnom právnom názore o preklúzii žalobou uplatneného práva) je vždy procesnou

vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že i keby tvrdenia oprávnenej  

o nesprávnom právnom posúdení veci boli prípadne v preskúmavanej veci opodstatnené

(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), oprávnenou vytýkaná okolnosť by

mala síce za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale

prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či

odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či  

zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy

až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v danej veci nešlo).

Keďže dovolanie oprávnenej nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť  

k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p.).

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že zamietnutím žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola v preskúmavanej veci odňatá

možnosť oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Dovolateľka taktiež tvrdila, že uznesenie odvolacieho súdu nespĺňa požiadavky

kladené na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje  

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je uvedené inak, použijú sa na uznesenie primerane

ustanovenia o rozsudku.

Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom

súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že  

v odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody

rozhodnutia, t.j. prečo žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia zamietol. Rovnako

odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody,  

pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia nemožno považovať  

za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade  

a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich

účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ/ka

sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06).

Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že v konaní nebola dovolateľke

odňatá možnosť konať pred súdom a že prípustnosť jej dovolania nemožno vyvodiť z § 239

O.s.p., ani z § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesne

neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravu dovolacieho konania, nezaoberal sa

napadnutým uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnej povinnému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však trovy dovolacieho

konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.), navyše

povinnému ani žiadne trovy v dovolacom konaní nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. novembra 2013

  JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová