2 ECdo 17/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej S., so sídlom v B., proti povinnému T. S., bývajúcemu v T., o vymoženie 99,57 € s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 49 Er 2944/2011, o dovolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 12. marca 2012 sp. zn. 23 CoE 22/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trenčín uznesením z 20. októbra 2011 č.k. 49 Er 2944/2011-18
zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Rozhodnutie odôvodnil poukazom na § 41 ods. 2 písm. f/, § 44 ods. 2 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 71 ods. 3 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok), § 88 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch. Exekučným titulom vo veci bol blok na pokutu nezaplatenú na mieste
zo 17. septembra 2008 č. O., ktorý vydal Okresný dopravný inšpektorát Okresného
riaditeľstva Policajného zboru v T., ktorý nadobudol právoplatnosť 17. septembra 2008 a
vykonateľnosť 3. októbra 2008. Výkon rozhodnutia možno nariadiť najneskôr do 3 rokov po
uplynutí lehoty určenej pre splnenie uloženej povinnosti (§ 71 ods. 3 Správneho poriadku).
Lehota stanovená pre nariadenie výkonu rozhodnutia začína plynúť odo dňa vykonateľnosti
rozhodnutia a je považovaná za lehotu prekluzívnu. Po uplynutí tejto lehoty nemožno výkon
rozhodnutia nariadiť. Pre určenie zachovania zákonnej lehoty nie je právne významné začatie
konania, ale jeho nariadenie orgánom uskutočňujúcim výkon rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené, výkon rozhodnutia bolo možné nariadiť v danom prípade najneskôr do 3.
októbra 2011. Súd na preklúziu prihliadal z úradnej povinnosti, preto žiadosť súdneho
exekútora o vydanie poverenia na výkon exekúcie zamietol.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením z 12. marca 2012 sp. zn.
23 CoE 22/2012 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Rozhodnutie
odôvodnil tým, že pre určenie toho, či trojročná zákonná prekluzívna lehota je v konkrétnom
prípade zachovaná, nie je právne významné začatie exekučného konania, ako sa mylne
domnievala oprávnená, ale jeho nariadenie orgánom uskutočňujúcim výkon rozhodnutia,
v danom prípade podľa Exekučného poriadku rozhodnutím súdneho exekútora, ktorý
uskutočňuje exekúciu a to upovedomením o začatí exekúcie. V tejto súvislosti odvolací súd
uviedol, že exekučné konanie sa síce začína doručením návrhu oprávneného/oprávnenej
na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, avšak samotný výkon exekúcie začína až
vydaním poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Prvým úkonom samotnej
exekučnej činnosti súdneho exekútora je vydanie upovedomenia o začatí exekúcie v zmysle
§ 47 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku. Tento úkon však môže exekútor vykonať až
potom, ako bol exekučným súdom poverený na vykonanie exekúcie. V prípade bloku
na pokutu nezaplatenú na mieste zo 17. septembra 2008 č. O. zákonná trojročná prekluzívna
lehota začala plynúť 3. októbra 2008 a uplynula 3. októbra 2011. V predmetnej exekučnej veci bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdu
prvého stupňa preukázateľne doručená 4. októbra 2011, teda po uplynutí trojročnej zákonnej
lehoty. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil podľa
§ 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Žiadala
rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania
vyvodzovala z § 237 písm. f/ O.s.p. Uviedla, že neboli dané zákonné dôvody na zamietnutie
žiadosti súdneho exekútora o vykonanie exekúcie a pokiaľ súdy napriek tomu jej žiadosti
nevyhoveli, odňali oprávnenej možnosť domôcť sa zákonným spôsobom výkonu
vykonateľného exekučného titulu. Poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo 17. decembra 2009 sp. zn. 1 Cdo 177/2009 a z 5. februára 2009 sp. zn.
5 Cdo 318/2008. Uviedla, že v danej veci nebolo možné aplikovať § 71 ods. 3 Správneho
poriadku a to vzhľadom na legislatívne zmeny v oblasti výkonu rozhodnutia. Oprávnená
uplatňuje svoje právo podaním návrhu na vykonanie exekúcie, pričom doručenie návrhu súdnemu exekútorovi spôsobuje začatie exekučného konania. Súdy si nesprávne vyložili
termín „nariadiť výkon rozhodnutia“ a vychádzali tak z predpokladu, že pre určenie toho, či
prekluzívna lehota je zachovaná, nie je právne významné začatie konania, ale jeho nariadenie
orgánom uskutočňujúcim výkon rozhodnutia, t.j. upovedomením o začatí exekúcie vydaným
súdnym exekútorom. Ak by sa pripustilo, že rozhodujúcim dňom pri hodnotení splnenia
podmienky zachovania prekluzívnej lehoty by bol deň vydania, resp. doručenia
upovedomenia o začatí exekúcie, oprávnená by sa mohla dostať do značnej právnej neistoty.
Podotkla, že v obdobných prípadoch súdy poverenie súdnemu exekútorovi vydali. Ďalej má
za to, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nespĺňa požiadavky v zmysle § 157
ods. 2 O.s.p., odôvodnenie je nedostatočné, neurčité, nezrozumiteľné.
Povinný sa k dovolaniu oprávnenej písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. Dovolanie je prípustné proti
uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,
b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 239
ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo
potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Dovolaním oprávnenej je napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré
nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., proti ktorým zákon pripúšťa
dovolanie. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení vyvodiť nemožno.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté
rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených
v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí
niektorou z nich. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady konania v zmysle § 237
písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli
najavo.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov
nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní
odňatá možnosť pred súdom konať.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne
nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie
procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania.
Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237
písm. f/ O.s.p. nezakladá na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní. Podstatou jej dovolacích
námietok je, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení
zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska teda z jej strany nejde o námietku odňatia
možnosti konať pred súdom, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe
na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia
veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
Podstatná časť dovolacích námietok oprávnenej spočíva v tvrdení, že súdy v danom
prípade vychádzali z nesprávnej interpretácie § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.
a v nadväznosti na to dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, že z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty nie je určujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie
exekúcie.
Uvedená časť výhrad dovolateľky voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti
súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový
stav (správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu
normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne
posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne
do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením
veci. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým
možno úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.);
nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Samotné nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších
stupňov nezakladá však prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď tiež R 54/2012
a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011).
Z dovolania vyplýva, že oprávnená vidí určitú podobnosť preskúmavanej veci s inými
exekučnými vecami, v ktorých už najvyšší súd skôr rozhodoval a vyslovil názor, že
„nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
sa teda oprávnenému v konečnom dôsledku odopiera právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia, čo sa rovná odmietnutiu spravodlivosti“ (uznesenie najvyššieho súdu
zo 17. decembra 2009 sp. zn. 1 Cdo 177/2009), resp. že „za porušenie práva na spravodlivý
súdny proces treba považovať aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli
splnené zákonom stanovené podmienky“ (uznesenie najvyššieho súdu z 5. februára 2009
sp. zn. 5 Cdo 318/2008).
Pokiaľ základná téza dovolania v preskúmavanej veci spočíva v námietke oprávnenej,
že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, v predmetných konaniach išlo o vady procesnoprávnej povahy. Najvyšší súd to vo veci sp. zn.
5 Cdo 318/2008 vyjadril slovami „pokiaľ sa súdy... neobmedzili len na to, čo v tomto štádiu
exekučného konania mali (a mohli) skúmať, ale sa (už) v ňom neprípustne a bez zákonného
podkladu zaoberali tým, čo mohli skúmať (až) v neskorších štádiách tohto konania, mal ich
procesný postup znaky odopretia spravodlivosti“. Aj v dovolateľkou uvádzanej veci sp. zn.
1 Cdo 177/2009 išlo o procesnú povahu nesprávnosti vedúcej k zrušeniu dovolaním
napadnutého rozhodnutia (viď tú časť odôvodnenia tohto rozhodnutia, ktorá vysvetľuje, že
zákon neurčuje dôkazné prostriedky, ktorými môže oprávnený osvedčiť svoje tvrdenia).
Najvyšší súd poukazuje na to, že dovolanie nie je ďalším odvolaním a dovolací súd nie je
treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (porovnaj tiež
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 15/2011, 2 Cdo 180/2011, 3 Cdo 84/2012,
4 Cdo 46/2011, 5 Cdo 126/2010, 6 Cdo 140/2011, 7 Cdo 62/2011).
Názor oprávnenej vyjadrený v dovolaní, že zamietnutie žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia, ktoré nemá oporu v zákone, zakladá procesnú vadu konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, sa prieči povahe a účelu dovolania a dovolacieho konania. Tento názor dovolateľky sa blíži k celkom
neprijateľnému názoru, že aj každé vecne nesprávne zamietnutie žaloby (založené napríklad
na nesprávnom právnom názore o preklúzii žalobou uplatneného práva) je vždy procesnou
vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že i keby tvrdenia oprávnenej
o nesprávnom právnom posúdení veci boli prípadne v preskúmavanej veci opodstatnené
(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), oprávnenou vytýkaná okolnosť by
mala síce za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale
prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či
odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či
zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy
až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v danej veci nešlo).
Keďže dovolanie oprávnenej nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť
k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.).
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že zamietnutím žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola v preskúmavanej veci odňatá
možnosť oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Dovolateľka taktiež tvrdila, že uznesenie odvolacieho súdu nespĺňa požiadavky
kladené na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je uvedené inak, použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku.
Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom
súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že
v odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody
rozhodnutia, t.j. prečo žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia zamietol. Rovnako
odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody,
pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich
účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ/ka
sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že v konaní nebola dovolateľke
odňatá možnosť konať pred súdom a že prípustnosť jej dovolania nemožno vyvodiť z § 239
O.s.p., ani z § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesne
neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravu dovolacieho konania, nezaoberal sa
napadnutým uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej povinnému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však trovy dovolacieho
konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.), navyše
povinnému ani žiadne trovy v dovolacom konaní nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. novembra 2013
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová