Najvyšší súd
2 ECdo 16/2013
Slovenskej republiky 2 Co 24/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., v dovolacom konaní zastúpenej spoločnosťou F., so sídlom v B., proti povinnému I. S.,
bývajúcemu vo V., t.č. na neznámom mieste, zast. opatrovníčkou Oľgou Filipeje, súdnou
tajomníčkou Okresného súdu Partizánske, o vymoženie 248,95 € s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Partizánske pod sp. zn. 4 Er 1932/2008, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 29. októbra 2012, sp. zn. 3 CoE 257/2012
a o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 29. októbra 2012,
sp. zn. 3 CoE 257/2012, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie konania z a m i e t a .
Dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 29. októbra 2012,
sp. zn. 3 CoE 257/2012 v jeho potvrdzujúcej časti o d m i e t a .
Konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne
z 29. októbra 2012, sp. zn. 3 CoE 257/2012, v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu
na prerušenie konania, z a s t a v u j e .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Topoľčany 7. mája 2007
požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Zákona č. 233/1995 Z.z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov /ďalej len „Exekučný poriadok“/) a to na základe exekučného titulu –
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S., 2 Co 24/2013
s pôvodným sídlom v B., IČO : X.) z 25. októbra 2006, sp. zn. S. Okresný súd
Topoľčany poverením z 26. júna 2007 č. X. poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie
na základe uvedeného exekučného titulu.
Okresný súd Partizánske uznesením z 20. septembra 2011, č.k. 4 Er 1932/2008-74
exekučné konanie zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 57 ods. 2, § 58
ods. 1 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní, § 52 ods. 1-4, § 53 ods. 1, 2, 3, 4 písm. k/ a r/, ods. 5, 6 a § 54 ods. 1, 2 OZ. Súd
prvého stupňa preskúmal rozhodcovskú doložku, berúc do úvahy kritériá, na ktorých je
založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Uviedol, že rozhodcovská doložka
nebola osobitne dojednaná. Dlžník ju nemohol ovplyvniť, pretože bola inkorporovaná
do obchodných podmienok. V prípade, ak spotrebiteľ chcel zmluvu o úvere uzavrieť, musel ju
ako celok akceptovať. Súd prvého stupňa poznamenal, že takýmto spôsobom sa pred vznikom
akéhokoľvek sporu s oprávnenou bez primeraného dôvodu vopred vzdal svojich práv uplatniť
svoje nároky alebo brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Ďalej okresný súd poukázal
na ustanovenie § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred
štátnym súdom. Ak aj zmluva o úvere poskytuje spotrebiteľovi možnosť obrátiť sa
na všeobecný súd, takáto možnosť je len iluzórna, pretože trvá len do podania návrhu
na začatie arbitrážneho konania. Z rozhodovacej praxe exekučného súdu je zrejmé, že
v prípade spotrebiteľských úverov je to výlučne veriteľ, kto iniciuje rozhodcovské konanie
proti dlžníkovi - spotrebiteľovi. V prípade, ak si veriteľ vynúti od spotrebiteľa prijatie
rozhodcovskej doložky (jej včlenením do formulára zmluvy alebo do všeobecných
obchodných podmienok), nadobudne tak voči spotrebiteľovi neprimeranú výhodu v tom, že
sám môže určiť, kto s konečnou platnosťou ich spor rozhodne (rozhodcovský súd v sídle
veriteľa, ktorý má navyše logický ekonomický záujem na tom, aby rozhodoval takým
spôsobom, aby mu veriteľ predkladal na rozhodovanie čo najviac sporov). Aj z predloženého
rozhodcovského rozsudku bolo súdu prvého stupňa zrejmé, že rozhodcovský súd neposkytol
povinnému ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, ktorá mu ex lege patrila.
Rozhodcovskú doložku v zmluve uzavretej medzi dodávateľom a spotrebiteľom, na podklade
ktorej veriteľ – dodávateľ iniciuje voči spotrebiteľovi rozhodcovské konanie a ktorá nebola
dojednaná individuálne po vzniku sporu medzi účastníkmi zmluvy, súd prvého stupňa
považoval za neprijateľnú (nekalú) podmienku v spotrebiteľskej zmluve a z toho dôvodu
za absolútne neplatnú. Z dôvodu absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky nemôže byť
na podklade takejto doložky vydaný rozhodcovský rozsudok spôsobilým exekučným titulom. 2 Co 24/2013
Z uvedených dôvodov, použijúc eurokonformný výklad ustanovení na ochranu spotrebiteľa,
interpretačné pravidlo podľa ustanovenia § 54 Občianskeho zákonníka (v pochybnostiach
v prospech spotrebiteľa), rešpektujúc ustálenú judikatúru súdov vyššieho stupňa, súd prvého
stupňa exekúciu v súlade s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom na § 45 ods. 1, 2
Zákona o rozhodcovskom konaní ex offo v plnom rozsahu zastavil pre rozpor exekučného
titulu so zákonom. Na záver vyslovil, že o trovách zastavenej exekúcie súd rozhodne po ich
vyčíslení súdnym exekútorom v samostatnom uznesení.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, uznesením
z 29. októbra 2012, sp. zn. 3 CoE 257/2012, uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne
potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.), a návrh na prerušenie exekučného konania (ktorý oprávnená
podala v priebehu odvolacieho konania) zamietol. Uviedol, že okresný súd opodstatnene
poukázal na to, že zmluvné podmienky, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere vylučujú
uplatňovanie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská doložka sa
z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa javí ako absolútne nevyvážená, a preto
nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, ak by bola vec
prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnená vo svojom odvolaní neuviedla, aké
výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte
pred vznikom akéhokoľvek sporu stratil právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom
súde v mieste svojho bydliska. Podľa názoru odvolacieho súdu je ustanovenie § 53 ods. 4
písm. r/ OZ treba vykladať aj so zreteľom na ustanovenie § 106 O.s.p., ktoré pri platnej
rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak rozhodcovská doložka dáva
na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského
konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné
poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok
a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto podľa názoru odvolacieho súdu
treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva
v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Na záver odvolací súd uviedol, že pokiaľ
vo veci vydal rozhodcovský rozsudok rozhodca, ktorý konal na základe rozhodcovskej
doložky, ktorú súd považuje ako celok za neprijateľnú a tým neplatnú, súd prvého stupňa
v konečnom dôsledku správne exekúciu zastavil.
V súvislosti s návrhom oprávnenej na prerušenie konania (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.)
s požiadavkou, aby súdnemu dvoru boli predložené prejudiciálne otázky v znení
špecifikovanom v návrhu, odvolací súd dospel k záveru, že tento návrh nie je dôvodný. 2 Co 24/2013
Posúdenie predmetnej veci bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už
existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu
otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby
zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte
clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu
dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom
založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda
na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to,
aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami
v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie
jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania
o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva
natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla,
aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov
dovolacieho konania. Navrhla tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie
prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie
špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným
v ustanovení § 237 O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/
O.s.p.), v tej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), nepodal sa návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), súd jej svojím
postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), keď súdy nevytýčili
pojednávanie, hoci tak boli povinné urobiť (§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku /zrejme v znení
účinnom do 31.12.2012/, § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie
a tiež aj to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.). Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula. K uvedeným
dôvodom dovolania uviedla, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom
právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej
zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinným. Podľa dovolateľky odvolací súd sa 2 Co 24/2013
odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne
normy, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí
základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľky, závery odvolacieho súdu
(že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných
strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových
zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd,
a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej
doložky, a preto /vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu/ nemožno
spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu) nie sú zdôvodnené a preukázané,
predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových
súvislostiach. Uviedla, že podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako
nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám.
Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne
a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Súd prvého stupňa ani odvolací súd sa
podľa oprávnenej nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili,
prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky
nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní
za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou.
Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/
jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom, a francúzskom jazyku
a uviedla, že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne.
Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách
a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad
ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto
ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je
súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky) sa súd nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami
uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú
doložku za neprijateľnú podmienku v Zmluve o úvere. Dovolateľka má za to, že v danom
prípade je nutné požiadať, spolu s inými ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá zmluvná
podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie.
Proti tomu istému (vyššie označenému) uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená
aj odvolanie v časti, ktorou odvolací súd zamietol jej návrh na prerušenie konania v zmysle
ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Navrhla, aby 2 Co 24/2013
odvolací súd napadnuté uznesenie (v označenom rozsahu) zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie
konanie. Dôvodila predovšetkým tým, že súd jej svojím postupom odňal možnosť konať pred
súdom, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/
O.s.p.), keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
a článok 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného
poriadku. Zdôraznila tiež, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok
odôvodnenia, a že v ňom bola nesprávne poučená o nemožnosti napadnúť odvolaním výrok
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie
svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jej ústavné právo vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Ústavy SR,
ako aj z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Povinný (jeho opatrovníčka), ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej
nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok pre
odloženie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia
§ 243 O.s.p. V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania dospel k záveru, že v predmetnej veci nie je daný ani dôvod na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 243c O.s.p.
V tejto súvislosti treba uviesť, že konanie pred Súdnym dvorom o predbežnej otázke
má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti
a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov
orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom
pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože Súdny dvor
v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len
vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej
otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania
na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke, a to ani vtedy ak návrh na prerušenie konania posudzuje súd poslednej 2 Co 24/2013
inštancie. Odstavec tretí článku 267 ZFEÚ (bývalý článok 234 ZES) síce stanoví povinnosť
predložiť predbežnú otázku súdu, proti ktorému podľa vnútroštátnych právnych predpisov nie
je možné podať opravných prostriedok, ale z tejto zásady povinného postúpenia existujú
výnimky.
Jedná sa o tri situácie, a to:
predkladaná predbežná otázka už bola Súdnym dvorom rozhodnutá
na predkladanú predbežnú otázku je možné nájsť ustálenú judikatúru Súdneho dvora
správny výklad predkladanej predbežnej otázky je jasný, natoľko zrejmý, že o ňom neexistuje nijaká pochybnosť.
Podradiť tieto výnimky je možné pod pojmy acte éclairé a acte claire.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho
práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. V prejednávanej veci bolo sporné, resp.
oprávnená namietala, či exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky
uzavretej medzi účastníkmi a či predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou
podmienkou. Posúdenie predmetnej námietky oprávnenej a jej vyriešenie patrí do výlučnej
právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho
dvora EÚ. Z obsahu spisu vyplýva, že súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva,
keďže na danú vec sa vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky,
do ktorých bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu
komunitárneho práva nebola pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom
na dostatočnú úpravu predmetnej veci v Slovenskej republike. V tejto súvislosti dovolací súd
poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, kde dovolací súd k rovnakým záverom v otázke
prerušenia konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. dospel aj vo veciach
3 Cdo 108/2012, 3 Cdo 33/2012, 3 Cdo 118/2012. Vzhľadom na uvedené dovolací súd
nepovažoval za potrebné obrátiť sa na Súdny dvor EÚ.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru, že
dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
2 Co 24/2013
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2. písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. 2 Co 24/2013
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je
prípustné.
Oprávnená namietala vadu v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p., keď uviedla, že súd
rozhodol nad rámec zverenej právomoci.
Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku;
jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok
zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.
Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako
exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu
aplikáciu a výklad zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietala
nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy
rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané
v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona
(napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka
dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.
Dovolateľka prípustnosť dovolania vyvodzovala aj z § 237 písm. d/ O.s.p., keď
poukázala na prekážku rei iudicatae.
Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
2 Co 24/2013
Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania,
ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237
písm. d/ O.s.p.) treba uviesť, že táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)
v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom
konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý
nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu
konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo
stav (vymedzený žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol
uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka nie je
významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného
konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom
konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov, nie je
významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné
postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P. so sídlom v B.,
proti povinnému I. S., bývajúcemu vo V., o vymoženie 248,95 € s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Partizánske pod sp. zn. 4 Er 1932/2008, na základe rozhodcovského rozsudku
vydaného Stálym rozhodcovským súdom (zriadeným zriaďovateľom S. so sídlom v B.)
z 25. októbra 2006 sp. zn. S. nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo
predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada podľa § 237 písm.
d/ O.s.p. konanie nezaťažila.
Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo
v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž
v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44
Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2
O.s.p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza 2 Co 24/2013
vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich
právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
Dovolateľka ďalej namietala vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, že súd porušil princíp legality, dispozičnú
zásadu začatia konania, rovnosť účastníkov konania a právo na spravodlivý súdny proces.
Bola porušená zásada „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Namietala, že nebola oboznámená
s obsahom argumentov a nemala možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty
a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, pritom dané rozhodnutie
výrazným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len
v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej
republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby
súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
2 Co 24/2013
Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd
správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania
(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doložky).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,
t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah
založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní
nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje
oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade
aj s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba
uviesť, že uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry
Najvyššieho súdu SR (viď napr. uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn. 6 Cdo 105/2011).
Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto
postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 18. septembra 2012, sp. zn. 5 Cdo 230/2011.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného. Aj dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného
a v podrobnostiach na ne poukazuje.
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne 2 Co 24/2013
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj
Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. citovaného zákona. Táto norma sa uplatňuje aj
v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní
však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba
na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú
nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
V predmetnej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,
a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval
správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto
rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej
uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie
nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože 2 Co 24/2013
odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že
aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.
Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, že jej súdy svojím postupom odňali
možnosť konať pred súdom, keďže nebolo nariadené v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného
poriadku ústne pojednávanie. Toto ustanovenie však (v čase účinnosti do 31.12.2012)
stanovovalo povinnosť nariadiť pojednávanie iba v prípadoch zastavenia exekúcie v zmysle
§ 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Ako vyplýva z rozhodnutia exekučného súdu, tento exekúciu
zastavil podľa ustanovenia § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku s poukazom na § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, že by
tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
2 Co 24/2013
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní jej žiadne trovy nevznikli.
V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia
odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol Najvyšší súd
Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môže konať (§ 103 O.s.p.
a dospel k záveru, že v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý
nemožno odstrániť.
I keď Občiansky súdny poriadok výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,
možno z neho vyvodiť, že procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,
ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci
zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (v prvej hlave prvej časti).
Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti
ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná
príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje
neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský
súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.
Podľa § 201 O.s.p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj
vedľajší účastník.
Podľa § 10 ods. 1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov. Podľa § 10 ods. 2 O.s.p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov
ako súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky tak, že tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy, ak
odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým
predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.
2 Co 24/2013
Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania
vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá rozhodovanie
odvolacieho súdu napríklad aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých
nerozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva súdom
prvého stupňa, ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu ako
odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti odvolania
proti tomuto rozhodnutiu.
Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná
príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom
prostriedku nie je daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom
ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 O.s.p.
ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Keďže na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho
súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký
nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť. V súlade s posledne citovaným ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho,
aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a žiadnemu z účastníkov ich
náhradu nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. apríla 2013
JUDr. Jozef Kolcun, v.r. 2 Co 24/2013
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová