Najvyšší súd  

2 ECdo 15/2013

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., so sídlom v B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou V., so sídlom v B., proti povinnému R. V.,

bývajúcemu v   P., o vymoženie 1 320,25 €   s príslušenstvom, vedenej na Okresnom

súde Partizánske, pod sp. zn. 4 Er 593/2012, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu

Krajského súdu v Trenčíne z 28. novembra 2012 sp. zn. 16 CoE 167/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala súdnej exekútorke návrh na vykonanie exekúcie   na vymoženie sumy 1 320,25 € s príslušenstvom. Uviedla, že exekučným titulom je  

k návrhu pripojený rozhodcovský rozsudok, vydaný Stálym rozhodcovským súdom

zriadeným pri R., so sídlom v B., z 13. apríla 2012 sp. zn. W., ktorým bola žalovanému R. V. uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni B. istinu 1 320,25 € s príslušenstvom. Súdna

exekútorka požiadala Okresný súd Partizánske o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie.

Okresný súd Partizánske uznesením z 24. septembra 2012 č.k. 4 Er 593/2012-13

žiadosť súdnej exekútorky Mgr. J. S. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z.

o rozhodcovskom konaní, § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len

Exekučný poriadok), § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka, Smernicu Rady 93/13/EHS  

z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikatúru

Súdneho dvora (ES). Uviedol, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá   zmluva  

o spotrebiteľskom úvere. Po preskúmaní rozhodcovskej doložky exekučný súd dospel

k záveru, že v predmetnej veci je neprijateľnou zmluvnou podmienkou samotná

rozhodcovská doložka, pretože spôsobuje hrubý nepomer v neprospech spotrebiteľa ako

slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu. Ďalej súd prvého stupňa konštatoval, že

rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul

v konaní, znemožňuje voľbou spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym

súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ individuálne nedojednal a nemal možnosť

žiadnym spôsobom meniť jej obsah, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými

podmienkami. Spotrebiteľ zmluvu mohol len ako celok odmietnuť alebo prijať návrh

a tým sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu.

Dojednanie takejto rozhodcovskej doložky je podľa okresného súdu neprimeranou

podmienkou a je v rozpore s príslušnými ustanoveniami § 52 a   nasl. Občianskeho

zákonníka. Rozhodcovský rozsudok vydaný na základe predmetnej rozhodcovskej

doložky je nulitným právnym aktom, t.j. neexistuje vykonateľné rozhodnutie, na základe

ktorého by sa mohla viesť exekúcia.  

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením z 28. novembra 2012 sp. zn. 16 CoE 167/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.  

Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa dodal, že v prejednávanej

veci súd prvého stupňa opodstatnene poukázal na to, že predmetná rozhodcovská doložka

sa javí ako nevyvážená, a preto predstavujúca neprijateľnú zmluvnú podmienku. Zatiaľ

čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, keby bola vec

prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnená vo svojom odvolaní neuvádza, aké

výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia

komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne

urovnávanie spotrebiteľských sporov. O neprijateľnú zmluvnú podmienku pritom ide aj

vtedy, ak spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym

súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh

dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, alebo podať

návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Na základe týchto

skutočností dospel odvolací súd k záveru, že je potrebné rozhodnutie súdu prvého stupňa

potvrdiť podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla,

aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie súdu prvého  

a druhého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť

dovolania vyvodila z § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2

písm. a/ až c/ O.s.p. Poukázala na to, že je neprijateľné, aby súd poprel prípustnosť  

a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, pretože nebol podaný návrh na začatie

konania o jeho zrušenie, hoci podľa zákona bol potrebný a taktiež boli splnené všetky

podmienky pre právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku. Exekučný súd podľa názoru

dovolateľky nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,

rozhodcovské konanie, ani zmluvu na základe ktorej bol vydaný. Vo veci je daná

prekážka právoplatne rozhodnutej veci „res iudicata“. Ďalej poukázala na to, že ak by si

exekučný súd uzurpoval právomoc v rámci exekučného konania vstupovať do už

ukončeného nachádzacieho konania, prestala by mať zmysel úprava možnosti domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku. Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok,

súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci

konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom

prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Právo na výkon rozhodnutia, ktoré je

v zmysle zákona perfektným exekučným titulom, je integrálnou súčasťou práva na súdnu

a inú právnu ochranu. Konaním súdu jej bolo odňaté právo domáhať sa svojho práva  

na uspokojenie svojej pohľadávky v exekučnom konaní, pretože súd vyslovil bez

zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom za nevykonateľné. Tým súd oprávnenej spôsobil ujmu. Odňatie práva konať pred súdom sa odrazilo v postavení oprávnenej tak, že uznesenie súdu prvého stupňa ako aj

odvolacieho súdu neboli dostatočne odôvodnené. Záverom poznamenala, že exekučný

súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej

doložky vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku.

Povinný sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)  

po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená

v zmysle § 241 ods. 1 O.s.p. skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a

ods. 3 O.s.p.) najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť dovolaním.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. Dovolanie je prípustné

proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého

stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1

O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie

výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie  

o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených

uznesení, preto dovolanie oprávnenej podľa ustanovenia § 239 O.s.p. nie je prípustné.

Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených

v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí niektorou   z   nich.   V   zmysle   § 237   O.s.p.   je   dovolanie   prípustné   proti   každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,  

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,  

g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľka vady v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p.

nenamietala a tieto nezistil ani dovolací súd.

Oprávnená namietala vadu v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p.

Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú  

a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných,

rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona

neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v občianskom súdnom konaní súdy (okrem

iného) preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.

Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to

ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).

Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má

za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť  

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci

súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka právomoc súdov v exekučnom konaní nepopiera.

Vyčíta im, že v rozpore so zákonom preskúmali rozhodcovský rozsudok po vecnej

stránke, na čo nemali právomoc. Dovolateľka tak namieta, že rozhodnutia súdov

spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Ide tak o námietku,

ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti záverov

súdov oboch stupňov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých záveroch založili svoje

rozhodnutia (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2012  

sp. zn. 4 Cdo 11/2012).

V prejednávanej veci je nepochybné, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí  

do ich právomoci.

Dovolateľka prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 237 písm. d/ O.s.p., keď

poukázala na prekážku rei iudicatae.

Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania,

ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným

podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu

konania. Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať

tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,  

o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých

istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol

uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku).

Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je

významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom

pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ

určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak,

nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké

osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol

v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie

žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá

v novom konaní procesné postavenie žalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj  

v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov

konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej B., so sídlom  

v B., proti povinnému R.   V.,   bývajúcemu   v   P., o vymoženie   1 320,25   €  

s príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku z 13. apríla 2012 sp. zn. W.,

ktorý vydal Stály rozhodcovský súd zriadený pri R., vedenej na Okresnom súde

Partizánske pod sp. zn. 4 Er 593/2012, nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde   a vo

veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie

uvedená vada konanie nezaťažila.

Podľa názoru oprávnenej je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237  

písm. e/ O.s.p., ktorej sa mali (ako to vyplýva z obsahu dovolania) dopustiť tým, že

skúmali podmienky vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinný nevyvinul žiadnu

aktivitu na takýto prieskum. Oprávnená však túto vadu namieta neopodstatnene.

Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu

nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj

bez návrhu, je treba konanie zastaviť.

Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe žiadosti súdnej exekútorky

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V tomto prípade z určujúceho – obsahového

– hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu

na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú

oprávnená uvádza taktiež vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu  

a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade

založili svoje rozhodnutia.

Dovolateľka ďalej tvrdila, že konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237

písm. f/ O.s.p., ktorej sa súd dopustil tým, že jej neumožnil podať kvalifikované

odvolanie proti uzneseniu prvostupňového súdu v dôsledku nedostatočného odôvodnenia

jeho rozhodnutia a odvolací súd sa nezaoberal odvolacími dôvodmi oprávnenej, ktoré  

v podanom odvolaní uviedla. Dovolateľka uviedla, že pred vydaním poverenia na výkon

rozhodnutia súd nemá skúmať formálnu a materiálnu stránku vykonateľnosti exekučného

titulu.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že vyššie uvedená námietka

dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí

súdov oboch stupňov nie je dôvodná.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné

zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý

argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď  

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko  

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko   z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins  

c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede  

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,  

t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku (v danom prípade aj uznesenia  

s poukazom na § 167 ods. 2 O.s.p.) súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal  

a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník

konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané  

a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov

riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to,

aby odôvodnenie uznesenia bolo presvedčivé.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že

v odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa

potvrdil (aj s poukazom na obsah a dôvodnosť odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia

nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné,

pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia

príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry

ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ/ka sa s právnym názorom všeobecného

súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06).

Oprávnená ďalej namietala vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú dovolateľka

videla v tom, že súdy oboch stupňov jej odopreli vykonateľnosť právoplatného  

a vykonateľného exekučného titulu vydaného v súlade so zákonom. Uviedla, že súdy

nemôžu preskúmavať právoplatné a vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je

procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi

odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia

účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej

ochrany jeho práv.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie  

a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh na

vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul

opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne

vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú

splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O.s.p.

Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako

rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom

rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu

rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak

oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným

súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu

vydaného v rozhodcovskom konaní.

Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom  

pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu

posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora  

na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou  

na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide  

o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej.  

V nadväznosti na uvedené je treba poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 sp. zn. 3 Cdo 164/1996

publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna

exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke

formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa,

aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu

zastavená“.

Pokiaľ oprávnený/á v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul

rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť

otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. v tomto prípade

platnej) rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  

z 9. februára 2012 sp. zn. 3 Cdo 122/2011).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy  

v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len

realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2

Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore  

so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012).

V danej veci súdy konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú  

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo  

o prípad zamietnutia žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady.

Pokiaľ ide o námietku porušenia zásady zákazu retroaktivity dovolací súd  

pre úplnosť uvádza, že porušenie tejto zásady zo strany súdov nezistil (súdy svoje

rozhodnutia opreli o ustanovenia účinné v čase uzavretie zmluvy).

Oprávnená v dovolaní ďalej tvrdila, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Iná vada

konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto

tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie  

z určitého zákonného dôvodu prípustné; o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

Záverom dovolací súd k námietkam dovolateľky ohľadne nesprávneho právneho

posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) dodáva, že právnym posúdením je činnosť

súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl

súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych

predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval

správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci

je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá

základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.  

v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,

nezaoberal sa uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Dovolací súd úspešnému povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznal,

pretože mu žiadne nevznikli (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142

ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. mája 2013

  JUDr. Martin Vladik, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová