2 ECdo 149/2014
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej S.., so sídlom v B., proti povinnému J. S., bývajúcemu v S., o vymoženie 33,19 € s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 13 Er 626/2008, o dovolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Trnave zo 14. mája 2013 sp. zn. 24 CoE 190/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trnava uznesením z 25. októbra 2011 č. k. 13 Er 626/2008-17 exekúciu
vedenú súdnym exekútorom JUDr. Ľ. P. zastavil. Súdnemu exekútorovi náhradu trov
nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 88 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch, § 57 ods. 1 písm. b/ Exekučného poriadku a § 58 ods. 1 Exekučného
poriadku. Uviedol, že poverením Okresného súdu Galanta z 3. septembra 2008 bol súdny
exekútor poverený vykonaním exekúcie pre vymoženie 1 000 Sk (33,19 €) s príslušenstvom na podklade exekučného titulu – bloku na pokutu nezaplatenú na mieste z 13. októbra 2007
č. A. vydaného Okresným dopravným inšpektorátom PZ Nové Zámky, ktoré nadobudlo
vykonateľnosť 29. októbra 2007. Konštatoval, že nakoľko prekluzívna lehota na vymáhanie
práva uplynula 29. októbra 2010, v súčasnej dobe už nemožno exekúciu na základe
priloženého exekučného titulu realizovať, preto súd prvého stupňa exekúciu zastavil.
O trovách konania rozhodol podľa § 196, § 200 ods. 1 a 2, § 197 Exekučného konania.
Krajský súd v Trnave na odvolanie oprávnenej uznesením zo 14. mája 2013 sp. zn.
24 CoE 190/2012 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Povinnému náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. Poznamenal, že v zmysle § 88 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch účinnom do 31. augusta 2008, rozhodnutie o uložení pokuty za priestupok, o nároku na náhradu škody a o náhrade trov konania možno vykonať do troch rokov
od uplynutia lehoty určenej na ich zaplatenie. Uviedol, že v danom prípade 15-dňová lehota
na zaplatenie pokuty uloženej v predmetnom bloku začala plynúť 14. októbra 2007 a uplynula
29. októbra 2007. Zákonná trojročná prekluzívna lehota uplynula 29. októbra 2010
po účinnosti novelizácie § 88 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, kedy sa už
na vykonateľnosť bloku vzťahovalo ustanovenie § 71 ods. 3 Správneho poriadku.
Konštatoval, že keďže novšia právna norma obsahuje právnu úpravu, podľa ktorej je situácia
pre povinného nevýhodnejšia, je nevyhnutné uplatniť všeobecne platnú zásadu retroaktivity
právnej normy a preto na preklúziu výkonu daného práva aplikovať § 88 ods. 1 zákona
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení účinnom v čase plynutia prekluzívnej lehoty a naopak
neuplatniť právnu normu, ktorej účinnosť nastúpila až v priebehu plynutia tejto prekluzívnej
lehoty. Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa
§ 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Žiadala
rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 241 ods. 2 písm. c/ v spojení
s § 237 písm. f/ O.s.p. Mala za to, že exekučný súd nebol oprávnený exekúciu v predmetnej
veci zastaviť a zastavením exekúcie jej odoprel právo na súdnu ochranu jej už priznaného
práva. Podľa názoru oprávnenej z uznesenia prvostupňového súdu nie je zrejmé, prečo prvostupňový súd postupoval podľa zákona platného do 31. augusta 2008, pričom zákon
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, podľa ktorého bolo rozhodnutie vydané, v čase rozhodovania
ustanovenie § 88 ods. 1 platné do 31. augusta 2008 neobsahoval, ale nahradilo ho ustanovenie
§ 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, ktoré s účinnosťou od 1. januára 2004
ustanovilo trojročnú lehotu, v ktorej treba výkon rozhodnutia nariadiť, nie aj vykonať. Mala
za to, že odvolací súd rozhodol bez akejkoľvek zákonnej opory a bez nevysporiadania sa
s predloženými súdnymi rozhodnutiami, riešiacimi totožné právne otázky. Odôvodnenie
napadnutého uznesenia odvolacieho súdu, ako aj uznesenia súdu prvého stupňa, považovala
za nedostatočné, právne nepodložené a riadne nezdôvodnené, keď súdy iba konštatovali
uplynutie prekluzívnej lehoty bez náležitého vysvetlenia ako aj bez zákonného podkladu.
V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci.
Povinný sa k dovolaniu oprávnenej písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. Dovolanie je prípustné proti
uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,
b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 239
ods. 2 O.s.p. (účinného v čase podania dovolania) dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolaním oprávnenej je napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré
nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., proti ktorým zákon pripúšťa
dovolanie. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté
rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených
v § 237 O.s.p. (účinného v čase podania dovolania), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či
konanie netrpí niektorou z nich. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa
už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady konania
v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní
ani nevyšli najavo.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov
nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní
odňatá možnosť pred súdom konať.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne
nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie
procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy
pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a oprávnenej
neznemožnili uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom na zabezpečenie jej
práv a oprávnených záujmov.
Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta porušenie jej práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy), každý sa môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd
koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu
a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu
(I. ÚS 4/94).
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je primárnou
ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy
jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele
druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať sa
jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03).
Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám
nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho
obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je
v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu
(I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza
aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto
právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore
so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť
konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06).
Obsah dovolania svedčí o názore dovolateľky, že k procesnej vade konania v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. a k porušeniu práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny
proces došlo v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci súdmi. Dovolací súd preto
považuje za potrebné uviesť, že ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie možnosti
konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie
s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci
súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže vo všeobecnosti zakladať dôvod
prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretože právnym posudzovaním veci súd
neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva
účastníka.
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.
O.s.p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že v konaní nebola dovolateľke
odňatá možnosť konať pred súdom a že prípustnosť jej dovolania nemožno vyvodiť z § 239
ods. 1 a 2 O.s.p., ani z § 237 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie
oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako
procesne neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravu dovolacieho konania, nezaoberal sa
napadnutým uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1
O.s.p.), navyše povinnému ani žiadne trovy v dovolacom konaní nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. februára 2015
JUDr. Viera Petríková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová