Najvyšší súd
2 ECdo 142/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej V., so sídlom v B., proti povinnému Ľ. K., bývajúcemu v P., zastúpenému JUDr. V. V., advokátom so sídlom v B.,
o vymoženie 10 332,77 € s príslušenstvom, o návrhu J. K., bývajúceho v P., zastúpeného
doc. JUDr. M. V., PhD., advokátkou so sídlom v T., o návrhu na obnovu konania vedeného na
Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 10 Er 1/2005, o dovolaní J. K. proti uzneseniu
Krajského súdu v Žiline z 29. februára 2012 sp. zn. 1 CoE 7/2012, takto
r o z h o d o l :
Z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Žiline z 29. februára 2012 sp. zn. 1 CoE 7/2012
a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Dolný Kubín uznesením zo 6. septembra 2011 č. k. 10 Er 1/2005-221 návrh
J. K. na obnovu konania zamietol. V odôvodnení poukázal na ustanovenia § 251 ods. 4, § 228
ods. 1, 2 a tiež na § 234 ods. 1 a 2 O.s.p. Poznamenal, že návrh J. K., ktorý sa v rámci
exekučného konania domáhal obnovy konania, musel odmietnuť, pretože tento návrh smeroval
proti právoplatnému uzneseniu (ktorým súd neschválil nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu
o veľkosti 1/2 k nehnuteľnostiam nezapísaným v katastri nehnuteľností, a to hospodárskej
budove – rekreačnej chate postavenej na parc. č. X. a malej vodnej elektrárni, ktorú tvorí
strojovňa na parc. č. X., otvorený privádzač na parc. č. X. a hať na parc. č. X., nachádzajúcej
sa v kat. území P. spoluvlastníkom J. K., nar. X., bytom P. zložením ceny tohto
spoluvlastníckeho podielu dňa 2.5.2006 vo výške 350 000 Sk) a nie proti právoplatnému
rozsudku.
Na odvolanie J. K. a súdneho exekútora JUDr. J. F. Krajský súd v Žiline uznesením
z 29. februára 2012 sp. zn. 1 CoE 7/2012 opravný prostriedok súdneho exekútora odmietol.
Uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V poslednom výroku účastníkom a ani súdnemu
exekútorovi náhradu trov konania nepriznal. Odvolanie súdneho exekútora odvolací súd
s poukazom na § 218 ods. 1 písm. a/ a b/ O.s.p. ako podané oneskorene a neoprávnenou osobou
odmietol. K odvolaniu J. K. odvolací súd uviedol, že sa s poukazom na § 219 ods. 2 O.s.p.
v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa. Súd
prvého stupňa správne konštatoval, čo môže byť predmetom obnovy konania. Odvolací súd
poznamenal, že predmetom obnovy konania môže byť právoplatný rozsudok, výnimočne
i právoplatné uznesenie o schválení zmieru, právoplatný platobný rozkaz, rozkaz na plnenie,
zmenkový platobný rozkaz a šekový platobný rozkaz a rozhodnutie vydané v dedičskom konaní.
Uznesenie súdu prvého stupňa, vo vzťahu ku ktorému J. K. navrhoval obnovu konania,
nepochybne takým rozhodnutím nie je. Odvolací súd takisto poukázal na § 61 Exekučného
poriadku, podľa ktorého navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené.
Zdôraznil, že zákaz navrátenia do predošlého stavu sa vzťahuje len na exekučné
konanie. Vyjadrením zákazu navrátenia do predošlého stavu je neprípustnosť obnovy exekučného
konania (Komentár k Exekučnému poriadku, prof. JUDr. Ján Mazák, PhD., str. 230). O trovách
odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu (proti výroku o potvrdení uznesenia súdu
prvého stupňa) podal dovolanie J. K., ktoré odôvodnil v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.,
pretože napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Namietal, že
podľa § 166 Exekučného poriadku platného v čase začatia exekučného konania, nadobudnutie
spoluvlastníckeho podielu nepodliehalo schváleniu zo strany súdu. Podotkol, že ak aj konajúce
orgány odkazovali na akési rozhodnutie najvyššieho súdu, na základe ktorého podmieňovali
nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu k dotknutým nehnuteľnostiam zo strany dovolateľa
schválením súdu, slovenský právny systém patriaci do rodiny kontinentálneho systému práva
vychádza výlučne z písaného práva (lex scripta), a tak iné rozhodnutia súdov (precedensy) nie sú
v inej veci pre konajúce orgány záväzné a obzvlášť nie v prípade, keď neexistuje takáto zákonná
požiadavka; teda prístup konajúcich orgánov tak výrazne porušil ústavný princíp viazanosti
zákonom. Na základe uvedených skutočností žiadal uznesenie odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa zrušiť a vec podľa § 243b ods. 3 O.s.p. postúpiť orgánu, do ktorého právomoci vec
patrí, t. j. Správe katastra T..
Povinný vo svojom písomnom podaní navrhol dovolanie J. K. ako nedôvodné odmietnuť
a žiadal náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie bolo podané včas osobou zastúpenou v zmysle § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) najskôr to, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu,
proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. Podľa
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd
zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska.
Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie
proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Dovolaním J. K. je napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje
znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p., proti ktorým zákon pripúšťa
dovolanie. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. (v znení účinnom v čase
podania dovolania), ktoré ukladá dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád
uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania
podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou
z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p., teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku
právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania,
prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia
možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom
nesprávne obsadeným. Vadu tejto povahy dovolateľ nenamietal a jej existenciu po preskúmaní
obsahu spisu nezistil ani dovolací súd.
Dovolateľ namietal, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu
právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným
dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade
konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia
dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom
vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia,
nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či
odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či
zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až
vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Na existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 O.s.p. musí vziať dovolací súd
zreteľ aj vtedy, ak tá-ktorá procesná nesprávnosť majúca znaky takej vady, nebola v dovolaní
namietaná (viď § 242 ods. 1 O.s.p.).
Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková proti
Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti vyjadriť
sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel Európsky súd
pre ľudské práva k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti
alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom
priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu,
musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako
právna a skutková argumentácia.
V rozsudku sa doslovne uvádza, že „požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali
možnosť dozvedieť sa o všetkých predložených dôkazoch alebo vyjadreniach podaných
v ich veci a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové
konanie, a to napriek skutočnosti, že odvolanie nemusí vyvolať žiadnu novú argumentáciu“.
Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva
na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru.
Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť, že k odvolaniu
J. K. (č. l. 223 spisu) sa písomne vyjadril povinný (č. l. 230 spisu), dovolateľ ale nemal možnosť
dozvedieť sa o tomto vyjadrení a prípadne sa k nemu aj vyjadriť, lebo súd mu toto vyjadrenie
povinného nedoručil.
So zreteľom na to dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľovi bola v danom prípade
odňatá možnosť pred súdom konať. Dovolanie dovolateľa je preto – nie však z dôvodov ním
uvádzaných – nielen prípustné (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ale aj opodstatnené (§ 241 ods. 2 písm. a/
O.s.p.).
Z vyššie uvedených dôvodov preto najvyšší súd dovolaním napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu zrušil (§ 243b ods. 1 O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie).
Aj dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom
rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d
ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. mája 2015
JUDr. Viera Petríková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová