Najvyšší súd
2 ECdo 138/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej V., so sídlom v B., proti povinnej H. H., bývajúcej v Ž., t. č. na
neznámom mieste, zastúpenej opatrovníkom pre konanie v osobe Mgr. Milana Kraku, vyšším
súdnym úradníkom Okresného súdu Rožňava, o vymoženie 273,18 eur s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 1 Er 424/2011, o dovolaní
oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 12. decembra 2013 sp. zn. 5 CoE 105/2013, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na podklade
exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku, vydaného Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným pri R., so sídlom v B., IČO: X. z 15. apríla 2011, sp. zn. I..
Okresný súd Spišská Nová Ves uznesením z 13. mája 2013, č. k. 1 Er 424/2011-59
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Právne vec
posúdil podľa § 41 ods. 2, § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní a § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 2, § 3
zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Vecne mal za to, že exekučným titulom
je rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný na základe uzatvorenej zmluvy o úvere. V danej
veci právna predchodkyňa oprávnenej a povinná uzatvorili spotrebiteľskú zmluvu. Návrhy
zmlúv v týchto prípadoch sú vopred pripravené na predtlačených tlačivách a spotrebiteľ nemá
možnosť zmeniť obsah navrhnutých zmlúv. V zmysle obchodných podmienok sa zmluvné
strany dohodli, že všetky spory budú riešené dohodou. Rozhodcovská doložka núti 2 ECdo 138/2014
spotrebiteľa v prípade sporu podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu, čím mu odoberá
možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Rozhodcovská doložka tvorí súčasť
úverových obchodných podmienok, ktorá nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná.
Spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Takáto rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
a v zmysle Občianskeho zákonníka je neplatná.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie oprávnenej uznesením z 12. decembra 2013,
sp. zn. 5 CoE 105/2013, uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil
(§ 219 ods. 1 O.s.p.). V celom rozsahu si osvojil skutkové a právne závery súdu prvého
stupňa. Odvolací súd na námietku oprávnenej, že súd nesprávne posúdil doložku ako
neprijateľnú podmienku, odkázal na závery vyslovené v uznesení Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 21. marca 2012 vo veci sp. zn. 6 Cdo 1/2012, podľa ktorého
skúmaním platnosti doložky, súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť
rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie, vyplývajúce zo zákona, a to
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd je oprávnený, ale aj povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovského rozsudku zo zákona, znamenajúci materiálnu
nevykonateľnosť tohto titulu s tým, že takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz
vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. Odvolací súd dospel k záveru o neprijateľnosti a neplatnosti doložky z dôvodu neindividuálneho dojednania zmluvných
podmienok, a tým spôsobenia nevyváženosti v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla,
aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie súdu
prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Jeho prípustnosť vyvodila
z § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p. (t.j. rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov;
v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie;
nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný; účastníkom konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom) a dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/
až c/ O.s.p. (v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237; konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci) a v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. Konštatovala, že právomoc
rozhodcovského súdu vyplýva z rozhodcovskej doložky z priloženej úverovej zmluvy. 2 ECdo 138/2014
Vzhľadom na to, že pôvodným veriteľom, v čase uzatvárania zmluvy, bola Poštová banka,
a.s., v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, bola povinná ako banka
ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy podľa
§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. V zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. rozhodcovská
zmluva zaväzuje aj právnych nástupcov, ak to zmluvné strany v rozhodcovskej zmluve
nevylúčia. Prekážku „rei iudicatae“ dovolateľka vysvetľuje tým, že vec už bola právoplatne
rozhodnutá rozsudkom vydaným rozhodcovským súdom. Exekučný súd v exekučnom konaní
nebol oprávnený preskúmať správnosť rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu
a na jeho preskúmanie súdom nebol podaný osobitný návrh na začatie konania o jeho zrušení,
ktorý je podľa zákona potrebný. Poukázala na to, že ak by si exekučný súd uzurpoval
právomoc v rámci exekučného konania vstupovať už do ukončeného konania, prestala by mať
zmysel úprava možnosti domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku. Exekučným titulom
je rozhodcovský rozsudok a súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je
vecne príslušný vo veci konať, či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci
o opravnom prostriedku, ale len ako tzv. exekučný súd. Dovolateľka ďalej tvrdila, že odvolací
súd porušil zákaz retroaktivity vychádzajúci z čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
aplikáciou ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Poznamenala, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky
vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Podľa názoru
oprávnenej nemohla sa vo veci vyjadriť k vykonávaným dôkazom zo strany exekučného súdu
a k nanovo vytvorenému skutkovému stavu. Za postup súdov, ktorým jej bola odňatá
možnosť konať pred súdom, ktorým došlo k porušeniu jej práv na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a slobôd považovala to, že jej bolo upreté právo na výkon rozhodnutia vyplývajúce
z rozhodcovského rozsudku na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (predovšetkým
pokiaľ ide o posúdenie otázky o existencii neprijateľnej podmienky dojednanej v úverovej
zmluve, záveru o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky, výkladu ustanovenia § 53
Občianskeho zákonníka, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 zákona o rozhodcovskom
konaní, či povinností podľa ustanovení zákona o bankách) prvostupňovým a odvolacím
súdom. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci, význam
rozhodcovského konania, ktoré porovnávala s občianskym súdnym konaním. Poukázala
na význam ochrany práv spotrebiteľa vo svetle implementovanej Smernice rady 93/13/EHS
do právneho poriadku Slovenskej republiky a jej skutočný význam v doktrinálnej judikatúre
ESD s prihliadnutím na závery prijaté v konkrétne uvádzaných prípadoch. Porušenie právnej 2 ECdo 138/2014
istoty a legitímnych očakávaní vzhliadla v rozhodovacej činnosti exekučných súdov
v skutkovo a právne obdobných veciach (Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
18 CoE 633/2011 z 26. júna 2012, Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
18 CoE 635/2011 z 30. novembra 2012, Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
2 CoE 292/2012), v ktorých poverenie vydávajú a zamietajú. Namietala, že postupom
exekučného súdu bol porušený princíp rovnosti účastníkov konania, pretože povinnú stranu
nezákonne zvýhodnil, len na základe jej postavenia. Poukazovala hlavne na nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky III. ÚS 499/2012, Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 23/2013.
Opatrovník pre konanie a súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p. V zmysle platnej právnej
úpravy je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd zmenil
uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska (§ 239
ods. 1, písm. a/ a písm. b/ O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemožno podriadiť pod žiaden dôvod
prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu prvého
stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska.
Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil
a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo
o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
2 ECdo 138/2014
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p.
nie je prípustné.
Dovolateľka prípustnosť dovolania oprela aj o § 238 ods. 3 O.s.p. Aplikácia tohto
ustanovenia prichádza do úvahy len v prípade, ak dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu
rozsudku odvolacieho súdu uvedenému v tomto ustanovení. Dovolanie oprávnenej smeruje
proti uzneseniu, a preto neprichádza do úvahy použitie predmetného zákonného ustanovenia
v danom prípade.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší
súd rozhodnutia z 28. marca 2013 vo veci sp. zn. 2 Cdo 221/2012, 30. apríla 2013 vo veci
sp. zn. 2 Cdo 313/2012, 24. mája 2013 vo veci sp. zn. 2 Cdo 233/2012, 24. mája 2013 vo veci 2 ECdo 138/2014
sp. zn. 2 Cdo 170/2012, 24. mája 2013 vo veci sp. zn. 2 ECdo 35/2013 a konštatuje, že právne
závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej
veci. S prihliadnutím na požiadavku procesnej ekonomiky, preto najvyšší súd na odôvodnenia
týchto rozhodnutí v podrobnostiach poukazuje s tým, že sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje
aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že :
Dovolateľka predovšetkým tvrdí, že súdy rozhodli vo veci, ktorá nepatrí
do ich právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), táto je daná iba, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej
nemal rozhodnúť. Rozhodovanie súdov v exekučných veciach priamo vyplýva zo zákona
(napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).
Dovolateľkou namietané vady uvedené v ustanovení § 237 písm. d/ a písm. e/ O.s.p.
mali spočívať v opätovnom skúmaní „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“
v opätovnom prejednaní veci, hoci nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku,
i keď podľa zákona to bolo potrebné. Napokon vadu spočívajúcu v odňatí možnosti konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., videla v odmietnutí práva na uspokojenie
priznanej pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené a v nedostatočnom odôvodnení napadnutých uznesení.
K druhému dovolateľkou namietanému dôvodu treba uviesť, že prekážka rozsúdenej
veci (/rei iudicatae/ § 159 ods. 3 O.s.p.) patrí k procesným podmienkam konania
a jej existencia v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva
v tom, že právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade sa vylučuje
možnosť totožnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy, keď
v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,
a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania
je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých
skutkových tvrdení, z akých už bol pôvodne uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku).
O totožnosť účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý nárok medzi tými
istými účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní
vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej
alebo singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom konaní
(§ 251 ods. 4 O.s.p.). Z obsahu spisu, rovnako ani z obsahu dovolania nevyplýva, že konaniu 2 ECdo 138/2014
v tejto veci – t.j. medzi oprávnenou P., a povinnou H. H., týkajúcou sa vymoženia 273,18 eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 1 Er 424/2011 na
podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok z 15. apríla 2011, sp. zn. I.,
vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R. nepredchádzalo žiadne iné exekučné
konanie s tým istým predmetom konania a ktoré by sa týkalo tých istých účastníkov.
Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok
vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul
vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z povahy
rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou
možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul,
splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie. Oprávnená preto neopodstatnene
namieta, že súdy nižších stupňov zaťažili konanie vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p.
Pokiaľ ide o vadu podľa § 237 písm. e/ O.s.p., ktorej sa súdy mali dopustiť tým,
že nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo
potrebné, treba uviesť, že ani o takúto vadu v posudzovanej veci nejde. Ustanovenie § 237
písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania – návrhu na začatie konania; ak konanie prebieha napriek nedostatku
návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu, je treba konanie zastaviť.
Exekučný súd, totiž v predmetnej veci, začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní
od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –
hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu súdov nižších
stupňov.
Pokiaľ ide o odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba
zdôrazniť, že dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia,
je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) jeho procesné oprávnenia, ktoré
mu právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených
záujmov. Za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (v zmysle ustálenej judikatúry)
sa považuje aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené 2 ECdo 138/2014
zákonom stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiž zastavenie
exekúcie, čím sa oprávnenej v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia (porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Cdo 24/2010 a sp. zn. 3 Cdo 209/2008). Dovolací súd preto skúmal, či v predmetnej veci
nejde o túto vadu konania. Dospel pritom k záveru, že konanie súdov takouto vadou
nie je postihnuté.
Pre zodpovedné ustálenie vyššie uvedeného názoru bolo treba zodpovedať základnú
otázku spočívajúcu v tom, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť
platnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné
konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona
č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul
sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní
od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí,
ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn.
3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 (dostupnej na internetových stránkach
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko, že pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal
pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd
v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný
titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo 2 ECdo 138/2014
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných
právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej
(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako
aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti,
zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia
uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).
Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov
pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť,
či oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto
skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľka). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom,
že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné,
nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej
vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon
rozhodnutia. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medziiným v tom, že jeho
právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom
právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi
zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky.
Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej
zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem
iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom
s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť,
nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá,
ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť
právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna
neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.
Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že exekučný súd, ktorý koná
o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok
skutkových a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
oprávnený už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi
zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc
rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha 2 ECdo 138/2014
mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov
pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou doložkou viazaná.
Nemožno preto prisvedčiť dovolateľke v tom, že zo žiadneho ustanovenia procesného
predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska
jej platnosti. V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup
exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani
neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdila vo svojom dovolaní
dovolateľka. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje
oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie
posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doložkou
(jej prijateľnosti a teda platnosti) treba uviesť, že v danom prípade mal exekučný súd
k dispozícii rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie
o skutkovom a právnom stave (z rozhodcovského rozsudku z 15. apríla 2011 sp. zn. I., vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti R. je okrem
iného zrejmé, že rozhodcovský súd založil svoju právomoc na ustanovení bodu 9.2
Všeobecných obchodných podmienok, na zmluve o úvere z 11. marca 2008, na Obchodných
podmienkach pre úver a na základe Všeobecných obchodných podmienok). Otázku
prijateľnosti rozhodcovskej doložky skúmal v súlade so Smernicou len z hľadísk, ktoré
Smernica v čl. 3, bod 1. a 2. (individuálne dojednanie podmienky) a v čl. 3 ods. 3, bod 1.
písm. q/ (vyžadovanie prejednania sporov výlučne rozhodcovským súdom) výslovne pripúšťa.
Jeho skutkové závery, ktoré v súvislosti s platnosťou rozhodcovskej doložky urobil,
majú povahu zjavných skutkových zistení vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov.
Záver exekučného súdu o tom, že skúmaná rozhodcovská doložka je neprijateľná a preto je
neplatná, nie je v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom Smernice a ani v zjavnom rozpore
s obsahom spisu. Listiny, ktoré mal exekučný súd k dispozícii, takýto záver umožňovali. Vo
všeobecných obchodných podmienkach síce bol upravený odlišný mechanizmus riešenia
sporov tak, aby formálne vyhovel ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka,
keďže umožňoval, aby sa dlžník (povinná) obrátil i na štátny súd. Avšak v prípade, ak by si 2 ECdo 138/2014
uplatnil svoje práva veriteľ (oprávnená) na rozhodcovskom súde, bola povinná sa
rozhodcovskému konaniu podriadiť. Takéto ustanovenie takisto nemožno považovať za platne
uzavretú rozhodcovskú doložku, keďže je v sporoch, v ktorých by bola voči povinnému
uplatnená žaloba, musí sa podriadiť rozhodcovskému konaniu, bez možnosti požiadať
o ochranu všeobecný súd. Teda v prípadoch, ak je žalobcom poskytovateľ úveru, resp. jeho
právny nástupca, nie je možné sa brániť mimo rozhodcovského súdu, čo sťažuje prístup
povinnej ako spotrebiteľa k spravodlivosti a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán predmetnej spotrebiteľskej zmluvy. Hlavnými dôvodmi
neplatnosti rozhodcovskej doložky však bola najmä skutočnosť, že nebola ako súčasť
formulárovej zmluvy individuálne dojednaná a splynula s ostatným štandardnými
ustanoveniami zmluvy.
V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, že ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/
Občianskeho zákonníka podáva len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok uvedených
v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej zmluve
bolo preto možné skúmať aj z iných hľadísk, než v tomto ustanovení výslovne uvedených,
najmä z tých, ktoré boli v súlade so Smernicou tak, ako tomu bolo v danom prípade.
Je potrebné uviesť, že Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva
horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne
právo komunitárne konformným spôsobom. Smernica v čl. 1 písm. q/ Prílohy považuje
riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie
neprimerané. Je to potrebné chápať tak, že podnikateľ, nesmie zneužívať svoje silnejšie
postavenie, ktoré sa v danom prípade prejavilo tak, že spotrebiteľovi predložil vopred
pripravenú formulárovú zmluvu, ktorú spotrebiteľ nemal možnosť zmeniť, preniesol spor
zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ spolupracuje, poskytuje mu
zdroj príjmu, v konaní sú vylúčené opravné prostriedky.
Keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
že exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloženého oprávnenou, je v rozpore
so zákonom, dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd
jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v situácii, že pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné 2 ECdo 138/2014
predpoklady. Postup súdov nižších stupňov nemal preto za následok odňatie možnosti
oprávnenej pred súdom konať v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolací súd dospel tiež k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky
týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdu prvého
stupňa a odvolacieho súdu, lebo tieto rozhodnutia vyhovujú požiadavkám vyplývajúcim
z ustanovenia § 157 ods. 2 v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 a ustanovením § 211
ods. 3 O.s.p. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní
a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou
predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver
o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd
sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti
dôvodov súdu prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty a tiež vysvetlil, prečo
sa nestotožnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním
napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené
žiadosti požadovanej súdnym exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď oprávnenú
neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia
v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
či požiadaviek oprávnenej.
Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho
súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého 2 ECdo 138/2014
rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia
spĺňa.
Námietka oprávnenej o porušení retroaktivity vychádzajúcej z čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky aplikáciou § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení pred účinnosťou
tohto znenia neobstojí, lebo právna predchodkyňa oprávnenej s povinnou uzatvorili zmluvu
o úvere 11. marca 2008, to znamená za účinnosti znenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka
účinného od 1. januára 2008, ktorý definuje spotrebiteľskú zmluvu ako každú zmluvu bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Neobstojí námietka oprávnenej, že boli porušené jej právne istoty a legitímne
očakávania s poukazom na rozhodovaciu činnosť súdov Slovenskej republiky a na jednotlivé
uznesenia odvolacích súdov v Bratislave a Banskej Bystrici. Je potrebné konštatovať, že
Najvyšší súd Slovenskej republiky zobral na vedomie jednotlivé rozhodnutia a poznamenáva,
že sú to zrušujúce rozhodnutia, v ktorých bol vyslovený právny názor senátu krajského súdu
v individuálnej veci. Právne otázky uvedené v jednotlivých rozhodnutiach sú v súčasnej dobe
široko judikované v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Takisto neobstojí námietke oprávnenej, že postupom exekučného súdu bol porušený
princíp rovnosti účastníkov konania, pretože povinnú nezákonne zvýhodnil, len na základe jej postavenia. Svojím postupom exekučný súd naplnil príkaz vyplývajúci z princípu ochrany
práv spotrebiteľa v spotrebiteľskej veci, ktorý má prednosť pred princípom „vigilantibus iura scripta sunt“ (práva patria bdelým). V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012 sp. zn.
5 CoE 230/2011.
Dovolateľkou namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t.j. že ich konanie
je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
a že ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241
ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p.), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, ale prípustnosť dovolania
(samé osebe) nezakladajú (vrátane namietaného rozporu so zákonom o bankách). Dovolanie
je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ
nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie
podrobiť vecnému prieskumu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. 2 ECdo 138/2014
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnej náhradu trov dovolacieho konania,
lebo nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. júla 2014
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová