Najvyšší súd  

2 ECdo 138/2014

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej V., so sídlom v B., proti povinnej H.   H.,   bývajúcej v Ž., t. č. na

neznámom mieste, zastúpenej opatrovníkom pre konanie v osobe Mgr. Milana Kraku, vyšším

súdnym úradníkom Okresného súdu Rožňava, o vymoženie 273,18 eur s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 1   Er   424/2011,   o   dovolaní

oprávnenej   proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v   Košiciach z 12. decembra 2013 sp. zn.   5 CoE 105/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na podklade

exekučného titulu   – rozhodcovského rozsudku, vydaného Stálym rozhodcovským súdom

zriadeným pri R., so sídlom v B., IČO: X. z 15. apríla 2011, sp. zn. I..

Okresný súd Spišská Nová Ves uznesením z 13. mája 2013, č. k. 1 Er 424/2011-59

žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Právne vec

posúdil podľa § 41 ods. 2, § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 zákona č. 244/2002 Z.z.

o rozhodcovskom konaní a § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 2, § 3

zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Vecne mal za to, že exekučným titulom

je rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný na základe uzatvorenej zmluvy o úvere. V danej

veci právna predchodkyňa oprávnenej a povinná uzatvorili spotrebiteľskú zmluvu. Návrhy

zmlúv v týchto prípadoch sú vopred pripravené na predtlačených tlačivách a spotrebiteľ nemá

možnosť zmeniť obsah navrhnutých zmlúv. V zmysle obchodných podmienok sa zmluvné

strany dohodli, že všetky spory budú riešené dohodou. Rozhodcovská doložka núti 2 ECdo 138/2014

spotrebiteľa v prípade sporu podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu, čím mu odoberá

možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Rozhodcovská doložka tvorí súčasť

úverových obchodných podmienok, ktorá nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná.

Spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa. Takáto rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou

a v zmysle Občianskeho zákonníka je neplatná.

Krajský súd v Košiciach na odvolanie oprávnenej uznesením z 12. decembra 2013,  

sp. zn. 5 CoE 105/2013, uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil  

(§ 219 ods. 1 O.s.p.). V celom rozsahu si osvojil skutkové a právne závery súdu prvého

stupňa. Odvolací súd na námietku oprávnenej, že súd nesprávne posúdil doložku ako

neprijateľnú   podmienku,   odkázal   na   závery   vyslovené   v   uznesení   Najvyššieho   súdu

Slovenskej republiky z 21. marca 2012 vo veci sp. zn. 6 Cdo 1/2012, podľa ktorého

skúmaním platnosti doložky, súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť

rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie, vyplývajúce zo zákona, a to  

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd je oprávnený, ale aj povinný skúmať

existenciu alebo platnosť rozhodcovského rozsudku zo zákona, znamenajúci materiálnu

nevykonateľnosť tohto titulu s tým, že takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz

vyplývajúci   z   princípu   ochrany   práv   spotrebiteľa.   Odvolací   súd   dospel   k   záveru o neprijateľnosti a neplatnosti doložky z dôvodu neindividuálneho dojednania zmluvných

podmienok, a tým spôsobenia nevyváženosti v právach a povinnostiach zmluvných strán

v neprospech spotrebiteľa.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla,  

aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie súdu

prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Jeho prípustnosť vyvodila  

z § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p. (t.j. rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov;  

v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie;

nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný; účastníkom konania  

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom) a dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/  

až c/ O.s.p. (v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237; konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci) a   v   zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. Konštatovala, že právomoc

rozhodcovského súdu vyplýva z rozhodcovskej doložky z priloženej úverovej zmluvy. 2 ECdo 138/2014

Vzhľadom na to, že pôvodným veriteľom, v čase uzatvárania zmluvy, bola Poštová banka,

a.s., v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, bola povinná ako banka

ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy podľa  

§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. V zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. rozhodcovská

zmluva zaväzuje aj právnych nástupcov, ak to zmluvné strany v rozhodcovskej zmluve

nevylúčia. Prekážku „rei iudicatae“ dovolateľka vysvetľuje tým, že vec už bola právoplatne

rozhodnutá rozsudkom vydaným rozhodcovským súdom. Exekučný súd v exekučnom konaní

nebol oprávnený preskúmať správnosť rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu  

a na jeho preskúmanie súdom nebol podaný osobitný návrh na začatie konania o jeho zrušení,

ktorý je podľa zákona potrebný. Poukázala na to, že ak by si exekučný súd uzurpoval

právomoc v rámci exekučného konania vstupovať už do ukončeného konania, prestala by mať

zmysel úprava možnosti domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku. Exekučným titulom

je rozhodcovský rozsudok a súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je

vecne príslušný vo veci konať, či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci

o opravnom prostriedku, ale len ako tzv. exekučný súd. Dovolateľka ďalej tvrdila, že odvolací

súd porušil zákaz retroaktivity vychádzajúci z čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

aplikáciou ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Poznamenala, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky

vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Podľa názoru

oprávnenej nemohla sa vo veci vyjadriť k vykonávaným dôkazom zo strany exekučného súdu

a   k   nanovo vytvorenému skutkovému stavu. Za postup súdov, ktorým jej bola odňatá

možnosť konať pred súdom, ktorým došlo k porušeniu jej práv na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a slobôd považovala to, že jej bolo upreté právo na výkon rozhodnutia vyplývajúce  

z rozhodcovského rozsudku na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (predovšetkým

pokiaľ ide o posúdenie otázky o existencii neprijateľnej podmienky dojednanej v úverovej

zmluve, záveru o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky, výkladu ustanovenia § 53

Občianskeho zákonníka, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 zákona o rozhodcovskom

konaní, či povinností podľa ustanovení zákona o bankách) prvostupňovým a odvolacím

súdom. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci, význam

rozhodcovského   konania,   ktoré   porovnávala s občianskym súdnym konaním. Poukázala  

na význam ochrany práv spotrebiteľa vo svetle implementovanej Smernice rady 93/13/EHS

do právneho poriadku Slovenskej republiky a jej skutočný význam v doktrinálnej judikatúre

ESD s prihliadnutím na závery prijaté v konkrétne uvádzaných prípadoch. Porušenie právnej 2 ECdo 138/2014

istoty   a   legitímnych   očakávaní   vzhliadla   v   rozhodovacej   činnosti   exekučných   súdov

v skutkovo a právne obdobných veciach (Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.  

18   CoE   633/2011   z   26. júna   2012,   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp. zn.  

18 CoE 635/2011 z 30. novembra 2012, Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

2 CoE 292/2012), v ktorých poverenie vydávajú a zamietajú. Namietala, že postupom

exekučného súdu bol porušený princíp rovnosti účastníkov konania, pretože povinnú stranu

nezákonne zvýhodnil, len na základe jej postavenia. Poukazovala hlavne na nález Ústavného

súdu Slovenskej republiky III. ÚS 499/2012, Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 23/2013.

Opatrovník pre konanie a súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p. V zmysle platnej právnej

úpravy je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd zmenil

uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska (§ 239

ods. 1, písm. a/ a písm. b/ O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil  

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie  

po právnej stránke zásadného významu, ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemožno podriadiť pod žiaden dôvod

prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu prvého

stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska.

Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil

a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo

o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

2 ECdo 138/2014

Dovolanie   oprávnenej   preto   podľa   ustanovenia § 239 ods. 1   a   ods. 2   O.s.p.  

nie je prípustné.

Dovolateľka prípustnosť dovolania oprela aj o § 238 ods. 3 O.s.p. Aplikácia tohto

ustanovenia prichádza do úvahy len v prípade, ak dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu

rozsudku odvolacieho súdu uvedenému v tomto ustanovení. Dovolanie oprávnenej smeruje

proti uzneseniu, a preto neprichádza do úvahy použitie predmetného zákonného ustanovenia

v danom prípade.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,  

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,  

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,  

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci  

sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania  

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila  

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť

a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril

vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá

oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší

súd rozhodnutia z 28. marca 2013 vo veci sp. zn. 2 Cdo 221/2012, 30. apríla 2013 vo veci  

sp. zn. 2 Cdo 313/2012, 24. mája 2013 vo veci sp. zn. 2 Cdo 233/2012, 24. mája 2013 vo veci 2 ECdo 138/2014

sp. zn. 2 Cdo 170/2012, 24. mája 2013 vo veci sp. zn. 2 ECdo 35/2013 a konštatuje, že právne

závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej

veci. S prihliadnutím na požiadavku procesnej ekonomiky, preto najvyšší súd na odôvodnenia

týchto rozhodnutí v podrobnostiach poukazuje s tým, že sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje

aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že :

  Dovolateľka predovšetkým tvrdí, že súdy rozhodli vo veci, ktorá nepatrí  

do ich právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), táto je daná iba, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej

nemal rozhodnúť. Rozhodovanie súdov v exekučných veciach priamo vyplýva zo zákona

(napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).

Dovolateľkou namietané vady uvedené v ustanovení § 237 písm. d/ a písm. e/ O.s.p.

mali spočívať v opätovnom skúmaní „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“  

v opätovnom prejednaní veci, hoci nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku,

i keď podľa zákona to bolo potrebné. Napokon vadu spočívajúcu v odňatí možnosti konať

pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., videla v odmietnutí práva na uspokojenie

priznanej pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené   a v nedostatočnom odôvodnení napadnutých uznesení.  

K druhému dovolateľkou namietanému dôvodu treba uviesť, že prekážka rozsúdenej

veci (/rei iudicatae/ § 159 ods. 3 O.s.p.) patrí k procesným podmienkam konania  

a jej existencia v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva

v tom, že právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade sa vylučuje

možnosť totožnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy, keď  

v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,  

a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania  

je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých

skutkových tvrdení, z akých už bol pôvodne uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku).

O totožnosť účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý nárok medzi tými

istými účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní

vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej

alebo singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom konaní  

(§ 251 ods. 4 O.s.p.). Z obsahu spisu, rovnako ani z obsahu dovolania nevyplýva, že konaniu 2 ECdo 138/2014

v tejto veci – t.j. medzi oprávnenou P., a povinnou H. H., týkajúcou sa vymoženia 273,18 eur

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 1 Er 424/2011 na

podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok z 15. apríla 2011, sp. zn. I.,

vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R. nepredchádzalo žiadne iné exekučné

konanie s tým istým predmetom konania a ktoré   by sa týkalo tých istých účastníkov.

Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok

vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul

vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný.   Z   povahy

rozhodcovského   konania,   ktoré   je   v   zákonom   vymedzených prípadoch alternatívnou

možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul,

splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie. Oprávnená preto neopodstatnene

namieta, že súdy nižších stupňov zaťažili konanie vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p.

Pokiaľ ide o vadu podľa § 237 písm. e/ O.s.p., ktorej sa súdy mali dopustiť tým,  

že nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo

potrebné, treba uviesť, že ani o takúto vadu v posudzovanej veci nejde. Ustanovenie § 237

písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania – návrhu na začatie konania; ak konanie prebieha napriek nedostatku

návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu, je treba konanie zastaviť.

Exekučný súd, totiž v predmetnej veci, začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní  

od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –

hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu  

na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú

oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu súdov nižších

stupňov.

Pokiaľ ide o odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba

zdôrazniť, že dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia,  

je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi

odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) jeho procesné oprávnenia, ktoré

mu právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených

záujmov. Za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (v zmysle ustálenej judikatúry)

sa považuje aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora  

o   udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené 2 ECdo 138/2014

zákonom stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiž zastavenie

exekúcie, čím sa oprávnenej v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného

rozhodnutia (porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.  

6 Cdo 24/2010 a sp. zn. 3 Cdo 209/2008). Dovolací súd preto skúmal, či v predmetnej veci

nejde o túto vadu konania. Dospel pritom k záveru, že konanie súdov takouto vadou  

nie je postihnuté.

Pre zodpovedné ustálenie vyššie uvedeného názoru bolo treba zodpovedať základnú

otázku spočívajúcu v tom, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť

platnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné

konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona  

č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul  

sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní  

od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí,

ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo

návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn.  

3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 (dostupnej na internetových stránkach

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko, že pokiaľ

oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať,  

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal

pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných

predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd  

v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný

titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo 2 ECdo 138/2014

vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných

právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej  

(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako  

aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti,

zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia

uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov  

pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť,  

či oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto

skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľka). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom,  

že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné,

nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej

vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon

rozhodnutia. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medziiným v tom, že jeho

právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom

právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi

zmluvnými stranami, a   to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky.  

Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej

zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem

iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom

s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť,

nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá,  

ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť

právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna

neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.

Z   vyššie   uvedeného   možno   vyvodiť   záver,   že   exekučný   súd,   ktorý   koná  

o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok

skutkových a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

oprávnený už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi

zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc

rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha 2 ECdo 138/2014

mu   právo   vyvodiť   všetky   dôsledky   vyplývajúce   z   príslušných   právnych   predpisov  

pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou doložkou viazaná.

Nemožno preto prisvedčiť dovolateľke v tom, že zo žiadneho ustanovenia procesného

predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska

jej platnosti. V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup

exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne.

Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku

rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani

neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdila vo svojom dovolaní

dovolateľka. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje

oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie

posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doložkou  

(jej prijateľnosti a teda platnosti) treba uviesť, že v danom prípade mal exekučný súd

k dispozícii rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie  

o   skutkovom a právnom stave (z rozhodcovského rozsudku z 15. apríla 2011   sp. zn. I., vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti R. je okrem

iného zrejmé, že rozhodcovský súd založil svoju právomoc na ustanovení bodu 9.2

Všeobecných obchodných podmienok, na zmluve o úvere z 11. marca 2008, na Obchodných

podmienkach pre úver a   na základe Všeobecných obchodných podmienok). Otázku

prijateľnosti rozhodcovskej doložky skúmal v súlade so Smernicou len z hľadísk, ktoré

Smernica v čl. 3, bod 1. a 2. (individuálne dojednanie podmienky) a v čl. 3 ods. 3, bod 1.

písm. q/ (vyžadovanie prejednania sporov výlučne rozhodcovským súdom) výslovne pripúšťa.

Jeho skutkové závery, ktoré   v   súvislosti   s   platnosťou   rozhodcovskej   doložky   urobil,

majú   povahu   zjavných skutkových zistení vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov.

Záver exekučného súdu o tom, že skúmaná rozhodcovská doložka je neprijateľná a preto je

neplatná, nie je v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom Smernice a ani v zjavnom rozpore

s obsahom spisu. Listiny, ktoré mal exekučný súd k dispozícii, takýto záver umožňovali. Vo

všeobecných obchodných podmienkach síce bol upravený odlišný mechanizmus riešenia

sporov tak, aby formálne vyhovel ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka,

keďže umožňoval, aby sa dlžník (povinná) obrátil i na štátny súd. Avšak v prípade, ak by si 2 ECdo 138/2014

uplatnil svoje práva veriteľ (oprávnená) na rozhodcovskom súde, bola povinná sa

rozhodcovskému konaniu podriadiť. Takéto ustanovenie takisto nemožno považovať za platne

uzavretú rozhodcovskú doložku, keďže je v sporoch, v ktorých by bola voči povinnému

uplatnená žaloba, musí sa podriadiť rozhodcovskému konaniu, bez možnosti požiadať

o ochranu všeobecný súd. Teda v prípadoch, ak je žalobcom poskytovateľ úveru, resp. jeho

právny nástupca, nie je možné sa brániť mimo rozhodcovského súdu, čo sťažuje prístup

povinnej ako spotrebiteľa k spravodlivosti a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán predmetnej spotrebiteľskej zmluvy. Hlavnými dôvodmi

neplatnosti rozhodcovskej doložky však bola najmä skutočnosť, že nebola ako súčasť

formulárovej zmluvy individuálne dojednaná a splynula s ostatným štandardnými

ustanoveniami zmluvy.

V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, že ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/

Občianskeho zákonníka podáva len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok uvedených

v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej zmluve

bolo preto možné skúmať aj z iných hľadísk, než v tomto ustanovení výslovne uvedených,

najmä z tých, ktoré boli v súlade so Smernicou tak, ako tomu bolo v danom prípade.

Je potrebné uviesť, že Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach   v   spotrebiteľských   zmluvách,   nemá   ako   prameň   komunitárneho   práva

horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne

právo komunitárne konformným spôsobom. Smernica v čl. 1 písm. q/ Prílohy považuje

riešenie   sporov   zo   spotrebiteľských   zmlúv   v   rozhodcovskom   konaní   za   ustanovenie

neprimerané. Je to potrebné chápať tak, že podnikateľ, nesmie zneužívať svoje silnejšie

postavenie, ktoré sa v danom prípade prejavilo tak, že spotrebiteľovi predložil vopred

pripravenú formulárovú zmluvu, ktorú spotrebiteľ nemal možnosť zmeniť, preniesol spor  

zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ spolupracuje, poskytuje mu

zdroj príjmu, v konaní sú vylúčené opravné prostriedky.

Keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,  

že exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloženého oprávnenou, je v rozpore  

so zákonom, dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd

jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie v situácii, že pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné 2 ECdo 138/2014

predpoklady. Postup súdov nižších stupňov nemal preto za následok odňatie možnosti

oprávnenej pred súdom konať v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.

Dovolací súd dospel tiež k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky

týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdu prvého

stupňa a odvolacieho súdu, lebo tieto rozhodnutia vyhovujú požiadavkám vyplývajúcim

z ustanovenia § 157 ods. 2 v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 a ustanovením § 211  

ods. 3 O.s.p. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia  

v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní  

a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou

predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver

o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd  

sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti

dôvodov súdu prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty a   tiež vysvetlil, prečo  

sa nestotožnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním

napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené

žiadosti požadovanej súdnym exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď oprávnenú

neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia

v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade

nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv  

či požiadaviek oprávnenej.

Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu

nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho

súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd  

a   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého 2 ECdo 138/2014

rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia

spĺňa.

Námietka oprávnenej o porušení retroaktivity vychádzajúcej z čl. 1 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky aplikáciou § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení pred účinnosťou

tohto znenia neobstojí, lebo právna predchodkyňa oprávnenej s povinnou uzatvorili zmluvu

o úvere 11. marca 2008, to znamená za účinnosti znenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka

účinného od 1. januára 2008, ktorý definuje spotrebiteľskú zmluvu ako každú zmluvu bez

ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Neobstojí námietka oprávnenej, že boli porušené jej právne istoty a legitímne

očakávania s poukazom na rozhodovaciu činnosť súdov Slovenskej republiky a na jednotlivé

uznesenia odvolacích súdov v Bratislave a Banskej Bystrici. Je potrebné konštatovať, že

Najvyšší súd Slovenskej republiky zobral na vedomie jednotlivé rozhodnutia a poznamenáva,

že sú to zrušujúce rozhodnutia, v ktorých bol vyslovený právny názor senátu krajského súdu

v individuálnej veci. Právne otázky uvedené v jednotlivých rozhodnutiach sú v súčasnej dobe

široko judikované v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Takisto neobstojí námietke oprávnenej, že postupom exekučného súdu bol porušený

princíp rovnosti účastníkov konania, pretože povinnú nezákonne zvýhodnil, len na základe jej postavenia. Svojím postupom exekučný súd naplnil príkaz vyplývajúci z princípu ochrany

práv spotrebiteľa v spotrebiteľskej veci, ktorý má prednosť pred princípom „vigilantibus iura scripta   sunt“   (práva   patria   bdelým).   V   tejto   súvislosti   dovolací   súd   poukazuje   aj  

na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012 sp. zn.  

5 CoE 230/2011.

Dovolateľkou namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t.j. že ich konanie  

je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci  

a   že ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241  

ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p.), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, ale prípustnosť dovolania

(samé osebe) nezakladajú (vrátane namietaného rozporu so zákonom o bankách). Dovolanie  

je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ  

nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie

podrobiť vecnému prieskumu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. 2 ECdo 138/2014

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.  

a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.

a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnej náhradu trov dovolacieho konania,

lebo nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. júla 2014  

  JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová